Narodil som sa v malej dedinke na západnom okraji Kalimdoru pod hradom Andorhall. Už od mala ma bavilo chodiť po lesoch a príroda ma fascinovala. Keď som dospel tak som začal chodiť na dobrodružstvá a po dlhšom čase som sa stal skúseným chodcom. Raz zhromažďoval Pán Andorhallu výpravu do údolia mieru a ja som sa k nim pridal, chcel som sa trochu odreagovať, ale to čo sa stalo ma pdreagovalo na dosť dlhú dobu... Išli sme na západ cestou sme stretli nejakého bláznivého chlapa, ktorý niečo trepal o MILIÓNOVEJ INVÁZII ŠKRATOV a o narušení nejakej aury a znesvätení mieru... Nechali sme ho tak, ale jeden dôstojník ho podrezal (už sa nepamätám ako sa volal, ale bol to Sicco - Šermiar na veľmi vysokej úrovni...). Išli sme ďalej až sme došli k útesu, tam sa odohrala vzbura a Pána Andorhallu zhodili do priepasti, mňa o niečo neskôr tiež, pretože som ho obraňoval, ale stačil ma chytiť jeden orol. Do orla strieľali a ja s ním sme spadli dolu na zem. Bolo to veľmi bolestivé... Nejako som si ošetril zranenia a vydal som sa preč aby ma nezbadali. Po chvíli som prišiel na jednu veľkú pláň kde boli nejakí škrati a stavali si ťažké stroje, chceli zničiť Andorhall. Priplížil som sa do jedného stanu a tam som videl zviazaného barbara, moje ostré uši ho ziavne prekvapili, ale potom mu bolo jedno kto som. Vysadli sme na koňa a utekali sme preč. Ten barbar bol dôstojníkom u škratov, pomaly sme došli k ich hlavnej základni a bolo ich tam hrozne veľa. Okamžite aj mňa vymenovali za dôstojníka a chystali sme útok na tamtých zradcov. Rozprášili sme ich, ale ja som si všimol, že naši škrati sú silnejší a odolnejší ako tamtí a sú aj lepšie vyzbrojení. Po čase sa zo mňa a barbara stali priatelia na život a na smrť. Barbar mi povedal, že škrati si chystajú opäť dobyť to čo je ich. Údolie mieru bolo ich a neskôr ich odťiaľ vyhnali trpaslíci, kuduci a hobitovia a usídlili sa tam. To som nemohol nechať len tak a sľúbil som škratom, že im pomôžem. Dobýjali sme mestá jedno za druhým a zabíjali sme všetkých trpaslíkov, hobitov a kudukov na, ktorých sme naďabili a po čase sme získali nad celým Údolím mieru kontrolu. Všetkých trpaslíkov, hobitov a kudukov sme odniasli do obrovských väzníc na útesoch a tam pre nás kopali v baniach. Ja som bol veliťeľom jedného z takých komplexov. Po čase sa mi však história o Údolí mieru zdala nejaká podozrivá lebo o nej každý hovoril inak a tak som sa začal pýtať väzňov ako to bolo a dozvedel som sa, že prví tu boli trpaslíci a hobiti, oni sa tu usídlili. Potom sem na nich prišla malá invázia škratov, ktorú odrazili a potom vyvraždili všetkých škratov v horách (ale 2 sa zachránili a za 200 rokov sa premnožili na 1 000 000). Trpaslíci potom išli do hôr, hobiti do údolia ale vznikla nová rasa - kuduk. Kuduci sa stali ich kráľmi, pretože predstavovali len to najlepšie z oboch rás. Začal som ľutovať svoje činy a pomáhal som väzňom. Chcel som aby bol znova mier, ale ja som skončil tak, že som už nebol pánom, ale väzňom. Ocitol som sa v cele medzi trpaslíkmi, hobitmi a pár kudukmi. Najprv ma nenávideli ale potom sa presvedčili o mojej náklonnosti k nim a začali sme pripravovať útek. Podarilo sa nám zhromaždiť nejaké veci: 2 široké meče, 8 dýk, 3 alchymistické bomby, 18 kyjov z kuželiek, dlhý luk, 2 ľahké kuše (tetivy boli z mojich vlasov) a ešte nejaké drobnosti... Lenže nás prekukli vtedy keď sme oklamali strážnika a zobrali mu kľúče(pri našej cele sa menil strážnik každý deň pretože sme ich cez noc trochu zabíjali a okrádali...:-)). Jeden hobit - alchymista (člen našej družiny) vyšiel von a zamkol nás a mňa nechcel pustiť, pretože mi nedôveroval (mal neutrálne presvedčenie a mal na mňa trochu ťažké srdce...:-)) a išiel za svojou čajou aby ho skryla lebo ho už hľadali. Prišli aj do našej cely a mňa začali mučiť, ale nič som nepovedal. Potom sa to začalo, ten hobit všetkých pustil z ciel až na mňa a začala sa vzbura. (na brale za väznicou mali hniezdo muchy - zlodejky, boli to muchy veľkosti B na ktorých sa dalo jazdiť) Privolal som si jednu muchu zlodejku odrazom slnka od môjho širokého meča, prešiel som cez stráže a letel som preč. Zhora som videl, že škrati vzburu potlačili a ten hobit a ešte jeden trpaslík - bojovník - pyrofor (tiež člen našej družiny) letia na muche preč, ale nevideli ma a ja som letel preč. Letel som cez šíre hory bez zelene niekoľko dní, až som prišiel do kráľovstva Logan. Hneď ma zavreli do basy, pretože si mysleli že som nejaký diabol lebo som prešiel cez zakázané hory a lietam na diabolskom stvorení. Dostal som sa do cely k elfom - lupičom (na vysokých úrovniach, náš PJ toiž robí zo všetkých lupičov a siccov supermanov). Bolo to lepšie ako s trpaslíkmi a hobitmi, ale blížil sa útok. Lakadónia útočila na Logan a my sme boli naverbovaní ako prví. Bol z nás oddiel lučištníkov a mali sme brániť striebornú baňu, ktorá bola prepadnutá. Na naše hradby pochodovali usporiadané šíky vojakov, ktoré utvorili korytnačky a nedali sa trafiť tak sme sa rozhodli že budeme zdrhať. Prišli sme až k jednej veži kde boli zamknuté dvere. Prišli k nám ešte 2 šermiari, ktorí tiež zdrhli a otvorili dvere. Najprv vošiel prvý, naraz padol k zemi, išiel druhý stalo sa to isté, takto sme tam vošli všetci a stalo sa nám to isté. Prebudil som sa vo veži a počul som ženský hlas. išiel som hore do veže a naraz som pocítil dýku pri krku. Bol to ten dôstojník z výpravy. Dohodli sme sa že musíme držať spolu a tak sme sa dostali von z Loganu a išli sme do Lakadónie. Keď sme išli cez hory tak sme videli Lakadónsky oddiel. Išli sme k nim a oni po nás začali strieľať, vraj si nás spltli so škratmi. No nič išli sme ďalej a prišli sme až do Lakadónie. Hnď som šiel za kráľom vyrozprávať mu svoj príbeh a poprosiť ho o pomoc pri zachránení údolia mieru, lenže mi neveril že existuje, ja napriek tomu že som mu vyrozprával o jeho zlatých baniach na každom kroku. Neveril mi aj tak. No nič vydal som sa späť s Lakadonským oddielom na prieskum údolia mieru. V údolí mieru sme stretli pyrofora. Bolo to milé privítanie...>:-) Pridal sa k nám. Po čase sme naďabili na množstvo škratov a tak sme sa s nimi pustili do bitky. Všetci Lakadónci padli ostal som iba ja a hobit. Išli sme stále na juh až sme prišli k Orkom. Jeden orkský kmeň potreboval zničiť ten druhí a dobyť hrad (palisádovú pevnosť s dierami v hradbe) v ktorej sa ukrývali. Súhlasili sme. Išli sme do boja, videl som že hobit má neobyčajne veľké brucho, ale no čo... Prišli sme až ku hradu, vošli sme cez jednu z mnohých dier dnu a zabíjali sme Orkov. Videl som že hobit de rovno k orkskému generálovi a naraz som iba videl obrovský výbuch(hobit si dal na seba 3 alchymistické bomby a urobil Al-Kájidú). Ja som zabíjal Orkov ďalej. Bolo ich hrozne veľa a cítil som bolesť čím ďalej tým väčšiu, až kým som nespadol mŕtvy na zem...

Zachrániť Údolie Mieru sa mi nepodarilo, ale bavilo by Vás hrať jedno dobrodružstvo 4 mesiace a to ešte nebolo ani v polovici???

Údaje pre PJov:
Vlastnosti si už nepamätám, ale nemal som nič vyššie ako najväčšie vlastnosti v príručke.
Meno som tiež zabudol, ale bol to elf chodec, 17. úroveň