Články&Eseje

Cesta do Erathie (opis udalosti z rozsiahleho celku Putovanie a osudy Sagiturov) Hodnocení: Kvalita

Autor:
Přidáno:
Hlasovalo: 12

Udalosti sa nevyvíjali práve najšťastnejšie a čas bol stále neúprosnejší. Zdalo sa, že naša cesta do Erathie je nevyhnutná. Pre všetkých, ktorí do tejto situácie nevidia podávam krátke sumárum: Mocný mág Necror od nás pri nedávnom, našťastie pokojnom stretnutí požadoval staré sagiturské vlastníctvo: Kryštálovú guľu so slabším fragmentom jeho duše, ktorú údajne potrebuje len na to, aby mohol umrieť.


Tri týždne, ktoré nám dal na rozmyslenie sme využili na zvažovanie dvoch možností:
Dôverovať Necrorovi a darovať mu Kryštálovú guľu, aby pomocou nej vyriešil problém svojej mortality alebo vytvoriť jej napodobeninu, oplátkou za ňu získať množstvo cenných vecí a rýchlo zdúchnuť do Novej zeme, kam jeho vplyv nesiaha.

Len niekoľko dní pred dňom D, alebo skôr dňom R (ako Rozhodnutie) však do hry vstúpili nové možnosti, presnejšie jediná možnosť, ktorá sa nakoniec stala tou výslednou. To, čo zapríčinilo zmenu našich plánov bol prekvapivý príchod dvoch spriaznených duší, dvoch bytostí, ktoré k nám proste patrili, aj keby sa boli narodili čojaviem ako krysy. Vskutku, zistenie, že v Starozemi žili ďalší, dosiaľ neznámi Sagituri bolo ohromujúce. O čo viac, jeden z nich vzal novovzniknutej družine rýdzo-mužský prívlastok, zatiaľ čo ten druhý ju obohatil o pestrosť rás.


Našimi novými priateľmi, ktorí sa medzi nami (a takisto v Karrakure) veľmi rýchlo udomácnili boli trpaslík Thórin z Gladuru a očarujúco krásna elfka Dynaheir zo Starohorského lesa. Listy, ležiace v ich rodovom vlastníctve po dlhý čas nám síce dosť hmlisto, ale predsa len napovedali, že by bolo vrcholne nerozumné dopustiť, aby sa Kryštálová guľa dostala do Necrorovho vlastníctva, takisto ako nám sprostredkovali myšlienku o úplnej nevyhnutnosti nášho úteku zo Starozeme s odôvodnením, že Necror použije všetku moc jemu dostupnú, aby sa jej zmocnil.


V jednom z listov som (nevedno ako) ako autora spoznal Orlanda alias Bieleho Pútnika, môjho dávneho známeho – malý biely bod v mojej čiernej minulosti, čo tomuto listu pravdaže pridalo na hodnovernosti a vo všeobecnosti celej družine nahnalo taký strach, že sme v rýchlosti pobalili našich dvadsaťosem sliviek (štyri pre každého Sagitura :) , zverili správu Karrakuru plne do rúk nášho služobníctva a vydali sa na cestu do Signie. To bol ale len rafinovaný spôsob ako zaviesť pozornosť. V prístavoch sme so Sanderom vybavili všetky potrebné veci, aby sa mohla naša cesta zo Spoločného mesta oficiálne uskutočniť a nezabudli sme vyhľadať najprestížnejšiu krčmu celej Signie a vykríknuť tam dosť odvážnu vetu: „Jednu rundu na nás, zajtra odplávame...“ Tú rundu sme pravdaže zaplatili, ale bolo to omnoho lacnejšie a efektívnejšie ako zaplatiť miestnemu vyvolávačovi, odhliadnuc od toho, že to bol vlastne jediný spôsob ako poriadne rozšíriť informáciu takéhoto typu.


Hneď na to sme sa teda s maximálnou potrebnou opatrnosťou vydali do Sietnikov, kde nám Irsanio, ako sám tvrdil dokázal vybaviť cestu do Erathie úplne zadarmo. V rodnom meste nášho alchymistu prebehlo všetko hladko a ani sme sa nenazdali, už sme boli zládovaný na lodi a pripravený vyraziť. Cesta začína...


Prvý deň plavby nebol nijak nezvyčajný. Posádka si robila svoju prácu a ja som len ticho sedel vo svojej kajute, pretože na lodi sa nedá nič ukradnúť bez toho, aby si to niekto nevšimol. Mojou jedinou zábavou bolo občasné pozorovanie mora a kontrolovanie kurzu, pretože som mal prirodzený navigačný talent. Počas doby trvania plavby som sa dobre spriatelil s hlavným lodivodom, ktorý bol veľkým romantikom a spoločne sme skladali piesne o jasných hviezdach.


Večer bolo more nepokojné a ja som musel tri krát zvracať cez palubu. Konal sa aj malý večierok, ale toho som sa nemohol zúčastniť, pretože ma trápil žalúdok. Zúčastnil som sa ho v ďalší večer, načo zapracovali zákony schválnosti a búrka, do ktorej sme sa dostali bola omnoho silnejšia než tá minulá. Zvracal som asi dvanásť krát. Opustilo ma všetko, čo som toho večera vypil a zjedol a všetko, čo som nedostal von minulý večer. Modlil som sa, aby sa to už ďalšiu noc neopakovalo. Ja však na bohov až tak veľmi neverím, a tak moje neúprimné modlitby ostali nevyslyšané a zopár týk som hodil i v tretí deň.


Stalo sa však i niečo nezvyčajné: (tykovanie a pozorovanie vtákov už rátam za bežnú činnosť) Počas plavby sme narazili na trosky inej lode a dvoch stroskotancov, ktorých sme ihneď vzali na palubu a podrobili ich výsluchu. Ich historka o pirátoch bola dôveryhodná a navyše sa jednalo o dvojicu pána: elfa a sluhu: človeka. Od elfa ani len Sanderus neočakával žiadne nebezpečenstvo, no to prišlo. V skutočnosti nie naozaj od nášho hosťa, ale ten bol nepochybne príčinou nášho nešťastia. V noci som sa zobudil na veľký krik a len čo som dobehol na palubu som sa stal svedkom neobyčajného výjavu: z mora trčala polovica gigantického tela tvora, ktorý by sa dal prirovnať k morskému Titanovi. More sa penilo a zdúvalo a naša loď poskakovala na vlnách ako malá orechová škrupinka. Na počudovanie som sa teraz len kŕčovito držal stožiara a vôbec nezvracal – zrejme už nebolo čo.


Po chvíli sa more ukľudnilo a morský obor hlbokým mrazivým hlasom predniesol: „Už raz som ťa zmietol do mora a ty bezočivý červ si sa rozhodol vo svojej ceste pokračovať?! Už viac nebudeš pokúšať moju trpezlivosť.“
Nato sa rozohnal svojim trojzubcom a roztrieskal ním našu loď na tisíce kúskov.
„Prekliaty elf...“ bolo posledné na čo som pomyslel a v zápätí ma zlomený stožiar, ktorého som sa držal udrel do hlavy a ja som stratil vedomie... Po prebudení som zistil, že sa ešte stále držím úlomku toho istého stožiara a opäť som neúprimne ďakoval „svojmu bohu“ za záchranu života. Nevedel som, ako dlho som bol v bezvedomí, ani kde som. Nevedel som nič. všade okolo plávali trosky lode, rôzny tovar a batožina a ja som nemal predstavu o tom, či ešte niekedy uvidím svoju zbroj a zbrane alebo mojich priateľov. Myšlienka, že som v tejto chvíli možno jediným Sagiturom bola strašne skľučujúca. V tejto temnej chvíli bohovia mňa, svojho nehodného služobníka obdarili ďalšou šťastnou náhodou.
„Zem! Tam je zem!“ zakričal som a prinútil svoje skrehnuté nohy k pohybu. Plávanie bolo strašne obtiažne, no napriek tomu som sa pomaly, ale isto blížil k piesočnatému brehu.
„Nová zem...“ hlesol som, keď som absolútne vyčerpaný klesol na pláž, ale o tom, že je to naozaj Erathia som vážne pochyboval.

Istafix

Diskuze

 Uživatel úrovně 0

dobré moc dobré alt predtým sa mi páčilo viac


 Uživatel úrovně 0

Tak - tvé příběhy mě opravdu berou. A proč tohle hodnocení? No, moc se mi to líbí, ale přece jen, když to porovnám s dvěma předchozími příspěvky od tebe, tak cítím potřebu je hodnocením trochu rozlišit. Jen škoda, že tady nejsou půlbody, protože to opravdu není čistá čtyřka, ale tak 4,5 :)))


 Uživatel úrovně 0

No Istafix, vyzera to na zaujimavy pribeh...
uz sa tesim na pokracovanie
P:S: dufam ze Ti ten ,,rydzo-muzsky privlastok,, nebude chýbat :-))
A este nieco: s tych zaludocnych problemov si nic nerob, urcite ich pocitovali aj ostatni :-))


 Uživatel úrovně 0

Tak asi budu první zneparty Vašich stránek - je to celkem dobré, ale nějak mě to nedokázalo chytit - děj je víceméně vlažný. Probral jsem se až při vyprazdňování, ale i nadále to bylo takové nemastné.

S pozdravem S.A.Terátor


 Uživatel úrovně 0

Inak Quicci, stranka je v procese vytvarania... o vsetko sa stara Cefeus..


 Uživatel úrovně 0

Vazne dost dobry.. Na to ze som toto dobrodruzstvo chybal sa mi to rata...


 Uživatel úrovně 0

jéééj, pekné, i keď to nieje zrovna také ako bolo minulé... je tu málo napetia, ale aj tak... super !


 Uživatel úrovně 0

Quicci: web-stránka je v príprave, na podrobnosti sa opytaj Cefea


 Uživatel úrovně 1

neexistuje niekde webstránka Sagiturov??
s takýmto materiálom by ste mali aj čo vystavovať... :o))


 Uživatel úrovně 0

Není to sice tak dobré, jako předchozí dílka tohoto autora, ale stále je to dobré.