Osud Menirgaru
| Autor: | Andros |
|---|---|
| Přidáno: | |
| Hlasovalo: | 13 |
Silnejúci vietor pomáhal šíreniu požiaru v hvozde menom Menirgar, jeden z najstarších hvozdov v celom známom svete. Bola noc, ktorá ešte znásobovala hrôzu z požiaru. Spojené vojská škretov a orkov kácali les, aby sa prebili do krajiny zlata i bohatstva, ktorú z juhu chránil práve tento hvozd. Zvolaní druidi sa snažia odvrátiť škretiu pohromu. Mnoho druidov padlo, no napriek tomu nepriateľských vojsk akoby neubúdalo. V zápale boja bola zvolaná Rada Menir'sornov - ochrancov tohto lesa. Menir'sorni boli starší a skúsenejší druidi; mladší s ostatnými lesnými elfami sa pokúšali brániť les až dovtedy, do kým sa Rada nerozhodne, ako sa zbavia škretov a orkov.
V strede hvozdu, kde ešte nebol počuť hluk boja, sa zišla Rada. Najvyšší druid Sthor sa po zhromaždení väčšiny druidov, opýtal: "Kde je Amalrad?" Eselmin, najmladší z Rady, odpovedal: "Padol..." Sthor sa na chvíľu zarazil, ale vzápätí si uvedomil, že niet času na ľútosť, tak bez poznania zmeny v hlase pokračoval: "A Narsilius?" Sthor čakal už na to najhoršie, ale odpoveď bola o niečo lepšia. "Otec ešte bojuje... dúfam," odvetil mladý Eselmin, syn Narsiliov. "Dobre," pokračoval Sthor hlbším, smutnejším hlasom: " Ešte pred zvolaním Rady som sa rozhodol, čo urobíme..." "Mal si počkať na Radu. Sthor! Odkiaľ vieš, že budeme s tvojim rozhodnutím súhlasiť?" ozval sa najstrší, Bramris, druid, ktorý si veľmi zakladal na tradíciach. "Aspoň by si ma mohol nechať dohovoriť!" odvrkol podráždene Sthor, "royhodol som sa ..." Sthor na chvíľku zmĺkol, až potom sa nadýchol a odhodlal sa: "Musíme prebudiť les!" Mladší členovia Rady vyvalili na Sthora oči (najmladší Eselmin dokonca zhíkol) - mladí druidi boli vychovávaní v tom, že ak keď sa nejaký druid rozhodne prebudiť les, buď úplne zošalel alebo na to musí mať vážny dôvod, pretože prebudený les je takmer neovládateľný a je veľmi ťažké ho uspať. Starší Menir'sornovia neboli ani zarazení ani nijak inak neprejavili svoj názor, iba nejakí dvaja-traja pokývali hlavami na znak súhlasu - vedeli, že to je jediná možnosť ako zachrániť hvozd pred inváziou škretov a orkov. Vtom sa ozval najstarší Bramris, ktorý sa so Sthorom nemal nikdy príliš v láske: "So mnou určite nerátaj! Nevystavím sa predsa vlastnej záhube! Les skôr či neskôr po prebudení začne zabíjať druidov!" Sthor sa zlovestne zasmial: "Vidíš snáď inú alternatívu ako zachrániť tvoj milovaný les, Bramris?! Les sa tak či tak neskôr prebudí! Ale načo naám to bude, keď vtedy bude už skoro celý les zničený a škerti s orkami na míle odtiaľto?! Radšej ho prebudiť teraz!" Sthor ukončil na krátku chvíľu svoju reč a potom s väčšou vážnosťou pokračoval: "Bratia elfovia! Právom nás nazývajú Menir'sornmi?! A či si už zabudol, čo to znamená v našej praelfskej materčine, drahý Bramris?" Najstarší si niečo zamrmlal niečo pod nos. "Správne, milý Bramris! Ochrancovia Menirgaru, prastarého hvozdu, ktorý samotní bohovia stvorili ako jeden zo základných pilierov sveta! Našou úlohou je ochraňovať les! Preto spojme naše sily v jedno a prebuďme les v rozhodujúci boj! Je nás dosť veľa na obrad i máme dostatok času do východu slnka! Hluk boja je ešte ďaleko, ale každým okamihom váhania sa blíži! Idete do toho, bratia elfovia?" Všetci sklonili hlavu na znak prisvedčenia Sthrovým slovám. Ako posledný Bramris. Obrad prebúdzania lesa sa začal!
V korune stromov sedeli dvaja lesní elfovia. Jeden druid a jeden lučištník. Lučištník sa opýtal druida: "Prečo si nešiel na Radu, Narsilius?" "Rozhodol som sa, že budem bojovať po boku ľudu v tejto bitke. Môj syn ma tam zastupuje." Nastala chvíľka ticha. Napriahnutie luku, zasvištanie šípu, smrť orka, ktorý sa snažil prejsť popri strane, kde sedeli elfovia. "Kedy Rada rozhodne?" opýtal sa strelec. "Neviem, rada sa začala už pred pár hodinami. Už by mohlo byť rozhodnuté." Vtom sa strom pod nimi začal pohybovať a striasol ich dole. Lučištník zazrel Radu druidov ako sa približuje k bojisku. Narsilius, pozerajúc na strom, povedal: "Bolo rozhodnuté, prebudili les!"
Po boji stál Sthor na bojisku. Okolo bola samá krv a zničené stromy. Sthor zdvihol jeden obhoretý konár zo zeme. Na konár spadla slza. Sthor si začal hovoriť sám pre seba: "Nezvládol som to... Skoro polovica hvozdu je zničená! Nie som hodný byť najvyšším Rady..." Zrazu sa za Sthorom ozval hlas:"Každý má právo chybovať. Bohovia nás stvorili nedokonalých, aby sme sa mohli učiť..." "Ale, otec, táto chyba je neodpustiteľná. Nechal som zničiť to, čo mi bolo dané, aby som to chránil. Dokonca zomrelo aj niekoľko druidov pri uspávaní lesa..." "Možno to bola pre teba skúška, aby si sa obrátil na správnu cestu, syn môj. Odvtedy, čo si ma opustil, niektoré tvoje činy vyzerajú ako by ťa samotné Peklo ovládalo. Poď , vráť sa domov..."
Sthor sa obrátil a pozrel sa do starej Bramrisovej tváre. "Poďme, otec. Máš pravdu, ešte sa musím veľa učiť..."
Diskuze
Osud Menirgaru mi připomíná Chodcovo léčení – také převádí do prozaického dílka aplikaci pravidla. Na rozdíl od něj však již má atributy povídky, což je u dílka tohoto zaměření plus.
Mínusy však převažují:
- nepovažuji za příliš šťastné psát dialogy v jednom bloku, v jednom kompaktním odstavci, působí to nepřehledně,
- v textu jsou minimálně tři překlepy, což je na tak krátké dílko dost,
- nelíbí se mi příliš způsob vyjádření vztahu Shora a Bramise v radě („Vtom sa ozval najstarší Bramris, ktorý sa so Sthorom nemal nikdy príliš v láske..“), protože takové vyjádření je známkou spíše toho, že ti dva rozhodně nejsou v tak blízkém příbuzenském vztahu, jak se okazuje na závěr.
Celkově tedy dvě hvězdy.