Ponuka
Autor: | Darian |
---|---|
Přidáno: | |
Hlasovalo: | 7 |
Svetlo ju zobudilo. Ranné svetlo, ktoré bolo tak jasné a tak mocné, že sa pred ním noc nemohla skryť. So všetkou svojou pompéznosťou lúče slnka prerazili štít starých, deravých žalúzií a vnikli do malej, ošarpanej izbietky na predmestí. Prach sa lenivo vznášal v záplave jasu. A ona ešte ležala, ležala v strede tejto odklínanej krajiny, na zemi, skrútená do klbka, pod drobnohľadom slnka. Modriny od včera na jej tele a tvári bolo už jasne vidno.
Aj takíto bývali zákazníci. Až desila zabehnúť v spomienkach k udalostiam z minulého večera. Ten chlapík jej pripadal už od začiatku čudný. Celý čas, ako ho viedla do prenajatej izby cez nočné uličky, nič nehovoril. Akoby ľutoval na ňu mrhať slovami.
Potom prišli do tejto zavšivenej diery, kde však už veľmi dlho nečakal, ale sa hneď do toho dal: začal ju fackovať, zrazil z nôh. Skrútenú na zemi ju ešte kopal. Pomaly, ako strácala vedomie, došlo jej, že toto je zase jeden z tých zvrhlíkov, čo ich bitka uspokojuje. Nič nové.
Nakoniec, keď sa už chlap odbavil, ešte stále prerývane dýchajúc, začal si čosi mrmlať, len pre seba, a s prepiatou starostlivosťou vyrovnávať pokrčené oblečenie. Potom podišiel bližšie k nej, kľakol si a s bezfarebným výrazom na tvári sa díval do jej hrôzou neprítomných očí. Dlho len hľadel, pohľadom vpíjal do seba tú chvíľu. Chcel si ju zapamätať.
Keď po niekoľkých nemých minútach vstal, ešte raz do nej kopol a fľusol na ňu.
„Kurva jedna!“ započula ho ešte povedať, kým sa dvere s buchnutím zavreli. To bola teda noc...
Vstala. Našťastie jej nezlomil žiadnu končatinu. Ak už pre nič iné, tak preto sa určite nemohla sťažovať. Trochu s obavami si prešla po tvári, kde zistila, že také šťastie nemala - cítila opuchy na líci a o podliatine na oku sa takisto nedalo pochybovať. Dostala strach. Nie, takto sa nemôže postaviť pred Manola, ten by jej dal!
Celkom prirodzene, ako úbohé zviera zahnané do úzkych, sa rozhodla skryť. Ale kam? Tento dom s izbami patrí ľuďom podobného razenia, ako je aj jej pasák Manolo, a tí isto nenechajú svoj kapitál bez ochrany. Dole už určite čakal aspoň jeden strážca, aby ju odviedol preč.
Trochu neisto pozrela na okno. Šla k nemu a pomaly, s trasúcimi sa rukami, odchýlila žalúzie, aby mohla lepšie vidieť. Hľadela na stenu domu, tehlovú, navlhnutú s takmer podobným rozostavením okien, takmer podobnými zatiahnutými žalúziami a takmer určite s tým istým účelom.
Len na kratučký okamih pozrela dolu. Dúfala, že sa jej to vedomie až tak kruto nevryje do mysle. Ale vrylo sa: Áno, bolo to privysoko. A okrem toho sa už určite dole presúšalo zopár chlapov čakajúcich na iné dievčatá. Nemohla ujsť.
Strhla sa, keď začula ťažké kroky po uvoľnených, spráchnivených doskách podlahy na chodbe. Strážca po ňu prišiel až hore. Veľmi dobre vedela, čo sa možno ešte stane: Ak dostane ten chlap chuť, prinúti ju byť mu po vôli, kým pôjdu.
Ozvalo sa zaklopanie. Tento si zrejme potrpel na spôsoby.
„Ďalej.“
Keď sa dvere otvorili, ona sa, nevediac sama prečo, ani nepohla; zostala stáť otočená chrbtom, nahá. O to viac ju ale prekvapila žiadosť muža, aby sa obliekla.
„Mohla si povedať, že nie si oblečená. Počkám ťa vonku,“ povedal a hneď nato vyšiel.
Vyviedol ju z miery, lepšie povedané, nanajvýš prekvapil, a to nielen teraz, ale aj neskôr, keď jej napríklad pomohol vystúpiť na voz, či sa jej so skutočným záujmom spýtal, ako sa cíti. Bol to čudný typ a určite nielen v tomto prostredí vyčnieval. Všimla si aj, že sa mu vonkoncom nepáčilo Manolovo jednanie, keď mu ju v ten deň priviedol. Pasák ju hneď, ako uvidel jej modriny na tvári, udrel a direktívnym gestom poslal do domu za sebou.
Neznámy pritom len zatínal päste, prehĺtal hnevlivé slová a už vonkoncom nereagoval na Manolovu poznámku o tom, ako si ľudia nevedia v dnešných časoch vážiť majetok iného.
„Inak, teba som ešte nevidel,“ obrátil sa naňho. „Si u nás nový?“
Muž, nastupujúci na priečku voza, sa zahľadel na vypasenú gorilu oblečenú v priliehavých, nevkusne ozdobných šatách a odpovedal:
„Človek predsa musí z niečoho žiť, ak máš na mysli to. Prijal som ponuku na prácu, pretože sa mi lepšej nemohlo dostať – a som spokojný.“
„V našom podnikaní,“ riekol Manolo, pričom masívnou rukou odháňal od seba dotieravú muchu, „si treba dávať pozor. Ak ale človek stojí na správnej strane, môže dosiahnuť veľa. I na nás však teraz prišli ťažké časy, veď si isto počul o zmiznutých dievčatách.“
„Áno, niečo som počul. Ty o tom vieš asi viac, čo?“
„Viem, čo viem, a už to sa mi nepáči,“ zatváril sa nespokojne. „Jedno je isté: Škodí to obchodu,“ poznamenal napokon.
„Snáď sa to upokojí,“ povedal nový strážnik miesto pozdravu a popchol koňa vpred.
Pravdou však bolo, že sa veci ešte viac zhoršili. Štvrť pôžitkov, ten malý rozkošný kamienok v šedej mozaike ostatného mesta, stala sa miestom strachu. Nielenže sa kupliarstva bolestivo dotýkali straty prostitútok, ktoré akoby sa boli z večera do rána pod zem prepadli, ale výnosy z neho boli ešte menšie, pretože ubúdalo aj zákazníkov. Bol to bludný kruh, v ktorom sa čoraz viac množili prepady a vraždy. Návštevníci sa začali báť chodievať v noci do oáz hriechu. Nepríjemným mementom im k tomu bolo aj zopár vážených mešťanov, ktorých tam našli. Že je to hanba, vravíte si? Hanba je však asi to posledné, čo pánka medzi spodinou trápi, keď sa už mŕtvy váľa v špinavej uličke.
Päsť, vytvorená spojením tučných, krátkych prstov, udrela do stola. Manolo zúril. Už druhú noc nemal svoje dievčatá kam poslať. Neboli zákazníci. Skleným pohľadom skĺzol po ženách, ktoré sedeli na lavici pri kozube. Bolo ich päť. Málo. Tento fakt ho zožieral ešte viac. Úplne najhoršie však bolo, keď si v tej situácii musel priznať, že je úplne bezmocný.
„Juki, Boe a Katja,“ vyriekol polohlasne, „pôjdete do krčiem.“
Priam cítil ich nevôľu, pobadal, ako od strachu zbledli. Vedel veľmi dobre, že ich posiela do jamy levovej. Chápal riziká, vedel, že podgurážení chlapi nie sú najlepší zákazníci.
Tri vstali a odišli.
„Ulma,“ povedal a pozrel na útle, vychudnuté dievča s riedkymi plavými vlasmi, „prac sa do kuchyne a pomôž tam, nech je z teba aspoň nejaký osoh.“
Namáhavo sa zdvihla a, pomaly krivkajúc, odišla. Kypel v ňom hnev, keď si spomenul, v akom stave sa nedávno vrátila. Zákazník ju strašne zmlátil: zlomil jej nohu, dokaličil tvár a nezabudol vybiť aj zopár zubov. Za normálnych okolnosti by ju už dávno bol vyhodil na ulicu ako každú zničenú vec. Lenže to, čo sa vtedy dialo, nemalo s normálnymi okolnosťami nič spoločné.
Zostala tam sedieť jediná – Irma. Bola v najlepšom stave. Dívala sa do Manolovej tučnej tváre so stoickým pokojom.
„Irma,“ začal, ani sa sprvoti na ňu nepozrúc, „pôjdeš do domu v prístave, možno niekto pôjde okolo... Jachim už čaká dole.“
Všimol si ten nenápadný úsmev, ktorý jej na chvíľu zdvihol kútiky úst, keď spomenul jeho meno. Už dosť dlho vedel o ich vzájomnej náklonnosti a nevadilo mu to. Práve naopak - ako správny obchodník vedel využiť aj tú. Občas si aj od neho nechával platiť. Bolo mu síce jasné, že Jachimovi sa Irmino živobytie nemôže páčiť, no zároveň si bol istý, že ten chlapec nie je padnutý na hlavu. Ako inak by tu mohla prežiť?
A Irma sa veru potešila správe, že ide s Jachimom. Pozrela na Manola a potešila sa ešte viac. Uvedomila si totiž, že ešte stále neprehliadol tú hru. Jeho domýšľavosť a nadutosť nepoznala hraníc. Že odhalil ich lásku! Hlupák, keby len vedel, že to celé je len divadielko, keby len tušil, že sa od neho chystá konečne odísť.
„Myslím, že ťa bude vidieť rád,“ povedal trochu otcovsky.
„Vážne?“ zahrala sa na hlúpučkú.
O chvíľu už Manolo v kancelárii osamel. Vstal, prešiel ku krbu a pridal pár suchých polienok do ohníka. Pohodlne sa usadil do vysokého kresla a zavrel oči. Už mal toho dosť. Posledné dni boli strašné. Nezarobil ani deravý groš a k tomu všetkému mu ešte včera zaútočili na zákazníka priamo pred jeho očami. Starého pána sa chystali vyzdvihnúť na koči, aby ho v jeho sprievode odviezli do bezpečia. No prišli neskoro. Takmer onemel od hrôzy, keď ho uvidel vytackať sa z domu celého zakrvaveného. Do koča potom naložili mŕtvolu. Dievča, Tinu, ktoré v tú noc bolo s ním, nikde nevedeli nájsť.
Sťažka vydýchol. Veď aj ten najhorší kupliar je vlastne svojím spôsobom celkom obyčajný človek, ktorý takisto nemá rád veci nad rámec svojho chápania.
„Takže sa dnes stretnem s tvojím zamestnávateľom?“ spýtala sa, snažiac sa zaujať Jachimovu pozornosť.
On len stroho prikývol a viedol voz ďalej. Uličky boli na niektorých miestach slabo osvetlené. Jachim mal na voze zavesenú malú lampu. Okolo nich sa prevaľovala prízemná hmla vo veľmi hustých kúdoloch, jediné sliepňavé svetielko na niektorých miestach nedokázalo preraziť biele more. Zreteľne počula, ako si popod nos rátal odbočky. Dokonca sa jej zdalo, že je aj trocha nervózny.
Zrazu celkom znenazdajky obrátil voz doprava, až sa Irma musela na poslednú chvíľu zachytiť, inak by bola vypadla. Ako stúpali hore uličkou, Jachim sa na chvíľu pozrel na akýsi detail na fasádach domov vpravo, ktorý ho utvrdil v tom, že idú správne.
Popohnal koňa, aby šiel rýchlejšie. „O chvíľu sme tam, Irma. Môj pán sa ťa už nevie dočkať.“
„Je mi jedno, či ma bude vidieť rád alebo nie, hlavne nech mi pomôže.“
„Uvidíš, dá ti ponuku, aká sa nebude dať odmietnuť.“
Nestihla sa ho už spýtať, ako to myslel, pretože zastali a on ju hneď súril dole z voza. Stáli pred starým domom s pozabíjanými oknami, ktorý pôsobil, akoby v ňom už dlho nikto nebýval. Dokonale zapadal do scenérie bedárskej ulice. Musela uznať, že to bolo dobré miesto na utajené stretnutie.
S Jachimom vošli, prešli cez vstupnú halu a pustili sa hore po schodoch. Keď stúpali, zatuchnuté schodisko vydávalo celú symfóniu škrípavých zvukov. Bola trocha nesvoja: Nemala zo stretnutia priamo strach, len zvláštny pocit. Dovtedy sa ani veľmi nezaujímala o to, čo by od nej Jachimov chlebodarca mohol chcieť. Topiaci sa slamky chytá, je to predsa prirodzené. A ona Už nemala silu odhadovať dôsledky, hľadať za Jachimovou vľúdnosťou niečo skryté. Chcela sa dostať z Manolových pazúrov a z odporného sveta nočných uličiek. Na výber určite nebude mať veľmi ani teraz, zaspätkovať sa už nedá, tak načo strach? Nemal zmysel, no predsa tu čosi bolo... Tieseň.
O chvíľu už stáli pred dverami na chodbe, neosvetlenej nijako inak, než drobným pásikom mihotavého svetla, vychádzajúceho spod nich.
„Choď dnu,“ pošepol jej Jachim, „už na teba čaká.“
Chytila mosadznú kľučku a otvorila dvere. Vstúpila do malej izbice.
„Zavrite za sebou, milá moja. Jachim na vás počká vonku,“ ozval sa mužský hlas. Poslušne zavrela, všimnúc si ešte Jachimov ubezpečujúci pohľad.
„Výborne,“ povedal muž. Teraz sa už za hlasom otočila a zbadala jeho pôvodcu.
Hľadeli na ňu zelené oči muža sediaceho na stoličke pri stene. Tvár mu čiastočne osvetľovalo drobné svetlo lampy položenej po jeho pravici na nízkom stolíku. Už na prvý pohľad v nej jeho prítomnosť v izbe vyvolávala pocit až bláznivého nesúladu. Akoby vôbec nepatril do vývinu udalostí toho večera. On s bledou pokožkou, s črtami, ktoré vonkoncom neboli tvrdé, aké by mali patriť bezcitnému mužovi, lež mäkkými, mládeneckými. Bola by si dokonca pomyslela, že je to opäť nejaký pobočník. Nie, veď Jachim o ňom zreteľne vravel ako o pánovi...
Predsa ju však čosi presvedčilo, že prvý dojem nemusí byť vôbec správny – oceľový pohľad očí, ktorý na nej nepohnuto spočíval. Sedeli v nich rozhodnosť a chladná sebaistota tak pevne, že sa pred ním strácala. Nerozumela, prečo s ňou jedná. Akú dohodu to s ňou chce uzavrieť?
Jeho belostné ruky s mimoriadne dlhými prstami spočívali jedna na stolíku, druhá na kolene. Nádherný čierny plášť mal dokonca zapnutý zlatou sponou. Nespomínala si, že by v týchto drsných miestach vôbec niekedy videla človeka, ktorý tak bez strachu, že oň príde, ukazoval svoje bohatstvo.
„Zrejme ste čakali niekoho inakšieho,“ zasmial sa. Veľmi dobre si všimol jej rozpaky. „Nič si z toho nerobte,“ povedal, „už som si na to zvykol.“
Mal pravdu – ozaj čakala... zrejme úplne iného muža. Jej predstavivosť bola tak vycibrená všetkým, čo zažila, že sa ju radšej neodvažovala využívať. No keby tak aj spravila, zjav tohto dokonalého elegána v čiernej róbe by jej nenapadol. Ako havran, pomyslela si, havran na pohrebisku.
„Vedel by som vám pomôcť, drahá,“ začal znenazdajky po chvíľke ticha. Vstal zo stoličky a približoval sa k nej.
Na okamih zamrzla. Nevedela, možno zo strachu, z úcty či okúzlenia... Alebo naozaj - z moci, ktorou si ju tak jasne získal. Cítila sa neuveriteľne malá.
Nezastavil sa ale pri nej, len prešiel k oknu. „Hmla je ako mlieko,“ povedal znechutene. „Ale aj tak je prekrásna noc, nemyslíte?“
Zdalo sa jej, že strašne dlho mlčala, kým vyhabkala čosi ako súhlas. Začula jeho kroky po drevenej dlážke. Teraz vedela, že sa približuje práve k nej.
Na spánku zacítila jeho dych. „Za spojenectvo so mnou sa ale platí krvou a krv bude aj jediné, čoho sa vám neskôr dostane.“
Jednou rukou ju obchytil. Jeho prsty obopli jej pravú pažu v ľadovom zovretí. Možno by bola utekala, možno by sa bola bránila, keby... Ten chlad. Cítila, ako jej oťaželi nohy. Zatmelo sa jej pred očami. Druhou rukou jej odhrnul prameň vlasov z krku.
Už nevedela, že ju to malo bolieť.
Jachim vstúpil na jeho zavolanie. Pán držal Irmu v náručí, hlavu mala vyvrátenú dozadu. Jasne si všimol ranu po pohryzení na ľavej strane krku.
„Výborne, Jachim,“ povedal s úsmevom. Na zuboch mal ešte trocha krvi.
Jachim bol rád, pán nezvykol mizerných sluhov ako on chváliť často – mal ich predsa veľa. Aj bez toho však vedel, že spravil dobrú prácu – Irma sa pánovi zapáčila. Istotne dopomôže plánu. Len sa musí zobudiť a bude slúžiť. Ako všetky.
„Ponáhľaj sa,“ súril ho upír, ako mu ju podával, „ber ju. O chvíľu je tu Rémi s ďalšou.“
Diskuze
Zdravím Vás, Dariane.
Po dlouhé době jsem se dal opět do čtení nějaké té povídky a když jsem uviděl u této průměr čistých pět hvězdiček, byl jsem na ni sám zvědav.
Musím říct, že tato povídka mi přijde založená celá hlavně na atmosféře. Darian nešetří řádky, ve kterých detailně přibližuje atmosféru a popisuje místo, tak abychom si to dokázali co nejlépe představit. Někdy to může povídku zdržovat, nebo napínat - podle kvality. Tady mi to vůbec nevadilo. Založení povídky na atmosféře je dobrý nápad a pro lidi s velkou fantazií je to ten nejlepší způsob, jak co nejlépe přiblížit postavy.
U mě, bohužel, atmosféra zafungovala tak napůl, asi to bylo tím, že jsem u ní poslouchal Boba Marleyho, který se příliš k tajemné atmosféře sychravé noci, nehodí. Ale po vypnutí už to bylo lepší ;)
Rozhodně uznávám kvalitu povídky, má velice dobrou úroveň. Některé popisy byly výstižné a přesně zapadající do momentální atmosféry příběhu. Čtenář se dokázal vžít do pozice zmlácené dívky, do jejích obav. Nebo do pasáka, jemuž se ztrácely dívky a měl na odbyt málo zákazníků. No, opravdu, atmosféra a vcítění do postav bylo provedeno na výbornou. Darian se zlepšuje v psaní a brzy bude s Lyrií a Krteckem klasa servru.
No, takže díky za uveřejnění a těším se na další.. ;)
Výborná povídka, Darian se, zdá se, neustále zlepšuje, vyvíjí. Moc se mi líbily postavy, působily věrohodně, jednaly přirozeně, bez nějakého strojeného afektu. Jáchim možná působí nevýrazně, ale myslím si, že to tak Darian chtěl. Je sice hybatelem děje, ale pořád je to jen sluha, tedy už jen z toho titulu je patrně upozadněn. Taková ta tichá, ničím významná figurka v pozadí.
Nejvíce mne upoutal pán, upír. Připomněl mi takové ty elegantní, šarmantní a chladné zrůdy, které se dokonale ovládají a přesně vědí, co chtějí.
Příběh se mi líbil, je psaný krásnou slovenštinou s výrazy, které nejsou tak časté (pro mne) a které člověka nutí, aby se o ně zajímal. Děkuji za krásné chvíle, které jsem při čtení prožila.
Lyrie
Pre logickú schému kritického hodnotenia musím poznamenať, že táto poviedka má svoje plusy, avšak ja niekoľko mínusov.
Ku kladným stránkam patrí jednoznačne Darianov cit pre atmosféru a jej umné prevedenie do textu. I bez udania miesta či času, jedine za pomoci obrazov, skutkov a myšlienok postáv cítime, ako nám ráz prostredia mrazivo dýcha na chrbát. Darian podáva obraz nevestinskej štvrte tak živo, akoby v nej bol sám žil. Je to pre jeho práce, mimochodom, celkom typické.
Ďalšia stránka diela, ktorú si nedovolím nepochváliť, sú živé a hodnoverné dialógy. Páči sa mi spôsob, akým dáva Darian svojim postavám reč, a to nielen v prípade tejto konkrétnej poviedky. Postavy rozprávajú bez nadsadenia a živo, pretože (až na niekoľko výnimiek) sa rozprávajú skutočne len medzi sebou či sami so sebou, a nie s čitateľom.
Čo platí pre dialógy, platí vlastne i pre celú poviedku. Jedná sa o vlastnosť, pre mňa osobne ako čitateľa veľmi dôležitú, a síce hodnovernosť. A ako som už spomínal, tá Darianovej poviedke rozhodne nechýba. Postavy sú ľuďmi (a upírmi) a konajú uveriteľne, tak, ako by sme možno i my konali na ich mieste. Ich psychologická motivácia je vierohodná a nekríži sa s ich slovami či činmi.
Poviedka má slušnú expozíciu, zaujme rýchlo a dostatočne intenzívne na to, aby čitateľa preniesla cez slabšie tempo strednej časti.
To už môžeme rátať za mínus. Ďalším mínusom je, že napriek krátkemu priestoru pre úvahy o skutočnom milostnom zblížení Jachima a Irmy je dej poviedky lineárny a neponúka príliš veľké prekvapenia. Záver je predvídateľný a bez pokračovania, v ktoré dúfam, neponúka môjmu vnímaniu vyznieť nejakú hlbšiu, skrytú pointu. To už je však skôr prosba pre vyhovenie mojím čitateľským chutiam, nie výčitka.
Poviedku hodnotím vysoko. Je na nej badať prácu i talent. Darian vidí svoje vlastné vymyslené prostredia v súvislostiach, dáva svojim postavám okrem originálnych mien i viac rozmerov, čo badať na fakte, že postavy neplnia len svoju funkciu v rámci príbehu, lež majú minulosť i budúcnosť, pocit zo sveta a vlastného života. (V tomto prípade sa to týka hlavne Irmy a Manola, Jachim výrazne zaostáva. Samozrejme, i pre to je dôvod - Jachim je postava so skrytým úmyslami, tajomstvom.) Vyplývajúca vlastnosť - premyslenosť.
Poviedka sa v porovnaní s ostatnými dielami v rubrike radí bezosporu k najvyšším.
Děkuji za laskavé vysvětlení, už vím, co tím bylo myšleno.
súriť -i nedok.
1. naliehavo vyzývať, pobádať, poháňať, nútiť: s-i ho rýchlejšie kráčať, robota nás s-i; čas s-i; 2. naliehavo sa dožadovať niečoho, urgovať: podnik s-i dodávky; 3. expr. ponáhľať sa (význ. 2), náhliť: mládenec s-i so ženbou
Inak, toto som citoval zo zdroja http://slovnik.juls.savba.sk/.
Jedná sa o stránku, kde sa dá nájsť súbor slovenských slovníkov - i mimo kodifikačnej normy -, v ktorých človek vyhľadáva zadaním žiadaného slova v základnom tvare. Možno sa Vám tento pomocník zíde, mne osobne sa zdá veľmi užitočný.
Netradičně zvolené téma. Ale s dobrým cílem. Zaujalo. Přes to, že díla tohohle tématu se často nevidí, zalíbilo se mi již po několika odstavcích.
Dílo je psáno slovenštinou (viz. NW), kterou příliš nezvládám, ale tentokráte jsem něměla potíží.Jen malá poznámka, prosím, co znamená slovo "súril"?
Atmosféra díla je kouzelná a čtenáře okamžitě vtáhne do děje. Začíná okamžitě, bez vysvětlování. Až později se dozvídáme, co byla žena zač a jaké potíže přináší doba, v níž se vše odehrává. Velice se mi zalíbil nápad s upírem, neboť jsem začínala mít pocit, že dílo odbíhá od tématu fantasy. Avšak upír vše spravil a tak jednoznačně dávám 5*.
Oj jak krásně melodické a plynulé. Obvykle mívám se slovenštinou kříž, ale nevím, zda je to Darianem nebo jen touhle povídkou, po česku by to nebolo ono. Ta atmosféra na mne nedýchala jen z děje, popisů, slov a písmen, ale i z toho dojmu cizího prostředí, v kterém lovím převelice zřídka.
Těžko se mohlo povést přiblížit atmosféru temného srdce města lépe. Blíže nespecifikována doba, kdy se děj odehrál. Těžko říct, proč na mě dýchal středověký Londýn, to už je asi o vyvolaném pocitu každého z nás. Možná ta hmla :-)
Ten chlad, který Irma cítila na konci, ten jsem procítil i já a tak to má být. Tu zoufalou naději, kterou v sobě svírala, tu jsem cítil i já. Byl jsem zvědavý, zda se z toho dostane, byť jsem tušil, že pro ni Darian nenachystal nic pěkného. Až mi to bolo velmi luto :-(
Po přečtení téhle povídky jsem rád, že žiju jak žiju. Díky Dariane.
Skvěle napsaná povídka, se silnou expozicí. Přesto však ve střední části lehce ztrácí na tempu, až ke konci dokáže lépe gradovat.
Pointa je předvídatelná, autor vložil do textu dost indicií, které závěr napovídají. Nepovažuji to za chybu, i když raději jsem překvapovaná.
Co se týče postav, jsou vykresleny velmi dobře, jen Jachim působí chvílemi zbytečně ploše a nevýrazně, přestože on je jedním z hybatelů děje.
Velmi oceňuji účelné popisy, které bez zbytečných kudrlinek, přerozvitých přívlastků a nadbytku metafor dokáží přesně zprostředkovat jak obraz, tak i atmosféru.
Také v dialogy jsou velmi dobře napsané. Možná jen pro příště by bylo zajímavé postavy odlišit charakterem řeči.
Celkově řadím povídku k tomu nejlepšímu, co jsem v rubrice v poslední době četla a svou známku 4,5 zaokrouhluji na 5.