Modrá Ruža
| Autor: | Alden Nahlilairon |
|---|---|
| Přidáno: | |
| Hlasovalo: | 10 |
„A v čom si dobrý?“ spýtal sa jeden z Poslucháčov (aj keď ešte nevedel o tom, že Poslucháčom bude) Rozprávača. Boli v miestnosti v istom podniku. Je jedno, aký podnik to bol, veď keď sa idú rozprávať príbehy, nezáleží na tom, či sedíte na barových stoličkách v Meste 21. storočia, alebo pri stole v pohostinstve v malej, goblinmi sužovanej dedinke. Keď sa idú rozprávať príbehy, nezáleží ani na tom, či majú ľudia v rukách drevené korbele s pivom, alebo sklenené poháre s Krvavou Mary.
Teda, keď sa idú rozprávať Niektoré príbehy, tak na tom nezáleží. Niektoré príbehy totiž majú svoju silu vždy a všade, v každom Kde a v každom Kedy.
„V rozprávaní príbehov.“ odpovedal, podľa očakávania, Rozprávač. Bol na novom mieste a medzi novými ľuďmi, ktorí sa o chvíľu stanú jeho Poslucháčmi.
„Tak nám jeden príbeh povedz!“ povedal, podľa očakávania, Poslucháč, ktorý sa Poslucháčom práve stal.
„Tak teda dobre.“ nebránil sa podľa očakávania Rozprávač. „Poviem vám príbeh o modrej ruži. Alebo by sme ho mohli nazvať aj Príbeh o Modrej Ruži. Ako uvidíte, medzi tými dvoma názvami je istý malý, ale podstatný rozdiel.“
„A je to tvoj príbeh?“ spýtal sa nečakane Poslucháč.
„Ako sa to vezme. Áno aj nie. Všetky príbehy boli už raz rozpovedané, či už tu, alebo... niekde inde. Ale aby som zodpovedal otázku, tak tento príbeh je môj, pretože vám ho teraz porozprávam. Vymyslel som ho ja sám, no nevymyslel som ho od začiatku. Ani prvý príbeh nebol vymyslený od začiatku, vždy tu bola istá... inšpirácia.“
Rozprávač sa na chvíľu odmlčal, ale keď sa neozvali žiadne ďalšie otázky, začal rozprávať svoj príbeh. Príbeh o modrej ruži. Alebo Príbeh o Modrej Ruži. Ako chcete.
***
Bolo to... nie je dôležité, kedy ani kde sa tento príbeh odohral. Možno sa odohral len raz, a možno mnoho krát. Nech je ako chce, v čase keď sa odohral, existovala modrá ruža. Nebola to iba modrá ruža, ale Modrá Ruža, ktorá rástla na kopci z najtvrdšieho kameňa, obklopená tisícimi tŕňmi, z ktorých každý ukrýval smrteľný jed.
Táto Ruža bola osamelá, a tak sa ešte pred začiatkom nášho Príbehu rozhodla, že sa pokúsi prilákať Bytosť. Ruža nevedela nič o dobre a zle, nechápala Bytosti, ktoré kráčali a lietali a plávali a plazili sa po zemi či vo vode, nevedela nič o tom, čo pociťujú. Jediné, čo o nich vedela bolo, že sú smrteľné. A tak sa Ruža rozhodla, že Bytosti, ktorá ju nájde, daruje nesmrteľnosť, večný život, ktorý budú môcť Bytosť a Ruža zdieľať spolu, aby Ruža nebola osamelá.
Nezáleží na tom, ako sa Ruži splnilo jej prianie. Možno jej schopnosť, po ktorej tak túžila, daroval Boh, alebo boh, možno sa tá schopnosť zrodila z priania Ruže, a možno to bola náhoda. Nech sa to stalo, ako chcelo, Ruža tú schopnosť získala a čakala.
Lenže po dlhé roky nikto neprichádzal, a roky sa menili na dekády a dekády na stáročia a ktovie? Možno to boli dokonca tisícročia. Žiadna Bytosť sa neodvážila prekonať tie tisíce tŕňov, z ktorých každý prinášal večný spánok. Strach Bytostí z rýchlej smrti bol väčší, ako ich túžba po večnom živote.
Vidím vám na očiach otázku. Pýtate sa, prečo sa nikto nepokúsil cez tŕne prejsť? Prečo ich nikto nespálil, neposekal, nezničil?
Pokúšali sa o to. Posekali tie tŕne, ale ako ich posekali, tak tam tŕne opäť narástli. Oheň sa ich nedotkol, jed im neublížil. A Ruža stála ďalej osamelá, tak, ako vždy.
***
A tam, kde rástla Ruža, sa raz narodili Muž a Žena. Teda, nebolo to priamo tam, ale o niečo ďalej. Možno to boli dva dni cesty. Možno mesiac alebo rok. Ale na tom vlastne nezáleží.
Tento Muž a táto Žena žili svoje vlastné životy a na Ružu pomysleli zriedka, možno iba vtedy, keď rozprávali jej príbeh, alebo keď ho niekde začuli. Žili si svoje životy, ktoré sa, ako to už v príbehoch býva, raz stretli, a už sa nerozdelili. Či sa milovali? Áno, milovali sa, milovali sa vo všetkých možných významoch tohto slova. A, čo bolo, je a bude vzácne, ich láska sa s časom nezmenšila. Možno sa dokonca zväčšila, ak sa láska má ešte kam zväčšiť.
Ale ako to už v príbehoch býva, raz Žena ochorela. Je jedno, či jej telo spaľovali horúčky, nezničiteľný jed alebo mocná kliatba, Žena bola chorá a jej Muž jej nemohol pomôcť. Aj najväčší lekári (alebo to boli mágovia či alchymisti?) len smutne pokrútili hlavami a súcitne oznámili Mužovi, že jeho Žena nemá nádej a do istého času (povedzme že do roka a do dňa, nie je to podstatné, ale tak to v príbehoch už chodí). A tak sa v Mužovej mysli usadila beznádej, a bola by tam zostala, keby si nespomenul na legendu o Modrej Ruži.
„Ak je na tom niečo pravdy, možno by mohla tá Ruža uzdraviť moju Ženu.“ pomyslel si s nádejou. A tak sa vydal nájsť Modrú Ružu.
Na svojej ceste zažil možno málo dobrodružstiev (alebo vôbec žiadne), a možno ich bolo veľa. Ale nakoniec došiel ku kopcu z najtvrdšej skaly a k tŕňom, z ktorých každý prinášal zabudnutie, ktorým je smrť.
A tak Muž prekonal krovie, tŕnie a chrastie. Ako? Možno mu pomohla jeho láska. Možno jeho láska bola bezmocná, a nad Mužom sa zľutoval boh (alebo Boh). A možno to bola vrtkavá priazeň šťasteny. Ako už iste tušíte, to nie je podstatné.
A spýtal sa Ruže: „Moja Žena zomiera, môžeš ju vyliečiť?“
A Ruža mu odpovedala: „Môžem jej dať večný život. Nikdy sa nebude musieť báť Smrti, žiadny jed ani choroba jej neublížia, žiadna zbraň ju neporaní.“
„A môžeš nesmrteľnosť dať nám obom?“ spýtal sa Muž.
„Nie.“ zaševelila Ruža. „Som tu sama, a ako som ja iba jedna, tak môžem nesmrteľnosť dať len jednej Bytosti.“
Po tejto odpovedi Muž zosmutnel, zvesil hlavu, odvrátil sa a odišiel. Nevšímal si volanie osamelej Ruže. Prešiel cez tŕne, ktoré sa pred ním rozostúpili a vydal sa späť domov.
A keď prišiel domov, uvítal ho zástup jeho príbuzných a čierne záclony na jeho domove. Muž sa zrútil. To, čo sa dialo počas pohrebu, si pamätal ako v hmlách. Tie sústrastné tváre. Ľudí, ktorí sa ho pokúšali utešiť. Ale nikto z nich to nemohol urobiť. Ako by aj, keď Muž sám dobre vedel, že keď ho jeho Žena najviac potrebovala, nebol po jej boku. Ako mohol prestať smútiť, keď vedel, že pri nej nebol v jej posledných chvíľach.
Ale pamätal si, čo sa stalo Potom. Pamätal si, ako vzal do rúk horiacu triesku z krbu, pri ktorom so svojou Ženou tak často sedával. A pamätal si, ako sa opäť vybral za Modrou Ružou.
Keď prišiel ku kopcu, tŕnie sa samo rozostúpilo, aby mu uvoľnilo cestu.
„Vrátil si sa.“ radostne zaznel hlas Ruže.
„Áno. Vrátil som sa. Vrátil som sa, aby som ťa vyslobodil z tvojej samoty.“ povedal Muž a pristúpil k Ruži s horiacou trieskou. „Vrátil som sa, aby som zabránil, aby sa niekomu inému stalo to, čo sa stalo mne. Hľadal som ťa, Ruža, odišiel som za tebou a premárnil tvojím hľadaním všetok Čas, ktorý som mal.“ trpko zaplakal a priložil triesku k Ruži.
***
Rozprávač sa odmlčal.
„A to je všetko?“ spýtal sa jeden z Poslucháčov. „To je koniec?“
„Áno. Je to koniec. Ruža zhorela a Muž sa vydal ďalej. Kam? To nevedel ani on a ani ja to neviem. Možno odišiel čosi hľadať. Ale mal Čas, mal Život a mal Nádej. A to sú tri najmocnejšie Sily, aké existujú. Teda... skoro najmocnejšie. Najmocnejšie okrem tej jednej, ktorá stojí nad nimi.“
„Ale každý dobrý príbeh by mal mať ponaučenie.“ ozval sa jeden z Poslucháčov, ktorý až doteraz sedel nenápadne v rohu.
„A aj tento ju má. Viete, príroda nepozná takú vec, ako Modrá Ruža. Modrá Ruža je výsmech, je to niečo, čo neexistuje.“
„Dávala. Ale nemohla nikomu dať to, po čom túži. Nedokázala dať Mužovi späť jeho Ženu.“
„Prečo ale Muž neodniesol Ružu svojej Žene? Veď by ju vyliečila...“
„A čo by sa tým dosiahlo? Muž bol vzdelaný a múdry. Vedel, že ak by jeho Žena bola nesmrteľná, boli by spolu iba na krátky čas. Iba pár rokov a potom...nikdy viac.“
Do ticha, ktoré nastalo zakrákal osamelý havran. Rozprávač sa pohol a povedal: „A ako vidíte, Ruže premrhala Mužov čas a nedala Život jeho Žene. A Ruža Mužovi nedala ani Nádej. Nádej si Muž dal sám.
Každý príbeh by mal mať poučenie. A tento nie je výnimkou. Mali by sme si dávať pozor na to, čo chceme a o čo usilujeme. Pretože nakoniec môžeme veľmi ľahko zistiť, že sme premárnili všetok Čas, Život a Nádej šplhaním sa za Modrou Ružou.“
Inšpirované poviedkami od A. Sapkowského (Trochu se obětovat a Zrnko pravdy), filmom Faunov labyrint od G.del Torra, básňou E. A. Poea Havran a básňou J. Bottu Žltá Ľalia.
Diskuze
Príbeh samotný okomentujem neskôr aj ohodnotím až potom, ale keď už Shelagh načrtla tie veľké písmená, dovoľte, aby som sem skopíroval to, čo som jej už písal do pošty, keď rozhodovala o osude poviedky.
===
Veľké písmená sa v spisovnej slovenčine píšu:
1.na začiatku vlastných mien;
2.na začiatku viet ako samostatných obsahovo-formálnych jednotiek;
3.v iniciálových skratkách a v niektorých značkách (JÚĽŠ = Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra; O = kyslík);
4.v staršej poézii na začiatku veršov;
5.na vyzdvihnutie slov alebo častí slov (častejšie sa ale používajú kapitálky či iný typ písma);
6.na znak úcty (v korešpondencii).
VLASTNÉ MENO (proprium) je pomenovanie jedinečnej osoby, zvieraťa alebo neživého predmetu. Propriá vznikajú z apelatív, všeobecných mien, a to najmä takto:
a)apelatívum použité na označenie jedinečnosti (hviezda – kino Hviezda);
b)apelatívum s presným označením sídla (okresný súd – Okresný súd Bratislava I);
c)apelatívum s určeným poľom pôsobnosti (ministerstvo hospodárstva – Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky);
d)apelatívum s dedikačným prívlastkom (gymnázium – Gymnázium Pavla Horova).
Mená ľudí a živých bytostí sa píšu s veľkým začiatočným písmenom. Hovoríme tu rodných (krstných) menách, priezviskách, jednomenných pomenovaniach osôb, prídomkoch, pseudonymoch, menách po otcovi, prezývkach, pomenovaniach osôb (!) v literárnych dielach a obrazných pomenovaniach osôb.
Prívlastky pri menách panovníkov a pápežov sa píšu s veľkým písmenom, lebo sa chápu ako priezviská (Ján Pavol Druhý, Ivan Hrozný). Takto sa chápu aj združené pomenovania, spojenia dvoch apelatív na pomenovanie osôb, ako napr. Panna Orleánska, Anonym Perzský, pretože sa to chápe ako obdoba rodných mien a priezvisk. Avšak (!) združené pomenovania, často s metaforickým rázom, ktoré sa ako celok používajú na označenie osoby, sa takto neberú. Ide tu napr. o indiánske mená a čínske mená, ako napr. Sokolie pierko a Broskyňový kvet.
Aký je teda rozdiel medzi Modrou Ružou a Modrou ružou? Prvé je v inštanciách slovenského pravopisu, aspoň na prvý pohľad, bez kontextu, blud. Toto by sme s oboma veľkými písmenami mohli napísať jedine vtedy, ak by sa to dalo chápať ako spojenie rodného mena a priezviska, teda by to bolo formálne natoľko priezračné, že by s tým nevznikali v komunikácii problémy. Povedzme, že by sa nejaká dáma volala Ružena Modrá, to by bolo v poriadku. Mohla by sa volať, špeciálne ak by jej rodičia boli bývali hipíci, Ruža Modrá, aj to by sa dalo. Do zoznamu by sme ju mohli zapísať ako Modrá, Ruža, ale nikdy nie ako Modrá Ruža, ak by to nebolo špeciálne osvetlené.
Modrá ruža je viacslovné pomenovanie, ktoré len v celku a len v tomto jednom konkrétnom tvare pomenúva akúsi jedinečnosť. Modrá ruža je teda v pravopise čosi ako Broskyňový kvet, už spomenutý vyššie.
Ako teda vzniklo pomenovanie Modrá ruža? Je to personifikácia slúžiaca na pomenovanie literárne živej postavy, postavy, ktorá má svoje miesto deji a má svoj charakter.
Čo sa ale deje s týmto pomenovaním? Pri vlastnom mene, ako je toto, sa jednoducho odbúrava etymológia a apelatívne systémovo-štruktúrne vzťahy. Jednoducho povedané, modrá ruža (kvet, ktorý je modrý) nie je Modrá ruža, literárna entita. Nemohli by sme chápať Modrú ružu ako modrý kvet, lebo by to bolo nesystémové, z hľadiska pravopisu ako systému tradičného, jednoduchého a viac-menej exaktného by to bola neodôvodnená výnimka. Pravopis nám tu zdôrazňuje, že ide o metaforu. Modrá ruža teda pomenúva špeciálny denotát, predmet, pričom v tomto pomenovaní ustupuje pôvodná motivácia, aby vlastné meno mohlo plniť svoju špeciálnu komunikačnú funkciu, ktorou je označovanie jedinečného.
Čo teda platí o slovenskom vlastnom mene, keď ho tvorí združené pomenovanie z viacerých všeobecných mien? V slovenskom propriu pravopis dáva veľké písmenu prvému slovu v združenom pomenovaní a ďalšie slová sa píšu s malým písmenom, ak len nie sú samy propriá.
Teda máme červenú čiapočku, čo je čiapka, ktorá je červená, a máme Červenú čiapočku, meno postavy v rozprávke, metaforu.
Máme ale Šípkovú Ruženku, postavu v literárnom diele. V tomto vlastnom mene pravopis funguje takto:
[šípková] – apelatívum; prídavné meno, odvodenina od slova šípka
[Ruženka] – vlastné meno (pravidlo 1)
[Šípková + Ruženka] – tu prvé slovo zdôrazňuje, že toto združené pomenovanie vcelku tvorí meno osoby (pravidlo 2). Meno Ruženka sa píše s veľkým, lebo združené pomenovanie implikuje aj pravidlo 1.
Mohla by teda byť Modrá Ruža? Hej, ale museli by byť splnené pravidlo 1 a súčasne pravidlo 2.
1. Ruža by muselo byť samo osebe vlastné meno, čo nie je. Alebo by muselo byť veľmi jasne naznačené, že to ako vlastné meno autor chápe.
2. Modrá Ruža by potom mohla byť, podobne ako Šípková Ruženka, vlastným menom.
V slovenskom pravopise je to ale hlúposť – Ruža u nás nie je vlastné meno a autor poviedky nezdôraznil, že to v jeho fikcii proprium je. Modrá ruža je teda personifikácia, literárna postava, spojenie dvoch pôvodne všeobecných mien, ktoré dostalo nový, propriálny význam.
Autor píše aj Rozprávač a Poslucháč s veľkými písmenami. Áno, môže, pokiaľ by to ale boli literárne postavy. On ich úplne takto – ak sa pozriem na to, že rozlišuje príbeh a Príbeh, čas a Čas, muža a Muža – nechápe. Veľké písmeno používa na zdôraznenie. Inde ním zas zdôrazňuje natoľko, až „oživuje“ a, hoplá, má postavu.
Ak však vezmeme do úvahy, že príbeh je alegorický a teda napríklad prozopoeia Muž vlastne zastupuje mužstvo a silu, Rozprávač zastupuje rozprávanie a podobne, hnevá ma, že autor si autor za každú cenu zaumienil hrať sa s tými veľkými písmenami. Aký je rozdiel medzi príbehom a Príbehom? Pri pohľade na poviedku totiž žiaden – len v pátose. A o to práve ide. Autor využíva veľké písmená, ako sa môžu, ale nepozná systém, a teda je z toho galimatiáš.
===
Všetky tieto veci sú čerpané z múdrej knižky, ktorá sa volá Pravidlá slovenského pravopisu (Veda, 2000). Je mi ľúto, ale výhovorky pri pravopise neplatia - musí sa ho dostatočne naučiť každý kultivovaný používateľ jazyka, lebo písať aspoň raz čas musí každý z nás - či už pohľadnicu, seminárnu prácu, alebo ľúbostné vyznanie (a nie viznanie).
Hamster: On růži upřel naději, že najde někoho, kdo s ní bude moci její dar sdílet - to přece popírá základní ideu dílka. Navíc vzal její (cizí) osud do svých rukou - neopodstatněná euthanasie.
Shelagh: muž si dle mého uvědomil, že růže chce darovat nesmrtelnost, avšak pouze jednomu, tedy muž se ženou spolu budou krátkou chvíli a potom zbude žena osamělá, nesmrtelná. v ideálním přídě bude s růží, avšak bude truchlit pro muže. bolest kam se podíváš. nejméně bolestivější se zdá být brzká smrt obou, kterou nakonec zvolil. a růže? proč by měla být sama? nesmrtelná. trpět další dny, dekády, tisíciletí... i muž jí to řiká, on ji vysvobozuje.
Alden:
1. Nemůžu se srovnat s tím, že někdo jde a zničí něco zcela nevinného, protože to odhalilo jeho chybu - to z Tvého vyprávění vyplývá. A není to pro mne středobod příběhu, ten je v mužově pochopení stanovení si špatných priorit.
2. Nemluvím o úvodu, tam je to zajímavým prvkem, ale o neustálém opakování, vnucování této myšlenky čtenáři (posluchačovi).
3. Ohledně toho se Ti nejlépe vyjádří Darian, jehož kritiku můžeš následně očekávat.
4. Přímá řeč nemá mnoho způsobů zápisu, má jen jeden. Pouze záleží na tom, jak strukturuješ větu. Tvoje základní chyba je v tom, že napíšeš přímou řeč, za ní tečku a následující uvozovací větu začínáš malým písmenem. Správně by v těch případech měla být na konci přímé řeči čárka, pak uvozovky nahoře a malé písmeno. (Pochopitelně lze psát na konci přímé řeči i tečku, pak ale nenásleduje uvozovací věta, nýbrž nějaká jiná, co rozvíjí děj, a tam patří jako na začátek každé jiné věty velké písmeno.)
A zase ty výmluvy... Nejsi první ani poslední, kdo se ohání amatérismem, jenže z toho nelze dělat pravidlo. Chceš, aby Tvoje příběhy za něco stály? Aby je lidi rádi četli a nepřemýšleli nad tím, co to nesedí - aha, tady je hrubka - a nerozptylovali se zbytečnostmi? Stačí se snažit číst, číst a číst, připustit si, že slovenština je krásný jazyk a stojí za to ho neprznit a že učený z nebe nespadl a nechat se poučit, a pak psát, psát a psát. Ty na to máš.
P.S. Jestli si myslíš, že jsem se do Tebe pustila moc ostře, tak máš pravdu. Je to proto, že si myslím, že za to stojíš. Proto jsem také v podstatě napsala jen kritické poznámky a přitom Ti dala vysoké hodnocení - po dlouhé době jsem si v čekárně (a pak v rubrice) přečetla něco zajímavého. Ale chce to na sobě ještě hóóódně pracovat.
Povídka se mi líbí. Hodně líbí. Líbí se mi příběh a jeho poslání, které je zaobaleno v kabátku mnoha tváří, v kabátku, který není podstatný, protože to, co ukrývá, bude pořád stejné. Líbí se mi zdůrazňování určitých pojmů, které shledávám funkčními. Líbí se mi jednoduché rozprávky, které řeknou vše podstatné, co si z díla můžu, chci a mám odnést. Líbí... Modrá Růže se mi Líbí.
ps, jen doufám, že těch gramatických chyb tam není tolik, aby bylo 5* nadhodnocením : )
Shelagh:
1) "Pomsta" (nie je to pomsta) na ruži je skôr ústredná prvok príbehu, jeho pointa. Aspoň z môjho pohľadu. Ale keď sa na to pozeráme len z pohľadu "išiel sa pomstiť", tak to naozaj triešti posolstvo. Keď z trochu iného, tak ho upevňuje.
2) Inu, neviem, problém bol asi v tom, že ma napadlo asi desať možných spôsobov, ako to vyrozprávať, a potom mi došlo, že sa menia len kulisy, a tak vznikol úvod. Nemusí to sedieť každému, ale mne sa to páči.
3) Veľké písmená aj ich nadužívanie nie sú chybuo, ale úmyslom. Čo sa týka použitia napríklad v slove čas, tak to poviem takto: čas je triviálne slovo, používa sa každý deň, nikto sa nad ním nepozastaví. Keby som napísal, že jednou zo Síl (aj tu má veľké písmeno dôvod) je čas, tak by si čitateľ najskôr pomyslel "okej" a ani by sa nad tým nepozastavil. Keď je ale napísané Čas, tak sa nad tým človek pozastaví a pomyslí si: "Čo ten autorov čas asi je?" A o to mi išlo. Možno som to neurobil najlepšie, ale nie som profesionál v literárnej oblasti... k tomu ešte neskôr.
4) Priama reč: A ako sa správne píše? Ja som prešiel niekoľko kníh a v každej je to inak, tak by som sa rád dovzdelal...
Nathaka:
Dik. :-)
Gramatické chyby... no, prešiel som to pár krát celé a snažil sa ich vychytať, ale proste nemám čas na to, aby som deň sedel pred jedným krátkym textom s učebnicou gramatiky...
Celkovo:
Nie som spisovateľ. Neštudujem literatúru, ani slovenčinu, veľmi ma nezaujíma korektná štruktúra textu. Čo ma zaujíma, sú príbehy, a keď si poviem, že niečo napíšem, tak to nerobím preto, lebo sa chcem blysnúť krásou svojich vetných štruktúr, ale preto, lebo chcem niečo vyrozprávať.
Som proste chlapík, ktorý raz za čas niečo napíše a veľmi sa nestará o to, či sú všetky pomlčky na správnom mieste. Viac mi ide o to, aby mal text správne vyznačenú intonáciu, takže aj keď sa čiarky snažím používať správne, občas mi proste ujde ruka a často si ani nie som vedomý, že by to malo byť inak.
Tým chcem povedať asi toľko, že som Modrú Ružu napísal preto, lebo som si myslel (a ešte stále si myslím), že je to dobrý príbeh. Keďže som ale za a zelenáč a za b laik, tak som samozrejme nejaké veci pokazil.
Ale predsa len... nie som si vedomý chýb v gramatike, takže keby sa našiel niekto, kto ich vidí, nech napíše.
S pozdravom,
Alden Nahlilairon
Jsem nadšen! Opravdu. :-)
Nevěděl jsem, že Alden umí tak hezky psát, ale zdá se, že se na něj můžu těšit i mimo pravidlové rubriky, což je super. A také protože (ale nejen protože) slovenštiny je tu tak málo... vždycky se mi slovenská literatura na serveru líbila, i když je jí hůř rozumět.
Nicméně Aldenovi jsem rozuměl dobře. Jeho styl se mi velmi líbí. Podobně jako já (třeba) si hodně hraje s důrazem, má v oblibě slovní hříčky, opakování pro zvýšení důrazu, takový lehký nevnucující se humor (pravda, v těch povídkách, co mám na serveru, jsem nepoužil zrovna tenhle druh...), je mi to sympatické.
Pokusím se časem napsat víc. ...
Hodnotím čtyřmi hvězdami. Bylo by to dost možná na plný počet, kdyby tam nebyly zbytečné gramatické chyby a pár zbytečných špatností. Jak jsem řekl, mně se to velmi líbilo.
Pro server netradiční povídka, možná by se dalo řici bajka.
Přes své zajímavé zpracování má dílko několik vad:
1. Mužova pomsta na růži. Je to nadbytečný prvek, který kazí stavbu příběhu a budované poselství. Mužovo chování je alibistické – trestá růži za své vlastní selhání, za svou chybu. Kdyby muž poté, co mu růže sdělí, že může dát nesmrtelnost pouze jednomu, prostě svěsil hlavu, odešel a uznal svou chybu, bylo by vše v pořádku. Jeho návrat s hořící třískou zcela tříští logiku poselství, které se vypravěč snaží přinést.
2. Příliš časté zdůrazňování nedůležitosti rekvizit vyprávění. Vytváří to přílišnou neukotvenost dílka, až to vytváří dojem, že vlastně na tom příběhu vůbec nezáleží. Ale ono na něm záleží, protože jen díky němu, prostřednictvím něj může být sdělena myšlenka, která by jinak byla sice hezká, ale v podstatě nudná. To příběh pomáhá nést závěrečné sdělení, díky němu si je čtenář (posluchač) zapamatuje (pochopí).
3. Nadužívání velkých písmen. Použití velkých písmen pro jinak obecná pojmenování je zajímavé, nicméně musí mít svou (vnitřní) logiku a nesmí se to přehánět. Pak to působí příliš pateticky a vyumělkovaně (např. použití velkého písmene Čas, Život a Nádej).
4. Špatně psaná přímá řeč a čárky ve větách. (Co se týče ostatní slovenské gramatiky, nechám na povolanějších). I přes to, že byl text vrácen k opravě, zůstaly v něm chyby, které podle mého nebylo tak těžké odstranit.
Celkově: V kontextu rubriky nadprůměrné dílko s poměrně velkými ambicemi, které se ne tak docela podařilo naplnit. Slabší čtyři.