Adrien  8. 8. 2009 v 13:25:46

Ahoj Axlíku,

stále stavíš na zvukové stránce a jsi v tom stále lepší a lepší. Chmm, jak já tu zvukomalebnost miluji.
Ostré zvuky a výběr slov, námět, kulisy a forma se spojily v to, co já ráda.
Báseň až neuvěřitelně připomíná tvou Krvavou manekýnu, ale lepší, silnější a krutější. Dovedl jsi krutost a zlo skrýt pod obyčejná slova, je to tedy více expresionismus než symbolismus, ale dejme tomu...

Před chvíli jsem ohodnotila 5* Svědomí Sirael, ale tohle se mi líbí víc.

Lady A.

Tinwen  13. 7. 2009 v 15:14:12

Symboly jsou možná zbytečně průhledné a okoralé, takže si nad básní není třeba zahloubat. Je to jen povrchové čtení, které občas někde drncne, když nevyjde rým, ale to je jedno.

Přitažlivá tematika. Ohraná, ale i staré věci lze stvořit znovu a lépe. Tahle báseň ale nic nepřináší. Ano, je vhodná pro nějaké osobní choutky typu "chci si napsat temnou, "hororovou", "symbolickou" báseň, chci si to užít, chci z toho mít dobrý pocit", ale prosím nečekej, že ji budu/eme brát jako publikovatelné/kvalitní dílo.

Já tu vidím místo toho tolik nabízeného kontrastu černé, bílé a červené jen unylou šeď a místy chabý výkřik růžové. Že by bylo dílko přehnaně hororové a dramatické se mi tedy moc nezdá.
Je proto milé, že se v téhle záplavě soplů objeví "A dívce mladé, nevinné,/stéká po tváři pot." Je jenom škoda, že s tímhle vzácným šperkem zacházíš tak rozhazovačně, že po druhé strofě začná být dost otravný.

Přiznám, že se mi to špatně čte - nepříliš podstatné.
Celkem kecáš dlouho a o ničem, a taky nijak nápaditě. Velice špatná kombinace.

axel  7. 7. 2009 v 22:51:42

Hamster: Děkuji za chválu, ta vždy potěší;-)

Hamster  7. 7. 2009 v 21:51:22

Kýčovitost pro mě není důvodem k horšímu hodnocení. Oceňuji pěkné symboly, délku, promyšlenost, ... dneska mi to nějak nejde, prostě se mi líbí : )

Prostě to, co si zadal, a napsal do anotace, to splnil.

Darian  7. 7. 2009 v 16:25:37

Tak potom tá metafora s chrličom ešte komplexnejšia a nápaditejšia. Tvarové spojenie s obráteným pentagramom mi nenapadlo. Ďakujem za vysvetlenie.

axel  7. 7. 2009 v 16:05:31

Děkuji za pěkný a hluboký rozbor. V podstatě je v něm všechno jasné a snad i všechno zahrnuté, tedy není o čem se dohadovat a téměř není na co reagovat, jen snad jedno doplnění: chrlič ve tvaru kozlí hlavy s typickou ostrou bradou vyjadřuje ještě jednu věc - v podstatě to samé, co zmíněný had z Bible. Různé skupiny vyznavačů satanismu používají kozlí hlavu s ostrou bradou jako vyobrazení Satanovy tváře, nejčastěji v typickém pěticípém pentagramu (dva horní cípy = rohy, postraní cípy = uši, ve středu pentagramu jsou oči, nos a tlama, spodní cíp = kozlí bradka. Z tohoto vyobrazení také vychází mylné spojování kozlí bradky (ve smyslu střihu pánských vousů) se satanismem). Takže se nejedná pouze o děsivý ostře tvarovaný hrad, ale i o jakýsi náznak temnoty, moci a zla.

S pozdravem, <i>axel</i>.

Darian  7. 7. 2009 v 13:10:37

Na úvod je dôležité spomenúť čo-to o symboloch. Symbolom sa vyjadrujú viaceré tematické entity spoločným menovateľom. Preto sa niekedy označuje aj ako tematická metonymia, ktorá nielenže označuje samú seba, ale zároveň má evokovať aj celý súbor s ňou viac či menej konvenčne spájaných denotátov. Uveďme si príklad hneď z nášho textu: ruža je typickým symbolom ženského elementu, v jej tvare by sme mohli nájsť analógiu so starodávnym kalichom, venušou; zároveň je to ale symbol lásky – nádhernej, okúzľujúcej, no i tŕnistej, ak si človek nedá pozor. Stretávame sa s ňou v celých dejinách literatúry – v stredovekej kurtoáznej lyrike symbolizovala ženu a mariánsky kult, v baroku antitézu lásky (láska ako sladká choroba) – a budeme sa s ňou stretávať navždy. Otvorenosť a zároveň uzavretosť sú najdôležitejšími vlastnosťami tohto trópu. Otvorený je symbol v tom zmysle, že aj zaužívané symboly v istých kontextoch vyvolávajú stále nové asociácie (napr. farba červená – život, krv, nebezpečenstvo, láska, romantika...). Uzavretý je v tom smere, že na rozdiel od metafory, ktorá vďaka svojej binárnej štruktúre môže nadobúdať takmer akýkoľvek význam (napr. slovo oko sa dá metaforizovať ako oči hviezd; oko na polievke, oko na sieti, oko dňa alebo oko vody), symbol sa musí v kultúre alebo v rámci umeleckého smeru natoľko ustáliť, že s ním jeho prijímatelia spájajú stále približne podobný tematický rámec (pozri znova ružu, ktorá sa spája s rámcom: žena – láska – život a i.). Symbol sa musí opakovať a či už v širšom kultúrnom živote, alebo v diele musí byť naň neustále odkazované – inak sa nemôže vnímať ako symbol.

V súvislosti s touto básňou by som ešte rád povedal, čo pre mňa znamená gýč. Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka ide o umelecky bezcenný výtvor s lacným efektom. Ja som už počul viacero definícii, ale najviac mi v pamäti utkvela jedna od mojej slovenčinárky zo strednej školy. Gýč je podľa nej niečo, čo sa tvári strašne vážne a umelecky, a vôbec to nie je také. Táto báseň je, bez urážky, gýč. Nie preto, že by budovala na hororovej atmosfére alebo že by pracovala so známou témou či motívmi, ale už samou svojou umeleckou koncepciou. Anglický gotický román a jeho ponurý svet je niečo, čo už obletelo svet a dočkalo sa nespočetných adaptácii, prerábok, paródií i celkom zaujímavých pokračovateľov či už na filmovom plátne (napr. vo filmoch Richarda Burtona), v knihách (Neil Gaiman o sebe rád hovorí ako o gothickom spisovateľovi), alebo vo videohrách. Tieto diela v sebe majú niečo z toho, čo čitateľom imponuje: strašidelnú atmosféru, trošku sentimentu a romantiky, zdanlivú historickosť, narážky na sexualitu, idealistické charaktery.
Ale natrieskať toto všetko nespočetne ráz opakované, použité a zneužité do jednej básne, no ďakujem pekne. Dielko je tak prehnane hororové, dramatické a atmosférické, až som bez problémov videl rekvizity a celé mi to pripomínalo béčkový film.

V básni sa vyskytuje viacero typov strof. Šesťveršová je základná. Nesie hlavné, typické obrazy (z trópov sa často vyskytuje konštantné epiteton, zvýrazňuje sa ním dvojspektrálnosť: temný, čierny, chladný – mladá, bledá, nevinná) a akcentuje sa zlý koniec. Vnútorná výstavba je tiež pomerne konštantná: na úvod sú hrôzostrašné obrazy, po nich prichádza uistenie, že nie je východiska a potom strach prežívaný archetypálnou postavou fyziologicky. Jediná invencia, ktorú sa mi v monotónnych strofách tohto typu podarilo nájsť, súvisí vlastne s potom – ten sa zaujímavo aktualizuje a znázorňuje vývin deja. Inak je však dejovosť v týchto strofách potláčaná na úkor obraznosti.
Ostatné strofy sú iné, ale oveľa lepšie. Vo štvorveršových sa završuje dej – najprv obrazne. Symbolmi sú tu ľalia a ruža a je to aj nádherná metafora, a to „Snad růže má tekoucí okvětí, / neb rozpálilo dlažbu bolem“, v ktorej sa senzuálne spájajú vnem zrakový (ruža = červená, tiecť = pohyb) a vnem hmatový (rozpáliť) a senzomotorický (bolesť) s označením dlážky, pričom to celé evokuje krv človeka, ženy, teplú krv rozliatu na chladnom kameni, dlážke. Z tohto som bol nadšený.
A je tu ešte jedna strofa, deväťveršová. Ona je postavená viac-menej na asociačnom princípe, lebo sa v nej spájajú domény, ktoré dovtedy tvorili opozíciu (nevinnosť, biela a vzdor charakterizujúce obeť a sila, moc, túžba a sexualita charakterizujúce upíra). Najmä vďaka tejto strofe sa o básni dá uvažovať aj v hlbšej rovine – ako o balade o stratenej nevinnosti.

Veľmi sa mi ešte páčili niektoré obrazy. Prvé dva verše básne majú síce školácky rým, ale blízkosť spojení „gotický hrad – ostrá brada“ evokuje názorný pocit z opisovaného. Je to taká nezdravá, ťažká symetria (ostrý hrad vyčnievajúci na horizont), ktorá človeka ubíja a desí. Takisto sa mi v poslednej strofe páči epiteton „brúsený had“ – zas to evokuje onú symetriu, k tomu sa však pripája aj narážka na hada z Biblie, teda diabla. Klobúk dole pred týmto.

Celkovo sa mi ešte expozícia javí pridlhá – zvlášť keď nám potom už zmienené štvorveršia potom ukážu, že letargia sa dá ukončiť krátko a rázne.

Báseň hodnotím ako priemernú. Je v nej veľa, naozaj veľmi veľa balastu, ktorý celkom ubíja zaujímavé poetické momenty.