Dobrodružstvo pri Zelenom jazere (opis udalosti z rozsiahleho celku Putovanie a osudy Sagiturov)
| Autor: | Istafix |
|---|---|
| Přidáno: | |
| Hlasovalo: | 12 |
Podľa inštrukcií toho vlčieho úbožiaka sme sa teda nakoniec dostali k vstupu do jaskynných komplexov vlkodlakov. Vyzeralo to tam celkom nenápadne. Ak by sme toho smradľavého prašivca neboli chytili, trvalo by nám nájdenie tohoto vchodu iste poriadne dlho a možno by sme to dokonca vzdali. Ešte pred vstupom nás však zastavil nejaký týpek v zlatom, naozaj prekrásnom ZLATOM plášti. Len čo sme ho zočili, nenápadne sa ku mne priblížil hraničiar Minsc a pošepkal mi do ucha:
„Fix, nerob žiadne sprostosti, hej?“
„Jasné, jasné,“ odpovedal som, ale mal som dosť ako som pozeral na toho kreténa, ako sa tam pred nami pretriasal oblečený v tom bohatstve...Krucinál! Celý čas sa tváril tak dôležito a ešte dôležitejšie rozprával. Mal naozaj veľké šťastie, že nám urobil tú láskavosť a zbavil vlkodlakov čarovnej moci, inak by som mu bol určite vpálil šíp odzadu do zátylku, obral ho o tie šaty a nechal ho nahého ležať niekde v hustom poraste, hahaha...použil by som ho ako návnadu pre tých vlkodlakov – to by sme teraz možno neboli v takej prekliatej situácii. (Mimochodom, neskôr sme sa dozvedeli, že dotyčným bol Zlatý drak, takže sme mali naozaj veľké šťastie, že som sa ovládol) Poďme však pekne po poriadku – nech nevynechám to najväčšie nešťastie.
Len krátko po vstupe do podzemia nás prvých pár škrabancov presvedčilo o tom, že mechanizmy rôznych pascí tvoria dozaista minimálne polovicu konštrukcie celej stavby. Bolo treba postupovať veľmi opatrne a pomaly a musím povedať, že som mal plné ruky práce a oči mi v jednom kuse behali po všetkých kútoch, kľučkách, skrinkách, vysunutých kameňoch a kadejakých iných podozrivých predmetoch.
Stačila však malá chvíľka nepozornosti a padli sme do naozaj veľmi ničivej pasce. Kráčajúc úzkou chodbou sme znenazdajky pocítili otras po nohami a všetci do jedného sme padli do priekopy pod podlahou. Vodca našej družiny...môj priateľ Sanderus dopadol tak neuveriteľne nešťastne, že keď sme sa všetci ostatní prebrali a pozviechali, mohli sme si len navzájom sklamane pozrieť do očí a ohlásiť jeho smrť. Sagitur Sanderus bol mŕtvy...Rýchly spád a emotívne zafarbenie posledných udalostí mi nesmierne pripomínalo tragickú jednoaktovku.
Asi po desiatich minútach úctivého ticha som si spomenul na Bieleho Pútnika. Tohoto neobyčajného muža som stretol na mojich potulkách ešte predtým, než som dorazil do Signie. Čo však bolo v tejto chvíli dôležité bola vec, ktorá mi ostala po našom stretnutí, a síce približne tridsaťcoulové, podivne tvarované žezlo zo slonoviny, ktoré som často vydával za flautu, na ktorú neviem hrať, aby som zatajil, čím v skutočnosti je. Ako jedna z mála vecí, ktoré sa mi dostali do rúk v tomto období môjho života mi bolo darované. Pamätal som si slová Bieleho Pútnika, keď mi ho dával:
„Stráž ho pred všetkými tvojho remesla, pretože jedného dňa ho budeš potrebovať. Ešte však nenastal ten čas. Keď naň dôjde, želaj si život pre tvora, ktorému ho chceš darovať. Ak to bude v moci žezla, tvoje želanie ti bude splnené. Pamätaj si však, môžeš ho použiť len tri razy...“
V tom čase som si nemyslel, že by vôbec niekedy mala nastať chvíľa, v ktorej by som bol pociťoval k nejakému živému tvorovi toľkú náklonnosť, že by som mu mal chcieť prinavrátiť život. Ako sa však neskôr ukázalo, osud mal so mnou isté plány a veľa vecí sa vyvinulo inak, než by som bol v mladosti čakal.
Sanderovo úmrtie bola možno nešťastná náhoda, no ak zaň niekto mohol, bol som to jedine ja. Okrem toho som mu ešte stále dĺžil za šťastné roky strávené v Spoločnom meste a toto bola unikátna príležitosť ako mu to všetko oplatiť. Rozhodol som sa teda pred ostatnými členmi družiny odhaliť jedno z mojich tajomstiev. Vytiahol som Žezlo Vzkriesenia a hrobové ticho, ktoré sa rozhostilo nad Sanderovým mŕtvym telom i v našich srdciach som prerušil najskôr tichou, no postupne stále silnejšou prosbou.
„Želám si, aby sa mág Sanderus vrátil do sveta žijúcich, aby v jeho žilách opäť prúdila krv a aby jeho telo opäť prijalo svojho ducha. Ži, priateľ môj! Vitas, mellan min!“ zvolal som a dotkol sa koncom žezla jeho čela. Žezlo zažiarilo oslepujúcim bielym svetlom a naplnilo Sanderovo telo životnou silou. Jeho oči zasvietili a na obrovskú radosť nás všetkých Sandy opäť začal dýchať. Žezlo potemnelo a stratilo asi tretinu svojej beloby – presne tak, ako mi to Biely Pútnik predpovedal.
V našej, už znovu kompletnej družine nastala bizarná situácia, naplnená zvedavosťou každého z nás, no na žiadne otázky nebol čas, a tak sme pokračovali v ceste – tento krát naozaj MIMORIADNE obozretne.
Možno práve vďaka našej mimoriadnej obozretnosti sa nestalo nič výnimočné, teda pokiaľ nerátam nájdenie samotnej Linthirovej šable. Tej sa okamžite chopil Minsc a už ju nepustil z rúk, preto nemám ani tušenia koľko sily v sebe skrýva a nevedel by som ju ani presne opísať. Z toho, čo som videl však už teraz usudzujem, že by bola pekne drahá, o jej magických vlastnostiach ešte nehovoriac.
Všetci boli z tejto zbrane úplne bez seba, kým sme nenašli ďalšiu zaujímavú, výnimočne magickú vec. Dračia koruna by pre mňa iste bola silným lákadlom, i keby nemala zaujímavé schopnosti, na ktoré som prišiel, len čo som si ju veľmi impulzívne (a možno i nepremyslene) nasadil na hlavu. V tej chvíli ma istým neopísateľným spôsobom naplnila malá časť ľudskej múdrosti, ktorú som predtým nemal. Odrazu som vedel, čo som nevedel a mal som dojem, že začínam lepšie chápať spojitosti istých vecí vo svete. Stal som sa múdrejším.
To však ešte nebolo všetko. Keď som sa s korunou na hlave otočil smerom k mojim spoločníkom, čítal som z ich tvárí udivenie, miestami až úľak. Keď som sa dožadoval dôvodu takýchto tvárí, dostal som odpoveď, že mi zjemneli vlasy, zmizli kruhy pod očami a nejaká tá jazva sa tiež stratila – moja charizma poznateľne stúpla.
Nanešťastie ma však žiadna charizma nemôže zachrániť pred tým, čo práve očakávame. Padli sme do pasce vlkodlakom. Stojíme v priemerne veľkej kamennej miestnosti s akýmsi oltárom a dvoma východmi. Na naše veľké obavy sa ale z oboch strán – z oboch východov ozývajú strašidelné zvuky, ktoré prezrádzajú prítomnosť skutočne početnej svorky vlkodlakov. Takej početnej, že som usúdil (a zvyšok družiny takisto), že proti nim ani pri najlepšej vôli nemáme vôbec žiadnu šancu. Vyzerá to s nami veľmi zle. Musíme nájsť nejakú cestu von a to rýchlo.
Pomaly, ale isto sa medzi nás šíri panika: Chcem von, von! Neumriem tu predsa ako potrava pre tieto podradné tvory, to sa nesmie stať! Ten oltár , istotne to bude ten oltár – niečo sa s ním musí dať...
Kde to – kde to som? Alebo sme? Našťastie sme. Úplne všetci. Ja som to predsa hovoril, že to bude s tým oltárom. Bol to evidentne akýsi teleport, no my môžeme jednoznačne hovoriť o šťastí – už som sa videl roztrhaného na tisíc kúskov.
Pravdaže to však nie je až také ružové – nevieme predsa vôbec kde sme, budeme mať problém sa tu zorientovať. Sme vlastne niekde uprostred lesa a naše kone...kurva! Kde sú naše kone?!
Potom, čo sme sa všetci dostatočne upokojili sme zbežne preskúmali okolie a zborený oltár, ktorý by za pôvodného stavu istotne vyzeral presne ako ten, ktorého sme sa dotýkali ešte pár minút pred tým vo vlkodlačích jaskyniach. Ich podobnosť a takisto fakt, že pred podivným priestorovým skokom, ktorého podrobnosti v obrovskej úzkosti, ktorá nás premáhala nik nezaznamenal sme vyriekli niečo ako zaklínadlo – kľúčové heslo, poskladané zo zopár veršov vyrytých na oltári nás utvrdilo v názore, že sa jedná o istý druh stroja, schopného vykúzliť Hye Archom.
So vzniknutou situáciou sme sa vysporiadali svojsky – asi hodinovou prechádzkou hustým porastom, kým sme nenarazili na poľnú cestu, následné čakanie na súmrak a určenie smeru pomocou hviezd a nakoniec cesta späť do Karrakuru. Dorazili sme na druhý deň ako banda štagmastských vrahov – s vetvičkami konárov vo vlasoch a oblečení a s obrovskou únavou, ale napriek tomu s blaženým úsmevom na tvári nad prežitým dobrodružstvom a samozrejme nad významnou a bohatou korisťou.
Písal sa deň šiesteho marca roku 1288 Druhého veku, keď sa za nami zatvorila brána Karrakuru a nad zapadajúcim slnkom sa ozývali hlasy verných koní, ktoré úplne samé opäť našli cestu k svojim pánom. Čakal nás čas oddychu a meditácií...
Istafix
Diskuze
Tak nedá mi to a musím dohnat co jsem zameškala - tedy pčečíst si a ohodnotit i tyto dtvé dřívější příspěvky. :)))
Tedy - opravdu, s vámi bych si ráda jednou zahrála ... :)))
Je to fakt zaujímavé a tým pádom aj dobre...
Slovenské povídky mám moc rád - je to takové jiné.
Jelikož, to byla pravda anic jiního než pravda... .o)
Dobré.