Články&Eseje

Historka o Sanderovom slávnom magickom predstavení alebo „Show must go on“ (opis udalosti z rozsiahleho celku Putovanie a osudy Sagiturov) Hodnocení: Kvalita

Autor:
Přidáno:
Hlasovalo: 15

„Vstávaj!“
„Vstávaj!!!“
Dve či tri facky.
„No tak sa už doriti preber!“ zareval som na Sanderovo bezvládne telo. Sanderova reakcia na úrovni vzácneho plynu.
„Hovado,“ nechal som ho zviezť sa k zemi. Telo s dutým zadunením dopadlo na drevenú podlahu a ostalo ležať v sladkom opileckom spánku. „Ako sa mohol tak...“
„Na mňa nepozeraj,“ ohradil sa Irsanio, „ja som s ním nebol. Ja som ho len našiel. Chlastal s Minscom.“
„A ten je kde?“
„Vedľa v stane. Taktiež kaputt.“
„No beeeezva,“ zaúpel som, načo sa do debaty zapojila Tinwe.
„Vystúpenie má o necelú hodinu. Keď sa správa mesta dozvie, že jeden z nás uprednostnil domáci chlast pred pozornosťou starostu kráľovského mesta, nevznikne z toho nič dobrého. Niekto ho musí zastúpiť.“

Moji priatelia pri tomto nápade uznanlivo pokyvkávali hlavami, až sa ich zamyslené pohľady rad – radom zastavili na mne. Mierne ma to prekvapilo, tak som prestal súhlasne hlavou natriasať.


„He?“
Prečo, kurva, ja, pomyslel som si.
„Prečo, prosím pekne, ja?“ povedal som.
„Všetci tu vedia, že Sanderus je elf. Si tu jediný chlap, ktorý sa zaňho teoreticky môže vydávať,“ začala Tinwe. Pohľad mi padol na moju milovanú, potom na bradatého trpaslíka Thorina, dlhovlasú Dynaheir a nakoniec na malú chlpatú guľu kuduckej hrdosti – Irsania. Hmmm... vskutku som tu bol najobjektívnejším kandidátom. „Máš dlhé vlasy , tie ti zakryjú uši a inak – si minimálne taký krásny ako ktorýkoľvek elf.“ dokončila.
Jemne sa ku mne pritisla. Tinwe na tomto podujatí evidentne veľmi záležalo.
„Pjosím, Istafix. Urob to pre mňa...“ zatiahla zamatovým hláskom a rozkošne zažmurkala.

O päť minút som už stál navlečený v Sanderovom rúchu v zákulisí, pozoroval Tinweninu úvodnú reč a hudobné predstavenie, pričom som sa klepal ako pokročilý epileptik tesne pred záchvatom.


„Doriti aj so ženským pôvabom...Thorin!“

Trpaslík sa objavil v obdivuhodne krátkom čase, akoby bol vyliezol z latríny hneď vedľa. No kto vie...


„Ja to nezvládnem. Musím sa napiť.“
„Len pred chvíľou si sa rozčuľoval nad tými dvoma a teraz chceš skončiť ako oni?“ okríkol ma kazateľsky.
„Nechcem skončiť ako oni. Len začať. Potrebujem niečo na nervy.“

Môj priateľ trpaslík síce chvíľu otáľal, no onedlho sme sa už obaja gúľali na zemi v záchvatoch smiechu spôsobených bohvieakým domácim alkoholom a akýmsi podivným fajkovým korením. Pomerne veľa času sme zabili filozofovaním o témach ako Kto žije na Mesiaci?, Anarchia kontra monarchia a Ako by vyzeral Irsanio, až by sme ho oholili.


Keď sme si už podávali ruky na súhlas toho, že sa náš kuducký priateľ jedného rána zobudí s podstatne menším optickým objemom svojho tela, nás vyrušilo slávnostné „...Čarodejník Sanderus! Potlesk pre sagiturského mága!“
Táto veta ma ovalila ako mech s pieskom.
„Ja, ja ... o čom to tu, dopekla, hovoríme? Vôbec sme nevymysleli, čo budem robiť.“
V tejto chvíli sa Thorin prejavil ako bezodná studnica originality.
„Necháš zmiznúť pomaranč.“
Akoby ma ovalili mechom s pomarančmi.
„Čo?“
„Necháš zmiznúť pomaranč.“
„Čo?!“
„Necháš zmiznúť pomaranč!“
„To si jak predstavuješ?“ spýtal som sa zúfalo.
„Budeš mať pomaranč a nenápadne mi ho hodíš do zákulisia.“ vysvetlil.
„Nenápadne pred polovicou kráľovského mesta?!“ bol som s nervami na pokraji.
„No... keď sa nikto nebude pozerať.“
„Keď sa nikto ... ty si vážne debil.“
„Čo?“
„Že si debil.“ zopakoval som.
„Máš niečo lepšie?“
Nemal som nič lepšie. „Hmmm... tak poďme.“

Dokonca i počas tej krátkej cesty k javisku som ani na chvíľu nemyslel na náš slávny za dvadsať sekúnd zosnovaný plán, skôr na to, že taký bizarný rozhovor som už dávno nepočul. Zdalo sa mi to zábavné.
Keď som začul nepokojný šum obecenstva, ozvala sa u mňa strašná žalúdočná nevoľnosť a brutálny tlak v močovom mechúre o veľkosti minimálne troch mlynských kameňov. Neprirodzene som sa teda domravčil za javisko a začal som zhŕňať rúcho.


„Bože, čo tie róby nemôžu mať nejaký otvor? Sa človek ani vyšťať normálne nemôže.“ hromžil som sám pre seba.
„Sanderus na scénu!“ začul som Tinwin naliehavý hlas.
Vynervovaný, unáhlený a vôbec ... opitý a zhúlený som chytil paniku a jediné, čo zo mňa vyliezlo bolo tiché kvílenie: „Niééééééééééé ... to niééééé...“
Thorin reagoval okamžite: „Čo nie? Aké nie? Nebodaj si sa ... niéééééé...“ „Niééééééé.“

V tejto chvíli mali náhodní zákulisní diváci možnosť uzrieť dve pokrútené postavy, ako kŕčovito nariekajú nad Sanderovým ošťatým plášťom.


„Niéééééé!“ zavýjali sme doširoka – doďaleka. Diváci sa začali zdesene obzerať a všetky psy v okruhu sto siahov začali vyplašene skučať a zavýjať. V našom kakofonickom opernom predstavení nás vyrušila Dynaheir: „Istafix! No tak vylez na scénu, lebo za toto predstavenie nedostaneme ani mizerný meďák!“ Nato ma zdrapila za rúcho, vytiahla ma hore drevenými schodmi a celou silou sotila na javisko.
Tak a je to tu... Zaznel mohutný potlesk ako prejav vysokých očakávaní, ktoré vzbudila Tinwe prehláseniami typu: „Musíte mať strpenie. Maestro sa musí pripraviť...“

Preboha! Neistým krokom som sa došuchtal do stredu javiska a zrak som uprel smerom k obecenstvu. Nie polovica, lež celé mesto bolo prítomné. A ja som vymletý. Totálne vymletý. Pokiaľ som tam stál a tupo hľadel na tú masu ľudí sa mi hlavou preháňalo strašne veľké kvantum hlúpych myšlienok, no nič užitočné tam nebolo. Môj myšlienkový pochod vyzeral asi takto: Som vypečený ako svieca ... jo, to teda som ... totálne. A som v riti ... totálne. Čo tu vlastne robím? Som tu za mága, tak čo ... ??? ... som ošťatý ... to snáď nie, ó niééééé. Koľko tu môže byť ľudí? Riadne veľa. Milión. Nekonečno. Nekonečno +2 ... minimálne. A to nekonečno+2 vyzerá, že na niečo čaká ... jéminé, však to ja ... áhá. Čo sme to s Thorinom vymysleli? No tááááák. Krucifix, som tak vymletý...


Počiatočná eufória z môjho príchodu opadla a diváci za začali opäť netrpezlivo hniezdiť a vo dvojiciach diskutovať. Priblblo som sa poškrabal za uchom a k lakti sa mi skotúľal guľatý predmet. Nechal som si ho padnúť do ruky. Pomaranč. Na čo mi tu preboha bude pomaranč? Aby sa však niečo dialo, zdvihol som ho nad hlavu a demonštratívne ukázal ľuďom v prvých radoch.


Hmmm ... čo tým asi sledujem?
Potom som ho vyhodil, opäť chytil...
Ou, ou, ou ... temer mi spadol
...a vrcholne sústredene som sa naň zahľadel.
Čo také objavné môžem predviesť s nejakým posratým pomarančom?! Čo sa zvykne robiť s pomarančom? Žeby zjesť? Nééé ... chujovina. To ich nejaký ošťatý pako, žerúci pomaranč dovedie k nejakým hromadným orgazmom??? Nechce sa mi veriť...

V tej chvíli som si však spomenul na časť môjho rozhovoru s Thorinom (Si debil – Máš niečo lepšie?), ktorá mi dala nezvratný pocit, že sme nič objavné nevymysleli a tým pádom ani nič také nemôžem predviesť. No čo už. Ešte že tu nerobím chuja zo seba, ale zo Sandyho. Dal som sa teda lúpať tú oranžovú vec a v hlave sa mi stále vracali tí Obyvatelia Mesiaca, Anarchia kontra monarchia a podobne, načo ma asi v polovici čistenia ovládla úplná apatia, a tak som ten pomaranč znechutene hodil niekam preč.


Postúpil som dopredu, teatrálne zodvihol ruky a mysticky zahlásil: „Teraz sa stanete svedkami niečoho celkom neobyčajného...“
Och, tak to som zvedavý
„...mág Sanderus sa o chvíľu bude zahrávať so životom len pre vaše pobavenie...“
He? Čo to tu kvákam?
„...uvidíte umelú smrť a opätovné vzkriesenie priamo tu a teraz!“
Čo?! To som vážne povedal?

Tak a tuto sa autonómna činnosť mojej huby zastavila a žiadna autonómna činnosť tela sa nedostavila. Bolo to na mne... Zhlboka som sa nadýchol a potom som si prudko oboma rukami obchytil krk, vyplazil jazyk a vypúlil oči a pravdaže som nezabudol na patričné zvuky. Niečo v zmysle: „Kchékŕŕkapák...“ Potom som sa pokrútil ako vodný červ na prudkom svetle a zviezol som sa na zem. Začul som zdesené híknutia a vystrašený detský plač. No čo ... som lepší herec než čarodejník. Potom som asi päť minút nenápadne študoval zemský microcosmos a až ma to omrzelo, som so strojenou, takmer neprekonateľnou únavou vstal. Letmým pohybom ruky som naznačil, že to bola maličkosť a žiaden potlesk nie je nutný, ten však ešte zmocnel a za jeho doprovodu som sa starecky odšuchtal do zákulisia. Tam ma čakali osobné ovácie, no jediné, čo mi v tých chvíľach zamestnávalo myseľ bolo, ako dlho si obyvatelia Mationu budú pamätať Sandera ako mierne pribrzdeného, ošťatého mága (rozumej: cvoka) s predstavením do desať rokov nevhodným.



Istafix venované Sanderovi a Sinčovi...

Diskuze

 Uživatel úrovně 0

Pěkná, pohodová a vtipná povídka. Dalo by se i něco zlepšit - ale u čeho ne že? :-))

S přáním nekonečné inspirace ObrLuda


 Uživatel úrovně 0

Istafix: Ostatnými postavami si myslel koho ? Ja som rozlišoval medzi postavami v družine. Je pravda, že taký obyvateľ by šermiara nazval bojovník, to je jasné...

Predstav si nasledujúci príklad...

Postava čarodeja nevie rozlíšiť, či jeho protivník je tiež čarodej, alebo mág ? Ak ty sa po tomnto neukľudníš, tak ti démona strčím tak do ri.. ok ?

Irsanio d. F.


 Uživatel úrovně 0

Kefo, už ma s tým nekefuj! Teraz pochop, že pri niektorých povolaniach je tá odlišnosť viditeľnejšia - tak napr. ten tvoj bojovník... dajme tomu že by to bol šermiar a ostatné postavy ho tiež ohodnotia ako bojovníka i keď podľa pravidiel DrD je to iné povolanie. Takisto pyrofora by Istafix (nie ja) vždy vnímal ako alchymistu, avšak theurga už ako theurga ... nie je to u všetkých povolaní rovnaké a u mága/čarodeja je ten rozdiel myslím minimálny ... keď sa už po tomto neukľudníš nájdem si ťa a zmastím, ok?
Teš sa na vendetu!

Istafix V. R.


 Uživatel úrovně 0

Chceš mi povedať, že napr. postava čarodej nevie odhadnúť povolanie svojho druha /bojovníka/ ? Keď čarodej vidí, že jeho druh v ruke drží kyj a vie s ním dobre bojovať ?
Chceš mi povedať, že medzi postavami je ťažko rozpoznateľný pyrofor a theurg ? Alebo medzi hraničiarom a druidom ?


 Uživatel úrovně 0

a ešte pre Cefea: mojko, postavy nevedia nič o "povolaniach" a je im fuck či je to mág, čarodej, zaklínač abo čo, takéto striktné a úzkostlivé rozdeľovanie poznajú len hráči


 Uživatel úrovně 0

šetkým ďakujem za úprimné hodnotenie
poz. pre Shelagha: nie, toto bolo poviedka, nie opis dobrodružstva, inak by som to dal do tej kategórie... ale inak, mali sme aj takéto dobrodružstvo, normálka s PJom a nepoužili sme jedinký raz kocku ani tabuľku ... mali sme Vianoce :)))


 Uživatel úrovně 0

Istafix - Krásná povídka, trochu slabší než- li ostatní, ale zaso má kouzlo.

Drahá Shelagh - jsou, ale já se snažím zde číst vše, takže to holt chvíli trvá, hlavně pokud máš modem a většinu prací, čteš doma.

S pozdravem Terátor


 Uživatel úrovně 5

Mě by zajímalo, jestli je to příhoda ze hraní DrD, protože pak je to naprosto skvělá příhoda, nebo je to vymyšlená povídka - pak zas tak skvělá není.
A je škoda, že jsou Češi líní číst ve slovenštině, protože tu nevidím žádné hodnocení známých českých diskutérů.


 Uživatel úrovně 0

aaaaaaaaale prosím Ťa, Cefeus. veď ja nexcem a ani som nikdy nexcela, aby si menil svoj názor. ak si si nevšimol, tak máme aspoň približne rovnaký názor na túto poviedku, viz. moje a Tvoje hodnotenie. ja som sa čisto rozhorčovala nad Tvojou poznámkou, že pri čítaní naxádzaš aj PRAVOPISNÉ xyby a TIE ma zaujímajú!prosím, ak si nejaké našiel (GRAMATICKÉ XYBY), tak mi, prosím, daj vedieť. rada sa nexám poučiť a najbližšie tú xybu snáď neprehliadnem.

PS:inu, Tvoje ->veľa krát sa píše SPOLU-> veľakrát


 Uživatel úrovně 0

Istafix: Autor poviedky hovorí, že je to úplne irelevantné ??? No, nečchcem ti do toho kecať, ale práva autor by si mal dať na tieto "detaily" záležať... okrem toho v predchádzajúcich "putovaní sagiturov" bol Sanderus označovaný ako čarodej, preto považujem exaktnosť oslovenia. Možno sa ti to zdá nepodstanté, ale čitateľa to môže zmiasť... už básnim čo ? .o)

Gladíniel: Skús ma pochopiť, tu ani tak nejde o gramaticke, ide skôr o to, že to nieje zábavné. Istafix dokáže aj lepšie písať. V predchádzajúcich článkoch dokázal hĺbku svojho písania a veľa krát to bolo zábavné, viz moje hodnotenia...
Ale napriek tvojmu rozhorčeniu názor nemením... a mrzí ma naše nedorozumenie