Tento príbeh sa začína úplne obyčajne. Tak ako mnoho ostatných. Či sa tak však aj skončí...?!

Ale aby som začal od začiatku. Bolo to jedného krásneho tmavého večera ... teda skôr jednej krásnej hviezdnatej noci. Na všetko od začiatku tohto príbehu si úplne presne nepamätám, ale prečo to vám vysvetľovať teraz nebudem. Snáď to pochopíte ak si prečítate tento príbeh. Ani vlastne neviem prečo ho chcem niekomu vyrozprávať. Možno preto, že je to jedna z mála vzrušujúcich udalostí v mojom živote. Fakt by ich bolo treba trochu viac. Nuž, asi sa o to budem musieť dáko postarať. Ale to sem tiež nepatrí. Budúcnosť nechajme budúcnosťou. Záver tohto príbehu si však pamätám veľmi dobre, a čím budete v príbehu ďalej, tým menej bude písaný iba z hmlistých a roztrúsených spomienok. Takže ešte raz.:

Všetko sa začalo jednej krásnej hviezdnatej noci. Letel som práve domov a premýšľal som. Nad čím, no... nespomínam si. Podstatné však je, že som bol svojou mysľou niekde úplne inde a na let som sa príliš nesústredil. Bol som práve nad opusteným územím, kde len málokedy zablúdi trochu inteligentnejší tvor. To „zablúdi“ myslím doslovne. Udržiaval som pomerne nízku výšku, avšak stále dostatočne bezpečnú na to, aby som nevrazil do nejakého nečakaného prevýšenia. A vtedy všetko začalo. Hoc, aby som pravdu povedal, istý čas sa mi zdalo, že sa pre mňa všetko skončilo.

Bol som práve nad jedným z mnohých jazier, ktorých sa v tomto kraji vyskytuje množstvo. Niekde vzadu, v podvedomí, sa mi objavili akési slová. Myslím že to bolo „Ježiši“ a Strieľaj“ ( dva rôzne hlasy ). Nato sa ozvalo niekoľko zabrnkaní tetív za sebou. Od prekvapenia, pretože som tu nič také skutočne nečakal, som sa zachoval ako úplný idiot. Stŕpol som, a dráha môjho letu sa vôbec nezmenila. Prvé vniknutia hrotov šípov som pocítil chvíľu nato. Práve vtedy som si pomyslel: TOTO JE KONIEC!

***

Prebratie vo vode bolo prekvapením. Cez hladinu presvitalo denné svetlo. Prisahal by som, že sa ma na dne toho jazera pokúšali ohlodávať ryby ako dajakú zdochlinu. Akýmsi zázrakom som sa dostal na breh. Som si tým istý, pretože som sa na ňom prebral keď začínal vychádzať mesiac. Bolo mi tak zle, ako mi ešte v živote nebolo! Musel som opäť zamdlieť, pretože svet okolo mňa sa opäť zjavil až keď sa mesiac začínal blížiť k obzoru. Nevedel som sa takmer ani pohnúť. Celý svet sa so mnou krútil, svoje telo som si ani neuvedomoval. Pred očami sa mi blýskali iskričky, moje oči občas prestávali vnímať okolie a ak ho občas vnímali tak len pod zúženým zorným poľom, akoby sa na svet dívali akýmisi pokrútenými zrkadlovými tubusmi. Bolo úplne jedno či mám oči zavreté alebo nie. Čo bolo horšie? Pravdepodobne ma z toho desivého sna opäť zachránili mdloby.

Nad obzorom sa opäť začal dvíhať mesiac. Prebralo ma čosi, čo som cítil na tvári. Bolo to vlhké. Stále som o sebe takmer nevedel, avšak chcel som sa zbaviť toho mokrého na tvári. Predpokladal som, že ma oblizuje dáky požierač zdochlín. Netuším ako je to možné, ale podarilo sa mi myknúť hlavou. Zoskočilo to z mojej tváre dolu. Nebol to požierač zdochlín. Bola to ropucha. Poriadne vypasená ropucha. Nechutná ropucha. Ako som vravel, bol som vtedy zrejme v agónii alebo ma ovládal akýsi zvierací pud. Ja neviem. Avšak zrazu sa tá nechutne slizká a studená ropucha ocitla v mojich vyprahnutých ústach. Začul som chrupnutie kostičiek, moje zuby sa zovreli a v ústach som pocítil blažený pocit tepla s akousi divnou bahnitou príchuťou. To teplo sa mi postupne rozlialo až do žalúdka. Opäť som zaspal.

Nemohol som spať dlho, pretože po otvorení očí bol mesiac iba kdesi na vrchole oblohy. Do tela sa mi vrátilo trochu života a opäť som ho vnímal. Nohy mi obmývali vody jazera a boli celé premočené. Pravá končatina bola zlomená. Vedel som to, pretože sa nachádzala neprirodzene zložená pod telom. Iné zranenia nebolo cítiť, pretože moje vedomie bolo ešte otupené ukrutnou bolesťou. Síl však bolo dosť na to, aby sa moje telo odplazilo asi päť metrov dopredu, pod vysoké stromy v okolí jazera. Aspoň kým opäť neomdliem.

Hladina jazera sa trblietala od slnečného svetla a na mňa dopadal príjemný tieň a chládok stromov pod ktorými som ležal. Z úst konečne vypadli zvyšky tej hnusnej slizkej potvory. Uvedomil som si, že ak budem veľmi chcieť, napriek bolestiam dokážem urobiť pár trýznivých pohybov. Avšak iba pár. Ležať a premýšľať. To posiaľ stačilo. Nebolo kam sa ponáhľať. Teraz už nie. Aspoň som v to dúfal. Napriek tomu, udržať svoju myseľ pri vedomí si vyžadovalo množstvo námahy. No podarilo sa. Aspoň dovtedy kým neprišla moja chvíľa. Tá na seba nenechala dlho čakať.

Zrejme tam obšmietal už dlhšie. Kútikom oka som zazrel pohyb čohosi malého a chlpatého. Nebolo to väčšie ako potkan. No nebol to ani žiadny plaz alebo obojživelník. Môj zrak mi prezradil, že to niečo je teplokrvné. Konečne! Pomyslel som si. Obojživelník mi predsa len nemôže navrátiť silu. Aj keď možno aj vďaka nemu ešte stále žijem.

Bál som sa čo i len pohnúť okom, aby ho pohyb nevyplašil. Kto vie, či by som pri ďalšej príležitosti bol schopný ešte niečo uloviť. Bol po mojej pravej strane. Blížil sa veľmi opatrne a stále ňuchal. Vetril nebezpečenstvo. Stále som ho sledoval kútikom oka. Bol odomňa tak na päť metrov. Štyri. Zastal a opäť vetril. Tri metre. Dva a pol. Možno už by som ho aj mohol zasiahnuť, no nebol som si istý v akom stave je druhá časť mojej paže. Čakal som. To niečo bolo stále opatrnejšie. Ježiši! Bol som vtedy napätejší ako tetiva v kuši. Trvalo to snáď celú večnosť, kým sa priblížil tak asi na meter odomňa. Posunul sa trochu nižšie, takže ho bolo vidieť omnoho lepšie. Mal som teda omnoho väčšiu šancu a môj ďalší krok bolo možné vyrátať presnejšie.

Bol to okamih. Chudák ten tvor si určite ani neuvedomil čo sa stalo. Moje prsty ho zovreli s takou prudkosťou a očakávaním, až sa mu zaborili do jeho teplého a mäkkého tela. Ten pocit, ako mi po prstoch steká jeho teplá krv. Túžobne som si jeho už mŕtve telíčko priložil k ústam. Prvé teplé kvapky, ktoré mi do nich stiekli vyvolali extázu, aká sa zažije iba raz za život.

Postupne mi do opuchnutého jazyka vnikal život. Musel som hltať opatrne a veľmi pomaly. Krv postupne chladla a tuhla, ale to mi teraz vôbec nevadilo. Svoju extázu som predlžoval pokiaľ to len šlo. Len čo už nezostala ani kvapka tekutej krvi, začalo sa všetko obracať k lepšiemu. Konečne mohol prísť kľudný a spokojný spánok. Nával toľkej rozkoše sa musí niečím utlmiť, a ja som vedel, že teraz mi už takmer nič nehrozí.

Spánok odišiel zrejme už po pár hodinách, len čo bol môj organizmus na to pripravený. Cítil som sa takmer ako znovuzrodený a mohol som konečne začať normálne premýšľať.

Napriek bolestiam sa môj organizmus už konečne dával do poriadku. Vstať nebolo vôbec jednoduché. Ľavá noha bola zlomená asi na troch miestach. Pravá však bola v poriadku, takže sa na nej dalo dosť obstojne udržať. Ľavú letku tvorili iba zdrapy a rameno na nej sa pri páde na hladinu vykĺbilo. Nekašľal som sa s ním a dal som ho čo najrýchlejšie namiesto. Hlasné chrupnutie zapadajúceho kĺbu sa ozývalo lesom. Tak. Aspoň som sa konečne mohol opierať o zem aj na ľavej strane. Pravá ruka až po dlaň a prsty sa zdala byť v naprostom poriadku, vrátane pleca, lakťa a zápästia. Avšak zvyšok končatiny, vrátane napínacieho kĺbu letky vyzeral, akoby prešiel drvičom kostí. Prederavené kožovité krídlo mi na nej viselo ako handra hompáľajúca sa vo vetre. V hrudi, bruchu a zrejme aj v ľavej nohe som cítil pálčivú bolesť. Trčalo odtiaľ pár zlomených šípov. Ich vytrhnutie z rán vyzeralo surovo. Rany ma pálili a začínali hnisať. Tie šípy iste obsahovali meď. Doriti!

Ďakoval som aspoň za tú trochu teplej krvi ktorú som strávil pred pár hodinami. Hoci ma nevylieči, aspoň mi dodala sily a začala uzatvárať najpoškodenejšie miesta. Aspoň prestanem krvácať a cítiť tú najprudšiu bolesť. Jedno však bolo isté: potrebujem ďalšiu. A ak sa mám vykurírovať, najlepšie ľudskú.

Začal som sa tmoliť okolo jazera, až kým sa neobjavili tri ľudské stopy niekoľko metrov od pobrežia. Boli už síce pár dní staré, ale neboli zas až tak veľmi staré! Smerovali z lesa k jazeru a späť. Sledovať ich bola hračka. Darmo, ale keď človek je taká ľahká obeť. A majú smolu že len ich krv mi dodá potrebné liečivé látky.

Kríval som po stopách niekoľko kilometrov do vnútra lesa. Pravá letka za mnou zatrhávala o kríky, no to mi bolo teraz úplne jedno. Nakoniec sa zjavili hustejšie a čerstvejšie stopy. Niektoré z nich boli tak čerstvé, že mojim očiam ich teplo svietilo ako fakľa. Spomalil som a kráčal po čerstvých stopách ticho ako duch. Pokiaľ sa zošerilo, zjavil sa malý zrub.

Stál na kraji malej lesnej čistinky, takmer medzi stromami. Dnu sa pohybovali tri jasné postavy. Začalo opatrné pátranie. Hľadal som jedno konkrétne miesto. Túto jednoduchú taktiku ma naučila moja dlhoveká prax pri občasnom love ľudských bytostí. Ako som predpokladal, to miesto bolo neďaleko zrubu, trochu hlbšie v lese. Páchlo už na sto metrov výraznou arómou nechutných ľudských výlučkov. Fuj! Ale čo, chvíľu to vydržím.

S mojimi zničenými končatinami sa mi na strom liezlo dosť hlúpo, no našťastie bez väčšieho hluku. Zložil som si ľavú letku. Kĺb na zápästí mi ohol zvyšok letky k plecu a napínací kĺb sadol presne na lakťový. Kožovitá blana sa ovinula okolo a splynula, takže na prvý pohľad moja ruka vyzerala ako ľudská. Nohou som sa zachytil o nižší konár a spustil sa tvárou nadol. Prsty, natiahnuté vpred sa zachytili o kôru stromu. Hruď tesne priľnula na peň. Druhá letka bola dochrámaná a tak ju nebolo možné zložiť. Snažil som sa teda, aby sa aspoň čo najmenej odchlípala od kôry. Aj tak je tma a ľudia sú našťastie slepí.

Bol som pripravený. Priľnutý k stromu dolu hlavou mi už stačilo iba vyčkávať. Ľudia našťastie chodia vykonávať svoje potreby veľmi často. V zrube sa tri teplom svietiace postavy ukladali k spánku. Bolo teda kopec času, kým sa jeden z nich nezobudí. Pre moju celkovú oslabnutosť by sa ich neoplatilo prekvapiť v noci. Mohlo by to pre mňa zle dopadnúť.

Obloha sa už začínala osvetľovať kým sa jeden tepelný zdroj pohol. Chlapík sa ospanlivo blížil k môjmu stromu. Možno keby dával lepší pozor, všimol by si zmenu na strome. Takto ospalý však nevnímal takmer nič. Prišiel k stromu. Odhadol som vzdialenosť. Jeho krk bol od mojej hlavy takých jeden a pol metra. Počas toho ako ovlažoval peň stromu som pevnejšie zovrel konár nohou a uvolnil prsty z kôry.

Konár na ktorom viselo moje telo zaprašťal. Chlapík prudko dvihol hlavu. Pozrel sa mi do očí, vzdialených na pol druha metra. V prvej chvíli zrejme ešte nechápal čo vidí. Ruka sa mi už vôbec nedotýkala kôry. Dlaň vzdialenú niečo menej ako meter od neho zbadal v tej istej chvíli ako útočnú iskru v mojich očiach. Roztiahnutie zdravej letky mi trvalo iba okamih. Okolo otočného zápästného kĺbu sa otočila upínacia časť letky a jej ostré kostené ukončenie mu preťalo hrdlo až tesne ku krčnej chrbtici. Výkrik, ktorý mal v hrdle, už zaznel iba ako nejasné, lepkavé zabublanie. Môj blažený úsmev bolo to posledné čo jeho oči videli.

Zoskok zo stromu šiel temer súčasne s útokom a moje ústa sa slastne a nedočkavo prisali k prerezaným krčným tepnám. Blahodárna, teplá, ľudská krv prúdila do tela a navracala mi život. Cítil som, ako sa začínajú uzatvárať rany. Polámané kosti sa zrastali a roztrieštená letka začala vytvárať novú kostenú štruktúru, pričom úlomky kostí sa vypudzovali von. Stav maximálnej blaženosti ma prinútil vytrhávať kusy ľudského mäsa z bezduchého tela. Tráviace enzýmy, ktoré pri tom uvoľňovali moje ústa spôsobovali, že mäso na miestach zahryznutia bublalo a menilo farbu. To však vôbec neprekážalo. Hoci mäso obvykle nejem, teraz sa zíde každý kúsok ľudského tkaniva, v ktorom je krv. Prestal som, až keď červená ľudská tekutina vychladla natoľko, že dvíhala žalúdok.

Vstal som. Po chlapíkovi ostala len hlava, hrudník a jedna ruka. Zvyšok boli iba kosti v rôznom stupni obhryzenosti. Svojou roztopašnosťou som postriekal krvou asi desaťmetrový kruh okolo mŕtvoly. Úsmev na mojej tvári znamenal iba jedno - pocit blaha.

Teraz môžem pomaly odísť. O pár dní budem úplne zdravý, akoby sa vôbec nič nebolo stalo. A krv tohto úbožiaka mi postačí na dostatočne dlhú dobu. Zložil som si letku a vytvoril tak takmer ľudskú končatinu. Tou sa mi podarilo zložiť aj druhú, ktorá sa už síce pomaly zotavovala, ale upínacie šľachy ešte stále nepracovali. Vtedy, kdesi na okraji zorného poľa, zaiskrilo čosi od lúčov vychádzajúceho slnka. Bolo to zvonku na stene zrubu. Maskovanie ruky skončilo uspokojivo a tak som sa podišiel pozrieť na tú vec, čo ma svojím odleskom upútala.

Tri kuše so šípmi zavesené na stene. Len čo som privoňal k hrotom, zatiahlo mi nozdry. Meď! To nemôže byť náhoda. Šípy zväčša cítiť po železe, no nie po medi. Tí traja sú tí istý bastardi čo ma postrelili. Usmial som sa. Ich posledný východ slnka! Ich chyba za ktorú zaplatia!

Za stenou moje oči registrovali dve, kľudne ležiace, tepelné zdroje. Podišiel som k dverám a bez zaklopania vošiel dnu. Úsmev na tvári.

Strieborná dýka prepichla moju hruď. Úsmev sa mi ešte zväčšil. -Idioti- prebehlo mi mysľou v zlomku sekundy. -To si vážne myslia, že na nás ešte platí striebro? Po tom, čo stáročia poľovali iba so striebornými zbraňami? Áno, prežilo nás len pár, lenže my sme boli iní. A tieto vlastnosti sme šírili ďalej. A vyvíjali sa. Sme citliví na mnoho materiálov, avšak žiadny pre nás nieje smrteľný tak, ako pre našich dávnych predkov striebro. Náš druh sa prispôsobil. Veľa vecí nás môže ochromiť, otupiť alebo spomaliť, ale nemôže nás už zabiť jedna sprostá dýka. Títo majú smolu, že práve ja som citliví na meď. Nuž čo! Smola!-

Jediným skokom som "preletel" miestnosť a vrazil zaťatú päsť vrhačovi do prekvapením otvorených úst. Úlomky jeho zubov sa mi zaryli pod kožu. Trhnutím nadol som oddelil jeho čeľusť od zvyšku hlavy. Po ďalšom trhnutí sa ozval praskot krčných stavcov a jeho telo ochablo.

Ako som sa naňho díval, ozval sa zvuk rozbíjajúceho sa skla. Ten druhý preletel oknom a utekal do lesa.

Vybehol som zo zrubu a pustil sa za ním. Nadával som, že ešte stále krívam a nemôžem lietať. Takto som ho rýchlo dobehnúť nemohol. Bol už takmer na konci čistinky pred zrubom, keď ma niečo v hrudi bodlo. Opäť som sa usmial. Vytrhol som striebornú dýku z hrude, prehodil ju tak, aby jej ostrie bolo medzi palcom a ukazovákom, a vrhol. Muž sa potkol a saltom preletel až k prvým stromom. Chvíľu sa ešte kotúľal zotrvačnosťou, až kým ho nezastavil mohutný strom. Podišiel som k nemu a nohou ho prevrátil chrbtom nahor. Striebornú dýku mal zabodnutú v tyle lebky až po rukoväť.

Bol som spokojný. Mrzelo ma len toľko nevyužitej potravy. Lenže, kým budem opäť hladný, tu už budú iba kostry.

Začínalo poprchávať. Bol čas pobrať sa domov. Tešil som sa, že o pár dní budem môcť opäť lietať. Inak by mi cesta trvala pár mesiacov. No aj tak by som bol šťastný.

Pomsta bola totiž taká sladká!