Hľadač šťastia
| Autor: | Raukó |
|---|---|
| Přidáno: | |
| Hlasovalo: | 13 |
Bolo chladné ráno, slnko vychádzalo, aby sa vydalo na svoju každodennú púť a občasný vtáčí spev oznamoval, že začal nový deň. Zegre vyšiel zo svojej chatrče a mlčky sa zahľadel na vysoké hory, pyšne sa vypínajúce všade navôkol, zaliate lúčmi vychádzajúceho slnka. Vyzerali ako veľkí kamenní obri, ktorí v dávnych dobách obývali tento svet a tu sa uložili na večný spánok. Miloval hory. Vlastne to bol dôvod, prečo si vybral radšej toto miesto. Ostatní pustovníci si radšej vyberali lesy, jaskyne... On nie. Veď práve kvôli láske k horám si vybral život pustovníka. Veril, že práve uprostred vysokých pohorí, v tichu a samote, dokáže človek objaviť krásu ľudského života. Zegre nebol náročný. Po mnohých rokoch, čo tu žil, zistil, že na to, aby bol človek šťastný, nepotrebuje nič, iba otvorené srdce a chuť žiť.
„Ďakujem za ďalší krásny deň,“ povedal a usmial sa na slnko.
***
Po ceste kráčal osamelý pútnik. Keď zakopol o kameň, nahlas zaklial.
„Prečo som sa len vydal na túto cestu? Prečo celý môj život musí byť jedno veľké nešťastie?!“ Jagad (tak sa náš pútnik volal) naozaj vo svojom živote veľa šťastia nemal. Vyrastal v chudobnej rodine, matka mu zomrela, keď nemal ani 6 rokov a otec bol pijan, ktorý sa viac ako o deti staral o to, aby mal vždy plnú fľašu. Keď dorástol, oženil sa, aby bol čo najskôr preč z domu. Ani v dospelosti však šťastie nepocítil. Ustavične sa všetkým sťažoval, že má ťažký život, malú úrodu, nedarí sa mu, že vždy, keď sa stane niečo zlé, stane sa to jemu. Napokon sa mu ľudia začali vyhýbať a Jagad aj to začal pokladať za jedno zo svojich nešťastí. Jedného dňa prišiel do ich dediny istý pútnik, ktorý mu porozprával o tajomnom starom pustovníkovi, ktorý žije ďaleko v horách. Jagad sa chytil tohto príbehu ako topiaci sa slamky. Toto bolo niečo, čo mohlo zmeniť jeho život, veď podľa starých povestí majú pustovníci čarovnú moc! Stačilo ho nájsť a presvedčiť, aby ho nejakým kúzlom spravil šťastným. Zistil od pútnika ešte ostatné podrobnosti a hneď v ten večer sa zbalil na dlhú cestu. Nechal doma ženu, deti, prácu a ráno vyrazil.
***
„Už putujem viac než dva týždne, som celý premrznutý, nemám čo jesť a pustovníka som stále nenašiel,“ pomyslel si, keď vyšiel na hrebeň ďalšieho vrchu. Letmo sa rozhliadol, aby zistil, či neuvidí niečo zvláštne, hoci už dávno prestal veriť, že taká chvíľa nastane. Nič. Už sa chcel pobrať ďalej, keď si na kopci oproti všimol niečo zvláštne. Vyzeralo to, ako malá chatrč.
Keď prišiel bližšie, zistil, že to chatrč skutočne je, no ani pred ňou, ani v nej nikto nebol. Bolo tam však drevo, a tak si Jagad zakúril. Konečne po dvoch týždňoch sa cítil príjemne. Ohrieval si pri ohni ruky, cítil, ako mu teplo prechádza celým telom a uvoľňuje zimou skrehnuté údy. Keď sa trochu zohrial, rozhodol sa, že pôjde pohľadať nejaké jedlo. No vtom sa otvorili dvere chatrče a dnu vstúpil starec. Mal dlhé strieborné vlasy splývajúce na plecia a dlhú bradu. Hrubý kožuch z medvedej srsti zakrýval väčšinu jeho tela a chránil ho tak pred vetrom a zimou. V ruke držal palicu. Keď zbadal neohláseného návštevníka, zastal a spýtal sa:
„Kto si a čo ťa sem privádza?“ Jagad na neho chvíľu mlčky hľadel, no potom sa z prekvapenia spamätal a začal vysvetľovať:
„Volám sa Jagad, putujem už dva týždne a hľadám starého pustovníka, ktorý by mal bývať v týchto horách a...“
„Tak si ho našiel,“ prerušil ho starec a usmial sa. Volám sa Zegre.
***
Pri čaji mu Jagad povedal o svojom živote a o nešťastiach, ktoré ho postretli. Nakoniec povedal:
„Musíte mi pomôcť! Viem, že pustovníci majú čarovnú moc. Spravte ma pomocou nejakého kúzla šťastným!“ Zegre odvetil:
„Chlapče, som len prostý človek, nie zaklínač. Nemôžem ti pomôcť.“ V okamihu, keď mladík zistil, že starý pustovník nemá čarovnú moc, slušnosť stratila význam.
„Tak v tom prípade som sem putoval nadarmo! Prečo je život taký krutý?“ Jagad od bezmocnosti nevedel, či má zúriť alebo plakať. Dva týždne strastiplnej cesty obetoval, aby si vypočul, že mu ten prekliaty starec nepomôže.
„Tak to ti pekne ďakujem!“ odvrkol a chystal sa odísť. Už stál vo dverách, keď Zegre prehovoril:
„Ostaň tu so mnou jeden mesiac a ja ti umožním nájsť šťastie.“ Táto veta Jagada zastavila. Chvíľu sa rozhodoval, či starcovi bude veriť, no napokon povedal:
„Dobre, ostanem tu jeden mesiac. Ale ani o deň viac! A beda ti, ak potom šťastný nebudem!“ A tak Jagad prežil mesiac v spoločnosti starého pustovníka. Umýval sa v ľadovej vode, jedol korienky, ktoré našiel a mrzol aj napriek tomu, že mu Zegre dal svoj medvedí kožuch.
„Toto všetko má svoj zmysel,“ hovoril si. Snažil sa tomu veriť. Vedel, že keby prestal, ten mesiac by nevydržal.
***
Raz večer starec prehovoril: „Prešiel mesiac. Už môžeš ísť domov. Verím, že si našiel pravé šťastie.“ Jagad nechápal.
„Ako to? Povedal si mi, že mi ho ukážeš!“ Zegre mu pokojne povedal:
„To som urobil. Umožnil som ti zahĺbiť sa do seba a nachádzať šťastie všade okolo. Azda si to nerobil? Potom si môžeš pomôcť iba ty sám.“ Jagad nemal síl odpovedať. Strávil celý mesiac so starým mlčanlivým pustovníkom v nádeji, že on mu ukáže šťastie. Namiesto toho tu teraz stál hladný, prechladnutý a starec mu odmietol sľúbenú pomoc.
„Ty starý strigôň, klamár, už v živote ťa nechcem vidieť, podviedol si ma!“ Jagad vybehol z chatrče a utekal preč. Bežal dlho, potreboval vypustiť všetku zlosť a beznádej.
„Ten starec ma oklamal! Sľúbil, že mi ukáže šťastie. Mesiac prešiel a šťastie som nenašiel!...“ Keď už nevládal, sadol si na kameň, aby si oddýchol. To bola chyba. Napravo niečo zasyčalo. Jagad sebou trhol, no pred hadom už nestihol uniknúť. Ten ho uhryzol a zmizol v húštinách. „Vretenica,“ preblesklo mu hlavou. „Smrteľne jedovatá!“ Od náhleho strachu mu stuhla krv v žilách. „Zomieram! Koľko mám ešte času, hodinu, pár minút...?“ Rozum mu vypovedal službu. „Prečo som len neostal s pustovníkom?“ Jagad sa od bezmocnosti rozplakal. Nekričal. Nikto by ho nepočul, a aj keby áno, jemu už nič nepomôže. Potichu zašepkal:
„Bože môj, zachráň ma! Sľubujem, že ak tak učiníš, svoj život zmením...
...od základu...
***
Bolo neskoré ráno, keď Zegre vyšiel zo svojej chatrče. Vybral smerom na juh, možno náhodou, možno ho viedla akási neviditeľná ruka. Po chvíli zazrel pri jednom z kameňov ležať malé chlpaté medvieďa. Keď podišiel bližšie, uvedomil si, že je to jeho kožuch. Pod ním ležalo Jagadove nehybné telo. Zegre sklonil hlavu a jeho starecké oči sa zaleskli zvláštnym svitom. Potom podišiel bližšie ku telu a mocným hlasom povedal:
„Jagad, prečo nevstaneš a nejdeš domov?“ Mladík pomaly otvoril oči a povedal:
„Čakám na smrť.“ Po chvíli pokračoval:
„Uhryzol ma had. Vretenica, smrteľne jedovatá.“
Zegre sa mu zahľadel priamo do očí. Vyžarovala z neho zvláštna sila. „Ako vyzeral?“
„Záleží na tom? Aj tak zomriem.“
Zegre zopakoval otázku. Jagad po chvíli odpovedal:
„Dlhý zelený had s nohými pruhmi.“
„Hnedými alebo čiernymi?“
„S hnedými.“
Po tejto odpovedi sa starec vzpriamil a na jeho tvári sa zjavil úsmev.
„Vretenica má čierne. Had, ktorý ťa uhryzol, je neškodný.“
A Jagad sa v tejto chvíli cítil prvýkrát skutočne šťastný.
Diskuze
Moc pěkný příběh. Spousta dnešních mladých by si z něj měla vzít ponaučení a radovat se ze života.… Možná bude Jagad ještě šťastnější až dojde domů, kde nebude muset pojídat kořínky a navíc bude v teple. Spousta lidí nedoceňuje dostatek jídla a domov. Se jmény Zegre a Jagad jsem se ale už setkala. Myslím, že v nějakých povídkách v Pevnosti. Čí postavy se tak jmenují?
*H*
Vdaka Morter,
za taku peknu diskusiu. Mozno som ti to uz raz (alebo par raz) povedal, ale tych 5* od teba si cenim viac ako od kohokolvek ineho. Naozaj. Vdaka.
S pozdravom,
Raukó
Inu,
opravdu vynikající dílo. Ačkoli nejsem povídkář a přestože se nevyznám nejlépe v literárních rozborech, mohu za sebe s klidným svědomím říci, že se jedná o vynikající povídku...Poslední dobou, když tak tvořím bestie, hledám inspirace v prachstarých pohádkách. Tato povídka mi je připomněla. Se stejnou lehkostí, výtečnými obraty a dobrým koncem. Zpočátku je to spíše tako otloukání - potloukání ale od doby kdy se dostane poutník do chatrče, doslova mě povídka učarovala. Jediná droboulinká výtka by snad byla logická, kdy si poustevník žil v dřevěné chtrči na hřebeni nebo na vršku kopce...asi by se mu zbořila nebo ji svoukl vítr, či smetla lavina. Příspěvek mi také trochu připomněl tatry a tak jsem si tam povídku v hlavě zasadil a přehrával. Nakonec mě ještě překvapil nečekaný konec, který byl opravdu dle mého soudu originální a nečekaný.
S pozdravem, Morter
Dakujem Vam vsetkym za hodnotenie a diskusiu, verim, ze moje dalsie prispevky vas taktiez zaujmu,
s uctou,
Raukó
Tak to je super, strojopis by mi helpol, aj ked tu v USA som sa naucil pisat trocha rychlejsie, chapes, vela mailov a stuff, ale aj tak by mi to bodlo, lebo pouzivam tak 4 prsty z 10 (no v podstate 20... lol)
Vdaka za hodnotenie.
pekné, aj originálne, človek s rád prečíta niečo, čo má myšlienku... btw, otvorili nám na škole kurz strojopisu, len ak by si náhodou po návrate z usa nemal čio robiť :)
Igi: skutocne sa ospravedlunujem za uvodzovky a tu chybu, pravdepodobne vznikla mojou chybou (strojopis mi nikdy nesiel).
Dakujem Vam vsetkym za hodnotenie,
s pozdravom,
Raukó
Musím přiznat, že ta slovenština mi trošku vázla, ale jinak je to velmi dobré.
Ja sa do Slovenčiny a jej pravidiel trochu vyznám (nie som v tom ale nejak veľký preborník... :-)) a preto sa trochu pozriem aj na tú gramatiku...: celkom dobrá, našiel som práve jedno nedokončené slovo a to konkrétne: 6.riadok od konca; slovo "nohými" = "mnohými"... :-) Iné chyby som si nevšimol, takže
GRAMATIKA - 5*.
Trochu k štilizácii... učili vás na slohu, že by sa nemali používať rovnaké slová veľa krát za sebou (v jednej vete, odstavci...)? Navyše mi trochu chýba v príbehu "šťava" a trochu mi chýba "spád" (pri čítaní som ho nevycítil)... Inak je to celkom v pohode, ale toto robí dosť veľa...
ŠTILISTIKA - 3*
Príbeh je pekný, názov výstižný, tipická bájka s poučením na konci, ale neupútalo ma to až tak veľmi...
PRÍBEH - 4*
Suma sumárum: 5*+3*+4*=12*... A preto ti dám 4* :-)
S úctou Igi
Musím se přiznat, že to na mě udělalo dojem. Je to jedna z prvních slovensky psaných povídek co jsem kdy četl a s potěšením jsem zjistil, že naše jazyky jsou si ještě bližší, když si to člověk prozkoumá.
Také musím pochválit formátování - po některých povídkách, které jsem si načl, je tahle skutečně osvěžujcí.