Bola búrlivá noc. Armády oblakov na seba nemilosrdne útočili a v strašnom hrmení bol počuť len hrozivý vrzgot strom, ktoré sa knísali ako mátohy pachtiace sa za svojimi obeťami. Ťažké kvapky dažďa dunivo dopadali na strechu malého domca na kraji mesta. Nedali zaspať jeho obyvateľom, ktorí aj tak nespali. Matná žiara ohňa osvetľovala ošľahané a zjazvené tvare. V niektorých sa zračila múdrosť v iných odvaha. Viaceré boli zamračené a boli na nich vidno obavy. Bola porada. Družina sa ocitla v neznámom kúte sveta. Ďaleko od svojich domovov. Ak sa im podarí splniť túto úlohu, môžu sa spokojne vrátiť domov. Búrka neutíchala. Oslepujúce blesky pretínali oblohu ako žeravé kopije a zabodávali sa do zeme stenajúcej pod náporom vody a vetra. Porada sa skončila. Na túto výpravu sa musia vydať. Aj tak už nemajú čo stratiť. Len vlastné životy. Živly neprestávali besniť ale po pár hodinách začal ich nápor oslabovať až búrka celkom utíchla.

     Svitlo ráno. Oslepujúca žeravá guľa začala vysielať svoje prvé lúče na premočenú zem. Kdesi zakikiríkal kohút. Zo striech ešte stále padali kvapky vody. Ovzdušie bolo presýtené vlhkosťou až sa trblietalo ako keby sa z neba sypal zlatý prach. Zavŕzgali dvere na drevenom domci. Vo dverách sa zjavil prvý, druhý, tretí a nakoniec štvrtý. Pomalým ale pevným krokom sa bez slova vydali smerom na sever, kde sa týčili mohutné skalné štíty so striebornými čiapkami ktoré sa trblietali v žiari slnka. Na ich úpätí začínal hustý borovicový les. Nečujné nehy kráčali ďalej v ich tieni. Nepadlo ani slovo. Len myšlienky vírili v hlave každého z nich. Po hodine pochodu sa po prvý raz od rána ozval ľudský hlas. Hlboký, pevný, melodický. „Tu je to“ ozval sa. Viac nepadlo ani slovo. Dobrodruhovia vytiahli z batohov lampáše. O chvíľu už kráčali v ústrety rozďavenej papuli, ktorá na nich cerila sivé kvapľové zuby. Svetlo lampášov sa odrážalo od ligotavých stien a vrhalo do zákutí temné tiene. Odhodlané kroky pokračovali hustou spleťou chodbičiek a chodieb. „Povesť neklamala!“ ozval sa druhý. „Znovu opakujem: kto nechce, nemusí ísť. Ja nikoho nenútim.“ Ozval sa prvý, akiste vodca. Nikto sa však neotočil. „Choď prvý Araziel.“ Prvá postava so štrngotom vytiahla meč s podivnými znakmi na čepeli. Bez slova prešla pod kamenným oblúkom so starodávnymi runami ktoré už nevedeli prečítať ani tí najmúdrejší. Akonáhle prešla popod ten oblúk päta jeho okovanej čižmy, stalo sa niečo neuveriteľné. Jednoducho zmizol. Nikto z ostatných však ani len nemihol brvou. „Choď teraz ty, Zibag.“ Ďalšia postava s mohutnou sekerou zmizla pod tajomným oblúkom. „ Choď Nakhor.“ Vpred sa pohla Napnutá tetiva dobrého tisového luku v pevnej ruke. A nakoniec vstúpil on.

     Na druhej strane nečakalo žiadne prekvapenie. Taká istá jaskyňa ale teraz mali skalnú stenu za sebou a nie pred sebou ako pred tým. „Všetci v poriadku?“ „Áno kapitán.“ „Poďme.“ Družina sa pohla vred. Ticho v jaskyni rušili len kvapky vody pravidelne padajúce na skalu už desaťtisíce rokov. Konečne po dvoch hodinách sa v diaľke ukázala malá bodka svetla. Východ. Konečne. Plný očakávania išli ďalej. Akonáhle vyšli von zastali a porozhliadli sa po tejto krajine. Tak ďaleko ako len oko dovidelo, ťahala sa pustina. Len v polovici tejto bezútešnej planiny sa dvíhali nahor kopce porastené zoschnutými pahýlami stromov. Okrem pár kríkov tu nebolo ani kúska zelene nerátajúc tých pár stromov na úpätí hôr. Na oblohe nebolo okrem nemilosrdne žiariaceho slnka nič, ani len mráčik. Družina si naplnila vaky vodou a vydala sa v ústrety nehostinnej krajine. Úmorná horúčava pálila ich tváre a pot z nich tiekol cícerkom . Keď sa konečne nemilosrdné slnko skláňalo k západu, rozložili malý tábor. Najedli sa určili si hliadky a za pár minú už spali ako zarezaní. Noc bola pokojná. Žiaden zvuk nehovoril že by tu bolo niečo živé. Ráno sa však dočkali prekvapenia. Na oblohe boli teraz namiesto slnka čiernčierne mraky, ktoré sa husto prevaľovali nad ich hlavami. Neboli to však mraky veštiace dážď. Dýchala z nich len zloba, smrť a nenávisť. Neveštili nič dobré. Družina sa pobalila a vydala sa ďalej k vŕškom na severe. Dnes by k nim mali doraziť. Mrak y ih napriek všetkým zlým znameniam aspoň chránili pred slnečnou páľavou. Na poludnie sa konečne dostali na úpätie prvých pahorkov. Bystrozraký Nakhor sa rozbehol na vrchol kopca aby sa rozhliadol čo je ďalej. Ostatní sa zatiaľ ukladali na obedňajší odpočinok. Ešte si ani poriadne nesadli keď Nakhor zakričal aby sa išli pozrieť. Rýchlo vyskočili na nohy a rozbehli sa za ním. Keď sa dostali na vrchol, zastali ohromený obrazom, ktorý uvideli. Pod ochranou tmavých mračien smerom k nim pochodovala celá armáda. Armáda z ktorej sa už na diaľku šírila zloba, strach a hrôza. V jej strede sa pohybovala postava temnejšia než bezmesačná noc. Veliteľ okamžite vydal rozkaz k ústupu čo vlastne ani nemusel robiť lebo jeho druhovia hneď zbehli z kopca pre svoje veci a rýchlym tempom sa vydali nazad k horám. Vedeli že akonáhle armáda prekročí túto pahorkatinu ,na ktorej teraz sú, zbadajú ich. Preto by sa možno dal tento ústup skôr nazvať útekom. Keď sa dostali takmer na miesto kde minulú noc táborili, prvé šíky prekračovali posledné pahorky. Prelievali sa cez ne ako čierne more ktoré sa chystá pohltiť všetko čo mu stojí v ceste. Vtedy ich zbadali. Okamžite zrýchlili. Bez oddychu pokračovala družina vo svojom úteku ale ich nepriatelia sa k nim neustále blížili, neodvratne sa na nich rútili ,ako živel ktorý nemožno zastaviť. Na úsvit dňa sa už družina blížila ku vchodu k jaskyni. Tam na nich na ich veľké zdesenie čakal skupina jazdcov v čiernych brneniach. V rukách zvierali dlhé čierne meče. Oči im planuli červeným ohňom nenávisti. Armáda za nimi sa čochvíľa priblíži na dostrel luku. Jazdci sa so strašným rehotom, pri ktorom tuhla krv v žilách, rozbehli na nich. Veliteľ, ktorý doteraz nevytiahol svoju zbraň konečne zovrel rukoväť v tvare anjela. Akonáhle vytiahol meč z pošvy, jazdci oslepení svetlom zastali. Čepeľ so symbolmi života žiarila takým svetlom že kone jazdcov zúrivé od bolesti zhadzovali svojich pánov na zem. Družina vyrazila vpred a v pár okamžikoch sa presekala cez jazdcov.
     Rýchlo vbehli do jaskyne a utekali k teleportu. Traja už doň vbehli. Keď sa do neho chystal vkročiť aj veliteľ kamenný oblúk sa zlomil a zrútil a do cesty sa mu postavil on. „Vitaj Andaron. Tak sa konečne stretávame.“ Prehovoril chladným hlasom. „Vidím že sa z teba stal mocný bojovník ale ty si si skutočne myslel že ja zostanem nečinne sedieť? Ty hlupák! Teraz za svoju trúfalosť zaplatíš!“ Vytasil meč s hlavicou tvaru lebky. Svetlo Andaronovho meča sa akoby stratilo ale svietil naďalej.. „Na túto chvíľu som čakal od smrti môjho otca.“ Chladným hlasom povedal Andaron. Ich meče sa zrazili v ohni iskier. Bol to vyrovnaný boj. Obaja sokovia utŕžili viaceré rany. Obom dochádzali sily. Obaja naraz sa rozohnali z posledných síl. Meče sa zrazili a strašne zahrmelo. Nazgakov meč sa zlomil. Zdesený odskočil. Andaron sa rozohnal na posledný úder ,ale zboku sa naňho vrhli prví kostlivci. Túto chvíľu Nazgak využil a dal sa na útek. Andaron sa zo zúrivosťou vrhol za ním. Každý kto sa mu postavil do cesty padol. Jeho meč sa blýskal novým svetlom. Presekával sa ďalej a ďalej až sa dostali obaja von. Nazgak utiekol do stredu svojej armády ale Andarona bolo ťažko zastaviť. Než padol pobil mnoho nemŕtvych a zastavili ho až šípy z tetivy Nazgaka. Jeho meč však žiaril ďalej a nikto z nemŕtvych sa k nemu nepribližoval.

     Bol večer a slnko zapadalo v krvavočervenej žiari. V diaľke sa dvíhal prach, ako tam pod mračnami pochodovali zvyšky armády. Tu už nemali čo hľadať. Nad planinou krúžili supy. Tiene stromov sa skláňali k zemi akoby chceli vzdať poslednú úctu padlému hrdinovi...