Články&Eseje

Nájsť domov Hodnocení: Geniální

Autor:
Přidáno:
Hlasovalo: 11

::739.212.651.442.297.665.643.884.gameforum.fix=privat:269.311::

<269_styxmaster>: a na com frcis?
<311_tristan>: hl. na Shadowsword 2, Golden throne, Valka…
<269_styxmaster>: valka je stara… poznas akebono? najnovsie od japoncov
<311_tristan>: jasan… a este strasne supr je Rache
<269_styxmaster>: to nepoznam
<311_tristan>: take nemecke psycho, odporucam…
<269_styxmaster>: neviem nemecky
<311_tristan>: hrajem to v original ale mam multilanguage packy na vse
<269_styxmaster>: sa len zahadzujes
<311_tristan>: co?
<311_tristan>: co sa zahadzujem?
<311_tristan>: tu si?
<269_styxmaster>: hej
<269_styxmaster>: pocul si uz o Hre?
<311_tristan>: ne wtf to je?
<269_styxmaster>: taka hra co nema ani meno, sa je hovori len Hra
<311_tristan>: nie
<269_styxmaster>: to je to najgenialnejsie co je, rozdiel nepoznas ani na sekundu
<311_tristan>: wow
<269_styxmaster>: mam kamosa co hral
<269_styxmaster>: hovoril ze sa mu nechce von, to ma vraj lepsie rozlisenie jak naozajstny svet:)
<311_tristan>: :D
<269_styxmaster>: nakoniec to prehnal a ho kleplo… normalne umrel
<311_tristan>: si robis prdel…
<269_styxmaster>: ne vazne, bolo to aj v spravach
<311_tristan>: nesledujem spravy, hrajem hry…
<269_styxmaster>: hovori sa ze ta Hra ani nie je napevno na nejakom serveri … vraj vznikla v japonsku ale zmazala sa z disku a teraz visi niekde v sieti... je akoby nikde...
<311_tristan>: to je chore...
<269_styxmaster>: je... ako ten pc v mexiku co spachal samovrazdu
<311_tristan>: jj
<311_tristan>: vies tu Hru zohnat?
<311_tristan>: hej, tu si?
<269_styxmaster>: no?
<311_tristan>: vies to zohnat?
<269_styxmaster>: fakt to chces?
<311_tristan>: nabeton
<269_styxmaster>: no... poznam niekoho...

* * *



Ostal som stáť úplne bez slova. Koberce, obrazy, priestranné okná a celý interiér domu pre mňa prestali existovať. Bola už len Ona. Úchvatná, nádherná. Celá zmes farieb a tvarov všetkého, čo nebolo jej súčasťou, sa pomaličky zlievala, kumulovala asi v tucte bodov, aby sa nakoniec rozliala do všetkých strán a začala špirálovito unikať jediným bodom s „veľkou príťažlivosťou“ a tým bola ona. V tej chvíli pre mňa stála nad všetkým, čo malo svoje miesto na tomto svete. Bola proste prekrásna.

Stála pri okne a s rozkošným záujmom sledovala veveričky, vtáčiky a všetky tie ostatné malé lesné tvory, ako sa preháňajú pred terasou domu a snažia sa nájsť si úkryt v tomto ťaživom slnečnom popoludní. Cez okenice prenikali jasne viditeľné lúče slnka a tie s veľkou radosťou a chuťou objímali jej telo. Svetlo jej dopadalo na ňadrá a v potokoch sa zlievalo po jej bokoch až k štíhlym nohám a všemožne sa snažilo preniknúť cez priliehavý strieborný hodváb a bozkávať ju pod šatami. No a to bolo vlastne ono. Skrátka bola. Stála tam a bola pre mňa stelesnením nehy, absolútnou vášňou a láskou samotnou.

V tej chvíli sa stalo niečo, čo by som nikdy nebol pokladal za rozumné, normálne, či dokonca čo len možné. V tej chvíli som sa zamiloval.

Vykročil som k nej. Mohol som vôbec učiniť i niečo iné? Bola to, koniec – koncov, žena mojich snov, prvá bytosť, ktorá vo mne vyvolala niečo takéto a možnosť, že to odložím na inokedy, tak pre mňa nepripadala do úvahy. Pomaly, priam nesmelo, som sa teda pri nej pristavil a dúfal som, že charizma zo mňa len tak posrší. Spoliehal som sa na moju prirodzenú rečnícku schopnosť, čakal som, že slová budú plynúť samé od seba ako vždy, no nestalo sa tak. Stál som po jej boku a nevedel som, čo povedať.

V tej chvíli si ma všimla. Zmeravel som. Otvoril som ústa a chcel som už konečne niečo povedať, no slová mi uviazli v krku. Jej zjav bol neopísateľný. Tá krátka chvíľa, keď sa otočila od obločnice smerom ku mne, mi pripadala ako celá večnosť. Nikdy nezabudnem na jediný okamih toho stretnutia. Na jej slnkom kropenej tvári sa zračil výraz úprimného záujmu a zvedavosti a jej hlboké modré oči sa doširoka otvorili, keď sa na mňa zadívala. Zovrel sa mi žalúdok.

No tak, povedz už niečo, vravel som si, tak už niečo povedz... Nič. Len som sa jej ďalej uprene díval do očí.

„Eee... ahoj,“ dostal som zo seba nakoniec a usmial som sa, až som sa začal cítiť hlúpo.

Zatvárila sa veľmi pobavene. „Ahoj... ty asi nie si odtiaľto.“

Bez slova som prikývol. Teda, nebol to práve ten najohromujúcejší výstup.
Chvíľu sme obaja mlčali, keď dievčina prižmúrila oči a so smiechom povedala: „Páčiš sa mi, cudzinec.“

Vtom sa niečo stalo. Opäť sa mi zovrel žalúdok a zatočila sa mi hlava, svet stratil jasné tvary. Pomaly som sa zosunul na zem a... Asi to bola príliš krásna veta, nejako na to nie som zvyknutý, myslel som si.

„Nechcem byť cudzinec. Volám sa Tristan,“ odpovedal som.

No kráska sa už nezasmiala. Jej hlas znel ľútostivo a vystrašene, musel som teda vyzerať dosť zle. Nechápal som, prečo zamdlievam. Vnímal som už len jej krásny zvonivý hlas a ten ma volal späť. Mäkko sa rozplýval v tme, do ktorej som padal, volajúc moje meno.

A potom prišla bolesť...

* * *



Prebral som sa s náhlym pocitom, akoby mi niekto vrazil nôž do hlavy. Pred očami sa mi zaiskrilo a niekto ma zrazil z môjho herného kresla. Hneď nato sa mi v hlave rozoznelo prudké, neznesiteľné škrípanie a celým telom mi trhlo, keď mi otec surovo vytrhol vnemovú prípojku zo spánkového bioportu.

„Zbláznil si sa?!“ zvrieskol a vyťal mi poriadnu facku, „už si tu zase ležal celú noc, čo? Počkaj, keď sa to dozvie mama...“

Trvalo mi chvíľu, kým som vôbec pochopil, kde som. Zatiaľ čo som sa nemotorne zviechal zo zeme, mi pomaly dochádzalo, i čo sa deje navôkol. Pri pohľade na otca ma pochytila zúrivosť. Mať v ruke nôž, už by mu trčal z toho tučného brucha.

„Ja či som sa zbláznil?!“ okríkol som ho skôr, než začal ďalšiu vetu. „Ja?“

Na malý moment ma vlastná reakcia zaskočila, rýchlo to však prekryl rastúci vzdor. Tvár mi horela od bolesti a do očí sa mi pomaly tlačili slzy, cítil som to.
Ako si tento človek, čo sa ráči nazývať mojím otcom, môže dovoliť dvíhať na mňa ruku? Nikdy som ho nezaujímal, pokiaľ si na niekom nepotreboval vyliať zlosť, a zo svojho života som ho vylúčil už dávno. Mohol už za ten čas pochopiť, že jeho miesto v mojom srdci zaplnili iné veci. Lepšie veci... Predovšetkým táto Hra.

Postavil som sa pred otca a kŕčovito som zvieral kožu okolo bioportu, ktorý teraz neznesiteľne štípal.

„Rozmýšľaš ty skôr, než začneš trhať niečo, čo mám práve zasunuté v hlave?! Rozmýšľaš ty vôbec niekedy? Veď si mi mohol...“

„Takto so mnou rozprávať nebudeš, ty nevychovaný chumaj!“ zahučal vytočený do nepríčetnosti až som v strachu zaspätkoval. „Urobíš to ešte raz a vyhodím ti tie sračky von oknom!“ vypenil a nešetrne kopol do primárneho procesora.

Hnevom mnou priam myklo a len sťažka som udržal na uzde jazyk, bál som sa však, aby ten sľub náhodou nedodržal. Bolo by mi ukradnuté, koľkokrát ma ešte udrie a či ma bude mlátiť až do bezvedomia, no s Hrou to bolo čosi iné. Bola to jediná vec, na ktorej mi ešte skutočne záležalo. A po tom, čo som pred chvíľou zažil... Zaťal som teda zuby a s utíchajúcim hnevom a vzrastajúcou pálčivou bolesťou hlavy som nechal otca odísť z miestnosti. Natrhnutá pera štípala a z beta-bioportu sa mi rinula krv, no nevenoval som tomu pozornosť. Niečo ma rušilo, no nevedel som hneď prísť na to, čo to je. Až po chvíli som si začal uvedomovať, že v alfa-bioporte mám ešte stále zasunutý kábel, cez ktorý sa mi do predvedomia prehráva statický obraz jej tváre. Zavrel som oči a díval sa na ten nádherný úsmev v mojej hlave a až teraz, pri pohľade na jej pery, ktoré ma možno nechceli nechať odísť, som opäť klesol k zemi a snažil som sa zhatiť slzám cestu na slobodu. Šlo to ako-tak. S pocitom ľútosti som ale nakoniec siahol rukou na kábel a jemne som ho vytiahol z hlavného informačného portu na krku. Obraz zmizol z očí, no nie z mysle...

Hneď na druhý deň som sa pokúsil opäť pripojiť, no bolo to, akoby som strkal ruky do zdroja vysokého napätia. Ešte týždne som nemohol zniesť čo i len letmý dotyk v okolí mechano-organického informačného vstupu na pravej strane hlavy. Ignorujúc otcove opovržlivé pohľady i matkine prejavy hlbokého sklamania, som teda vyčkával, kým sa obnovia aktívne spojenia medzi digitálnymi prvkami transformátora a mojou nervovou sústavou. Život zatiaľ mlčky ubiehal povedľa mňa. Nemusím sa snáď ani zmieňovať o tom, ako strašne som kašľal na školu. Jediné, čo ma kedy naučila, bolo pokojne ignorovať to opovrhnutie, s ktorým som sa každý deň stretával. S istou zvláštnou formou stoického pokoja, vypracovaného za tých pár rokov, som nenávidel každý deň v škole i mimo nej. Každá chvíľa v mojej izbe bola otravnejšia než tá predchádzajúca, až to bolo neznesiteľné. A aké iné by to aj mohlo byť? Bol som predsa doma...

Celé dni som myslel len na to, že chcem byť niekde inde, že chcem odtiaľto utiecť. Byť v inom svete a pri iných ľuďoch. Stále viac som si uvedomoval, ako strašne to svoje reálno, prítomnosť, v ktorej som nútený žiť, nenávidím. Trvalo dva dlhé mesiace, kým sa bioport zahojil natoľko, že som ho mohol znova používať a pri prvej príležitosti, keď mi procesor ohlásil, že vnímacie levely sú opäť optimálne, som sa vydal na ďalšiu návštevu Zabudnutého kontinentu. Nečakal som na nič, ľahol som si hneď v tej chvíli do kresla a po dlhých dňoch konečne s uvoľnením vnímal tú magickú cudziu silu, ktorá sa ma zmocnila, vohnala mi do hlavy tisíc snov a fantázií a unášala ma niekam ďaleko, ďaleko preč. S úsmevom som zavrel oči a nechal sa niesť. Otec, matka, škola... všetko sa rozplynulo v zabudnutí.

* * *



„Isil.“

Bola krásna hviezdnatá noc a mesiac svietil všetkým osamelým dušiam na cestu k vykúpeniu. Takúto vlastnosť som odjakživa, nevedno prečo, prisudzoval tomuto tajomnému nočnému korábu.

Dnešok bol však v niečom zásadne odlišný. V dnešnú noc pre mňa mesiac stvoril krásny a dosiaľ nepoznaný nočný svet. Les ševelil jemnými nočnými zvukmi, všetky krvilačné zvery a zradné nástrahy voľnej divočiny sa stiahli do úzadia a prenechali noc orchestrovým umelcom lesnej prírody. Vzdialený spev hŕstky osamelých vtákov, praskot suchých konárov pod opatrnými nohami ustráchanej lesnej zveri či neprestajné cvrlikanie cvrčkov mi dávali uvoľňujúci pocit splynutia s prírodou. Odvšadiaľ sálal pokoj a mrazivá atmosféra navlhnutého vzduchu a predovšetkým – dnes som nebol osamelá duša túžiaca po vykúpení.

„Isil,“ zopakoval som a pokúsil som sa napodobniť prízvuk jej slov.

Sedela povedľa mňa schúlená do klbka, kolená pri brade a v duchu sa náramne zabávala na tejto jazykovej výuke.

„Ľudia vždy vravia, že naša reč je výnimočne krásna,“ povedala tentokrát spoločnou rečou ľudí, „no ja som si to doteraz nikdy neuvedomovala. Kým si mi nezačal vravieť tie... to včera... a predtým.“

Zadíval som sa na ňu. Bola stále rovnako krásna. Dlhé, plavé vlasy jej spočívali na pleciach, chrbte a pokrývali i kolená a mesačný svit jej hrejivý zlatý vzhľad menil na chladivé striebro. Bola však takto možno ešte príťažlivejšia než obyčajne.

„Obdivujem viac pery, ktoré tie slová vyslovujú, než slová samotné,“ zopakoval som včerajšiu úvahu, načo sa ledva badateľne začervenala a zahanbene usmiala.

Bola ako malé dievčatko a možno som ešte divnejší, než si pripúšťam, ale mne sa to páčilo.
Sedela teda stále s kolenami pod bradou a zamyslene sa dívala smerom k neďalekej čistinke a neveľkému jazierku pri okraji lesa.

„Eyana,“ ozval som sa potichu.

Pozrela sa na mňa a v očiach sa jej trblietal okolitý svet. Spýtavo dvihla obočie.

„Prečo si tu, Eyana?“

„Nechápem.“

„Myslím, prečo si tu... so mnou,“ upresnil som.

Namiesto odpovede sa mi opäť zahľadela do očí, vstala a vzala ma za ruku.

„Poď so mnou,“ zašepkala. Prebehlo mnou jemné vzrušenie, bola tak trochu... tajomná.

Ruka v ruke sme sa vydali tichou nočnou cestou, ktorou ma viedla k jazierku. Pri jeho brehu som ostal stáť, no ona bez zaváhania pokračovala ďalej. Sčerila dovtedy úplne pokojnú hladinu vody a tá jej postupne zaplavila členky, lýtka, kolená. Eyana kráčala ďalej, zatiaľ čo ja som ešte stále stál bezradne pri brehu, nevediac, k čomu toto všetko vedie, a díval som sa, ako sa odo mňa pomaly vzďaľuje. Keď jej už voda siahala po pás, konečne sa otočila a vyzývavo vzpriamila ruky mojím smerom. Tak čo iné som mal robiť? Na nohách som mal síce ľahučké kožené čižmy pod kolená, no keď som zišiel dostatočne hlboko, zaliala mi ich voda a pohyb sa stal strašne obtiažnym. Moja výstroj a oblečenie patrili k najľahším spomedzi dobrodružných povolaní a nemal som so sebou žiadne zbrane, no v porovnaní s jej jemnými bielymi šatami to bolo strašná príťaž.

Keď som konečne došiel až k miestu, kde stála, ovinula mi ruky okolo krku, pritiahla si ma bližšie a celým telom sa ku mne pritisla. Rukami som ju objal okolo drieku a dotyk jej ňadier vo mne vzbudzoval nemalú vášeň. Potom prehovorila.

„Nemôžem ti vyznať lásku, drahý Tristan. Nemôžem, pretože ak by som to urobila, srdce by mi viac nedovolilo opustiť ťa. A ja si nie som istá.“

„Chápem to dobre? Chceš povedať, že o mne pochybuješ?“ zháčil som sa.

„Nie, bože, to nie,“ prerušila ma s úsmevom, „nepochybujem o tvojej láske. Ide o niečo iné. Nechaj ma, nech ti to vysvetlím.“

Kypela vo mne vášeň a mierne rozhorčenie, ale prikývol som na súhlas.

„Takže...“ zhlboka sa nadýchla a chvíľu váhala, akoby rozmýšľala, z ktorej strany začať. „Skutočnosť je taká, že na teba čakám už od svojich trinástich rokov. Bola som ešte veľmi mladá, keď ma moji rodičia vzali na Alinion k Leilithien, aby som sa o tebe dozvedela. Leilithien je veľmi mocná a vážená kňažka nášho ľudu a celé elfské pokolenie sa k nej utieka kvôli dobrej rade a vešteniu. A mne...“

Zmĺkla a akoby mimovoľne sa postavila na špičky nôh, až som cítil jej dych na perách.

„A mne predpovedala šťastný život s mužom z rodu ľudí.“

Uprela na mňa skúmavý pohľad.

„S mužom, ktorý za mnou príde zo sveta nám neznámeho. Z iného sveta. Vravela o veľkej jazve na jeho srdci, ktorú však práve ja môžem vyliečiť a odmenou mi má byť čistá a úprimná láska toho človeka.“

Žasol som. Za iných okolností by som nebol schopný ihneď uveriť, že táto predpoveď či veštba skutočne hovorí o mne. Čo však zarážalo, bolo to, že hovorila skutočne o mne, o pravom mne, nie o postave, ktorú som v Hre hral. Eyana vnímala moju osobnosť a zrejme i moje city, videla do mojej duše hlbšie než mnohí ľudia v skutočnom svete, a to bolo niečo, čo ju odlišovalo od kohokoľvek, koho som kedy stretol v tejto i akejkoľvek inej realite. Už dávnejšie som bol prekvapený úžasnou prepracovanosťou charakterov postáv i dokonalosťou Hry samotnej, no Eyanu som už dávnejšie prestal vnímať ako jej súčasť. Bola pre mňa ženou, skutočnou osobnosťou, stelesnením nádhery a krásy... a mojou Láskou.

„Tristan, to všetko... to všetko si ty. Chcem, aby si to bol ty,“ pokračovala, „ale... je tu ešte tá skúška.“

„Aká skúška?“

„Leilithien sa zmienila o skúške, ktorú musí ten človek zložiť skôr, než dôjde k naplneniu našej lásky.“

„A o čo v tej skúške ide?“

„To ja neviem,“ odvetila „je to vec osudu a osud nás neminie. Ja verím, že čas tvojej skúšky nastane a verím aj, že ju zdoláš úspešne. Neviem však, kedy sa tak stane.“

Nato zmĺkla a ja som videl, že je to posledná vec, ktorú v tomto ohľade povedala. Koniec – koncov, už nebolo čo povedať. Chápal som asi všetko, čo som v tej chvíli mohol, no prečo stojíme obaja v noci uprostred akéhosi jazera, to som pochopiť nevedel. Zatváril som sa tak zhovievavo a chápavo, ako som len vedel, a s tichým predsavzatím, že sa na Alinion raz určite dostanem, som sa opýtal: „Prečo si ma sem priviedla?“

Na moje prekvapenie sa Eyana opäť začervenala a akosi potmehúdsky sa usmiala.

„Toto je Jazero snov,“ povedala, „krásny výtvor umenia mágie najzbehlejších kúzelníkov nášho rodu. Dokáže dodať každému snu nevídaný nádych skutočnosti. Predstavuje spôsob, akým môžeš zažiť naozaj všetko, čo si praješ.“

Rozhliadol som sa vôkol a díval som sa na už opäť pokojnú hladinu jazera, ktoré malo byť podľa jej slov čarovné. Čas na to, aby som popremýšľal i o tom, čo presne tým chce vlastne povedať, som však nedostal. Hneď vo chvíli, keď som jej opäť venoval pohľad, sa totiž pritiahla bližšie a vtisla mi na pery horúci bozk. Bol som prekvapený, no s radosťou som ho opätoval. Nasledoval však ďalší a ďalší, až som pocítil dotyk jej teplučkého jazyka. Cítil som, ako sa rozvášnila, jej bozky boli sladké a stále viac plamenné. Bez toho, aby sa čo i len na moment odtrhla od mojich pier podskočila, objala ma nohami okolo pása a rukami mi pevne vošla do vlasov. Pridržal som ju rukami a pritisol si ju k sebe, no to len na chvíľočku. Eyana sa nachýlila dozadu a ja som začal strácať rovnováhu. Zapotácal som sa vpred a vyhŕkol niečo ako „počkaj, veď... veď spadneme...“, čo ju rozosmialo a ešte mocnejšie sa zaklonila vzad, držiac ma nohami pevne okolo pása. Zapotácal som sa druhýkrát a zavrel som oči v očakávaní pádu do vody. V tej kratučkej chvíli sa Eyana vzopäla, opäť ku mne priľnula celým telom a naše pery splynuli v hrejivom bozku, s ktorým sme sa vnorili do temného a chladného vodného živlu Jazera snov.

* * *



Zhlboka som sa nadýchol a sladko som sa pousmial pri krásnej spomienke. Milovanie v Jazere snov bolo ako zaspať v sne a snívať ďalší sen, no bolo to krásne a od tejto noci sa moje kroky, moje ruky i môj meč nezastavili pred nikým a ničím, až kým som nemal Alinion na dosah ruky... až dodnes. Až do tejto chvíle som bojoval a zjednával, uzatváral dohody a zrádzal, zachraňoval i zabíjal a preputoval pri tom tri kontinenty. To všetko s cieľom nájsť Leilithien a postaviť sa svojej skúške. To všetko s jediným cieľom: dostať sa až sem.

Nebolo to ľahké tu, pod čistou hviezdnatou oblohou Východného kontinentu, nebolo to ľahké ani na druhej strane, v uliciach plných smogu v skutočnom svete. Od chvíle, keď som pred sebou videl tento cieľ, som začal hrať úplne zbesilo a bez uváženia. Moje výlety na onú stranu boli stále častejšie a trvali čím ďalej tým dlhšie až som postupom času v Hre trávil viac času než v reále. V celom tom bese som si ledva uvedomil, že sa moji rodičia rozvádzajú. V hlavnom kupeckom meste Západnej marky v tom čase zúrila občianska vojna a ja som mal plné nože práce, takže to šlo dosť pomimo mňa. Všetci odporní ľudia zo skutočného sveta však vtedy zbystrili a upriamili sa na mňa. V škole som často započul, že som k rozvodu rodičov prispel nemalou mierou a že som im zničil život. Občas to bolelo, no zväčša som bol od toho celého už príliš vzdialený, než aby ma to mohlo trápiť. Ostal som žiť s matkou, ktorá si naďalej svoje sklamanie životom, teraz už vybičované do krajnosti, ventilovala na mne. To bolelo omnoho viac. Navyše, mama zarábala podstatne menej než otec a hrozilo mi, že prídem o herné zariadenia, tak som sa nechal vyraziť zo školy a začal som pracovať v miestnej továrni na hyperplast, aby som si Hru mohol financovať sám. Vtedy som netušil, ako dlho bude možné ťahať to takýmto spôsobom. Nakoniec to trvalo dva roky.

Môj život v reále bol v troskách, zatiaľ čo život tu, vo fantázii, bol neistý. Pohľad do hviezdnatej noci vo mne vyvolával pocit kľudu, no zároveň bol i svojím spôsobom znepokojujúci. Boli to práve tieto hviezdy, ktoré mi o polnoci na severnom balkóne Snežnej veže mali ukázať cestu na magický Lietajúci ostrov. Do polnoci ostávali ešte nejaké minúty, a tak som z vrcholku veže odpratal mŕtve telá humanoidných jašterov, ktorých som musel dozaista pozabíjať celé desiatky na ceste sem, potom som sa zložil pod mramorový stĺp a s pohľadom upretým na severnú oblohu som premýšľal. O Eyane, o ceste sem, Leilithien i skúške a o mnohých iných veciach, až som sa nenazdal a letmý pohľad na fosforeskujúce dieliky niečoho, čo vzdialene pripomínalo staré ručičkové hodinky z reálu, mi prezradil, že polnoc je už tu.

Zmocnilo sa ma vzrušenie. Polohlasne som odrátal sekundy a v momente zrodu nového dňa som sa zadíval von. Nedialo sa však nič. Presnejšie nič, čo by som si všimol. Moje vzrušenie sa pozvoľna zmenilo na nervozitu. Zostril som zrak, pozorne som sa započúval a ešte chvíľu som napäto sledoval okolie, no videl som len vzdialený Lietajúci ostrov na pozadí čiernej oblohy a počul len zavýjanie vetra, nič viac. Moje očakávanie rýchlo prešlo v sklamanie. Ostal som stáť pri poslednom kroku svojej dlhej cesty a bol som len malý kúštik od toho, aby som začal kliať na všetkých bohov, keď som si predsa len všimol niečo neobvyklé. Bol to len malý záblesk, zatrblietanie v diaľke, i to však bolo dosť na upriamenie mojej pozornosti. Vystúpil som na balkón do studenej veternej noci a sledoval som pomyselnú cestu k ostrovu. Vietor mi zafúkal do vlasov a pričaroval mi na tvár úsmev, keď sa potvrdilo to, v čo som tajne dúfal. Díval som sa totiž , ako sa k ostrovu s každým poryvom vetra po akomsi neviditeľnom chodníku rozutekávajú stovky a stovky malých hviezdičiek. Vyzeralo to, akoby sa predo mnou rozvinul dlhočizný trblietavý koberec. Miesto zložitého rébusu sa predo mnou ukázal nenápadný a „prostý“ zázrak mágie – neviditeľná cesta, nesená na magickej rieke, plynúca od Snežnej veže až k Lietajúcemu ostrovu. Horúčkovito som siahol do vnútorného vrecka skladanej vesty a vytiahol som za hrsť zlatých a strieborných mincí. Hodil som ich pred seba. Mince sa zaligotali v mesačnom svite a nehlučne dopadli na neviditeľnú hladinu, zanechávajúc po sebe kruhové stopy ako na povrchu vodnej hladiny.

Nepotreboval som viac dôkazov, a tak som ihneď preliezol zábradlie. Opatrne som položil nohy ma magický mostík vedúci k môjmu cieľu a vykročil som vpred, s úžasom sledujúc, ako moje kroky čeria hladinu, naplnenú odrazom nočnej oblohy, a pod mojimi nohami zívajú míle prázdnoty. Nepokoj v duši ma prinútil pustiť sa v beh. Bežal som rýchlo, nedočkavo, jednako však vytrvalo, a nezastavoval som sa ani na chvíľočku, kým som tmavou nocou nezdolal celú vzdialenosť, ktorá ma od Lietajúceho ostrova delila, a nevkročil konečne na pôdu vytúženého Alinionu.

Bola to lúka, no biele kamenné múry, chrániace bájne mesto Sulca, stáli hneď obďaleč. Prešiel som popri nich a po niekoľkých metroch som objavil malú kamennú klenbu, vedúcu dovnútra. V tom krátkom okamihu, kým som popod ňu prešiel, sa odrazu stalo mnoho vecí. To, čo ma ohúrilo najviac, bolo jednoznačne slnko, ktoré sa na mňa odrazu usmievalo z belasej dennej oblohy. Zeleň, ktorá dráždila môj nos, dláždené ulice, po ktorých som kráčal, štebot vtákov, zurčanie fontán... a vôbec všetka ostatná krása, ktorá útočila na moje zmysly ani v najmenšom nebrala ohľad na to, že som sa ešte len pred malou chvíľou prechádzal pod tichou a studenou nočnou oblohou. Nemenej neuveriteľné bolo, že klenba, ktorou som do mesta vstúpil, odrazu neexistovala. Na jej mieste bola už len biela stena s čistého lešteného kameňa. Nebol už žiaden krok späť, nech som už bol teda vydesený akokoľvek, neostávalo mi nič iné, než pokračovať. Už po malej chvíli som zistil, že dominantou mesta bude chrám, ku ktorému v konečnom dôsledku smerovali snáď všetky cesty. Chvíľu som sa ešte bezcieľne prechádzal, no pohľad mi stále zabiehal k monumentu, ktorý bol viditeľný odvšadiaľ, kam som sa pohol, a nedočkavosť ma zmárala, tak som sa nakoniec vybral najkratšou cestou k veľkej stavbe, týčiacej sa uprostred mesta.

Chrám mesta Sulca mal tvar piatich obrovských, do seba navzájom vrastených kupol. Ohuroval svojou čistotou a belosťou, ktorá z neho priam svietila, a napohľad ťažká masívna brána sa podivuhodne poľahky a nehlučne otvorila už pri mojom letmom dotyku. Zhlboka som sa nadýchol a nazrel som dovnútra v najväčšom očakávaní. Vzápätí som sa zháčil a ustrnul som, keď spoza dverí vytryskol prúd bieleho svetla, úplne ma obklopil a vrhol do dovnútra. Vznášal som sa v niečom, čo pripomínalo oblak, a môj vzrastajúci strach utíšila až jej krásna tvár. Tvár kňažky Leilithien.

Toľko úžasných vecí sa dnes stalo, ide to na mňa trochu prirýchlo, pomyslel som si.

Odrazu sme boli jedinými dvoma vecami v nekonečnom priestore chrámu. Jej odev, ak vôbec nejaký mala, žiaril bielym svetlom, a tak som nevidel nič iné, než jej majestátnu tvár a zlaté vlasy, vznášajúce sa v priestore. Stojac jej takto konečne zoči-voči, som si uvedomil, že toto znamená koniec... alebo začiatok niečoho iného. Dostal som obrovský strach a v tej chvíli Leilithien prehovorila.

„Hm... tak to bude iste Tristan,“ riekla uznanlivo a usmiala sa. Jej hlas sa rozliehal všade vôkol.

„Pani...“ odpovedal som ponížene.

„Očakávala som ťa a som rada, lebo už dlho túžim po tejto návšteve,“ pokračovala, „už dlho túžim vidieť ťa, Tristan... A zbaviť ťa tvojho bremena.“

Otvoril som ústa, no nepovedal som nič. Možno som i chcel, možno nie... no na tomto mieste mi už zrejme nebolo súdené hovoriť. Moje činy a fakt, že som sa dostal až sem, prezrádzali dosť.

„Nechápeš, ale to nevadí. Nikto, kto sem prišiel, to tak celkom nechápal. Možno ti samému nie je celkom jasné, čo ťa tak hnalo na toto miesto. To však nie je pravda. V kútiku duše vieš veľmi presne, prečo si sem prišiel.“

Vrhla na mňa spýtavý pohľad.

„Čo myslíš, Tristan, prečo si tu?“ opýtala sa.

Hodnú chvíľu bolo ticho. Chcel som protestovať, vysvetliť jej, že som vystrašený a skutočne nič nechápem, no neurobil som to. V tomto svete nemohol mať nikto väčšiu pravdu než ona a ja som to vedel. Sám som sa divil, keď som to počul, no v tom momente som vedel, že je to tak... že to tak proste musí byť.

„Chcem zostať,“ povedal som, „kvôli nej.“

Kňažka roztiahla pery do širokého úsmevu. „Tak vidíš. Nebolo to také ťažké,“ zasmiala sa, „si rýchlejší než ostatní. Som na teba skutočne hrdá.“

I ja som sa usmial. Videl som, že to boli tie správne slová. „Ďakujem,“ povedal som.

„Rada by som si ťa tu ešte chvíľku nechala, vieš, návštevy nemávam veľmi často, no nebolo by odo mňa pekné zdržiavať ťa na tomto poslednom kroku tvojej namáhavej cesty. Okrem toho sa ťa niekto iste nemôže dočkať.“ Opäť sa zasmiala.

V tejto chvíli jej slová opäť nadobudli vážny a tajomný tón. „Je však mojou úlohou dať ti ešte poslednú možnosť voľby. Pozrieš sa späť. A keď budeš rozhodnutý, pretrhni to, čo ťa spája s druhou stranou. Musíš však byť pevne rozhodnutý... niet návratu.“

Nakoľko som to opäť celkom nechápal, dostal som ešte väčší strach.

„Prajem ti veľa šťastia, Tristan. Som rada, že sme sa stretli,“ povedala a než som stihol položiť akúkoľvek otázku, zmizla. Rozplynula sa, takisto ako aj celý chrám, Lietajúci ostrov... i ja.

V tej chvíli som sa prebudil vo svojom hernom kresle a bál som sa viac než kedykoľvek predtým. Triasol som sa na celom tele. Mal som pocit, akoby bolo moje vedomie uväznené niekde na polceste nikam, a nemohol som sa poriadne pohnúť, ale po chvíli som pochopil zmysel tohto stavu. Pochopil som zmysel slov Leilithien. Stál som jednou nohou v tomto svete, druhou zas v onom. Toto bola chvíľa pre moju voľbu... a najskôr sa zdalo, že to bude pekelne ťažké. Ono by to možno aj bolo ťažké, ak by som bol na tú voľbu ponechaný sám, v tej chvíli však do miestnosti vstúpila moja mama.

Nevedno prečo, v tej chvíli som sa ňu pozrel trochu inými očami. Niečo ma nútilo byť zhovievavým, niečo ma nútilo hľadať to dobré. Mama... bola jedinou osobou, ktorú by som ešte na tomto svete teoreticky mohol mať rád. Mohla byť dôvodom ostať. Tým jediným spojivom. Videl som jej ubolené ruky i zvráskavenú tvár, unavené oči a hnevlivé pery. Myslím, že som na chvíľu pocítil i ľútosť. A zaváhal som.

Zahľadel som sa na ňu tými najsmutnejšími očami. Chcel som v nej vyvolať súcit, dať jej vedieť, že odchádzam. Dával som poslednú šancu tomuto svetu.

„Nevypínaj mi procesor... prosím,“ zamručal som prosebne.

Chvíľu som si myslel, že sa stane niečo nečakané, niečo úžasné, no nakoniec sa stalo len to bežné. Mama skrivila pery a prebodla ma namosúreným pohľadom. Vtedy mi už bolo jasné, čo bude nasledovať.

„Nebudeš mi rozkazovať,“ vyštekla a chvatným pohybom vypla hlavnú jednotku.

Kontrolky procesora zhasli a v kresle ostalo ležať moje mŕtve telo.

* * *



Chvíľu bola tma. Moje vedomie sa vznášalo v ničotnom priestore bez farby a tvaru, v ktorom som sa cítil podivuhodne slobodne. Potom som zacítil teplo a začal dýchať. Uzrel som slnko, ukryté za korunami stromov, a do uší sa mi vlialo šumenie lístia.

Odrazu som stál pred akýmsi povedomým, útulným domom, takisto ako len pred malou chvíľou pred Leilithien i pred svojou matkou. Na jazyk sa mi tlačila otázka, kde to vlastne som, no odpoveď som našiel skôr, než som ju stihol vysloviť. Spoza dverí sa ozýval Eyanin hlas, vyspevujúc verše nejakej jemnej, veselej piesne. Nikde na svete som nechcel byť viac.

Vošiel som bez klopania a na prahu som zo seba zložil batoh, luk i tulec šípov. Potom som odopol meč a nechal som ho s rinčaním dopadnúť na zem. Pieseň stíchla a hneď nato z kuchyne dobehlo krásne plavovlasé dievča a ostalo stáť vo dverách. Tvár sa jej rozžiarila.

„Vrátil si sa!“ zapišťala radostne a vrhla sa mi okolo krku, „vrátil... ach... urobil si dobre.“

Tuho som ju objal a zodvihol jej útle telo od zeme. S úsmevom som ju pobozkal na pery.

„Nebudeš to ľutovať, prisahám...“ zašepkala a vyhŕkli jej slzičky radosti.

Vedel som, že má pravdu. Bol som predsa doma.


Istafix

Diskuze

 Uživatel úrovně 0

Povídka je krásná. Příběh zde nádherně plyne a čte se jedním dechem. Snadno jsem se sžila s Tristanem, s jeho pocity a emocemi, se strachem i zlostí, s láskou a okouzlením. Obrazy reálného a "druhého" světa jsou výborně vykresleny a tvoří impozantní atmosféru povídky. Musím říct, že čtění bylo opravdu potěšením. Hodnotím nejvyšším počtem, protože si to povídka bezesporu zaslouží.

Elaine


 Uživatel úrovně 0

Špičkové. Tak tady jsem se moc nerozmýšlel. Děj krásně plyne, popisy jsou nesmírně sugestivní, myšlenkové pochody hlavního hrdiny zřejmé. Jediným mírně rušivým elementem je pro mě příliš časté opakování spojky "no", která jde ve většině případů určitě nahradit jinou. Jinak bych jen opakoval chválu, takže naposledy tleskám a hodnotím za pět.

--Darn--


 Uživatel úrovně 5

Thrall Hlavoštěp: Pokud neosvětlíš minimální gramatické chyby, čeká tě další záporná reputace. Více v diskusi u díla Lex domini.


 Uživatel úrovně 0

Povídka se mi líbila.
Příběh byl vystavěn na dobré pointě a zajímavé zápletce. Kladně oceňuji i vzrůstající gradaci díla.
Gramatických chyb zde bylo minimálně.
Ode mně to bude za 4*


 Uživatel úrovně 0

Velmi dobré. I když mě opět trápí slovenština, kterou moc neumím, je to vážně dobré.

Má to na OHyZDu.

5*


 Uživatel úrovně 0

Překrásná povídka, přečetla jsem ji jedním dechem. Krásné slovní obraty a přirovnání, úžasně vykreslený "onen" svět. Pocity...
Naprosto mě to uchvátilo, na druhou stranu ve mně zbyl takový mrazivý hořký pocit, což byl možná Istafixův záměr. Tristana mi by bylo líto, třebaže se nakonec dostal tam, kam chtěl, resp. kam ho nevědomky poslala vlastní matka. Ta, kvůli které se ještě na poslední chvíli rozmýšlel, zda zůstat tady nebo přejít na druhý břeh.

Tuto povídku mohu jen doporučit.

Díky, Istafixi, za krásný prožitek.

Lyrie


 Uživatel úrovně 0

Nerád by som zabudol srdečne sa poďakovať Darianovi za pomoc pri opravovaní poviedky. Ušetril mi veľa drahocenného času a takisto ušetril mňa nepríjemnej kritiky ohľadom ortografie. Má veľké predpoklady, pamätajte si ho.
Ostatným takisto ďakujem za komentáre, po dlhom čase mám pocit, že ma ľudia trošku chápu:)


 Uživatel úrovně 0

Gratuluji.

Zabývat se zde gramatikou a slohem tvé práce nebudu. Na tom si určitě smlsnou ostatní (mě to navíc stejně nikdy moc nešlo :).

O jedné věci se ale zmínit musím. Stejně jako hlavní hrdina této povídky Tristan se určitě cítí mnoho lidí dnešní doby. Styl jejich života není zrovna takový, po jakém by toužili. Jsou svázáni konvencemi a pravidly a někde uvnitř cítí, jako by patřili jinam. Touží po jakési vlastní svobodě a aby jí dosáhli, uchylují se do své vlastní fantazie, do světa, kde mohou cokoliv, co si jen zamanou
Tristan objevil, dá se říci, jakousi virtuální bránu do jiné dimenze (tak jsem to pochopil já, ale nevím, jestli správně), kde mohl žít takový život, o jakém vždy snil. Tudíž to nebyla jen tak nějaká obyčejná hra, byl to vstup do jiného světa. Přesně takový, jaký hledají lidé, o kterých jsem psal výše. Přesto měl Tristan jednu nespornou výhodu oproti všem ostatním. V jeho skutečném světě jej už takřka nic nedrželo, jen jeho matka mohla být ještě poslední věcí, kvůli které by zůstal. A já, i když bych si moc přál ponořit se do takového světa, bych asi zvolil druhou možnost. Tedy zůstal bych. Nemohl bych jen tak zapomenout na svo rodinu, přátele a další věci. A nejspíše bych nebyl jediný. Protože i když si ti, o kterých jsem psal výše, ohromně přejí vytratit se do jiného života, určitě by se našlo něco, co by je tady drželo. A ti, co by skutečně odešli, by si nekdě uvnitř sebe určitě nesli malý stín pochybností, zda-li udělali dobře.

Díky, že jsi mi to ukázal.


 Uživatel úrovně 8

Klaniam sa.

Výborná poviedka, v ktorej krásne vidno hneď niekoľko paralel. Jednak je to klasický útek od reality, na druhej strane však akoby príbeh šiel logicky i vývojovo ďalej - postava Tristana nie je plastická. Hoci žije skôr vo fantázii, nevie uniknúť z reality natoľko, aby prestával chápať dôvod, prečo to spravil - možno ju nenávidí, určite však v žiadnom ohľade v nej nenachádza naplnenie.

Veľmi dobre zvládnuté je aj pozadie postavy. V drobných momentoch je práve pekne vidno, že Tristan nie je plastická postava, ktorá sa len ocitla v situácii, ale sa vníma, rešpektuje, čo zažil, sú badateľné jeho skúsenosti zo sveta "vonku". Celá poviedka je príbehom postavy, ktorá nie je zvláštna, nemá dokonca nijakú morálnu ani inú prevahu nad inými. Je mi sympatická práve svojou obyčajnosťou, práve tou podobnosťou (aspoň čiastočnou) s každým človekom, ktorý sa niekedy cíti unavený svetom okolo.

Sú to práve drobnosti, ale aj istý synkretizmus, ktorý sa mi na poviedke páči. Chat na začiatku pôsobí veľmi zvláštne, keď to človek prýkrát vidí. Vlastne aj celý prístup k deju a hlavný problém je trošku atypický pre fantasy, povedal by som. Využivá sa tu čiastočne cyberpunkový motív zžitia sa človeka a stroja a na jeho pozadí sa až odohráva samotný príbeh romantickej fantastiky (v ktorej autor exceluje). Realita a fantázia sa tu bijú naozaj na všetkých frontoch, napokon však so šťastným koncom - hrdina si našiel domov, aký mu najviac vyhovoval.
A v tom prípade si už skutočnosť vytvoril sám, pretože nie je dôležité, aká je, ale či je človek ochotný ju prežívať.

Nebojte sa si to prečítať aj takí, ktorých odradza množstvo textu a možno aj slovenčina. Naozaj sa to oplatí, budete mať úžasný zážitok.


 Uživatel úrovně 0

Skvostné. Četl jsem na jeden nádech, a to bylo poprvé u slovenského textu. Blahopřeji. Paralela se současnými RPG je vidět již od začátku. Po rozhovoru na chatu jsem si dokonce myslel, že Hra = DrD, ale skutečnost předčila očekávání.

Povídka pokládá zajímavou otázku, je psána dechberoucím stylem, nikde nezakolísá, spojitost s DrD je zřejmá a zajímavá. Není možno hlasovat jinak...