Aritma  1. 7. 2008 v 22:44:44

Na mě to působí velice zajímavě. Čekal jsem, co od tebe zase přečtu a skutečně jsem nebyl sklamán. Ať jsou nebo nejsou tvé básně zakomponovatelné do hry, vždy přinesou svěží a poněkud jiný pohled na poezii. Mě se to líbí =o)

Aramir  30. 6. 2008 v 10:40:56

Hm tak já ti nevím duchu. Básničky to jsou sice pěkné, ale ne zas tak pěkné, jako básně, které jsem od tebe čítával dříve. Ale hlavně v této "sbírce" nevidím žádnou využitelnost pro samotnou hru. Jestli ty dokážeš některou z těchto básniček vsunout do hry, tak máš můj obdiv. Já však žádnou využitelnost ve hře nevidím a vím určitě, že nic z tohoto nepoužiji. Je mi to líto.
To, že jsi vehementně prosazoval schválení díla do rubriky, do jisté míry chápu. A to, že bylo schváleno je dobře. Diskutabilní dílo vyvolává diskuzi. A diskuze na téma: žánrovitost je tady na místě...

+A-

Kibe  30. 6. 2008 v 8:14:24

Připadá mi to jako dobré rýmované jazykolamy...ale nikde nevidím pointu, nebo něco, co zanechá u čtenáře pocit po dočtení. Jsou to takové pěkně vyobrazené místa a situace, ale chybí tomu "to něco", na co mnozí nemohli u minulého díla od Mgr. Holgera přijít, ale přesto tušili, že to tam je.

Darian  29. 6. 2008 v 23:43:49

So žánrovosťou sú stále problémy, keďže ide o akúsi umelú systematizujúcu kategóriu, ktorej reálne možnosti na definovanie vlastností diela v jeho konkrétnosti sú obmedzené, ba dokonca skresľujú samotnú hodnotu konkrétneho exemplára. Nie nadarmo sa upozorňuje, že by sme si nemali charakteristiku žánru alebo umeleckej epochy zameniť s konkrétnym dielom.

Dávno-pradávno som v Leveli čítal jednu zaujímavú esej s názvom Fantasy – království nejistoty. Zaujal ma tam leitmotív – autor erudovane rozoberá relatívnosť typológie fantastiky ako žánru. Rozoberá markantné rozdiely v jednotlivých typických figúrach – napríklad orkoch, elfoch a podobne. V podstate trafil klinec po hlavičke, pretože vo fantasy naozaj ide o typizovanosť a určité vzory, ktorých obmenou sa nielen rozširuje, ale aj narušuje paradigma celého žánru. Skutočne sa teda stáva oným kráľovstvom neistoty, pretože je stále menej a menej zrejmé, čo do nej skutočne patrí, aké znaky dielo zaraďujú do tejto skupiny.

Toto dielko schvaľujem preto, lebo ho, aspoň z môjho náhľadu, ho môžem rovnako aj zamietnuť označením za nekoncepčné. Napokon som sa ale na dielku rozhodol naznačiť jeden dôležitý aspekt problému žánrovosti.

Ide hneď o niekoľko bodov, ak to mám pojať v úplnosti:

Princíp spoločenskej zmluvy v rubrikách

Pridaním diela do čakárne rubrík tohto servera autor proklamuje, že je nielen oboznámený s ich koncepciami a požiadavky, ale že s nimi vlastne aj súhlasí a vo svojom dielku sa ich pokúša spĺňať. Moja toľko omieľaná veta v zamietacích príspevkoch „Nie ja mám hľadať v dielku fantasy motívy, drahý autor, ale Ty sa máš v prvom rade snažiť, aby som ich videl,“ vychádza práve z tohto zmluvného princípu.

Princíp existenčnej stability

Rubrika zjednocuje diela určitej špecifickej formy a obsahu. Aby bola jej existencia opodstatnená, musí existovať určitý úzus, ktorého sa drží. Tento úzus prvotne vychádza z reálnej situácie (povolanie kúzelník v DrD – schopnosť kúzliť v pravidlách – vôľa tvoriť nové kúzla – rubrika na našom serveri), ale nemôže ju reflektovať úplne, pretože by to už ohrozovalo jej stabilitu. Je to ako so zákonmi – tie sa snažia abstraktne obsiahnuť životné situácie, byť vecné, adresné a najmä všeobecné.
Zákon sa nemôže upravovať podľa každej špecifickej životnej udalosti, lebo by zákonodarstvo to bolo nestabilné, neefektívne a neúčinné. Zákonnosť je existenčne podmienená – zbavuje spoločnosť relativity, vychováva ju a vedie k poriadku.

V medziach rubriky je zákonom jej koncepcia. Má segregačnú funkciu. Predstavuje určitý súbor hodnôt, ktoré redaktor pri schvaľovaní očakáva, hľadá v dielach, ktoré sa uchádzajú o schválenie. S koncepciou sa redaktorovi rozhoduje nielen rýchlejšie, ale najmä transparentnejšie (koncepcia je verejne známa a prácu redaktora teda možno kontrolovať) a výkonnejšie. Má takto k dispozícii určitú definíciu, jednotiacu predstavu, s pomocou ktorej hodnotí a vyčleňuje nehodiace sa.

V istom zmysle je koncepcia aj obmedzujúca. Je to najmä v sporných prípadoch, kedy nejde celkom rozhodnúť len s prihliadaním na tézy koncepcie. Nastupuje vôľa redaktora, vyžaduje sa od neho citlivosť v prihliadaní na celkový kontext rubriky, schopnosť stanoviť prognózu ďalšieho vývoja. Zároveň však takéto nejasné, nie celkom koncepčné rozhodovanie predstavuje – naznačené ilustračne – odchýlku, nestabilitu v pomyselnom systéme. Toto ma za následok jav, ktorý by som pomenoval princíp chaosu.

Princíp chaosu

Pokiaľ v existenčne pevne kodifikovanom systéme (teda v rubrike, ktorá je nastavená určitým spôsobom, lebo musí plniť určitú funkciu a ťažko bude nejakú inú) dochádza k hromadeniu odchýlok, vzniku emancipovaných výnimiek, systém neodvratne stráca stabilitu. Kozmos sa vracia k chaosu.

V prípade rubriky ČaE sa obnažuje relativita koncepčných téz. Ukazuje sa, aké krátkozraké je posudzovať nielen fantastiku cez súbor niekoľkých základných axiómov, ale aj krátkozrakosť samotného žánru fantasy.

Autor vo svojom dielku totiž evidentne a s dávkou istej irónie naznačil, že hranice žánru nielenže existujú, ale aj to, že sú prehliadané. Či už sa stotožníme s pomerne pesimistickým názorom, že fantastiku budujú len špecifické kulisy, alebo literárnohistoricky nachádzame aj jej tradíciu, predsa si musíme byť vedomí, že je tematicky i výpovedne obmedzená.

Tematika básne nie je – aspoň prvoplánovo – protižánrová, ako už naznačuje predhovor, o tom niet pochýb. V básňach sa objavujú chronotopy a motívy, ktoré sa aj – ale nielen! - vo fantasy dielach vyskytujú: krčma, rumovisko, antika, kráľovské záletníctvo alebo bojisko. Tieto motívy sú v básňach statické, a teda deskriptívne, tvoriace senzuálne jadro obrazu. Samozrejme, obraz v poézii nadobúda metaforický rozmer. Metafora vzniká spájaním obrazov, ich syntézou na novej úrovni, ktorá má zdôrazniť zvláštnosť a umeleckosť a posolstvo zobrazovaného. Vzniká takzvaný dvojobraz, pozostávajúci z dvoch realít. Je samozrejmé, že čím sú tieto reality vzdialenejšie, tým je metafora exotickejšia, umeleckejšia, expresívnejšia a intelektuálnejšia.
Avantgardná metafora (kiež by som vedel prísť na lepšie označenie) buduje aj túto báseň. Rozpor medzi zobrazeným a skutočným posolstvom je značný, jednotlivé básne možno viac či menej interpretovať dosť široko. Ako príklad by mohla poslúžiť štvrtá báseň celku, ktorá sa najmä trochu konzervatívnejšiemu čitateľovi môže zdať svojou erotickosťou nevšedná, až poburujúco priama – hoci je jej ironický tón tiež zreteľný.

Básne celku síce, ako už naznačil sám autor, nemožno označiť celkom striktne za nežánrové rovnako, ako ich (to už tvrdím ja) nemôžeme s pokojným svedomím označiť za žánrové. Interpretácia čím subjektívnejšia je, tým menšia je jej relavantnosť.

Autor podľa môjho názoru naznačuje – i keď možno nie cielene – iluzórnosť fantastiky. Otázka, ktorú si ale musíme položiť, znie: Aký to má zmysel?
Prečo by sme mali naznačovať niečo také? Kde je pointa snaženia? Autori píšuci fantasy si predsa sami uvedomujú to, ako ich tento žáner logicky obmedzuje a vedie k určitým stereotypom, no na druhej strane neprestávajú písať fantasy, ako hovorí Holden Caulfield, „just for the hell of it“.

Nazdávam sa, že zbytočné zdôrazňovanie tohto problému prispieva akurát k prehlbovaniu apatie. Bojím sa, že aj na poli našej serverovej fantastiky raz zavládne cynizmus sloganu zo slovenského humoristického časopisu Infarkt, ktorým jeho redakcia reagovala na Poučenie z krízového vývoja z roku 1968: „Vsio rovno?! Tak fuck off!“

Nebudem hodnotiť, ale som veľmi zvedavý na Vaše reakcie, vážení užívatelia. S autorom som sa už o tomto dielku pred schválením rozprával, snažiac sa aj jemu vysvetliť svoje obavy. Myslím, že obaja budeme so zaujatým napätím očakávať spätnú väzbu od pléna.