Aralan
| Autor: | Morgred |
|---|---|
| Přidáno: | |
| Hlasovalo: | 11 |
A tu, v zemi plnej hudby a zvukov, porodila zlatovlasá Mirwen Felsinovy syna. Syna, ktorého spoločne nazvali Aralan, urodzený. Prvé čo Aralan uvidel bol nebeský pochod Isila v striebornom šate, s vojskom odetom v zlatej zbroji, ktorých doprevádzala mocná hudba padajúcich riek a vzdialený šum Thinsiru. Tento obraz i zvuk mu utkvel v pamäti a odvtedy miloval hviezdnu oblohu a zvuk tečúcich vôd.
Pretože Aralan bol jediným dieťaťom, splodeným elfom a človekom v Lindore, mnohý ho nazývali Erdan – jediný, ale aj Adanedhel - človek elf a Cirsereg - rozdelená krv.
Na slávu jeho narodenia mu venovali krátky meč a dýku (do ktorých bol neskôr zakliaty démon únavy), zbrane vyrobené Lindorským kováčom Angrodom.
Celé detstvo, až do dovŕšenia 8 rokov, trávil čas v prítomnosti svojich elfských priateľov, Lomnenom, Gilvudom, Nedolom a o 5 rokov staším Neningom. S nimi chodieval v čase noci k vodopádom, kde načúvali zvukom padajúcich vôd, ktoré sa snažili vkladať do zvukov svojej reči. Každý, kto si v Lindore zamiloval nejaký zvuk, ten zvuk znel, ak chcel aj v jeho reči.
A preto keď Aralan Adanedhel prehováral s priateľmi, mnohý ktorý im načúvali žasli nad tou zvučnou i mocnou rečou.
Ako sa tečúce vody Lóke pomaly približovali hadovitým korytom k vodopádom a tam aj k jej koncu, tak sa aj Erdanové detstvo blížilo k ôsmemu roku, roku keď mala hudba Lindoru naveky utíchnuť.
V siedmom roku mu zahynul otec v bitke so Skogvargmi, vlčím ľudom, za hranicami Ladluinu. Vtedy v ňom zbĺkol plameň hnevu a pomsty ktorý doteraz nepoznal. Chopil sa meča a dýky, nazval ich Narglin a Gurtcarch, ohnivý záblesk a smrtiaci tesák, i začal sa priúčať u Lomnenovho otca boju.
Nastal ôsmi rok Aralanovho života, čo bolo preňho obdobie kde stratil takmer všetko čo mal rád. V noci, piateho dňa od oslavy Erdanových narodenín vychŕlila, zo svojich útrob, Baradlith obrovské množstvo horúceho popola a neskôr aj žeravej lávy, ktorá sa vliala do rieky Laure a Dilduiny.
Aralan bol v tú dobu, ako takmer každú noc, so svojimi priateľmi pri vodopáde studených vôd Kheleku kde na nich z čiernej oblohy nečakane padol horúci popol, zasiahol ich a oni oslepený a popálený popadali do skalených vôd Thinsiru.
Lindor prikryl šedý, horúci závoj a v spánku pochoval cele mesto. Neskôr sa Dilduinou a Laure privalila horiaca vlna lávy, zaliala ho do výšky Argaladu, najvyššieho stromu a to bol koniec najkrajších zvukov a najlúbeznejšej hudby v celej Parme.
Erdana spolu s ostatnými odplavila rieka, vďaka čomu unikli istej smrti. Thinsir tiekla mnoho míľ na juhovýchod širokým, nie ani meter hlbokým korytom, ktoré sa cestou, do Večného mora, niekoľkokrát rozvetvilo v menšie korytá končiace väčšinou v rybárskych zátokach.
Preto sa stalo, že piati nerozlučný priatelia boli od seba oddelený a každý z nich odplavený niekam inam.
Od tej chvíle si Aralan nepamätal takmer nič čo sa stalo, až na tiché výkriky do tmy vychádzajúce z úst stále sa vzdialujúcich priateľov.
Aralan sa prebral, po desiatich dňoch od zániku Lindoru, v drevenej chalupe rybára Belvuda a jeho ženy Nitienky. Od tej chvíle sa stal ich nevlastným synom a žil s nimi desať pekných rokov.
Nitienka jeho meč a dýku uschovala do truhlice ktorú pod posteľou zapadol prach a ktorá nebola otvorená skôr ako Aralan dovŕšil osemnásť rokov.
V Zelenej zátoke sa Aralan celú dobu venoval, ako jeho nevlastný otec, rybolovu, oprave sietí a od sokoliara Marvela sa priúčal výcviku sokolov a iných dravých operencov. Často s Marvelom chodieval do neďalekých hôr kde hľadali hniezda dravých vtákov. Z nich brávali operené mláďatá, dostatočne staré, aby zvládli výcvik ktorý z nich mal urobiť dokonalú loveckú zbraň.
Mladý sokol precitol z tmy, vietor mu prečesal perie, a v jeho bystrých očiach sa zazrkadlila zelená lúka na ktorej sa vlnili nekosene trávi.
Lenže bolo tam ešte čosi, čosi čo dokáže vo vysokej tráve uniknúť vášmu pohľadu, sokol vyrazil. Rozovrel krídla, párkrát nimi rozvíril vzduch aby sa dostal do väčšej výšky odkiaľ bude mať rozhľad na celé svoje kráľovstvo. Prestal mávať krídlami. Nechal sa unášať vetrom až k miestu kde videl korisť. Niekoľkokrát poklesol, no vietor mu poskytol oporu a ihneď ho vyniesol bližšie k oblakom.
Bol ako plachetnica na šírom mori, unášaná vlnami, no keď vietor utíchne a ona sa len tak kimáca, namieste, v šedom mori vtedy musí posádka zabrať veslami, aby znovu nabrala rýchlosť a smer cesty, až kým sa opäť neoprie do plachiet vietor, tie sa radostne nadujú, a ťahajú ju bližšie k domovu.
Už ju videl. Čiernymi tlapkami si pridŕžala kohosi skrvavený kožuštek a trhala ho malými špicatými zubami. Obeť pojedala obeť. Ryšavý kožuch svietil vo vysokej tráve tak jasne, že by ho zbadal aj keby bol tak vysoko, až by mu slnko spaľovalo perie. Využil nepozornosť sýtiacej sa líšky a bleskurýchle zaútočil.
Krídla stiahol k telu, nepatrne vo vetre ešte raz stúpol, a potom sa strmhlav rútil ku koristi. Padal ticho, ako šíp vystrelený z hradieb na nepozorného dobyvateľa, čo v záchvate šialenstva rozbodáva telo bez duše, telo svojho nepriateľa.
Mocné sokolie krídla spomaľovali dopad a vrhali na korisť chladný tieň.
Líška strhla hlavu k oblohe, v doširoka otvorených očiach sa naposledy zaleskli slnečné lúče, lúče miznúce v tieni krídel smrti.
Šíp sa vnoril do nechránenej šije šialenca, preťal miechu medzi stavcami a krvou zmáčaný hrot vyšiel krvou potriešteným krkom.
Sokol už stál, zobákom si prečesával perie. Pod jeho čepeľami vytekal život z ryšavého tvora, ktorý ešte stále labkami držal nehybné zbytky malého hlodavca.
Dravec si upravil šat, ako udatný rytier, ktorý po tom čo skolí draka, umyje svoje zašpinené, ubolené telo, vyleští zaprášenú zbroj a až potom predstúpi pred kráľa v plnej kráse a lesku s hlavou draka ktorú mu prinesie k nohám, a víťazným pohľadom hľadel cez vlniace sa more trávi k svojmu pánovi.
„A má to, ujo Marvel, on to má, on to chytil." Radoval sa malý Aralan. Tlieskal a dupal, skákal a točil sa.
Bolo to najkrajšie obdobie Aralanovho detstva, do ktorého sa neskôr, v dospelosti, neustále vracal, v snoch, myšlienkach. Jedine dravý vták, či to bol sokol alebo orol čo ladne krúžil na mnohotvárnej oblohe, mu dokázal v tvári prebudiť ten prijemne teplý, radostný detsky úsmev čo topí skrehnuté srdcia a ochabuje, napäté obočia.
Tá truhla čo skrývala nástroje pomsty bola už prevŕtaná červotočmi a prachom zasadnute veko vyzeralo ako strecha pokrytá snehom, keď ju Aralan vyťahoval spod postele. Ten deň bol dňom oslavy jeho osemnástich narodenín a dňom keď spolu z truhlou vytiahol aj odloženú pomstu.
V noci počas oslavy, bozkal na čelo svoju nevlastnú mať, objal nevlastného otca, vyskočil na koňa a odcválal s Marvelom do tmy.
Nebránili mu v odchode, neprosili ho aby ostal a ani neplakali keď odchádzal,hoci vedeli, že sa už nikdy do Zelenej zátoky nevráti a mali pravdu...
Mala drevená chatrč stála na okraji Lisanu, špinavého veľkomesta plného bohatých zlodejov a chudobných zlodejíčkov čo sa okrádajú navzájom. V tej drevenici stálo okolo rozkývaného stola niekoľko zarastených mužov v hnedých plášťoch, hlavy sklonene a zrak uprený na drevenú truhličku s kovovým zámkom uprostred neho. „Ja som vám vravel, že nám ten krásavec, ak sa mu pohrozí, vráti to čo mu nepatri." Prehovoril muž s bielou jazvou, na pravej strane tváre, ktorá sa mu tiahla od spánku cez lícnu kosť, sánku až k jamke v brade. „Teraz by sa mal chlapec pekne modliť a dúfať, že je tam všetko." Natiahol sa k truhličke, pritiahol ju k sebe a otvoril.
Muž zahalený do plášťa zaklopal na dvere chatrče. Otvoril mu zjazvený bradáč. „Tak čo, máš?" Zahalenec neodpovedal iba prikývol. „Tak daj sem a vypadni! A nieže pôjdeš niekam ďaleko. Najprv si skontrolujeme či je všetko v poriadku a potom ťa ,možno necháme." Neznámy iba ticho stál a mlčal. „To máš tak" pokračoval jazváč, „ak sa niekto zapletie s Kanálnikmi, je dosť možne, že ten "šťastlivec" popláva s podrezaným hrdlom smradľavým kanálom a už ho nik nenájde. Ale, ty si predpokladám poctivý a nič si z tej pokladničky nezobral, však?“
„Nič." ozvalo sa spod kapucne a znelo to dosť presvedčivo. Nato sa kanálnik otočil a vošiel s truhličkou do chatrče kde ho čakalo päť bradáčov. Muž, v modrom plášti, sa zvrtol na päte a kráčal preč od chalupy.
„Ten smrad." Oči muža s jazvou sa doširoka otvorili, truhlička s obsahom, stolom a okolo nechápavo prizerajúcimi sa mužmi mizla v hmle. Trvalo to iba kratúčko, ako by Vám niekto luskol prstami pred tvárou a vy ste sa ocitli v naprostej hmle a potom tma, hviezdy, zlatisté oblaky a krutá zima.
Muž si dal dole kapucňu, zem sa zachvela, zastonala. Chalupa sa otvorila ako púčik kvetu bažiaci po slnku a v jej strede horelo šesť tiel, šesť kedysi bradatých mužov, Kanálnikov.
Pomyslel si : "Ohňostroj, áno, dnes to chce ohňostroj veď mám narodeniny.“ Oslavoval päťdesiat. Už to nebol ten dobrý, šťastný a prívetivý malý chlapec čo chodieval chytať ryby a liezť s ujom po skalách. Ten chlapec čo prežil svojho otca, mať a zánik jednej zeme. Jeho úsmev už nehovoril : „mám ťa strašne rád“, ale ty úbožiak, veď ty si už vlastne mŕtvy.
Z malého hodvábneho vtáčatka chúliaceho sa do guličky, pred mrazivým bičujúcim vetrom, sa stal sokol, s neľútostným pohľadom čo sa s ním rád prie v oblakoch.
Diskuze
Dobře propracované detaily - krásné.
Ano, ano, poutavě napsána historie postavy. Plná bohytých slovních spojení a krásou slova převedené představivosti.
Jen tak dál...
Dobré, opravdu dobré. Pěkně se to čte. I když jsou zde popisovány neradostné události - je v tom poetika. Máš opravdu bohatou slovní zásobu a skvělý styl.
Souhlasím s Tiarou - možná o tobě uslyšíme jako o spisovateli :)))
Je to dobré čo k tomu dodať, len to aby si napísal pokračovanie zahrňujúce jeho život až po jeho smrť. 5*
Hmm......Historie postavy, zpracovaná formou velmi poutavého příběhu.
Z tohoto autora by jednou mohl být spisovatel, neomezí-li se jeho tvorba pouze na historii postav.