Arlinov denník I.časť
Autor: | Arleadrin |
---|---|
Přidáno: | |
Hlasovalo: | 13 |
pozn. autora: Tak, toto je denník jedného z členov našej bývalej družiny z Velasu, sú to trošku svojské a skreslené názory na štyri naše dobrodružstvá pohľadom trpaslíka, ktorý zjavne nevynikal bystrým umom ani dôvtipom, preto dúfam že sa vám tento text nebude zdať príliš nezrozumiteľný.
Tento deň uvážil som že zápisník našej družiny príliš potrebné zriadiť jest aby na naše pametihodné činy luďá navždy spomínali.
Záznam prvý neb jak si Arlin slávu v svete vydobil.
Tak započal ten turnaj velikí na ktorom navychírenejší bojovníci a bohatieri z šíreho sveta schádzať sa mali aby zmerať svoje sili mohli z najväčím drakobijcom aký kedy žil na ňom.
Šak hovorím ráz kompánii našej správne, že aj mi šťastie skúsiť by zme mali a drakobijca toho rozprášiť keďže tá odmena napísaná za to tam jest. Aj keď ňéktorí ponajprf frflali a nosiskami ogŕňali nat tou kompetíciou že iné, dóležitejšie udalosti konať je treba, no nášho Fingala večinou ajtak nigdo nepočúva, bo aj keď zbožný a dobrácky to jest človek v hlave on trochu popletené to má a blbosti zavše často trepe. Tak sme sa i mi vybrali dňa toho natrhnúť drakobijcovi prdel a správny boj mu ukázať aby luďá videli jak šermovať je treba. No hneď pár zlatých zrieknuť sa musel som lebo to hovado Ga Baraka zo sebou vláčim a on velikí pijan to je a vlasné peňáze ždy prechlastá. Však tedy už tušil som že prospech mój raz ztoho zíde, bo aj keď prostoduchý obor on je stisk pevný má, zozbraňov oháňať sa vie a provokovať ho verže neradno. Tak vyrovnal som aj zaňho lebo natej ceste raz dávno ľúto mi ho chudáka prišlo samého i vzal som ho zo sebov dobrodrustvu zaučiť. Potom došli zme šťasne do Carebaru, kde turnaj mal počať, i priznal som že zdatní bojovníci rovnať sa mi prišli. Tak zdravo zapili zme z Ga Barakom svoj príchod v krčme sami, šak kúzelník Delorian od nás zdúchol že iné čarodejnícke záležitosti on vybavovať má. Do tých pliesť sa nenačim a tak sme sa ožrali sami, no najprv divného trpaslíka ešte stretli sme v hospode a o šecky peňáze obrali ho česne v pretláčaní, šak netušiť zme mohli že to sám slávny drakobijec jest.
Druhý deň veliké slávnosti začať sa tu konali na počesť toho boja a dlhú úvodnú reč nám tam prenášali aby statočne a česne sme ta súperili. Načež znova obaja do šenku zme zašli a česne sa tam zasa rádne spili. Tak započal ten turnaj velikí a každého ňelútosne rúbal som kto pod topor mi prišel bo predpisi takéto konanie nakazujú. Až dostal som sa k tomu finálnemu drakobijcovi no on odrazu i zľakol sa on tej sekery ukrutánskej ktorá cintorín mu zvestovala i on zvirgal sa že z takým hrdinom on biť sa nebude že vížaztvo jeho má biť. Tak dali mi namésto ňeho to hovado Ga Baraka ktorý zavše tvrdé rany rozdáva no techniku potrebovať by sa naučil. A tak zachvílu, aj keď v lazarete som ležál slávu mi prevolávali že nad takého udatného bojovníka ako sóm já net. Za víťaztvo riadne odmenu mi vyplatili aj ked ňektorí znova frflali že boj regulárni nebol, asi že drakobijec móc rýchlo ufrngol no taký mudráci ždycky sa nájdu čo šťasťé druhému nedoprajú. I tak moje meno do zlatej tabule mesta vrili aby šeci luďá mohli poznať toho drakobijca nového nad ktorého v šírom svete net.
Záznam druhí neb jak sa Hynek z Vencovic vladykom ustanovil
Ďeň druhý už domov zme sa zchystali bo všade dobré je no doma pivo najlepšé šenkujú. Ftedy ešte zašel za nami do hospody ňáký velmož vifintený, že udatného toho drakobijca nového hľadá že prácu riadne platenú preňho on strojí. Šak pravím mu no to já som, nech vraví čo kce. Tak i on slávu mi prevolal, i hovorí že zverbovať dobrodruhov kce lebo opchodník on jest isto, že opchodi sa mu ňedarjá, že spoluopchodníkov jeho na lesných cestách prepadávajú ňejaký obludi, peňáze im berú a mužov zabíjajú. Tak Fingal ten hovorí to viriešiť sa mosí že takú neprávosť on len tak nenechá a Mandos jeho on tú krivdu napraví, bo ako som vám už vyprával hodne slabomiselný on jest. I Delorian šak rozhodol, človek velmi magickí on pravda je, že peňáze zarábať bi sme mali keď už ten dobrodruhovjá raz sme. Tak obďeň zme virazili do toho lesa z Ga Barakom dvaja že ostatný ešte včil iné záležitosti zrobiť mosiá. I cesta by dobrá bola, že slnéčko nám ju pekne vyhrialo lež skrížil ju nám na moste nejaký zlý démon. Za trola sa on prehlásil, že most tento jeho príbuzní zrobili, že peňáze dať mosíme až prejsť cez ňeho kceme. Já slušný trpaslík ináč som i myslel že zaplaťiť možno vhodné bi bolo, keď most tento pretkovia jeho rádne zbudovali no hlavou mi prefrnklo že naparádu toho obra sebou nenosím, keď mocní on pravda je a peňáze trolovi dávať škoda by bolo. Šak do bitki dlho núťiť ho nebolo treba ani, i trol odvahu ukázal, no v boji tomto nerovnom s največím drakobijcom šance nemal. I rodina jeho peňáze za most uš asi neuvidí nikdy, lež naša výprava mohla pokračovať. Tak dostali sme sa aš do toho zjednaného mesta kďe z Delorianom stretnúť mali zme sa. Kúzelnícké veci šak bívajú dycky móc dlhé tak dočkali zme sa ho až na ráno. Teraz ešte vraví že počkať na Fingala potrebné by bolo že léčitel on je mocní. Šak kcel som aj sám ísť do toho lesa, pačesy tím poserom povytrhať, no že partijú našu rozbíjať rozumné bi nebolo, teda šli zme znova s Ga Barakom na hospodu prispeť lebo v každom kraji patrí sa iné maniere okoštovať. Tak virazili sme oťial aš napozajtra nuž divná príhoda sa nám tam hňeď uďiala. Kceli sme tu s vidiečanmi trochu sa múdro porosprávať, zvesťi nejaké od nich vylúdiť, no s Ga Barakom rozmluva je vždy ťašká ešte včil keď mu od huby táhne jak z destilačnej kysne. Tu všeci od nás hnali sa preč jak by sme boli malomocní a tak vimyslel som plán moc šalamúnski, otchiťíme jednu vesnickú robu si v slepej uličke, keď vravieť podobrotky nekcejú. Plán moj bol by sa vydaril dokonale, keby tá ženská nebola husa taká, čo z maličkosti každej revať začne hneď, jak keby rezať kceli zme ju či čo. Ga Barak ten už i kcel raz navždy ukončiť trápenie tej neborky, ktorá sa z toho šeckého úplne pomiatla no dohovoril som mu správňe že ženské po gebulách trieskať neslobodno, bo dycky z toho dáka nepríjemnosť zíde a táto iste ešte viac vrieskala by. Tak zdúchli zme račej z toho miesta okamžite a dohodli zme sa o tom račej nerosprávať. Po príjazde toho nábožného Fingala zme šeci spolu na lov tých grobianov do lesa vybrali sa. V lese narazili zme len na kompániu ňákích opchodníkov že cestu s nami spoločnú majú, neb aspoň sa za opchodníkov vidávali lež v skutku to zbojníci boli tak zvedeli sme neskôr, o čom praviť ešte budem. Tak i večeru spoločnú pri ohníku pojedli zme vedno že vácerím sa lachšé pospolu pojde tak pripojili sme sa ver k nim. Tož dňa ďalšého už do dedini sme došli ktorá veru pradivná velice bola. Namiesto sedlákov na poliách otroci dreli a zbojníci tí len poveli do nich zápali. Tak vigúmali sme že lepšie jak divnostvori núrať bude lúpežníkov pochitať brloh im vipléniť a poklady šecky ulúpiť. I to nápad Delorianov bol kuzelnícky a mi jak barani hlúpi s ním lúpežníkou zbíjať zme ťahali. Tož já už tušil som že domou zas zholími prdelami pojďeme ako običaj uš bíva náš. A zbojníci tí zvedeli nejak že drakobijec ten chírni z družinou porúbať ich kce šeckích i oni vzali nohi na plecjá ríchlo sa sgruntovali že ďeďinu ráno opusťiť treba bo z sekery tej ukrutánskej cintorín cíťá. Toho ešťe večerá prišel k nám ňáký perzón že zlodeji tí ešte zlodejskejší sú neš sme misleli sprvu že oni im jeho kumpána uňésli a tú pomoc žádá od nás že v zákonamene prosí o záchranu jeho. Toť Fingal zas žvastal mu ňáké tie hovadiny od tlamy no zhodli zme sa napokon fcelku že druha jeho spasíme. Nuž šli zme teda do Vrany Čérnej jak spolok tých lupičov zve sa, kde zočili zme jak lumpovia g úteku sa chistajú až u zatkou plameňe šlahajú im. I tu pítame sa ich vlúdne, bracki: kamže kam šuhaji tak nachytro? Á že na vichácku tovar zaňésť musíme do oného mesta. I mi dobrotivo, z lásky ponúkli zme sa že z tovarom pomóžeme, vozi obránime im zdarma f tejto nebespečnej dobe keď smrť na každom rohu číha im. Tu oni skrúcali sa už že tunáka bespečno jest isto, vraj oni pomoc našu nepotrebujú vôbec, že ňeprijaťeljá široko ďaleko sú tu nie. To pravdu nemáte vravíme im, a hneď o omyle tom presvečili zme ich razom. Presvjéčať museli zme ich nje dlho bo ako sa ukázalo vskutku to nje bojovníci ale okrádači boli obyčajný. Tak vislobodili zme toho vezneného druha teda, však oni miesto peňáza česným uznaňím ňákím rozhodli sa nás odmeňiť. Ja nekcel som im hneď po zoznámení takom peknom vraveť že do riťe móžu si ho strčiť celé tam, keď v tej chalupe prašivej lúpežníckej žádné zlato sa ukázalo biť nebolo. Akorát otroci tí vyškerení začať nám ďakovali za volnosť i tu mňe na rozum došlo že doma bordel furt mám a takí rab v fešnej reťazi zišel bi sa doň opatriť. No móc ňešikovno do voza som ho naložil i všimol si situácju čarodej ten neprajní a kecá néčo na mňa čo počúvať sa mi nekcelo nuž chudáka toho račej som vrátil. Tak odložili sme výpravu našu do lesa toho temného na ďeň až ďalší čo zas nedobré ukázalo sa biť. U hospody našej zastavili sa dňa toho ešte pozde opice dve škaredé že správu zlú ohlásiť prišli k nám, čo očakávať treba ždy keď uš elfovja tlamu svoju vyškerja naplno. Že družina ich špicatoušá do lesa toho prekliateho vliezla, družníkov tam potratila keď jaskyňu v ňom objavili. Včil zas ma o pomoc škemrať prišli jak dycky uš zozvyku choďá za trpaslíkami keď nečo načajú. Tak naráno virazili zme teda hen do jaskyňe tej ňešťasnej no dieru práznu len zme v ňej našli. Potvori tie preč dávno utečené uš boli, brloh ich pustí bol bo elfovia ich viplašili moc a mi s rukami práznimi vráťiť zme sa mohli. Teda šli zme z nimi za velmožom tím vifinteným že nič nemáme potvori tí dávno preč sú utečené a odmena naša kde je. On že kožušini jeho zničili zme sa opovážiť že šelmy tie mu ešte po lesoch porozháňali že ďeraví groš ni neuvidíme vraj šťasní móžme biť celí keď do vezenia nás nepošle prosto. To i kcel som visvetliť mu že elfovja tí zrobili tú katastrófu že konanie také očakávať od nich treba je ždycky. No to uš račej pobrali zme sa otial domov z holími prdelami zas jak vyprával som ftedy. Len Ga Barak ten hlúpi nechápal situácju našu zlú vóbec, vatru velikánsku postavil tam oslavne a do noci hopkal dookola jak maco trafení. Šak aspoň nakoňéc oný ten, Hynek z Vencovic richtárom v ďedine sa tam ustanovil...
Diskuze
jj..mne sa to paci..ten styl pisania..myslim ze je to dost tazke napisat takto nejaky pribeh..len pokracuj dalej a nenechaj sa odradit
Ne ne - naopak, já si myslim, že je to napsané velice zajímavě.
Styl je svérázný - jakoby to skutečně psal nějaký trpaslík - a slovenština tomu dojmu jen přidává [nic proti slovenštině ;> ].
Celkem se mi to líbí: 3-4*
Proyxtě to není ono...
No uznávam teda že ten text vo svojej podstate humorný nie je, ani zmyslu asi veľa nedáva, no je to aspoň opis našich dobrodružstiev pohľadom mojej postavy, a tá by to opísala presne tak, aj keď ostaným sa možno ten dej môže zdať slabý.
nebudem hodnotiť, ale chcelo to aspoň trochu formátovať text, aby sa to lepšie čítalo...
Joj toto je asi najťažšie čo by som mohol hodnotiť. Tento píspevok trotiž poznám velmi dobre keďže sa týka mojej družiny. Každý kto s Arlinom hrá by tomu dal prinajmenšom 4*. Len je velmi otázne ako to pôsobý na ostatných. Netrúfam si to ohodnotiť, len mi je trochu lúto,že to má také nízke známky. Ale ako sa hovorí život je sviňa a nie každému sa páči to isté.
Nemuzu si pomoct, ale proste se mi to zase nelibi.. neni to ani tak tou slovenstinou ale spise tim, ze mi to prijde prilis chabe humorne... proste jen **