Krajinou sa rozliehal zvuk mora bijúceho o skalné útesy. Dážď ťažko padal na zem trýznenú dlhým suchom.

Z diaľky sa ozývali radostné výkriky domorodých obyvateľov, ktorý po dlhom čase mohli utíšiť smäd, ktorý ich trápil už celé mesiace. Táto rasa nebola príliš inteligentná , ale za to veľmi rýchla a obratná . Volali sa Skurovia. Ich rýchlosť sa zvysoka vyrovná nie moc vysokej sile a postave. Skurovia žili v podzemných chodbách. Vchody do nich boli dobre utajené a neustále sledované strážami. Na tomto ostrove už žijú od dôb, ktoré si pamätajú len tí najstarší Elfovia. Všetko sa na prvý pohľad zdalo ako má byť, ale predsa niečo nezapadalo do tejto scenérie.........

Od východu sa pomaly blížila postava vysoká niečo cez sedem stôp. Muž tvrdý ako zem, ktorá ho stvorila. Jeho meno bolo Syrion a pochádzal z rodu poloelfov. Nestačil naňho iba jeden zbežný pohľad, či muž alebo žena , koho oko padlo na Syriona, naňho hľadelo dlho. Bol mohutný s rozložitou klenbou ramien. Vyžarovala z neho sila najväčšieho býka avšak rýchlosť a obratnosť pantera. Bol to naozaj veľký bojovník ako na postave tak aj na duchu. Na hlave mal nasadenú tvrdú helmu ,spod ktorej trčali dlhé hnedé vlasy. Tvár mal poznačenú mnohými viacerými nebezpečnými výpravami. Oči mal hnedé s pohľadom tak prenikavým, že sa mu málokto dokázal dlho dívať do očí. Bol odetý v ľahkej, ale pevnej zbroji. Na chrbte mal prevesený veľký štít s bodcom uprostred. Hrubý kožený opasok ,na ktorom mu visel meč, na človeka priemernej výšky to bol meč dlhý takmer obojručný, ale pre Syriona to bol meč akurátne dlhý a držal ho v jednej ruke. Nohy mal po kolená chránené tvrdou kožou. Bol obutý v v kožených ľahkých topánkach, na ktorých bolo vidieť, že sa už dlhšiu dobu používajú.

Syrion pochádzal z ďalekého východu z kráľovského rodu, no bol vyhnaný do exilu, lebo zhlboka nenávidel a nakoniec zabil svojho brata. Od tej doby sa potuluje sám po krajine. Nemal veľa priateľov, lebo len málokomu dôveroval ale predsa mal jedného priateľa ktorý mu bol skoro ako bratom a práve preto sa ocitol práve na tomto zabudnutom mieste... Syrion pomaly nasledoval výkriky Skurov, ktorý medzi tým povybehovali von z chodieb, aby po dlhom čase skropili svoje tváre dažďovou vodou. Do týchto krajov zavítal preto, lebo chcel svojho priateľa oslobodiť lebo ho Skurovia zajali pri jednom zo svojich nočných prepadov.

Po chvíli bol Syrion na dohľad. Skurovia nevyzerali nijak prekvapený touto nezvyčajnou návštevou. Práve naopak. Vyzeralo to tak , akoby bol očakávaný čo ho veľmi prekvapilo no neprejavil pocit prekvapenia otvorene. K Syrionovi rýchlo kráčal jeden Skur. Prišiel k nemu ako škriatok k obrovi. „Som Brulla, posol pána , už si očakávaný v trónnej sále. Nasleduj ma“, povedal a Syrion ho ticho, začudovane nasledoval. Brulla ho zaviedol o kus ďalej k veľkému vchodu, ktorý bol pokreslený rôznymi kresbami, ktoré ,ako sa Syrionovi zdalo, nedávali žiadni zmysel. Brulla zaklopal, niečo zakričal a zrazu sa veľká brána, ktorá sa s vŕzganím otvorila. Za týmito vchodom boli schody, ktoré viedli do takej diaľky, že nebolo vidieť na ich koniec. Akonáhle Syrion a Brulla vstúpili do tmy podzemných chodieb, brána sa za nimi okamžite zavrela a postavilo sa pred ňu mnoho stráží. Syrionove nevedel či Skurovia poznajú zámer jeho návštevy no skúsenosti mu hovorili, že niečo nie je v poriadku a tak bol pripravený na možný útok alebo iní problém. Brulla ho viedol ďalej temnými chodbami až prišli k pred dvere. Dvere tak veľkolepé, že mohli viesť iba do jedinej miestnosti – trónnej sály. Brulla otvoril dvere a vošiel so Syrionom pomaly idúcim za ním. Hneď ako vošli dvere sa za nimi zavreli a postavili sa pred ne dvaja strážnici.

Miestnosť, do ktorej vošli bola obrovská. dva dlhé stoly po stranách viedli až na koniec miestnosti. Na jej konci stál trón. Skur, ktorý na ňom sedel bol za kráľa zvolený pravdepodobne a hlavne kvôli tomu, že vyzeral zo všetkých Skurov najmocnejší, najsilnejší a tiež pôsobil inteligentnejšie. Na hlave nemal korunu, ale zlatistú helmu s jemnými výbežkami, jemne pripomínajúcimi hrany koruny. Jeho tvár bola temná, zatienená. Jazva cez jeho pravé oko mu dodávala istý výraz tvrdého vládcu a bojovníka. S pohŕdavým úsmevom a s nenávisťou v očiach pozrel na Syriona.

Syriona pochytil hnev a túžba po boji. S bojovým pokrikom sa vrhol na Skurov s nastavením štítom. Prvému čo stál v ceste prebodol tvár hrotom svojho štítu a zároveň mečom vykryl ranu mieriacu na jeho hlavu. Skurov tam bolo veľa, ale aj tak bol v prevahe. Premyslene sekal mečom a kryl štítom a tak okolo seba za chvíľu nahromadil kopec mŕtvol.

Miestnosť sa naplnila pachom krvi. Syrion však jedného Skura nezabil, ale iba omráčil. Ten sa teraz prebral a zo zeme sekol Syriona po nohe. Týmto ťahom ho však iba nepríjemne poškrabal. Syrion toho Skura prebodol a z otočky mu usekol hlavu. Tím zabil posledného čo bol v miestnosti.

Práve sa chystal otvoriť dvere vedúce do chodby keď do miestnosti Brulla. Keď zbadal mŕtvoly svojich súkmeňovcov a hlavne kráľovo dokaličené, bezhlavé telo urobil niečo čo by Syirion nikdy nečakal... Miesto toho aby sa z hlbokej nenávisti rozbehol po Syrionovi začal mu ďakovať:

Brulla sa pretvaroval, aby ho Syrion nezabil a aby mohol v pravej chvíli pomstiť svojho pána. Syrion vytasil a vzápätí dal meč Brullovi pod krk takou rýchlosťou že človek by ani nestačil mihnúť okom.

Prešli mnohými chodbami a stretli mnohých Skurov, ale vedeli že keby čokoľvek urobili zomreli by aj oni aj Brulla. Keď prišli k väzniciam Syrion povedal Brullovi:

Syrion teraz pozrel na dvere ktoré viedli do väznice. Boli to veľké dvere celé z tvrdého kovu. Uprostred bola pevná mreža. Syrion ich odomkol a pomaly otvoril. Vošiel do malej nevypracovanej miestnosti. Strop bol vysoký a stále z neho kvapkala voda. Jediný zdroj svetla bola fakľa hneď vedľa dverí.

S konca miestnosti sa ozval tichý ston. Syrion sa tam hneď rozbehol. K stene bola ťažkými okovami pripútaná postava. Bol to muž, Barbar a volal sa Cormac. Postavu mal vysokú tak ako Syrion no klenbu ramien a hrude mal ešte rozložitejšiu. Mal na sebe iba krátku rúšku. Teraz bol zmorený ako sa len dá. Dlhé väznenie s nedostatkom vody a potravy urobili svoje. Syrion ho ihneď zbavil pút dal mu napiť a najesť.

Syrion ho predbehol a otvoril dvere za ktorými bolo v chodbe mnoho Skurov s Brullom na čele.

Vytasil meč ale Cormac ho predbehol. Rozbehol sa a ako železným kladivom zasadil Brullovi do hlavy úder päsťou. Brulla padol mŕtvi na zem a Cormac zobral jeho meč ktorý bol preňho ako dýka a prebodol prvého čo mu stál v ceste. Teraz sa už aj Syrion rozohnal mečom a zabil troch naraz. Takto sa s Cormacom striedali a Skurovia sa nezmohli na odpor. Jeden jediný zasadil ranu do Cormacovho nekrytého ramena. Cormac zúrivo zareval a presekol ho na dve časti a Syrion zabil posledných dvoch.

Cestou von sa ani nemuseli namáhať zo Skurmi ktorý ešte zostali. Z cesty sa im pratali hneď ako ich zbadali. Keď sa dostali von zo skurských jaskýň ihneď zamierili do prístavu. Syrion vedel kde to je pretože odtiaľ sem prišiel.

V prístave ich napadlo zopár Skurov ale bolo ich málo aby pre dvoch obrov znamenali nejakú hrozbu. Syrion s Cormacom sa nalodili na jednu z malých ale rýchlych skurských lodí.