Články&Eseje

Modrá Ruža Hodnocení: Kvalita

Autor:
Přidáno:
Hlasovalo: 10

„A v čom si dobrý?“ spýtal sa jeden z Poslucháčov (aj keď ešte nevedel o tom, že Poslucháčom bude) Rozprávača. Boli v miestnosti v istom podniku. Je jedno, aký podnik to bol, veď keď sa idú rozprávať príbehy, nezáleží na tom, či sedíte na barových stoličkách v Meste 21. storočia, alebo pri stole v pohostinstve v malej, goblinmi sužovanej dedinke. Keď sa idú rozprávať príbehy, nezáleží ani na tom, či majú ľudia v rukách drevené korbele s pivom, alebo sklenené poháre s Krvavou Mary.

Teda, keď sa idú rozprávať Niektoré príbehy, tak na tom nezáleží. Niektoré príbehy totiž majú svoju silu vždy a všade, v každom Kde a v každom Kedy.

„V rozprávaní príbehov.“ odpovedal, podľa očakávania, Rozprávač. Bol na novom mieste a medzi novými ľuďmi, ktorí sa o chvíľu stanú jeho Poslucháčmi.

„Tak nám jeden príbeh povedz!“ povedal, podľa očakávania, Poslucháč, ktorý sa Poslucháčom práve stal.

„Tak teda dobre.“ nebránil sa podľa očakávania Rozprávač. „Poviem vám príbeh o modrej ruži. Alebo by sme ho mohli nazvať aj Príbeh o Modrej Ruži. Ako uvidíte, medzi tými dvoma názvami je istý malý, ale podstatný rozdiel.“

„A je to tvoj príbeh?“ spýtal sa nečakane Poslucháč.

„Ako sa to vezme. Áno aj nie. Všetky príbehy boli už raz rozpovedané, či už tu, alebo... niekde inde. Ale aby som zodpovedal otázku, tak tento príbeh je môj, pretože vám ho teraz porozprávam. Vymyslel som ho ja sám, no nevymyslel som ho od začiatku. Ani prvý príbeh nebol vymyslený od začiatku, vždy tu bola istá... inšpirácia.“

Rozprávač sa na chvíľu odmlčal, ale keď sa neozvali žiadne ďalšie otázky, začal rozprávať svoj príbeh. Príbeh o modrej ruži. Alebo Príbeh o Modrej Ruži. Ako chcete.

***

Bolo to... nie je dôležité, kedy ani kde sa tento príbeh odohral. Možno sa odohral len raz, a možno mnoho krát. Nech je ako chce, v čase keď sa odohral, existovala modrá ruža. Nebola to iba modrá ruža, ale Modrá Ruža, ktorá rástla na kopci z najtvrdšieho kameňa, obklopená tisícimi tŕňmi, z ktorých každý ukrýval smrteľný jed.

Táto Ruža bola osamelá, a tak sa ešte pred začiatkom nášho Príbehu rozhodla, že sa pokúsi prilákať Bytosť. Ruža nevedela nič o dobre a zle, nechápala Bytosti, ktoré kráčali a lietali a plávali a plazili sa po zemi či vo vode, nevedela nič o tom, čo pociťujú. Jediné, čo o nich vedela bolo, že sú smrteľné. A tak sa Ruža rozhodla, že Bytosti, ktorá ju nájde, daruje nesmrteľnosť, večný život, ktorý budú môcť Bytosť a Ruža zdieľať spolu, aby Ruža nebola osamelá.

Nezáleží na tom, ako sa Ruži splnilo jej prianie. Možno jej schopnosť, po ktorej tak túžila, daroval Boh, alebo boh, možno sa tá schopnosť zrodila z priania Ruže, a možno to bola náhoda. Nech sa to stalo, ako chcelo, Ruža tú schopnosť získala a čakala.

Lenže po dlhé roky nikto neprichádzal, a roky sa menili na dekády a dekády na stáročia a ktovie? Možno to boli dokonca tisícročia. Žiadna Bytosť sa neodvážila prekonať tie tisíce tŕňov, z ktorých každý prinášal večný spánok. Strach Bytostí z rýchlej smrti bol väčší, ako ich túžba po večnom živote.

Vidím vám na očiach otázku. Pýtate sa, prečo sa nikto nepokúsil cez tŕne prejsť? Prečo ich nikto nespálil, neposekal, nezničil?

Pokúšali sa o to. Posekali tie tŕne, ale ako ich posekali, tak tam tŕne opäť narástli. Oheň sa ich nedotkol, jed im neublížil. A Ruža stála ďalej osamelá, tak, ako vždy.

***

A tam, kde rástla Ruža, sa raz narodili Muž a Žena. Teda, nebolo to priamo tam, ale o niečo ďalej. Možno to boli dva dni cesty. Možno mesiac alebo rok. Ale na tom vlastne nezáleží.

Tento Muž a táto Žena žili svoje vlastné životy a na Ružu pomysleli zriedka, možno iba vtedy, keď rozprávali jej príbeh, alebo keď ho niekde začuli. Žili si svoje životy, ktoré sa, ako to už v príbehoch býva, raz stretli, a už sa nerozdelili. Či sa milovali? Áno, milovali sa, milovali sa vo všetkých možných významoch tohto slova. A, čo bolo, je a bude vzácne, ich láska sa s časom nezmenšila. Možno sa dokonca zväčšila, ak sa láska má ešte kam zväčšiť.

Ale ako to už v príbehoch býva, raz Žena ochorela. Je jedno, či jej telo spaľovali horúčky, nezničiteľný jed alebo mocná kliatba, Žena bola chorá a jej Muž jej nemohol pomôcť. Aj najväčší lekári (alebo to boli mágovia či alchymisti?) len smutne pokrútili hlavami a súcitne oznámili Mužovi, že jeho Žena nemá nádej a do istého času (povedzme že do roka a do dňa, nie je to podstatné, ale tak to v príbehoch už chodí). A tak sa v Mužovej mysli usadila beznádej, a bola by tam zostala, keby si nespomenul na legendu o Modrej Ruži.

„Ak je na tom niečo pravdy, možno by mohla tá Ruža uzdraviť moju Ženu.“ pomyslel si s nádejou. A tak sa vydal nájsť Modrú Ružu.

Na svojej ceste zažil možno málo dobrodružstiev (alebo vôbec žiadne), a možno ich bolo veľa. Ale nakoniec došiel ku kopcu z najtvrdšej skaly a k tŕňom, z ktorých každý prinášal zabudnutie, ktorým je smrť.

A tak Muž prekonal krovie, tŕnie a chrastie. Ako? Možno mu pomohla jeho láska. Možno jeho láska bola bezmocná, a nad Mužom sa zľutoval boh (alebo Boh). A možno to bola vrtkavá priazeň šťasteny. Ako už iste tušíte, to nie je podstatné.

A spýtal sa Ruže: „Moja Žena zomiera, môžeš ju vyliečiť?“

A Ruža mu odpovedala: „Môžem jej dať večný život. Nikdy sa nebude musieť báť Smrti, žiadny jed ani choroba jej neublížia, žiadna zbraň ju neporaní.“

„A môžeš nesmrteľnosť dať nám obom?“ spýtal sa Muž.

„Nie.“ zaševelila Ruža. „Som tu sama, a ako som ja iba jedna, tak môžem nesmrteľnosť dať len jednej Bytosti.“

Po tejto odpovedi Muž zosmutnel, zvesil hlavu, odvrátil sa a odišiel. Nevšímal si volanie osamelej Ruže. Prešiel cez tŕne, ktoré sa pred ním rozostúpili a vydal sa späť domov.

A keď prišiel domov, uvítal ho zástup jeho príbuzných a čierne záclony na jeho domove. Muž sa zrútil. To, čo sa dialo počas pohrebu, si pamätal ako v hmlách. Tie sústrastné tváre. Ľudí, ktorí sa ho pokúšali utešiť. Ale nikto z nich to nemohol urobiť. Ako by aj, keď Muž sám dobre vedel, že keď ho jeho Žena najviac potrebovala, nebol po jej boku. Ako mohol prestať smútiť, keď vedel, že pri nej nebol v jej posledných chvíľach.

Ale pamätal si, čo sa stalo Potom. Pamätal si, ako vzal do rúk horiacu triesku z krbu, pri ktorom so svojou Ženou tak často sedával. A pamätal si, ako sa opäť vybral za Modrou Ružou.

Keď prišiel ku kopcu, tŕnie sa samo rozostúpilo, aby mu uvoľnilo cestu.

„Vrátil si sa.“ radostne zaznel hlas Ruže.

„Áno. Vrátil som sa. Vrátil som sa, aby som ťa vyslobodil z tvojej samoty.“ povedal Muž a pristúpil k Ruži s horiacou trieskou. „Vrátil som sa, aby som zabránil, aby sa niekomu inému stalo to, čo sa stalo mne. Hľadal som ťa, Ruža, odišiel som za tebou a premárnil tvojím hľadaním všetok Čas, ktorý som mal.“ trpko zaplakal a priložil triesku k Ruži.

***

Rozprávač sa odmlčal.

„A to je všetko?“ spýtal sa jeden z Poslucháčov. „To je koniec?“

„Áno. Je to koniec. Ruža zhorela a Muž sa vydal ďalej. Kam? To nevedel ani on a ani ja to neviem. Možno odišiel čosi hľadať. Ale mal Čas, mal Život a mal Nádej. A to sú tri najmocnejšie Sily, aké existujú. Teda... skoro najmocnejšie. Najmocnejšie okrem tej jednej, ktorá stojí nad nimi.“

„Ale každý dobrý príbeh by mal mať ponaučenie.“ ozval sa jeden z Poslucháčov, ktorý až doteraz sedel nenápadne v rohu.

„A aj tento ju má. Viete, príroda nepozná takú vec, ako Modrá Ruža. Modrá Ruža je výsmech, je to niečo, čo neexistuje.“

„Dávala. Ale nemohla nikomu dať to, po čom túži. Nedokázala dať Mužovi späť jeho Ženu.“

„Prečo ale Muž neodniesol Ružu svojej Žene? Veď by ju vyliečila...“

„A čo by sa tým dosiahlo? Muž bol vzdelaný a múdry. Vedel, že ak by jeho Žena bola nesmrteľná, boli by spolu iba na krátky čas. Iba pár rokov a potom...nikdy viac.“

Do ticha, ktoré nastalo zakrákal osamelý havran. Rozprávač sa pohol a povedal: „A ako vidíte, Ruže premrhala Mužov čas a nedala Život jeho Žene. A Ruža Mužovi nedala ani Nádej. Nádej si Muž dal sám.

Každý príbeh by mal mať poučenie. A tento nie je výnimkou. Mali by sme si dávať pozor na to, čo chceme a o čo usilujeme. Pretože nakoniec môžeme veľmi ľahko zistiť, že sme premárnili všetok Čas, Život a Nádej šplhaním sa za Modrou Ružou.“





Inšpirované poviedkami od A. Sapkowského (Trochu se obětovat a Zrnko pravdy), filmom Faunov labyrint od G.del Torra, básňou E. A. Poea Havran a básňou J. Bottu Žltá Ľalia.

Diskuze

 Uživatel úrovně 8

Áno, ako si prajete - veď opakovanie je matka múdrosti.

Typografické schémy priamej reči v slovenčine

„Priama reč,“ uvádzacia veta.
„Priama reč?“ uvádzacia veta.
„Priama reč!“ uvádzacia veta.
„Priama reč?!“ uvádzacia veta.
„Priama reč,“ uvádzacia veta, „priama reč.“
„Priama reč?“ uvádzacia veta. „Priama reč.“
„Priama reč!“ uvádzacia veta. „Priama reč.“
„Priama reč?!“ uvádzacia veta: „Priama reč.“
Uvádzacia veta: „Priama reč.“

Toto sú všetky možné kombinácie - samozrejme, ak si uvedomíme, že kombinovaním interpunkčných znamienok ich ešte zopár vznikne - na výstavbu priamej reči v slovenskom jazyku. Už o tom písal Istafix, ja dokonca niekoľkokrát, a aj som tento problém pred pár mesiacmi otvoril na seminári z ortografie. Druhý prípad odspodu ešte pridal vyučujúci; ide v ňom o dve priame reči viazané na jednu uvádzaciu vetu, ako napríklad: "On je moje všetko," matka sa cez plač snaží predrať slová a neisto pokračuje: "Umriem v tej vojne s ním, ak sa nevráti."

Čo sa týka toho problému s uvádzacou vetou za priamou rečou. Pokiaľ je priama reč oznamovacia veta (= tá, čo sa v pravopise končí bodkou), platná kodifikácia hovorí toto:
"Je tam pevnina," námorník celkom pokojne.
Iná možnosť, podľa PSP, nie je. S inými modálnymi typmi viet sa v pravopise používajú (aj) iné interpunkčné znamienka (čiarka, výkričník, otáznik, tri bodky, pomlčka), avšak tie sa už čiarkou nenahrádzajú, ako vlastne môžete vidieť už v našom rozpise schém.


 Uživatel úrovně 0

Hmmm, prečítal som si ten článok, ale nie som si istý, či je aj v slovenskej gramatike pravidlo, že keď je za priamou rečou uvádzacia veta, tak sa priama reč, ak sa normálne končí čiarkou, má ukončiť bodkou ("Priama reč." => "Priama reč," uvádzacia veta.). Možno keby sa k tomu chcel vyjadriť Darian...


 Uživatel úrovně 5

Smaž v odkazu "a mp;", pak to funguje.


 Uživatel úrovně 0

Shelagh: Mno, ten link nejak nechce fungovať.


 Uživatel úrovně 5

Alden:
Ještě k té přímé řeči: Představ si, že jsem všechny ty knihy četla. A spoustu a spoustu dalších. A díky tomu také vím, jak se co píše. A když to nevím, tak se podívám do chytré knihy (nebo na chytré stránky), nejsem líná a chci to vědět hned. Je totiž rozdíl mezi grafickými značkami, kterými se uvozovky (o kterých ty mluvíš) píší (tisknou) a typografickými pravidly psaní textu.

Abych tedy byla konkrétní: uživatelsky příjemný článek, který mi vypadl mezi prvními při zadání do vyhledávače je např. http://www.andor.cz/clanky/index.php?action=view&a mp;idClanku=766. Týká se češtiny, ale předpokládám, že v tomto se od slovenštiny lišit nebude.


 Uživatel úrovně 0

No tak postupne:
Shelagh:
1) Nejde o to, že zničil niečo nevinné, celá pointa je v perspektívach dobra a zla... ale ďalej už nevyzradím nič, to by potom išlo proti duchu diela :-)

2) Nuž, vec vkusu, mne to pripadalo vhodné.

4) Jeden spôsob písania priamej reči? Čítala si niekedy Verneovku alebo Mayovku? Tam je priama reč v úvodzovkách. Iná priama reč je v Pánovi Prsteňov, iná v Zaklínačovi...

5) Inu, uvidím, čo mi na gramatiku povie Darian... ešte sa tam musim prehrýzť kopou kritík... na druhej strane si ja osobne konštruktívnu kritiku vždy cením.

Darian:
Okej, to, že každý sa musí naučiť pravopis je samozrejme pravda, ale je rozdiel medzi úrovňou znalosti. Nakoľko viem, teba pravopis v podstate živí, je to tvoj obor, takže máš samozrejme neporovnateľne lepšie znalosti ako ja. Môžem ťa uistiť, že maturitu zo slovenčiny mám, ale 90% odborných výrazov v tvojej kritike vidím prvý krát v živote.

Galimatiáš vo veľkých písmenách... nuž, z gramatického hľadiska ho rozhodne mám, pri ich písaní som sa riadil viac citom, ako pravidlami. Čo sa týka hrubiek, tak dúfam, že tam žiadna nie je (to by som sa fakt hanbil), pozriem sa na to asi zajtra, keď budem vyspatý...

Hlavný problém, a teraz to neberte ako výhovorku, ale ako konštatovanie, je, že ja ako laik často neviem, čo je zle. Je jedna vec mať učebnicu matematiky, druhá vec je vedieť, ktorú vetu potrebujem na vypočítanie limity, a to isté platí aj v pravopise (teda vo všetkom). Áno, Pravidlá si zrejme zoženiem (a prvé, čo si pozriem, je priama reč), ale bude to chcieť proste roky praxe, kým budem natoľko zbehlý, aby som vedel, kedy a kam sa mám do nich pozrieť.

sanife:
Inu, je to v podstate prvotina, takže neobratnosť v štýle je niečo, čoho som si vedomý, ale ani za všetkých svätých neviem, ako ju odstrániť. Snažiť som sa snažil, kritiky poctivo čítam (a aj na ne dokonca reagujem), takže uvidím, či mi to nabudúce pôjde lepšie.

Pripomenulo ti to film fontńa? Inu, mrkni sa na Bottovu Žltú ľaliu, tu ti hodím začiatok:
Stojí, stojí mohyla.
Na mohyle zlá chvíľa,
na mohyle tŕnie, chrastie
a v tom tŕní, chrastí rastie,
rastie, kvety rozvíja
jedna žltá ľalija.
Tá ľalija smutno vzdychá:
Hlávku moju tŕnie pichá
a nožičky oheň páli -
pomôžte mi v mojom žiali!

Inšpirácia = evidentná. :-)

Shadowmage:
Modrá ruža na stredovekom blízkom východe bola okrem iného aj znakom mágie a čarodejníkov (bežný človek nevedel o triku, akým sa vytvárala), v Európe tiež, ale častejšie značila nemožnosť.

Čo sa tej pomsty týka, tak už nepoviem ani ň. Nech sa len rozvinie debata okolo nej, to je aj hlavný dôvod, prečo tam je. :-)


 Uživatel úrovně 4

Samotný úvod mohl být i kratší, ta část, než se začne vyprávět. Když nezáleží na prostředí a okolnostech, můžeme předložit rovnou příběh samotný:-)
Vyskytuje se tu zajímavá myšlenka, zda vyprávěný příběh je naším příběhem. Řekl bych, že ano, protože vždy předáme kus sebe samého, to se musí v přednesu nutně projevit.
Příběhy se navzájem ovlivňují, a to i ty, které dané kultury považují za prvotní, původní. Příkladem může být mnoho příběhů ze světových mytologií. Nelze se pak divit, že filozofie navrhovala dokonce situaci, kdy lze vše označit za jeden text...

Ale zpět k příběhu. Objevuje se zde motiv růže. Růže jako symbol nabízí mnoho výkladů: v antice platila růže jako symbol pomíjivosti, protože rychle uvadá. Blízko má růže i ke smrti a smutečním obřadům (viz např. Dies Rosae ve starém Římu a u Germánů: Rosengarten dodnes někde ve Švýcarsku znamená "hřbitov"). Středověk spojuje růži s pannou Marií, zde představuje nevinnost, kontrast k obvyklému vnímání bolesti (růže a trny). Své mystické významy mají růže rudé i černé, zde se ovšem setkáváme s růží modrou. Ta se objevuje jako příklad nemožného přání, fikce (mimochodem, byla také prý znakem pěvkyně Emmy Destinové). Co asi ta modrá růže bude značit v tomto příběhu? Nezbývá než číst dál...

Strach ze smrti převládá nad touhou po životě. Daný stav mění pouze láska. Zajímavé myšlenky. Přesto příběh nenabízí šťastný konec, snad proto, že Muž pomyslel příliš vysoko, snažil se zvrátit nevyhnutelné a přirozené - bránil samotné smrti. Nedotknutelná růže, navyklá za ta léta osamělému životu, nabízela příliš kruté (nebo jen logické?) řešení. Zalekl se muž vlastní smrti, když viděl, jak umírání pohlcuje jeho ženu? Nebo je nechtěl, aby jeho žena strávila věčnost bez něj? Záviděl by jí věčnost nebo by ji litoval za léta opuštěnosti? Nebo snad doufal, že se může s Růží domluvit a zachránit je oba?

Leccos napovídá sám vypravěč, což možná ani nebylo nutné. I bez závěrečného dovysvětlení by příběh vzbuzoval určité dohady a vedl k zamyšlení. Člověk tedy podle příběhu nemá usilovat o nedosažitelné.

Výhrady k dílu co se týče odboček a znejistění čtenáře bych ani tolik neměl, protože vypravěč pracuje s ústním přednesem a možná těmito místo může nechávat prostor posluchačům, aby si v hlavě stačili utřídit, jak se příběh vyvíjí. Oni narozdíl od nás neměli možnost vrátit se v textu o odstavec... Pokud zůsatnu u představy mluveného slova, velká písmena by mohla značit důraz. Ale ono to funguje do jisté míry i v psané podobě, osobně mi velká písmena nijak zvlášť nevadí, i když leckde bych je určitě nepoužil.

Pomsta na růži? Udělal bych to samé. Ať už bych chtěl jen škodit či mstít se nebo řešil problém osamocené růže - vždy můžete uvažovat dvěma způsoby - buď vám někde něco chybí nebo vy sami někde přebýváte/jste navíc. Odstraněním růže vyřešil muž problém, že nemá s kým sdílet věčnost, když už jí nechtěl dopřát druhého (který by nejspíš dorazil z podobných důvodů jako tento Muž).

Hodnocení si ještě promyslím...


 Uživatel úrovně 3

Hamster: Možná máš pravdu. Příště budu raději hodnotit díla přes den a ne v šest ráno po noční směně :-) Ale na mém hodnocení to stejně nic nemění.


 Uživatel úrovně 8

sanife: dovolím si nesouhlasit. Velké písmeno na začátku těch slov, ať už gramaticky nesprávné, má svůj význam, který kurzívou nebo uvozovkami nenahradíš, tím vytvoříš jiný. Vypravěč, "vypravěč" či vypravěč, to jsou pro mne 3 rozdílní vypravěči, první je někdo, pan Vypravěč, druhý je... ehe, takovej.. jako vypravěč, prostě v uvozovkách.. a třetí... může být cokoliv, ale kvalit Vypravěče nedosahuje.
Stejně tak Bůh a bůh (to jsem se, s prominutím, dokonce rozesmál) je rozdíl zřejmý a navíc v reálném světě dost důležitý (imho) - Bůh je jen jeden, kdežto bůh může být Zeus, Jupiter, Perun, Odin, Osiris...


 Uživatel úrovně 3

Spíš mi to připomělo film Fontána, než všechny ostatní spomínané filmy, ale v porovnání s ní je to spíš „Fontána pre Zuzanu“. Oceňuji snahu autora/ autorky o filozoficky podladěné dílko, ale rozhodně je ještě co zlepšovat ve stylu psaní. Je zde patrná značná neobratnost v psaní (nechci být příliš krutá nebo tak něco, pouze se snažím o konstruktivní kritiku).

Všechno začalo moc hezky a já jsem se potěšila, že si přečtu trošku netradiční dílko. Nejdříve pár objektivních postřehů (t.j. gramatika a spol.): chybné psaní přímé řeči („V rozprávaní príbehov.“ odpovedal, podľa očakávania, Rozprávač – navíc ty čárky zde jsou zcela zbytečné, pouze komplikují plynulost věty), dále bych oddělila kvůli lepší přehlednosti pasáže vyprávění příběhu a skutečným děním (ale to je to nejmenší). Rovněž bych doporučila zlehčit násilnost všech těch zdůrazněných slov s velkým písmenem, napsala bych je například kurzívou, nebo ohraničila uvozovkami.

A nyní moje subjektivní hodnocení... aneb – co mě odradilo od toho příběh dočíst... Zaprvé jsou to již zníměná slova začínající na velké písmeno. Dále jsou to opakující se stejná slova, plus výrazy očekávání (nečakane vs. podľa očakávania) – na jeden úsek je jich příliš mnoho. Ale přejdu k jádru problému... Úskoky, neustálé odbočky od děje, ujišťování a podobní neřádi. Samé možno, ale... Uvedu příklad: „Bolo to... nie je dôležité, kedy ani kde sa tento príbeh odohral. Možno sa odohral len raz, a možno mnoho krát...“ ; „Nezáleží na tom, ako sa Ruži splnilo jej prianie. Možno jej schopnosť, po ktorej tak túžila, daroval Boh, alebo boh...“ btw (Boh alebo boh??? Jaký je v tom rozdíl?); „Lenže po dlhé roky nikto neprichádzal, a roky sa menili na dekády a dekády na stáročia a ktovie? Možno to boli dokonca tisícročia...“ Všechno toto doslova odsouvá čtenáře od děje, brání mu ho v pohodě přečíst a mate ho k uzoufání. Takže cesta za pointou je velmi namáhavá.

Mrzí mě, že nemohu hodnotit lépe, ale věřím, že moje kritika bude aspoň k něčemu. Chce to, ostatně jako i u všech dalších autorů, pořádně se vypsat a mít štěstí na užitečnou kritiku.