Všade naokolo bol dym. Jemné či štipľavé mraky vyhoreného korenia sa spanilo omotávali okolo stolov a stoličiek, baru a všetkých ľudí okolo. Ponad miestnosť sa niesla miešaná vrava mnohých konverzácií ústiacich do typickej nezrozumiteľnej hatlaniny davu, ktorá tvorila niečo ako zvukovú kulisu pre toho, kto ju nechcel vnímať a ťaživo dopadala na moju hlavu. Sedel som pri stole v rohu s pohárom medoviny v ruke a otupene som sledoval okolie. Nemal som rád tento podnik. Gorjov síce má všetko, čo je znakom kvalitnej krčmy, ale stojí priamo pri jednej z najhlavnejších obchodných ciest v tomto kraji, a preto sa tu každý večer premelie strašne veľké množstvo nových ľudí. Nových tvárí, ktoré nepoznajú miestne osadenstvo ... Nových nadržaných idiotov, ktorí sa na ňu lepia! Od istého času to pre mňa už nič iné neznamená.

Je mi z toho nanič vždy, keď sem prídeme. V takom prípade sa nenápadne separujem od družiny a namrzene pozorujem okolité dianie. Teda, v skutočnosti pozorujem len ju. Robím to strašne rád. Cítim, že by som sa na ňu s nezmeneným potešením dokázal dívať dlhé hodiny.

Tie pery ... Akoby ich nejaké zručné ruky tým najjemnejším dlátom vytesali z ľadu a vliali do nich živú a horúcu krv. Skutočne horúcu. Je to bojovníčka, prejavila sa tak už pri našom prvom stretnutí. Pamätám sa až príliš dobre na ten osudný deň či skôr na tú pamätnú chvíľu...

Okolo uší mi svišťali šípy a čepele mečov mojich protivníkov ma míňali v čoraz menších vzdialenostiach. Ustupovali sme proti početnej prevahe až som doráňaný, zmáčaný mojou vlastnou krvou i krvou tých, ktorí padli mojou rukou, zacítil pod nohou okraj strmého zrázu a uvedomil som si, že toto je iste jedna z najbeznádejnejších situácií, v akých som sa kedy ocitol. Boj predo mnou stále zúril nezmeneným tempom, no ustúpiť už nebolo kam. A práve v tomto okamihu, keď som už premýšľal či mi bude milšie skonať pod mečom nejakého banditu alebo v rozzúrenom príboji Tahanského mora niekoľko desiatok metrov podo mnou, sa zdvihol silný severný vietor. Ochladil mi rany na tvári i rukách a odpratal mi z tváre krvou i potom zlepené pramene vlasov. Zosilnený hukot trieštiacej sa morskej peny prehlušil i posledné zvuky utíchajúceho boja. Všetci moji druhovia, vrátane mňa, i naši nepriatelia ustrnuli v nemom úžase a pozorovali bielu siluetu blížiacu sa zo severu.

Bolo ťažké uveriť tomu, ale svalnaté konské telo, žiarivá biela hriva i chvost a predovšetkým krásne mohutné krídla nesúce celý tento snehobiely skvost božej tvorivej rozmarnosti nás presvedčili, že sa nemôže jednať o nič iné.

V tej chvíli, keď sme tam stáli, strúhajúc ústami gesto najvyššieho úžasu, spoza Phaegasovho mihajúceho sa krídla vyletel šíp a s prekvapivou presnosťou trafil môjho najbližšie stojaceho protivníka. Pokiaľ sa dá od totálneho prekvapenia ustrnúť viac než od totálneho úžasu, tak sa tak stalo. V tesnom závese nasledovali ďalšie dva šípy a ani jeden z nich neminul svoj vytýčený cieľ. Našich lúpežníkov ovládol strach a dali sa pred neznámym strelcom zbabelo na útek. Vo chvíli, keď sa posledný z nich stratil za neďalekými skaliskami, okrídlený žrebec ladne dosadol a z jeho chrbta sa jemne zošuchlo ženské telo. S mäkkým cupnutím doskočila na zem.

Jej zjav bol ohromujúci. Silný vietor vanúci od mora vlnil celú jej postavu, splietal jej krásne gaštanovohnedé vlasy s hrivou Phaegasa a chvíľami odhaľoval rozkošne zašpicatené ušká hovoriace spolu s jej krásou jednoznačne o jej pôvode.

Jej krúžkové brnenie zvieralo bujné poprsie dominujúce jej zvodnej postave, no ja som napriek tomu nedokázal odtrhnúť pohľad od jej hlbokých očí. Tmavé nekonečne hlboké oči. A tie pery ... Bola to silná bojovníčka, no jej pery volali k mnohým sladkým bozkom. Nedokázal som si pomôcť. I keď ešte nebolo jasné či sa jedná o nášho záchrancu alebo sme ďalší na rade, pre mňa už bolo rozhodnuté.

Ten jediný a najjednoduchší krok k odstráneniu neistôt a dohadov sa ako prvý rozhodol učiniť Sanderus.

Nevedomky som sa usmial. Vystihol to úplne presne. Mamisto odpovede Tinwe vystrela pravú ruku a odhalila pod širokým prešívaným koženým náramkom svoje zápästie. Viac než tisícky slov dokáže povedať jediný symbol a táto situácia bola ďalším dôkazom tejto múdrosti. Bol to nám už dávno dôverne známy symbol tvaru „S“, no ja som ho nepotreboval vidieť. Tú príťažlivosť som cítil...

Tak takto nejako vyzeral jej príchod a naše prvé stretnutie. A odvtedy je všetko inak.

Už hodne dávno som sa s partiou zabával na jednom symbolickom vyjadrení mojej povahy. Vraj mám v hlave nejakú páčku, ktorou sa dá prepínať medzi dvoma polohami, a to NORMÁLNE a JEBNUTO. Keď som Tinwe prvýkrát uzrel, niekde sa to zaseklo a odkedy ju poznám trochu lepšie, viem aj kde. Som do nej blázon, ale čo mám robiť. Bol by som sa už dávno snažil aspoň sa na to vysrať a zabudnúť, ale už od začiatku mám dojem, že ma i ona má rada ... Že sa na mňa často díva. A zase! Robí debila z toho tam pripitého chlapíka a ja sa neviem zbaviť pocitu, že po mne kútikom oka mrká.
Hej! Čo si to ... Hej!!! Čo si to ten vymletý kus nedorobeného hovna dovoľuje?! Dotkol sa jej...

Hneď nato však zaznela zvučná facka a chlap sa s prudko zmenenou náladou tackal von. So všetkou mojou zúrivou žiarlivosťou som sa zdvihol, nahodil výraz slušného chlapčeka od susedov a držal sa tri – štyri kroky za ním, kým sme nevyšli von. Na tvári mi už pohrával zlomyseľný výraz ... Proste pchal ruky, kam nemal. Teraz o ne príde, hehehe...