Darian  11. 9. 2007 v 21:47:41

Monolitická báseň, bohužiaľ nie pevná ako kameň, lež krehká ako prostá pózička, ktorú odveje vietor, ani sa autor nenazdá.

Autor – subjekt. Je tam vôbec? Keď si vlastne uvedomíme, že už od počiatku sme len nemými svedkami vyčíňania beštie v subjekte, je veľmi paradoxné, že tento subjekt je bagatelizovaný len na úroveň konštatovania. Samozrejme, je to predsa potlačená entita, ale jeho motív v dielku nesmie zaniknúť ani tak – veď predsa: „Boj je otcom všetkých i kráľom všetkých...“ Zanikne spor motívov, zanikne dialektika básne, zostane škrupinka výrazu, a veru nepomôže už otvorený koniec.

Celkom zaujímavá je prvá strofa, v ktorej badám dosť výrazný štylistický kontrast, keď je patetizované determinujúce zvolanie o tom, ako beštia rozprávačskú entitu drží v hrsti, so svojím jadrom nie celkom logickým východiskom pre konštatovanie o tom, ako sa vzpiera, ergo snaží bojovať so vzniknutou situáciou.

Dualistické riešenie, zasadenie akéhosi rozporu medzi svet beštie a svet človeka, pôsobí ako motív skôr utlmene, pretože v konečnom dôsledku neprináša do horizontu významu vážnejší spor, keďže nemôže. Je totiž už rozhodnuté, dokonca – ak chcem byť prísne erudovaný – už v názve, ktorý je trpné príčastie, teda nie aktívny tvar slovesa – ide len o opis stavu aj v tomto prípade.

Báseň je ukážkou toho, ako je možné uchopiť jeden prvok, uzavrieť ho do alegorickej hračky, no, žiaľ, to nie je všetko – na statiku sa dá spoliehať pri budovách, báseň musí byť aktívna, prinášať dialektické, nielen dogmatické stanovisko.

Pre kritickú obec by som ešte rád odporučil pozrieť si diskusiu pri dielku Oběť, ktoré je v tejto rubrike.

Túto báseň hodnotím ako podpriemernú.