Články&Eseje

Tinwe a ja (časť druhá) Hodnocení: Vítěz soutěže Vítěz ZD

Autor:
Přidáno:
Hlasovalo: 14

     Celú miestnosť napĺňalo ticho. Nie hrozivé a výhražné, lež pokojné a kľudné, uvoľňujúce ticho, ktoré narúšal len romantický praskot ohňa v krbe v rohu miestnosti. Nenásytné plamene sa zvíjali a poskakovali, požierajúc pritom predhodenú potravu, a napĺňali miestnosť neforemným mihotavým svetlom. To kĺzalo po stenách i nábytku a nútilo predmety vrhať na seba stále sa meniace tiene rôznej dĺžky i intenzity, pričom halilo všetko vôkol do jemného červenožltého závoja nasiaknutého hrejivou vôňou žeravého ohniska. Uprostred tohto neforemného kaleidoskopu tíšivých vnemov, v samom centre mojej pozornosti stála posteľ, ktorej silueta sa s pravidelnosťou raz dvíhala a hneď nato klesala.
     Pokľakol som k nej. Dlhé a jemné, tmavohnedé až čierne vlasy sa v žiari ohňa matne zamatovo leskli a pokrývali celučičký môj vankúš, na ktorom spočívala aj jej prekrásna hlávka. Nahol som sa bližšie k nej. Velikánske hnedé oči držala v spánku ukryté pod viečkami a ušká pod vlasmi, no jej pery stále fungovali ako magnet. Plné a volajúce. Ustrnul som pri pohľade na ne a myšlienky mi zabiehali k predchádzajúcim udalostiam.
     Už odo dňa, keď sa Tinwe pripojila k Sagiturskej družine sme si navzájom prejavovali nepochopiteľné sympatie a i keď som si to niekedy možno nechcel priznať, usiloval som sa o jej prítomnosť vždy, keď to len bolo možné. Neprekvapilo ma teda príliš, keď jedného večera udalosti akosi spontánne viedli k tomu, že sme sa s Tinwe vybrali na večernú prechádzku. Proste len tak ísť sa prejsť a pozhovárať sa. Napriek tomu, že som na nič podobné nebol zvyknutý, som to prijal s veľkou radosťou až nadšením, čím som tak trochu prekvapil i sám seba. Opustili sme Gorjova - vychýrenú karnackú krčmu - a dali sme sa na potulky nočnými ulicami. Vybral som najkratšiu cestu von z mesta k lesu, pretože som vedel, že prechádzka popri Ectarii sa jej istotne bude páčiť. Kým sme na to miesto dorazili, nehovorili sme veľa. Vskutku som sa ju len snažil presvedčiť o tom, že som chlapíkovi, ktorý ju práve u Gorjova obťažoval, nechcel dolámať všetky prsty a nakoniec i väzy a ona sa na oplátku tvárila, že si to nemyslí. Tuším jej to lichotilo.
     S prvými jemnými a vzdialenými zvukmi žblnkotania potôčika doľahli na naše duše tiene spomienok a nostalgie a keď už voda Ectarie zurčala priamo povedľa nás, dozvedal som sa pomaly príbeh Tinwinej minulosti.
     Tinwe strávila svoje najútlejšie detstvo pod starostlivou ochranou entov v Silma – ale, teda Striebornom lese, čo vysvetľovalo jej neobyčajnú lásku k stromom i výnimočný talent v pohybe po nich. Zo slov svojich opatrovateľov sa Tinwe dozvedela, že ju sem jej rodičia priniesli a do opatery entom zverili ako ešte veľmi maličkú, no kto sú jej rodičia, prečo ju takto opustili, kde je jej domov a ako má k nemu nájsť cestu boli otázky, ktoré ostávali nezodpovedané po celý jej život. Túžba po odhalení tajomstiev svojej minulosti bola hnacia sila, ktorá ju usmerňovala vo všetkom, čo robila a viera, že raz nájde svojich rodičov alebo niekoho iného, kto jej zodpovie otázku, prečo ju nechali samotnú v cudzom svete, sa pre ňu stala niečím ako osobným náboženstvom.
     Mojej drahej Tinwe sa o tomto všetkom nehovorilo ľahko, no bolo poznateľne vidieť i cítiť, že s každým slovom, ktoré vyriekla, s každým jej slovom, ktoré zaznievalo v mojich ušiach, je jej duša pokojnejšia. Ani v najmenšom som nechápal, čím som si zaslúžil dozvedieť sa toto všetko, no neváhal som dlho, aby som jej tento prejav dôvery opätoval a začal som rozprávať o tom, o čom som zvykol rozprávať najmenej, teda vlastne vôbec. O matných spomienkach na úplne prvé roky života v Rohrii, o požiare a smrti oboch rodičov, o strate domova a živote na ulici, O Signii, Fortinbrassovi a jeho výuke až po dobrodružný život v družine Sagiturov.
     Obaja sme rozprávali dlho a veľa, výdatne sme si vylievali dušičky, až kým neprešiel večer do hlbokej noci a jeden z najkrajších a najjasnejších splnov Mesiaca, aké som kedy videl, zmenil svet na zmes odtieňov čiernej a striebornej farby. Pohľad mi prelietal od hviezdnatej oblohy k okolitej tajomnej prírode a ustrnul na jej nádhernej tvári. Krvavočervená sýtosť jej pier ma až zaskočila. Všetko vôkol bolo len strieborné a čierne, čím jej pery priam žiarili v temnote a budili rovnaký dojem ako môj obľúbený ištarový kvet na šedom spálenisku domu a popole mojich rodičov. Bola to veľmi zvláštna predstava. Do hlavy sa mi neodbytne vkrádala myšlienka, že som k tomuto stvoreniu Osudom viazaný...
     „Tak čo je?“ ozývala sa otázka zo vzdialenej neprítomnosti, „Istafix, čo sa deje?!“
     „Prečo sa na mňa tak pozeráš?“ opýtala sa nástojčivo a zvedavo otvorila oči. Pristúpila pritom bližšie, čo ma vytrhlo zo zamyslenia a priviedlo k odpovedi jej spýtavému pohľadu.
     „Prečo si Hviezdička?“ vyhŕkol som odrazu.
     „Čože?“ spýtala sa s neskrývaným údivom.
     „Prečo ... Teda, chcem povedať ... Odkiaľ vieš, ako sa voláš?“ vykoktal som napokon.
     „Ach tak,“ usmiala sa, „Tinwe nie je moje pravé meno. Dali mi ho enti, pretože som vraj medzi nimi bola ako malá žiarivá hviezda na tmavej nočnej oblohe. Že som Laurea som vyčítala z ornamentov na mojej dýke a rodinných šperkoch. Je to meno môjho rodu.“
     Pousmial som sa. „Je to krásne meno...“
     A tieto slová ostali visieť vo vzduchu ako závoj nedokončenej myšlienky, ktorá sa ako ozvena ozývala v našom podvedomí. Chvíľku bolo počuť len žblnkotanie potôčika a zvuk našich krokov, ako sme každý vo vlastných myšlienkach, napriek tomu však tak nezvyčajne spoločne hľadali odpovede na naše otázky.
     „Istafix,“ ozvala sa napokon rozochveným hlasom, až ma to prekvapilo.
     „Istafix, chcem ísť domov,“ riekla a s výrazom hlbokého vyčerpania sa ku mne nahla. Priskočil som, aby som ju podoprel, no nakoniec som ju objal a vzal do náručia. Nebránila sa.
     „Hneď tam budeme,“ povedal som chlácholivo a otočil som sa smerom späť do mesta.
     „Nie, Istafix!“ primkla sa pevnejšie, „Domov...“
     Na lícach sa jej trblietali strieborné slzy. Ostal som bezradne stáť.
     „Kde je domov?“ opýtal som sa opatrne. Nato sa Tinwe schúlila ako maličké dievčatko v plnom uvedomení svojej bezradnej bezmocnosti a zavzlykala.
     „Ja neviem...“
     V tej chvíli som nechcel prekrikovať jej plač, aby som ju nevystrašil, a tak som sa nahol až k jej hlavičke a zašepkal som jej do ucha: „Ja už domov nemám a preto hľadám nový, to vieš. Mohli ... možno by sme mohli hľadať spoločne.“
     Nato sa Tinwe trochu upokojila a takmer nebadane, bez slova, prikývla na súhlas.
     „Sľubujem ti, že ho nájdeme,“ povedal som, posmelený takouto reakciou. Opäť prikývla a úplne prestala plakať, čo ma v podvedomí presvedčilo o tom, že to, čo mám na srdci je skutočne to, čo chce Tinwe počuť, a tak som udivený sám sebou počúval, ako vravím: „Možno by to mohol byť i náš spoločný domov. Usadili by sme sa tam ... ja a ty ... spolu by sme pracovali, radovali sa, ehm ... žili by sme spolu...“
     Pri týchto slovách ku mne Tinwe prudko zdvihla zrak s výrazom tváre, ktorému som nerozumel, pretože som ho ešte nikdy predtým nevidel, a hľadela mi priamo do očí. Asi som nemal...
     „Prepáč,“ povedal som a utrel som jej z tváre potôčiky hviezd.
     Potom sme zmĺkli. Odniesol som ju späť do nášho prenajatého domu, no uložil som ju do svojej postele. Moja Elfia kráska zaspala už počas cesty a teraz len tíško priadla. Rozhodol som sa, že dnes prespí u mňa, a tak som rozložil oheň v krbe, pokľakol som k nej a zbožne som ju pozoroval, dumajúc o tom, čo sa stalo. Až po tento moment...
     Tinwe otvorila oči a ja som precitol zo svojho zamyslenia.
     „Ahoj,“ povedala s úsmevom, „Mala som krásny sen.“
     To boli celkom povzbudivé slová.
     „A čo sa ti snívalo?“ opýtal som sa veľmi dôverne.
     Tinwe však neodpovedala, čo ma opäť zneistilo, tak sme sa len mlčky dívali jeden druhému do očí a počúvali praskot horiaceho dreva. Napokon vystrela ruku a pohladila ma po tvári.
     „Toto...“ šepla, pritiahla si ma k sebe a vtisla mi na pery horúci bozk. Bol som neskutočne prekvapený, no v hlave mi hralo: Konečne! Konečne ukojená túžba po jej perách...
     Bozkávali sme sa pomaličky a dlho a bolo to strašne krásne. Tinwe voňala vanilkou a mliekom a chutila nekonečne sladko. Keď som sa od nej pomaly odtiahol, pozerala na mňa svojimi hlbokými očami a vzrušene dýchala.
     „Miluj ma,“ zašepkala.
     Tie slová boli ako oheň. Oheň, ktorý ma začal spaľovať zvnútra, až mi krv v žilách začala vrieť a moje srdce sa chvelo. Triasol som sa túžbou a v prudkom prebudení mojej dávno zabudnutej milostnej vášne som konečne zabudol na to, že som len človek, nehodný tohto vznešeného stvorenia, a rozhodol som sa splniť prianie žene, ktorú milujem.
     „Milujem ťa,“ zašepkal som i ja, keď som ju ukladal pod seba a ona mi nežne zobliekala košeľu.
     A bola to veľmi magická a krásna, no predovšetkým neopakovateľná noc, v ktorej bol každý okamih slastným zázrakom, hodným trvania Vekov, a tak šťastne nezvratným momentom. Domovy boli síce stále stratené, no my sme boli jedna duša, jedno telo.


Istafix

venované Tinwe (Gladíniel) ... z čistej lásky

Diskuze

 Uživatel úrovně 0

Istafix: No coment a ty to tiež vieš. Proste perfektné.


 Uživatel úrovně 0

istafix, no ja si nepomozem, ale tebe to fakt ide... velmi pekneeee


 Uživatel úrovně 0

Si myslíš, že si nechám újsť druhú časť ??? tak to sa mýliš... zase sa opkaujem "nádherné"


 Uživatel úrovně 0

...simplemente maravilloso...


 Uživatel úrovně 8

Oheň v krbu je klasická romantická kulisa, kde lze rozehrávat pestrobarevné melodie úvah a pocitů... A byť by to byla kulisa opotřebovaná, zde je plně funkční a působivá.
Zdraví Holger


 Uživatel úrovně 0

Ďakujem Ti, Láska moja najdrahšia. Milujem Ťa nado všetko na tomto ... svete! Ešte raz ďakujem. Je to ten najkrajší vianočný darček, aký som kedy dostala za môjho kratičkého života.

(xybičky /najmä gramatické/, aj keď ix bolo máličko, sme si už vydebatovali, takže sa k tomu už nemusím viac vyjadrovať.)
*cmuq*

Tinwe


 Uživatel úrovně 0

Excellent! Vynikajuco skloubeny kusok romantiky, miestami smutne, miestami ako Dvaja Proti Celemu Svetu, ako celok vynikajuce...


 Uživatel úrovně 0

Hmm, nedalo mi to a nejdříve jsem si přečetl znovu první část.

Zde není co dodat, prostě krásně napsané...

Tuax - hele, pardále, nemohl bys trochu ododstavcovat ? Takle se to při čtení celkem promítá, pár odstavců s jednou mezerou by určitě nebylo na škodu...

T.


 Uživatel úrovně 5

Naprosto nádherně popsaný láskyplný příběh plný romantiky. Nádherná atmosféra, napsané pro čtení jedním dechem. Pěkně vyvedená kombinace myšlenek a reality. Jen u dialogů, to trochu skřípalo. Trošku násilné přechody a jednotvárnost co se týká uvozovacích vět. Ale na druhou stranu jsou dialogy pěkné obsahově a hlavně dobře zapadají do příběhu...