Hrobár duší
| Autor: | Agganist |
|---|---|
| Přidáno: | |
| Hlasovalo: | 4 |
V plechovke zacvendžala minca.
Muž sa v momente strhol, akoby dostal lopatou po hlave. Dezorientovane zažmurkal očami, snažiac sa vytriasť z nich vidiny spánku, no kým zbadal, čo ho prebudilo, darca bol preč. Vzal mincu do rúk a zhrbil sa nad ňu, potom ju znova sklamane hodil do prázdnej konzervy. Vzdychol si. Slnko už stihlo prekonať polovicu svojej dráhy, ale toto bol jeho prvý zárobok. Bosé chodidlá si už od chladnej zeme ani necítil, a ostatné časti tela na tom neboli lepšie. Odkedy stratil prácu a domov, prešiel už rok a jeho jediné nohavice a jediný sveter sa začínali podobať švajčiarskemu syru. Dnes sa vybral žobrať pred Divinus, päťhviezdičkový hotel známy svojou klientelou – členovia kráľovskej rodiny, vládni predstavitelia a vlastníci významných svetových podnikov. Dúfal, že týmto boháčom nebude prekážať prísť o nepatrnú časť ich majetku, no jeho úspechy boli mizivé. Okolo neho chodili rôzni ľudia, niektorí v oblekoch, iní v plášťoch či dokonca róbach. Nikto z nich nepozrel dole, kde by zbadali jeho biedu. Mal toľko slušnosti, že neblokoval chodník a tak sedel vo vchode do bočnej uličky, kde ho mohol každý ignorovať. Okrem veľkého kontajnera sa v uličke nenachádzalo zhola nič, žiadny neporiadok, žiadne odpadky pohádzané po zemi. Dokonca ani krysy nežili na tomto bezchybnom mieste. Znova upadol do letargie, snívajúc o dobách, kedy mu bolo dobre. Začalo svietiť slnko. Usmial sa a nechal sa hriať jeho slabými lúčmi, kým naňho nedopadol cudzí tieň. Pootvoril oči a zamračil sa, muž sa totiž postavil so slnkom za chrbtom a tak bolo ťažké naňho akokoľvek hľadieť. Bol jedným z tých, ktorí chodia v obleku aj na nákupy, plešivejúci muž okolo päťdesiatky s okrúhlym bruchom a úsmevom na tvári. V ruke držal vychádzkovú paličku z tmavo nalakovaného dreva, ktorou sa opieral o kamennú dlažbu. „Už som sa bál, že si ma nevšimnete,“ prehovoril ľahkým konverzačným tónom. „Ani tá minca vo vás nevzbudila pozornosť.“ Bezdomovec naňho nechápavo hľadel. Bol si úplne istý, že ten chlap tu predtým nestál. Možno však mal v úmysle dať mu ďalšie peniaze, preto sa usmial a pritiahol si plechovku k sebe. Muž jeho pohyb ignoroval a pokračoval v rozprávaní, akoby stretol starého priateľa. „Dnes sú vetry chladné, však?“ poznamenal, privinúc si kabát bližšie k telu. Muž v otrhaných šatách aj naďalej mlčal. Netušil o čo tomu chlapovi ide a rozhodol sa nezisťovať to. Miesto toho zdvihol ruku s plechovkou s prosebným výrazom v tvári. Muž ho stále ignoroval. „Tak som si povedal,“ rozprával ďalej muž, „že by ste možno privítali teplú polievku a nové ošatenie.“ Bezdomovec nadvihol obočie. Bol zvyknutý, že pohľad na jeho zúbožené telo v mnohých ľuďoch pohlo svedomie, ale vždy ho zahnali s mincou či dvoma a tým sa potom hrdili na charitatívnych akciách svojich priateľov. Kto ale bol tento muž? „Takže,“ povedal chrapľavo, no nedokončil a poddal sa záchvatu kašľa. Muž tam naďalej stál, ignorujúc fakt, že mu pravdepodobne zašpiní jeho naleštené topánky. „Takže vás prosím, poďte so mnou,“ povedal a podal mu ruku v rukavici z teľacej kože. „Moja limuzína nás tam odvezie.“ Bezdomovec chvíľu nemo zízal, potom len pokrčil plecami. „Horšie to byť nemôže,“ pomyslel si, vybral tú jedinú mincu, ktorú dnes utŕžil a postavil sa za pomoci podávanej ruky. Na takého tučného chlapíka bol prekvapivo silný, alebo to bolo jednoducho tým, že posledné dni viac spal než jedol. Pred očami sa mu zatmelo a musel sa oprieť o stenu hotela. „Netreba sa báť, pane,“ povedal ten v obleku prívetivo. „Ukážem vám miesto, kde sa o vás dobre postarajú.“ Alfrédovi sa pomaly vyjasňoval zrak. Videl ako sa otvorili dvere na limuzíne a on do nej vstúpil. Za ním vošiel aj muž v obleku a dvere sa zase zatvorili. „Už len jedna maličkosť,“ ozval sa jeho záchranca, „mohol by som poznať vaše meno?“ Bezdomovec musel premýšľať. Ozaj, ako sa volá? Nikto ho tak už celé veky neoslovil a on sa sám so sebou nerozprával, nebol predsa blázon. Tak ako? Začínalo to na a... Ako tá rozprávka pre deti... Alt? Alebo Alf? Alebo niečo celkom iné? „Alfréd,“ povedal napokon a opäť ho premohol záchvat kašľa. Muž prikývol a podal mu látkovú vreckovku. „Tu,“ povedal s úsmevom. „Celkom čistá.“ S vďačnosťou ju prijal a priložil si ju k nosu. Vzápätí odpadol. *** To ráno bolo iné ako ostatné. Alfréd to cítil v kostiach. Z postele sálal chlad, akoby v nej ležal umrlec. Z nejasných obrysov okolo neho sa vynárali predmety. Deka, odkopaná k jeho nohám. Presnejšie, k ich zvyškom. Pokúsil sa pohnúť kýpťami, ktoré mu po nich ostali, no márne. Zdesene pozrel na obe strany svojho tela, ale jeho ruky boli také ako vždy. Alebo neboli? Mali päť prstov, dokopy desať. Žiadne nezrovnalosti či anomálie, len zopár červenkastých fliačkov v oblasti zápästia. Pohľad mu opäť skĺzol k nohám. Nedokázal si spomenúť, čo sa mu stalo, alebo kto mu to spôsobil. Keď sa snažil rozpamätať, mal pocit, že sa mu hlava rozletí na všetky strany. Po chvíli, ktorá rovnako dobre mohla byť večnosťou, bolesť ustala a miestnosť sa opäť začala vyjasňovať. Bavlnená tunika, natoľko zmáčaná potom, že nedokázal nájsť suché miesto. Skúsil sa jej dotknúť, no prsty mu vypovedali službu. Nedokázal nimi pohnúť čo i len o centimeter. Čo sa to s ním stalo? Horúčka otupila jeho zmysly, preto mu chvíľu trvalo, kým si všimol, čo je zle. „Posteľ,“ uvedomil si náhle. „Odkiaľ sa tu vzala posteľ? A ako som sa tu ocitol ja?“ Zvraštil čelo od námahy, ktorou sa pokúšal prinútiť mozgové bunky, aby opäť raz pracovali preňho. Ležal. Celkom určite ležal. Alebo posteľ ležala na ňom a vesmír stratil aj posledné zvyšky svojich pokrútených zákonov. Telom mu prebehla triaška. Oheň ho spaľoval zvnútra, plamene olizovali jeho vnútornosti akoby sa doňho presťahovalo samo peklo. Pocítil neodkladnú túžbu napiť sa, zaplaviť svoje telo chladivou príjemnou vodou... a vtom ju zbadal. Vodu. V pohári na stolčeku, ktorý sa len teraz vynoril z hmly, ktorá obklopovala posteľ. Snažil sa rozoznať viac, nejakú osobu, ktorá by mu mohla pomôcť, ktorá by mohla ukončiť ten nehynúci smäd. Akoby na zavolanie, z hmly sa vynorila postava v bielom. „Anjel! Spasiteľ z nebies zostúpil, aby uľavil môjmu trápeniu!“ pomyslel si naradovane. Túžil vykríknuť, ďakovať, prosiť... premkol ho strach. Ústa boli protestne zavreté a žiadna snaha ich nemohla otvoriť. S prosbou v očiach pozrel na ženu v bielom plášti. Usmievala sa. „Prosím, vodu!“ vykríkol v mysli. Hlavou mu rezonoval vlastný hlas a ako hrmenie je predzvesťou blesku, tak po ňom nasledovala bodavá bolesť. Nedbal však na to, bolesť bola nič, nič v porovnaní s ňou... „Vodu...“ pomyslel si opäť. Zdalo sa, že mu rozumie. Ladným pohybom ruky zobrala pohár zo stolíka a priložila mu ho k ústam. Ledva však stihla voda ovlažiť jeho pery, pohár bol opäť na stolčeku a bytosť sa usmievala žiarivejšie ako predtým. Vrhol na ňu zmätený pohľad. „Vodu...“ pomyslel si. „Ak chceš vodu, musíš si ju zobrať,“ ozval sa v jeho hlave zvonivý hlások. Na údiv nebolo času, oheň v jeho vnútri zosilnel, akoby vycítil prítomnosť svojej záhuby. „Neviem...hýbať...“ snažil sa zosmoliť vo svojej hlave rozumnú vetu. Cudzí smiech ním prenikol ako nôž a spustil ďalšiu lavínu bolesti. Po krku tvári mu stiekla kropaj potu, dopadajúc na premočenú tuniku. „Prosím...“ „Musíš si ju zobrať,“ zopakovala s úsmevom. „Len to skús. Prebuď tú silu a vezmi si čo chceš!“ „Ale...ako...?“ pomyslel si žalostne. Odpoveď neprichádzala. Zatvoril oči a zvraštil čelo od námahy, ako sa snažil vykonať nemožné. Po chvíli to vzdal a zúfalo pozrel na ženu, no po tej nebolo ani stopy. V hlave mu však rezonovala bolesť, bolesť tak strašná a mučivá, až by sa z toho zvíjal v kŕči, keby ho telo poslúchalo. Cítil sa akoby zjedol žeravé uhlíky, ktoré mu zapálili krv. „Voda!“ zreval vo svojej mysli. „Aqua! Vatten! Neró! “ kričala jeho myseľ, neuvedomujúc si, v akom jazyku. Jeho myseľ zachvátila horúčka a v hlave sa mu ozývalo na tisíc hlasov, každý prevolávajúci v inom jazyku. „Eau! Agua! Vesi! Niru!“ volali hlasy, zjednotené spaľujúcim smädom. Cítil ako mu po tvári stekajú horúce slzy. Otvoril oči. Vrch tuniky a posteľného prestieradla bol vlhký od krvi, ktorá mu stále tiekla po tvári. „Čo to...“ preblesklo mu mysľou, no to už počul vzdialené hlasy. Či sa ozývali v jeho hlave alebo mimo nej, nevedel vypovedať. „Dokázal to, náš projekt funguje!“ hovorila žena. „Áno, ale za akú cenu? Je mi z neho na nič. To nie je človek, to je len ľudská troska,“ povedal muž znechutene. „Máme ešte veľkú rezervu, pane, toto bol len náš prvý pokus!“ nedal sa odbiť prvý hlas. Až teraz si Alfréd uvedomil, že sa pár centimetrov pred jeho tvárou vznáša pohár s vodou, no on sa nedokázal pohnúť. „Vodu,“ zachraptil s vyprahnutým hrdlom. Oba hlasy na chvíľu zmĺkli. Po chvíli muž prehovoril, ale Alfréd ho už nepočul. „Ja rozprávam. Viem rozprávať,“ pomyslel si šťastne a zatvoril oči. *** „Je pravda, že dokážete kriesiť mŕtvych, pán Arkéz?“ spýtal sa plešivejúci muž v strednom veku, zahalený do drahého kabáta s kožušinovým golierom, ktorý podchvíľou naprával rukami v čiernych kožených rukaviciach. Ignoroval voľné miesto na sedenie a zdvorilo stál, čakajúc, kým mu ho jeho hostiteľ ponúkne, nervózne sa obzerajúc navôkol, akoby sa bál bezpečnostných kamier. „Takéto moderné zariadenie nemá ani vláda,“ pomyslel si podozrievavo a ďalej sa obzerajúc zatiahol za golier svojho odevu, ktorý ho nepríjemne hrýzol. Potom sa opäť pozrel na Arkéza, či lepšie povedané, jeho smerom. Celú jeho osobu zakrýval výtlačok ranných novín. „Nevychovanec,“ pomyslel si zatrpknuto, „pokiaľ nemá toľko slušnosti, aby mi pri rozhovore hľadel do očí, mohol mi aspoň ponúknuť miesto na sedenie.“ Výhľad mal len na jeho stôl, na ktorom v úhľadných stĺpcoch ležalo mnoho kníh, prázdny črepník, niekoľko sviečok a prastaré počítadlo. Ani stopy po modernej technike, akú by človek očakával v najvyššom mrakodrape Európskeho svetadielu. „Dokážu vtáci lietať?“ opáčil muž, sediaci za stolom, ignorujúc ministrovo nepohodlie. Minister výskumu sa zamračil. Kto si ten výrastok myslí že je, keď si dovoľuje odpovedať na otázku otázkou? A to ani neodložil noviny! Opäť sa obzrel cez plece, no okrem obrazu za sebou nezbadal nič. Nesúhlasne sa odvrátil od obscénneho výjavu smrtky, zaodetej len do otrhaného plášťa, ktorý visel v povetrí za ňou, akoby zoskočila z veľkej výšky. Stála na piedestáli zo zlata a početné zástupy beztvarých tieňov v oblekoch jej prevolávalo na slávu a obsypávalo ju kvetmi a bankovkami. Muž za stolom odložil noviny, pedantne ich zložil na štvrtiny a položil ich na preplnený stôl. Potom si zložil ruky v striešku a konečne pozrel na ministra. Jeho zamestnanie sa na ňom podpísalo dokonale. Ostrým rysom tváre s vpadnutými lícami dominovali šedé oči, Štica vlasov čiernych ako uhoľ kontrastovala s bielou košeľou. Z náprstného vrecka mu miesto vreckovky vykúkala červená ruža, no okrem nej minister nezaznamenal žiadny doplnok. Žiadne stopy po retiazkach, náramkoch, hodinkách či iných gýčovitých predmetoch, na ktoré si mladí mágovia potrpeli. Nemal na sebe dokonca ani rádový prsteň. Jeho mladý zjav však ministra nijak neprekvapil. Títo zapredanci smrti sa často vrhali do jej náručia vo veku, kedy on prežíval svoju prvú lásku. Čerstvo vyštudovaní adepti Akadémie boli vítaným zbožím, preto nezriedka obsadzovali najvyššie platené pozície na ktoré bežní ľudia museli čakať väčšinu svojho života, ako si s trpkosťou pomyslel. „Správnou odpoveďou je áno, môžu,“ pokračoval Arkéz, „nuž i ja som vo svojom obore zbehlý.“ S úsmevom poklepkal po zlatej ceduľke na jeho stole. Stálo na nej: „Simon Arkéz, nekromancer.“ „Vrchol!“ pomyslel si minister, no pevne stisol pery a nepovedal nič, no v duchu sa zaprisahal, že s touto spoločnosťou jedná naposledy. „Moje zameranie je skutočne široké,“ hovoril nenútene, „takže vás poprosím, keby ste mi mohli bližšie povedať, v akej forme by sa mal náš...“ uškrnul sa, „...klient vrátiť do tohto sveta?“ „V ľudskej,“ vyšlo z ministra s odporom, pretože práve pohľadom skúmal police s knihami v koženej väzbe, ktorých názvy mu spôsobovali pocit nevoľnosti. „A to ste žiadnu z nich nečítal,“ poznamenal Simon pobavene. „Takže navrátiť život do starých koľají? Predpokladám, že máte zo sebou dušu?“ Minister prikývol, rozhodnutý nenechať sa zahanbiť od človeka polovice jeho veku a vytiahol z vrecka malé okrúhle zrkadlo v ozdobnom ráme, vydávajúce modrastú žiaru. Mladík nežne vzal zrkadlo do rúk, akoby držal novorodenca. Hľadel do hlbín zrkadla, ktoré neodrážalo jeho odraz. „Priveďte ma k telu,“ prikázal. *** Chodbou sa niesol zvuk klopkajúcich topánok. Zdravotná sestra ukázala na kovové dvere. „Všetko je pripravené, pán nekromancer.“ Usmiala sa naňho a odklopkala preč. Simon čakal, kým odznejú jej kroky, až potom vstúpil dnu. Miestnosť bez okien osvetľovalo len tlmené svetlo sviečok. Skrine a stolíky nedbanlivo odsunuté k stenám vrhali na scénu strašidelné tiene. Telo beznohého muža ležalo uprostred pentagramu namaľovaného krvou. „Aké patetické,“ povedal s úškrnom a kopol do jednej zo sviečok. *** Simon stál pod ošarpaným panelákom, obklopený tmou, ktorú narúšalo len nepravidelné blikanie pouličnej lampy. Čakanie si krátil sledovaním omietky, ktorá podchvíľou padala zo stien. Domáci si ho nedôverčivo premeriavali. Ani roztrhané džínsy, ani krikľavá bunda z neho nezmyli pach veľkomesta, pach smrti. Simon si toho bol patrične vedomý, no aj tak sa do tohto oblečenia navliekol. Strach z tajných vládnych operácii tu bol väčší než z policajného nájazdu, takže všetky rušivé elementy zaliezli do svojich skrýš. Pri predstave, že ho upodozrievajú z vládneho sprisahania sa Simon musel usmiať. Zo zákruty vyšlo auto, oslepujúc svojimi diaľkovými svetlami celú ulicu. Auto zastalo pri Simonovi a vystúpila z neho postava s plynovou maskou na tvári. Simon sa uškrnul. „Ty tých chudákov chceš tuším úplne vydesiť.“ Odpoveďou mu bolo prísny ženský tón. „Zhorelo to tam do tla.“ Podala mu výtlačok novín. Z titulnej strany naňho hľadela tvár ministra výskumu a pod ňou nadpis: ‚Požiar v sídle Boivin!‘ Prikývol. „Je tam?“ spýtavo pozrel na kufor auta a osoba s maskou prikývla tiež. Potriasla mu rukou v koženej rukavici a vydala sa pešo naspäť. Simon nastúpil do auta, zanechávajúc obyvateľov ich neistote. *** Dažďové kvapky hlučne narážali do predného skla, nachádzajúc smrť v podobe stieračov. Cez tmu a dážď bolo sotva vidieť na cestu. Simon však už dlhší čas upieral zrak na ručičku nádrže, ktorá sa povážlivo blížila k nule. Nedostal sa ani o sto metrov ďalej a auto začalo spomaľovať. Najprv pomaly, po malých krôčikoch ukazovateľa. Netrvalo však dlho a auto sa už pohybovalo len vďaka zotrvačnosti, až nakoniec zastalo úplne. Simon zhasol svetlá, vytiahol kľúče, zo sedadla pre spolujazdca vzal veľkú baterku a batoh, napínajúci sa vo švíkoch. Vystúpil, zatvoril a zamkol dvere, natiahol si kapucňu cez hlavu a chystal sa odísť. „To ma tu ako naozaj necháš?“ ozval sa spoza neho vyplašený hlas. „Presne tak,“ odvetil pokojne a pomaly zamieril na druhý koniec dediny. „Tak buď dobrý a počkaj ma, kým sa vrátim.“ „To mi predsa nemôžeš urobiť!“ protestoval hlas zúfalo, no keď sa mu nedostávalo odpovede, pokračoval. „Môže ma tu hocikto nájsť!“ Zastavil sa, očividne zvažujúc. Potom si vzdychol a otočil sa späť. „Mal som Ťa radšej hodiť do nejakej stoky keď bola príležitosť.“ „Stoky?!“ vyprskol hlas. „Keď sa mi dostaneš do rúk tak...!“ „To bude v Tvojom terajšom stave trochu problematické,“ zamrmlal nevzrušene Simon, odomkol kufor auta a opatrne rozsvietil baterku. V neveľmi priestornom vnútrajšku sa nachádzalo čierne vrece ľudských rozmerov, zviazané zbytočne dlhým špagátom. Jednou rukou vrece potiahol von a to vzápätí s nepríjemným žuchnutím spadlo na zem. „Hej, zaobchádzaj so mnou s trochou úcty!“ ozval sa hlas nahnevane. Simon ho ignoroval. Opäť kufor pedantne zamkol a vypol baterku. Kľúče si strčil do vrecka nepremokavej bundy a vykročil do tmy. Vrece pri tom bezohľadne vliekol za sebou s koncami špagátu v pravej ruke, v druhej držal vypnutú baterku. Pôsobil tak pokojným dojmom, akoby vynášal smeti. Uprostred noci ďaleko od domova, na okraji mesta, o ktorom ani nevedel, že existuje. Schátralé domy striedali obytné prívesy a plátenné stany pod holým nebom. V niektorých sa mihotalo nejasné svetlo, no väčšina obyvateľov spala. Simon sa aj tak neodvažoval rozsvietiť baterku, aby nevzbudil pozornosť. Napriek tomu ju ďalej zvieral v ruke, akoby od nej závisel jeho život. Zdvihol si ruku pred oči a žmúril na hodinky. Po chvíli to vzdal a mlčky ťahal vrece po premočenej ceste ďalej. Stany a prívesy sa stávali redšími a redšími a cesta sa začala zvažovať nadol. Ako dážď silnel, vo vzduchu bolo cítiť dážďovky, ktoré sa vyrojili na nesprávnom mieste. „Fuj, veď budem celkom špinavý!“ zanariekal hlas. „To je presne to, čo by Ťa teraz malo trápiť,“ poznamenal Simon pochmúrne a obišiel hrdzavé cedule oznamujúce, že výstavba diaľnice sa odkladá na dobu neurčitú a zapol baterku. Cesta, akokoľvek stará a poničená, tu končila a plynule prechádzala do blatistej zóny. „Počkaj, hádam len nechceš...to nemôžeš! Nie!“ „Malo by to byť niekde tu,“ mumlal si Simon pre seba, ignorujúc protesty hlasu. Pátravo svietil baterkou na zem, no neobjavil žiadne dobre priechodné miesto, všetko čo sa pred ním rozprestieralo bol bahnistý močiar, ktorému závistlivá noc vzala všetky farby. Postupoval po brehu a baterkou ako nožom krájal temnotu noci. Pomedzi pokrútené stromy vystrkovali svoje drobiace sa telá kamenné náhrobky a beztvaré sochy, upierajúce svoj slepý pohľad do vodných hlbín. Lúč svetla dopadol na kostlivú ruku trčiacu z bahna. Zastavil sa a položil baterku na zem. „Zdá sa, že sú na podobnú spoločnosť zvyknutý. Tvoja prítomnosť nebude nijakým prekvapením.“ Hlas len ticho zavzlykal, keď Simon chytil vrece do obidvoch rúk, trochu ním potiahol za seba a vzápätí ho odhodil do diaľky. Čvachtavé čľupnutie bolo všetko, čo Simon potreboval počuť. Zodvihol baterku zo zeme a vypol ju. Venoval ešte posledný pohľad tme močariny, zvrtol sa na päte gumených čižiem, pritiahol si kapucňu aby ho lepšie chránila proti dažďu a o chvíľu už spokojne stúpal do kopca. Hlas po celý čas mlčal. Až keď sa Simonova noha dotkla poničeného asfaltu, ozval sa spoza neho. „To si nemal robiť,“ povedal so skrytou hrozbou zaznievajúcou z každej slabiky. Simon zastal, no neobzrel sa. „Naopak, myslím si, že je to všeobecne výhodné riešenie, Alfréd.“ „V čom je to dobré pre mňa?“ vyprskol hlas. „Stratil si príťaž,“ povedal Simon bez obalu. „Príťaž?!“ zopakoval Alfréd neveriacky. „Zamysli sa. Aký úžitok by si mal z toho, že by si so sebou vláčil telo, ktoré viac nemôžeš ovládať?“ „Ale čo ak ho nájdu, čo ak...“ zaváhal, ako chlapec, ktorý chce vyznať svoje city dievčaťu. „Čo ak sa sem vráti?“ Simon sa usmial. „Nešker sa a odpovedz mi!“ „Vieš čo je toto za miesto?“ spýtal sa Simon nezúčastnene. „Mám za to, že sa stalo mojím hrobom,“ odsekol nahnevane. „A nielen tvojím,“ prikývol Simon vážne. „Kedysi tu stál cintorín. A toto mesto... tento prašivý odtieň niekdajšej slávy bývalo centrom rozvoja a kultúry Samovej ríše.“ „Samo? Ten franský kupec, čo zapredal svoju vlasť a na pár rokov zjednotil národ hašterivých pohanov?“ „Slovania boli ďaleko viac. Ich zvyky Ti môžu pripadať zaostalé, ale ich vedmy sa mocou mohli rovnať Rímskym mágom.“ „To je všetko pekné, ale ako to súvisí so mnou?“ prerušil ho hlas. „Slovania verili, že duša človeka je nesmrteľná a po smrti človeka opúšťa telo, aby odišli do lesov, riek, hviezd... no duše, ktoré zomreli predčasne – obzvlášť tie, ktoré zomreli násilnou smrťou – sa však často túžili vrátiť späť a to v podobe víl, svetlonosov, bludičiek alebo...“ dramaticky sa odmlčal a po chvíli dodal „upírov.“ Alfréd sa pobavene zachichotal. „Podľa Slovanov sa upír navracal do svojho tela, alebo do tela iného človeka a toto telo mu slúžilo ako nádoba,“ pokračoval Simon nerušene. „Všimol si si, aké stromy sa tam nachádzali?“ spýtal sa odrazu. „Vŕby,“ povedal, keď sa mu odpovede nedostávalo. „Stromy chrániace proti upírom a čarodejniciam. Som si istý, že keby sme vošli do močiara, našli by sme rúnové nápisy, spĺňajúce podobnú funkciu. Aby telá ostali tam, kde boli pochované.“ Alfréd nezdieľal jeho istotu. „Bude...?“ „V bezpečí,“ dokončil zaňho Simon. „Si voľný. Môžeš ísť kam sa To zachce. Trebárs ďalej,“ povedal s očakávaním, no žiadnej odpovede sa mu nedostávalo. Minúty plynuli v tichu a Simon stál na mieste s tvárou upretou k daždivej oblohe. „Prečo?“ ozval sa napokon hlas. Simon posmutnel. „Nikomu by nemalo byť upierané právo na odpočinok, Alfréd.“ Odpoveď hlasu mohla byť rovnako dobre zaševelením vetra v korunách stromov. „Vďaka.“ Simon sa len usmial, napravil si batoh a poznamenal. „Želám šťastnú cestu,“ povedal vetru. „Mňa jedna dlhá čaká tiež.“ „Kam?“ ozval sa hlas, akoby z veľkej diaľky. Simon sa len zasmial a pokračoval vo výstupe. „Ďaleko. Veľmi ďaleko. A pešo, pravdepodobne. Tie kľúče som tam pochoval s tebou.“
Diskuze
"Starootcovský" sa mi zdal štýl: je podľa mňa trocha knižný a literátsky, nie celkom vhodný do atmosféry poviedky. Áno, a je tam dosť vaty a kvetnatých opisov.
Vetry mi v uvedenom spojení evokovali skôr - prepytujem - bioplyny a tie stierače mi zneli fakt čudne, neumelo. Nedalo sa napísať napríklad "voda odskakovala od stieračov", "stierače sa borili s dažďom" či čosi podobné, čo by menej udrelo do očí?
Mohol by si mi trochu priblížiť tú poznámku o starootcovskosti? Akože je tam priveľa vaty? Samému sa mi už vidia zbytočné niektoré scénky či odbočky, no čo by som sa chcel v tomto smere spýtať - vadí to aj pri tých bohatých opisoch interiéru a podobne? Sú príliš dlhé a (ako si ich nazval) kvetnaté? Uberajú aj oni na akčnosti dielka, alebo sú to "len" ostatné neduhy?
Odpusť môj nedostatok pochopenia, no akosi stále na tých príkladoch štylistických chýb ("chladné vetry", "smrť v podobe stieračov") nevidím nič divné.
Pravopisného uhla pohľadu sa mi už dlho nedostalo, vítam to s nadšením. Vyjadriť sa k tomu je už ťažšie, preto len stručne zhrniem, že ďakujem za túto "postkorektúru", snáď mi bude svietiť v pamäti červené svetielko, pri budúcej tvorbe.
Ešte raz ďakujem, o to viac, že je to už dielko staršieho dáta.
Poviedka sa mi vidí príliš rozvláčna, dalo by sa povedať starootcovská, je v nej málo tenzie a priveľa otrepaných kulís. Problém s vnímaním stavu nemŕtvosti už opísal Sccion.
Ako rodený hovoriaci by som sa ale chcel vyjadriť k štýlu a pravopisu. Poviedka je napísaná pekne (aj keď sa mi zdá, že kvetnato), preto zamrzia humorné štylistické lapsusy, ako napríklad "chladné vetry" či "smrť v podobe stieračov", ktoré sú ale skôr výsledkom nepozornosti. V poviedke si ale na také niečo treba dávať pozor, nestratí sa to.
Veľké písmená na znak úcty využívame najmä v korešpondencii - v reči postáv, ktorá je hovorená, nemajú čo hľadať. Takže žiadne Ty, Tebe a pod. Keď privlastňujeme podmetu, využívame vždy tvar zámena svoj. Je teda rozdiel napísať: "Ľúbi svojho otca" a "Ľúbi jej otca". Zámená jeho, jej, ich privlastňujú totiž tretej osobe.
Veľké písmená sa nepíšu vo vzťahových prídavných menách, ak už tieto vzťahové prídavné mená nie sú súčasťou vlastného mena. Pre porovnanie: Rím - Rímska ríša - rímski mágovia. Prvé vyjadrenie je vlastné meno (mesta alebo ríše); druhé vyjadrenie, aj keď obsahuje vzťahové prídavné meno (rímsky je "majúci vzťah k Rímu"), je vlastné meno (názov ríše); tretie vyjadrenie je všeobecné meno, sú to mágovia "majúci vzťah k Rímu".
Používanie čiarok je na slušnej úrovni, no občas čiarky vypadli. Čiarkami sa v slovenčine (ako aj v češtine) oddeľuje vzťažná vedľajšia veta vložená do hlavnej vety. Čiže: "Sestra, ktorá sa práve vrátila zo Skopje, sa okamžite posadila k počítaču".
Čiarka sa dáva aj pred spojku "akoby" - veď táto spojka uvádza vedľajšiu vetu.
Sypem si popol na hlavu, ale skutočne som na existenciu tohto komentára akosi pozabudol. Tak odpoviem aspoň teraz, z trojmesačným odstupom, ktorý azda odvial nadšenie z nového dielka už dočista (inými slovami, môžem sa plne chytať za hlavu, čo za nezmysly som tu postváral). Niektoré veci sú popísané v odpovedi na Sccionovu kritiku, tak to tu nebudem zbytočne opakovať.
Zahrnutie ministra do pozície únoscu bola pre mňa príťažlivá z dvoch dôvodov:
1. Tak prísne tajný vládny projekt nemohol byť šírený medzi bežných rváčov, pretože sám minister nebol ničím väčším než pešiakom na šachovnici tých, ktorí za týmto projektom stáli.
2. Priveľa postáv poviedke škodí, ja som ich tam už aj bez toho mal príliš.
Teraz to už vnímam inak, myslím, že by to znieslo niekoho so špeciálnym výcvikom, ktorý by sa potom napríklad s ministrom stretol. Tiež má svoju logiku, aby minister obstarával iné veci, fyzickú prácu prenechať špeciálnym jednotkám.
Sídlo skutočne nezhorelo vďaka sviečke, bol to len predobraz toho, čo sa bude diať.
Žena v plynovej maske... eh... to už ani neviem akým činom sa tam dostala, fakt v jej príchode nevidím veľkú logiku. A vlastne som tam ani neosvetlil, že bola jeho zombie, ach.
Oživiť bezdomovca chceli preto, aby sa zachovali ich pokusy na ňom spáchané - bol ich najpokrokovejší testovací subjekt.
Veľmi pekne ďakujem za kritiku, bola nápomocná (aj keď som sa na odpoveď zmohol až s takým odstupom).
Snáď sa mi teda do budúcna podarí ukočírovať nejakú poviedku, aktuálne bojujem s dvojhlavým drakom, ktorému plánujú narásť ešte dve hlavy. Tak sa skúsim sústrediť na tie vnútorné motivácie, objasňovanie súvislostí a odpovedanie na otázky, ktoré sám vytvorím v úvode deja. To bude asi najväčší problém - že čitateľ nie je vševedúci rozprávač.
Sice je to již nějaká doba, co byla povídka zveřejněná, ale až včera jsem se dostala k přečtení. Diskuzi jsem zatím nečetla, možná tedy budu něco opakovat, ale aspoň zřejmé nešvary bude mít autor z více stran :-)
Co musím pochválit je jazyk, umění hrát si s detailem, náznakem říct hodně a nechat čtenáře domyslet si, udělat si obrázek sám, budovat atmosféru.
Naopak pohaním celkovou kompozici - jednotlivé části, ze kterých je povídka složená se mi líbí, ale celek naprosto nefunguje. Jedná se o tři možná i více povídek složených dohromady, které trpí logickými kopanci. Části jsou naprosto nesouvisející – nezapadá to do sebe, aby bylo možné si vyvodit co se vlastně stalo, proč, z jakého důvodu, nic není vysvětleno tak, abych byla schopna si to vyvodit a to je špatně – když ve čtenáři zůstane zmatek, který není na první pohled uměleckým záměrem, povídka nemůže fungovat a to přes to, že jednotlivé články jsou napsány dobře. Chaos, nekonzistentnost, nejasnost v motivacích, příčinách a důsledcích…Výsledek se mi vůbec nelíbí. A to si myslím, že ve skládání informací sdělovaných mezi řádky a v analýze motivů jsem z nadprůměrných čtenářů (když už si udělám čas se v díle babrat).
Další věc co stojí za pochvalu je odvaha se pustit do opravdového příběhu s pointou, nejenom oblíbené analýzy osobnosti, popisu nějaké události a tak. To se opravdu cení.
A k obsahu.
První část o bezdomovci je vážně pěkná, hezky a hlavně atmosféricky napsaná. Tajemný experiment vlády neznámého evropského království s odpoutáním duše, fajn (byť proč by si cíl vybíral sám ministr osobně, moc logiku nemá, na to většina vlád má svoje lidi. Činitelé mohou dohlídnout, mohou si od vědců nechat popsat průběh, potvrdit to podpisem, ale sám si najít bezdomovce u hotelu – a proč zrovna tam? Protože byl první na ráně? Nebylo by jistější sáhnout po nějakých známých lokalitách výskytu možných obětí? Kde si nikdo nevšimne podezřelého pohybu? Najmout na to nějaké „rváče“? Sám ministr podávající uspávaný kapesníček, to mi přijde laciné.). Ale o jaký experiment se jednalo, se celou dobu nedovíme. Zmrzačit tělo, aby duše byla volná a dovedla divy, ale proč ve chvíli svého odpoutání slyšel tolik jazyků, proč ministra tolik překvapilo, když promluvil nahlas, jak ošetřovatelka promlouvala do jeho mysli (dobrá, mohl být pod vlivem nějakého kouzla/halucinogenu, že si pouze myslel, že mluví v jeho mysli). V první části, která je krásně hororová a napínavá se nedozvíme nic. Čekám tedy na další část a přichází více otázek a odpověď žádná.
Ukazuje se, že hlavním hrdinou je nekromant, který kývne na vládní nabídku oživit experimentální duši, ale místo toho zničí sídlo, kde k experimentu došlo, tělo si nechá poslat a dělá si s ním co chce v části třetí. Opravdu podpálil sídlo on skopnutou svíčkou? Jestli jo, pak je to trapné. Sice si ministr povzdechl, že vládní prostory nejsou tak dobře vybaveny, jak místa kam se najímají mladí nadaní magici, ale stejně nějaké protipožární systémy bych čekala…Spíše se přikláním k jiné variantě, že ke zničení došlo „neznámo jak“, když se Simon dostal daleko do provinčního městečka, kde si domluvil sraz s onou dámou. Zničení je nevysvětlené, zbytečné…a informuje o něm žena v plynové masce, pravděpodobně tedy vědkyně/zdravotnice páchající experiment na bezdomovci jakoby právě z místa požáru utekla, proti tomu mluví fakt, že mu nese noviny s článkem o neštěstí. Tuhle scénu opravdu nechápu. Víc by mi sedělo vysvětlení, že auto má být past s nějakým plynem, pak zase působí tajemně ono dojití benzínu…ne, moc věcí, které do sebe nepasují, ať se snažím seč chci.
Proč po nekromantovi chtěli oživení bezdomovce, pak mu ho jen tak dali, on v tom zjevně nějakou čertovinu čekal, klíčky k autu zahodil, k tomu nějaké zmínky o městečku, které se bojí vládních a protivládních konspirací…ne, nemám se čeho chytit, něco mi buď uniká, nebo to tam není. Resp. je tam toho moc, příliš, zbytečně.
Nu a závěrečná pasáž o slovanském pohřebišti a upírech, uvolněných duších a darované svobodě, ta je z úplně jiné povídky. S předchozím má společné jen hlavní postavy. Duše experimentu je propuštěna, tělo uvězněno v bahnisku (vylíčeném trochu klišovitě, čnějící ruka kostlivce, ehm…) a Simon si jde do dalšího dobrodružství, kdy již nebude vysedávat v nejvyšším patře mrakodrapu a povýšeně jednat s ministry.
Závěr je, že přes smysl pro detail, přes atmosféru, mystičnost mi příběh nedává smysl, chybí mu logika, přebývá mu mnoho informací, které měly být schovány do dalších povídek, děj dělá kotrmelce. Nelíbí se mi to. A v hodnocení, kdy váhám se přikláním k nižšímu pro pocit, že jsem se marně zkoušela uchopit něco, co ani nejde. Jako čtenář jsem nespokojena, přesto si ráda přečtu další autorovy počiny, protože se slovy to vážně umí a snad to časem bude lepší, až se naučí čtenáři předat co má na mysli tak, že čtenář to i pochopí ;-) Takhle mám pocit, že dílo není psáno pro čtenáře, ale aby bylo napsáno.
Vlastne som pôvodne plánoval dať medzi ne nejaký odsek, kde by sa Alfréd prebral, zmätený z toho kde je a ako sa tam dostal, ale akosi z toho zišlo. Zdalo sa mi to potom príliš dlhé a príliš "popisujúce". Teda, viac ma ako autora teší, keď nedávam informáciu priamo, ale pomocou náznakov. Aj keď aspoň krátke prebudenie tam byť mohlo.
Zmätok okolo postáv bol plánovaný, hoci skôr ako "dočasný efekt", teda aby hneď zo začiatku popisu nebolo jasné, o koho sa jedná. Inak som sa snažil o chronologickú postupnosť a aspoň aké-také náznaky, že sa jedná o tú istú osobu.
Však to aj malo vyzerať ako nemocnica. Ako lepšie zamaskovať tajné laboratórium, než spraviť z neho celkom obyčajnú nemocnicu? Hoci to v príbehu nie je spomenuté, nachádzal sa v oddelení pre psychicky narušených (blúzneniu nik neuverí a inšpekcia sa na také miesto toľko nedíva - ide im len o to, aby boli takí jedinci separovaní od zdravých ľudí a nenarúšali všeobecný pokoj a bezpečnosť.
Nespojenie sestričky s ženou v bielom ma mrzí, no v Alfrédovom stave, keď si on sám namýšľal, že je anjel, nemohol som ju opisovať z pohľadu nezaujatého diváka. Áno, zvonivý hlások bol jej.
Áno, pri scéne z Alfrédovho pohľadu ležal v posteli. Pri scéne zo Simonovho pohľadu (pentagram) už je v úplne inej miestnosti, ale stále v tej istej budove, len mimo dohľad bežných ľudí. Je nutno povedať, že medzi každou z pasáží sa vyskytuje určitý časový odstup - takže od momentu, keď Alfréd umiera až do momentu, kedy Simon vchádza do miestnosti uplynul najmenej jeden deň.
Súhlasím, mal sa vyjadriť jasnejšie. Hoc, keď som písal scénu s pentagramom, neodpustil som si filmový efekt - ako by to vyzeralo, keby to bolo natočené. Nabudúce sa skúsim neinšpirovať americkými akčnými scénami, kde hrdina pozrie do kamery a vysloví osudnú hlášku. :D
Ako vidím, nevšimnutie jediného náznaku ničí celkovú pochopiteľnosť diela. Musím na to do budúcna pamätať, aby bolo odkazov viac.
Teraz by som si tú pasáž vedel predstaviť aj inak - Simon ide v aute (pretože telo mal on), o požiari sa následne čitateľ dozvedá z rádia.
Čo sa týka novín z budúcnosti... eh... správy sa šíria skutočne rýchlo...
Posledný odsek (ako som tu už možno spomínal) bol pôvodne rozdelený na dve časti, pričom prvá bola na úplnom začiatku. Ostatné "minipríbehy" mali byť len osvetlením, prečo niekto vezie mŕtvolu uprostred noci na cintorín a pritom sa rozpráva s jej duchom. Až neskôr vznikla myšlienka na chronologické usporiadanie a tak prvá polovica asi vyznieva príliš úvodne.
Pravdepodobne som ju mal prepísať, aby sa niesla v duchu ďalšieho úlomku príbehu, nie ako samostatnej jednotky.
Ďakujem za kompletný, až vyčerpávajúci rozbor, pokúsim sa tieto nedostatky do budúcej tvorby zlepšiť.
Pokusím se vysvělit.
První dvě části jsou vcelku přímočaré, chybí mezi nimi sice pasáž s popisem toho, co se dělo od upadnutí Alfréda do bezvědomí, ale to je v pořádku, protože druhá část obsahuje dostatek vodítek.
Rozhovor v Simonově pracovně může vyvolat i mírný dojem, že se odehrál ještě před Alfrédovým příběhem - nic totiž vyloženě nebrání představě, že onou tajemnou postavou, která se objevuje u Alfréda, je právě Simon. Ovšem zde se příběh teprve rozjíždí a odpovědi na tyto otázky nejsou daleko.
Největší potíže mi dělaly následující dvě pasáže, ačkoliv je pravdou, že tomu tak bylo především z toho důvodu, že jsem přehlédl ten předchozí popis situace, ve které Alfréd přišel o nohy, což způsobilo hlavní nedorozumění, protože jsem náhle vůbec netušil, kdo to ten beznohý vlastně je. Ale asi největší potíž mi dělala zdravotní sestra, protože jsem nabyl dojmu, že se vše odehrává v nemocnici (kde jinde by byly zdravotní sestry?) a nepodařilo se mi ji spojit s předchozí ženou v bílém plášti, která podle všeho byla u prvotního Alfrédova procitnutí (částečně i proto, že v prvotní scéně s ním měla jakýsi hovor, nebo alespoň já jsem to pochopil tak, že ten zvonivý hlásek je její). Zkrátka, začal jsem si najednou připadat, že jsem někde úplně jinde. K tomu přispěla i moje představa, že Alfréd ležel na nějakém stole či posteli, zatímco při příchodu Simona už ležel na zemi v pentagramu s krví a svícemi, které v původní scéně vůbec popsány nebyly. Pravda, pořád největší problém zůstává na mé straně kvůli nepozornosti (ty chybějící nohy by za normálních okolností napověděly hodně).
Pentagram a jeho úlohu, že je de facto amatérskou snahou o jakousi pověrečnou magii, jsem také nezvládl identifikovat. Tak nějak mám pocit, že Simonovo vyjádření ("jak patetické") není úplně nejvhodnějším termínem. Osobně bych si tu větu představil spíše na způsob ... "Nechápu, jak všichni myslí, že tohle bude fungovat..", či něco podobného, o stupeň informativnějšího. ;)
Následující část textu, ve které čeká Simon na auto už pak ze zmíněných důvodů pro mě byla úplně mimo mé představy. Požár na nějakém panství? Jak to s tím souvisí? (pro mě přece tělo beznohého muže leželo v nemocnici) :)
Je to také v podstatě jediná jednoznačně nevysvětlená událost - proč k požáru došlo? Odpověď se už nedozvídám, kromě toho snad, že oheň byl založen úmyslně.
Heh, původně jsem si toho nevšiml, ale máme tu další logický zádrhel - žena je v plynové masce, podle všeho právě ujela z místa požáru, ale novináři již stihli vše zapsat do nového výtisku novin. :)
Poslední část už je tak nějak oddělena od těch ostatních, přináší svůj vlastní příběh, ale už se takřka nijak nevrací k tomu, co se doopravdy událo. Myslím, že právě proto ve mě po přečtení posledního řádku příběhu zůstaly viset některé otazníky, na které jsem si nebyl schopen dát odpověď.
Ďakujem za schválenie, hodnotenie i pomyselné hodnotenie a komentáre. :)
Pokúsim sa na ne čo najlepšie reagovať.
Dovolím si Vás však poprosiť, aby ste mi - ak si spomeniete - napísali, ktoré vety či celé pasáže boli napísané chaoticky, aby som sa mohol prípadným nedorozumeniam v budúcnosti vyvarovať.
Sccion:
Teší ma, že mi môj malý zámer vyšiel – a síce vykresliť svet pomocou nepatrných zmienok, či opisov prostredia. O mágii ako takej si v podstate možno domyslieť len medzi riadkami – že svetské predstavy sú o nej celkom pomýlené (viď scéna s pentagramom) a v skutočnosti prebieha celkom inak, hoci sa text nikde nezmieňuje ako presne. Na konci má síce Simon prednášku o starých Slovanoch (čo je nepatrným odkazom, že je to zasadené do nášho sveta), hoci k nej nevyjadruje ani kladný ani záporný názor. Použil ju však ako metaforu pre Alfréda – aby mu dokázal, že ho už nikto nevráti späť a môže pokojne ísť ďalej.
Alfréd veril slovu sestričky ("anjela"), takže si myslel, že tam bola voda. A v skutočnosti tam voda aj bola, akurát by vo svojom stave by sa nebol schopný napiť aj keby mu ju niekto nalial do hrdla, pretože to bol ďalší pokus – ako by reagoval na „stravu smrteľníkov“. Cítil síce smäd, ale v skutočnosti túžil len po droge, ktorá to celý stav spôsobovala.
Ach, to je trapas, a to som to kvôli takýmto logickým chybám čítal 2x.
Záverečný úsek z pohľadu Simona bol paradoxne spísaný prvý. Dalo by sa teda povedať, že to je miesto, kde by mala byť (bola plánovaná) pointa a celkové vyvrcholenie deja. Úseky predtým boli pôvodne "len" objasnením skutočností, prečo sa stalo, že niekto prišiel s mŕtvolou k starému cintorínu. Usiloval som sa taktiež aspoň sčasti vyjadriť Simonovu motiváciu, hoci si nie som celkom istý, či sa mi to podarilo.
Kdesi som tu čítal, že v týchto umeleckých zákutiach serveru by sa malo hodnotenie zakladať práve na pocitoch.
Martel z Kantonu:
Ďakujem za komplimenty.
V niektorých prípadoch som sa nechal trochu uniesť a opis tak bol niekoľkonásobne dlhší ako samotné dialógy. Nech je odpustené mojim tichým postavám.
Čo sa týka chaotických častí, žiaľ, neviem si presne predstaviť ktoré sú nezrozumiteľné, preto by som bol rád, keby si mohol aspoň na jednu z nich (pokojne celú pasáž) poukázať, prípadne aj vyjadriť, čo je na tom nezrozumiteľné, ak sa dá. Ak sa bude dať, vysvetlím.
Mám neblahé tušenie o myšlienkových pochodoch postáv, ktoré nie vždy boli označené úvodzovkami, občas akosi voľne splývali s textom, no rád by som mal bližší prehľad o tom, čo nie je úplne jasné.
Ešte raz Vám ďakujem za názor i čas, ktorý ste obetovali tomuto dielku.
Dobrý den,
na úvod předesílám, že dílo nebudu hodnotit, protože neznám zdejší "laťku" pro hodnocení příspěvků v Články a Eseje (asi bych si měl něco přečíst :-) ), ale vyjádřím se, což považuji za hodnotnější, než tam lupnout sadu hvězd.
Upřímně je mi docela jedno, jestli tématika jakkoli souvisí s tématikou Dračího doupěte nebo ne. Dobrý příběh z jakéhokoli spektra dění je to, co bych si chtěl přečíst. A taky jsem si jej přečetl!
Začnu tím, co mne zaujalo. Tak třeba popis. V určitých pasážích, a že jich nebylo málo, jsi předvedl, že umíš situaci popsat podrobně a se zaujetím pro čtenáře. Samotný příběh, tedy to, co si myslím, že jsem správně pochopil se mi zamlouvá. Fajn nápad, slušná pointa. Bohužel jsou zde i místa, kde jsem se ztrácel. Jakože čtu a pak si vlastně říkám, "hej, cože?". Jisté pasáže mne uvrhly do zmatení a nebyl jsem si jist co se děje. Ani po druhém přečtení. I samotné podání příběhu je možná trochu složitější, takže je třeba číst pozorně a stejně myslím, že mi toho dost uniklo (právě i kvůli tomuhle nebudu hodnotit - těžko ocením něco, co jsem asi úplně správně nepobral).
Sumasumárum je to pořád dobré počtení a potenciál něco pěkného napsat určitě máš a já jsem rád, že jsem si mohl přečíst zas něco zajímavého. Díky za to.
Martel z Kantonu
Nabídněme si tedy malý mysteriózní příběh, který na první pohled zaujme syntézou moderního světa se všemi znaky, kterými se vykazuje, vysokými mrakodrapy a auty na straně jedné a starobylou magií smíšenou s dávnou živou mytologií na straně druhé. Je to vlastně prvek, který nelze žádnému příběhu vyčítat. Vzít jednu myšlenku, nehmotnou ideu a dát jí skutečné tělo a zpřítomnit ji.
Líbí se mi způsob, jakým se v příběhu pracuje s propojením právě těch dvou zmíněných světů. Je zaznamenáno v podstatě jen díky několika zmínkám, které sice nemají na pochopení fungování tohoto světa takřka žádný vliv, ale působí tak, že soužití moderna a fantastična je přirozené a uvěřitelné. Z tohoto soudku mě zaujalo především krátké líčení o doplňcích oblečení při popisu nekromanta.
Nejsilněji na mě ale zapůsobil Alfrédův příběh na umrlčím stole a sonda do života nemrtvého. Docela si umím podle popisu i představit, že právě takto by mohla vypadat kontrola znovuvzkříšeného služebníka trpícího v přežívajících ostatcích člověka. Vidina poháru s vodou pak je účinným prostředkem k ovládání zotročené mysli a tím i těla. Tedy dominance nikoliv přímým prostřednictvím moci hlasu a příkazu, ale spíše skrze konstatní moc nad utrpením. A potom také vysvítá otázka, nakolik to byla právě voda, která se nacházela ve vytoužené nádobě a ne jiná životodárná tekutina.
K oné pro mě působivé pasáži o Alfrédovi je tam ovšem několik drobností. Měl jsem především pocit, že přišly okamžiky, ve kterých byly jeho očima pozorovány i výjevy, které se děly přímo na něm, ale které on sám nemohl spatřit (krev tekoucí po jeho tváři) a které mě trochu mátly.
Ačkoliv jsem po přečetní měl dobrý pocit z příjemně prožitého příběhu, připadalo mi vyprávění dost nesouvislé. To by samozřejmě nebylo nijak neobvyklé (konečně, ono je nesouvislé), ale přiznám se, že jsem nebyl schopen si dát všechny souvislosti dohromady a přitom mi v průběhu čtení přišlo, že by to tak složité být nemělo. Jednoduše už se mi zpětně nepodařilo rozluštit, zda všechny části příběhu a všechny pasáže bokem souvisí se závěrem. Přesto, kdoví, třeba tomu tak ani být nemělo.
Co se samotného hvězdičkového hodnocení týče, přiznám, že se mi těžko vytváří nějaká kritéria, kterými bych postihl nepříspěvkovou tvorbu, takže povídku ohodnotím výše, ale ne zas tak vysoko, protože se nemohu zbavit dojmu, že cosi, co tam být mělo se mi nezjevilo, ať už to zní od hodnotícího jakkoliv hloupě.