Sestrička
| Autor: | Darian |
|---|---|
| Přidáno: | |
| Hlasovalo: | 5 |
A poznáš ich veľa? Úplne všetky príbehy, veď som starý. Len som ich už dlho nerozprával, odpusť teda starému opilcovi, keď sa mu nejaké v tej hlúpej hlave poplietli. Je to už tak dlho, čo si tu... Nažil si si aj mnoho nových. Veru, dobrých päťdesiat krátkych jarí som si tu prežil. A koľko zlomených kostí. Viac ako príbehov a rojčenia. A čo sa stalo so snami? Zdáš sa mi už taký triezvy. To nie, ale načože už, moja, hoc i bláznom vynášať kožu na trh? Zbytočne ti bude chladno. Bol si iný. Keď som sa prvý raz plavil na sever, mal som ešte lutnu na chrbte a smiali sa mi. Kráľ Osrik barda nepotrebuje, že by som sa mal radšej so strunami pustiť chytať ryby. Netušil som, že je to tak chladná zem, že mi posmievači v skutočnosti chceli dobre. Riadne si poťahujem zo svojej čutory, ona nechce, mám rada chladnú hlavu. Ja som ju odjakživa mal horúcu a ani v treskúcej zime som ju neuhasil, veď všetky ságy šľahajú ako dračí plameň z nedočkavosti, tak sa vraví. Tu hore ho ale človek musí udržiavať nažive ohnivou vodou; tu ti je lutna nanič, sestrička, pamätám sa len, ako mi ňou v jednej z prvých krčmových bitiek rozbili hlavu. A Osrik viac bojoval ako počúval hudbu. A kurvil a pil. Skrátka, bez dobrého meča a silných rúk sa medzi Severanmi nezaobídeš. Príbeh, naopak, povieš aj zastretým hlasom nad pariacim sa vínom v ktorejkoľvek krčme. Ktorý chceš počuť?
... ale Ursus napokon rozrazil pancier Železného kráľa spolu s jeho lebkou. Ten blázon mal hlavu slabo chránenú. Niet divu, veď jej ani nepripisoval veľkú dôležitosť... Spíš? Rozmýšľam, sedí ďalej od ohňa, opretá o strom. Nie je ti zima? Mne nebýva, to vieš, usmiala sa. Kde si nechal metrum? Rozosmievam som sa až k záchvatu kašľa, chvíľu mnou len hegá, až napokon pľujem trocha krvi. Asi sa už rozpadávam, to nič. Sama vieš, že nemôžem hrať – aj keby som chcel. Rukáv ľavej ruky mám aj teraz pekne pripnutý ku kazajke striebornou sponou. Pekná práca kovorytca a ako nádherne žiari v prísvite. To bol ďalší príbeh, taký o rytieroch a barbaroch. Zaplatil som zaň zubatou mincou, ale zvykol som si, dá sa žiť. Žiť sa musí. Aj bez metra, drahá, bez chatrných pomerov rytmu a pocitov. Keď ti mráz páli líca a berie hlas, nech aspoň príbeh horí ako oheň. A oheň je sila, ktorá si vystačí aj bez zákona; sila, ktorú neovládneš. Oheň horí sám pre seba - tak aj Slovo.
Pijem víno, už ho mám málo. Ale mrzne, holé konáre stromov, otrčené k nebu akoby na znak hrozby, vŕzgajú, keď sa nimi duje vietor. Človek dlho čaká na jar. Je to ako v Turvinovej hláske na Sklonku pred mnohými rokmi. Mali sme vtedy len tenké prikrývky a grog. Odvtedy nosím menšie topánky a som o čosi múdrejší. Mráz drví i kamene. A mala si vidieť tých divochov, sestrička. Cez deň akoby ani neboli, prieskumníci hlásili, že pláň je prázdna. Akoby sa tí skurvysynovia zahrabávali do snehu. Nikdy sa nepodriadili - ani Osrikovi, ani nikomu. V ich prekliatej krajine, tam na konci sveta, sa aj Severan trasie zimou. Dodnes vraj pijú vlčiu krv a žerú svojich mŕtvych. A vždy útočia v noci, ticho a silne ako najkrutejšia zima, v najväčších meteliciach. My sme na nich ani len nevylievali horúci olej, bolo by im, beštiám, teplo, ešteže čo. A ani my sme ho už nemali, v posledných týždňoch. Dodnes si pamätám, ako sme bojovali na hradbách; viac so samým vetrom a snehom než s tými zvieratami. A úplne najhorším nepriateľom je mráz, ten ťa pohládza a nešepkáva ti: zaspi, zaspi, ba spieva uspávanky, prisahám, snáď láskyplnejšie ako mater nad kolískou. Učičíka ťa mäkkosťou a ty máš zrazu chuť usnúť a spať, unavená po celodennej hliadke. Je to spánok smrti, no napodiv hladký a príjemný – ako hojivý balzam. A ešte sa pamätám, ako mráz aj bdelým spôsoboval problémy. Meče mrzli v pošvách, že ich chlapi nedokázali vytiahnuť. Museli sme ich nahrievať a míňať ešte aj takto palivo. Ukázal by som ti, ako mám meč odvtedy zabalený jedine vo vlnenej huni, ale už akosi nevládzem, necháme to na zajtra. Toto staré telo potrebuje oddych, dnes toho bolo dosť. Ako sa darí tvojej rane? Dívam sa na kazajku, ako sa na mieste, kde ma šíp zasiahol, modrá látka sfarbila takmer do čierna. Hrot zostal vnútri; je to jeden z tých šípov s ozubenou špičkou, mal som smolu. Už to ale nebolí.
Stmieva sa, už ju ledva vidím, ale aj tak viem, že je tu. Dlho ani jeden z nás neprehovoril. Pozoruje ma, viem to. Mal by si skúsiť zaspať, už je noc. Počuješ vlkov? Je to pravda, to o ich plači, čo si vravel? Už neviem, azda áno, dívam sa na ňu, snažím sa neklipkať očami. Možno som si to len vymyslel, neviem, a nie je to pravda; veď ich oči sa tiež lesknú ako hviezdy, len sa pozri. Vlci sa zakrádajú lesom, sú blízko, ale k ohňu sa nepriblížia. Ona mlčí, len na mňa ďalej hľadí. A začína snežiť, dívaj sa, najprv je to len páperie, ale mraky sú ťažké, čierne, videl som ich. Prisviedča mi: bude sypať, mal by si spať, bude ti lepšie. Nie je ti zima? Nie, sestrička. Skúšam sa napiť vína, lenže už nemám, škoda. A tebe nie je zima, povedz, milá moja? Blúdiš týmito lesmi dlho. Hľadala som ťa, ale neboj sa, chcem byť s tebou, mne chlad neublíži. Ustráž oheň, aby sa vlci k nám neodvážili, opieram sa o strom a zatváram oči. Je pokoj, bude sa ti dobre spať, počkám na teba. Sneh padá, cítim ho na sebe. Je mäkký a príjemný. Lepšia snehová perina než žiadna. Dobrú noc, vravím. Dobrú noc.
Diskuze
Darian: Spíš já děkuji za ty nádherné pocity při čtení tvých děl, obzvláště některá mě opravdu položila na kolena.
Ďakujem za kladné prijatie diela. Veľmi si vážim ľudí, čo si našli čas a prečítali si to. Zároveň však musím povedať, že dokopy tri kritiky a len zárodok ďalšej diskusie, to nie je výsledok, s ktorým by som bol spokojný. Pomaly zisťujem, že slovenčina je pre tunajších užívateľov čoraz väčším problémom. Keďže ja však nebudem v súčasnosti písať inak než po slovensky, rozhodol som sa, že na nejaký čas prestanem na tomto serveri publikovať.
Chcem teda vyjadriť veľké poďakovanie ľuďom, ktorých jazyk, ktorým píšem, neodradil a začítali sa do mojich publikácií - či už to boli poviedky, poézia, alebo sú to kritiky. Veľmi si vážim ochotu týchto osôb.
Axel: hehe tak zas medzi SJ a CZ rozdiely velke niesu... po cesky by som rozpravat vedel no s gramatikou by bol asi problem :-D
Evermore: Mohl bych se naučit slovensky:-D
Já si nestěžuju, na mě to i tak zanechalo ohromný dojem.
Pouzival si tam velmi obsiahle a pekne spracovane opisy, mne sa to fakt velmi pacilo. Pride mi to ako jedna z tych poviedok kde sa dokopy nic nedeje, ale prave take mam ja osobne radsej. Vyrozpravat pribeh je jedna vec, no spracovat nico tohto typu mi pride tazsie no bohatsie na viacvyznamovost. A Axle, ano, slovak ma z toho asi dojem väcsi no co sa da robit...
Kdo vypnlul topení? Do okna mi svítí slunce, venku zpívají ptáci, tak proč je tu taková zima? Teploměr ukazuje 22,5°C, tak jaktože mi naskakuje husí kůže? A kam mi to, proboha, spadla brada?
Je až neuvěřitelné, co ve mě těchto pár odstavců v ne příliš známém jazyce vyvolalo. Mohu si jen představovat, co kdybych byl slovák. Nejspíš bych si lehnul a zmrazil svou postel i s tím, co je na ní.
Tyto pocity mi trochu připomínají, když jsem poprvé slyšel píseň At The Heart Of Winter (Immortal). Předtím jsem nic od Immortal neslyšel.
Jeden známý mi řekl, ať si pustím právě tuto píseň, že by se mi mohla líbit. Našel jsem si na internetu video a spustil to.
Na samém začátku mě zmrazilo neuvěřitelně chladné brnkání kytary s čistým rejstříkem, pak pokračovala klávesová část s ještě ledovějším rejstříkem a melodií. Pak přišla energická část s tvrdě drivovanou kytarou a chrčivým zpěvem, která mne totálně dostala, jelikož ještě vystupňovala ten mráz a napětí z intra.
Celá atmosféra písně byla ještě zdůrazněna klipem, kde se střídaly záběry ze zasněžených Norských skalnatých hor.
Podobné pocity ve mne vyvolala tato povídka.
A co víc? James Joyce byl dokonalý prototip šílence a génia. Jeho proudy vědomí byly geniální, avšak reflektovaly jeho totálně šílenou mysl. Povídka Sestřička zachovává genialitu tohoto sto let starého stylu, avšak reflektuje daleko přehlednější a zajímavější mysl.
Musím přiznat, že se s myslí tohoto staříka poměrně dobře stotožňuji. Já se v situacích, kdy jsem sám apod., také často věnuji dialogu mezi mým vědomím a imaginární postavou, kterou by mohla být tato sestřička. Snad je to z části i tímto, ale bezpochyby je povídka geniálně napsaná, že se natolik vcítím do děje, atmosféry i postavy.
K tomuto na závěr odsouhlasím to, co již napsala Shelagh - postava je opravdu věrohodná, což není tak snadné udržet, zvlášť při reflektování jejích myšlenek.
Tedy se Ti, Dariane, hluboce klaním, protože za tuto povídku si to opravdu zasloužíš, stejně jako si sama povídka zaslouží 5*.
S pozdravem, axel.
Krátký příběh, možná spíše obraz vnitřního monologu, je působivý svou atmosférou a bohatým jazykem. Zvláštní střídání „popisných“ myšlenek a „dialogu“ v monologu je velmi efektní (a efektivní), tak by skutečně mohlo vypadat uvažování zraněného, vyčerpaného a mrznoucího vojáka, který má za sebou nejednu bitvu, a proto smrt pro něj není nic vzdáleného, je to jeho příbuzná, blízká příbuzná.
Bylo pro mne potěšením si povídku přečíst.