Jedného krásneho slnečného rána som sa zobudil s obrovskými bolesťami hlavy. Ľahol som si na chrbát a poobzeral som sa po okolí. Nebola to mne dôverne známa pohodlná izba, ktorú som obýval v Karrakure. Ako prvé ma teda napadlo prepadnutie, únos a následné magické experimenty prevádzané nejakým pochabým čarodejom na mojej osobe.

Ako to tak však sledujem, niesom spútaný a ležím na nejakom koberci...hmmm...tak to s tým únosom bude asi blbosť.

Pokúsil som sa vstať, no len čo som stál na nohách, zmocnil sa ma závrat. Oprel som sa o stenu a letmým pohľadom po okolí som zistil, že síce som v hore Karrakur, ale prečo som spal v hale do pivnice, to som nezistil.

V okamihu mi však bola jasná príčina môjho stavu – žiadna nekromantská mágia, len priveľa medoviny.

„Kuuuuurva,“ zaklial som a predniesol som známy sľub, ktorému však už dávno nik nepripisoval žiaden význam: „Už nikdy nebudem piť.“ Kymácajúc sa z jednej strany chodby na druhú som sa dostal z hory von na čerstvý vzduch. Ten mi urobil strašne dobre a závraty ma prešli, tak som usúdil, že je správna chvíľa na rannú cigaretu. Prešmátral som celú koženú vestu a vytiahol som zožmolené šúľky s poctivo pestovaným tabakom. Zapaľovač od nášho alchymistu škrtol a ja som s pôžitkom vdýchol sladký dym.

Rodil sa utešený deň. Slnko rozťahovalo svoje dlhé ramená a pokrývalo celú krajinu slnečným jasom, ktorému som hrdo nastavil svoju tvár a nechal som slnečné lúče vyprovokovať zopár zdravých ranných kýchnutí. Vyletel mi sopeľ...

„Do riti!“ zareval som doširoka – doďaleka a upriamil som tak na seba pozornosť Minsca a Irsania, ktorí dolu na lúke práve horlivo o niečom diskutovali so skupinou trpaslíkov.

Témou nášho rozhovoru sa stali podivné udalosti v baniach v Lirgune – dedine pri hraniciach Gladuru. Podľa ich slov v nich už zmizlo sedem baníkov a odvtedy do nich nik nevstúpil. Vedenie oblasti si so situáciou nevie poradiť a zastavenie toku peňazí plynúcich z baní spolu s prosbami pozostalých po objasnení príčiny ich smrti privádza starostu a spoločnosť jeho verných do zúfalstva. Vraj nechal rozšíriť prosbu o pomoc každého, kto má dostatok odvahy na to, aby vstúpil do baní a objasnil ich tajomstvo.

Tieto slová už počul každý člen našej družiny, ktorá sa samovoľne zišla na lúke takmer na obed, aby si vypočula svoju ďalšiu výzvu.

Do Lirgunu sme dorazili štrnásteho marca zavčas ráno a uvítanie bolo vskutku priateľské a milé. Predovšetkým po tom, ako sme obyvateľov oboznámili s dôvodom našej prítomnosti a našimi cieľmi sa správali mimoriadne ústretovo.

Uvítal nás niekto ako starostov splnomocnenec menom Khandir, ešte raz nám rozpovedal historku o baniach, no nič nové sme sa nedozvedeli. Ostávalo teda len vstúpiť do samotných baní a nájsť telá zahynutých trpaslíkov, poprípade objasniť príčinu ich smrti.

Tak sa aj stalo. Len krátko po vstupe sme však narazili na neobvyklú prekážku – jediná chodba hlbšie do podzemia bola na svojom samom začiatku „zdobená“ magickou priehľadnou blanou. Skôr než by sa bol niekto zmohol čo len na úvahu ako ďalej už Korgen skúšal účinky blany na svoj obojručný meč. Ten cez ňu prešiel a bez porušenia sa vrátil. Korgenova pozastavená inteligencia zrejme uznala prirovnanie seba samého ku kovovému meču za adekvátne a náš silný bojovník pravdepodobne analógiou dospel k presvedčeniu, že sa mu po prechode zvislou vrstvou magickej, tekutine podobnej energie nič nestane. Avšak stalo sa. Stalo sa asi toľko, že sa na druhej strane bezvládne zviezol k zemi a akoby toho nebolo dosť, Minsca, pravdepodobne v snahe Korgena zastaviť stihlo to isté. Ostal som stáť v nemom úžase. Pred chvíľou vedľa mňa stáli dvaja silný bojovníci a teraz sú obaja v bezvedomí – možno i mŕtvy.

Po pár pokusoch sa nám podarilo zachytiť ich pomocou slučka povrazom za nohu a pritiahnuť ich späť. Akékoľvek snahy o ich prebudenie však boli márne. Naši priatelia nedýchali a v skutočnosti ma vôbec neprekvapilo, keď sa Sanderus zohol k jednému z nich a po kratšom pozorovaní so skalopevnou istotou vyhlásil: „Mŕtvy.“

Napriek tomu neuveriteľné. Neskutočné! Trvalo mi viac než hodinu, kým som strávil fakt, že najväčší idiot v celej Starozemi je mojím spoločníkom v boji. Takéto neuveriteľne nepremyslené správanie som neočakával ani od neho. Stalo sa však a ako sa hovorí – čo sa stalo, už sa neodstane...pokiaľ človek pri sebe náhodou nemá Žezlo Vzkriesenia. Vo vedomí, že im dokážem vrátiť život som znášal situáciu omnoho ľahšie než pri Sanderovej smrti a jeho prvom použití. keď som už úplne vyčerpal zásobu nadávok a rôznych kliatieb som sa upokojil a presne tak, ako sa odo mňa očakávalo som postupne pomocou Žezla prinavrátil život obom mojím priateľom. Jas Žezla sa úplne stratil. Zhaslo, čo značilo, že je už k navráteniu života nepoužiteľné. Obaja priatelia sa mi srdečne poďakovali a ospravedlnili sa za svoje nerozvážne konanie (vysvitlo, že i Minsc mal vlastný úmysel prekročiť magickú bariéru), ale mne to bolo popravde ukradnuté. Bolo treba pokračovať v našom súčasnom poslaní.

Sanderus, ktorý mal vlastne dostatok času na to, aby premýšľal o tom, ako budeme ďalej postupovať sa postavil pred blanu, zvolal zopár slov, ktorým som nerozumel a tá následne začala meniť svoj tvar. Hladiny pomyselnej tekutiny sa sčerila a zo stredu k okrajom putoval nespočet malých vlniek až sa nakoniec v samom strede blany vytvorila malá, stále sa však zväčšujúca trhlina. Po malej chvíli sme už mohli bezpečne prejsť. Skôr než sme to však urobili povedal Sanderus naším smerom pár dôležitých slov: „Tá diera tam nebude večne. Vydrží presne sedem hodín a potom sa opäť uzavrie. Znova ju už vyvolať nedokážem, preto sa nesmie stať, že budeme v podzemí dlhšie než tých sedem hodín.

Takto sa teda začal boj s časom. Bolo priam šialené hnať sa s vedomím, že tu už zmizlo zopár osôb, no napriek tomu s minimálnou opatrnosťou neustále hlbšie a hlbšie do útrob baní. Miera mojej pozornosti bola vystavená ťažkej skúške. Pri takom tempe napredovania bolo takmer nemožné vôbec niečo spozorovať. Hlavou mi trhalo ako vystrašenému vtáčikovi, pretože som sa snažil naraz vidieť celé miestnosti. Okolie sa mi postupne začalo zlievať dokopy a moja pozornosť ochabla. Našťastie však i napriek tomu nik do žiadnej „sračky“ nestúpil.

Po istom čase takéhoto bezhlavého zostupovania do hlbokého podzemia sme dorazili k masívnym okovaným dreveným dverám. Len čo sa Korgen postaral o kostlivca, ktorý pobehoval po okolí a ja som teda upriamil svoje vnímanie a zmysly na miestnosť, zmocnilo sa ma tušenie, že rovno pred dverami je nastražená pasca. Zakázal som teda každému približovať sa k dverám a sám som priestor pred nimi začal skúmať. Ani po dlhšom skúmaní som nič neobjavil, čo ma však nezbavilo neblahého pocitu nebezpečia. Možno by som i bol niečo podnikol, ale vo chvíli, keď som už bol bezradný som spoza dverí začul zvuk. – blížiace sa kroky. Rýchlo som zorganizoval svojich priateľov: z oboch strán pri dverách stáli bojovník Korgen a hraničiar Minsc, obďaleč oproti dverám kúzelník Sanderus, pripravený zasiahnuť bleskom, ďalej v bezpečí stál alchymista Irsanio, ešte stále rozčúlený tým, že sme (už po stí krát) zamietli jeho návrh použiť bombu a nakoniec, k Sanderovmu boku som sa postavil ja a napol som šípom tetivu svojho luku. Všetci sme stáli v pozore v očakávaní toho najhoršieho a načúvali blížiacim sa krokom.

To, čo potom nasledovalo sa odohralo veľmi rýchlo. Dvere sa prudko otvorili a stál v nich mimoriadne rozčúlený mág, nie však len tak hocikto. Bol to náš starý známy, temný mág Alarius. V tej chvíli sa ukázal môj cit pre vyjednávanie (za nasledujúci zákrok som zožal vlnu horkej kritiky). Stroho som zakričal zopár viet:

Moje slová sa však zrejme minuli účinkom, keďže mág na naše veľké udivenie neurobil nič z toho, čo som mu prikazoval, ani nič nepovedal, zato začal kúzliť. Že urobí niečo takého som vôbec nečakal a na chvíľu ma to vyviedlo z miery, konal som však rýchlo a urobil som jediné, čo som mohol – pustil som tetivu luku, ktorá vymrštila šíp a ten sa v okamihu zabodol do Alariovho ľavého ramena. To ho vyviedlo z fyzickej i duševnej rovnováhy. Strata duševnej rovnováhy znamenala narušenie koncentrácie, čím sa pripravované kúzlo rozplynulo vo vzduchu a strata fyzickej rovnováhy mala za následok chvíľkové balansovanie na okraji schodov, hore ktorými práve prišiel a následný pád dolu. Ihneď som vyštartoval za ním, po ceste dlhými schodmi som z prezieravosti vytiahol šíp z tulca na chrbte a pohotovostne som ho priložil na luk, no už po chvíli som si uvedomil, že takýto pád zrejme nie je možné prežiť. Náš húževnatý kamarát bol však dnes samé prekvapenie, a tak som na konci schodov nenašiel úbohé skrútené telo mága s dolámanými väzmi, ale úbohé skrútené telo mága, ktorý sa snaží o ďalšie kúzlo. Opäť som reagoval pohotovo a vystrelil som skôr než bolo kúzlo hotové, pričom som presnosťou prekvapil sám seba. Šíp ostal trčať presne v strede jeho čela, čím sa jeho život definitívne spečatil. keď som začal prehľadávať telo mága začul som na schodoch kroky svojich priateľov. Nikto sa na nič nepýtal, pretože zo vzhľadu mojej „obete“ to bolo viac než jasné.

Postupovali sme teda ďalej. Okolie bolo čím ďalej, tým bizarnejšie, vzduch bol stále hustejší a zovšadiaľ sálala akási atmosféra zloby. Na Irsaniovi som celkom presne videl, že tu niečo visí vo vzduchu.

Z týchto úvah ma však vytrhol vstup do rozsiahlej miestnosti, do ktorej sme sa ani neviem ako dostali a jej zariadenie bolo vskutku pôsobivé. Štyri kamenné podstavce vysoké niekoľko sto metrov rozostavené v tvare štvorca a jeden objemnejší v strede tohto štvorca trčali priamo zo syčiacej a dymiacej horúcej lávy, ktorá napĺňala celú sálu obrovským teplom a zápachom spálenej síry. Jednotlivé kamenné podstavce boli spojené len vratkými povrazovými mostami a k strednému neviedla žiadna cesta. V tejto chvíli zrejme nebolo nebezpečnejšej veci, než pokúsiť sa dostať na ten úbohý stredný podstavec a my ako správny dobrodruhovia sme sa do toho okamžite pustili. Náš alchymista ako najľahší člen družiny dostal nie dvakrát spoľahlivé istenie v podobe lana, uviazaného okolo pása a šups! – už ho Korgen prehadzuje ponad rozžeravenú a bublajúcu lávu smerom k soche s truhlicou, na ktorú sme si už všetci brúsili zuby. Irsanio ju bez podrobnejšieho skúmania na vlastný risk otvoril, no podľa vlastných slov v nej vôbec nič nenašiel. Jediné, čo nám priniesol späť bolo malé info: na hrôzostrašnej soche bojovníka nad truhlicou stál nápis: „Sarintar Necror“. Okamžite v tej chvíli sa udalosti začali odvíjať veľmi dramaticky a nesprávnym smerom. Ktosi zahlásil, že cíti, ako sa z hlbín blíži netvor nepredstaviteľnej sila a akoby sme už z toho nemali dosť v gatiach, odrazu sa bohvie odkiaľ objavil akýsi prízrak, ktorý nás na tých povrazových mostíkoch začal naháňať a snažil sa nám ukradnúť duše alebo tak niečo. No niežeby sme sa báli alebo žeby nás nebodaj zachvátila panika, ale usúdili sme, že už nemáme veľa času a preto bude lepšie odísť.

Dúfali sme, že objasníme záhadu týchto baní, no zatiaľ sa všetko len zamotávalo a ja som mal stále väčší problém vidieť nejaké súvislosti. Situácia nebola práve povzbudivá. Nielenže sme nechápali, čo sa tu deje, ale nenašli sme ani len tých baníkov.

Vrátili sme sa teda o poschodie vyššie a rozhodli sme sa podrobne ho prehľadať. Tuto sme mali asi po prvýkrát šťastie. Priam ihneď sme našli chodbu s viacerými, hneď vedľa seba zasadenými dverami, po ktorej sa prechádzal akýsi strážca. Za normálnych okolností by sme ho napadli, no ten biely prízrak nám nechal malý darček v podobe bezvládneho Korgena, ktorého bolo treba vláčiť po celom podzemí. Zapojili sme teda viac rozumu a vymysleli sme rafinovaný plán. Irsanio ako klasická návnada šiel provokovať strážcu a nalákal ho do jednej z prázdnych, resp. odomknutých miestností. Tam v rýchlosti vypil lektvar hmloviny a rozpustil sa priamo pred strážnikovými očami. Keď už však ten stál v malej izbietke „pre hostí“ priskočili sme a zavreli ho zvonka. Strážnik sa pravdaže začal dobýjať von, preto bolo potrebné neustále držať dvere zatvorené. Len čo sa Irsanio vrátil cez kľúčovú dierku a zhmotnil sa, prebral moju úlohu pri dverách a ja som dostal príkaz otvoriť ostatné cely. Vytiahol som svoj zväzok pakľúčov a chcel som začať cely postupne odomykať, keď si to všimli ostatní a jednohlasne ma okríkli: „Fix! Na to nemáme čas!“

Tak som v rýchlosti strčil kľúč nazad do vrecka, rozohnal som sa a vykopol prvé dvere. Na moju obrovskú radosť v nej sedel síce na smrť vystrašený, ale predsa len živý a zdravý trpaslík, ktorému bolo treba v rýchlosti objasniť situáciu. Pri ostatných šiestich celách sa opakoval presne ten istý scenár. Konečne úspech! Nebyť toho strážcu, mohli by sme si už pomaly gratulovať.

Čas sa neúprosne krátil a my sme videli, že nám už neostáva čas na nič okrem cesty späť a dokonca i to možno bude problém. Trpaslíci nám pomohli podržať dvere, zatiaľ čo Minsc vzal na plecia Korgenovo nemohúcne telo a rozbehli sme sa ozlomkrky k východu. Za sebou sme počuli ako žalárnik nárazom otvoril dvere a zosypal sa na zem. V ušiach nám znelo jeho nenávistné ručanie. Oslobodení trpaslíci bez akéhokoľvek naloženia utekali veľmi rýchlo a už čoskoro sa nám stratili z dohľadu. Utekali sme ďalej a v duchu sme sa modlili, aby bola trhlina ešte dostatočne veľká na náš prechod, nie však na prechod nášho prenasledovateľa.

V diaľke som uzrel slnečné svetlo. Srdce mi poskočilo. Už len kúsok, už len kúsok...

Magická bariéra sa začala zaceľovať presne v okamihu nášho príchodu. Všetci sme v poriadku prešli na druhú stranu, no bolo ešte treba udržať tú potvoru za blanou, inak by mohla ešte narobiť veľa problémov. Do úzkeho priechodu sa teda nebojácne postavil Minsc, momentálne najsilnejší člen družiny, zasadil si svoj štít pevne na ruku, jednu nohu zaryl do štrku na zemi, odpľul a v tom momente sa celou svojou silou oprel do štítu, pretože práve dobehlo niečo, čo za blanu nesmelo prejsť. Tento súboj trval dosť dlho, preto som mal dosť času, aby som si väzniteľa trpaslíkov aspoň trochu, nakoľko mi to ich západ dovoľoval obzrel. Bol pomerne mohutný, funel a ručal a neodbytne hlavou a ramenom narážal do Minscovho štítu.

Vyzeral ako minotaurus: býčia hlava na ozrutnom ľudskom tele, disponujúcom obrovskou silou. Môj priateľ musel v snahe obrániť nás siahnuť až na dno svojich síl a tie boli našťastie postačujúce. Po urputnom zápase Minsc postrehol, že diera už na prechod nie je dostatočne veľká a tak v pravej chvíli uskočil v dúfaní, že sa minotaurus zotrvačnosťou vrhne priamo v ústrety svojej smrti. Ten sa na magickej bariére nanešťastie len popálil a rýchlo uskočil späť do bezpečia. Avšak len chvíľkového bezpečia, pretože som vo svojom hneve vytiahol šíp a vystrelil som ho len tak ledabolo smerom k nemu. Nemieril som, chcel som ho len odohnať. To sa mi aj podarilo – kreatúra rýchlo pochopila svoju bezmocnosť a stratila sa v temných útrobách baní.

Na zemi pri vchode do baní ležal vyčerpaný Minsc. Dnes bol naozaj zaslúžilým hrdinom. Na krku a rukách mu navierali žily a zhlboka odfukoval dobrých desať minút. To, čo nám pred malou chvíľou predviedol bolo naozaj hodné obdivu. Uznanlivo som ho potľapkal po pleci.