„Bude to bolieť?“ bojazlivo sa spýtalo sedemročné dievčatko.

„Ani v najmenšom.“ ubezpečil ju nekromancer v čiernom rúchu so zlatým okrajom. „Smrť, je len abstraktný pojem.“

„Bude to rýchle?“ stále upierala neistý pohľad na znaky v kruhu v ktorom bola postavená.

„Viac-menej, áno“ odvetil polovične.

„Čo bude potom?“ povedala s pohľadom stále v kruhu.

„Pocítiš príval energie...“ povzbudil ju. „A potom budeš mať dosť síl aby si to vykonala.“

Konečne odvrátila zrak od kruhu. Vtedy vedel, že už nebudú nijaké komplikácie. Chcela to dobrovoľne a teraz už nemá pochybnosti. Spraví to teraz.

Začal okolo nej zapaľovať sviečky. Keď skončil, postavil sa pred jej kruh a sám vstúpil do svojho.

„Teraz opakuj po mne vo svojom jazyku...“ prikázal jej.

„Ragum anorath ferilium...“ hlas sa mu zmenil. Teraz prevažne chrčal a sipel.

„Nech smrť...si vezme... život môj..." zopakovala so strachom v hlase.

„...kreitum mer san dore felah...“ začal tancovať akoby v opitom tanci. Z očí mu vychádzal dym a svietili mu na červeno.

„...a...a....vymení ho...za kúsok síl svojich...“ vydesene hľadela na nekromancera. Vyzeral ako posadnutý. Ale teraz už nebola cesta späť.

„Solemius agro zeta...reformum anoreta“ kam stúpil pri svojom tanci, tam zem umierala.

„Týmto... chcem vstúpiť do jej sveta...nech začne sa moja... odveta...“

„Ragum reiki LAFORE!“ zvolal na celé údolie mohutným hlasom.

„Nech je smrť večná...“ dokončila piskľavým hlasom s absolútnym zdesením.

Predtým ako upadla do bezvedomia, ešte stihla zaregistrovať zasvišťanie dýky, červenú oblohu a pre sebou niekoho s presýpacími hodinami...

„Takto to všetko začalo...potom si viac nepamätám na nič. Nevedno kam sa podel ten nekromancer, ale keby som ho našla...“ hromžiac v mysli, upila si z vína - ktoré pila iba preto, aby mala čo držať v ruke - a tresla pohárom o stôl.

Bledá vychudnutá postava zovrela pohár vo svojej ruke, až jej zbeleli hánky.

„Oklamal ma!“ zrevala na celú krčmu, z ktorej sa k nej zvedavo otočilo pár návštevníkov, ale jej to bolo jedno. Už zase ju chytala zúrivosť, v poslednom čase ju cítila pričasto.

„Hnusný, zbabelý nekromancer!“ Teraz ju už prekvapene sledovala celá krčma a blížil sa k nej jeden z ochrankárov. Očividne si myslel, že je opitá.

„Nepribližuj sa!“ zakričala naňho a dojem opitosti znázornila aj zlou chôdzou. Ochrankár jej dával ruku na plece, ona ho však za tú ruku chytila, pritiahla k sebe a vrazila mu do srdca ostrú kosť, ktorá jej zrazu vytŕčala z dlane. Bezvládne telo ochrankára sa zviezlo na zem. Krčma začala šalieť a k nej sa blížilo zvyšných 5 ochrankárov aj s podaktorými neopitými, ozbrojenými návštevníkmi. Ona však len zaujala meditačný postoj a povedala pár slov v zvláštnom jazyku, ktoré zneli ako šuchot krídel. Útočníci ju obkolesili a približovali sa. Stále tie isté slová:

„An sellum sefall...an sellum sefall...“ slová sprevádzali jemné, rýchle gestá, ktoré pripomínali pohyb listov.

Útočníci na chvíľu zmetene zastali a obzerali sa. Okolo nich vírilo zúfalstvo. Napriek tej ťažobe sa sústredili na svoj cieľ, o ktorom si mysleli, že to spôsobuje.

„An sellum sefall...“ zúfalstvo okolo nej, bolo priam hmatateľné. Útočníci sa pohybovali čoraz pomalšie.

„An sellum sefall...“

Keď boli po dlhej chvíli pri nej na sek šable, narovnala sa a s chladným hlasom povedala:

„Tretí útok vetra! Vír číreho zúfalstva...!“ jej slová zanikli v šuchote tisícich krídel neprítomných vtákov. Útočníci a osadenstvo krčmy, ktoré nestihlo utiecť, zmeraveli od strachu. Pred nimi zo zeme vyrastal ničivý vír, ktorý už začal pohlcovať všetko okolo seba, okrem nej. Zamarilo sa im, že namiesto ženy, ktorá ho vyvolávala, pred nimi stojí malé sedemročné dievčatko s vyplašeným výrazom na tvári. Volali na ňu, aby utiekla, pritom sami sa nemohli ani hnúť. Tornádo sa rozrastalo a začal sa pohybovať. Všetci okrem malého dievčatka začali utekať k dverám a oknám krčmy. Neskoro. Ničivý vír zhltol každého, kto tam zostal. Keď konečne zhltol aj posledného človeka, zastal pri dievčatku. Ona prikývla, mávla rukou a tornádo sa rozplynulo. Pohľad jej stvrdol, keď sa rozhliadla okolo seba. Chvíľu ešte hľadela na tú spúšť a potom zamierila k vytrhnutým dverám.

„O chvíľu sa sem zbehne celé mesto...je na čase vypadnúť.“ Pomyslela si a zbehla z kopca, na ktorom bola krčma postavená. Teraz musí znova hľadať iné miesto, kde bude chodiť piť.

„Prekliaty nekromancer!“ zakričala do vzduchu. „Ja ťa raz nájdem a kruto mi za svoj podraz zaplatíš!“ Malé dievčatko pomaly klesalo do mäkkej trávy, vyčerpané zaspalo so zúrivými myšlienkami, výčitkami, spomienkami a obavami.

„Čo chceš, dieťa?“ opýtal sa jej muž s presýpacími hodinami.

„Kto ste?“ vystrašene ignorovala jeho otázku.

„Posol smrti“ odvetil stručne. „Mám na starosti rituály tejto oblasti.“

„Ale...ten nekromancer...tvrdil, že sa stretnem so smrťou!“ vystrašenosť pomaly ustupovala.

„Tak v tom prípade ti klamal“ zasmial sa chrapľavo posol. „Iba výnimočný sa po rituáli stretnú so smrťou...hádam si nečakala, že také malé dievča ako ty, môže byť výnimočné.“

„Ale ja sa s ňou potrebujem stretnúť!“ namietala. „Musím...“

„Kvôli tvojim potrebám som neprišiel.“ zahriakol ju. „Prišiel som s tebou podpísať zmluvu.“

Posol iba tak zo vzduchu vytiahol čierne orlie brko a dlhý pergamen s množstvom iných podpisov.

„Podpíš to a staneš sa nemŕtvou, tak ako ten, ktorý na tebe spravil rituál. Keď to podpíšeš, dostaneš ďalšie inštrukcie.“

„Nepoznám svoje meno...ako sa teda mám podpísať?“ zmätene k nemu otočila svoju drobnú hlávku.

„To nevadí...pergamen ti sám určí tvoje nové meno. Stačí keď naň niečo načmáraš a on na základe tvojej krvi, tvojich spomienok a tvojej mysle určí meno.“

„Ale...“ stále naňho hľadela so zmäteným pohľadom „nemám atrament ani nič čo by...“

Posol jej so zlovestným výrazom v tvári podal krátky železný nôž. „Nepoznáš tie ľudské príbehy, kde sa ľudia upisovali diablom vlastnou krvou?“ zasmial sa chladným, neľudským smiechom. „No, trocha pravdy na tých príbehoch bolo.“

„Čože?“ vydesene pozrela na nôž. „Mám sa...zabiť?“ zdesene zašepkala.

„Nie...“ zasmial sa. „Veď ty už si mŕtva. Pichni si nôž do prsta, naber brkom krv a podpíš sa. Potom ti poviem viac.“ Ruku s nožom mal k nej stále vystretú.

S trasúcimi prstami dievčatko vzalo od neho nôž a s narastajúcim zdesením si bodla nôž do prsta. Zaplavila ju vlna bolesti, ktorá ale našťastie nebola taká silná. Pár kvapiek jej krvi spadlo z jej prsta na...bola to zem? Ona aj posol stáli na nejakej zvláštnej rovine. Pod sebou cítila prívaly energii. Raz slabšie, raz silnejšie. Občas ju sila nejakej energie priam strhávala z nôh. Posol si všimol jej pohľadu a pretože, stále očarene hľadelo pod nohy, prehovoril.

„Stojíme na astrálnej rovine...na mieste prechodu energii...ale teraz už píš!“ strácal trpezlivosť posol.

Namočila brko do svojej krvi a nemotorne niečo načmárala na pergamen. Pergamen chvíľu iba nečinne visel a zrazu vsiakol jej krv. Zažiaril načierno a na pergamene sa začali zjavovať krvavé písmená.

„S....h....e....i...l...a“ hláskovala tak ako pergamen písal. „Sheila“ spojila písmená do jedného slova. „To je moje meno?“ spýtala sa začudovane, ale zároveň potešene, že konečne má meno. Posol však nezdieľal jej nadšenie.

„Áno“ odsekol a vrhol nevraživý pohľad na pergamen. „Pergamen ti vybral meno totožné s tvojou krvou.“ zamračil sa. „Sheila v jazyku mŕtvych znamená pomstiteľka...je zvláštne, že ti pergamen vybral také meno, ale ja nie som niekto, kto môže spochybňovať jeho slová. Takže Sheila...“ pri tom mene ju prebodol pohľadom, akoby ona mohla za to, že jej ho pergamen vybral. „stala si sa oficiálne nemŕtvou a odteraz môžeš využívať všetky naše výhody, ktoré sa budeš môcť naučiť od nekromancerov. Zároveň ťa musím upozorniť, že si mŕtva, ehm...teda nemŕtva a odteraz nebudeš závislá na ľudských slabostiach ako sú smäd či hlad. Jediné, čo ťa môže ohroziť, je striebro, alebo niečo svätené. Si nemŕtva a tak môžeš, ale aj nemusíš žiť naveky. Všetky ostatné rasy ťa budú nenávidieť a vidieť v tebe hrozbu. Budeš prenasledovaná, hľadaná a preklínaná. Tvoji najbližší sa proti tebe obrátia so strieborným mečom v ruke a budú si želať tvoju smrť...“ posol urobil pauzu a nadýchol sa.

„Tvoja momentálna schránka“ kývne rukou na jej telo „je zničená. Na nejaký čas si musíš vybrať nové telo. Neskôr budeš môcť vstúpiť do svojho pôvodného tela, ale ubezpečujem ťa, že budeš navždy sedemročná.“ predniesol jej posol a bolo vidieť, že to nehovorí prvý raz.

Sheila vydala pazvuk nechápavosti nad tou haldou informácii, ktorou ju zasypal posol. Ten však nevyzeral, žeby sa mu to chcelo opakovať a tak sa pokúšala zatriediť si nové informácie v hlave. Keď sa jej to ako tak podarilo, spýtala sa. „Ja...budem mať navždy...už navždy... sedem?“ prekvapene sa pozrela na svoje drobné prsty.

„Áno...a teraz sa ma chyť“ s pohľadom na presýpacích hodinách, z ktorých neubehlo ani zrnko piesku jej podal ruku. „Musíme ísť do Siene mŕtvych. Tam si vyberieš svoje dočasné telo.“

Sheila bez akéhokoľvek strachu chytila podávanú ruku. Teraz už necítila nič. Pokoj zalieval celé jej telo. V momente keď sa dotkla poslovej ruky, priestor okolo nich sa zmenil. Teraz stáli na nejakej tmavej plošine a okolo nich boli tisícky sôch. Z presýpacích hodín sa začal sypať piesok ako v normálnom čase.

Sheila sa znova prebudila ako dvadsaťročná žena. Jej mŕtvolná farba pleti bola až zarážajúca. Chvíľu tam iba tak ležala a premýšľala. „Koľko som spala?....Kde to som?....“ Ešte chvíľu iba tak ležala a hľadela na modrú oblohu a potom s námahou vstala.

„Je čas zistiť, čo už vedia mešťania“ povedala si pre seba, prehodila si kapucňu cez hlavu a pomaly sa vydala späť do krčmy. Pred krčmou už stálo celé mesto a okolo krčmy bol narýchlo omotaný hrubý špagát, na ktorom visela drevená tabuľa: „Nevstupovať!“.

„Čo sa to tu deje?“ spýtala sa naoko prekvapene jedného z mešťanov.

„Vy to neviete?“ otočil sa k nej vysoký muž s fúzami. „Včera v noci niekto prepadol krčmu a zabil všetkých návštevníkov.“

Sheila si oddýchla. Zamarilo sa jej totiž, že niekto stihol ujsť. Chcela sa ešte na niečo spýtať, ale vtedy sa jeden zo strážcov pokúšal prekričať dav.

„Prosím Vás o chvíľku ticha dámy a páni. Po výsluchu jediného svedka, ktorý prežil...“ strážca na chvíľu zmĺkol, lebo dav si po tomto vyhlásení medzi sebou vôbec nie potichu šepkal slová pomsty, odhadov a rôznych dedukcii.

„Ach...“ potešil sa fúzatý muž vedľa Sheily. „tak predsa len ktosi prežil. To je skvelé, určite si všimol vraha.“ Sheila sa tomu síce vonkoncom nepotešila, ale bola nútená sa na fúzatého muža priateľsky usmiať, lebo sa na ňu pozrel. Ešte stále tu bola šanca, že ju neodhalia a ona potrebovala hocijaké informácie. Strážca ešte chvíľu počkal, kým sa dav utíšil a potom pokračoval.

„Svedok je značne vystresovaný, takže vám to čo nám povedal on poviem ja.“ pri slove svedok, ukázal na mimoriadne bledého človeka, ktorý bol doteraz otočený chrbtom. V momente keď mu Sheila pozrela do tváre ju pochytila panika. V bledom svedkovi spoznala prvého zo zabitých ochrankárov. „Ako mohol prežiť?“ pomyslela si. Ale keď sa lepšie prizrela jeho pokožke, pochopila. Rýchlo zrakom prehliadala všetky astrálne roviny a potom našla čo chcela nájsť. Na piatej astrálnej rovine uvidela nekromantskú energiu, ktorá nebola jej. „Kto sa mohol zmocniť tela toho človeka?“ spýtala sa v duchu. „Kto mohol...?“

Premkol ju strach. Žeby on? „Musím to zistiť“ zaumienila si. Z myšlienok ju vytrhol strážca, ktorý tentoraz už nečakal kým sa utíši dav.

„Obviňuje z prepadnutia krčmy a aj zo zabitia...“ kričal na šepkajúci dav, ale vtom ho ochrankár chytil za plece, kývnutím umlčal a naznačil, že by chcel pokračovať. Strážca chvíľu protestoval, ale nakoniec sa mu podvolil. „No, povie vám to sám svedok“ povedal a šiel za druhým strážcom.

Ochrankárove sivé oči si našli Sheiline. Chvíľu bojovali v psychickom súboji až nakoniec ležérne odvrátil zrak a prehovoril. „Prosím, utíšte sa“ hovoril omnoho tichšie ako policajt, ale dav ho omnoho viac počúval.

„Vzbudzoval rešpekt, pretože prežil? Alebo si aj iný všimli tú desivú auru?“ premýšľala Sheila.

Ochrankár pokračoval a stále si pohľadom premeriaval mešťanov. „Som jediný, čo to prežil a za svoje prežitie vďačím jedinej veci. Jeden môj dobrý priateľ nemeškal a sám ma vyhodil von oknom, zatiaľ čo on ostal bojovať na smrť s tým monštrom.“

„Aký, dramatický príbeh“ zhodnotila skepticky vo svojej mysli Sheila. „Pokiaľ v tom bude pokračovať, dav ma isto iste roznesie na kopytách. Dobrá práca, nekromancer.“

Nekromancer akoby zachytil jej myšlienky a mierne sa uklonil hlavou. „Môj priateľ zahynul v boji, ale jeho obeť nebola márna. Nájdem toho diabla, čo ho zabil a s pomocou boha Slnka ho zničím!“

„Pche! s pomocou božou? Už ťa vidím ako by tebe boh Slnka pomáhal...dúfam, že keď ťa zabijem, budeš v tom najstrašnejšom kúte pekiel!“ preklínala ho v duchu.

Nekromancer si príbehom získaval na svoju stranu celý dav a Sheila to dobre vedela. Bolo načase odísť. A to rýchlo.

„Musím vás požiadať, že ak sa s tým...netvorom stretnete, buďte hrdinský ako môj priateľ. Ale obávam sa, že nikto z vás, by proti nemu nemal šancu. A tak, keď ho uvidíte, zavolajte na strážcov mesta, nech si spĺňajú povinnosti povolania, cti a viery.“

Sheila pomaly ustupovala dozadu. Kým on na ňu nahucká celý dav, môže byť v pokoji preč.

„Opíšem vám tú osobu, ktorá tam včera bola. Bola to asi dvadsaťročná žena, oblečená v čiernom plášti. Má neprirodzene bledú pokožku a sivé oči. Vlasy bielej farby, inak znamením dobra a staroby, u nej prinášajú iba zlo a hriech. Osoba včera v tej krčme bola nekromancer a som si istý“ zdôraznil posledné slovo, pričom sa očami Sheile smial, „že je niekde tu, medzi vami.“ Jeho slová nenechali dlho čakať na reakciu, dav sa začal obzerať a zisťovať znaky, ktoré nekromancer opisoval. Jediný, ktorý tak nerobil, bol fúzatý, vysoký muž. „Bledá pokožka? Sivé oči? Čierny plášť?“ pozrel sa na miesto, kde pred chvíľou stála. Potom sa obzrel za seba na miesto, ktorým som utekala. „To je ona!“ zvreskol na celý dav. „To je ona!“ zopakoval a ukazoval na miznúcu postavu.

„Neskoro“ pomyslela si Sheila. „Mal si byť rýchlejší, nekromancer.“

Dostala sa k lesu. Vytiahla šabľu a nadľudskou silou, neprimeranou k takej útlej osobe, preťala jeden strom napoly. Takto preťala aj ďalších deväť stromov a zapálila ich. keď za sebou nechala horiacu hranicu, odhodlala sa na kúzlo. Priblížila sa k horiacemu drevu, aby do nej spadlo jej telo a vyriekla nekromantské zaklínadlo.

„Rosselum ubra sente laich!“ vykríkla. Jej oči sa premenili na modré, vlasy na čierne a z celého tela akoby vyhasol plameň života aj nekromantstva. Bezvládne telo padlo na horiacu kladu a postupne černelo. Keď prídu mešťania, budú si myslieť, že je mŕtva.

„Vyber si telo. Ale rýchlo, čas sa kráti!“ povedal jej posol.

Sheila sa rozbehla prázdnymi uličkami pomedzi sochy. Nemé tváre mŕtvych sa jej zdali prázdne. Intuícia ju viedla ďalej, hlbšie do stredu. Naraz jej cestu zablokovala socha vysokej, asi 20-ročnej ženy. Prehliadla si ju lepšie. Vyzerala tak, ako si predstavovala svoju matku. Potom ju niečo napadlo. Zahryzla si do rukáva svojho trička, odpárala z neho nitku, omotala ju okolo prsta sochy a bežala doľava. Pokiaľ ho nájde, tak nemá zmysel ďalej žiť. Pokiaľ tu bude...„Ach, nemysli na také veci“ prísne sa zahriakla v mysli. „Nebude tu, on žije, určite...“ bežala ďalej a skúmala sochy, hľadala znaky, ktoré by ju utvrdili v tom, že je to on. Bežala tak rýchlo ako mohla, ale nemohla stihnúť prehľadať všetky uličky. Poslov hlas ju poháňal, lebo čas sa krátil. S námahou vyliezla na najvyššiu sochu, ktorá bola poruke a pozrela sa okolo seba. Div jej to nevyrazilo dych! Okolo nech sa rozprestierali široké pláne sôch. Podlomili sa jej kolená a len, len že sa chytila sochy.

Takto ho určite nenájde... Má veriť tomu, že ešte žije? Zliezla zo sochy a pomalým krokom sa pobrala k soche svojej ‚matky‘. Keď k nej prišla, uvidela že už ju čaká posol. Z jeho presýpacích hodín ubehol všetok piesok.

„No?“ spýtal sa s náznakom posmechu. „Chceš to telo?“

Sheila mlčky prikývla. Posol nakreslil na sochu kruh s nejakými znakmi. Niektoré z nich vyryl do kameňa nožom, iné – na neveľké Sheilino počudovanie – nakreslil vlastnou krvou. Potom postrčil Sheilu k soche a podal jej nôž.

„Prebodni sa“ prikázal jej. „Týmto formálnym obradom tvoje telo prijme fakt, že si mŕtva a ja potom pripútam tvoju dušu k novému telu.“

Sheila si od posla vzala nôž a namierila si ho na srdce. Necítila žiadny strach. Bodla rýchlo a priamo. Žiadna bolesť neprišla. Ale ju to už neprekvapovalo. Čakala náraz a studenú podlahu. Ale k jej prekvapeniu videla sama svoje telo ako sťažka dopadlo na kamennú podlahu a ozval sa tupý zvuk. Pozrela na posla, z očí mu stúpal dym, tak ako predtým nekromancerovi. Ale posol sa na rozdiel od neho sa nehýbal v opitom tanci. Iba tam tak stál a čosi si potichu mrmlal. „Ragum sewi abum fera....“

Sheila zrazu pocítila, ako ju vnútri niečo stláča.

„To určite posol spája moju dušu s tou sochou“ pomyslela si.

Stláčanie sa rozširovalo do celého tela a keď už si myslela, že to nevydrží, prestalo.

Hlavou jej vírili otázky bez odpovedí, pomaly zatvárala oči a videla ako sa k nej blíži posol a niečo jej strčil do vrecka vesty, ktorú mala na sebe.

Sheilina duša s výkrikom opustila telo a s veľkými bolesťami vstúpila do astrálnych sfér. Keď potom otvorila ‚oči duše‘, uvidela, že mala dostatok síl predrať sa iba na prvú rovinu. Okolo nej sa vírila energia a ona zoslabená samovražedným kúzlom, ju začala pohlcovať, takže niektorá energia nikdy nedorazila k svojmu cieľu, k svojmu telu. Sheila pohlcovala množstvá energie, ale bola to energia taká slabá, že sa ňou mohla živiť celé týždne a predsa by sa nedostala do svojej pôvodnej formy. Potrebovala sa dostať na vyššie roviny.

Prestala pohlcovať energiu a vošla do jej víru. Predierala sa cez energie, niektoré rozrážala, niektoré pohlcovala až kým sa nedostala do stredu toho víru. Chvíľu šmátrala vo vzduchu, až kým rukou nenarazila na niečo pevné. Zatiahla za to a pred ňou sa zjavilo ostré svetlo, ktoré ju na chvíľu oslepilo – brána do druhej roviny. Vošla doň a na druhej strane videla nejasné obrysy nejakej postavy.

„No konečne“ zasmial sa nekromancer.

Keď sa Sheila prebudila, videla okolo seba samú zeleň. Okolo nej žblnkotala voda a spievali vtáky. Chvíľu si myslela, že to čo sa predtým stalo, bol iba sen, ale keď sa posadila, zbadala v odraze tvár bledej, vychudnutej ženy. Vlasy mala biele a oči sivé. Keď sa viac priblížila k jazeru, uvidela tmavozelenú vestu, čierne nohavice a šedý plášť. Usmiala sa na svoj odraz v jazere, ktorý spravil to isté. Odhalila biele zuby a vyskočila od radosti. Z vrecka vesty jej pritom vypadlo nejaké vrecúško. Zodvihla ho, obrátila a vysypala jeho obsah na zem. Z vrecka vypadli dva listy, jeden s nápisom Nekromancer a druhý s nápisom Aion, potom kameň, na ktorom boli zvláštne znaky, drobná drevená píšťalka a balíček malých rozmerov.

Ako prvý otvorila Sheila list na ktorom bolo napísané Nekromancer.

Potom už len čítala a od prekvapenia a nahromadenej zlosti jej padla sánka.

„Myslel som si, že budeš silnejšia, že sa dostaneš aspoň na druhú rovinu. Očividne som sa v tebe zmýlil“ uškŕňal sa nekromancer. „Ale o to jednoduchšie bude zabiť ťa.“

Sheilin zdesený výraz sa stretol s nekromancerovým úškľabkom.

„Prekvapená?“ pobavene zvolal.

Sheila skúmala nekromantskými, ľudskými aj všetkými ostatnými zmyslami situáciu a hľadala možný východ. Pritom všetkom musela hľadieť do nekromancerových očí, zakryť tú časť mysle, ktorá sa sústreďovala na hľadanie a navyše sa musela tváriť zaskočene.

„Áno“ presvedčivo roztraseným hlasom povedala Sheila. „Odkedy si tu?“ naťahovala čas.

„Čakám tu na teba už odvtedy, čo som ťa pred tým davom“ uškrnul sa nekromancer „označil za vrahyňu a nekromancerku.“

Sheila prikývla. „Ale ako to, že z teba ľudia necítili nekromanciu, keď si sa len nedávno premiestnil do tela toho ochrankára?“

Nekromancer mlčky, no s narastajúcim úškrnom vytiahol z priesvitného plášťa priesvitnú fľaštičku. Hoci všetko bolo priesvitné, tekutina vo fľaštičke bola až priveľmi nepriesvitná. Menila farbu z ostro červenej na jedovato zelenú, z nej na nebesky modrú a z nej zas na inú.

„Chápem“ povedala zdrvene. „Ľudská esencia.“

Týmto sa zdá sa ukončil ich rozhovor, nekromancer si schoval fľaštičku do plášťa a spravil krok k Sheile. Sheila však ešte nič nevymyslela a potrebovala viac času.

„Ako si ju vlastne získal?“ spýtala sa ho, ďalej predstierajúc strach.

Nekromancer sa zastavil a chvíľu premýšľal. Jej otázka, hoci banálna, dosiahla želaný účinok.

„Ja...“ zdalo sa, že nekromancer sa premáha. „Ja som...“

Sheila ani na chvíľu neprestávala hľadať východisko. „Niekde....určite...MUSÍ!“ opakovala si v mysli zúfalo. Nekromancerovi nevenovala poriadnu pozornosť, inak by si dávno všimla to netypické správanie.

„Ja...som zabil...všetkých..“ povedal a na tvári sa mu roztiahol šialený úsmev. „Všetkých, na ktorých mi kedy záležalo...aj ich rodiny, priateľov...všetkých...“

Sheila na chvíľu prestala hľadať. „Všetkých?“ spýtala sa zdesene.

„Áno“ nekromancer sa šialene zasmial. „Ich krv zdobila môj meč, moje ruky a aj...“

Sheila znechutene spravila krok späť.

„...moje zuby“ dokončil nekromancer a znova sa zasmial.

Sheila tam iba stála a teraz už nemusela predstierať. Niekto, komu kedysi verila, tam teraz stál a smial sa iba pri pomyslení na vraždu toľkých ľudí, ktorým vyhasli životy iba kvôli jeho rozmaru. Potom si uvedomila, čo ona spravila v krčme a došlo jej to.

„Som rovnaká ako on“ pomyslela si a zaplavila ju beznádej. „Zabila som toľkých ľudí...iba pre svoj momentálny stav...kvôli hnevu...kvôli...nenávisti k nekromancerovi. Tí ľudia tam, museli mať rodiny. Museli byť niekomu oporou...a ja som ich zabila. Len tak, bez mihnutia oka. Myslela si, že konám správne. Že je to potrebné. Ach, ako som sa len mýlila.“

Teraz chápala tváre mešťanov skrivené od hnevu. Chápala ich túžbu po spravodlivosti.

Nekromancer sa ďalej smial a očividne si nevšímal Sheilu.

„Toto je moja chvíľa. Môžem odísť. Nepozorovane a rýchlo. Ale mám na to vôbec právo? Keď odídem...určite zabijem ďalších ľudí. Ďalších ľudí s rodinami a priateľmi“ naraz cítila obrovskú silu doteraz neuvedomovaného, potláčaného svedomia.

Konečne si uvedomovala pravý význam poslových slov

„Všetky ostatné rasy ťa budú nenávidieť a vidieť v tebe hrozbu. Budeš prenasledovaná, hľadaná a preklínaná. Tvoji najbližší sa proti tebe obrátia so strieborným mečom v ruke a budú si želať tvoju smrť...“

Ako tak hľadela na nekromancera, pochopila, čo je teraz jej cieľom. Na to však potrebovala viac síl. Obzrela sa za seba. Svetlo už zmizlo. Rýchlo mávala rukou na mieste, kde by mala byť reťaz.

„Hľadáš toto?“ sčista-jasna sa za ňou objavil nekromancer a v ruke držal odseknutú reťaz. „Čakal som, kedy sa pokúsiš utiecť. Neboj sa, máme dosť času, kým sa brána obnoví. Pokiaľ, samozrejme, nemáš výnimočnú silu – a tú ty nemáš“ so smiechom sa pozrel na jej rozplývajúcu sa dušu. „Odtiaľto sa už nedostaneš.“

Sheila pocítila zdesenie. A takáto...osoba, má žiť naveky?

„To teda NIE!“ zrevala na prekvapeného nekromancera. „To nedovolím! V žiadnom prípade.“

Chvíľu na ňu hľadel s absolútnou nechápavosťou. Keď si prečítal v jej mysli to, čo bolo potreba, uškrnul sa.

„Takže teba trápi svedomie, však?“ zasmial sa tak nahlas a tak šialene až to Sheile trhalo uši. „A chcela by si ma zabiť, hmmmm. Niečo ti poviem. My dvaja sme rovnaký“ zdôraznil posledné slovo. „Ale pokiaľ už nechceš páchať ďalšie hriechy, rád ti pomôžem...už nikoho nezabiješ, už nebudeš plodiť zlo. Zničím tvoju dušu a ty konečne umrieš.“ Znova sa šialene zasmial a vytiahol niečo, z čoho obidvom behali po chrbte zimomriavky - striebro.

Sheile ešte chvíľu trvalo, kým sa cez to preniesla, ale napokon otvorila druhý list s nápisom Aion. Lenže ten bol ešte horší ako ten predtým.

Sheila s odporom hľadela na striebro. Zdalo sa jej, že nekromancer ho ani nevníma, ale ona sa od neho odtiahla. Možno si nekromancer vybudoval nejakú ochranu proti striebru.

Bol teda čas na použitie toho, čo jej dal posol?

„Ako to, že si vlastne tu?“ vyhŕkla.

Nekromancera to očividne zarazilo. Chvíľu tam iba tak stáli a potom znovu prehovorila Sheila. „Ako je to možné? V liste si mi napísal, že prídeš až o 200 rokov. A to ešte neuplynulo.“

Nekromancer sa znova zasmial. „Ach to“ znova skryl striebro a na veľké Sheilino prekvapenie sa oboma rukami chytil za vlasy a potiahol. Sheila zhrozene hľadela na to, ako si dáva dolu hlavu. Presnejšie, tvár. Možno nejaký druh masky. Keď si ju dal dole, pozeral sa na ňu sivými očami úplne iný človek. Mal čierne vlasy, čo bolo na nekromancera akých doteraz poznala Sheila nezvyčajné. Ale mal klasické sivé oči a bledú pokožku. Znovu chytil do rúk strieborný meč.

„Už to chápeš?“ zasmial sa tým svojím strašným smiechom. „Som zabijak, nie nekromancer. On, Kroslah, na teba ešte čaká a pripravuje sa na...“ zarazil sa.

„Kroslah? Teda lovec? Hmm...“ zamyslela sa. Z úvah ju vyrušil zabijak.

„Prisahám na svoj klan Zyruki, že ťa teraz hneď namieste zabijem!“ nečakane na ňu zvolal.

Sheila zostala nepríjemne zarazená. „Zabiješ? A nechcel ma Kroslah zabiť sám?“

Zabijak sa znovu zasmial. „Keď ťa zabijem a prinesiem mu esenciu tvojho života, určite to prekoná. A bude taký šťastný z tvojej esencie, že ma namieste prepustí.“

Sheila síce o tom dosť pochybovala, ale na úvahy jej nezostal čas. Zabijak sa na ňu vrhol so strieborným nožom v ruke. Ledva mu uhla a on už znova útočil. Nemohla sa s ním v žiadnom prípade rovnať. Jej energia sa blížila k nule. Bolo jej strašne z prítomnosti striebra, nemala energiu a navyše na ňu útočil tento šialenec. Ostala jej vôbec nejaká nádej? Iste. Mohla by použiť tú vec. Chcela si to šetriť na Kroslaha, ale videla, že jej neostáva iná možnosť. Keď sa zabijak naprahoval a chystal sa udrieť, vytiahla si z vrecka fľaštičku s fialovou tekutinou. Na jeden hlt ju vypila.

V momente, keď sa fialová tekutina dostala do jej vnútra, začala ničiť všetky bunky, ktoré sa jej dostali do cesty. Ale keďže bola v astrálnych rovinách iba so svojou dušou, nebolo to poznať. Musí to spraviť rýchlo. Skôr, ako tá tekutina zničí jej telo. To telo, bolo pre ňu viac ako len schránka. Mala k nemu citovú, duševnú väzbu a keby ho stratila...

Zabijak onemel od úžasu a takmer mu vypadlo striebro z ruky.

„Ešte pred chvíľou predo mnou stála malá, slabá duša toho decka. A teraz? Gigant!“ Myšlienky mu splašene vírili v hlave. To čo pred ním stálo bolo...to bolo nemožné! Nie ona...

„Áno, zmenila som sa na Nerussathi“ hromovým hlasom zvolala Sheila a dúfala, že lektvarom absolútnej premeny oklame astrálnu rovinu aspoň na pár sekúnd. „Kráľovnú nemŕtvych. A teda aj, teba!“ ukázala naňho prstom, jemu sa podlomili kolená a padol k zemi. Mykla prstom dohora a on vyletel na miesto, kde ukazovala. Potom švihla prstom prudko nadol a zabijak nešťastne, akoby po údere zvrchu padol k jej nohám.

„Tak čo?“ smiala sa teraz ona. „Stále ma chceš zabiť?“ jej vysoký chladný smiech sa odrážal od ‚stien‘. No zrazu Sheila pocítila prudkú bolesť.

„Moje telo je skoro...tak rýchlo? Nemôžem si dovoliť smiať sa tomu zabijakovi.“ Pomyslela si a pripravila sa na posledný úder. Zdalo sa, že zabijak to vzdal. Ležal tam ako kôpka kostí a mäsa. Zazdalo sa jej, že pohol rukou, ale to asi bol len bolestivý kŕč. Chystala sa ukončiť jeho trápenie. Nebol nekromancerom a napriek všetkému čo spravil, zaslúžil si rýchlu smrť. Zdvihla svoju obrovskú nohu a...Nebol tam!

„Kam mohol zmiznúť?“ zmätene sa obzerala.

Z ničoho nič, na pleci pocítila ťarchu. Zdvihla oči a stál tam on. Vyzeral, akoby ho to, že tam je stálo všetky sily, ale bol tam a v ruke mal striebro namierené na jej krk. Keď už sa chystal seknúť, podlomili sa mu kolená a on znovu padal k jej nohám. Avšak ešte v letku ho po nej hodil a stratil vedomie. Sheila konala rýchlo. Zdvihla prst a prudkým pohybom jeho telom vykryla svoje srdce – kam by sa inak zabodol meč.

Nemal šancu. Mohol sa len bezmocne prizerať, ako jeho vlastný útok bol použitý proti nemu.

Sheila sa za veľkých bolestí znovu zmenila na svoju dušu. Mala málo energie, ešte menej než predtým, ledva dokázala udržať vedomie, ale musela sa vrátiť späť do tela.

„Ale ako? Zabijak tvrdil, že tá reťaz sa obnoví až o 2 hodiny...“ rozmýšľala a popritom sa snažila hltať čo najviac energie, ktorá sa po rovine presúvala.

Po prečítaní oboch listov ešte chvíľu sedela na brehu a plakala. Potom vstala a pochytila ju zúrivosť. Svojím preklínaním a nadávaním vyplašila všetky ruby, vtáky a zvieratá. Naopak, privolala niekoho, kto tadiaľ prechádzal. Prekvapene k nej kráčal starý muž v kúzelníckej róbe.

„Čo toľká zloba, robí v takej krásnej, mladej dáme?“ opýtal sa milo. Avšak Sheila teraz mala - ako to neskôr nazvala - ‚záchvat‘. A tak sa jej zdalo, akoby bolo všetko proti nej, všetko zlé, všetko nepriateľské. Zelená tráva sa zafarbila kúzelníkovou krvou. Skôr než stačil kúzelník čosi spraviť, inštinktívne mu vrazila svoju ruku do tela. Keď ju vytiahla, telo spadlo na zem. Z jeho tváre na ňu hľadel šokovaný výraz. Otriasla si z ruky jeho krv a prekvapene zistila, že jej z prstov trčia dlhé špicaté kosti. Jemne sa dotkla jedného prstom. Kvapka krvi dopadla ku kúzelníkovmu telu. Dotkla sa na pohľad hladkej strany kosti. Ďalšia kvapka krvi spadla na zem. Sústredila sa. Kosti sa zatiahli späť do prstov ľavej ruky. Ohromene hľadela na svoju novú zbraň a ani na okamih nepomyslela na mŕtveho kúzelníka. Podišla ku rieke a dotkla sa jej prstami. Bola síce príšerne ľadová, ale ona aj napriek tomu do nej skočila, nepomýšľajúc na šaty. V okamihu, keď skočila do vody, pocítila prudkú, bolestivú zmenu tlaku. Ale akoby sa jej tentoraz netýkala. Akoby ju cítila, cez niekoho iného. Bol to len pocit, ktorý jej zostal zo života. Voda ju upokojila, už necítila hnev. Znova vyliezla a mala nepríjemný pocit. Akoby na nej tá voda zostala a ťažila ju. Bez okolkov sa z nich vyzliekla so zručnosťou predčasne vyspelého sedemročného dievčatka. Pobrala sa späť k svojim veciam, ktoré jej posol dal do vesty. Bodlo ju pri pohľade na tie dva listy a aby sa na ne už nemusela dívať, hodila ich do jazera. Ostali síce chvíľu plávať na hladine, ale ich proces klesania urýchlila zopár menšími kamienkami. Znova sa otočila k svojim veciam. Vzala si do ruky kameň, na ktorom boli vyryté neznáme znaky. Mohli to byť aj runy, ale tie sa nikdy nenaučila čítať a tak kameň položila späť na miesto. Tentoraz vzala do rúk malú drevenú píšťalku. Slabo do nej fúkla. Nič sa nestalo. Zhlboka sa nadýchla a fúkla omnoho silnejšie. Asi centimeter od jej nohy, kam mieril koniec píšťalky, teraz bola šípka so železným hrotom. Trochu ju to vydesilo a píšťalka jej vypadla z rúk, ale uvedomila si, že takáto vec nie je vôbec na zahodenie. V kríkoch oproti nej sa čosi šuchlo. Vybehli z nich dvaja podľa oblečenia meštiacky chlapci. Smiali sa a vyplazovali jej jazyky. Sheila bola na okamih vyvedená z rovnováhy. Nevšimla si dvoch malých faganov? Zamračila sa nad svojimi schopnosťami a zaumienila si, že by mala viac trénovať. Potom si však uvedomila, že je nahá a vedľa nej leží mŕtve telo – ktoré si však meštiacke chlapčiská, našťastie, cez jej krásu ani nevšimli. Vracal sa jej záchvat. V hneve schmatla drevenú píšťalku a rozbehla sa za nimi. Bola oveľa rýchlejšia ako oni, ale boli už takmer pred mestom. Rozhodla sa využiť novú hračku. Dve fúknutia a bolo po detskom smiechu. Ich malé telá spadli na zem, ale Sheile to nestačilo. Kruto za to zaplatia. Pomalšie a nenápadnejšie sa k nim priblížila. Schmatla ich za členky a znovu vo svojej rýchlosti ich vliekla za sebou. Keď prišla až k jazeru, rýchlo sa obliekla a potom sa s vražedným výrazom v očiach otočila k obetiam, ktoré znehybnené na ňu zdesene vyvaľovali malé očká.

Nemá na výber. Musí zničiť štruktúru roviny. Ale ako? Na svoje útoky jej nezostávala energia. Treba využiť energiu roviny. Otočila sa a pohľad jej padol k telu zabijaka. Ten v sebe asi veľa energie už nemal, ale mohla ho využiť na iné účely. Zhnusene pokrčila nosom, keď sa približovala ku striebru a hoci ho potrebovala odpratať, nemohla sa ho takáto slabá ani len dotknúť, bez trvalých následkov. Preto zabijakovi prudkým trhnutím utrhla ruku. Zvyšky energie využila na nemotorné ovládanie nervov a jeho rukou mu s odporom z hrude vytiahla strieborný meč a odhodila ho. Rukou začala kresliť na rovinu jednoduchý kruh s pentagramom vo vnútri. Kreslila jeho krvou, lebo ona ako živá duša nemohla mať krv. Zato on tu zomrel, takže sa sem premiestnilo aj jeho telo. Čo nevidieť sa rozloží na astrálnu energiu. Ešte chvíľu kreslila a keď jej došla krv, on jej poslúžil ako fľaška atramentu. Do pentagramovej hviezdy dala zabijaka, pričom každá končatina mala vlastný cíp a svoju kosť, ktorá jej stihla za okamih vyrásť z ruky, odlomila a zabodla zabijakovi do hrude, hneď vedľa miesta, kde bola rana po meči. Vystúpila z kruhu a kosť sa na jeho hrudi slabo ligotala. Začala zvláštne gestikulovať a šepot slov naplnil celú rovinu.

„Ragum teme losvall gerut...“ všetka energia sa zastavila. Sheila pokračovala a energia sa k nej začala približovať.

„...sewi kront nubi arfel...“ energia sa zhromažďovala v kruhu na rôznych miestach.

„...refellum nun adox perfisio...“ energia, ktorá nezaplňovala miesto v kruhu vytvorila okolo tela, kosti a aj celého kruhu priehľadnú bariéru.

„...asum sofi CLEER!“ posledné slovo Sheila vykríkla. Energická bariéra sa akoby zastavila a začala vydávať bolestné zvuky. Čoraz viac mizla energia a čoraz hlasnejšie boli zvuky. Bariéra klesala dole. Či to zabralo, alebo nie, však Sheila ešte nevedela. Bariéra bola čoraz redšia. Telo nikde, ostala tam len kosť. Sheila prerazila zvyšky bariéry a znovu šepkala slová.

„An sellum adorath...sewi non umperti....agamut rei fellto...“

Bariéra znovu naberala na sile a čoraz viac klesala.

„Dokázala som to!“ pomyslela si víťazne, ale neprestávala šepkať.

„Rostum apio brult! Sendestum qwelah! Riveroth anhas!“

Neidentifikovateľný hlasný zvuk ju potešil. Vzápätí sa prepadla cez druhú rovinu. Zavrela oči a čakala. Čakala spásny náraz, hlasný zvuk, ktorý by ju presvedčil o jej úspechu, ale ten neprišiel. Zmätene otvorila oči a vzápätí zdesene vykríkla.

Rozsekané telá mladých detí sa teraz viac podobali na shushi, než na ľudí. Sheila ich s pretrvávajúcim záchvatom zmietla do jazera a za nimi nasledoval aj kúzelník. Predtým priesvitne modré jazero nadobudlo nepriehľadnú krvavú farbu. Sheila si zbalila svoje veci a chystala sa na odchod, keď zbadala ten zvláštny balíček. Spomenula si na dva listy, ktoré čítala a v záchvate zlosti ten balíček šmarila o zem. Zem začala horieť čiernym plameňom. Sheila uskočila nabok a s otvorenými ústami hľadela na smrtku, ktorá z neho vystúpila.

Okolo Sheily boli samé telá, duše, zničené artefakty, energie... Zdalo sa, že je to jediná cesta von. Ale nakoniec sa jej stalo toto. Uzavretá v medzipriestore. Medzi dvoma rovinami, medzi dvoma svetmi. Ostávala jej jediná vec...musela zničiť celú rovinu. Pravdepodobne ju nebude možné obnoviť pár mesiacov, ale Sheile to za to stálo. Nemala energiu v druhej rovine. Ale v medzipriestore sa jej zdalo akoby tá energia do nej nasiakla. Bolo tu dostatok tiel, dostatok duší. Pár slov a je preč! Poháňaná optimistickými myšlienkami začala robiť rýchle gestá.

„RAG FOLAH HEQA WERDIS!“ vykríkla hromovým hlasom a steny sa začali lámať.

„SENTIX ASSUM RETPIO OLAH SENTE!“ steny sa začali rozpadávať. Zároveň zmizlo niekoľko tiel a niekoľko duší.

„RETRETUM QWAO RES PUGIT!“ Okolo nej sa zjavila zeleň a nad ňou modrá obloha.

Zvládla to! Dokázala to! Je späť! Vzápätí stratila vedomie. Keď sa prebudila, zistila dve nepríjemné veci. Za prvé, nebola vo svojom tele. Za druhé, bola na popravisku a okolo hrdla mala slučku.

Smrtka prehovorila tichým, ale zvučným hlasom. Sheilu vôbec neprekvapilo, že hovorí jazykom mŕtvych. Veď pre ňu to bol materinský jazyk.

„Sheila...Zabitie troch ľudí, pár minút po prebudení?“

Zasmiala sa tak, že to div Sheilu nezmietlo do krvavého jazera. Jej smiech bol vysoký, chladný a znel ako havranie krákanie.

„Ja som vždy vedela, že pomstiteľ je veľmi výstižné meno. Ale teraz tu nie som preto.“

Odrazu mala vecný, vážny tón.

„Prišla som ťa varovať. Nemôžem ti povedať, čo sa stane. Ale poviem ti, že tvoj brat, je horší než samotný Kroslah.“

Mávla rukou k jazeru a odtiaľ sa vynoril suchý list, ktorý napísal Aion.

„Tento list, bol napísaný jeho rukou...avšak nenávisť skrytá za tými písmenami, je obrovská. V ten deň a v tú hodinu, keď sa stretnete, nikto z toho nevyviazne živý. Jeden zomrie pri súboji a druhý sa bude umárať nad činom, ktorý spravil. Ale varujem ťa. Čím silnejšia budeš a čím viac sa budeš utápať v nenávisti...Čím viac budeš chcieť zabíjať a hlavne zabiť nekromancera, tým skôr sa splní tvoj osud. Ale keď budeš zabíjať posledného nepriateľa, spomeň si na tieto slová...“

Smrť sa rozplynula a nechala tam Sheilu stáť a uvažovať nad slovami básne...