QuidoYáfet  6. 3. 2008 v 11:54:54

Darian: děkuji za hodnocení, myslím že veškěré námitky jsou oprávněné...

Darian  6. 3. 2008 v 11:26:22

Stará známa „pochodovka“, nie však bársako – do pohody.

Báseň sa v pomerne intuitívne motivickej sérii zamerala na určité charakteristiky, fenomény určujúce kultúru škretov. Ide, ako už názov evokuje, skôr o vážnejšie motívy vojny, víťazstva, boja o česť, život a miesto pod slnkom. Teda väčšinou – od 8. štvorveršia prevládajú trochu viac aktualizované, cielenejšie motívy s iným príznakom. Po tomto prelome sa pochod, pôvodne viac-menej ideologický (ja totiž takúto prezentáciu filozofie ináč nazvať neviem), mení viac na prostoduchú satiru. Badať teda istú rozkolísanosť v záverečnom vyznení.

Samotný modus predkladá určité požiadavky na báseň: rytmickosťou počnúc, cez rétorickosť, až po jasnosť metaforiky. Autora teda zacielenie textu, celkom logicky, tlačilo k akýmsi musterom. Povedané ilustračne a zjednodušene: forma určila obsah a obsah formu len málo – teda ide o dosť asymetrický vzťah.

Áno, na jednej strane možno hovoriť o rytmicko-situačnej polohe celého dielka. Vtedy sa epiforická refrénová variácia tretích a štvrtých veršov (pojem - dojem), izosylabizmus (rovnaký počet slabík v rýmom prepojených veršoch), väčšinou gramatický a párny rým môžu zdať vhodné a príležitosťou, zacielením odôvodnené.

Na druhej strane je však celkom na mieste uznať, že takáto forma je dosť tesná – zvlášť jej mechanickosť – a ovplyvňuje výraz v jeho myšlienkovej hodnote. Povedzme, že už prirodzene nastáva istá degradácia obsahu, otupenie významu, charakterizovateľné hádam najlepšie ako myšlienková plytkosť, zjednodušenosť a riekankovitosť.

Skrývať to, že báseň je jednoduchá, jej východiská a podané myšlienky značne prostoduché, (nechcem nikoho urážať) len za to, že je to zámer, je podľa môjho názoru dosť špekulatívne a zneužiteľné. V kontexte rubriky totiž potom nejde o báseň prevratnú – jej to vo väčšej miere už opakovaný koncept, ktorý sa stal akousi normou. Vyjadrujem teda aj takto poľutovanie nad nedostatkom odvahy experimentovať.

Motívy básne sú značne jednoduché, vykričané do sveta ako heslá. V tejto forme budú asi ťažko prístupné dialógu, na druhej strane sa však s nimi – z objektívneho, nie relativistického hľadiska (ako čitateľ poézie, nielen fantazák) – nemožno stotožniť jednoducho preto, že sú idey podávané dogmaticky. (Ja viem, že to je programové, len dávam na zreteľ úskalia oného obľúbeného postupu „zžitia sa“.) Každému motívu je venovaný priestor v jednom štvorverší. K dobru celého projektu je nutné pripísať hádam aspoň to, že sa skutočne neopakujú. Hovoriac o autorskom postoji, báseň nám prezentuje kolektívny priamy, zúčastnený rozprávač, ktorý potom dáva oný punc autentickosti.

Konečne ale, ťažko povedať, nakoľko je autentické niečo (skoro) topické. V básni je skutočne málo inovácie, málo podnetného, čo by ju vyzdvihovalo a odlišovalo od iných podobne ladených variácií. Nechcem naznačovať, že útvar takto programovo fantazíjnej básne je stále odsúdený na neúspech. Musí sa však v tvorbe vyvíjať, prekonať ustálené postupy, klišé a hľadať niečo nové. V tejto básni je nového, žiaľ, málo.

Je otázne, nakoľko sa archetypálna autentickosť kryje s kvalitou

Hodnotím z hľadiska koncepčnosti i kvality. Preto som vlastne dielko nielen schválil, ale sa aj teraz prikláňam k vyššej známke.

PS: Uvedomujem si dialektickú jednotu obsahu a formy, a preto ešte pre istotu poviem: Naznačovanie spätosti a používanie pojmov „obsah“ a „forma“ má príležitostný charakter, použitý v rámci vlastného vyriešenia hermeneutického kruhu (ktorý má viesť k vlastnému pochopeniu básne). Ide teda o môj interpretačný rámec.