Články&Eseje

Svedomie Hodnocení: Průměr

Autor:
Přidáno:
Hlasovalo: 10

Muž sa k nemu otočil chrbtom.
Teraz.
Vytiahol dýku. Rozbehol sa. Bodol. Muž vykríkol. Vrah cítil, ako mu teplá krv steká po rukách. Bodol znovu. Muž sa zosunul k zemi. Bol celý od krvi. Vzdychol od bolesti. V šoku sa obzeral okolo, akoby nevedel, čo sa deje, až spočinul zrakom na vrahovi. V jeho očiach nebola zlosť, len veľké prekvapenie, sklamanie, ohromenie.
Potom povedal tie slová.
Prebudil sa obliaty studeným potom.

- - -

Áno, zaslúžil si umrieť. Musel umrieť! Muži ako on nesmú žiť. Bol to tyran. Áno. Keby neumrel, všetci by trpeli. Musel umrieť. Musel!

- - -

Videl dýku. Ako sa vnára do mužovho tela. Znovu cítil stekajúcu krv a jej železitú vôňu. Počul výkriky. Počul slová. Slová, ktoré ho tak pálili.

- - -

Musel umrieť! Musel! Chcel nás pripraviť o naše životy. Chcel... Museli sme to spraviť! Nebolo inej cesty. Bol zlo a musel umrieť. Buď on alebo celý svet. Musel. Musel.

- - -

Dýka zmočená v krvi. Bolestný chrapot. Mrazivá prítomnosť smrti. Slová....

- - -

Musel umrieť! Áno, v mene dobra nebolo inej možnosti. Chcel nás zničiť. Zničiť našu krajinu. Zobrať nám našu slobodu. Slobodu, za ktorú naši predkovia tak urputne bojovali. Chcel pošliapať naše životy. Musel umrieť. Bol to tyran! Nemali sme na výber. Áno! Nemali. Musel. Bolo to nevyhnutné! Bol to jeho osud! Áno! On mal umrieť. Musel!

Naozaj musel?

- - -

Krvavá dýka, výkriky a tie slová ho vyviedli z omylu...

- - -

Musel umrieť. Chcel nás o všetko pripraviť. Musel.

Naozaj musel?

Kto si?

Svedomie. Naozaj sme to museli urobiť?

Áno! Bola to naša povinnosť. Chcel nás pripraviť o slobodu. Ukradnúť nám naše životy! Museli sme ho zastavať? Ako sme mali zastaviť šialenca, ak nie smrťou?

Smrť? Jediná možnosť?

Áno! A bola to naša povinnosť! A robil by som to znova!

Naozaj?

Áno! Urobil! Bola to jediná možnosť! Malé zlo v mene veľkého dobra.

Ale aj tak to bolo zlo. Máme snáď právo konať zlo? Aj v záujme dobra? Kto rozhoduje, čo je dobré a čo zlé?

Buď ticho! Nebola iná možnosť! On bol zlý! Zaslúžil si smrť!

Naozaj bol zlý? Nemohli sme sa mýliť? Nesprávali by sme sa na jeho miesto rovnako? Keby sme mali na dosah všetko, nezobrali by sme to? A aj keby sme mali pravdu, máme snáď siahnuť niekomu na život! Môžeme niekoho len tak odsúdiť na smrť? Tak ako jeho?

Keby neumrel, všetko, za čo bojovali naši predkovia y bolo stratené. Všetko, za čo bojovali moji dávny predkovia by bolo stratené! Musel som chrániť to, za čo moja rodina bolo ochotná položiť život. Musel som chrániť našu česť! Musel som chrániť ríšu. Musel som potrestať zlo!

Zlom?

Nie, smrťou! Musel umrieť.

A kto nám dal to právo rozhodnúť?

My sme si ho dali! Bola to naša povinnosť! On musel byť potrestaný! A my sme mali právo ho potrestať. Jediné možnosť bola smrť!

My sme si dali to právo? My sme si ho dali? My? My sme sami od seba rozhodli o jeho smrti? V čom sa potom líšime od tyranov? Aj oni si dávajú práva sami od seba. Aj oni sa rozhodujú sami od seba. Aj oni sa rozhodujú, koho žiť nechajú a koho nie. Tak ako my. Tak, v čom sme potom lepší ako oni? V čom sme lepší ako on?
Vo všetkom! On je zlo, my proti zlo len bojujeme! My dobro strážime!

Dobro? Všeobecné? Dobro ľudu? Dobro ríše? Alebo len naše dobro? Dobro, ktoré je dobré len pre nás? Nebáli sme sa, že len prídeme o naše postavenia? A nie je to výhovorka každého tyrana v histórii?

Nie! On predstavoval zlo. Museli sme ho strestať! Bojujeme za dobro ríše! Za blahobyt! Za slobodu! Za ľud!

A nedosiahla ríša svoj najväčší rozkvet práve vďaka nemu? Nedosiahla najväčší rozmach? Nemiloval ho snáď ľud?

Lebo ho nepoznal! Nepoznal jeho zámery! Nič o ňom nevedel! Bol to len ďalší tyran! Rozsieval len smrť. Koľko ľudí kvôli nemu zahynulo? A to čo robil na severe? To bola genocída!

Rozsieval smrť? Nedaroval nám život, keď nás zajal po tej prehranej bitke? Nedaroval nám život, keď každý na jeho mieste by nás zabil? A genocída? Nesnažil sa len upevniť pozície ríše a ničiť našich nepriateľov? Keby to nerobil, neležal by tam teraz mŕtvy a s ním asi päťdesiat tisíc našich mužov?

Ale zabil mnoho nevinných!

Tak ako my?

Nie! On bol vinný! Bol zlo! My sme proti zlu len bojoval!

Bojovali zlom. Bola to vražda. Len ďalšia vražda. A vražda je zlo. Spáchali sme zlo.

Ale s dobrým úmyslom!

Účel svätí prostriedky?

V takýchto situáciách áno!

V situáciách, kedy sa nám to hodí?

Buď už ticho! On umrieť musel! Proste musel! Musel! Musel!

Musel? Musel alebo si len teraz prajeme, aby musel?

Musel! Musel!

- - -

Muž sa držal a hlavu a nezmyselne vykrikoval. Potom začal hystericky pobehovať po miestnosti. V tom niečo akoby zazrel. Priblížil sa k tomu miesto. Zdvihol ten predmet. Obzrel si tú dýku. Dýku, ktorá ho už tak dlho strašila v snoch. Dýka, ktorá sa pred časom vnorila do tela nič netušiacej obete.
Zdvihol ju. Zamieril ňou na srdce. Bodol.
V poslednom okamihu života ešte raz uvidel tú krvavú kaluž. To dobodané telo. Počul ten smrteľný chrapot. A ešte raz počul slová. Tie slová, ktoré ho tak ničili...
Aj ty, Brutus?

Diskuze

 Uživatel úrovně 0

Já nevím, co si o tom mám myslet... abych řekl pravdu, jedná se o dosti rámcovou povídku... první odstavec je pěkný a příjemně mě vtáhl do děje, ale najednou se objevily ony oddělené odstavce, které mi tam takto prostě nesedí, ruší to gradaci celého díla... a pak se objeví ten vnitřní monolog... abych řekl pravdu, je očekávaný a neobjevil jsem v něm nic, co by mě překvapilo, takže jsem juž zhroba ze dvou třetin věděl, jak to skončí a ani jsem se moc nemýlil...
Přes to všechno, je to poměrně čtivé, i když slovenštinu příliš dobře neovládám:-( ... no celkově bych to viděl za 3*


 Uživatel úrovně 0

Působivé, ale řekl bych, že v politice se na takový výčitky moc nehraje...


 Uživatel úrovně 3

Dosť som váhala aké hodnotenie dať. Nakoniec som sa rozhola pre 3, nakoľko táto poviedka patrí medzi nadpriemerné.
Chýb som tam našla dosť. Napríklad namiesto 3 bodiek naznačujúcich nedokončenú myšlienku tam boli 4. A ostatné už boli stále dookola sa opakujúce chybné koncovky slov a preklepy: zastavať namiesto zastaviť, robil namiesto urobil, y namiesto by a pod. Nič závažné, ale bolo by treba lepšie vychytať aj tieto malé mušky :-)

Čo sa týka obsahu, poviedka nemala v podstate ani svoj dej, bola postavená jednoducho. Ale ani dej mať nemusela. Občas mám takéto sondy do ľudskej duše rada.
Tu nejde o strhujúci dej ale o impresiu a to, čo v nás poviedka zanechá. Neviem čo zanechala vo mne, ale na konci som sa pýtala sama seba, či náhodou Gaia Julia nezabili náhodou počas bieleho dňa... Apropo, ani sa hlavný hrdina nezmienil, že ich tam bolo viacej. Možno iba v náznakoch. Snáď preto, že mal autor obavy, aby už neprezradil veľa.

Takže suma sumárum: poviedka nie je nijak prevratná a určite je v porovnaní s dejovými poviedkami menej bohatá, ale medzi žánrovo podobnými dielami je na jednej z tých vyšších priečok. Bola by som zvedavá, ako by si autor poradil s dejovou poviedkou kombinovanou s takýmito emocionálnymi prvkami.


 Uživatel úrovně 8

A ešte ma napadlo, milý autor, z jazykovej lojality, spomenúť aj, na čo som zabudol:

Napísať "moji dávny predkovia ". Až to desí.

Nominatív plurálu maskulína pri vzore pekný - stále sa píše mäkké i.

Teda, dávni predkovia mohli byť aj tvrdí, ale v gramatickom zmysle sú mäkkí.


 Uživatel úrovně 8

Psychologická poviedka o konflikte moci a svedomia. V duchu (údajného) Machiavelliho výroku: „Účel svätí prostriedky,“ si poviedka všíma miesto v morálky a hodnôt v duchovnom živote jednotlivca štátnika, politika.

Takmer celá poviedka sa odohráva vo vnútornom monológu – repliky svedomia tiež možno chápať skôr ako aktualizáciu tohto postupu. Je celkom zaujímavé, ako sa jedna postava stáva vo svojej mysli unanimistickým hrdinom (kolektív jedná a je braný ako jedna bytosť). Snáď je to preto, aby sa zdôraznila účasť iných na zrade, zastúpenie kolektívu. Na jednej strane je to gesto vďačné (postava reprezentuje určitú názorovú spoločenskú vrstvu), na druhej strane sa stiera istá jej individualita, jej vlastný, zvláštny vzťah k zavraždenému ustupuje do pozadia. I v diskusii človeka so svedomím, ktorá je viac spoločenská, ako sme už naznačili, sa preberajú spoločenské témy (dobro, zlo, sloboda, tyrania, legitimita) a stráca sa osobnostný rozmer. Nestráca sa tento rozmer úplne, veď totiž vidno, ako sa napokon v polemike so svedomím dostáva len do sféry prázdnych fráz, dokazujúc tak absenciu vlastného vnútorného presvedčenia o vykonanom, ale je dosť v úzadí.
Fatálny záver napokon pôsobí trochu prehnane – zvlášť dôrazný spôsob samovraždy v závere, to chce priveľké presvedčenie. No a čitateľ nemusí mať dojem, že postava ho mohla v konfrontácii so svedomím, keď sa viac bavili o spoločenských témach, získať. V dielku určite chýba hmatateľnejšia personálna hĺbka.

Čo sa ešte týka dialógu, je na mieste spomenúť jeho myšlienkovú štruktúru. Je pomerne dobre gradovaný, opakujú sa však myšlienky a argumenty. Na jednej strane to podčiarkuje zúfalosť situácie, pokiaľ je to však veľmi badateľné, aj to ruší.

V poviedke je dosť chýb. Mňa najviac zaráža množstvo preklepov, tie sa dali odstrániť poslednou korektúrou. Niekde chýbajú čiarky. Takisto sú miestami zvláštne naformulované vety – najmä v poslednom odstavci autor používa podivnú konekciu (cez ukazovacie zámená) a opis pôsobí veľmi kostrbato. Celkovo je v texte prebytok ukazovacích zámen. Je tam jedna typografická chyba – štandardizovaným znakom sú tri bodky, nie štyri.

Poviedku hodnotím ako priemernú.