Rozmýšlam nad tým, čo tu vlastne robím. Mám ženu a deti. Pekný statok a dobytok, ktorý mi zabezpečoje živobitie. Nemá kráľ došť vlastných vojakov? Nemal som počúvať chlapov v krčme, že je to moja povinnosť. Kde sú tí čo to vykrikovali? Určite sa mi doma smejú, že som blázon. Mám štyridsať rokov a velí mi nejaký šlachtický usmrkanec, ktorý nikdy predtým nedržal v ruke meč. Je to na plač. Ešte že naša jednotka dostala na starosti iba stráženie zásobovania. Hlavný voj a bojová línia sú ďaleko pred nami a tu by sa nemalo nič stať.

Na voze, ktorý strážim sa vezie pekná zemanova dcéra, ktorá tajne po mne zazerá. Je to ešte mladé dievčatko, ale dal by som si povedať, niet tejto blbej situácie. Nie som žiaden krásavec, ale som skúsený a svojím spôsobom určite aj príťažlivý. Mladé žubrienky vyhladávajú takých ako ja. Nemajú radi tých usmrkancov, ktorí na ne skáču jak nadržaní psi. Určite hladá nehu, porozumenie a pevný .... stisk.

Asi by som na to nemal myslieť. Aj tak som celý v nepohodlnom brnení, ktoré je aspoň o číslo menšie ako by malo byť. Je zbytočné myslieť na nereálne veci. I keď čo iné by som tak teraz mohol robiť? Prechádzať sa hore-dole? Vytiahnuť brúsku a brúsiť meč? Ísť za chlapmi a rozprávať si oplzlé vtipy, ktoré som už aj tak všetky počul? Je to márne. Mal som ostať doma so ženou. Síce by som drel jak kôň len aby som splatil dane nášmu milému královi, ktorý všetko prehrá v stávkach a potom nemá peniaze na vojnu, ktorú mu vyhlásili za nedodržanie splátkového kalendára. Je to fakt bieda.

Ale tá dievčina mi stále nedá pokoj. Jej mladé prsia a pevný zadok ma k nej tiahnu ako svetlo bludičky. Predsa len by som mal zájsť za ňou povedať jej otcovi, že ju potrebujú v kuchárskom voze. Potom by sme mohli spolu zapadnúť do vozu nejakého skladníka, ktorý viezol vrecia s obilím. Tam by sme si to rýchlo rozdali a ja by som mal kľud aspoň na chvýľu.

Bez toho aby som chcel som urobil pár krokov k vozu, na ktorom sedela. Čas, ktorý som potreboval na jeden krok mi pripadal ako večnosť. Asi počas druhého kroku som začul známy zvuk. Niečo ako vietor, ale malo to prenikavajčí zvuk. Zrazu na mňa dievčina vypleštila oči prekvapením. Nevedel som čo sa deje a zuk prudko zosilnel a potom ustal. Dievčina male v hrudníku dva šípy. Jeden jej prepichol bránicu a druhý jej pevné ľavé prso. Okolo mňa bolo prekvapivo ticho. Nikto sa nehýbal a ja som opäť počul ten zvuk. Prečo tu tak blbo stojím? Nad čím rozmýšlam? Prečo nepozdvihnem štít?

Odpoveď mi dal šíp, ktorý preletel mojí okom a vykukol z temena ako červený červýk z jablka.