www.Dracidoupe.cz



Smrť sa v nás rozplače

Příprava pro tisk (tisknuto 1380x)
Autor:Darian
Přidáno: 17:10:35 27.11.2007
Hlasovalo: 11
Průměrné hodnocení: 4.73

Anotace: Hra - ale naozaj? Viete rozhodnúť? [Mierne sofistikovaná hit 'n' slash, nehanebne zneužívajúca krízu vlastnej pointy.]

Táto poviedka je pokračovaním poviedky Ponuka, uverejnenej v Článkoch a Esejach. To, či je to pokračovanie voľné viac alebo menej – to ponechávam na úvahe a dojme čitateľa.




Napäté ticho nočnej ulice bolo narušené dopadmi obutých nôh v náhlivosti mnohých krokov. Kamenná dlažba neutajila útek.

Boli traja, najprv bežali spolu. Postupne sa však začali rozchádzať, zabočiac každý do uličky, ktorá mu skočila do cesty. V prístave ich bolo neúrekom – uličiek i ciest.

Ulf dýchal ťažko, nahlas odfukoval, už iba sledujúc, ako sa mu Jachim vzďaľuje. Každý za seba, žiadne ohľady - kšeft je kšeft. Nielenže to vedel, ale sa na to aj spoliehal. Bežiac stále pomalšie, obzeral sa okolo seba. Jachim sa vyparil ako gáfor, toho eunucha, Labansovho sluhu, už tiež nebolo vidno. Zvláštne, že sa aj im podarilo zdúchnuť, pomyslel si. Tí vrahovia boli nadmieru precízni.

Zastavil, prestal predstierať únavu a pokojným krokom sa vydal uličkou napravo do džungle prístavných chájd. V takmer úplnej tme, orientujúc sa vo veľkej miere iba po pamäti, došiel na určené miesto.

On tam už stál, čakal, oblečený v čiernych háboch, tvár maskovaná rúškom a škraboškou. Presne tak, ako ho Ulf videl len pred pár minútami dole v prístavisku, keď so svojimi chlapmi zmasakroval takmer dvadsať ľudí.

V ruke držal lampáš, ktorého svetielko mu na stene robilo mohutný tieň.

„Dobrá práca, však?“ spýtal sa so žoviálnym tónom. „Ako si utekal, Ulf, skoro by som povedal, že si mal strach.“

Ulf sa zatváril, že prepočul, a len pristúpil bližšie. „Spravil som, o čo som bol požiadaný,“ povedal.

„Samozrejme,“ maskovaný mu podal do ruky ťažký mešec. „A ešte...“ vytiahol z ktoréhosi vrecka malú škatuľku, „... malá pozornosť. Verím, že si rád pofajčíš.“

Ulf sa musel aspoň v mysli zasmiať – škatuľka zvláštneho šesťuholníkového tvaru bola tiež pomerne ťažká.

„Inak, viete, že ste okrem mňa nechali ešte najmenej dvoch utiecť?“ spýtal sa mierne vyčítavo.

„Čože?“ opáčil tamten. „Sklamal som tým azda tvoju zradnú horlivosť?“ zasmial sa.

Ulfa táto reakcia zaskočila. „Nie, ja len...“

„Sú to len pešiaci,“ povedal vážne muž v maske. „V tejto hre nedôležité figúrky. Buď rád, že si Ty sám mal osoh.“

Vzápätí svetlo lampáša zhaslo. Ulf už akosi sám od seba vedel, že aj tak by nikdy neprišiel na to, ako mohol chlapík tak rýchlo zmiznúť.


***

V zahmlenej noci v prístave jedno staré telo nevydržalo asi tak tridsať bodnutí solídnym nožom. Bolo to však dôležité telo dôležitého muža.

V to ráno mŕtveho Kerta Labansa, veľmi bohatého kupca, hneď aj našli. Prekvapivá správa sa mestom šírila ako požiar. Ľudia si pri tom pomysleli všeličo: jedni nezabúdali na jeho lišiactvo, uznajúc tak starému podliakovi zrejme takto najlepšie úctu, druhí z toho vyvodili objektívne závery o šťastí a smole. Ďalší v tom videli vôľu bohov. Alebo dokonca spravodlivosť – umrieť, ako človek žil. Nech už ale bolo, ako chcelo, bolo isté, že jedna z najmocnejších a najvplyvnejších šedých eminencií mesta už nebola v hre. Táto skutočnosť mala, prirodzene, veľa ďalších dôsledkov...


***

Po divokých nociach, ktoré človeku opito pretečú pohárikmi roztopašných mokov, bývajú veru hrozné rána. Rémi dokonca v jednej chvíli ani nevedel, čí je. Zažil síce už všelijaké prebudenia, zopárkrát aj takéto, no ani za nič na svete si nevedel spomenúť. Na nič. Ani záblesk na kratučkú chvíľu nepresvietil tmu v jeho hlave.

Dláždenie ulice nie je zas tak hladké, aj keď ho denne rozomieľajú prúdy krokov. Vedel veľmi dobre, že ho chrbát bude bolieť ešte niekoľko dní. Strašná noc. Miesto pohárika na odvahu, ktorý si zvykol dávať pred každou prácou, sa Rémi opil ako sviňa. Musel asi niekoho stretnúť, i keď si teraz nespomínal koho. A k tomu všetkému sa mu, ako na potvoru, ešte do cesty zdvihol chodník a bum do držky...

Schválnosť, aká sa môže stať len ožranovi. Ožranovi, ktorý si ale teraz narobil neuveriteľné problémy.

Pomaly, za sprievodného kliatia, fučania a ochkania, sa zdvihol na nohy. Neistým krokom sa vybral dole ulicou. Do očí mu nie práve príjemne svietilo vychádzajúce slnko a kikiríkanie kohútov mu trýznilo rozbolenú hlavu.


***

Krčmár od Vybíjanej opice sa ustarostene díval k stolu v rohu. Niežeby bol problém si to, čo sa tam dialo, nevšimnúť takto zrána v prázdnej krčme. On však veľmi dobre vedel, že od tohto, čo tam práve stvárala jeho dcéra, by nevedel odtrhnúť oči ani v plnej prevádzke. Celkom bez hanby sa tam nechávala obletovať. Nie, veď ona sa vlastne tomu vagabundovi ponúkala! Utešovala ho, lebo, ako sa zdalo, pre čosi mal zlosť. Zrejme preto, že dostal v noci na frak. Kiež by to aspoň bol nejaký význačný chlapík, nie Rémi Langedock! Keby ten vandrák nebol vo veľkej milosti u starého Labansa, nebol by ho sem ani púšťal, nieto mu ešte dovolil vôbec pozrieť na...

Jeho úvahy náhle prerušilo silné zaklopanie na vráta.

„Máme zatvorené!“ skričal.

„Viem, že je tam,“ ozval sa hlas. Bol zvláštny - sipel, akoby jeho vlastník nemal silu rozprávať.

Rémi okamžite spoznal starého eunucha Amosa. Vstal od stola, prešiel k dverám a nadvihol závoru. Otvoril ich len trochu, aby mohol cez vzniknutú škáru vyhliadnuť von.

Uvidel obrovu známu cibuľovitú hlavu, navrchu porastenú chumáčmi štetinatých vlasov. Žltkastá pokožka nechutne ostro kontrastovala s bielym múrom.

„Veď som povedal, že...“ pokúsil začať s karhaním. Ale bez výraznejšieho úspechu: masívne telo sa totiž už zvalilo na dvere, keď obor znenazdajky stratil istotu v nohách.

„Doboha,“ zaklial Rémi medzitým, ako sa snažil nenechať sa priraziť k stene. Urýchlene stiahol Amosa dovnútra, obratom za ním zavrúc.

„Vstávaj, no tááák,“ chytil ho pod pazuchy a pokúsil sa ho nadvihnúť.

Amosova tvár sa skrivila bolesťou. Rémi zacítil na pravej ruke čosi mokré. Pokiaľ Amos nezačal v poslednej dobe mávať obrovské problémy s potením, tak toto nemohlo byť v poriadku. Chvíľu užasnuto zízal na zakrvavenú ruku, kým sa vôbec zmohol na slovo.

„Ako?“

„Vyrojili sa na nás ako muchy... bolo ich veľa... šli na istotu... ukr...“ nestačil s dychom, jeho priškrtený hlas zanikal v pišťaní krátkych nádychov. Celkom určite mal zasiahnuté aj pľúca. Pod čiernou kazajkou ranu nebolo vôbec vidno, no tmavé škvrny na nej sa takto z blízka dali rozoznať ľahko. Ich pás sa tiahol krížom od pravého ramena až ku bruchu. Rémi sa vôbec nečudoval, že toto bolo ťažké predýchať.

„Amos. Amos! A čo pán?“ pevne zovrel jeho ruku. Bola nepríjemne chladná. „Čo je s pánom Labansom?“

Obor už nevládal odpovedať, darmo ho vyzýval, prosil, triasol s ním. Rémi to ale ešte potreboval počuť, nechcel vidieť len slzy, ktoré sa zaleskli na sinavých lícach. Amos by od bolesti neplakal. Tento sluha tak veľmi miloval svojho pána, že by zaňho určite položil život. Len ironická náhoda, že prežil dlhšie.

Dodýchal. Rémi mu pohotovo zatlačil viečka, nemohol sa pozerať do tých vodnatých, prostučkých očiek. Zostali celkom bez života.

Vstal od tela a pristúpil k stene.

„Kurva!“ udrel do nej päsťou. „Kurva!“ Znova a znova. Kričal, udieral, kopal.

Náhle prestal a oprel sa o ňu, priložiac na chladný tehlový múr svoje rozhorúčené čelo. Snažil sa dýchať pomaly, nabrať znova v dýchaní správny rytmus. V pozadí znel plač. Matilde pohľad na mŕtveho nezvládla. Jej nárek sa ozýval celou krčmou, rezonoval. Dokonca i keď utiekla z hlavnej miestnosti dozadu, situáciu to nezmenilo – plač bolo počuť stále. Nechcel ho počuť, chcel len dýchať – pekne a pravidelne, uistiac sa tak, že on je tu ten, čo určite žije. A dýcha. Nahlas. Tak, že sa veľmi dobre počuje.

„Kurva kurevská,“ preosial ešte raz cez škrípajúce zuby.

Potom sa otočil. Bolo to tak prudké, celý ten pohyb, že to vyzeralo, akoby sa od tej steny bol až odrazil. Mastné čierne vlasy, pretože mu padali do tváre, si zastrčil za uši. Stál tam celkom narovnaný, s bradou mierne nadvihnutou a s plamienkami v čiernych očiach hľadel k baru. Zrazu bolo náhle ticho. Takého ho v tej krčme ešte nezažili. On totiž vlastne, dlháň s napohľad slabošským výzorom, ani nevyzeral, že je schopný nadávať.

„Daj mi za pohárik,“ vyzval krčmára.

Ako rýchlo mu chlapík nalial, tak skoro trúnok zmizol v jeho útrobách. Pekelne rýchlo. Udrel prázdnym pohárikom o pult a pohybom ruky zastavil krčmára, keď mu chcel naliať znova. Usmial sa, popotiahnuc hore len kútikmi úst.

„Tak to vyzerá, že vám sem spadla mŕtvola,“ povedal, celkom akoby to bolo čosi bežné. „Mali by ste sa jej čo najskôr zbaviť. Porúčam sa.“

Vysokého muža, oblečeného v čiernom mundúre so strmo nasadeným klobúkom, si v to skoré predpoludnie všimla len útla svetlovlasá dievčina v prostých bielych šatách, ponáhľajúca sa isto svojou cestou. I on mal naponáhlo. Len na seba krátko pozreli, keď sa stretali.


***

Prístav je odporné miesto v akúkoľvek dobu – za nocí býva možno len pokojnejší. Teraz Rémi na každom kroku narážal do rôznych ľudí. Smradľaví, už od rána napití rybári s veľkými, prázdnymi očami sa motali naokolo, vystavovali svoje zvraštené tváre, akoby sa na ne vôbec niekto díval. Akoby sa vôbec oplatilo dívať. Predávali sa rôzne dary mora, to znamenalo zapáchajúce, v ľade podivnej farby naložené mäsité a rohovinové útvary. Z obrovských hrncov vo farbiarstve hneď za trhom stúpala para a šíril sa ešte horší puch. Takzvaní obchodníci, všetci oblečení krajšie a bohatšie než by sa patrilo, sa túlali zásadne v skupinkách, ukazovali a stále sa rozprávali. Áno, za nocí je tu aspoň ticho, povedal si Rémi.

Našiel to ľahko. Bodaj by nie, veď sa tam kedysi nachodil naozaj často. Ale to bolo dávno a radšej na to už zabudol. Sloboda sa hľadá inak. Zaklopal na spráchnivené drevené vráta.

Dlho sa nedialo nič. Až potom začul blížiaci sa šuchot. Tá nepríčetná stará teda ešte neotrčila kopytá? Musel sa trochu usmiať. Bude to zaujímavé.

„Nič nechceme!“ zjačala, len čo trochu odchýlila dvere.

„Ja viem.“

Tá striga na svoju škodu nebola tak rýchla ako on u Opice dnes ráno. Ešte okamih pred tým, ako kopol do dverí, zazrel na jej ksichte niečo ako úsmev. Teda ak sa dá odhalenie čiernych pozostatkov toho, čo kedysi bolo chrupom, nazvať úsmevom. Minimálne to však vyzeralo sarkasticky, a to sa mu nepáčilo.

O chvíľu harpya už len vrieskala od bolesti, ležiac na zemi a držiac si nos. Jej problém. Veď býval štamgastom, tak sa mala správať lepšie. Náš zákazník - náš pán, nie?

Znova sa ocitnuvší v známej tme a omamnom dyme, na chvíľku sa rozhliadol. Zopár najbližším fajčiarom sa zaleskli oči, keď ich obrátili k svetlu z otvorených dvier, k nemu. Bol by si dokonca celkom istý, že niektorí sa naňho usmiali. Našiel by tu zopár starých kamarátov. On ale dnes nehľadal nostalgiu v ópiovom dyme, len jedného celkom obyčajného sviniara. Dvere za ním ktosi zavrel.

Postupoval ďalej lokálom, prechádzajúc okolo zadymených kútikov, kde si podivní fajčiari ópia snívali svoje podivné sny, až prišiel k barovému pultu, zbitému z naozaj rôznorodých kusov dreva. Dodal by ešte: ... ktoré dobrotivé more vyvrhlo. Chlapec, stojaci za pultom, nemohol mať ani pätnásť rokov. Hľadel naňho skleným pohľadom.

Rémi si bol istý, že v rozhovore v tomto stave veľmi iniciatívny nebude, tak bol vecný: „Ulf?“

Mladík prstom ukázal do temného kútika na konci dúpäťa, oddeleného od ostatného priestoru akousi plentou zo starých, neumelo dokopy pozošívaných handier. Rémi prikývol a vydal sa určeným smerom.

Len čo ho Ulf, pán prístavu, zočil, skoro mu z ruky vypadla fajka, ktorú si práve skladal. Tak náhly bol jeho výbuch smiechu. Bol to smiech ostrý ako salva nepokoja. Rémiho až zamrazilo, hoci sa obavy chytro snažil zakryť. Áno, Ulf niečo vedel. Niečo, čo musí za každú cenu vyklopiť. Nemal zatiaľ naplnenú fajku, ešte sa len chystal začať. Niežeby v tom bol nejaký podstatný rozdiel – akurát by bol rozhovor ešte zábavnejší.

„Rémi Langedock, no to ma podrž!“ vykríkol.

„Čo ti je smiešne, ty starý mech?“ osopil sa naňho Rémi. „Som hádam klaun?“

„Nie, ty, vážený pane, ty si mŕtvola. Mne tuším ani nebudú veriť, keď o tomto stretnutí niekomu poviem.“

Udrel Rémimu na citlivú strunu. Na tú, ktorej brnkanie mu v hlave znelo už od toho prekliateho rána, hoci sa ho snažil nepočúvať. Bola to struna reality – ozaj chladnej reality. Táto zahrňovala každého čo i len trochu schopného vraha v meste, ktorý mu po zotmení pôjde po krku, a každého malého grázla, ktorý sa naňho zavesí, len čo ho zavetrí.

„Sadni si,“ povedal Ulf, „chcem si tento posledný rozhovor s pánom sekundantom užiť, čo najdlhšie to pôjde.“

Rémi nedbal. Nie, nemohol si nevšimnúť, ako sa tomu chrapúňovi pri spomenutí toho prekliateho titulu skrivili pery do úškrnu, ako dôrazne ho vyslovil. Tá hodnosť, to bolo len pekné označenie pre niekoho, kto môže, ak obchod nevyjde, dostať nožom pod rebro od oboch strán. Ručí obom - a zaňho nemá kto. Pán sekundant nebol takto o nič viac než samovrah s akým-takým platom. A to, čo sa pobabralo, to bol veľký obchod, obchod veľkých, mocných mužov. Jeden z nich pri ňom zahynul, druhý úplne prišiel o svoj tovar a zostal bez zisku. A ono je to celé obchod, nič osobné – ani len smrť.

„Bol si pri tom, Ulf?“ spýtal sa Rémi.

Ten mu sprvoti nevenoval pozornosť. Vytiahol z vnútorného vrecka kazajky zelenú škatuľku. Rémi si hneď všimol jej zvláštnosť. Bola z dreva, v tvare malého šesťuholníka s pozlátenými vrcholmi, po stranách sa tiahli jemné rytinky. Nie je časté, aby nádobka na ópium bola drahšia ako to, čo sa v nej prechovávalo. Ulf ju položil na zem ku svojim nohám a otvoril, odhaliac tak známu divotvornú hnedosť.

„Predstav si, bol to dar. Dnes budem fajčiť pekne...“ zasmial sa, „... pekne po pansky.“

„Niečo som sa ťa pýtal...“

„Si padnutý na hlavu?!“ oboril sa naňho pán prístavu. „Pri tak dôležitej transakcii človek musí byť. Bol to možno obchod roka, ako tomu zvyknú vravieť,“ riekol znalecky. „Nie každý je ako ty – normálni ľudia sa totiž netárajú kdekade, keď ide o život.“

„Počul som, že tam o život vlastne aj šlo,“ pokračoval Rémi, nevnímajúc tak ďalšiu narážku.

„Že váhaš,“ povedal Ulf a zobral do ruky fajku. Mal rád klasickú, nie tie vodné, pretože cez takúto to šlo ostrejšie. A Ufl bol chlap – a to je vo všetkom potrebné dokazovať.

„Bolo tam dusno,“ pokračoval celkom bez toho, aby musel byť pobádaný. Zrejme usúdil, že Rémi si aj tak toto tajomstvo vezme až do hrobu.

„Človek bol normálne rád, že sa mu odtiaľ počas útoku tých maskovaných podarilo zdúchnuť.“

„Akých maskovaných? Ani teraz sa ešte nevie, kto to bol?“ vychrlil zo seba Rémi.

„Viem ti ja?“ obrátil sa naňho pán prístavu. „... a ani sa nestarám, to pozor! Asi dvadsať maskovaných chlapov vyskočilo z tieňov práve v najlepšom. A začali rúbať všetkých, bez výnimky. Nuž a kto to bol? Niekto mocný. Majú dobré zázemie, lebo načisto zmizli. Vyparili sa, chápeš?“

Rémi mlčal, zdalo sa, že premýšľa. Ulf mal však vôľu, preto ďalej pokračoval aj sám:

„A keď si predstavím, že takí maniaci pôjdu teraz po tebe...“ smial sa.

„Napriek tomu aj niekto iný prežil – Amos,“ povedal Rémi, už len aby ho prerušil. Naozaj mu nebolo príjemné počúvať toho chlapa – stále dookola a znova. Akoby už ani nebola lepšia morbídna téma než jeho smrť...

„Nielen ten bez gulí to prežil,“ uškrnul sa Ulf, ako si do fajky napchával ópium. „Ešte aj Jachim. Vlastne sme kúsok spolu utekali... mhmm,“ zasmial sa už s fajkou v ústach.

Potom si ju zapálil. A potom zomrel. Len tak, na prvý nádych. Pekne po pansky, ako sám povedal, ho otrávili. Jed musel byť poriadne silný a kvalitný, keď šiel k zemi tak rýchlo, ani len trochu sa netrápil. Len umrel. A Rémiho to vlastne ani veľmi neprekvapilo. Na každého raz príde, to by zrejme povedal aj Ulf s tým svojím odporným úškrnom. Rémi nenáhlivo vstal a odišiel. Musel totiž nájsť Jachima.

Ako z tej zavšivenej búdy vychádzal, nemusel si všimnúť pár očí, ktorý si ale celkom určite všimol jeho. Útla blondínka v prostých bielych šatách tam bola, uprostred všetkých ľudí. A keby si človek nevedel domyslieť, že tam isto mala nejaké vlastné povinnosti a šla si po svojom, prikladal by jej nepatrnému úsmevu aj nejaký význam.


***

Jachim bol takmer rovnaký bastard ako Rémi, a to už bolo čo povedať. Vlastne len možno o trochu viac rozmýšľal, vravel si často Rémi v zriedkavých slabších chvíľkach pochybností o zmysle svojho života. On totiž neprijal „štedrú“ Labansovu ponuku na prácu, keď mu s Rémim priniesli domov jeho jedinú dcérušku - živú a zdravú z pazúrov jedného zvrhlého nemŕtveho, ktorému kedysi vraveli „pane“. Vlastne naopak, Jachim pri tej ponuke stiahol chvost medzi nohy a vycúval, až to bolo na smiech. Začal žiť normálnym životom. Mnohí ho z toho podozrievali, Rémi však nie. Ono totiž, starý zlodej – mizerný lump. Ten chlap mal isto i naďalej nejaké svoje kšefty. Práve preto asi aj bol v ten osudný večer v prístave.

Zoskočil na cestu, na ktorej rady topoľov v aleji v lúčoch zapadajúceho slnka dokresľovali tieňmi svoju ponurosť. Bolo to panoptikum šialených tvarov, domov, pozliepaných z naozaj všemožného, nacapených na sebe. Hodil zopár mincí starému škuľavému drožkárovi so psou tvárou, jedinému, ktorý ho na túto zaprdenú perifériu neodmietol zaviesť. Ľudia zvonka sem totiž všeobecne neradi chodili.

Jachim si však túto štvrť pochvaľoval – pre tichých susedov. Rémi si bol istý, že veľa robili aj nelegálne sklady a až zázračne veľa šmelinárov a pašerákov. Vlastne, táto diera bola pre niekoho celkom lukratívna. Na ulici stretol len zopár ľudí. Opäť, podivných. Takí by sa naňho nepozreli, ani ak by ho poznali. Veru tak, hotové hniezdočko, určite s farbistým a rôznorodým rubom.

Zastal pred chajdou, ako inak, postavenou z rôzneho materiálu, z ktorého vedel celkom isto rozoznať len drevo a kameň. Ani chvíľu nezaváhal, a keď zistil, že dvere nie sú zamknuté, proste vošiel. K priateľovi sa predsa človek môže pozvať sám. A zvlášť keď si je celkom istý, že by to jeho priateľ spravil takisto. Účel návštevy by sa už našiel – podľa toho, či by bol niekto doma alebo nie.

Od dverí sa pustil malou predsieňou s úmyslom to tam trochu preskúmať, snažiac sa nevydávať priveľa hluku. Cudzie domy sú stále cudzie domy, človek môže ľahko prísť ku problémom, to mu navrávali dlhoročné skúsenosti z fachu.

V stredne veľkej miestnosti s klenutým stropom, ktorá už na prvý pohľad mala od poriadnej kuchyne ďaleko, hoci v jednom rohu trónila malá piecka, na chvíľu zaváhal. Jachima nikde, ale... čo to bolo? Čo začul? Ešte raz pohľadom obletel okolité steny. Kameň. A dom bol v úplnej zástavbe, okná s veľavravne zavretými okenicami. Nemohol to teda byť vietor.

Po pár chvíľach už bol načistom – bol to hlas. Jachimov dom nebol priveľmi veľký a z väčšej časti ho už presnoril. Nebolo teda ťažké Rémimu určiť, že miestnosť, kam sa práve zakráda, bude spálňa. Už jasne počul vzdychanie a tlmený šepot. V duchu sa musel pri tej predstave až zasmiať. Zrejme nešiel práve vhod...

Scéna mala známe pozadie: po zemi porozhadzované kusy oblečenia, topánky jedna od druhej. Jediná zmena bola tá, že všetko to boli mužské kusy odevu. Dáma teda už asi stihla odísť, no nechala prinajmenšom výrazné znaky svojej prítomnosti. V ústrednom bode odvekej scény, na obrovskej posteli, ešte ležal muž. Sám, už opustený milenkou. Ležal a stony a tiché slová sa rinuli z jeho hrdla skoro tak rýchlo, ako krv na belosť plachiet.

Ďalej tu bola dýka trčiaca z mužovho brucha, nahá a stoporená ako skutočnosť. Táto trochu morbídna bodka za niečím zrejme krásnym Rémiho na zopár sekúnd prikovala na miesto, kde stál. Opäť ho predbehli...

Pristúpil bližšie k posteli, aby si ho obzrel viac. S dýkou pracoval profík – bola presne v žalúdku, preto sa ušetrilo aj na jede. Chvíľu rozmýšľal, či ju Jachimovi predsa len nevytiahnuť a neskončiť to hneď. Už-už sa načahoval po rukoväti, no vtom si čosi uvedomil a odtiahol ruku. Nie, nebol to žiaden sadizmus. Alebo možno hej – obojstranný. Potreboval niečo počuť, potreboval dostať na niečo odpoveď. Akúkoľvek. Bolo mu jedno, že Jachim už isto blúzni. Pred smrťou ale nikto neluže.

„Jachim,“ oslovil ho zreteľne. „To som ja, Rémi.“

Ležiaci muž s poznateľnou námahou otvoril oči a jemne prikývol.

„Kto to bol, Jachim? Kto po nás ide? Prečo?“

Áno, priveľa otázok. No k odpovedi na ne sa nikto nemal. Steny mlčali, od otvoreného okna prúdil do miestnosti ľahký vánok. Ticho Rémiho až bodalo, ticho znamenajúce neistotu, ticho predzvesti.

„Kurva, Jachim!“ už sa prestával ovládať. „Odpovedz mi.“

„Bola tu...“ začal ticho, skoro až šeptom, vravieť, „... ako každý... večer, tak... i dnes.“

„Kto, doboha? Kto?“

„Žena tisícov tvári... a jedných... pier,“ už tak slabý hlas a mu triasol, slová sa miešali so stonmi. „Milovali sme sa spolu... povedala, že ako celý život. Ona... ona je osud... je prvá...“ od bolesti zatínal zuby a ťažko dýchal.

„Ako sa volá, ako sa tá žena volá?“ vykríkol Rémi. „Chcem jej meno.“

„Drahý... tieňový tanečník... ona ho medzi nami nepotrebuje,“ dostal zo seba Jachim medzi stonmi. „Je to anjel... je veľká... vzala mi život a plakala tu so mnou... za mňa... lebo som to pochopil.“

Rémi sa už neovládol. Schmatol Jachima za ramená a trochu ho nadvihol. Zosinavená, spustnutá tvár ani tak blízko tej jeho nevykazovala akýkoľvek náznak emócie. Náznak spolupatričnosti.

„Chcem jedno skurvené meno, miesto, čas, kurva! Čokoľvek...“ hlas mu takmer odišiel, ako kričal.

Jachimove pery sa začali chvieť, bolo vidno, že sa snažil, bojoval, aby by bol jeho hlas natoľko silný, aby sa vydral z hrdla.

„Úbohý... úbohý tieňový tanečník,“ zašepkal.

Rémi vyvrieskol a hodil Jachima späť na posteľ tak rýchlo a prudko, akoby to bol kus žeravého kovu. Celé to bolo neuveriteľne rýchle: trošku odstúpil a vzápätí silno, trhnutím smerom nahor ku hrudníku, posunul dýku. Jachimovo telo sa prehlo do kŕčovitého oblúka. Len na chvíľu, potom kleslo a bol koniec.

Či sa cíti lepšie, to Rémi nevedel. Len dýchal, nič iné. Pristúpil k oknu a pozrel von. V posledných slnečných lúčoch toho dňa sa kúpal celý svet. Strechy domov planuli, chodníky kvitli v jeho tieňoch, ľuďom, idúcim po uliciach, horeli tváre a deformovali sa telá. Vyzerali neuveriteľne pominuteľne, tieto drobné, drobulinké fakle života. Neuveriteľne v pohybe.

Čo to vlastne chcel počuť? Že všetko bude v poriadku, len sa treba snažiť? Odpoveď na to nejestvovala. Mŕtvi neklamú. V diaľke sa rysovali obrysy mohutného kamenného mosta, jedného z mnohých ponad rieku. Pozeral naňho vyjavene, s otvorenými očami. Hľadel a myslel si, že pochopil.


***

Útla blondínka v prostých bielych šatách už stála pri zábradlí mosta, keď tam prišiel. Čakala naňho, bezpochyby. Nebolo tam inak ani človiečika, boli celkom sami.

„Nemyslel som, že ste tak šikovná. Spočiatku to vlastne ani tak nevyzeralo,“ povedal a postavil sa jej po boku.

Kútikom oka na ňu hľadel. Keď videl, že mu celkom očividne nevenuje pozornosť, ale sa díva do tej hĺbky, do rozbesnených vĺn pod nimi, pozrel sa celkom otvorene. Bola mladá, tak zvláštne mladá. Zlaté vlásky jej šibalský vetrík navieval do tváre, že sa v nich strácala a objavovala. Ako zlato piesku pri príboji – stále znova a znova. A stále to bola tvár iná, zmenená. Spočiatku len trochu, spočiatku len tak - hravo. Potom však vlasy stmavli až načierno a na neho, keď sa otočila, sa zrazu pozerala Matilde.

„Drahý Rémi,“ prehovorila hlasom, ktorý znel melodicky a silno ako vietor vo vlnách, „konečne si za mnou prišiel. Dlho som ťa čakala.“

„Kto si?“ spýtal sa, ani sa nesnažiac zakryť strach v hlase. „Matilde?“

„Som jedna z mnohých, v ktorých raz budú všetci ľudia tohto sveta,“ odpovedala nie práve jasne. „Ako len budeme my zberatelia chcieť.“

Vzápätí vykríkol a od zdesenia cúvol. Na jej mieste stál pán prístavu Ulf a zubil sa naňho.

„Máš strach!“ vykríkol. „A prečo? Povedz, má to inak zmysel?“ Ukázal smerom do mesta. „Ako dlho budeš utekať od toho, čo sa nevyhnutne musí stať?“

Ten tvor hľadel na Rémiho a oči mu planuli. Telo mu chvíľu nemalo formu, bolo len nezmyselným chuchvalcom červene a tieňov. Potom tam však stál Jachim. Hotový on, akoby ani nebol mŕtvy. V tej chvíli to prišlo, to vedomie - pevné a studené. Ako Jachimovo zovretie, keď ho pritlačil k zábradliu.

„Neuvedomuješ si, ty blázon, že ja som pánom tejto hry?! Že plačem nad vašimi životmi, ako ich žijete a zahadzujete, nevediac ani v najmenšom oceniť možnosť žiť?! Plačem nad všetkými životmi, ktoré sa premárnia!“

Rémi sa pokúšal dostať z pazúrov toho démona, vrieskal, metal sa, snažiac sa dostať od okraja. Jachim, alebo to, čo teraz malo podobu jeho tela, bol však silnejší. Uštedril mu úder hlavou.

Chvíľu po tom Rémi ani nevedel, kde je. Na jazyku cítil horkú pachuť vlastnej krvi, na tvári horúci dych nepriateľa, ktorý ho už pomaly, ale isto premáhal a nakláňal ponad zábradlie.

„Strach o život máte len v poslednej chvíli. Až keď vám ho idú vziať. Nás to ale posilňuje, drahý tieňový tanečník,“ povedal Jachim. „Malý je vám život, no veľká je smrť – je aj k hlupákom spravodlivá.“

Démon dopovedal, zaprel sa celou silou a zreval. Rémiho nohy napokon opustili povrch, cez zábradlie prepadol rýchlo. Ďalej to bolo na okamih, na krátky, posledný výkrik, trochu milosrdnejšie – pomalšie. Alebo to mali aj nemenné zákony prírody vôľu trýzniť človeka? Rémi sledoval, ako tvor znova naberal nový tvar. Potom na moste uvidel seba, na krátky okamih zazrel svoj úsmev.

A potom cítil vlastný pád. Z ohromnej výšky. Ale aj tak už len chvíľu.



Rainer Maria Rilke: Veľká je smrť


Veľká je smrť.

Do smrti klesá

náš úsmev, náš jas.

Keď nad splnom života začneme plesať,

rozplače sa

naplno v nás.



Meňavec sa musel smiať. Áno, aj teraz bol až nechutne patetický a teatrálny, no nemohol si pomôcť. Mal rád melodrámy ľudských životov skoro tak, ako smutné konce tragédií. Také, kde každá postava umiera nezvyčajným spôsobom, konce s nádychom pátosu zo starej školy. Tie dojmú aj samotného režiséra. Veď nakoniec, nie vždy je to len o práci...




Hlasování

Hlasování u tohoto příspěvku bylo uzavřeno.

Vidět hlasování jednotlivých uživatelů mohou vidět pouze přihlášení uživatelé.

Diskuze

Pro přidání příspěvku do diskuze se musíte přihlásit.

příspěvků. Řadit podle .
Počet zobrazených příspěvků: 1-5 / 5
Ikonka uživatele Shelagh    [pošta] NEW     11:31:08 29.11.2007
Dílko zajímavé, nicméně mi přijde poněkud překombinované (už Lyrie se o tom zmiňovala) a patetické – i když jak už psal Sethem, autor je si toho vědom a díky závěrečné poznámce je onen patos lehce shozený.

Co mi dál přijde nadbytečné, je podíl náhody. Narozdíl od Lyrie si myslím, že Remi vůbec na schůzce nebyl – takže se náhodou zachránil. Pak narazil na Ulfa, který si náhodou ještě nezapálil a nakonec na Jachima, který jako na potvoru náhodou ještě nezemřel.

Hlavní hrdina má málo prostoru k manévrování, ano, to je pravda, ale i tak by nemusel být autorem tolik voděn a manipulován jako loutka. Mohl by projevit více iniciativy, ale to už příliš zabíhám do oblastí „co by, kdyby...“

Přiznám se, že by se mi i víc líbilo, kdyby onen měňavec nebyl konkrétní postava, kdyby se v příběhu vyskytovala jen personifikovaná smrt, protože pak by příběh možná více dostál svému filozofickému naladění.

Ikonka uživatele Lyrie    [pošta] NEW     13:36:36 28.11.2007
Omluva autorovi: týká se věty: To samé platí, když oslovujeme většinu, více lidí, např.: „Prosím vás, nereagujte.“ Pokud napíšete: Prosím Vás, nereagujete“, znamená to, že oslovuje jednu osobu, které vykáte.

Velké písmeno se píše

1. jako výraz úcty

a) v dopisech u osobních a přivlastňovacích zájmen druhé osoby: Ty, Tebe, ..., Tvůj, Vy, Vám, ..., Váš;

V těchto případech lze napsat velké písmeno vždy, ať píšeme jednotlivci, několika osobám, nebo kolektivu. Malé písmeno u všech uvedených zájmen naznačuje, že jde o dopis soukromý, důvěrný.

Velké písmeno se však nepíše u zájmen zvratných (se, si, sebe, svůj,

b) v některých tradičních titulech, užívaných pro významné osobnosti: Excelence, Vaše Magnificence, Jasnosti; Jeho Milost; Mistr Mikoláš Aleš, vážený Mistře (ale jako historický akademický titul: mistr Jan Hus; jen v tradiční zkratce je M. Jan Hus);

2. jako prostředek k zdůraznění (on je Někdo), neobvyklého pojetí (oblast Já) nebo vztahu citového, zvl. v řeči básnické (matka Vlast, On a Ona aj.).

Děkuji

Lyrie

Ikonka uživatele Sethem Tartir    [pošta] NEW     19:49:40 27.11.2007
Pěkná, každopádně pěkná.

Docela mi připomněla Orwella, neboť po Labansově smrti je Rémiho osud zvláštním způsobem zpečetěn, ale stále ještě není zabit, jeho vrazi (autor?) mu cynicky dávají omezený prostor k manevrování v jeho zkáze, aby sledovali jeho zděšení.

Přístavní podsvětí je vlastně totalitou, ze které není úniku. Jediný rozdíl tkví v tom, že hrdiny(?) do této totality přivedly jejich vlastní nohy, jejich vlastní hříchy, a tak je závěrečná scéna spíš než popravou logickým důsledkem Rémiho života, kdy nejenže zemřel pro svůj život, ale i žil pro svou smrt, kterážto se v něm mohla rozplakat.
Otázkou zůstává, zda mohl být Rémi něčím jiným než tím, čím byl, zda jeho vrženost do života mohla vést k něčemu jinému než bídné smrti po životě plném zla. Já bych nesoudil.

Začátek povídky podle mě ubíhal i celkem rychle a svižně, s Rémiho nástupem děj zpomalil, aby se nakonec vlekl jako šnek a do cílové rovinky padnul jako sólující hráč amerického fotbalu. Konec však odhalil jiskru, která, byť pateticky, něco vyjadřuje. Ve větách "Meňavec sa musel smiať. Áno, aj teraz bol až nechutne patetický a teatrálny, no nemohol si pomôcť. se Darian přiznává k tomu, že o tomto ví. V této chvíli jsou pisatel a měňavec totožní. Celá povídka byla vlastně napsána jen kvůli závěrečné scéně (jak už to tak bývá). Ostatně, viz anotaci.

Co se mi opravdu líbilo, byl popis města, který u mě obzvláště v cca druhé čtvrtině (přístav, opiové doupě, Jáchymova čtvrt) vyvolával skutečně živý obraz špinavého města se špinavými lidmi, tělem i duchem.

Oceňuji to, že si autor dal s dílkem opravdu práci, i mě ho kdysi posílal, kdy jsem byl bohužel příliš líný ho dočíst, ale změny jsou a spíš k lepšímu.

I přes všechny výtky se domnívám, že jde o kvalitní dílko. V měřítkách serveru určitě.

Růžový péťa

Ikonka uživatele Darian    [pošta] NEW     17:13:14 27.11.2007
Ctený čitateľ, musím napísať ešte zopár slov priamo k poviedke.

Vymýšľať komploty, príbehy s komplikovanými zápletkami, tajomnými postavami-bábkarmi, stojacimi v pozadí a riadiacimi životné dráhy iných, je naozaj zložité a chce to nielen nutnú dávku fantázie, intelekt, dobrú pamäť, ale možno aj šťastnú ruku pri voľbe zápletky. Azda najlepšiu analógiu pri tomto je možné nájsť v hre DrD: Mnohé napínavé dobrodružstvá, v ktorých sa naše postavy stali obeťami machinácií Pj-a, sa pri spätnom pohľade javia skonštruované a miestami v nich badať nejaký ten božský zásah – minimálne z krátkodobého hľadiska.

Na osudoch Rémiho a Jachima som sa pokúsil demonštrovať fatálnosť a nezvratnosť osudov (hoci len literárnych) a nezmyselnosť smrtí v takejto sieti dôsledkov príčin, ktoré si neuvedomujú, nepoznajú, alebo hriechov, na ktoré už zabudli. V každom prípade je reč o fatalite, o nezvratných, mocných sadistických silách manipulujúcich životmi.

Moja poviedka neašpiruje len na to, aby literárnou formou ilustrovala „veľký plán a zákulisné mocenské praktiky“, ale sa snaží i vystihnúť tú atmosféru neodvrátiteľnosti, zachytiť a jedinečne pojať konkrétnosť života. „Smrť sa v nás rozplače“ – hlavne ak máme umrieť zbytočne, ak máme umrieť a my nechceme. Smrť sa v nás rozplače vždy.

Chcel by som ešte vyjadriť vďaku a prejaviť aj veľké uznanie osobe Istafixa, ktorého zmysluplné a dobre mierené rady mi aj tu veľmi pomohli. Ďalej si takisto veľmi vážim pomoci od Mgr. Holgera, ktorý text zanalyzoval skutočne veľmi prísne a dôsledne, a v neposlednom rade aj pomoci a motivácie od Lyrie.

Ikonka uživatele Lyrie    [pošta] NEW     17:11:40 27.11.2007
Druhý díl Ponuky uveřejněné v ČaE může a nemusí být jejím pokračováním. Postavy „vypůjčené“ z předchozího upírského dílu se tu sice objevují a roztáčí další kola osudu, ale s upírským prostředím už to nemá nic společného.

Hlavní hrdina Rémi, v prvním díle vzpomenutý na úplně posledním řádku, je v této povídce hlavním hrdinou, který, aniž si to uvědomuje, je hračkou v rukách osudu a ač nechce, kráčí smrti vstříc. Umírá za věci, které si dost dobře neuvědomuje, no, neuvědomuje si je ani čtenář. Snad není podstatné, za co si smrt zaslouží, anebo zda umírá v rámci jakéhosi konkurenčního boje mezi „vládci podsvětí“, kdy se nastupující bossové snaží zlikvidovat staré pány a ovládnout město. Autor hodně vsadil spíše na atmosféru a plastické popisy okolí, které bohužel působí dost předimenzovaně a hlavní myšlenka se ztrácí pod nánosem kudrlinek, které brzdí děj.

Chvíli trvalo, než jsem pochopila hlavní dějovou linku: Ulf, pán přístavu, za úplatu zradí Kerta Labanse (bohatého kupce) šéfům nové zločinecké organizace, která chce ovládnout město, přístav a přilehlé ulice. Na naplánované schůzce dojde k masakru, zachrání se pouze Ulf (samozřejmě je to čas půjčený, nevím ale proč. Maskovaný ho mohl zabít rovnou, nemusel mu dávat otrávené opium), Amos (eunuch, Labansův sluha) a Jachim, bývalý sluha upírského pána z předešlého dílu Ponuka. Pokud byl u „jednání“ i Rémi, nevím, neví to ani Rémi, který se vzbudí s bolavou hlavou. Patrně ale u jednání nebyl, ale patřil k Labansovu klanu, což znamená, že musel být zlikvidován.

Nějakým způsobem se dostal do krčmy, kde později zemřel Amos. Rémi se snaží zjistit, co se stalo, postupně navštěvuje své dva „přátele“, Ulfa a Jachima, kteří také umírají, aniž by mu cokoli vysvětlili. Rémi je zmatený a zmatený je i čtenář.

Měnící se blondýnka v bílých šatech jako ztělesnění všudypřítomné smrti je dobrý nápad – nenápadná, možná mile působící dívka, která se pak mění v démona. Přišlo mi trochu nelogické, že na sebe vzala podobu Matilde, neboť autor o její smrti nikde nehovoří, čtenář se opět může jen domýšlet, za jaké hříchy byla zavražděná. Za to, že utěšila Remiho? Možná měla na starosti nějaké jiné kšefty jako Jachim, který sice pro Labanse nepracoval, ale u jednání byl.

Více než hra mi to přijde jako cílené, systematické zabíjení, kdy nic netušící oběť je démonem pronásledována a vlastně nemá žádnou možnost hru ovlivnit. Jen čekat, kdy si pro ni démon přijde. Bylo by zajímavé vědět, zda démona najali noví „vládci podsvětí“ nebo zda byl v jejich službách, nebo zda si Smrt řekla, že ve městě je nová vládnoucí krev a ta stará tedy musí pryč.

V závěru povídky autor vkládá do úst démona zajímavé filozofické úvahy o životě a smrti.

*

Ke gramatice:

„V tejto hre nedôležité figúrky. Buď rád, že si Ty sám mal osoh.“

Oslovení Ty s velkým T se píše v dopisech, nebo v diskuzích, je to projev úcty, toho, že si člověka vážíme. Když mu tykáme, ptáme se: „A jak ses měl Ty?“ Pokud vykáme, ptáme se: „Jak jste se měl Vy? V žádném případě nepoužíváme velké T (ani V) v povídce. To samé platí, když oslovujeme většinu, více lidí, např.: „Prosím vás, nereagujte.“ Pokud napíšete: Prosím Vás, nereagujete“, znamená to, že oslovuje jednu osobu, které vykáte.

Překlepy, nedoklepy:

„Dobrá práca, však?“ spýtal sa so žoviálnym tónom - „Dobrá práca, však?“ spýtal sa žoviálnym tónom.

Ufl, Ulf

Vynechaná písmenka - …už tak slabý hlas a mu triasol, slová sa miešali so stonmi.

Drobné chyby v psaní přímé řeči.


I přes jistou patetičnost je to stále velmi kvalitní povídka, kterou hodnotím nejvýše.

Lyrie



Soutěže
O Hlavu Zlatého Draka


News
Aktuality
Novinky
Bugfix


Vzhled
Family Silver
Historic
Simple Ancient Dark
Simple Ancient Light
Simple Evolved Dark
Simple Evolved Light
Timmothy Gold


Komunikace
16 přihlášených uživatelů
 
Chat (0 online)
Moudrá Sova
Fórum
Ankety


Control
Registrace
Nick:
Heslo:
 
Zapomněl jsem heslo


Doupě jinde
Na PragoConu
last.fm
Facebook

Vygenerováno za 0.58937096595764 sekund.
© 2002 - 2009 Almad a James Timqui, design © 2002 by Almad.
DrD, Dračí doupě a Altar jsou ochranné známky společnosti ALTAR
Všechna práva vyhrazena. Žádná část těchto stránek nesmí být reprodukována, publikována ani jinak
využita bez svolení Redakce serveru DraciDoupe.cz nebo svolení autorů jednotlivých příspěvků.
Novinky je možné sledovat pomocí RSS kanálu. Toto je verze 1.
Verze 2 je v přípravě a vývoj můžete sledovat na informačních stránkách