Tanec vločiek
| Autor: | Darian |
|---|---|
| Přidáno: | |
| Hlasovalo: | 19 |
Tanec vločiek
Chlapec sa náhle prebudil a jeho výkrik znenazdajky preťal krehké ticho, v ktorom spal. Posadil sa, rozhodil vlnenú prikrývku, v ktorej bol počas spánku zakrútený, a rozhliadol sa vôkol seba. Oheň, počas noci asi dobre udržiavaný, už teraz – nadránom - prestával hriať. Neprebudil sa kvôli zime, ale kvôli myšlienkam a spomienkam, ktoré mu zaťažovali myseľ.
Rozmýšľal o mnohých veciach. Ani sám nevedel, ako mu uplynuli tie desivé dni od doby, keď musel opustiť domov. Domov... Spomienky na to miesto ho nútili plakať, hoci už plakať nechcel. Pozrel sa na pôdu v bútľavine stromu, kde teraz – miesto izby vyhriatej ohňom a miesto postele s kožušinami – prespával.
,,Mladý priateľu,“ vyriekol znenazdajky hlas jeho spoločníka - záchrancu, o ktorom si doteraz myslel, že aj napriek jeho výkriku, spal. Obrátil pohľad k nemu a všimol si, že elf už neleží, ale čosi hľadá blízko miesta, kde spal. ,,Som rád, že už nemáš horúčky,“ povedal a pritom sa zohol a hodil pár posledných suchých konárov do ohňa, ktorý radostne zaplápolal a ožil – nenásytník.
,,Pane,“ začal chlapec a po chvíli si uvedomil, že zachrípnutým hlasom to nepôjde tak ľahko, ,,...pane ... ďakujem,“ dodal napokon a rezignoval.
,,Rado sa stalo,“ povedal elf a hlas mu trochu zvážnel, ,,nechcem ani pomyslieť na to, čo by bolo keby...“
Chlapec ale vedel, čo by bolo keby, a vlastne sa čudoval, že sa to nestalo. Veľmi dobre si pamätal na svoju cestu tundrou, na cestu o hlade a v chatrnom oblečení. Kráčal pozdĺž rieky v nádeji, že nájde útočisko v niektorej z dedín, ktoré sa rozprestierali, tak ako tá jeho, pri rieke. Nenašiel však nič iné ako skazu, holotu a smrť. Dediny, ktorými prechádzal, boli zničené. Hlavy mužov boli nastoknuté na koly a stáli tam ako pripomienka desivej precíznosti nepriateľa, ktorý zaútočil uprostred zimy, vedomý si toho, že odpor ľudí žijúcich teraz iba na sušenom mäse, bude malý. Chodil od dediny k dedine, len aby zistil, že ani inde sa skaze nevyhli. Prečo prišli? Chceli dobývať alebo len zabíjať? Tieto otázky si kládol a miesto odpovedí sa mu vynárali len ďalšie a ďalšie otázky.
Napokon bol skoro vďačný za to, že mu hlad po dvoch dňoch nepretržitej chôdze už nedovoľoval myslieť. Kráčal stále dopredu a dúfal, že skazu už nechal za chrbtom. Šiel tundrou a každý krok nasledoval ďalší a ďalší. Telo mu už vypovedávalo službu a prestával ho cítiť. V chlade, ktorý prenikal všade, on kráčal len tak - chabo oblečený. Neskoro popoludní druhého dňa sa z ťažkých mrakov, ktoré už dlhú dobu pokrývali nebo, spustil sneh. V búrke, ktorá nasledovala, by bol našiel svoj koniec.
Búrka sa zhoršovala. Prestával v nej vidieť viac ako na pol metra, ale kráčal akoby v sne ďalej, uveličený tancom vločiek. Kráčal a žmúril, sledoval divadlo pred sebou – divadlo zimy, divadlo, ktorého každé predstavenie je tragédiou. Nemyslel na smrť. Duša dieťaťa sa tešila, bola opantaná – a on nemal strach.
Jeho vedomie sa stále viac a viac uzatváralo nepriestupnou bariérou a jediné, čo cítil, čo si pamätal, bolo, že chce spať – zaľahnúť pod snehovú pokrývku a už viac nevnímať. Nedalo sa s tým bojovať a on vlastne, v hĺbke svojej duše, ďaleko od reality, ďaleko od života, sa tej smrteľnej krásnej túžbe vzpierať nechcel.
Napokon, keď už nevedel, čo je realita, zaspal.
A teraz sa zobudil. Bol vo veľkom bútľavom strome, v teple, s mužom, ktorému poďakoval nevediac ani, aká hlboká a vrúcna by jeho vďaka mala byť. Tvár tohto muža si pamätal z delirických snov, jeho modré oči boli majákmi – a on sa napokon vynoril z temnoty.
Elf sa otočil späť k nemu a zoširoka sa usmial úsmevom, ktorý jeho už krásnej tvári dodal ešte väčší jas a nadpozemskosť.
,,Som Avario, chlapče,“ povedal, ,,a som rád, že mi robíš spoločnosť.“ Stále sa usmievajúc, vravel ďalej: ,,Viem, nad čím premýšľaš. Lámeš si hlavu nad tým, ako sa ja dostanem von z tejto diery. Nuž, to neviem ani ja,“ hovoril to a predstieral zamyslenie.
Chlapec sa musel nad takýmto niečím pousmiať, pretože si uvedomil, že Avario je vážne nadpriemerne vysoký a urastený elf. Napriek tomu, že dutina bola veľmi veľká, tak pre Avaria musel byť ten priestor aj tak malý. A dokonca bol ešte v strede malý ohník a oni dvaja spali na krajoch stočení do klbka.
,,No, čo už,“ ozval sa zas, ,,treba sa nejako zariadiť. Horšie to bolo minulú noc, keď som ešte nevedel o tejto bútľavine...“
Chlapcovi bolo jasné, že ho Avario týmto svojim hlasným premýšľaním chce trochu vytrhnúť od jeho vlastných chmúrnych myšlienok, ktoré mu znova vyvstávali v rozbúrenej mysli.
,,Budeš ma musieť na chvíľu ospravedlniť,“ povedal Avario a začal sa po štyroch posúvať k otvoru prekrytému s čečinou, ,,idem to vonku skontrolovať. Byť tebou, skúsil by som ešte na chvíľu zaspať, pretože dnes nás čaká ťažký pochod.“
Avario sa dostal k východu, potom, akoby na čosi zabudol, sa ťukol po čele a vrátil sa späť na miesto, kde spal.
,,Meč,“ vysvetlil. ,,Dnes bez neho aby človek radšej ani nevyliezal z postele.“
Naozaj blízko miesta kde spal – a ešte stále tam nechal prikrývku a batoh – bol meč v pošve obkrútený látkou, ktorý Avario chcel vziať.
Chlapec pozeral na meč celú dobu, ako si ho Avario v malom priestore odbaľoval z látky. Uvedomil si, že meče mali aj muži v jeho dedine - mŕtvi muži – a že ich mali aj útočníci – meče, ktoré prinášali skazu, ktoré sekali a zabíjali, vylievali zo žíl životodarnú krv. Ale meče aj bránili život a rodiny. Uvedomil si, že aj on chce mať meč a že ním bude trestať, naprávať krivdy a ...
,,Najprv sa musíš naučiť používať hlavu,“ povedal náhle Avario, ktorý si všimol jeho pohľad, prerušiac tak prúd jeho myšlienok. ,,Meč ti je nanič ak nevieš, kedy je správne ho využívať. Inak len budeš šíriť skazu a smrť - a ako dúfam, veľmi skoro zistíš, že to nie je to isté ako šíriť mečom spravodlivosť.“
Chlapec o tom uvažoval ešte chvíľu a uprene sa díval do maličkého ohníka. Obrátil sa, až keď Avario povedal, že bude zachvíľu späť a opäť zvonku zahatal otvor čečinou. Zostal ticho sedieť a díval sa, ako snehové vločky, ktoré sa dostali dnu – do tepla – sa topia a menia sa. Uvedomil si, že sa mení i on. V hĺbke duše vedel, že už nebude tým istým, že už nebude chlapcom. Umienil si, že už viac nebude žialiť za minulosťou, ktorá sa mu nenávratne stratila. Vedel, že v tanci vločiek sa zomrel a znova sa zrodil.
Minulosť môže sa skĺbiť s prítomnosťou, ale nikdy nie je krok späť.
V tanci vločiek zaniknú myšlienky, umrieme a rodíme sa v ňom hneď.
Na minulosti nezáleží, prítomnosť je tu, budúcnosť teraz nejestvuje.
V tanci vločiek zaniká žiaľ, zaniká zlosť, človek umiera - a predsa tu je.
Diskuze
Řekl bych, že tato povídka se dá přirovnat k přísloví: "Starý pes v nové boudě."
Ale bouda, která byla sestavěna v tomto případě se skláda s pestrobarevných prkýnek, které ji bohatě zdobí. Škoda, že jedna laťka je vícekrát použita a zbytečne zastiňuje její krásu.
Nekroskop
Zajímavé, řekla bych poetické ztvárnění notoricky známého motivu.
Zaujme zejména poselství na konci, celý příběh jako by byl „jen“ jeho rozvedením či úvodem.
Velice se mi líbí bohatost jazyka. Čtu ve slovenštině bez problémů, řekla bych že na Čecha docela často, a přesto jsem se v tak relativně krátkém dílku setkala hned s několika novými slovy.
Jedinou kritickou poznámku mám k opakování slova „spal“, které mírně narušilo mou soustředěnost při čtení textu.
V celkovém hodnocení jsem se rozhodovala mezi 4 a 5 *, k vyššímu hodnocení jsem se nakonec přiklonila proto, že dílko je zařazeno do kategorie Historie postavy.