Do mŕtvolne bledej kože môjho tela sa dychtivo opreli lúče slnka. Náhly výbuch svetla ma oslepil, krik davov okolo ohlušil.

Ako len dlho mi trvalo, kým som otvoril oči!

Zrazu cítim kopanec. Bolestivo dopadá do môjho pravého boku.

Padám na zem.

Len otvoriť oči, mať čas otvoriť oči... a pozrieť sa.

Ďalší kopanec.

Treba otvoriť oči!

Akoby bola bolesť jediným vnemom. Je tak rôzna, známa. Bolesť očí zo svetla, bolesť od kopancov, slabosti...

Podarilo sa, otváram ich, stŕpnuté a prázdne. Dívam sa.

Línie tvarov okolo, tvár muža, ktorý nado mnou stojí, skrivená odporom a hnevom. Zrak neposkytuje dostatočný pocit, priestor dosť veľký na to, aby som vnímal.

Asi som si toho chcel vziať príliš, možno viac, že som mal nárok. Svet ma obstúpil, je všade, a ja ho nepoznávam.

„Vstaň,“ vraví on s oduševnením v hlase.

Krčím sa mu pri nohách, hľadím na nádherne opálené nohy v sandáloch. Cítim piesok. Je horúci.

„Vstávaj!“ už kričí.

Toto preňho nie je víťazstvo, chce boj muža s mužom. Tento mladý hrdina si predsavzal, že zabije...

Koho? Kto som to vlastne bol?

V tme som na to zabudol. Tam sa mi skoro až milosrdne vytratili spomienky. V temnote bludného osamotenia sa štyri steny stali svetom. A v tom svete bolo treba len jesť a vykonávať potreby. Myšlienky neboli na osoh. Veď sa aj časom vytratili.

„Ty jeden prašivý vrah, vstávaj!“

Takže som bol vrahom. Niežeby na tom záležalo. Možno by som to mal pokladať za oporný bod. To je ono: mojou úlohou v tomto divadle je umrieť ako špina. Pre pobavenie davu.

V poriadku, prijímam.

Mám umrieť v tomto predstavení, stať sa súčasťou veľkého boja dobra proti zlu pre masy. Oči, navyknuté na tmu, nevidia svet, pretože ho prázdna duša nedokáže prijať! Tak je to, už si tu viac neviem nájsť miesto. Danajský dar: život bez života – odcudzenie, zabudnutie.

Prijal som ho vôbec? Už na tom nazáleží.

Pod týmto cudzím slnkom túžia vidieť, ako bude preliata krv, moja krv. Ale nech sa leje, nech ju vidia, pozriem sa i ja.

Na živote predsa nezáleží, život som stratil.

Moja bytosť obmedzená len na blúdenie v ríši vlastnej tmy, moje slabé telo – to všetko zo mňa robí úbohú napodobeninu toho, čo som azda býval - človeka, i keď dnes už neviem, čo to má byť.

Nenápadne si naberám za hrsť piesku. Uvažujem, ako to asi bude s časom. Budem dosť rýchly alebo on príliš pomalý?

Boj!

Vyskakujem, snažím sa držať na slabých nohách. Na krátky okamih hľadím na jeho prekvapenie, nečakal môj útok. Hádžem mu piesok do tváre a vrhám sa naňho.

Celkom znenazdajky túžim po jeho krvi.

Zbaví ma práve ona posledných zvyškov človeka, ktoré má spájajú s týmto prekliatím?

Áno!

Človek vydaný na milosť nie viac než zvieraťu, ktoré ju nepozná. Ironické.

Zahryzávam sa mu do tváre a trhám. Vrieska od bolesti. Ústa sa mi napĺňajú teplou krvou, v zuboch mám mäso.

Ako kričí!

Jeho výkriky akoby mi v ušiach prehlušili všetko ostatné. Podivné ticho. Ticho, v ktorom počujem zúfalé, rýchle kroky po piesku.

Záchrancovia prichádzajú.

Bodajú do mňa zbraňami, chcú ma od neho odtrhnúť.

Napokon sa im to darí. Sáču ma na piesok.

Bolesť je už tak intenzívna, že ju vlastne necítim.

Opojná chuť krvi v ústach, bezcitnosť, márnosť. Už sa zbiera na odchod tieň života, bremeno odpadáva.

Som voľný.

Myslím, že sa usmievam.

Aréna je v tichu, obraciam hlavu k slnku. Nech sa mi ešte ukáže, ak má vôľu.

Vidím meč v rukách strážcu arény. Zmyselne sa zaleskol v slnečných lúčoch... a udiera.

Naposledy.