Ostal som stáť úplne bez slova. Koberce, obrazy, priestranné okná a celý interiér domu pre mňa prestali existovať. Bola už len Ona. Úchvatná, nádherná. Celá zmes farieb a tvarov všetkého, čo nebolo jej súčasťou sa pomaličky zlievala, kumulovala asi v tucte bodov, aby sa nakoniec rozliala do všetkých strán a začala špirálovito unikať jediným bodom s „veľkou príťažlivosťou“ a tým bola ona. V tej chvíli pre mňa stála nad všetkým, čo malo svoje miesto na tomto svete. Bola proste prekrásna.

Stála pri okne a s rozkošným záujmom sledovala veveričky, vtáčiky a inú lesnú háveď ako sa preháňa pred terasou domu a snaží sa nájsť svoje miesto v tomto ťaživom slnečnom popoludní. Cez okenice prenikali jasne viditeľné lúče slnka, a tie s veľkou radosťou a chuťou objímali jej dokonalo tvarované telo. Svetlo jej dopadalo na ňadrá a v potokoch sa zlievalo po jej bokoch až k štíhlym nohám a všemožne sa snažilo preniknúť cez priliehavý strieborný hodváb a bozkávať ju pod šatami. Kúpala sa v slnečnom jase a z času na čas sa jej ruka zatúlala k vlasom, aby odpratala z tváre nejakú tú kučierku. Ako úplný blázon som neskutočne žiarlil na slnko, že sa jej smie dotýkať a mal som chuť zničiť ho – vyletieť až k nemu a utopiť ho v mori, aby konečne vynikla najkrajšia hviezda tejto zeme. Stála tam a bola pre mňa stelesnením nehy, absolútnou vášňou a Láskou samotnou.

V tej chvíli sa stalo to, čo by Fortinbrass, alebo aj ktokoľvek iní, kto ma kedy poznal iste nikdy nepredpokladal. Ja – Istafix, spoločnosťou znechutený lupič so skazeným detstvom a občasnými antropofobickým sklonmi som sa až po uši zamiloval do plavovlasej modrookej elfskej dievčiny a to na prvý a jediný pohľad.

Pohol som sa vpred. Bola to koniec – koncov žena mojich snov, prvá bytosť, ktorá u mňa vyvolala takýto citový zážitok a možnosť, že to odložím na inokedy tak nepripadala do úvahy. Pomaly a neskutočne nesmelo som sa teda pri nej pristavil a pripravil som sa na vrcholne charizmatický prejav svojho života. Spoliehal som sa na moju prirodzenú rečnícku schopnosť a dúfal som, že slová budú plynúť samé od seba ako vždy, no nestalo sa tak. Stál som po jej boku a nevedel som, čo povedať.

V tej chvíli si ma všimla. Zmeravel som. Otvoril som ústa a chcel som už konečne niečo povedať, no slová mi uviazli v krku. Jej zjav bol totiž neopísateľný. Tá krátka chvíľa, keď sa otočila od obločnice smerom ku mne mi pripadala ako celá večnosť. Nikdy nezabudnem na jediný okamih toho stretnutia. Na jej slnkom zaliatej tvári, zdobenej korunou zlatých vlasov sa zračil výraz úprimného záujmu a zvedavosti a jej hlboké modré oči sa široko roztvorili, keď sa na mňa zadívala. Zovrel sa mi žalúdok.

No tak, povedz už niečo, hovorím si, tak už niečo povedz.....Nič. Len som sa jej ďalej uprene díval do očí. Lásku a rozkoš, cudnosť i múdrosť, talent, cit, ľútosť a nehu...to všetko som čítal v tých hlbokých zafírovo modrých očiach a nemohol som od nich svoj pohľad odtrhnúť.

Pochopila. Pochopila, no sama nevedela, čo mi má povedať a tak sa len neskutočne ochotne a láskyplne usmiala. To však už bolo na mňa priveľa. Opäť sa mi zovrel žalúdok a zatočila sa mi hlava. Svet stratil jasné tvary a ja som upadol do oslobodzujúceho bezvedomia. Vnímal som už len jej krásny zvonivý hlas, a ten ma volal späť...