Pomaly začínam chápať veci, čo sa udiali v uplynulých minútach. Ochladzuje sa, už to začína. Zakrátko už možno nebudem vládať myslieť. Mal by som vám porozprávať príbeh, cítim morálnu povinnosť. Neviem, či budem mať silu ho dokončiť.

Dochádza mi to. Poznanie neosvieti človeka naraz. V náznakoch ti klope na dvere, a keď otvoríš, nesmelo sa spýta, či smie vojsť. Spočiatku ho musíš prehovárať, ale nakoniec to vždy vyzerá tak isto. Tisíckrát sa to už stalo a miliónkrát sa to ešte udeje. Ovládne ťa a zmetie zo sveta v náraze, ktorému nedokážeš vzdorovať, čím dlhšie stojíš, tým je to silnejšie, vlna ťa pohltí, roztopíš sa v jej vodách.

Mal by som začať od začiatku. Asi na to nie je čas. Bojím sa? Nemám ten pocit. Mám trochu trému.

Viedol m po schodoch niekam do katakomb. Nenávidel som ten zápach, čo sa okolo neho vždy šíril. Odporné mastné vlasy, zoschnutá koža na ňom visela, vo všivavých šatách sa túlal po nociach a žobral na námestí o almužnu. Robí hanbu svojmu stavu. A oni za ním chodia, a lepia sa na neho: „Učiteľ, činíme správne? Učiteľ, povedz nám o Stvorení. Učiteľ, aj my chceme byť vyvolení. Učiteľ, kde je pravda? Čo máme robiť? Ukáž nám cestu.“. Vyžíva sa v ich trápení, trhá im jedlo zpred úst, ale nedokáže využiť svoju moc nad nimi, stále ostáva tam, kde je, alebo klesá ešte hlbšie. Občas im vysokým, škrekľavým hlasom zvestuje, že koniec sveta sa blíži, a oni padajú k zemi a ryjú sa v bahne ako červy. On s nimi, spolu plačú nad svojimi hriechmi. Skurvysyn.

Býval som jeho žiak, dávno predtým ako takto klesol. Mal hrdosť, kedysi chodil v hodvábnych šatách a na krku mu visel kľúč od katedrály. Ľudia pred ním padali na kolená a ja som sa skrýval v jeho tieni.

Je to snáď desať rokov odkedy som tu bol naposledy. Najradšej by som ho zabil, hnusí sa mi ten pohľad. Ale potrebujem ho.

Šli sme nejakou zatuchnutou chodbou, bol som dva kroky za ním, pripútal som ho k sebe lanom z vôle, škrtil som ho na krku, ponáhľal som sa. Občas zaskučal. Nemal by mi stáť za námahu ale nedokázal som si pomôcť. Tie roky, čo som strávil ako jeho žiak… Bol som pre neho menej ako tí chudáci, ktorých dával upaľovať počas sviatkov. Nechával ma odnášať zvyšky tiel, čo ostali. Bolo mi zle, zvracal som zakaždým, keď som sa ich dotkol, ale on ma nútil, nemohol som sa brániť. Býval to veľký čarodej, kým nepadol do rúk moci, ktorá bola väčšia ako on. Kým nepadol do rúk mne.

Vošli sme do páchnucej miestnosti. Stačila myšlienka, a bol tvárou na zemi. Počul som, ako tlmene vzlyká, bol len kopou zoschnutého mäsa, ani neviem, prečo som sa ním zaoberal. Iná myšlienka, lano vôle sa naplo a zdvihlo ho naspäť na nohy. vo vzduchu bolo cítiť unikajúcu energiu. Trpko sladká vôňa moci. Nechal som ju horieť, potreboval som svetlo.

V strede bol železný stôl, štvorec asi dva krát dva metre. Ležal na ňom vysoký muž, obložený nejakými rastlinami. Čakal som dlho, aby som uvidel jeho tvár, prešiel som sféry skrz naskrz, kým som ho našiel.

„Je to on?“ spýtal som sa. Pritlačil som mu na hrdlo, nesmel mi klamať. Niečo zachrčal. Ešte viac som stlačil. Hodil som ho o zem, a povolil stisk. Vyjachtal niečo o tom, že áno. Troska. Usmial som sa na neho, v tmavých očiach sa mu odrážal ten úsmev dravca, čo sa skláňa nad korisťou. Tak ako vždy, neuvedomoval si svoju vlastnú dôležitosť. To, že som ho potreboval, bol som na ňom závislý. Ten chlap na stole ležal vlastne mŕtvy, a ja som sa s ním musel nutne stretnúť. Žiadal som nemožné. Bol to úžasný pocit, sila vesmíru v mojich rukách, keby som chcel, hviezdy by na môj príkaz spadli, alebo odleteli do iného sveta.

Podával mi kovový pohár s kvapalinou prenikavej sviežej vône. Napĺňala miestnosť svetlom života. Pamätám si na to, bol to kúzelný nápoj, raz za rok ho pil počas sviatku Stvorenia. Nikdy som sa ho nesmel ani dotknúť, nepoznal som jedinú prísadu, ale vôňa sa mi zarývala do mozgu, zmysly otupené, a zároveň ostré ako nikdy.

Videl som mu na tvári niečo ako nenávisť. Smial som sa ako blázon, držal som v ruke kľúč od mysli toho muža na stole. Nič som za to nedal, akurát dôveru starého chudáka vo svojho bývalého učňa. Položil som pohár na stôl. Moje oči sa vliali do jeho, nával mojich myšlienok ho premáhal, zvíjal sa, chcel odvrátiť hlavu. Prenikal som ním, okovy mu zväzovali myseľ, nemohol sa pohnúť. Odteraz ho bolesť hodí o zem pri každej myšlienke vedúcej k mojej škode. Bude sa variť v pekle dovtedy, kým ho to neprejde. Nakoniec ma bude milovať, svojho pána, ktorý ho vo všetkých ohľadoch prevýšil. Neopustí miestnosť, bude sa o mňa starať, kým budem preč.

Ako ostrie ihly, náznaky pravdy, bohovia uzavretí v pohári,, potichu a zároveň vo výkrikoch okolo nás. Niekde ich nebolo počuť vôbec. Milióny bodiek, mozaiky svetla, farebné sklo. Zrkadlo sa rozbilo. Črepy sa roztápajú a opäť spájajú do masy striebra. Kupoly ohnivých iskier, zelených a žltých , chorál anjelov, zima až do morku kostí, a niekto, kto stojí za mnou. Snažím sa ho definovať, spomenúť si. Je to môj priateľ z detstva, spolu plačeme pred domom starej mamy, naše drevené meče horia v jej peci, praskanie dreva mi trhá dušu. Cítim, že sa to už stalo, deje sa to neustále, a naveky. Vo veľkých špirálach stúpame k nebu, čím sa vyššie, tým sú zatáčky menšie. Armády mravcov pochodujú s kráľovnou na čele, hviezdy sa im klaňajú.

Mám horúčku? Nedáva to zmysel. Netočí sa mi hlava. Cítim to všetko v sebe.

Nohy sú z vody, tečú po podlahe, unikám do vyprahnutej zeme, počujem krik jej obyvateľov, trhajú sa, aby sa zo mňa mohli napiť. Som tu vítaný, konečne doma, ďaleko od rodného kraja. Nikdy nie si od domova ďalej, ako keď sa narodíš. Aj tak je to vo vode.

Ten bastard, mal mi to povedať, som niekde preč, zabijem ho, prisahám. Asi sa mením na strom. Inak to nevidím. Konáre a korienky. Už je jeseň, radšej by som mal opadnúť. Je to horúčka? Ja neviem. Chcem ísť naspäť.

Všetko je kruh. A ešte štvorce na nebi. Cítim teplo na koži, pred chvíľou mi bola zima. To je tým časom. Stále prúdi. Ako loď na rieke. Chce sa mi smiať. Nával šťastia? Nie, to nie je ono. Skôr taký údiv. Už sú tu duchovia. To sú moji bratia. Hanbím sa ako pes, som t po prvý krát a neviem ako sa mám správať.

Bojím sa. Som na toto už príliš starý. Zem je studená, narástli mi vlasy, celú ju pokryli. Zrastám s ňou. Mením sa na kameň.

Je tu tma a ticho. Asi som v tuneli. Trasiem sa, ruky sa mi klepú. Neviem prečo, ale opäť cítim svoje telo. Farby zmizli, aj hviezdy a mravce. Iba prach na zemi ostal, a moja duša niekde v diaľke. Bože, smiem sa vrátiť späť? Nečakal som, že to bude takéto, asi sa stala niekde chyba, nechcel som, aby mi vzali dušu. Môžem na to všetko prosím zabudnúť? Strašne to bolí, vedomie, že som toľkým ľuďom ublížil. Všetko by som to vzal späť, skutky aj myšlienky. Neviem kde som, ani čo sa stalo. Vracia sa to.

Vstal som zo zeme, a bol som zhrozený svojou slabosťou. Ako som mohol plakať kvôli nejakým dávno mŕtvym ľuďom? Prekvapilo ma to, nebol som pripravený. Vlastne neviem, čo sa stalo. Musel som to vypiť. Ten skurvysyn ma mal varovať. Zabijem ho.

Stál som po členky v zapáchajúcej vode, niečo sa v nej hýbalo. Na hladinu vychádzali bublinky. Nechcel som zisťovať ich pôvod, rozbehol som sa do tmy tunela. Boli to asi stoky nejakého veľkého mesta, jeden hlavný tunel, a množstvo odbočiek. Všade tma, neviem, ako som sa dokázal orientovať. Bol to inštinkt, alebo náhoda, čo viedlo moje kroky?

Voda bola o niečo teplejšia, ani som si to hneď neuvedomil. Pohyb narastal a hladina bola celá zvírená. Čakal som, že ma niečo uhryzne, alebo sa mi aspoň obtrie o nohu, ale nič sa nedialo. Teplota stúpala, začalo to byť trochu nepríjemné, bežal som ešte rýchlejšie. Za sebou som počul temný hukot vodopádu.

Pod nohami mi to vrelo, nedalo sa to zniesť, bolesť pri každom dostúpení. Skákal som čo najvyššie, desil som sa okamihu, keď stratím rovnováhu a spadnem tam celým telom. Po ľavej ruke som mal rebrík, vyliezol som radšej hore.

Bože, kde to som? Až vtedy mi to došlo. Nebolo to v poriadku. Pohyboval som sa tmou bez akýchkoľvek rozpakov, rebrík sa zjavil, keď som ho potreboval. Nebol to žiadny nápoj premiestnenia. Sľúbil mi, že ma dostane do krajiny, kde sa s ním budem môcť stretnúť. Miesto medzi nebom a zemou. Malo to byť ono? Bola to teda len moja vôľa a moc, čo činila tie zvláštne veci?

Stál som na pláži z nebesky bieleho piesku, čierne vlny mora ju omývali. Telo mi pokrývali zlaté čiary, písmená a runy, ako hady sa neustále hýbali, nedokázal som to prečítať, točila sa mi hlava, vždy keď som sa pokúsil.

Bol som sám niekde v púšti zabudnutia. Necítil som nič, nevedel som čo mám robiť. Keď som do toho išiel, bol so presvedčený, že ho tu niekde uvidím. Ale miesto toho som sa dostal do kráľovstva bez času, kde sa možno budem naveky túlať, zatiaľ čo moje telo nezostarne ani o sekundu.

Nikto tam nebol. Iba ja púšť a oceán. Začali mi splývať dohromady, nevidel som rozdiel medzi tmou a svetlom. Prázdne miesta v mojej duši sa plnili tou beztvarou hmotou okolo mňa. Začal som chápať pravidlá hry, v ktorej som sa nachádzal.

Nakoniec mi dal najavo svoju prítomnosť. Bleskami kropil zem okolo mňa, vytvoril z nich klietku, nemohol som sa pohnúť. Bo som votrelcom na území, ktoré patrilo len jemu. On bol Všemohúci v týchto končinách. Bol morom a oblohou, pieskom, aj bleskami okolo mňa. Bol vetrom, čo nikdy neutíchne. Poznal ma lepšie, ako som sa poznal sám. Videl moje vnútro, čítal zlaté čiary, na mojom tele. Snažil som sa mu pokloniť, zmiasť ho svojim postojom. Závidel som mu jeho moc, prevyšoval ma vo všetkom. Bol som bezmocný, lebo on stvoril tento svet.

Celý svoj život som sa ale hnal za cieľom, ktorý som mal teraz na dosah. On bol tým cieľom, jeho pozícia, ktorá bola vždy o kúsok vyššia ako tá moja. Keď som sa narodil, on sa narodil tiež. A spôsobil svojej matke oveľa menej bolesti pri pôrode, ako ja. Keď sme sa hrali za dedinou, on bol vždy kráľ, a ja len jeho verný rytier. Keď som odnášal mŕtve telá, on smel pomáhať pri obradoch. Keď som sa naučil prvé zaklínadlo, nechal vodu v miske zhorieť.

Vždy o kúsok predo mnou, celý život som sledoval jeho kroky. Mnoho tvárí, mnoho ľudí, mnoho súperov. Menil podoby a mená, a po celý ten čas sa smial. Svet sa zúžil na dve bytosti, mňa a jeho. Bol v bleskoch navôkol, nezabil ma, nechal ma trápiť sa bez možnosti bojovať, tak ako zakaždým.

A potom mi to došlo. Spomienka, ako som ho videl ležať na tom stole, mi osvietila myseľ. Aj on musel vypiť ten pohár až do dna, aby sa sem dostal. Inak by sa starý nemusel starať o jeho telo, a obkladať ho životodarnými bylinkami. Prišiel sem, takže to nestvoril. Mal náskok, pochopil pravidlá oveľa skôr, ale to nič nedokazovalo. Sily sa konečne vyrovnali. Smial som sa ako blázon, váľal sa po zemi. Nechal som blesky, nech mi prúdia telom, ani som to necítil. Bol to krásny, povznášajúci pocit. Všetko bolo jasné.

Nastal čas na našu poslednú bitku, a ja som si bol vedomý svojej prevahy. Mám dar vcítiť sa do druhých a tak som vedel, čo cíti. Lebo zatiaľ čo ja som ho mal celý život pred sebou, on len cítil neurčito môj dych na krku. Bol nútený neustále obhajovať svoje prvenstvo, a to vyčerpáva.

Bol som ohnivým stĺpom nad zemou, pohlcoval som piesok aj more. Tento svet sa rúcal, bola to výzva, nie rana pod pás. A tak prišiel, ako skala, vyrástol zo zeme podo mnou, a ja som sa skĺzol po jeho svahoch. Rozžeravil som ho, nechal praskať jeho strmé steny, v úlomkoch padal do mora. Bol som nebom všade navôkol, ohnivým dažďom, krupobitím bleskov. On ako symbol starej éry vyčnieval z vody, ale nutne sa blížil koniec, zmena sa vždy nakoniec presadí. V krátkom okamžiku, keď som si na chvíľu opäť uvedomil tok času, sa on rozletel na kusy a všetko sa zmenilo.

Bola to vojna myslí, tak ako som o nej počul od mudrcov. Neviem, či ju niekto uskutočnil za posledných sto rokov. Ten starý žobrák bol posledný čo dokázal vytvoriť nápoj. Je to ako tanec s diablom. Nedalo sa prestať, ani keby som chcel. Stál som vo veľkej nádhernej kostolnej lodi, stĺpy z modrého mramoru sa spájali lomenými oblúkmi v nekonečne, jedinom bode, ktorý som nedokázal obsiahnuť, pochopiť. On bol tým bodom, ešte stále, ale už pokorený, zlomený strom vo vetre.

A potom už stál predo mnou, so sklonenou hlavou v jemnej hmle plynúcej pomedzi stĺpy. Na hlave korunu s diamantmi a zafírmi, z bieleho zlata, v rúchu farby letnej noci. Bol to koniec presne ako som si predstavoval. Uznával moju prevahu, zákon džungle.

Nechal som ho dopadnúť na zem, duša v ohni, vykúpi moju bolesť svojou, môj strach svojou smrťou. Nie som krutý, je to prirodzené, príčina vždy tá istá. Niečo ťa ženie vpred, niečo ťa drží naspäť.

Okamih sa rovná večnosti, večnosť ti prejde ako chvíľka. Tu nič nie je ako von, v skutočnom svete. Keď sa postavil na nohy, nechal som ho pozrieť sa na samého seba, na bod nekonečna tam v diaľke nad nami. Naposledy.

Už som to pochopil. Cítim, ako ma steny zvierajú vnútri. Som pánom, som svetom samotným. Som svojim vlastným väzením. Vonku leží moje telo na kamennej doske, a odkedy som sa zložil na stôl vedľa neho, neubehla ani sekunda. A nikdy ani neubehne. Moje myšlienky sú časom, ktorý platí. Môžem tvoriť hory, a oblohu po vzore svojho domova. Alebo čierne more a slonovinovú púšť, ako to spravil môj predchodca. Alebo snáď stvoriť ľudí, dať im život, ako súčasť mňa samého. Sledovať ich životy a nakoniec ich v slabej chvíľke zničiť. Ale aj tak to budem len ja sám.

On vstal zo železného stola, a vdýchol zatuchlý vzduch kobky. Nikdy predtým nevoňal tak sladko. Učiteľ ležal otupený bolesťou v kúte, a nevládal sa hýbať. On pohol rukou, a ličivý prúd energie zalial tomu starému kňazovi telo. Ten sa postavil na nohy a neveriaco sa na neho pozeral. Otázky vyslovoval pohľadom.

„Správne, vrátil som sa. Čo si si myslel?“ spýtal sa ho on.

„Ako je to možné? Odtiaľ sa ľudia nevracajú.“ Učiteľov hlas bol stále slabý.

„Vykúpil ma. Ten blázon. Čakal som večnosť a chvíľku zároveň. Bol to smutný pohľad, tá dychtivosť v jeho očiach. Zabil ma, zmietol zo sveta, užíval si každý moment. Zlaté čiary hovorili o túžbe po poznaní. Teraz ho má.“ Smial sa oslobodzujúcim smiechom.

„Takže on ťa vyslobodil? Neveril som, že ťa nájde. Skoro sa stratil vo svojej vlastnej hlave.“ Povedal učiteľ.

„Inak to nemohlo dopadnúť.“

„Čo s ním bude?“

On namiesto odpovede vybral nôž a zaboril ho mužovi na stole do srdca. Prestalo biť celkom potichu.

„Čo si čakal? Že ho v tom väzení nechám hniť naveky? Len preto, že on by mi to kľudne spravil?“ zasmial sa ešte raz a potom sa zhlboka nadýchol. Prešiel peklom svojej vlastnej duše. Irónia, že ho nakoniec vyslobodil psychopat, čo si myslel, že celý ho prenasledoval celý život.

On bol každopádne teraz voľný. Mohol spraviť čokoľvek a bolo by to správne. Tak sa usmial na učiteľa a zmizol niekde vo svete.