Človek človeku vlkom
| Autor: | Darian |
|---|---|
| Přidáno: | |
| Hlasovalo: | 25 |
Človek človeku vlkom
...z denníka Mortimera Junga
17. nov. 2003:
Zobudil som sa už za tmy na odporný zvuk kvapiek dažďa dopadajúcich na chodník. Dážď ako tento by vám možno pripadal nádherný. Ale keby ste iba pred chvíľou spali na chodníku, na ktorý teraz padá ten poetikou a melanchóliou presiaknutý novembrový dážď, tak by ste mali asi trochu iný názor.
Vstal som z kúta a pozrel na náramkové hodinky, ktoré som pred časom potiahol akémusi chlapíkovi, a so zdesením som zistil, že sú už asi dve hodiny po polnoci. V duchu som si zanadával, pretože som vedel, že som tam nemal v žiadnom prípade spať– nie to ešte tak dlho.
Z diaľky som začul hudbu ... a približovala sa. Odhadol som to na nejaké auto plné pripitých deciek, rušiteľov nočného pokoja, rozhodnutých asi zmeniť lokál. Keďže som sa niečo podobné rozhodol spraviť aj ja, vykročil som dolu ulicou sporadicky osvetlenou nočnými lampami.
Auto sa priblížilo a jeho svetlá osvietili cestu predo mnou, autorádio mu hralo naplno. Asi sa vodič rozhodol takto spríjemniť večer ostatným – spiacim.
Spomalilo. Mohol som hádať, či len preto, že ma uvideli.
,,Tak čo, starý?“ spýtal sa ma frajer s vyholenou lebkou zo sedadla spolujazdca.
Neodpovedal som. Neviem, asi ma v tej chvíli nenapadlo nič natoľko duchaplné, že by malo zmysel s tým skúsiť zodpovedať otázku mladého pána.
,,Pýtal som sa niečo,“ nedal sa odbiť on, očividne stále zvedavý. ,,Kurva, si hluchý?“
Pozrel som naňho, ale neodpovedal som.
,,Daj mu pokoj, Dirk,“ povedalo usmiate dievča, sediace vzadu. ,,Možno sa s tebou len nechce baviť.“
,,Hovno, Tanja. Je to len ďalší sfetovaný bezďák – nič viac.“ povedal ďalší pán, zrejme tiež nadmieru slušný a zdvorilosťou kypiaci, ktorý riadil vozidlo.
Feťákom, musím sa priznať, nie som, ale nehodlal som to tým výrastkom vysvetľovať, pretože som urýchlene musel pokračovať svojou cestou.
Celým telom mi prebehol kŕč.
,,Doboha,“ zaklial som a zrýchlil krok.
,,Kde sa chystáš?“ posmešne sa spýtal Dirk. Auto takisto pridalo.
Telom mi prebehol ďalší kŕč. Rozbehol som sa. Tie decká to zrejme ešte neprestávalo baviť, pretože ich auto šlo súbežne so mnou.
,,Kam bežíš?“ smial sa teraz chlapec za volantom. ,,Potrebuješ si pichnúť, čo?“
Prišiel ďalší kŕč, ktorý si zrejme všimli, pretože Dirk zakričal: ,,Á, Jürgen, máš pravdu, má ťažký absťák.“
Bežal som a pomaly sa som sa uzatváral do toho už známeho mikrosveta tvoreného len obmedzenými vnemami, ako už mnohokrát predtým. Auto s rehotajúcimi sa deckami sa hnalo vedľa mňa. Hudba hrala, ich smiech bol ako psychedelický koncert – tak nesúrodý, ale šialene skutočný. Dirk sa vykláňal z okna auta a možno len kvôli atmosfére, neviem, ma zasypával haldou oplzlých nadávok.
Mal som namierené do parku, ktorý už nebol ďaleko. Utekal som a v duchu som rátal odbočky. Napokon tá moja prišla. Objavila sa, bol to len moment – a ja som pohotovo zabočil. Nohy mi oťažievali čím ďalej, tým viac, a telom mi zmietali kŕče už dosť intenzívne. Zozadu som počul ďalšiu mäsitú nadávku z Dirkovej dielne, keď prepásli odbočku. Dúfal som, že teraz ich to už naozaj prestane baviť – bolo by to pre ich dobro.
Neprestalo. Utekajúc po chodníku – park už bol, ani čo by kameňom bol dohodil – začul som opäť hudbu, zvuk motora ... a Dirka.
„Pohni Jürgen, pohni!“ kričal ako zmyslov zbavený. ,,Niečo ma napadlo.“
Zjavili sa po mojej ľavici. Dirk za jazdy otvoril svoje dvere a ja som ucítil náraz do chrbta. Nohy sa mi podlomili, spadol som tvárou na zem.
Auto zastavilo, hudba stíchla, ja som počul Dirkov smiech – on bol evidentne spokojný – a Jürgenovo „Kurva jedna sprostá!“ plus ďalšie perly, namierené na Dirka, keď uvidel ohnuté dvere. Ležal som na zemi, telo som mal stŕpnuté od kŕčov. Bol som ledva pri vedomí – neschopný vstať, alebo sa brániť.
Pocítil som kopanec, potom ďalší. Skrútil som sa do klbka.
Dirk ma obrátil na chrbát. ,,Hovädo jedno sfetované,“ povedal a vrazil mi jednu do zubov, kým som si stačil zakryť tvár. ,,To, čo robím, je prevencia.“
Bili ma ešte hodnú chvíľu: Dirk a kopol si aj namosúrený Jürgen. Tanja kričala, prosila, aby prestali, a aby šli už preč, ale nedalo sa. Chlapci boli naplno ovládnutí inštinktom, beštiou, ktorá si v takýchto situáciách podmaní človeka – stali sa beštiami. A beštie zacítili krv, pocítili zadosťučinenie z úspešného lovu.
Dopady ich pästí a kopancov ma po čase prestali bolieť, pretože som už necítil svoje telo. Cítil som chlad, už nie bolesť. Búšiť do mňa prestali vo chvíli, keď si všimli, že si prestávam kryť tvár a neprítomný pohľad upieram na oblohu. Vyjasnilo sa, Mesiac svietil – bol to nádherný spln.
Chlapci zmätene cúvli.
Áno, všetci sme občas beštie. Verte mi, veď ja už o tom viem svoje...
Diskuze
Krátká, dobře vypointovaná povídka. Neplýtvá zbytečnými popisy, jde rovnou na věc, nicméně dostatečně zprostředkovává myšlenky hlavního hrdiny. Vyprávění v první osobě přidává příběhu na autentičnosti.
Mám jedinou poznámku, a to k typografii – mezi slovem a následující trojtečkou se nepíše mezera.
Suma sumárum lepší 4.