Svetlo pretrhlo mraky, aby slnku patrila celá obloha a aby srdcia tých, ktorí ho potrebujú trocha zohrialo. Les voňal nádhernou vôňou kvetov a húb, ktoré spod opadaného lístia vylákal nový deň a aby toho nebolo dosť, voda pri jazierku celú túto krásu odzrkadľovala a obohacovala ju o diamantový lesk vodnej hladiny, húpajúcej sa v miernom vánku. Práve takýmto miestom práve kráčali dve nohy. Tie nohy nechodili iba tak, pre nič za nič, ale niesli škreta menom Talernuth. Bol to mladý škret, ktorý bol trochu zvláštny: mal rád túlavé chodníčky. Zatiaľ, čo sa ostatní škreti pripravovali na vraždiaci útok proti ľuďom, Talernuth si zvedavo vykračoval tunajšími chodníkmi. On vedel, že je veľmi nebezpečné chodiť po vonku, mimo základne, ale službu mal mať až zajtra a nebude nikomu chýbať.

Jemu je celá táto smiešna vojna ukradnutá, on v prvej sile nepôjde, iba ak dokončiť čo prvý úder narobí. Nikdy nemal rád ľudí, už len pre to, že ľudia nemajú radi jeho. Namiesto toho, aby sa ho zľakli a s krikom utekali preč nesúc so sebou vetu ako: „Pozor! Ide škret, hrozivá obluda, zachráň sa, kto môžeš! Pomoc! Utekajme! Škret, škret útočí na nás škret!“ Oni však naňho zoberú vidly so slovami: „Tak a už si môj , neujdeš dostanem za teba slušnú odmenu!“ Áno, veru aj takéto sa mu stalo. No vidlám sa našťastie uhol včas, no úder čižmou do hlavy ho napriek jeho rýchlosti dostihol.

Talernuth sa pri tejto spomienke vždy mierne zľakne, no aj zasmeje . Tak urobil aj teraz, žmurkajúc na svoju pravú nohu, ktorú zdobila pekná čižma– Pamiatka od ľudí . Talernuth sa v duchu zasmial, že všetko zlé, je na niečo dobré.

Najviac ho hnevali starší škreti, aspoň tí nevychovanejší, teda aspoň to takto rozdeľoval on. Slušný škret bol on, lebo ho mamka pekne vychovala, až kým si ju nezobral starý Gulbhat, veľký tlstý škret a jeho aj mamku zobral do týchto špinavých hôr. Kedysi bývali na peknej čistinke a dokonca ich aj lesní čudáci (druidi) znášali, ba priam sa s mamkou rozprávali ako s jedným z nich a Talernuth si na nich celkom zvykol. Nesmeli však ničiť les a za odmenu tam mohli zostať. Niekedy mamke priniesli aj čosi z mesta- nejaké misky a príbory, lebo mamka vedela výborne variť, aj keď to tí čudáci nechceli ochutnať. Talernuth si na to spomenul, no zamračil sa, lebo takéto jedlo mu mamka už nevarí, lebo Gulbhat má rád len tie hnusné jedlá, ktoré tu žerú všetci.

Aj dnes, tam už Talernuth nemohol dlhšie vydržať, lebo zajtra bude s Gulbhatom na stráži, čo je veľmi dôležité a on nesmie chýbať, aj keď by bol radšej, keby mohol strážiť s hocikým iným. Skrsla v ňom malá iskierka nádeje, že možno s Gulbhatom nebude strážiť, ale potom aj ten posledný plamienok udusili čerstvé spomienky a zdravý škretí rozum, lebo bolo nad slnko jasnejšie, že si Gulbhat vyberie práve jeho, aby mohol chlastať, zatiaľ čo Talernuth bude poctivo strážiť. Nevedel koho viac nenávidí: či Gulbhata, alebo ľudí, no po dôkladnom, no triezvo krátkom ohodnotení nového problému sa Talernuthová myseľ zhodla, že je to jedno. Škreti oddávna neznášali ľudí. Aspoň tých veľkých, v drahých ligotavých brneniach na bielych ozrutných koňoch. Toto sú nepriatelia číslo jeden, ostatní nedosahujú úroveň nebezpečenstva ako títo ľudia. Škreti ich nenávideli a to hlavne preto, lebo sa ich strašne báli kvôli ich sile a príbehoch o strašnom hneve jazdcov. Mamka Talernuthovi vždy hovorila, že ľudia nie sú zlí, ale všade kde prídu, musí ísť preč ten, kto tam pred tým spokojne žil. Ale tvrdila, že aj škreti si za všetky problémy môžu sami, lebo škreti a hlavne tí divokí, s čiernou kožou, sú už raz takí a oni si prví začali s ľuďmi. Ale kto má na tom vinu, to sa celkom nevie, lebo nie všetky škretie kmene sú celkom prírodné. Vraj niektoré kmene, hlavne tie najsilnejšie sa podriadili temnej moci a stali sa z nich mocní, no strašní tvorovia a boli hlavne zlí, nuž a preto začali proti ľuďom viesť vojnu. Preto sa netreba ľuďom čudovať, že sú na škretov a podobné kmene zaťažení, no mamka ďalej tvrdila, že nenávisť temnej moci vznikla kvôli ľuďom a tak sme opäť na začiatku sporu, ktorý trvá už od nepamäti. Tieto spory sa Talernutha veľmi netýkali, on sa vždy snažil s každým dobre vychádzať. Ale predsa len tu bol Gulbhat, nádejný konkurent na post najväčšieho debila medzi škretmi. Bol stelesnením všetkého, čo Talernuth neznášal.

Talernuth sa teraz pokojne prechádzal po lese a načúval zvukom prírody. ,,Ach, keby ma videli,“ pomyslel si Talernuth, ,,tí by zúrili.“ Zúrili by hlavne vtedy, keby vedeli ako ďaleko chodí, lebo tieto kraje boli všeobecne známe ako nebezpečné. Talernuth si iba kývol ramenami, veď ako by to tu mohlo byť nebezpečné. Nikde ani živej duše, iba tichý spev prírody. Chvíľu si takto po ceste obzeral okolie, až došiel na svoje obľúbené miesto: malú čistinku s jazierkom uprostred, ktorého voda mizla kdesi v hlbinách skál na jeho južnom okraji. Do tohto jazierka padala voda, vytvárajúc tak síce malý, ale nádherný vodopád. Voda tu bola chutná a čistá a Talernuth tu raz videl ako sa kúpu lesné víly. Boli úplne nahé a krásne a Talernuth sa rozhodol vziať si toto tajomstvo do hrobu. Chcel by ich ešte raz vidieť, ale asi už neprídu, no aj napriek tomu tu stále chodí v nádeji, že ich ešte uvidí. Opatrne podišiel k jazierku a sadol si na svoj obľúbený balvan a chvíľu iba tak pozeral do prázdna vyplneného zeleňou. Prídu ? ,,Asi nie...“ odpovedal si v duchu a aj by sa sklonil nad jazierko v nádeji, že v ňom uvidí svoju tvár a umyje si ju, no čosi rýchlo zmenilo jeho rozhodnutie. Spev. Áno bol to spev, a on ten spev poznal, i keď naposledy znel trocha krajšie, ale veď kto iný by tu mohol spievať ako víly? Spev utíchal, akoby odchádzal. No aj tak sa mu zdalo, že to nie sú hlasy jeho víl, ale možno, že sú to iné, ktoré síce nevedia tak pekne spievať, no sú krajšie, a možno sa pôjdu nahé kúpať do tohto jazierka. Talernuth tam sedel ako omámený. ,,Idú sem! Idú sem!“ vravel si v duchu. Rýchlo sa zvrtol na kameni a trielil preč, aby si ho nevšimli, a aby ich mohol z úkrytu sledovať. Rýchlo sa rozbehol, no nešikovne sa potkol na menšom balvane, a spadol do vody. Nevedel plávať, no aj keby vedel, tak by mu to bolo na nič, lebo voda mu siahala po pás. No on to ale nevedel a strašne spanikáril: začal sa metať a kopať, vytvárajúc tak bielu penu. Postavil sa na vlastné a víťazoslávne sa vyšvihol nad hladinu s ohromným nádychom, akoby bez vzduchu preplával oceán. Bol celý mokrý a o to ťažšie sa mu z vody vychádzalo. ,,Veru, škretí úbor nie je na plávanie.“ povedal si a trielil preč. Zadychčaný dobehol za najbližší strom. Sprvu nič nepočul, lebo mu srdce nahlas bilo. No potom zbystril uši, načúval a nič mu už nebránilo v tom, aby znova počul spev víl. No nastalo ticho. Nechápal to. ,,Ako je to možné, čo som urobil, prečo?“ vravel si Talernuth a v duchu spomínal na tie (hrozné) verše o vílach, ktoré zložil na ich počesť. Nazval to Talernuth a víly a bol na to vrcholne hrdý, ale keby to povedal škretom, asi by popraskali od smiechu. ,,Aspoň by praskli a už by ich nebolo.“ pomyslel si Talernuth, ktorý stále načúval. Ticho. Ticho, ktoré zrazu prerušil akýsi zvuk. Iba cvrček, vydýchol si. A vtedy mu to došlo- cvrčky cvrlikajú len v noci, a v tomto lese žiadne cvrčky nie sú! Srdce sa mu okamžite dostalo až kdesi do hrdla a začalo silno a energicky biť. Pocítil ten pocit, ktorý sa volá strach. Začal sa mierne triasť a nebol schopný pohybu. Nebol schopný uvažovať. ,,Načo som sem vlastne chodil. Chcem byť doma, chcem byť preč.“ prosíkal v duchu Talernuth. Jedno mu však bolo jasné: pôvodca tajomného zvuku sa presúval i keď nebadane a potichu. Praskol konárik. Talernuth vedel, že je blízko. Nevedel, čo má robiť a mozog mu akoby vypol. Ľutoval, že sem dnes prišiel, ale bolo už neskoro. Neobzeral sa, iba rýchlo vyštartoval zo svojho úkrytu a plnou rýchlosťou trielil preč, pomedzi stromy. Počul kroky, teda iné kroky okrem tých svojich, ktoré ho prenasledovali. Bežal cez stromy a kríky a bolo mu jedno, či si niečo spraví, len nech by bol už doma! Stromy sa mu mihali pred očami a on vedel, že toto je beh o život, preto doň vkladal všetko. ,,Musím, musím, prosím!“ prosíkal Talernuth, lebo cítil, že ho ten niekto, dobieha. Obzrel sa a videl človeka! ,,Nie človek, nie človek, ja nechcem aby to bol človek!“ vravel hlas v Talernuthovej hlave. Obzrel sa druhý krát, no zlovestná postava človeka tam nebola. Trocha spomalil, no za túto chybu draho zaplatil. Kým sa stihol otočiť a začať ďalší zúfalí útek, jeho tvár sa rýchlo zrazila s veľkou päsťou. Ani tú bolesť nevnímal, ale bola to tvrdá rana, a následok takej rany, je že obeť je okamžite odhodená do opačného smeru a tvár pocíti miernu deformáciu. Tak sa stalo i v tomto prípade. Talernutha odhodilo do stromu, kde sa dotyčný schovával. Talernuth sa začal zvíjať, lebo bolesť o sebe dala vedieť a on zistil, že nemá predné zuby. Jednoducho tam neboli! Pozrel sa a videl, že ležia neďaleko od neho a on ich musel v letku vypľuť. Bol dezorientovaný, no a otázka úteku bola zodpovedaná- neušiel im. Tá ozrutná a krutá ruka ho zdvihla zo zeme, ťahajúc ho za golier. Talernuth, na neho vrhol zlovestný no beznádejný pohľad a všimol si, že ten človek sa trocha podoba na tých lesných čudákov, ktorých videl, keď ešte bývali s mamičkou v lese. No tá podoba bola len vzdialená a on sa nikdy nedozvedel, že to bol chodec a nie druid. Talernuth sa mu nemykal, ale jediné čo ho napadlo, bolo, že bude hrať mŕtveho a v príhodnej chvíli sa vyšmykne ako lasica. Muž ho pevne zvieral a niesol späť k čistinke.

„Keď to troch neotvoríš tie oči, tak ti takú vrazím, že ti vyletia z očných dierok!“ zavrčal na neho chlap. Talernuth nereagoval a mlčky počúval na osudové počítanie. „Raz, dva...“ Talernuth sa predsa len rozhodol a otvoril oči a práve v čas, lebo chlapík bol rozhodnutý to spraviť a svoju druhú päsť hrozivo držal nad jeho zakrvavenou tvárou. „Koho si chcel obabrať? Snáď nie mňa, veľa klameš, no neboj sa poslúžiš na dobrú vec.“ „Čo chcete so mnou ?“ namáhavo sa opýtal Talernuth a chlap sa trocha zarazene usmial:„Ako som povedal: poslúžiš dobrej veci, ale žiaľ ťa to bude stáť život. Mrzí ma to, ale život je boj!“ Talernuth sa triasol, lebo vedel, že toto je koniec, nebudú mať s ním zľutovanie. Nenávidel ich, ale to mu už teraz asi nepomôže. „Ja som dobrý škret, pustite ma prosím, ja vám poviem všetko čo viem, prosím, nič som vám nespravil, prosím, nič som vám nespravil, nič, tak ma pustite!“ kričal Talernuth, no chlap ho akoby nepočúval a medzitým ho dovliekol späť na čistinku. Talernuth sa zdesene díval na svojich katov, ktorý tam mlčky stáli a dívali sa na neho. Bolo ich asi päť, a všetci mali zelené plášte a dlhé luky, ktoré dopĺňali pekné dýky, ktoré sa im kývali na opasku. Bol tam aj taký nízky a určite to nebol človek. Bol to hobit, ale ani táto informácia Talernuthovi nepomohla. Keď videl jeho chladnú tvár, pomyslel si, že je to ako zlý sen, a pokúšal sa zobudiť. Na Talernuthovo nešťastie, to nebol sen, ani obludná nočná mora, ale krutá realita.

„Tal-niel, dobre, že si ho chytil, nechcelo sa mi za ním toľko bežať!“ vyhlásil, ktorýsi muž a Tal.niel, ktorý Talernutha teraz hodil do kruhu mužov odpovedal:„Prosíkal, vraj je to slušný škret!“ povedal vážne Tal-niel, až to znelo trocha ironicky. Keď sa mal Talernuth niekedy cítiť ako zajac medzi vlkmi, tak sa tak cítil teraz. Odpovedal ten malý hobit: „ Žiaľ, nemôžeme spraviť výnimku, či je slušný, alebo nie! Poslúžiš na dobrú vec, a ak máte tam niekde nebo, tak sa doň asi nedostaneš, ale aj tak ti bude aspoň príjemne teplo v škreťom pekle, bude tam fajn, budú tam všetci ostatní a ani nebudeš musieť dlho čakať. Počkáš tak deň, dva a zábava sa môže začať!“ chladne odvetil hobit a mlčky si ho obzeral do najmenších detailov. Akoby si chcel zapamätať každý detail Talernuthovej tváre. Talernuth zo seba dostal ešte zopár prosieb a sĺz zo zúfalstva, lebo náhle si uvedomil, že je taký malý a bezmocný, a že je vlastne nič, tak ako celý jeho život. ,,Som ešte tak mladý, nie je to fér! Som slušný!“ vravel si v duchu Talernuth ako poslednú modlitbu pred smrťou.

„Vieš, poviem ti niečo, aby si sa nebál, ale ja viem, že aj tak sa báť budeš, prečo by aj nie, keď vieš, že za chvíľu umrieš. Nepoviem ti, že nezomrieš, lebo o tomto by sa žartovať nemalo, ale chvíľu ma počúvaj. Neviem aké je to umrieť, ale raz to okúsim, a raz sa to stať musí, nie? Robíme čo musíme a ja ti aspoň sľúbim, že to nebude bolieť. A keď sa ocitneš, v druhom živote, možno si nebudeš pamätať tento predošlý, a možno áno, takéto pochybnosti mám ja. Ty to za chvíľu zistíš. A teraz otvor ústa a prehltni celý obsah tejto fľaštičky- ver mi. Nechcem, aby si trpel, ale bohužiaľ, nechcem aby trpeli iní. Mrzí ma však, že celý konflikt sa ťa vôbec netýka a si iba zbytočná, no potrebná obeť, tejto vojny.“ .

* * *

„Svetlo! Ha, svine !“ krátko a výstižne pomenoval deň Gulbhat. To druhé slovo (ak vynecháme vzdychy a chrčanie) slúžilo len na to, aby sa veta nezdala príliš krátka. Nuž a ráno sa zrodilo z noci sprevádzané hrejivými lúčmi slnka, ale ani jedno z tých lúčov nepreniklo masívnymi múrmi skaly a hliny, pod ktorou sa hĺbili podzemné chodby. Všetci škreti sa pobrali pod zem, iba Talernuth a Gulbhat ostali na stráži .

„Počul si kvičať tú sviňu Karaghissa ako v noci kvičal! Ako hnoj!“ ozval sa Gulbhat.

No Talernuth mu neodpovedal, iba sa začal obzerať, či niekoho nevidí. No Gulbhat sa nedal odbiť tichom a bral to ako vyzvanie k ďalšej vete.

„Teda! Ha! Hnoj nekvičí, ale páchne ako hovno! Ha! Ha!“ zakrochkal škreťou rečou.

„No tak, Talernuth! Pridaj sa k reči! Alebo si daj rukaku!“ zakrochkal ešte hnusnejšie Gulbhat a podal nižšiemu škretovi špinavý mech na vodu. Bol to mech na vodu, ale voda v nej určite nebola, lebo voda väčšinou nemáva také opojné účinky.

„DAJ SI TO! Stane sa s teba naozajstný škret, nie len také PRD! Keď si nedáš ty dám si ja! Čo ty na to debilko?! Ha? Ha?“ pokrikoval starší škret a divo pichal menšieho palcom do pleca. Potom si k ústam priložil mech a začal nasávať. Zrejme do seba dal príliš veľkú dávku, lebo ho to zrazilo až k zemi a nevládal vstať. Začal sa nahlas smiať a krochkať, ako to opitý škreti majú vo zvyku. Potom sa obrátil k menšiemu škretovi, ktorý stále vyzeral akoby na niečo čakal. Bol zrazu akýsi nervózny.

„Talernuth, škrieťa moje pokakané! No, ale mi jedno prezraď, nože, čo sa včera v lese stalo že sa dneska správaš akosi divne? Hádam si len nepretiahol nejakú ovcu a bojíš sa, že si sa do tej kozy, teda ovce zaľúbil? Starý Kulch si to rozdal so sukou! Niežeby si odchytil nejakú zdravú škreticu a ... hej cítiš sa dobre kamarát? Počkaj, veď ja nie som tvoj kamarát, no nie je to smiešne. Musíme tu strážiť aby posádku mohli bezpečne stiahnuť do údolia, tam budú nechránený, vieš ty vôbec, ako sa na nás spolieha Karaghiss ?!“. Tu dokončil vetu a nastala prestávka na ďalšie nasávanie. „Vlastne, Karaghiss sa na nás spoliehal, lebo teraz sa už nespolieha na nič iné, než na blato, v ktorom hnije tá jeho zelená zdochlina. No nemám pravdu? Povedz mi ešte ...“ nedopovedal, aj keď v skutočnosti zo seba akési zvuky vydal, ale tie už dávno zanikli v hrdle zalievaním opojného liehu.

„Vyzeráš divne, nemal by si, veď musíš mať sily! Zajtra ideme do boja! Veď si počul, ako včera zdochla tá sviňa Karaghiss a nastúpil Hargeš, toho som mal vždy rád. Konečne tu budeme mať silného veliteľa a ten sa rozhodol, že zajtra ideme rozsekať tých... Ha! Ľudí, áno, slovo dedina, alebo človek zajtra nebudeš počuť v okolí takých ... no proste široko ďaleko. Hargeš neberie zajatcov a tých čo prežijú dá nám, chápeš? To bude zábava! Už som si pripravil sekáčik! Talernuth? Si dnes akýsi divný... na čo čakáš? Ja viem, že je hrozná nuda strážiť, kým ostatní idú do údolia, no zajtra tam pôjdeme aj my a zabijeme si tých, ktorí po dnešnom útoku ostanú. Si v pohode ?“ opýtal sa starší škret a dopil mech rukaky. Vtedy sa za obzorom lesa ukázal akýsi tmavý mrak. Nelietal však po nebi, ako vtáky vo vetre, ale sa držal na zemi. Talernuth ho chvíľu pozoroval, až prišiel na to, čo ten je ten mrak zač. Armáda, pozostávajúca prevažne z ťažko obrnenej jazdy sprevádzaná lukostrelcami na rýchlych koňoch sa valila do údolia veľmi rýchlo. Ich pohyb vyrušil vtáky na vysokých konároch a vrany začali hlasno škriekať. Gulbhat otvoril jedno oko a pripito sa opýtal:

„Čo je to? Ide niečo? Vidíš niekoho? Ľudí? Povedz, Talernuth! Vidíš niečo?“

„Nie, nikde ani živej duše!“ odpovedal Talernuth celkom chladne.

„Určite sa nemám pozrieť, lebo počujem kone!“. Gulbhat zdesene vyskočil na svoje krivé nohy, napínal uši, lebo zrak bol omámený alkoholom a všetko sa mu krútilo ako malé škrieťatá okolo vatry. Talernuth sa otočil k Gulbhatovi a chladne mu povedal:

„Nič tam nie je! Určite!“. Nebol to tón starého dobrého škreta, ale bolo v ňom čosi neškretie a to Gulbhat rýchlo spoznal, aj napriek zásobe rukaky v krvi. Rýchlo sa načiahol po strážny zvonec, no jeho ruku zabrzdila Talernuthová ruka, v ktorej bola zrazu zvláštna sila.Vytasil dýku spod brnenia a vrazil ju celú Gulbhatovi medzi oči so slovami:

„Nič tam nie je! Určite!“. Gulbhat ihneď pocítil ruku na svojej tvári, umlčiavajúc tak bolestivý výkrik, ktorý sa mu už dral z jeho špinavých pľúc. Posledné, čo škret pred smrťou videl, bola skrytá jazda v lese, pred ktorou mal on varovať. Neuspel, a preto to bude masaker pre všetkých škretov v údolí.

Talernuth si umyl krvavú dýku do Gulbhatových šiat a zasunul si ju späť pod brnenie. Nemala špinavé a nečisté nápisy a čarbanice, aké zvyknú mať škreti na svojich zbraniach, ale bola to elfská dýka stvorená na to, aby rozparovala škretov. Teraz sa jej to podarilo, a preto sa spokojne vrátila na svoje miesto, kým nebude znova vyzvaná ticho a rýchlo zabiť.

Keby Gulbhat vedel, že aj v ostatných dvoch vežiach sú strážci mŕtvy, určite by Talernuthovi neveril. Úloha bola splnená, no boj sa ešte len začal. Talernuth sa ponáhľal rýchlo a nespozorovane dôjsť až do jaskýň. Stovky mŕtvych škretích tiel, ktoré dopadali každú chvíľu na zem, len kúsok od jaskyne, on už nevidel. Videl iba tiché múry, vedúce jeho kroky až do hlavnej siene.

„Rýchlo! Hlupáci! Bojovať! Biť sa! Všetci, zatarasiť bránu, rýchlo! Aj ty!“

hromovo ryčal tlstý škret so železnou korunou, na ktorej bola nastoknutá hlava bývalého škretieho kráľa Karaghissa. Okolo neho splašene pobiehali škreti nesúci všetko: od drevených dosák, až po sudy naplnené pieskom, proste všeličo čo sa im podarilo chytiť a zatarasovali hlavnú bránu pod dlhým bičom ich nového kráľa.

Talarnuth nemal kedy pracovať s ostatnými, ktorí zatarasenou bránou odrezali škretov vonku, nechaných napospas jazdcom. Mnohí na neho volali, ale on mal iné poslanie. Jeho poslaním bolo ísť a nájsť tajný vchod, ktorý škreti nepoužívajú, lebo o ňom nevedia. Vznikol ešte dávno, keď chodbami tohoto komplexu nechodili škreti, ale trpaslíci, v snahe vydolovať zlato. O tej chodbe vedeli len trpaslíci, ktorí o nej povedali “divokým jazdcom“. Talarnuth však o nej dobre vedel a náhlil sa k nej. Bola neďaleko hlavnej siene, na prvý pohľad daná ako kus skaly- obyčajný a nenápadný. Presne také tajné dvere sú, a presne také ich Talernuth videl. Chvíľu tam stál a hľadel na ne, ako koza na maľované vráta, ako si sprvoti mysleli škreti, ktorí na neho vrhli divné pohľady. No on na ne nečumel len tak, zo zvedavosti, hľadal maličkú priehlbinku v tvare hviezdy, do ktorej dokonale pasoval kamenný prívesok, ktorý sa mu hompáľal na zlatej retiazke. V tom ho schytila čiasi ruka a rýchlo ho obrátila. Pološkret, ktorému tá ruka patrila, nestihol povedať svoju starostlivo vybranú vetu (,,HEJ TY, ČO TY TU ROBIŤ? HEJ, HA!). Aj túto vetu umlčala dýka, ktorá mu pribila dolnú sánku k lebke a jeho telo dopadlo bez výkriku, ale nie bez povšimnutia. To, že škret zabil škreta sa medzi škretmi počas spoločnej vojne proti ľuďom nezdá ako veľmi dobrý nápad. Škreti ihneď pustili rôzne škatule, stoličky, mechy, vozy, či iné ťažké veci a vymenili ich za krompáče, kyje, meče, šable a iné zbrane, ktoré by Talarnutha rozsekali na plátky. Syčali na neho a mnohý sa smiali, no Talarnuth nestál , čakajúc na svoju smrť , ale vložil kamenný amulet do zámku od tajných dvier a tie sa otvorili. To čo ďalej nasledovalo okamžite zmrazilo úsmevy a posmešky, a škretov zborovo ovládol strach. Zúrivosť zo zrady ochladla a svoje zbrane neisto držali hrotmi smerom k zemi.

S hromovým pokrikom sa cez dvere rútili desiatky pripravených rytierov v kvalitnej zbroji a hravo decimovali posledný odpor škretov. Takáto zrada bola pre škretov zdrvujúca a zaplatili zaň krutú daň. Boj bol divý a rýchly. Aj keď biče ich kráľa, ich na chvíľu prinútili bojovať, no bol to len zúfalí boj- boj o život. Kráľ obrnený kruhom škretov, ktorý sa k nemu tískali pred múrmi železa a mečov, ktoré sa k ním približovali. Vtedy čosi ticho zasipelo, a keď sa škreti poobhliadli uzreli na zemi mŕtve telo svojho krutého kráľa, ktorý aj napriek stovke škretov, ktorých mal okolo seba padol. To bol posledný úder a škreti sa zmätene rozpŕchli hĺadujúc poslednú dieru, do ktorej by zaliezli. No aj z tej najhlbšej diery ich chrabrí a divokí muži v brneniach vytiahli a potom bez milosti zabili. Cez tajnú chodbu prúdili ďalší, lebo na pláni pred bránou už bolo dobojované. Prichádzali aj s fakľami a tie im osvetľovali temné chodby, v ktorých sa možno ešte niekto skrýval. V každom prípade to bol masaker. A hlavene masaker pre škretov. Padli do jedného mečom šípom či kópiou no iba traja zomreli elfskou dýkou . Prvá obeť bola Gulbhat, zlý a stále ožratý škret, druhý škret, ktorého meno zomrelo s ním, s nevyslovenou vetou na jazyku a tretí bol Hargeš, ktorý dopadol skôr než jeho koruna. Talarnuth sa musel skryť aby ho žiadny človek nezabil, lebo v tom zhone mohol ľahko prísť o hlavu. Našli ho až o hodinu ako si hrdo kráča ku kapitánovi ľudí , keď už bolo dobojované.

Nestál tam však už malý smradľavý, no zvedavý škret, ale hobit v čiernej tunike s ligotajúcou sa elfskou dýkou za opaskom. Všetci vojaci , ktorý tam vtedy stáli počuli ako sa rozpráva s kapitánom .

„Dobrá práca! Mŕtvy škret je lepšie ako škret na slobode! “povedal mu kapitán, no hobit si iba utrel pot z čela a odpovedal:

„škret je škret! všetci raz zomrieme! Ale záleží na tom ako!“

„v tom prípade ti želám šťastnú smrť!“ zvolal kapitán a vojaci zborovo vykríkli.

„Iba jedna vec ma mrzí,“ povedal hobit a utrel si dýku do kúska látky, ktorý potom zakrvavený hodil na zem, „mrzí ma, že musel padnúť aj ten mladý!“

„Ale veď, len vďaka nemu sme vyhrali, padol za dobrú vec, či nie“ uchechtol sa kapitán, no hobit mu odpovedal ticho a chladne:„Bola to nevinná obeť, ktorá jediná si nezaslúžila zomrieť, práve preto, že je málo takých ako bol on, je svet taký zlý. Mal si vidieť ten jeho pohľad, keď nás prosil o milosť. Bol nevinný, ale aj tak musel umrieť!“

„Našich padlých ti ľúto nie je?“ nadhodil kapitán a odpoveď prišla rýchlo:„Je, ale ten škret bol iba v nesprávny čas na nesprávnom mieste, nič viac!“ otočil sa a odchádzal, otvorenou tajnou chodbou preč z komplexu. Kapitán za ním ešte vykríkol:„Tak teda dovidenia!“ no z chodby sa ozvalo iba:„Zbohom!“ Kapitán pobavene zodvihol hlavu mŕtveho kráľa škretov, teraz korunovaná len krvou svojich padlých, a ironicky ju zdvihol nad hlavu. Vojaci mu vykríkli na slávu a bol koniec bitky. Nikto z nich si už na meno Talernuth nikdy nespomenie, lebo Talarnuth je minulosť a jeho meno zomrelo spolu s ním na skale pri vodopáde.