Príbeh o hrdinstve, zbabelstve,
Netradicnej láske, tradicnej nenávisti
O živote, smrti, o piatich neohrozených hrdinoch , a aj o tom, preco temní mágovia nosia cierne plášte s kapucnami, kvôli ktorým im nie je vidiet do tváre.

Bol studený vecer. Dalo by sa vlastne povedat, že už noc, lebo pocas neskorej jesene sa stmieva rýchlo nielen u nás, ale aj v malej dedinke blízko pohranicia, kde sa odohráva tento príbeh. Obloha bola dokonale zatiahnutá mrakmi, fúkal chladný vietor a vo vzduchu bolo cítit, že sa blíži búra. Na dvoroch brechali psy, skrátka jeden z tých blbých vecerov, kedy sa oplatí radšej sediet doma. Ak, samozrejme, nie si zlodej. Lebo takéto bezmesacné temné noci sú ako stvorené na menšie ilegálne akcie. Málokomu sa totiž chce držat stráž, a každý tupý clovek si povie, že "je zima, to by bol ten zlodej debil, keby teraz kradol, urcite radšej sedí doma" . Takéhoto cloveka urcite nenapadne, že ten zlodej možno ani nemá domov, a urcite nie, že na taký vecer caká urcite už dlho. Ale na druhej strane, možno by nebola až taká chyba keby aj všetky stráže naraz zaspali. Teda keby v tej dedine aj nejaké boli. Nesmieme totiž zabúdat na prekliatie malých osád, ktoré jasne hovorí, že jediné dôležité miesta sú krcma a kostol. A kto by už kradol drevený kríž z oltára. Takže zlodeji sa v tomto "meste" asi nekonajú.

Mraky sa na chvílu rozostúpili a mesacné svetlo osvietilo okolité kopce. Odhalilo aj siluetu starých zrúcaných múrov bývalého hradu stojaceho nad mestom. Stál tam už tak dávno, že si nikto ani nepamätal, kedy padol. Nezostalo z neho už skoro nic, ale ludia sa tam aj tak boja chodit. Kolujú totiž rôzne legendy, jedna horšia ako druhá. Ale to je aj tak jedno. Lebo tento príbeh nerozpráva o trápnych historkách ludkov z dediny, ktorí nikdy nedržali v ruke mec, nikdy nevideli pôsobenie mágie, nikdy nepocítili silu dracieho dychu a ani ten pocit, co nasleduje potom, co pocuješ ako sa ti niekde dole varia vnútornosti. Oni sa nikdy nepozreli smrti do tváre.

Tento príbeh sa totiž zacína práve v tom hrade. Pravdu povediac, nebolo na nom nic hrôzostrašné. Obycajný starý hrad, jeho jediná zachovalá cast bol malý cintorín na jednom z nádvorí. Vyzeral dokonca, akoby sa on niekto staral. Burina bola ako-tak vytrhaná, ani chodníky neboli zarastené krovím. A práve vo chvíli, ked mesacné svetlo ožiarilo okolité kopce, a zároven aj siluety starých náhrobných kamenov, do nádvoria vošla nejaká postava. Nedalo sa rozoznat, ci je oblecená v ciernom, alebo vyzerá tak temne preto, že je noc, ale faktom bolo, že by ste na nej tažko hladali svetlejšiu farbu ako velmi tmavo sivú. Bola oblecená v nejakom plášti, ktorý však úplne nezakrýval hrud, a tak bolo vidiet, že postava má na sebe brnenie a za pásom jej visí mec. Bol to zrejme muž, kedže mal dlhú bradu a tiež dost dlhé vlasy. Prešiel napriec cintorínom a zastal úplne na konci, pred náhrobkom na ktorom nebolo napísané žiadne meno, citát, kríž, symbol, proste nic.

Vietor zacal fúkat ešte silnejšie, takže sa ten muž lepšie zahalil do plášta. Zdalo sa, že mu tá zima až tak nevadí… len stál pred tým náhrobkom a upieral nan dost neprítomný pohlad, ktorý jasne hovoril, že duchom je niekde úplne inde. Žeby v nom tento kus kamena prebudil nejaké staré zaprášené spomienky? Nieco ho tam muselo priviest, lebo ten cintorín nebol zrovna oblúbeným miestom na vychádzky. Keby tam bol Sherlock Holmes, urcite by to hned zistil, ale ja nie som taký frajer, takže to pre mna nie je "jednoduché a prosté milý Watson". Ja som na druhú stranu ale autor tohto príbehu, takže si môžem v klude dovolit nazriet do jeho myšlienok, spravit tak menší skok v case bez toho aby som narušil rovnováhu tohto sveta. Môžeme teda na chvílu opustit tento nocný cintorín, aby sme si mohli pozriet iný príbeh v inom case…

Bolo pre zmenu ráno niekedy na zaciatku zimy. Snehu vonku bolo dost, ale to zrejme nebol dostatocný dôvod na to, aby prestalo snežit dalej. Mladý študent magického umenia Wanzor sedel v malej, a ešte k tomu totálne zapratanej miestnosti. Všade bol kopec kníh, papierov, plných fliaš z atramentom, prázdnych fliaš od vína a podobných krámov. Mladík mal už kruhy pod ocami, zrejme dost dlho nespal, a v najbližšej dobe sa ani lahnút si nechystal. Vyzeral dost culo, stále si nieco mrmlal a pritom sa prehraboval v hrbach dokumentov. Obcas si nieco nacmáral na papier. Celkovo sa tváril dost zaneprázdnene, takže sa niet co cudovat, že bol dost nevrlý k tým, co ho vyrušovali. Niekto zabúchal na dvere. Skôr by som povedal, že niekto sa snažil vyvalit dvere aj so zárubnou. Ludia mávajú divné spôsoby.

"Kto je?" zavrcal Wanzor.

"Ja."

"Kto ja?"

"Zerthon. Otvor už, je mi tu zima."

Wanzorovi sa ocividne nechcelo vstávat z vyhriateho kresla, tak iba mávol rukou a dvere sa otvorili. "A zatvor za sebou, ty magor, co mi sem púštaš zimu?!" zavrcal vzápätí.

Dnu zacali vletovat snehové vlocky. Zerthon vliezol teda dnu a zavrel dvere. Bol to dost velký chlap, oblecený v nejakej kožušine, co už mala dávno svoje najlepšie roky za sebou. "Mal by si sa naucit to blbé kúzlo na zatváranie dverí, aspon by si ma nebuzeroval."

"Tak to sotva, lebo si to bol tuším ty, kto mi stratil 6. zväzok Prekladu Na-ravenských rún…. Ozaj, naco bola tá kniha tebe?"

"Nemal som si co cítat pred spaním ty idiot" zamrmlal si pre seba Zerthon, ale nahlas povedal "Pre strýka".

"Aha. Hmmm….asi by som vela nezískal tým, keby som ta požiadal o jej vrátenie, však?"

"Sakra, vravel som ti asi stokrát, že mi ju potiahli. Nestihol som ju strýkovi ani doniest."

"To preto, že si taký velký a tupý. Hocijaký blbý zlodej by ti potiahol mec z ruky."

Keby Wanzor nebol vážený študent, a tiež celkom slušný mág, asi by bol už priklincovaný k stene. Ale on BOL mág a tak mu nic nehrozilo. Nikto v tom meste by nešiel proti kúzelníkom. Bolo ich totiž vela, a niektorí boli aj mocní. Mnohí nie, ale to aký je kúzelník mocný, zistíš, až ked ti napraží salvu bleskov do brucha, a to málokto chcel riskovat.

"A naco si vlastne prišiel? Ak si si nevšimol, mám tu nieco na práci, a ak si chceš len tak pokecat, tak.."

"ver mi, že z hocikým v tomto meste sa dá lepšie pokecat ako z tebou. Nebavia ma tie tvoje blbé kecy v staroelfštine, ktorým nerozumieš ani ty."

"To nie je pravda. A myslím, že tebe by menší kurz tiež neuškodil." Na Wanzorovej tvári sa zjavil dost hnusný úšklabok.

"A naco. Ved neviem poriadne ani normálne hovorit."

"Totiž, keby si sa do tej staroelfštiny predsa len pozrel, zistil by si…..no….tvoje meno….."

"Co máš sakra s mojím menom?"

"Totiž…ako to povedat…..no tvoje meno pochádza z jedného nárecia a znamená….."

Zerthon tušil nieco zlé, a tak velmi nenápadne zbledol ako stena.

"Znamená…..Zbabelé hovno."

Na miestnost padlo taživé ticho. Zerthon mal teda dost casu na to, aby zmenil farbu tváre z bielej na tmavo cervenú. "A-ale, preboha….nikomu to nehovor…prosím….budú sa mi všetci smiat….. bože…. Co povedia chlapi v krcme….. strach pomysliet….som predsa vyslúžilý bojovník…taká potupa."

"Hm, ešte o tom porozmýšlam. A teraz radšej vysyp, co odo mna chceš."

"No dobre. Posiela ma Vrchná rada."

"Váš Spolok notorických ožranov zmenil meno?"

"Drž hubu, ja to myslím vážne, no posiela ma teda tá rada a chce, aby som zhromaždil koho uznám za vhodné za úcelom vyšetrovania nejakého zlocinu. Zrejme sa stala vražda, a mna poverili…"

"Co im už úplne nacisto šibe? Teba by som poveril tak tlacením kapusty do sudov, a oni…"

"Aspon raz som užitocnejší ako ty. Skocím teraz po ostatných a uvidíme sa o hodinu v Radnici….ozaj, drž hubu o mojom mene, hej?"

O hodinu už pred zlatými dverami starostovej siene stálo pät "ludí". Možno by nebolo od veci ich bližšie popísat. Jednoznacne najväcší bol Zerthon , ktorý sa tváril hrdo a dôležito, niet sa co cudovat, po splnení takej nárocnej úlohy. Vedla neho stál malý trpaslík Axel, zvierajúci v rukách bojovú sekeru. Ako každý správny trpaslík mal bradu a tažké plátové brnenie, Trochu bokom od neho stál jeden mladík menom Mennyr, ktorý zo záujmom poškuloval po Zetrhonovi. O jeho orientácii sa v krcme už dlho viedli rozsiahle diskusie. Bol oblecený prevažne v šedej, za opaskom mal sadu paklúcov a na nohách mal obuté sandále. Nikto ho nikdy nepocul prichádzat, a vela ludí by odprisahalo, že vie byt neviditelný.

Trochu bokom stálo dievca s dlhými svetlohnedými vlasmi. Vyzerala tak na 17-18, ale v skutocnosti mala 242. Bola totiž elfka a u elfov nikdy neviete, kolko majú rokov. Ak sa vás náhodou nejaký temný elf spýta, že na kolko rokov vyzerá, tak ste až po uši v prúsere, lebo je jedno co poviete, on odpovie bud "Tak ja som podla teba nejaký sopliak", alebo "Vyzerám snád ako dáka vykopávka?", prípadne "Takže ty ma tuším neberieš dost vážne" (ak odpoviete neviem, alebo daco podobné), a okamžite nato vás pravdepodobne zabije. Táto elfka však nevyzerala ani trochu na to, že by sa chcela kohokolvek na daco pýtat, vlastne sa tvárila akože "Ja vás nepoznám". Mala na chrbte luk a peknú zásobu šípov. Jej meno bolo Galathion.

Nakoniec tam bol aj Wanzor, ale toho už tuším poznáte.

Axel teda zabúchal na dvere a tie sa vzápätí otvorili. Vítal ich starosta s ustaraným výrazom na tvári.

Zerthon a axel zacali okamžite slintat. "É….bude naša…."bolo jediné co vypotili. Wanzor sa síce snažil zachovat si dôstojnost, ale vzápätí mu došlo, že kedže je on jediný normálny z tej družiny, to dievca bude jeho. A tak aj on zacal slintat.

"Zajtra vyrážate. Takže sa chodte pripravit…Mennyr, Galathion, ostante tu prosím ešte chvílu."

Ked traja slintajúci hrdinovia odišli, otocil sa starosta k zvyšným dvom. "Všimol som si Mennyr, že sa už ani nenamáhaš správat sa…ehm…normálne….teda slintat.."

"A naco, ved aj tak každý vie, že som teplý."

"Hmmm, máš pravdu, vlastne preto som si zavolal práve vás dvoch." Starosta trochu stíšil hlas "Vec sa má tak, že nikto nikoho neuniesol…arcimág ani nemá dcéru. Tie svine potiahli symbolický zlatý kyjak…"

"a preco si tým trom natáral, že idú zachranovat dáku ženskú?" ozvala sa Galathion.

"dobrý dotaz. Lebo sú tupí. Myslíte si, že by šli do centra nepriatelského územia po dáky kyjak? Pre ženskú hej, ale kyjak…kdeže."

"TAK MOMENT! Pocul som správne slová nepriatelské územie v súvislosti s nami? Nestací tam poslat tých troch?"

"No jasné a tú ženskú im tam mám pricarovat?"

"Tak im daj list v ktorom im to vysvetli a povedz ž ho majú otvorit až pred koncom cesty."

"Zerthon a Axel nevedia tuším cítat vôbec a Wanzor len v staroelfštine v tej by sa to dost blbo vysvetlovalo."

"Fajn, takže je to na nás. Díky starosta, si fakt milý." Tie slová však Mennyr nemal vôbec vyslovit. Vzhladom na jeho povest to vyznelo dost blbo. Takže sa obaja radšej zdekovali.

Na druhý den ráno už štyria hrdinovia cakali pred bránami mesta na Zerthona. Ten sa po chvíli dovalil a v rukách držal velkú knihu.

"A to ti je naco? Ved nevieš cítat…."ozval sa Wanzor.

"Omyl. Poznám písmená. Aspon naše. Takže si budem vecer vždy cítat." Pozrel na Wanzora velmi divným pohladom. Ale kedže bola kniha napísaná v klinovom písme, nikto z družiny to nedokázal preložit.

Netrvalo dlho a vyrazili. Mali aj dvoch poníkov, co im niesli krámy. Prvý týžden im celý husto snežilo. Dost nadávali, hlavne, ked vecer nemali kde spat. Aj ked boli ešte daleko od hraníc, nie všade boli hostince, takže hocikedy museli spat niekde v lese. Bola aj dost zima, ako v decembri zvykne byt.

Ked boli asi tak den od hraníc, dohodli sa, že pôjdu najprv do jedného hostinca, ktorý už od nepamäti stojí na kraji pustín. Je chránený silným magickým polom a tak ho nikto nemôže napadnút. Tam sa ubytujú a budú pátrat po stopách. To bol v každom prípade dobrý plán, a nikto teda nic nenamietal.

Na druhý den vecer zastali pred vysokou svetielkujúcou stenou. Nikde v nej nebolo vidno dvere, iba na jednom mieste bolo nacmárané "Pozor zlý pes". Tomu však nikto nevenoval pozornost. Zerthon aj zabúchal na magickú stenu, no nic sa nestalo.

Galathion zrazu vstala a tvárila sa že nacúva.

"Co je?" spýtal sa celkom logicky Axel.

"Myslím, že tam daco je - v tých kríkoch."

O chvílu tam naozaj daco zašramotilo. Galathion bleskovo vystrelila niekolko šípov do krovia. Chvílu sa nic nedialo a potom odtial vyskocila strašná beštia - pes. A nie obycajný, ale malý nízky pes s krátkymi nohami. Problém bol v tom, že mal v hrdle 5 šípov a ocividne mu to nevadilo. Otvoril papulu a odhalil dva rady malých pokazených zúbkov, tupých ako motyky. Skocil dopredu a zaútocil na najbližšie stojaceho Zerthona. Zahryzol sa mu do nohy, a Zerthon sa len smial, lebo tými tupými zubami by neprehryzol ani prd.

"Zachránim ta!!!" vykríkol však Mennyr, chytil Axelovu sekeru a zacal do psa rúbat. Problém bol v tom, že Mennyr bol zlodej a nie bojovník a ledva sa trafil z dýkou a nie to ešte s bojovou sekerou. Takže to vyzeralo skôr tak, že pätkrát trafil Zerthonovu noha a psa ani raz. Nakoniec sa mu to však podarilo a ten o kus odletel. No opät sa postavil na nohy a bolo vidno, že sa chystá družinu dorazit. Všetci sa pritisli k stene, dokonca aj Zerthon, ktorý mal po Mennyrovom "zachranovaní" nohu prerúbanú až po koleno.

Pes vyceril zuby a skocil. Vtedy stena za nimi zmizla na krátku chvílu, aby naši hrdinovia stihli padnút dnu, a vzápätí sa objavila práve vcas, aby do nej pes narazil papulou.

Všetci cítili, že už neležia na snehu, ale na suchej zemi. Vnútri magického pola možno nesneží. Ked sa odvážili otvorit oci, hned olutovali, že ich radšej nenechali zavreté. Nad nimi sa týcila hrozivá silueta babicky s valcekom v ruke. "Vstávat a pracovat!!!" zavelila.

"Chrrr…aaargghhhh…..moja noha….."

"Chudácik, ved on je zranený…taký chrabrý bojovník a musí zomriet tak skoro…aká škoda" zaúpela babicka.

"Bože, pár škrabancov" zamrmlal Mennyr.

"Ale možno ešte nie je všetko stratené!" vykríkla a schmatla 120-kilového Zerthona a bežala s ním do domu. Ostatní ju s obavami nasledovali.

"Viete, ja som študovala medicínu." hrdo im vysvetlovala babicka, zatial co ukladala Zerthona na stôl a pripravila si nástroje - sekác na mäso a pílku na železo.

"Hmmmm…no a máte aj diplom?" opatrne zacal Wanzor.

"Šibe ti? Vykopli ma po dvoch dnoch. Ale nebojte sa, mám bohaté skúsenosti z praxe. Vy zatial toto vypite."

Každému podala pohár z temne hnedou tekutinou. Ale nikto radšej babicku neprovokoval, a tak to všetci vypili. Posledné co videli, bolo ako mláti opakovane Zerthona valcekom po hlave a detskú radost, co rozžiarila jej tvár, potom, co vzala do rúk pílku…

Do cely padalo denné svetlo cez malé okienko v strope. Všetci sedeli na zemi a v duchu nadávali. Zerthon tam s nimi nebol.

"Mal som sa radšej nechat zožrat tým psom, aspon by to bola hrdinská smrt v boji. Tu skapeme od hladu a smädu." Hundral Axel.

Mennyr sedel v kúte a s nikým sa nebavil. Tažko niesol stratu svojej životnej, aj ked platonickej lásky. Márne sa mu snažili ostatní nahovorit, že Zerthon to možno prežil, všetko bolo márne. A pritom bol on jediný kto ich odtial mohol dostat. Wanzor sa už o cosi pokúšal s kúzlom na otváranie dverí, ale pomohlo mu akurát v tom, že všetka nahromadená magická energia vybuchla a spálila mu obocie. A tak sa naklonil k Mennyrovi a zacal mu nieco šepkat do ucha.

"Pocuješ co vravia?" opýtal sa Axel potichu Galathion.

"zachytila som len - arcimág je fešák - a - neolutuješ." Axel sa tváril, že mu je na vracanie, ale Mennyr sa postavil, vytrhol si zopár vlasov, vopchal ich do zámky a vzápätí boli volní.

"Teraz musíme byt velmi opatrní." Povedal. "Ak je tá striga nablízku, sme v …… Najprv musíme nájst naše krámy."

Plížili sa ako najtichšie vedeli dlhou chodbou. Na podlahe pobehovali húfy myší a vydávali neznesitelný piskot. Odrazu sa zdakade z hora ozval hlas "Už ma tie myši štvú." Patril samozrejme babicke. Potom bolo pocut buchnutie a známe vrcanie.

"Pes!" vykríkli všetci a dali sa do behu. Myši bežali spolu s nimi. Pes však bol rýchly a dobiehal ich.

Naša štvorica zastala na križovatke. Nevedeli kade dalej. Nemohli sa rozhodnút rýchlo, lebo také rozhodnutie vyžadovalo cas. V podobných situáciách vždy vedie jedna cesta so záhuba. Bolo to treba teda dôkladne premysliet.

"Hodte po tom psovi daco!"

"a Co?…….myši!!!!" vykríkla Galathion a šmarila po psovi najbližšiu myš.

Taký pes je dost ctižiadostivé stvorenie. A málokedy sa mu stane, že by po nom hádzali jedlo. A tak geniálne využil situáciu a rozhodol sa zároven aj zamachrovat aj sa nažrat. Skocil s otvorenou papulou myši naproti.

Asi každý pozná ten pocit, ked sa chce dáko predviest a nevyjde mu to. Tento pes ho spoznal až pridobre. Nestihol totiž zavriet papulu a tak mu myš vletela priamo do hrdla. Zastavila sa akurát tak, aby nemohol dýchat. A tak najprv zružovel, potom sfialovel, a nakoniec scernel a potom definitívne lahol.

"No, a kam teraz?" znela otázka.

Z pochybností ich vytrhla šípka, ktorá smerovala do pravej chodby. Bolo na nej napísané "Tajný východ". Lenže z pravej chodby sa na nich rútila babicka z valcekom v ruke. Axel len chladnokrvne otocil šípku tak, aby smerovala do lavej chodby a už bežal za ostatnými.

Vybehli hore po schodisku a zastali pred dverami z nápisom KNIŽNICA.

"YES!!!" zvolal Wanzor a vrútil sa dnu. Ostatní ho nasledovali a zabuchli za sebou dvere. Nachádzali sa v nefalšovanej knižnici. Boli tam dokonca aj knihy. A bolo ich dost na to, aby tam normálny clovek zablúdil. Ale Wanzor nebol normálny clovek. Normálny clovek by sa neucil dva roky tajný jazyk Na-ravenu, len preto, aby vládol kúzlo na otváranie dverí. V knižnici bol viac doma ako doma.

Jeho šiesty zmysel ho okamžite priviedol k jedinej správnej knihe - "Útek pred šialenou babkou - prírucka pre zaciatocníkov." No v momente, ked knihu otvoril, oblial ho studený pot. Bola napísaná v klinovom písme, ktorému rozumel len Zerthon.

Vyzeralo to, že sú už naozaj v koncoch. Nikto nevedel, co si pocat. Iba keby…"Že ma to skôr nenapadlo!!!" Wanzor vyskocil a bežal k polici nad ktorou bolo napísané SLOVNÍKY. Nájst "Univerzálneho prekladatela klinového písma pre krízové situácie" nebol najmenší problém.

Babicka sa oprela o strom a zotrela si pot z cela. Tých pät bastardov je dalo zabrat. Ale ešte nie je koniec. Nikto z jej domu neodíde skôr, ako by ochutnal Babickine koláciky. Trápila sa s tým receptom asi 200 rokov, a žiadna blbá družinka ju teda nebude tahat za nos tým, že by nechcela jest a utekala pred nou. Ved oni ešte budú žrat.

"Písali tam daco o skákaní z okna knižnice?"

"É… no vlastne hej….že je to najväcšia blbost, akú môžeš na úteku pred babickou spravit."

"Ale tam asi nerátali zo situáciou, že babicka zatlcie dvere zvonku, co?"

"No to nie… tá naša je vynaliezavá. mali by sme sa potom ozvat vydavatelovi a podelit sa s ním o naše zážitky."

"A co máme teda podla tej knihy robit?"

"Musí nás byt pät, a ked naraz povieme - BABI TY KRAVA PUST NÁS VON, otvorí sa magická stena a my budeme môct zdrhnút. Dobré, nie?"

"No co ti ja viem…. Ozaj, má tá babicka aj dáky motív?"

"Odrazu sa zdalo, že Wanzor je trochu nesvoj. "Neviem, ci som to správne preložil, splietajú tam daco o kolácoch, ci co, fakt to nechápem, tá babka ich vraj pecie, a každý kto príde ich musí jest….ale to je blbina….. preco by to robila…..ale možno je v nich jed, alebo co. Ciže nesmieme nic žrat. Od tej ženskej ani omrvinku."

"Pockaj, ale ved nám dala daco pit. Co ked ich skvapalnila?"

"Neblbni, koláciky sa nedajú skvapalnit….dúfam" Galathion sa dost znechutene pozerala na dialóg medzi Wanzorom a Mennyrom, a došlo jej, že to bude zase raz na nej. Ten magor ovláda milión jazykov a je v zrejme najlepšie vybavenej knižnici sveta, a je schopný hádat sa o skvapalnovaní tuhej látky.

"……a ak by sa nám teda podarilo skvapalnit sa, mohli by sme sa vonku vypršat ako dážd a…."

"…eh prepácte, že vás ruším chlapci, ale môžem sa ta na daco spýtat, Wanzor?" skúsila opatrne zacat dialóg.

"No...hej"

"Pocuj, v tej knihe, nebola tam napríklad, ale len cistou náhodou mapa?"

"Jasné, že tam bola mapa, je tam o tomto dome úplne všetko!"

"Aha, dobre, a v tej mape nebolo nieco ako TU JE ZERTHON, alebo tak?"

"Neviem…vidíš, na to si nespomínam…sorry, ale asi ti nemôžem pomôct."

"No a co keby si sa do tej mapy pozrel?"

"Vidíš, to ma nenapadlo, ukáž to sem, aha tu to je - ZERTHON - ona ho väzní v komore na koláce!!!"

Galathion to už zacalo liezt na nervy, a pochopila, že by bolo fakt jednoduchšie naucit sa to klinové písmo. Ale na mape sa toho dá dost zistit, aj ked nevieš taký jazyk. Takže mu mapu vyšklbla, chvílu do nej pozerala a zavelila - za mnou.

"Ha-ha - a kam chceš íst?" priblblo sa spýtal Mennyr

"Vieš, tu za knižnicou je totiž tajná chodba…."

"A ako chceš otvorit knižnicu?"

"To nechajte na mna." Ozval sa zrazu Axel. Držal v rukách železnú tyc, co sa dost podobala na odtrhnutý okenný rám. Potažkal ju v ruke a potom niekolkými cistými ranami rozmlátil knižnicu na kúsky. Za nou, bolo vidno schody vedúce dole do tmy. A kedže bol Wanzor už ten mág, zobral kus starej drevenej dosky, co ležala na zemi a zapálil ju.

"Chvílu by to malo vydržat." Povedal. A tak zostúpili dole do tmy.

Zerthon sa zobudil a otvoril oci. No nic mu to nepomohlo, lebo nevidel nic iné, ako tmu. No nazdar, pomyslel si. Cítil sa dost divne. A zrazu pochopil preco. Na všetko si spomenul. Na Psa, na to ako Mennyr "zachránil", aj na to, ako ho babka chcela operovat. Teda, posledné, na co si pamätal, bola jej usmiata tvár, ked sa nad ním sklánala z valcekom v ruke.

Sakra, došlo mu. Co mám z nohou? Zhlboka sa nadýchol a dotkol sa lavého lýtka. No narazil prstami do niecoho tvrdého. Babka mu pripevnila drevenú nohu. "Sakra! Teraz budem vyzerat ako ten drbnutý kapitán z rozprávky, co chodí v nedelu ráno……co povedia chlapi v krcme…." To bola jeho klasická fráza, a bolo to aj to jediné, co ho v živote trápilo.

S chutou novú nohu otestoval tým, že nou plnou silou kopol do steny.

"Auuuu, co ma biješ?!" ozval sa škrípavý hlas.

"To kto povedal?"

"No ja"

"To je kto ?"

"Bože, som k tebe nadosmrti pripútané a ty sa robíš, že ma nepoznáš. Super. Díky babi. Díky za tento výplod ludskej geniality, ku ktorému si ma pribila."

"Pribila….ja mám v nohe klince? NO MOMENT!!! Takže, ty si moja….noha?"

"Tak bacha! Žiadna noha. Drevo. Žiadny papek, konár, dolná koncatina. D - R - E - V - O. jasné?"

"odkedy smú drevá mliet klapackou?"

"niekto je príliš vtipný, co? Preco som pripevnené k debilovi? Zase. Akoby ten predtým nestacil."

"Dohodneme sa. Ty budeš držat hubu a ja ta nebudem bit. Okej?"

"Tak fajn."

Zerthon sa posadil. Vtedy nieco zacítil. Bola to vôna pecených kolácov. A on bol už fakt hladný.

"Pocuj Mennyr, si si istý, že je to dobrý nápad? Co ked nás tá babka chytí?"

"Nechytí. Vy ju skrátka zabavte a ja skocím po naše krámy. Donesieme Wanzorovi palicu a on ju bud zacaruje, alebo aspon tresne po hlave. My na seba zatial navlecieme brnenia, skocíme po Zerthona a zdrhneme." To znelo skoro ako dobrý plán.

Galathion mala síce nejaké výhrady k casti "vy ju skrátka zabavte", ale ostatní to prijali bez reptania.

Babka stála pred pecou a dumala. Odrazu pocula cudný zvuk.

"Hej ty stará špongia, otoc sa!"

Za nou stál malý trpaslík držiaci v ruke okenný rám. Už chcela vyrazit do útoku, ked ju nieco poriadne udrelo do hlavy. Bola to letiaca myš. Otocila sa smerom , z kadial priletela. Stálo tam dáke dievca. Tak zabijem najprv ju. Po mne tu nikto hádzat myši nebude. Zdvihla valcek, ked v tom okolo nej prebehol nejaký duch. Babicka radšej uskocila, lebo z duchmi si nechcela nic zacínat.

"Pocuj babi, co vravíš na súboj MOCI?"

Otocila sa posledný krát a uvidela mladého muža co drží v ruke palicu a vraví slová mocného zaklínadla. Potom povedal niekolko velmi oplzlých nadávok v staroelfštine. Potom len pocítila tupý úder a padla na zem.

Netrvalo dlho a družina bola opät pokope v plnej zbroji. Zastavili sa pred domom. Už sa chystali vyrieknut "Babi ty krava pust nás von", ked sa zrazu stalo niekolko vecí. Z dverí vyšla babka držiac v ruke tažkú kušu. No naštastie sa pozerala iným smerom. No koláciky v Zerthonovom bruchu zacali úcinkovat a on sa vrhol na zem a zacal vracat. No pritom udrel Drevom o kamen a to zacalo okamžite jacat.

"Porušil si dohodu!!! Babiii… on ma bije!!!"

Babka sa otocila a zdvihla kušu. No skôr ako stihla vôbec zamierit v lavom oku jej pristál šíp. A tak odhodila kušu a vytiahla valcek. Rozbehla sa na družinu. Zerthon sa naštastie stihol postavit a všetci svorne utekali prec. Samozrejme narazili do magického pola. Babka už bola blízko.

"Ideme na tri - raz - dva - BABI TY KRAVA PUST NÁS VON!!!"

Babka skocila a otvorila ústa plné odporne žltých zubov. Stena zmizla. A znovu sa otvorila práve vcas na to, aby zastavila letiacu babicku a ešte viac preriedila jej chabý chrup.

Boli volní.

"Dobre, klud, všetko vám vysvetlím, len sa nenervujte. Teda - pokúsim sa."

Pätica dobrodruhov stála na velmi malom ostrovceku uprostred krvavo cerveného mora. Na obzore práve zapadalo slnko. Naokolo nebolo nic, len na (zrejme) severozápade sa vznášal nad obzorom hustý oblak hmly.

Družina bola na ostrove zrejme už dost dlho, lebo Galathion spala, a Mennyr hádzal šutre do vody. No dvojica neohrozených bojovníkov Zerthon a Axel sa hrozivo vypínali nad Wanzorom a dožadovali sa vysvetlenia, že preco boli v jednej chvíli "u tej milej babky" a hned na to na tomto ostrove. Zerthon bol okrem toho aj dost hladný, hlavne potom, co vyvracal babkine koláciky.

"Aby ste to správne pochopili, také magické brány sú dost zložitá vec….najprv som si myslel, že babickina chalupa je chránená magickou bariérou, ale vzhladom na to, že ju za tie roky nikto nerozbil, som prišiel k záveru, že tá stena je vlastne portál. Chápete…prejdete cezen a zrazu ste niekde inde."

"A tým chceš povedat co?"

"No, asi to, že babickina chalúpka je v skutocnosti niekde úplne v paži, možno aj na inom svete, co my vieme? A prechod medzi svetmi je dost nárocný, a ak pokašlete otváracie zaklínadlo, môže vás to vyhodit hocikde…"

"Ale my sme povedali zaklínadlo!"

"Povedali sme citujem - babi ty krava pust nás von. Už som sa stretol s mnohými divnými vecami, ale myslíš, že by si tam babicka dala takéto heslo? Možno to bola pasca…. Vlastne sme mohli dopadnút ovela horšie…napríklad sme mohli skoncit vo veži temného mága…a to je najhoršie miesto na celom svete. To radšej skapat, ako íst tam." (Nebojte sa, aj na to príde, moji zlatí)

"No a…."

"A co?"

"A ako sa odtialto chceme dostat? Ty si tu predsa mág!"

"Neznášam tú vetu. A toto nie je obvyklá situácia. Najprv si musím dôkladne premysliet, ako budem postupovat, lebo…." Wanzorov takmer monológ prerušili velmi silné otrasy pôdy pod nohami.

"Ten ostrov je živý!"

"Pomóóóóc!"

"Do riti, ak sme na dákej velrybe, tak sme skoncili, cítal som taký príbeh o dvoch debiloch….."

"Drž hubu!!!" Ostrov sa opät zatriasol. V strede zo zeme vyrazila malá zelená stonka nejakej rastliny.

"No do paže…" Malá stonka zacal rást raketovou rýchlostou. Za chvílu bola velká ako krík a o chvílu ako menší strom. Z boku zacali vyrastat konáre.

Vtedy sa to dost pokašlalo. Tie konáre totiž zaútocili na Zerthona a ovinuli ho zo všetkých strán. Zacal do nich rúbat mecom, ale cím viac ich odtal, tým viac ich pribúdalo. Axel okolo seba rúbal sekerou zo všetkých síl. Konáre lietali vzduchom a padali do ohnivého mora. Strom bol však coraz väcší a konárov bolo stále viac a viac. Galathion bola už dávno nimi zviazaná a Mennyr k tomu nemal daleko. Bojoval síce trochu dýkou, ale bolo mu to prd platné. Zerthonovi dnes tiež bohvieako nešlo a tak o chvílu poslednými na slobode boli Wanzor a Axel. Stáli k sebe opretí chrbtami a pripravovali sa na posledný súboj. Konáre sa na chvílu totiž nehýbali. Wanzor v duchu premýšlal, aké zaklínadlo by bolo najlepšie použit. Napádali ho len samé užitocné kúzla typu "Zohrej kanvicu s cajom" alebo "Prines najbližšiu flašu ohnivého vína". V takýchto chvílach dost nadával, že sa v tej blbej škole arcimágov neucil aj nejaké normálne fantasy kúzla ako blesky a ohnivé strely.

Axel také problémy nemal. On len držal sekeru a cakal.

"Pocuj Axel, rozmýšlal si už dakedy o smrti?"

"Nie."

"Tak teraz je už neskoro."

"Radšej si priprav dáke kúzla."

"No……"Wanzor vytušil, že sa blížia problémy. Usilovne sa snažil spomenút si na nejaké vhodné zaklínadlo.

"Co no? tak bude to? Privolaj ohnivý blesk, alebo co, ty si tu predsa mág do p***!"

A v tej chvíli jeden z posledných lúcov slnka zasvietil Wanzorovi do tváre a jeho mysel tiež náhle osvietilo. Bolo to ako zásah vyššej moci. Ozubené kolieska vnútri jeho lebky sa rozkrútili a predviedli ukážkový postup logického myslenia.

Sme ohrození stromom - strom je cast lesa - v lese žijú elfovia - elfovia pijú víno - víno sa dá kúpit v krcme - krcma je v každej dedine - pri dedinách bývajú kopce - kopec je velký obrastený kamen - kamene tažia trpaslíci - trpaslíci radi bojujú zo sekerami . jasné už to mám - že som na to neprišiel skôr - vycarujem si sekeru.

Wanzor sa zacal mrmlat divné slová. Obloha stemnela (ale to asi len preto, že slnko už definitívne zapadlo). Zdvihol palicu a udrel nou o zem. Vykríkol strašným hlasom, pri ktorom by sa aj myši uštali k smrti od rehotu, slová strašného zaklínadla "Chcem sekeru!"

Nieco zapraskalo a Wanzor držal v ruke nefalšovanú malú sekerku na štiepanie triesok do pece. Tváril sa vítazoslávne.

Axelova tvár prezrádzala, že nevie, ci sa má smiat, alebo plakat. Nakoniec sa zmohol len na vykoktanie trápneho "A to si preco urobil?". Wanzorovi došlo, že tým, že premenil svoju palicu sa pripravil o jedinú, aj ked chabú zbran.

Z našimi dvoma hrdinami to už nevyzeralo vôbec dobre. Ale ja nie som taký milosrdný, že by som ich nechal umriet chrabro v boji. Najprv sa s nimi treba pohrat, to by inak nebolo ono. A tak sa práve vo chvíli, ked sa strom chystal zasadit dve smrtiace rany, ostrov opät otriasol. No nezostalo len pritom. Zacal sa totiž vynárat z vody. Naši hrdinovia s obavami sledovali, ako sa ocitajú coraz vo väcšej výške. Potom sa ozval zvuk, ako ked sú traja zemskí elementáli spolu vo vláciku (ehm, ospravedlnujem sa mladším citatelom, uznávam, že to bol fakt blbý príklad) a ovzduším zahrmel hlas - "UŽ MA TIE BLCHY SERÚ" a vtedy obaja nebojácni hrdinovia uvideli, ako sa k nim zhora približuje obrovská kamenná ruka, ktorá chytila strom a vytrhla ho aj z korenmi von. Jediný problém bol v tom, že niekde v korune boli traja z družiny. Vlastne, práve v tej chvíli sa Zerthonovi podarilo nejako vyslobodit, akurát vcas, aby si všimol, že ja aj so stromom niekde vo vzduchu. A jediné, co jeho geniálnu a prakticky založenú mysel napadlo, bolo skocit. Keby bol natolko sprostý (to neznamená, že nebol, to je len taká fráza), že by celý život túžil spadnút do ohnivého mora, mohol by som teraz pokojne prehlásit, že sa mu splnil životný sen.

Slnko zapadlo, a nastala noc.

A to je pravý cas, aby do príbehu vstúpila dalšia dôležitá postava, padlý hrdina, anjel skazy, temný mág, proste záporák, ako sa patrí. Ako to už býva, bol od hlavy až po päty zahalený v ciernom plášti. Stál pred gotickým oknom vo svojej komnate, a pozeral vonku do hmly. To samo o sebe neznie nijako extra zábavne, ale on na to mal dobrý dôvod. V tej hmle totiž videl všetko, co sa dialo v jeho ríši. Carovné gule a palantíry už dávno vyšli z módy a po tom, co na poslednom zhromaždení temných síl sa mu jeden krpatý nekromant vyrehotal do tváre, že je už jediný, kto nemá "Novú magickú hmlu SuperFog len za 9999999 zlatých, ak zavoláte ihned, dostanete aj praktickú súpravu na opravu raketoplánu a to všetko v cestovnej taške, takže si ju môžete brat aj na cesty", sa rozhodol, že pôjde z dobou skôr, ako jeho image utrpí ešte viac. Byt úspešný vo svete temnej mágie je coraz tažšie. Dokonca ani strigy už nie sú to, co bývali…takmer každá má za sebou niekolko plastík, nikto už nestavia na prirodzenú krásu mrtvoly v pokrocilom štádiu rozkladu. Všetci si kupujú rôzne make - downové svinstvá, ktorými, si napatlú tvár, aby mali viac jaziev ci vyrážok. Svinstvo.

Ale temný mág mal teraz aj iné problémy. Dobre vedel, že dotieravú družinku treba zlikvidovat skôr, ako zistí Pravdu. A tak sa otocil na najbližšieho kostlivca, a prikázal mu "Chod založit ohen do Fritovacej miestnosti a zobud stráže pri bráne, nech sa aspon tvária, že sú dôstojní protivníci. Ozaj - otvor východ z Mágovho strašného bludiska, ale zavri všetky vchody. Som zvedavý, ako si TERAZ poradia.

Špliechanie vln a skucanie morského vetra prerušovali iba dva hlboké škrípavé hlasy.

"A TY CO TU?"

"ÁLE, STARÁ MA VYHNALA, ŽE NECH IDEM INAM NASÁVAT, ALE BOLA UŽ AJ TAK DOST NAŠTVATÁ, LEBO JEJ NECHCEL ZOVRIET VZDUCH V HRNCI NA CAJ."

"VY TO TAM DOLE NA DNE MÁTE ASI DOST ZÁBAVNÉ, CO?"

"ALE PRD, TO SOM SI AJ JA NAJPRV MYSLEL, KED SOM SI JU BRAL, ŽE TO BUDE ZÁBAVA, ALE ŽIVOT MEDZI OHNIVÝMI ŽRALOKMI OMRZÍ. ALE DOST UŽ O MNE. C ROBÍŠ TY TU HORE?"

"KLASIKA. BLCHY. TIE SUKY MALÉ DREVENÉ RASTÚ OKAMŽITE, AKO SA CO LEN NA CHVÍLU VYNORÍM Z JAZERA."

"SKÚŠAL SI OHNIVÝ KÚPEL?"

"JASNÉ, STOKRÁT, ALE NEPOMOHLO TO."

"VIEM, CO BY MOHLO POMOCT. TEN DEBIL - MYSLÍM TEN MÁG, CO ŽIJE V TEJ VEŽI UPROSTRED HMLY MÁ NEJAKÚ MIESTNOST, V KTOREJ BY BOLO TEPLO AJ NÁM. TAK TAM CHOD A MÁŠ TO."

"TO NIE JE ZLÝ NÁPAD, ALE AKO SA TAM DOSTANEM?"

"TO JE PREDSA JEDNODUCHÉ, MUSÍŠ IBA…."z hlbín sa zrazu ozval strašný hlas - POD VECERAT!!!! - "MUSÍM PADAT SORRY."

A kamenný obor sa ponoril naspät do hlbín. Ako ste si už snád domysleli, ten ostrov bola hlava toho druhého skalného obra. A nebolo to len malé obríca typu LOTR, ale nefalšovaný velký obor merajúci v pohode cez 25 siahov.

Axel a Wanzor boli pohodlne uvelebení na jeho hlave a vypoculi si celý rozhovor, pricom skonštatovali, že tá manželka toho druhého musí byt fajná sekera. A tiež sa rýchlo pomodlili, aby toho "ich" obra náhodou nenapadlo, že je cas na další ohnivý kúpel. Snažili sa tiež nemysliet na to, co sa stalo s ostatnými. S trochou štastia….

"Možno mal Zerthon Plášt ochrany pred ohnivým morom pri veži temného mága, alebo prsten premeny na ohnovzdornú skalu, alebo…."

"….alebo je z neho teraz obhorená troska plávajúca niekde na hladine" dokoncil realisticky Axel. Ich situácia však nebola úplne bezvýchodisková.

"Pocul si, co vraveli o tej veži temného mága?"

"Akého?" naschvál sa priblblo tváril Axel. "Myslíš toho šupáka, co pred dvesto rokmi zrovnal Hlavné mesto zo zemou, toho nehorázne úbohého lazníka, co rozprášil celú Hordu múdrych krollov, dokonca bol imúnny aj voci caru Nocnej príšery, tej najkrajšej temnej mágyni na svete? Ku**va, ved do nej sa zbláznil aj môj kamoš Saron, a ten je zoofyl, a ešte k tomu teplý! Nie sorry, nepocul som, že by sa o nom bavili, to sa ti asi daco len zdalo Wanzor."

"Ha - ha - ha. niekto mal vtipnú kašu na ranajky, co? Nechápeš, že toto je naša šanca? Kolkokrát v živote si myslíš, že sa ti podarí dostat na také slávne miesto, ako je veža?"

"Jasné, už to chápem, v pohode, škoda len, že som si nezobral pamätnícek, mohol som ho rovno požiadat o autogram….."

"Dobre, prejdem teda radšej k veci. V tej veži ja arcimágova dcéra. A MY je stadial dostaneme."

"Fakt, je tam?" Axel pochopitelne zacal slintat. V tej chvíli sa ozval opät hromový hlas.

"KTORÝ NEHORÁZNY BLB SI DOVOLIL SLINTAT MI NA HLAVU! JA SOM ALERGICKÝ NA SLINY! AK BUDEM MAT TERAZ NA HLAVE VYRÁŽKY, TAK TA…"

"A sme v prdeli" bolo posledné co, stihol Wanzor povedat predtým, ako ich oboch zdrapila obrovská kamenná ruka a zdvihla do výšky.

Galathion sa posadila a chytila sa za hlavu, ktorá ju pekelne bolela. "Kde to som?". Uvedomila si, že sedí na nejakej vlhkej kamennej podlahe. Vedla nej ležal ešte stále omrácený Mennyr.

Postavila sa a opatrne spravila pár krokov. Miestnost, v ktorej sa nachádzala, bola dost malá a osvetlovali ju dve fakle, co horeli na modro. Bol z nej iba jeden východ. Galathion sa snažila spomenút si, co sa udialo potom, ako zaspala na ostrovceku.

Po chvíli sa zobudil Mennyr a po pár úvodných frázach (Kde to som - neviem - kde sú ostatní - neviem - kde je Zerthon - neviem) jej vysvetlil, ako to bolo s tým stromom. Posledné na co sa pamätal on, bolo ako leteli vzduchom pridržajúc sa konárov. Vleteli dakam do hmly a potom napálili do dacoho tvrdého. Galathion, ktorej mozgové bunky ešte úplne nevymreli, celkom logicky usúdila, že sa nachádzajú vo veži zlého mága.

"Sme už takmer na konci cesty. Ten kyjak musí byt dakde tu. Cítim to."

"Tak ho vezmime a vypadnime."

"Ale kadial? Dostali sme sa sem náhodou, ako sa chceme dostat spät, to vie len Wanzor, lebo on je mág."

"Tak musíme pockat, kým príde."

"A preco by mal príst?"

"Pretože on nikdy nic poriadne nespravil. Už je nacase, aby zacal."

"Pocuj kámo, a co takto si o tom trochu pokecat, co? Nemusíš nás predsa hned zabíjat…."

"ŽIADNE KECANIE. KVOLI VÁM MÁM NA HLAVE VYRÁŽKA A ŽIADNE ŽENSKÁ MA NEBUDE CHCIET"

"Ved tým sme ti preukázali obrovskú láskavost, vieš ty vôbec od kolkých problémov sme ta ušetrili? Zober si, ako dopadol ten tvoj kamoš. On nemal na hlave vyrážky, a teraz musí zametat riasy pod dozorom nejakej šialenej ženskej. Mal by si nám podakovat. A okrem toho - môžeme ti pomôct dostat sa do mágovho hradu. Tam sa zbavíš blch natrvalo." Wanzor sa pohodlnejšie usadil v obrovej ruke a usmial sa na neho.

"No co na to vravíš? To predsa nie je zlý kšeft, co myslíš? Ty nás necháš žit, a my ta zbavíme vyrážiek."

"HMMM. ALE VRAVELI STE, ŽE….."

"Zááááábudni na to, co sme vraveli, to som len tak žartoval….tak berieš to, alebo nie?"

"HMMMM, HMMMM, TAK FAJN"

"Super. Najprv sa musíme dohodnút na pár veciach. Napr. kam si hodil ten strom - pardon, mám na mysli tú blchu."

"NO TA DO TEJ HMLY."

"No super. A ako sa do tej hmly dostaneme?"

"MUSÍM SA SPÝTAT KAMARÁTA. MOZME ÍST HNED ZA NÍM."

"Pockaj! Ešte nie! Ved tvoj kamoš je dole na dne. A nás to tam zabije!"

"ALE NIE, TO JE V POHODE."

"Nie! Ty tupý tlstý idiot! To vôbec nie je v poho…." Obor však velmi nedbal na ich zúfalé výkriky a ponoril sa do hlbín.

"Moment! Ja…. Ja žijem? Ty kokso, je tu celkom dobre vidno!" Axel otvoril oci a videl, že sa ešte stále nachádzajú v obrovej ruke, teraz však už pár stoviek metrov pod hladinou. Obor schádzal po velkom podmorskom schodisku dole do hlbín. Axel prefackal Wanzora, ktorý si zrejme myslel, že už je mrtvy. On zacudovane otvoril oci a poobzeral sa dookola. Celkom zaujímavé bolo, že cím išli hlbšie, nebola coraz väcšia tma. To more zrejme svietilo všade rovnako. Po chvíli zišli až dole ku dverám do nejakej obrovskej (pochopitelne) jaskyne. Vtedy to už Wanzorovi nedalo a tak sa spýtal "Ako to, že žijeme?"

"TO JE PREDSA JEDNODUCHÉ. CELÉ TO SPOCÍVA V TOM, Ž PRI PONÁRANÍ MUSÍTE MYSLIET NA CO NAJHORŠIU NADÁVKU.". potom už bez slova vošli dnu. Ocitli sa v pomerne priestrannom byte. Na policiach boli taniere, ktoré mohli vážit každý ta zo 10 ton. A dole na zemi stál Zerthon s metlou v ruke a usilovne zametal smeti niekolko krát také velké ako on. V tvári mal výraz najhlbšej nenávisti.

"Cau Zerth!" zreval Axel.

"Bože, dík, konecne ide pomoc! Zachránte ma od tej bláznivej ženskej! Už to tu nevydržím ani minútu! Najprv ma zavrela do klietky s takým drôteným kolieskom vo vnútri a nútila ma v tom behat, kým som jej nevysvetlil, že nie som škrecok, alebo co v tom predtým chovala. A tak mi vrazila do ruky metlu, a vraj ký nepozametám kuchynu, nedostanem žrat…."

"HMMM, VÁŠ KAMOŠ CO? NO?, UVIDÍME CO SA BUDE DAT ROBIT. NAJPRV MUSÍME NÁJKST VRRRA ".

"Vrrra?"

"VRRR JE MOJ KAMOŠ".

A Vrrra ako na zavolanie vošiel do kuchyne.

"YES! POSILY! KONECNE! CHYSTÁME STAVOVSKÉ POVSTANIE PROTI TEJ…."

"VRRR! OKAMŽITE POD SEM! C MÁ TOTO ZNAMENAT? NEPOVEDALA SOM SNÁD DOST JASNE, AKO MÁŠ USTIELAT TÚ POSTEL?"

Vrrr sa s útrpným výrazom na tvári otocil a a išiel napät.

"Vrrr, pockaj!" vykríkol Wanzor.

"Nemusíš to predsa znášat, vzbúr sa jej! Ty si tu predsa pánom! Ale najprv nám povedz, ako sa dostat do mágovej veže."

"JASNÉ. MAŠ PRAVDU. UŽ TO NEJDEM ZNÁŠAT."

"Vrrr, pockaj, ako sa máme dostat do tej mágovej ve…."

"DVERAMI" povedal Vrrr a odvážne vkrocil do zadnej casti bytu. Chvílu bolo ticho. Potom sa zem otriasla, ked obryna vykríkla "CO SI TO POVEDAL?" Ostatní pochopili, že je akože cas íst, schmatli Zerthona a vyparili sa skôr, ako po sebe tí milujúci sa manželia zacali hádzat tie 10 tonové taniere.

Prejst cez hmlu vôbec nebolo tažké, a tak nakoniec traja hrdinovia a obor stáli pred bránou veže temného mága. Bola to dost vysoká budova, vytesaná zrejme do jedného kusu kamena. Brána bola pozbíjaná z drevených dosiek a vyzerala, že môže každú chvílu spadnút. Práve to bolo na nej podozrivé. Na stene vedla boli tri malé zvonceky a pri nich napísané - Domovník - Stráže - Temný mág.

"Toto sa nejako nevidí. Malo by tu byt kopec pascí a ochranných kúziel….."

"Bože, Wanzor, ty vo všetkom hladáš problémy. Niekedy sú rozpadnuté dvere len rozpadnuté dvere."

"Ale teraz stojíme pred pevnostou najmocnejšieho temného mága sveta, toto je urcite nejaká hnusná pasca…."

"To je pravda, ale dnu sa nedostaneme inak ako cez tieto dvere. Brrrr, rozbi ich, a potom nás tu pockaj."

Brrr, ako sa ten druhý obor volal ich rozbil. Pred nimi bola dlhá úzka chodba smerujúca do vnútra veže.

"Mali by sme radšej zavolat domovníka, nech nám povie, kade máme íst…."

"To je dobrý nápad" povedal Zerthon a zazvonil na príslušný zvoncek.

O chvílu sa objavil namrzený dedko a spýtal sa, že co chcú.

"Íst za temným mágom."

"Smiem vediet preco?"

"Vzal nám nieco, co mu nepatrí."

"A smiem vediet co?"

"Ide o jedno dievca"

"Dobre, moment, to je Rytierska výprava za krásnou dámou, - pozrel sa do svojich papierov - tento týžden na to máme zlavu, máte štastie. Takže to bude 350 zlatých."

"Co? Tu sa platí za to, že ideme tomu sviniarovi rozmlátit držku?"

"Aha. Takže to je ešte aj úmysel zabitia. Takže to bude 200 zlatých navrch. Je mi lúto, páni, ale musím z dacoho žit."

"No dobre, a máte aj mapu, ako sa k nemu dostat?"

"Hej, jasné. Akú chcete? Do jeho väzenia, komnaty, pracovne, Fritovacej miestnosti,…"

"A nemáte takú, kde je to všetko?"

"Si blbý? Takto od vás vyšklbem trikrát tolko."

Wanzor sa napokon vzdal a kúpil mapu do jeho komnaty a do Fritovacej miestnosti.

"Dobre. Tu máte lístky. Po vstupe do veže ich ukážte takej tlstej babke z valcekom.

Mennyr znechutene kopol do steny. "Sorry Galathion, ale tak sa mi zdá, že Wanzor dáko nechodí. Co keby sme išli tou chodbou tam? Možno si dokážeme poradit aj sami. Ved aj tak je to nanic kúzelník."

"Tak fajn. Podme. Ale ak sem Wanzor príde, my tu nebudeme a on z toho bude mat potom komplexy menejcennosti, tak je to TVOJA chyba."

Chodby bola krátka a na konci boli dvere s nápisom STRAŠNÉ MÁGOVO BLUDISKO - VCHOD. Jediný prúser bol v tom, že boli zamknuté.

"To je sila. Myslím, že sme prví, kto má problém sa dostat do bludiska. Každý normálny clovek má problém sa z neho dostat prec."

"Zdravím chlapci." Na babickinej tvári sa zjavil strašný úškrn. "My sme sa už stretli, však?"

Babicka zdvihla do vzduchu valcek. Zerthon skocil dopredu s vytaseným mecom. "brán sa ty striga!"

Ich zbrane sa zrazili a zo Zerthonovho meca ostali len kúsky polámanej ocele.

"Chlapi - plán B"

A tak sa traja hrdinovia "plní elánu" rozbehli do vnútra veže.

"Možno, keby sme….ale nie, to je predsa blbost"

"No a co, aj tak nás nic iné nenapadne. Za skúšku nic nedáš."

"Tak fajn." Galathion vzala šíp, a jeho špickou vyryla medzi V a C dlhé Y, cím sa zo slova VCHOD stal VÝCHOD. V tej chvíli sa dvere otvorili a oni uvideli Bludisko. Pred nimi ho ešte nikto bez mapy neprešiel. Aspon to bola pre nich výzva. Bez slova vliezli dnu.

"Teraz už len nájst skutocný východ a je to v pohode."

Lenže ono to až tak v pohode nebolo. Asi po hodine nemali absolútne ani šajnu, kde sú. Bolo by to ešte v pohode, ale na stenách boli nápisy typu - TADIALTO - NIE RADŠEJ TADE - SEM NECHOD TY BLBEC, a podobne. Najprv sa nimi snažili riadit, potom si povedali, že vždy spravia presný opak, ale nic z toho nepomohlo. V takýchto chvílach si hrdinovia zvyknú sadnút, jeden zacne mliet nieco o tom, že to nemá zmysel, a že tu aj tak chcípnu, ten druhý ho zacne utešovat a potom sa spolu vyspia. Lenže Mennyr bol teplý a tak to ostalo len pri sedení a predpovedaní blízkej smrti.

"Bežme radšej tadeto, to nebude predpokladat!"

"Ale ona nás podla mna vie vycítit na dialku, takže je to jedno."

Hrdinovia už dost dlho pobehovali po veži s babickou v pätách. Pomaly sa tam už dost dobre vyznali. Boli už vo väzení aj v mágovej pracovni, aj v muciarni, kuchyni a stajniach. Mága však ešte nestretli a ani fritovaciu miestnost sa im nepodarilo nájst.

Spoza zákruty sa vynorila babicka. A tak museli opät utekat. A vtedy sa im konecne podarilo nájst fritovaciu miestnost. Vbehli dnu. Bola to vlastne iba velmi hlboká priepast v tvare kruhu, cez ktorú viedol tenký mostík. V jeho strede na podstavci stál oslnivo zlatý kyjak.

Axel neváhal a okamžite ho vymenil za svoju sekeru.

"S týmto tú starú strigu rozmlátim na kúsky" no vtedy babicka naozaj vbehla do miestnosti a s výkrikom sa vrhla vpred. Zerthon uskocil a postrcil Axel "nech to s nou vybaví".

Axelovi v tej chvíli došlo, že kyjak je zbran cisto magická a on ju nedokáže používat a tak tiež radšej uskocil.

Babicka, tak ako vždy, ked sa chystala zasadit smrtelnú ranu, vyskocila a vrhla sa po hlave dopredu s vycenenými zubami. No aj Wanzor sa prikrcil a tak im preletela ponad hlavy do zatvorených dverí na druhej strane. S našimi hrdinami by to zle dopadlo, keby Wanzor nepoužil jediné kúzlo, ktoré ovládal fakt dobre - kúzlo na otváranie dverí. Tie sa otvorili, ona vletela dnu a Zerthon ich vzápätí pribuchol.

"To je sranda" povedal. Na dverách stálo MÁGOVE STRANÉ BLUDISKO - VÝCHOD.

"Sakra" zvolal Mennyr. "Pocuješ to? Ten buchot? Tie kroky - ved to je…"

"Babicka" zrevali spolocne. To už ale bežali najbližšou chodbou. Ani nevedeli ako a stáli pred dverami ktorými sem vošli.

"To je v paži odtialto sa jakživ nedostaneme"

"To je pravda." Ozval sa hlas za ich chrbtami. Dopadol na nich tien, ktorý už dobre poznali. Galathion však okamžite pochopila, že najlepšia obrana je útok a tak na nu vybehla.

"Vypadni ty striga, my sa ta aj tak nebojíme-! Vrát sa láskavo do toho hrobu odkial si vyliezla, ty zombia! Si aj tak len stará zakomplexovaná špongia, ktorú žiadny chlap nechce, ale to už fakt nie je náš problém!!!"

Babicka sa hnevom úplne nafúkla, no potom sa chytila za srdce a padla na zem. Mrtva.

Galathion do nej ešte kola a potom sa postavil a k dverám.

"Preco nie, ved aj toto je východ…" a otvorila ich. Neviedli však už do vlhkej chodby ako predtým, ale do pekne temne vyzdobenej predsiene. A tak vošli dnu. Vtedy sa otvorili aj vedlajšie dvere a dnu sa objavili aj Wanzor, Zerthon a Axel.

"Vy máte kyjak! Tak to už môžeme vypadnút!"

"to sotva. Ešte sme nezachránili…"

"Hej, hej,…totiž…tu žiadna arcimágova dcéra nie je ….on nemá dcéru…"

"COŽE!!! A to ste si mysleli, že nás budete vecne tahat za nos?"

"Nooo, asi tak nejako."

Vtedy nieco potichu cvaklo a dvere sa otvorili. Závan ladového vzduchu okamžite zamrazil všetky myšlienky na hádku v družine. Vošli do mágovej komnaty. On stál chrbtom k nim a pozeral do hmly.

"Vitajte, priatelia, už tu na vás cakám."

"Ehm..ahoj" rozpacito povedal Wanzor.

"Mal by som sa vás asi spýtat, co tu robíte, ale to ma ani velmi netrápi. Nejdem vás ani zabíjat. Myslím, že ten dedko tam dole z vás aj tak vyšklbal všetky prachy, nejdem vám to robit ešte tažším."

"Pche…a on si vraví temný mág." Zamrmlal velmi potichu Zerthon.

"No dobre… a co nás teda chceš?"

"Vlastne sa vás chcem len popýtat na pár vecí…. Potom vás pustím."

"Výborne. Tak sa teda pýtaj"

"Povedzte mi co najviac o tom arcimágovi."

"No dobre. Je to taký starý dedko, co vládne našemu mestu…ale inak nic nerobí.. len žerie a s…"

"No, jasné. A má manželku, deti, alebo tak?"

"Hej, má manželku, ale tuším sa rozviedli, neviem preco a deti nemá, to nie…."

"Dobre, to mi stací." V jeho hlase odrazu bolo cítit chladnú nenávist.

"Môžem vás pustit, ak chcete."

"Pockaj" ozvala sa zrazu Galathion. "Nechcem byt dotieravá, ale spravil ti nieco? Lebo to znie, akože ho nemáš velmi v láske, co?"

"To nie je tvoja vec. Povedzme, že mi pred dávnymi casmi spravil nieco, co sa fakt nerobí. To ta naucia v každej telenovele. Ale to nech vás netrápi."

"Ale mna to trápi. Je to môj priatel."

"Tak si vyberáš blbých priatelov, moja."

"Dobre, tak mám ešte iné otázky. Napríklad, ako je možné, že si dokázal odolat caru Nocnej Príšery? Nikomu sa to nepodarilo…"

"No… totiž…" zdalo sa, že podla mienky temného mága sa diskusia vôbec neuberá smerom, ktorý by mu vyhovoval, "totiž….ja som….teplý."

"Fakt?" s obrovskou nádejou v hlase sa spýtal Mennyr.

"Klame" potichu povedal Axel.

"o takýchto veciach sa nezvykne klamat. Preco by som to robil?"

"To neviem. Ale môj kamoš bol teplý a ešte k tomu zoofyl a stacil mu jeden pohlad a zbláznil sa do nej."

"Tak som výnimka. Asi som príliš teplý."

Vtedy opät prehovorila Galathion, ale v jej hlase bolo cítit ešte väcší lad ako predtým v hlase temného mága.

"Povieš mi to. A povieš mi PRAVDU."

Temný mág sa pomaly otocil. Galathion sa striasla, akoby od zimy, ked sa na nu pozrel. Nebolo mu vidiet do tváre, ale všetci cítili smrtonosnost jeho pohladu.

"Kto si, moja, že na mna hovoríš hlasom, v ktorom pocujem ozvenu kriku zatratených duší?"

"Povedz mi to" povedala Galathion opät. Pozerala mu pritom priamo do jeho neviditelných ocí.

"Ty si.. ach….to je ale prekvapenie.. tak to ale asi nebudem môct nechat íst…. Nie si zaregistrovaná na úrade pre kontrolu temných bytostí…"

"Áno. Máš pravdu. Nocná príšera bola moja babicka. Zabil si mi babku. Za to zaplatíš."

"Tak to by som ta najprv rád oboznámil s faktom, že tvoja babka bola najväcšia beštia, s akou som sa stretol. Zaslúžila si smrt."

"Daj si dole kapucu." Povedala odrazu Galathion.

"Tak to nie. Tebe asi nikto nevysvetloval, preco nosia temní mágovia kapuce? Lebo pohlad do mojej tváre by ta okamžite odpravil na druhý svet moja. Tak preto."

"Daj si ju dole. A nechci po mne, aby som uverila tvojim žvástom."

"No dobre…. Treba s pravdou von. Totiž, kedysi som nebol taký zlý ako teraz a nechcel som mat zohavenú tvár, ktorú som však po stretnutí s partickou bažinných trollov mal zohavenú až dost. A tak so podstúpil facelifting. No akosi to nevyšlo, a tak som vyzeral ešte horšie ako predtým. Potom som sa aspon chcel tváre zbavit natrvalo, ako to má väcšina lichov. Kamoš mi slúbil, že sa na to mrkne, ale jeho kyselinová kúra mi tiež velmi na kráse nepridala. A tak nosím kapucu."

"Ty si fakt myslíš, že som ešte neodhalila pravdu? Viem už teraz velmi dobre, preco chceš zabit arcimága. Kedysi mal menší románik zo slúžkou. Ako to už býva, nechal ju, no ona odišla a zanevrela na svet, no stihol ešte porodit dieta skôr, ako sa z nej stala zúrivá babicka závislá na pecení kolácov. Mimochodom - teraz leží mrtva niekde v tom tvojom bludisku. A viem aj preco si zlikvidoval Nocnú príšeru. Nemohla ta omámit, lebo máš voci jej kúzlu prirodzenú imunitu. Rovnako ako aj ja. A ako každá iná žena.

"Co to melieš?"

"Robíš sa že nevieš? Zabila si moju starú mamu, ukradla jej fyzický vzhlad, len preto, že vyhrala sútaž Miss Undeadworld namiesto teba! A teraz chceš zabit svojho otca arcimága, lebo ta nepriznal! Si hnusná závistlivá potvora - a budeš za to pykat!"

"Tak dobre. Máš pravdu. Ale ty si to chcela."

Temný mág, vlastne temná mágyna si zložila kapucu. Pred družinou stála fakticky najkrajšia žena, akú si možno predstavit. A stalo sa nieco necakané. Mennyr, ako tak stál zoci voci kráse Nocnej Príšery, zacal slintat.

"Tak a teraz sa uvidí, ci vyhrá pravá krv, alebo úbohá napodobenina fyzického tela."

Galathion vytrhal Wanzorovi z ruky sekerku, ktorú ešte stále držal a jediným pohybom ruky ju premenila naspät na magickú palicu.

"Ach, takže dievcatko vie aj zosielat kúzlicka?" uškrnula sa temná mágyna.

"Dá sa tak povedat." Pousmiala sa Galathion. Zdvihla palicu a vycarovala prúd strieborného svetla, ktorý sa vo vzduchu sformoval do podoby nejakej lietajúcej bytosti, ktorá zaútocila na temnú mágynu. Tá však zoslala nejaký protiútok a rozprášila príšeru na pomerne drobné kúsky. Galathion došlo, že tu nie je nieco s kostolným poriadkom a zacala vyvolávat obranné zaklínadlo. Temná mágyna sa pred nu postavila s ešte širším úsmevom na tvári, pri ktorom sa Mennyr radšej chytil za srdce. Zdvihla ruku, ale neskoro, lebo Galathion už vyvolala kúzlo. Blesk sa odrazil od zrkadlovej steny a zbehol do zeme.

"Túto stenu nerozbiješ. Nic ju nerozbije. Odolala kúzlam najvyšších úrovní. Nejaké tvoje skvelé blesky na nu nemajú.

"Ale majú. Stací dostatocne verit."

"Jasné. V pohode."

"Dávam ti poslednú šancu, moja. Vzdaj sa, a vzdaj sa aj svojej krvi. Potom ta nechám íst."

"Bože, už sa trasiem od strachu. Ty si fakt myslíš, že dokážeš zrušit mna? Ved mám v sebe krv najmocnejšej carodejnice všetkých dôb! Tiahni do pekla, beštia!"

"Zabudla si na malý detail. Tú najmocnejšiu carodejnicu som porazila ja."

"Ved ja o tom viem. Teraz ta zabijem, pomstím svoju babku a bude pokoj."

Temná mágyna sa uprene pozerala na ochrannú stenu. Potom zoslala jedno z najslabších kúziel - Samonavádzaciu strelu pre múdrych krollov. Tá vyletela a rozbila ochranné kúzlo na kusy.

"Sakra…" zavrcala Galathion.

"Tomu sa vraví viera moja."

"Fajn, tak potom je viera aj toto."

Galathion pre zmenu vytiahla opät t luk a strelila temnej mágyni šíp rovno do srdca. Ten sa tam zabodol skôr, ako ona stihla cokolvek urobit.

Temná mágyna ale len zatala zuba a šíp vytrhal aj s kusmi mäsa. Potom sa dotkla zraneného miesta a to sa razom zacelilo.

"Nemá to cenu moja."

"Máš pravdu. Serme na to. Ale zabila si mi babicku."

"No, a ty mne zasa mamu. A smiem vlastne vediet, ako?"

"Jednoducho. Proste som jej vynadala, a ju roztrhlo od hnevu. Ozaj, co ideme teraz robit? Ešte sa chceš pomstit otcovi?" spýtala sa Galathion.

"Hej, asi hej." Zamyslene odpovedala temná mágyna.

"Ozaj, nedáte si nieco?" spýtala sa ešte "mám tu chlast od výmyslu sveta"

"Neviem, radšej by sme mali íst."

A tak sa všetci pomaly chystali na odchod. Už ked stáli na prahu dverí, odrazu sa Mennyr otocil a spýtal sa temnej mágyne. "Pocuj…nevyšla by si si so mnou dakedy von?"

Ona namiesto odpovede pristúpila k nemu a pobozkala ho.

Cakáte happyend?

Blázni.

Mennyr sa tváril ako najštastnejší clovek na svete, potom sa chytil za hrdlo , akoby na neho išiel záchvat kašlu a klesol na kolená. Z úst mu vyšiel úzka pramienok dymu a potom aj zopár plamenov. Zacal sa válat po podlahe, neschopný vydat akýkolvek zvuk. Plamene ho coskoro celého pohltili.

Wanzor nad obhorenou mrtvolou iba sucho poznamenal "Aspon umrel štastný."

"Blázon…zabudol, že nie som obycajná žena….bola to jeho chyba….aspon viem, že to ešte funguje."

"Ale teraz už fakt podme."

"Fajn, vyprevadím vás, aj tak mám už tejto veže plné zuby."

Axel si ešte prehodil cez plece zlatý kyjak, a potom už vežu opustili.

No pred vežou stretli opät starého známeho deda, co im predal lístky. Tváril sa nazúrene.

"Tak vy ste ma chceli osrat, co?"

"o com to tu…"

"Zacvakali ste za záchranu ženskej, ale to, že tam nebola, je vaša vec, ale o kyjaku nebola ani rec! Bud zaplatíte pokutu 10 zlatých, alebo …"

"Fajn, daj mu tie prachy, Axel"

"Ale…ja nemám 10 zlatých."

"Tak fajn. Pristúpime k druhej možnosti. Toto mi požicala Smrt." Povedal dedko a vytiahol kosu. Jednou ranou odtal Axelovi hlavu. "Fajn, môžete íst."

Temná mágyna sa otocila ku Galathion. "Kam teraz vlastne pôjdeš?"

"Neviem, je toho ešte dost, co musím vykonat…to už aby som išla…."

"Tak sa asi lúcime. Zbohom sestra. Ved sme skoro ako rodina."

"Ja sa rozplacem" zamrmlal Wanzor, ked sa "sestry" odhyperpriestorovali prec.

"Takže sme zase len dvaja. Ako na zaciatku."

"O com sme vlastne vtedy kecali, jasné, už viem. O mojom mene. Vieš, Wanzor, ja som si po veceroch cítal slovník Staroelfských nárecí. A zistil som zaujímavú vec."

"A co také?" Wanzor sa snažil vyzerat nezaujato ako vždy, ale bolo vidno, že mu redne.

"Moje meno znamená ÚŽASNÝ HRDINA"

"HE HE ale som ta osral, co?"

Zerthon sa však velmi pobavene netváril.

"Už ma dost dlho štveš Wanzor." Zdvihol mec. Vtedy sa zem zatriasla.

Po pláni smerom k nim bežala Vrrrova manželka.

"TY - MYSLEL SI SI, ŽE MI UJDEŠ, CO? EŠTE TA CAKÁ KUCHYNA A POTOM AJ PREDSIEN A OBÝVACKA!!!"

Zerthon okamžite zložil mec.

"Wanzor - prosím - pomôž mi . ty si tu predsa mág - co by povedali chlapi v krcme keby ma videli zametat tu dom nejakej šialenej …."

"Sorry Zerthon, ale už ma dost dlho štveš"

A Wanzor zoslal prvé poriadne kúzlo v živote - Magickú bránu. Prešiel nou a nechal s kludným svedomím zúfalého Zerthona napospas šialenej obryni.

Wanzor sedel vo svojej pracovni, kde strávil dlhé roky svojho doterajšieho života. Poznáte to - ked prežijete nieco zlé, ešte dlho sa vám to vracia vo vašich myšlienkach. A tak aj Wanzor spomínal na to, ako sa z Galathion stala nástupkyna Nocnej Príšery, z temného mága ženská, ako mu postupne umreli priatelia. Babicka je mrtva, pes je mrtvy, Axel je mrtvy, Mennyr je mrtvy a Zerthon niekde zametá smeti. Každý raz skape. Ale humus je, že takí, co si to vôbec nezaslúžia, žijú najdlhšie. A v mysli sa mu vynorila tvár arcimága. On za to všetko môže. Iba on. Vdaka nemu tam išli. Vdaka nemu sa narodila tá potvora, co zabila Mennyra. Je to všetko jeho chyba. A Wanzorovi bolo jasné,. Že to nemôže nechat len tak. Treba pomstit padlých druhov. On sám sa s arcimágom vysporiada.

A tak sa polomrtvy od chlastu dotackal k dverám arcimágovej pracovne a zabúchal. Otvoril mu samotný arcimág.

Wanzor vedel, co musí spravit. Na mysel mu prišli slová jedného jeho ucitela - túto kliatbu používajte len v stave maximálnej sústredenosti, lebo je mimoriadne nárocná, ale ak sa vydarí, nepriatel nemá ani minimálnu šancu na prežitie. Krv sa mu zmení na kyselinu a kosti na sklo. Bude trpiet."

A tak zdvihol palicu a zacal vyvolávat kúzlo.

Hovorí vám nieco FATÁLNY NEÚSPECH?

A tak bolo pár rozbitých sklenených kostí to jediné, co ostalo z Wanzora, trochu blbého, ale inak vcelku v pohode mága.

Muž stojaci na cintoríne si utrel slzy, ktoré sa mu mimovolne zjavili na tvári. Ani si to neuvedomil. Tie spomienky ho celkom pohltili. Nikdy nezabudol na ten pohlad, ked otvoril dvere kancelárie a uvidel v tvári toho mladého cloveka zúfalstvo a nenávist, ktorú po chvíli vystriedala strašná bolest, ako kyselina leptala jeho telo. Nemohol za jeho smrt. Ale to dost tažko vysvetloval Rade. Nakoniec mu uverili, ale bolo to aj tak jedno, lebo sprisahanie, ktoré proti nemu ktosi založil, ho zbavilo úradu. Nakoniec musel ujst a teraz už roky žije v izolácii, lutuje svoje hriechy a pomáha tým úbohým ludom, co tam žijú.

Posledný krát pozrel na pomník, ktorý tam na p pocest družiny vystaval vlastnorucne už dávno a hodil k nemu kyticu uschnutých ruží. Potom sa obrátil a šiel prec.

No niekto ho už cakal pri východe z cintorínu. Druhá temná postava, v tmavom plášti a kapucou. "Ahoj otec."

"Ja nemám….deti. kto si?"

"to je jedno. Slušnost mi však káže, aby som oznámila svojej obeti, že ju idem zabit."

"Ty - si moja dcéra? Odpust mi všetko, co som ti snád spravil. Nevedel som, že žiješ. Preco ma chceš zabit?"

"Už si stratil všetko. Mojou zásluhou, ak sa smiem pochválit. Ale to zrejme nebol dostatocný trest, lebo ta to len vrátilo naspät na "pravú cestu". Teraz už môžeš príst len o život."

"Dovol mi sa ta aspon daco spýtat…" "Nie. Ja nie som z tých, co obeti pred smrtou všetko vyklopia. Som tu kvôli svojej vlastnej pomste, nie preto aby som ti cokolvek vysvetlovala."

A tak si temná mágyna zložila kapucu a zatial co arcimág vyjavene zíral do jej nádhernej tváre, zlámala mu väzy.

A vtedy, ked zhasla sviecka jedného ludského života, druhá sa rozsvietila o to silnejšie, lebo dcéra konecne našla v duši pokoj.

Mraky sa rozhrnuli a osvietili tvár mrtveho arcimága, ktorého osudom bolo ležat tam, kde padol, dovtedy, kým hladné supy úplne neroztrhajú jeho telo. Ludia tam hore nechodia, nemá h kto pochovat. A tak len vytriešta oci niekam do prázdna.

Aspon že umrel štastný.

Koniec