Články&Eseje

Oceán sa (v sebe) odráža Hodnocení: Geniální

Autor:
Přidáno:
Hlasovalo: 6

Kniha The Ocean at the End of the Lane vyšla v júni 2013 a sprevádzala ju masívna mediálna kampaň. Čitatelia mali veľké očakávania, kniha lámala rekordy už v predpredajoch. Niet divu, Neil Gaiman, označovaný za rockovú hviezdu medzi spisovateľmi, knihu pre dospelých vydal naposledy pred ôsmimi rokmi. Od svojho uvedenia na trh dielo The Ocean at the End of the Lane získalo niekoľko prestížnych ocenení, napríklad britskú cenu Specsavers Book of the Year (čitateľské hlasovanie) či cenu servera Goodreads.com za najlepšiu fantasy roka 2013.

The Ocean at the End of the Lane sa dostalo vrelého prijatia aj medzi kritikmi. B. Percyho v recenzii pre New York Times (27. 6. 2013, publ. online) vyrušovali iba občasné fantazijné „vylomeniny“, ktoré až príliš bili do očí na pozadí inak dobre premysleného fikčného sveta knihy. A. S. Byatt si vo svojej recenzii publikovanej v Guardiane (3. 7. 2013, publ. online) všíma v The Ocean at the End of the Lane motív detstva, a to najmä ako postoj k svetu a k realite. Podnetné sa mi javí Byattovo konštatovanie, že svet dospelého hlavného hrdina „nie je o nič ,skutočnejší’ než číra hrôza a nebezpečenstvá detstva.“

Viacerí recenzenti a aj čitatelia na blogoch a na knižných fórach si kládli otázku, či je The Ocean at the End of the Lane skutočne knihou pre dospelých. S ohľadom na organizáciu deja, charakter a vzťahy postáv a aj s ohľadom na niektoré motívy možno túto knihu považovať skôr za rozprávku. Nie je to však rozprávkový príbeh, ktorý by tak zreteľne vyrastal z bohatého podhubia fantasy ako Gaimanove predchádzajúce rozprávky, knihy Coraline (2002) a The Graveyard Book (2008).

V českom a/alebo slovenskom preklade poznáme obe Gaimanove významné zbierky poviedok; okrem známych American Gods (2001) sú napríklad preložené aj romány Neverwhere (1996) či Stardust (1999); máme aj preklad komiksovej epopeje Sandman (od 1989). Okrem toho sú preložené aj rozprávky, ktoré som už spomínal. V češtine alebo v slovenčine máme z Gaimanovho rozsiahleho diela dosť na to, aby si slovenský alebo český čitateľ mohol nad The Ocean at the End of the Lane povedať „typický Gaiman“ – a nebyť ďaleko od pravdy. (Mimochodom, slovenský preklad knihy je plánovaný na rok 2014.)

Napokon konečne pristúpme aj my k citovaniu:

„I liked myths. They weren’t adult stories and they weren’t children’s stories. They were better than that. They just were. Adult stories never made sense, and they were so slow to start. They made me feel like there were secrets, masonic, mythic secrets, to adulthood. Why didn’t adults want to read about Narnia, about secret islands and smugglers and dangerous fairies? “ (s. 71-72) [1]

Lapidárne úsečné vety, pospájané najmä priradzovacím spôsobom imitujú hovorovú reč. Podobnú štylizáciu objavíme aj v iných Gaimanových dielach, najmä v jeho rozprávkach a kratšej próze. Takýto spôsob štylizácie akoby zachycoval spôsob myslenia rozprávača, ktorý je zároveň (často detskou) postavou. V druhom citovanom odseku sa detský rozprávač dištancuje od sveta dospelých. Do očí ale udrie, že sa v reči dieťaťa objaví slovo masonic (slk. „slobodomurársky“). V The Ocean at the End of the Lane panuje zložitejšia vstupná epická situácia: príbeh je spomienkou päťdesiatnika na časy, keď mal sedem rokov. V spomienkach sa vracia do svojho detského ja, ktoré sa zo všetkých síl pokúša nechať prehovoriť. Samozrejme, takmer štyridsať rokov života zanechalo aj na spomienkach svoje stopy.

Naznačený časový paradox sa odzrkadľuje na celej šírke Gaimanovho štýlu. Teda vlastne – na celej „úzkosti“. Autor, ako mnohí prozaici pred ním, pokračuje v tradícii hemingwayovsky ľadovo strohej prózy „špičky ľadovca“, ktorá veci pomenúva ostro a priamo – a zároveň evokuje hlboký podtext.

Dielo The Ocean at the End of the Lane sa od predchádzajúcich Gaimanových rozprávok odlišuje v tom, ako silno je tu dôraz kladený na mýtus, a to nielen ako na tému, ale aj ako princíp výstavby rozprávania. Mýty proste a jednoducho sú. Mýtus je príbeh zrkadliaci sa sám v sebe. Uveriť mýtu znamená stať sa jeho súčasťou a byť jeho súčasťou znamená mu (aspoň podvedome) uveriť. Mýtus je. Podobne aj sen. A v najnovšom „oceáne“ N. Gaimana na podobnom princípe existuje aj spomienka:

„Different people remember things differently…“ (s. 236) [2]

Hranice medzi realitou a fantáziou (najmä v kratších prózach) Gaiman prekonáva akoby mimochodom, s ležérnou gracióznosťou. Príbehy uňho prechádzajú do mimoreálna buď vlastnou naratívnou logikou (nie náhodou v jednej zbierke dominoval motív kúzelníckeho dymu a zrkadiel), alebo vplyvom akejsi monumentality miesta, ako je badateľné napríklad v podivuhodných interiéroch a exteriéroch v American Gods.

V The Ocean at the End of the Lane prechod medzi realitou a fantáziou nie je mimovoľný, ale predstavuje – ako to vyplýva aj z citátu – gnozeologický problém. Ako môžeme vedieť, či sa to, čo si pamätáme spred mnohých rokov, skutočne stalo? Spomienka je jedným z kľúčových motívov celej knihy. Protagonista sa v doslovom zmysle vracia k spomienkam zo svojho detstva. Uvedomuje si, aký veľký vplyv mali na jeho nasledujúci život – a to aj napriek tomu, že si nemôže byť istý, či sa skutočne stali. Rozdiel medzi skutočnou a neskutočnou, resp. vymyslenou minulosťou však u Gaimana nie je otázkou morálky, ako je to napríklad v Ishigurovom The Remains of the Day (1989).

Spomienkami sa Gaimanov protagonista vracia do mýtu svojho detstva. Vtedy žil v knihách, bál sa tmy a dospelých a veril na víly a strašidlá. Veriť mýtu znamená zúčastniť sa ho. Mýtus je svet sám o sebe. Príhody, na ktoré si protagonista spomína, nemuseli mať so skutočnosťou nič spoločné – no nie v tom, že sa nestali. Nech to znie akokoľvek banálne, možné je všetko, hlavne u Gaimana.

„I saw the world I had walked since my birth and I understood how fragile it was, that the reality I knew was a thin layer of icing on a great dark birthday cake writhing with grubs and nightmares and hunger. I saw the world above and below.“ (s. 196) [3]

Mýtus, kde je možné i nemožné, je jedným z predchodcov modernej fantastiky. Mýtus môže byť z pohľadu dnešného človeka vykladaný ako metafora, čiže mýtický príbeh môže mať okrem doslovnej interpretácie aj ďalšie výklady. V The Ocean at the End of the Lane tento potenciál konvenuje štýlu autora. Pre štýl N. Gaimana, ako to môžeme vidieť aj na jeho starších dielach, sú charakteristické postmoderné naratívne postupy budujúce na intertextualite a intermedialite (v Sandmanovi). Príbeh, ktorý je v príbehu, obraz, ktorý je v obraze, román, v ktorom sa prelína viac hlasov, narážky, citácie a odkazy na iné diela – to všetko nájdeme v The Ocean at the End of the Lane. Pripočítajme k tomu opakovanie a exponovanie niektorých motívov. Z lineárneho príbehu sa tak vytvára uzavretá cyklická kompozícia, drobné epizódky zovreté aktom rozprávania do výsledného tvaru. Rozprávka so šťastným koncom a zároveň mýtus o zlatom veku detstva. Miestami o príbeh ako taký v The Ocean at the End of the Lane vôbec nejde. Príbeh sa zrkadlí sám do seba, stáva sa symbolom, podnetom na premýšľanie. Vôbec teda neprekvapí, že sa v závere Gaiman pokúša formulovať akúsi new-age kozmogóniu, v ktorej vedľa mágie stavia kvantovú teóriu.

Tendencia k symbolizácii, tendencia prekračovať vlastné hranice príbehu v snahe evokovať čosi abstraktné je jednou zo základných čŕt Gaimanovho diela. V poviedkach, z ktorých mnohé sú „krehké veci“, drobné lyrické impresie, to funguje. Nie je azda náhodné, že autor o vlastných textoch hovorí často ako o rébusoch alebo o niečom, čo akýmsi spôsobom „funguje“. V dlhších epických celkoch tendencia k symbolizácii spomaľuje dej, resp. až príliš obnažuje fakt, že je to celé „len“ epika, nie život. Toto je hlavný nedostatok textu The Ocean at the End of the Lane.

The Ocean at the End of the Lane nie je popri svojich mnohých atribútoch epicky uveriteľný román. Ako mýtus, metafora detstva, ale aj mnohého iného, ten text znamená naozaj veľa. Je dobre napísaný, je možné sa nad ním pozastavovať, je príjemné z neho citovať, je príjemné sa uveličovať nad tým, ako premyslene jednotlivé kúsky skladačky do seba zapadajú. Celé to však pôsobí predkoncipovane. Mne osobne v príbehu chýbala motivácia postáv a udalostí, životnosť (nie realita) a životaschopnosť. Všetko je nalinkované a také symbolické, až to miestami prestáva mať zmysel čítať ako príbeh. Možno som nepristúpil na hru. Možno by iný recenzent nazval to, že autor vo vyvrcholení deja naznačí koniec príbehu, dobre premyslenou anticipáciou – ja to nazývam rezignáciou na príbeh.

The Ocean at the End of the Lane je veľmi sebavedomý text, ktorý sám naznačuje vlastnú iluzívnosť a epickú obmedzenosť a vedome s nimi pracuje. Spomienky predsa nemusia byť úplné, práve naopak, budú skôr schematické. Text románu sa dá chápať ako symbol, čítať ako mýtus, plochosť príbehu si nemusíme vôbec všímať. Je to dobrý text, ktorý sa oplatí čítať. Ja si však myslím, že je to príbeh zovretý až k prasknutiu a že v ňom autor nenechal postavy prejaviť sa. Môže to byť autorský zámer. Ale môže to byť aj nutné alebo menšie zlo. Oceán sa skrátka odráža sám v sebe.

Skončil by som citátom Amandy Palmerovej, manželky N. Gaimana, ktorej je kniha The Ocean at the End of the Lane venovaná. Palmerová vzápätí po vyjdení románu uverejnila na svojom blogu na Amandapalmer.net „recenziu knihy a manželstva“, v ktorej bližšie osvetľuje okolnosti vzniku knihy, pričom tvrdí, že toto dielo je jedným z Gaimanových najosobnejších počinov. V závere vyslovuje nasledujúcu myšlienku o živote jej manžela a literatúre, ktorú produkuje:

„the twilight place where the man and the writer smash into each other and for a second there’s a wrinkle, a schism, where you can jam a stick into the works of the blender and see the whole, floating components of a soul so fragile, so human, and so vulnerable that you must love whatever’s in there, unconditionally, because you have no other option.“ [4]

Snáď to nebude pôsobiť, že sa snažím prevracať Palmerovej slová, keď dodám, že bohatstvo života neznamená automaticky literatúru, pretože priveľa kúskov, obrázkov, myšlienok – čohokoľvek – škodí. A okrem toho, kniha The Ocean at the End of the Lane sa mi páčila. Ale som už čítal aj lepšie. Napríklad od N. Gaimana.


Moje preklady citovaných pasáží:

[1] „Mal som rád mýty. Neboli príbehmi pre dospelých ani pre deti. Boli oveľa viac. Proste a jednoducho boli. Príbehy pre dospelých mi nedávali zmysel a strašne pomaly sa rozbiehali. Mal som z nich pocit, akoby dospelosť bola jedným veľkým hermetickým a mýtickým tajomstvom. Prečo nechcú dospeli čítať o Narnii, o ostrovoch pokladov a nebezpečných divožienkach?“

[2] „Rôzni ľudia si rôzne pamätajú...“

[3] „Videl som svet, v ktorom som žil od narodenia, uvedomil som si, aký je krehký. To, čo som ja považoval za realitu, bola len poleva na obrovskej zahnívajúcej čiernej torte. Vnútri sa hmýrili červy, hlad a nočné mory. Uvidel som svet pod svetom a nad svetom.“

[4] „[vidím] súmračné miesto, kde sa zráža obyčajný človek so spisovateľom a na sekundu vznikne vráska, trhlina v súkolesí mixéra, kde môžete zavážiť palicu a uvidíte naokolo plávať kúsky duše, krehké, ľudské a také zraniteľné, že musíte bezpodmienečne milovať všetko, čo v nich je, milovať, pretože sa ani inak nedá.“

Pramene:

GAIMAN, Neil. The Ocean at the End of the Lane. London: Headline, 2013, 248 s. ISBN 978-1-4722-0031-0.

Použité zdroje:


BYATT, A. S. The Ocean at the End of the Lane by Neil Gaiman – review. TheGuardian.com [online]. 3. 7. 2013 [cit. 2014-01-01]. Dostupné z: http://www.theguardian.com/books/2013/jul/03/ocean-end-lane-gaiman-review
PALMER, Amanda. The Ocean at the End of the Lane (a book & marriage review). Amandapalmer.net [online]. 18. 6. 2013 [cit. 2014-01-01]. Dostupné z: http://amandapalmer.net/blog/20130618/
PERCY, Benjamin. It All Floods Back: Neil Gaiman’s ‘Ocean at the End of the Lane’. NYTimes.com [online]. 27. 6. 2013 [cit. 2014-01-01]. Dostupné z: http://www.nytimes.com/2013/06/30/books/review/neil-gaimans-ocean-at-the-end-of-the-lane.html?pagewanted=all&_r=2&

Diskuze

 Uživatel úrovně 8

Slovenský preklad vyšiel koncom marca, vyžiadal som si od vydavateľstva recenzný výtlačok. Pokúsim sa o kritiku prekladu. :)


 Uživatel úrovně 8

Že by konečně čistě postmoderní dílo?

Přiznám se, že pro mě se jedná o poněkud nezvykle pojatou recenzi (ale to by mohlo být i tím, že o beletrii jsem jich moc nečetl), vlastně spíš osobitou, ovšem o to zajímavější. A nezdržím se sice hlasování, ale komentáře ano. Recenze by měla umět mluvit sama za sebe a tato to rozhodně zvládá.

Autorovi tedy děkuji za povedenou recenzi a ostatním příznivcům i nepříznivcům N. Gaimana přeji příjemné přečtení a zhodnocení (a to ať této recenze, tak případně též originálu).