Články&Eseje

Jazero Snov (opis udalosti z rozsiahleho celku Putovanie a osudy Sagiturov) Hodnocení: Geniální

Autor:
Přidáno:
Hlasovalo: 15

„Luna“

Bola krásna, jasná, hviezdnatá noc a mesiac svietil všetkým osamelým dušiam na cestu k vykúpeniu. Takúto vlastnosť som odjakživa, nevedno prečo, prisudzoval tomuto tajomnému nočnému korábu.


Dnešok bol však v niečom zásadne odlišný. V dnešnú noc pre mňa mesiac stvoril krásny a dosiaľ nepoznaný jasný nočný svet. Les ševelil jemnými nočnými zvukmi, všetky krvilačné zvery a zradné nástrahy voľnej divočiny sa stiahli do úzadia a prenechali noc orchestrickým umelcom lesnej prírody. Vzdialený spev malej hŕstky osamelých vtákov, praskot suchých konárov pod opatrnými nohami ustráchaných jeleňov a laní, či neprestajné cvrlikanie cvrčkov mi dávali uvoľňujúci pocit splynutia s prírodou.

Odvšadiaľ sálal pokoj a mrazivá atmosféra navlhnutého vzduchu a predovšetkým – dnes som nebol osamelá duša, túžiaca po vykúpení.


„Luna.“ zopakoval som a pokúsil som sa napodobniť pôvabný elfský prízvuk jej slov.
Sedela povedľa mňa schúlená do klbka, kolená pri brade a v duchu sa náramne zabávala na tejto jazykovej výuke.
„Ľudia vždy vravia, že naša reč je výnimočne krásna,“ povedala tento krát spoločnou rečou ľudí, „no ja som si to doteraz nikdy neuvedomovala...kým si mi nezačal vravieť tie...to včera...“
Zadíval som sa na ňu. Bola stále rovnako krásna. Dlhé plavé vlasy jej spočívali na pleciach, chrbte a pokrývali i kolená a mesačný svit jej hrejivý zlatý vzhľad menil na chladivé striebro. Bola však takto možno ešte príťažlivejšia než obyčajne. Jej snehobiela pokožka a krištáľovo čisté striebro vlasov vo mne vzbudzovalo dojem stvorenia, ktoré treba nutne chrániť a milovať. Milovať...
„Obdivujem viac pery, ktoré tie slová vyslovujú, než slová samotné.“ zopakoval som včerajšiu úvahu, načo sa moja Láska pod žiarou hviezd ledva badateľne začervenala a zahanbene usmiala. Zbožňoval som každý takýto prejav čistoty jej jemnej duše.
Sedela teda ešte stále s kolenami pod bradou a zamyslene sa dívala smerom k neďalekej čistinke a neveľkému jazierku pri okraji lesa.
„Eyana.“ ozval som sa potichu.
Pozrela sa na mňa svojimi hlbokými očami a zračil sa jej v nich všadeprítomný belasý odraz sveta. S touto magickou iskrou v očiach sa ma bez slov pýtala, prečo som ju oslovil.
„Prečo si tu, Eyana?“
„Nechápem.“
„Myslím prečo si tu...so mnou...“ upresnil som.
Namiesto odpovede sa mi opäť zahľadela do očí a nechala ma chvíľu utápať sa v hĺbke svojho pohľadu, vidiac mi tak až na dno srdca a duše.
Nato sa vytrela a vzala ma za ruku.
„Poď so mnou.“ zašepkala. Bol to viac rozkaz než želanie, ale ani na chvíľu som nepomyslel na to, že by som jej nemal vyhovieť, a tak sme sa ruka v ruke vydali tichou nocou cestou, ktorou ma viedla k jazierku.

Pri jeho brehu som ostal stáť, no ona bez zaváhania pokračovala ďalej. Sčerila dovtedy úplne pokojnú hladinu vody a tá jej postupne zaplavila členky, lýtka a kolená, no ona pokojne a cieľavedome kráčala ďalej, zatiaľ čo ja som ešte stále bezradne stál pri brehu, nevediac, k čomu toto všetko vedie a díval som sa, ako sa odo mňa pomaly vzďaľuje.


Keď jej už voda siahala po pás, konečne sa otočila a vyzývavo vzpriamila ruky mojím smerom, akoby v očakávaní objatia. To bol zrejme impulz, na ktorý moje podvedomie čakalo – bez najmenšej myšlienky odporu som vykročil vpred. Na nohách som mal síce ľahučké kožené čižmy pod kolená, no keď som zišiel dostatočne hlboko, zaliala mi ich voda a pohyb sa stal strašne obtiažnym. Moja výstroj a oblečenie patrili k najľahším spomedzi dobrodružných povolaní a nemal som so sebou žiadne zbrane, no v porovnaní s jej jemnými bielymi šatami, ktoré na jej postave sedeli tak dokonale, akoby jej v tekutom stave priľnuli na holé telo, som sa stal strašne neobratným. Ruky však držala stále neúnavne zdvihnuté a ja som ju nechcel nechať čakať ani jedinú zbytočnú sekundu, a tak som i naďalej bez mihnutia oka zápasil s váhou a odporom vody.


Keď som konečne došiel až k miestu, kde stála, ovinula ruky okolo môjho krku, pritiahla si ma bližšie a celým telom sa ku mne pritisla. Rukami som ju objal okolo drieku a cítiac jej ňadrá na svojej hrudi som pociťoval toľkú vášeň, až som myslel, že sa z nej zbláznim. Vtom prehovorila.


„Nemôžem ti vyznať lásku, drahý Istafix. Nemôžem, pretože ak by som to urobila, srdce by mi viac nedovolilo opustiť ťa. A ja si niesom istá.“
„Ako to myslíš? Chceš povedať, že o mne pochybuješ?!“ horel som vytržením, „Milujem ťa, Eyana, milujem! Moja láska k tebe je čistá ako východ slnka v tvojom mene, ako vodopády modrých vôd v záhradách Avalonu, ako...“
„Nie, bože to nie.“ prerušila môj plamenný výstup, „Nepochybujem o tvojej láske. Ide o niečo iné. Nechaj ma nech ti to vysvetlím.“
Kypela vo mne ešte vášeň a mierne rozhorčenie, ale prikývol som na súhlas.
„Takže,“ zhlboka sa nadýchla a chvíľu váhala, akoby rozmýšľala, z ktorej strany začať. „Skutočnosť je taká, že na teba čakám už od svojich pätnástich rokov. Bola som ešte veľmi mladá, keď ma moji rodičia vzali k Leilithien, aby som sa o tebe dozvedela. Leilithien je veľmi mocná a vážená kňažka nášho ľudu a celé elfské pokolenie sa k nej utieka kvôli dobrej rade a vešteniu. A mne...“
Zmĺkla a akoby mimovoľne sa postavila na špičky nôh, až bola vzdialenosť našich pier asi ako tri hrúbky môjho meča.
„A mne predpovedala šťastný život s mužom z rodu ľudí. Vravela o veľkej jazve na jeho srdci, ktorú však práve ja môžem vyliečiť a odmenou mi má byť čistá a úprimná láska toho človeka. Istafix, to všetko...to všetko si ty, ale...je tu ešte tá skúška.“
„Aká skúška?“ vyhŕkol som.
„Zmienila sa o skúške, ktorú musí ten človek zložiť skôr, než dôjde k naplneniu našej lásky.“
„A o čo ide v tej skúške?“ opýtal som sa, úplne presvedčený o sebe samom a odhodlaný na čokoľvek.
„To ja neviem,“ odvetila „je to vec osudu a osud nás neminie. Ja verím, že čas tvojej skúšky nastane a verím aj, že ju zdoláš úspešne, neviem však, kedy sa tak stane.“ Nato zmĺkla a ja som videl, že je to posledná vec, ktorú v tomto ohľade povedala. Koniec – koncov, už nebolo čo povedať. Niekoľko chvíľ nato som strávil triedením myšlienok a vnímal som len, ako ma Eyana skúmavo, až ustráchane pozoruje a úzkostlivo očakáva moju reakciu. I keď ma to neskutočne zarmútilo, v podstate som plne chápal, prečo mi nemôže dať, čo by som chcel alebo aspoň povedať to, čo by som chcel počuť. Naproti tomu, prečo stojíme obaja v noci temer uprostred nejakého hlúpeho jazera, to som pochopiť nevedel. Zatváril som sa tak zhovievavo a chápavo, ako som len vedel a miesto toho, aby som jej vmietol do tváre, čo si o takýchto hlúpych predpovediach myslím som sa opýtal: „Prečo si ma sem priviedla?“
Na moje prekvapenie sa Eyana opäť začervenala a akosi potmehúdsky sa usmiala.
„Toto je Jazero Snov,“ povedala, „Krásny výtvor umenia mágie najzbehlejších kúzelníkov z nášho rodu. Jeho sila spočíva v tom, že dokáže dodať každému snu nevídaný nádych skutočnosti. Predstavuje spôsob, ktorým môžeš zažiť ako naozaj všetko, čo si praješ.“

Rozhliadol som sa vôkol a díval som sa na už opäť pokojnú hladinu jazera, ktoré malo podľa jej slov poskytovať takéto úžasné možnosti. Čas na to, aby som popremýšľal i o tom, čo presne tým chce môj Poklad vlastne dosiahnuť som však nedostal. Hneď vo chvíli, keď som jej opäť venoval pohľad sa totiž pritiahla bližšie a vtisla mi na pery horúci, náruživý bozk. Bol som síce prekvapený, no s radosťou som ho opätoval. Nasledoval však ďalší a ďalší až som pocítil dotyk jej teplučkého jazyka. Cítil som, ako sa rozvášnila, jej bozky boli sladké a stále viac plamenné. Bez toho, aby sa od mojich pier čo i len na sekundu odtrhla podskočila, objala ma nohami okolo pása a rukami mi pevne vošla do vlasov. V snahe poskytnúť jej oporu som ju pridržal za zadok a ten dotyk bol pre mňa vrcholom blaženosti. Nezotrvali sme však takto viac než dvadsať sekúnd, pretože v istom momente sa Eyana nachýlila dozadu a ja som začal strácať rovnováhu.


Zapotácal som sa vpred a povedal som niečo ako: „Miláčik, veď...veď spadneme.“, načo sa však ona len krásne zvonivo rozosmiala a ešte mocnejšie sa zaklonila vzad, držiac ma nohami stále pevne okolo pásu.

Zapotácal som sa druhý krát a začali sme sa neodvratne nakláňať v ústrety pádu do vody. V tej kratučkej chvíli sa moja Láska vzopäla, opäť ku mne priľnula celým telom a naše pery splynuli v hrejivom bozku, s ktorým sme sa vnorili do temného a chladného vodného živlu Jazera Snov.



Istafix

venované Veronike...

Diskuze

 Uživatel úrovně 0

Blahoželám k skvele vykonanému dielu............................
Pri tých vetách strácam slová..............vav vav vav!!!!!!!


 Uživatel úrovně 0

Akože absolutne nie som na take sladke vecičky , ale keď je niečé fakt dobre podané... No nemam slov. Fakt SUPER!


 Uživatel úrovně 0

Pocuvaj Istafixe poznas moj nazor na taketo diela...No, a toto je uplne COOL!! Vazne pecka, dobre sa to cita, pekne vybrate literarne prostriedky, brilantne ukoncenie, nenachadzam na tom chybu ani ja....a to uz je co povedat...


 Uživatel úrovně 0

Paráda, za 5!!
PS. Za pokračování bych se nezlobil.


 Uživatel úrovně 0

jéééééj, nieje čo dodať je to pekné ako tie ostatné .o) 5*


 Uživatel úrovně 0

Co dodat - zamilovaný zloděj, no krása ... :)))


 Uživatel úrovně 0

Teda chlape - Tvé příběhy stojí za to číst. Krásné - hlavně konec.

S pozdravem S.A.Terátor


 Uživatel úrovně 0

Opravdu pěkný příběh *4* a k tomu ještě ten zpěvný slovenský jazyk*1* = 4 + 1= 5


 Uživatel úrovně 0

Jako vždy krásné.