Toľká irónia

Autor:	Darian
Přidáno:	20. 5. 2005 v 14:06
Hlasovalo:	11

Toľká irónia

Poď, srdce v dlani ti dávam, poď nemaj strach,
cesta pod nohami hoci zdá sa plná nástrah.
Srdce v dlani ti dávam,
Bije len pre teba...

,,Práca sicca je čistá práca. To si zapamätaj. Ty nebudeš mať nikdy na svojich rukách krv. Ty budeš mozgom toho všetkého. Dávaj si ale pozor: Nelipni na svojich priateľoch, zajtra ich možno budeš musieť dať zabiť. A vždy buď ostražitý, lebo ak si jeden deň myslíš, že si nad vodou, to neznamená, že sa druhý deň nebudeš topiť.“ vravieval môj majster a súčasne podpisoval akýsi dokument. ,,Je mi ľúto priateľu.“ povedal, dal na list svoju počať a zazvonil na sluhu. Ten jeho list odniesol a toho večera niekto zomrel. Ten neznámy mohol byť kľudne majstrovým priateľom, bolo to jedno. Aj príkaz na jeho odpravenie podpísal s rovnakým, chladným podpisom.

Nevedel som, nečakal som, že sa práve mne môže niečo také stať. Keď som pred pár rokmi začal budovať svoju gildu, bol som ešte mladý a neskúsený sicco vo veľkom meste, plnom príležitostí. Moja gilda existovala v rámci väčšej mestskej gildy a ja som mal na "starosť" len určitú časť mesta. Všetko sa mi darilo, môj svet mal pevné základy, ktoré ako mi sa zdalo, sa nedali nabúrať. Spočiatku mi to vyhovovalo, páčila sa mi moja práca, ale čas ubiehal a nič sa nemenilo. Stále tí istí ľudia, práca bola ta istá: podpísať pár papierov, dať niekoho zabiť a podobne. Možno to znie až priveľmi chladne, ale bola to pravda. Všetko bolo až príliš stereotypné, vždy som len riadil gildu, bol som uzavretý v klietke lží. Jej steny sa stále viac a viac približovali a ja som nemohol dýchať, potreboval som zmenu. Takéto myšlienky mi v hlave blúdili, keď sa to všetko začalo. Sediac za stolom, držiac v rukách pero, som začal písať:

Sedím tu očakávajúc svoj pád,
už nechcem počuť ďalší škripot pera,
opiera sa moja viera,
o túžbu, opäť dýchať raz,
pocítiť tep sveta zas...

Veril som vôbec, že sa niečo zmení? Alebo som len detinsky dúfal? Neviem... Písal som ďalej, písmená lietali po papieri. Ukladajúc svoje temné myšlienky do veršov, dostal som neodolateľnú chuť odísť, opäť sa nadýchnuť nočného vzduchu. Vstal som od stola. Podišiel som k skrinke na druhej strane kancelárie. Vybral som z nej moje dve dýky zabalené v čiernom plášti. Uchopil som ich. Rozmýšľal som ako dlho som to už neurobil. Dlho som ich pri sebe nenosil, v kancelárii som ich nepotreboval a inokedy už tiež neboli potrebné. Moje prsty už nemali silu, potrebovali držať zbraň. Vzal som si ich. Bolo to čudné. Byť opäť ozbrojený. Vyšiel som vonku z kancelárie. Bol som na chodbe a na nej bolo veľa dverí. Všetko som tu už poznal. Dom bol nový. Sám som ho dal pre svoje potreby postaviť. Bol veľký a priestranný. Bol to dobrý, medzi mojimi podriadenými nazývaný gildovný dom. Pre mňa to však bol domov. Ale ja som v ňom už nemohol dýchať. Zišiel som dole do vstupnej haly a tam som stretol Igarola, môjho sluhu. Kedysi bol aj on dobrým zlodejom, ale pri jednej akcii prišiel o nohu. Bol už dosť starý, bol to však dobrý človek a dosť mi pomáhal. Mal totiž uši a počul toho dosť. ,,Idete von pane?“ nečakal odpoveď- môj pohľad mu bol jasný. ,,Vezmite si tento plášť, vonku je zima.“ Otvoril som dvere a vyšiel som na ulicu. Noc bola ešte mladá.

Prechádzal som po starých známych uliciach, ktoré som už tak dlho nevidel v noci. Dýchal som nočný vzduch a načúval zvukom ulice. Počul som opilcov, plakajúce ženy a deti. V temnote nočného bytia ľudia naozaj odhalia svoju povahu a zámery, v tomto meste, ktorého zákonitosti narušujú ich príčetnosť. Vedel som čo tu pomôže. Úplne vypnúť. Nefungovať. Na pár dní zmiznúť. Možno to k tomu smerovalo celú noc, alebo si takto moja myseľ interpretovala tieto udalosti, isté však bolo, že o chvíľu som otvoril dvere vedúce do krčmy. Potreboval som nahliadnuť na dno pohárika. Chcel som zistiť, či tam nájdem pravdu. Ale akú pravdu? Na tom mi akosi nezáležalo. Po piatom som prestal rátať. Sedel som tam za barom, pil, keď si ku mne z jednej strany prisadla žena. Otočil som sa k nej. Mala čierne vlasy zopnuté do copa, bola veľmi pekná a práve si objednávala pohárik. Otočila sa smerom ku mne a jej modré oči pohliadli do mojich. ,,Dnešné časy sú nebezpečné. Vojsť do takéhoto pajzla ako tento a opíjať sa do nemoty v týchto krásnych šatách a s plným mešcom by pre vás mohlo mať smrteľné následky.“ ,,Ja sa o seba viem postarať.“ Bolo to čudné, ale ja zvyknutý na rozhovory s rôznymi ľuďmi som mal teraz divný hlas, žalúdok mi nadskočil. Ako dlho to bolo, keď sa so mnou rozprával niekto o niečom inom ako o obchodoch, vraždách, proste a jasne: o niečom inom ako o práci? Tú ženu nič z toho nezaujímalo, proste so mnou hovorila len tak, ako sa bežne rozprávajú dvaja normálny neznámi- nezáväzne. Bol to skvelý pocit. Rozprávali sme o bežných veciach, pretriasali sme rôzne témy a čas plynul. Postupne sa krčma vyprázdnila, niekoľkých už odtiaľ museli len vyniesť, ale my sme sa rozprávali ďalej, vypil som toho naozaj dosť, takže so mnou musela byť sranda. ,,Povedz mi, kde pracuješ?“ spýtala sa ma. ,,Vieš, som obchodník. Čo je ale taká nehorázna nuda, že by si ani neverila.“ ,,A s čím obchoduješ?“ ,,Čo ja viem? To vedia moji podriadení, mne stačí vždy len pár vecí podpísať a je to...“ ,,Zvláštne, vieš myslela som si, že obchodníci sú nudní muži s chatrnými nervami bez zmyslu pre humor.“ ,,Neviem, ale zdá sa mi že do tejto kategórie nepatrím.“ Zasmiala sa. ,,Máš pravdu, ozaj nie.“

Človek stojaci vedľa nás sa ma spýtal: ,,Hej bratu, nemáš pár zlatých, vieš nejak mi nevyšlo...“ Otrasne z neho razilo. Bol to nejaký robotník. ,,Niet divu, že ti nevyšlo, nasával si celý večer.“ Takýchto týpkov neznášam. Doma má ženu a deti a on sa spíja. ,,No kľud, šak chcem len pár drobných.“ ,,Tak za prvé: kúpil by som ti chlieb, alebo čosi podobné, ale nedám ti prachy na chľast. A za druhé: nie som tvoj brat.“ ,,Ty ma chceš urážať? Vieš ja si po ťažkej práci idem iba dať pohárik. A čo ty? Toto nie je pracovné oblečenie. Ty tu s touto pipkou piješ celý večer. Daj mi len pár drobných, nech nevidí aký si škrob.“ ,,Neotravuj nás, nič ti nedám. Už ledva stojíš na nohách.“ Vtedy u toho človeka, ktorý by sa v normálnom stave neodvážil niečo také urobiť, zapracoval alkohol. ,,Počúvaj, ja nie som žiadny ožran a ak si to myslíš, tak ti asi budem musieť napraviť o mne mienku.“ Chytil ma za plášť. Nerozmýšľal som, proste som vytiahol dýku a dal mu ju pod krk. Keď si predtým náš rozhovor všímalo o trochu viac ľudí ako mi bolo príjemné, teraz nás sledoval celý hostinec. ,,No čo si hovoril? Vieš marilo sa mi čosi o napravovaní mienky...“ Náhle mal ten chlapík v očiach strach. Cúvol a rýchlo sa odšuchtal preč. ,,Nechceme tu žiadne zbrane.“ povedal hostinský a kývol na dve gorily stojace obďaleč. ,,Pán je tu so mnou. Ideme hore.“ povedala moja spoločníčka. Zdvihli sme sa a vystúpili sme hore schodmi. Vošli sme do dosť priestrannej izby.

,,Čo si si dofrasa myslel? Že ma ohromíš? Nasratý, pripitý chlap s nožom- to ma strašne dostalo.“ kričala, keď zavrela dvere. ,,Čo som mal teda robiť?“ ,,Čo tak mu dať pár drobných a nie sa hrať na jeho tatka? Možno si si myslel, že keď naňho vytasíš dýku, nikoho to neprekvapí, ale ľudia sa boja.“ ,,Nevedel som...si...si strašne krásna...prepáč, nechcel som...“ Slová sa mi len tak hrnuli z úst. Ale všetko bola pravda. Nikdy som nestretol krajšie stvorenie. Bolo mi s ňou strašne dobre, dala mi zabudnúť na všetko a neustále ma na nej čosi priťahovalo, bolo to asi to tajomno, tie otázky čo sa mi v súvislosti s ňou vynárali. Hoci sa jej slová zdali pravdivé, jej oči ju prezrádzali: hovorila polopravdy, rovnako ako ja. Bola to len ďalšia podivná hra osudu? Dvaja tak podobní ľudia, snažiaci sa vyzerať inak, akí v skutočnosti sú sa stretli na tom najnepravdepodobnejšom mieste v tom najnepravdepodobnejšom čase. Alebo to bola len náhoda? Mňa to ani nezaujímalo, chcel som ešte byť s ňou, cítiť jej vôňu, pohliadnuť do jej očí. ,,Vieš, ja...“ Vetu ukončil bozk. Boli sme tam, dvaja neznámi ľudia, uspokojení s týmto pocitom, vedení náhlym ošiaľom a spaľujúcou túžbou. Zobudila sa až nad ránom v mojom objatí. Keď som otvoril oči, vedel som že to nie je sen. Predchádzajúca noc bola až príliš skutočná. Podala mi čašu. ,, Dobré ráno...“ Napil som sa. ,,Musíme sa porozprávať...“ povedal som. Bolo mi dosť zle. Nemával som často opicu, ale táto sa akoby stále viac a viac zhoršovala. ,,Potom.“ povedala.

Hľadel som na jej tvár a tá sa rozmazávala. ,,Nie, to nemôže byť...“ Dostali ma. Ale prečo takto? Prečo ona? V hlave mi vírili otázky. Nikdy som nechcel takto zomrieť, hoci takéto riziko bolo pri mojom povolaní vždy, vždy som chcel zomrieť rýchlo, pretože som sa práve tohto obával, jed účinkuje postupne, najprv telo, ale myseľ človeku ešte funguje. Prečo to urobila? PREČO? Ale to nebol koniec, moja myseľ blúdila, stratil som vedomie. Ocitol som sa v akomsi sne: stál som na streche akéhosi domu. Podo mnou svietilo mesto. Ja neovládajúc svoje kroky som pristúpil k okraju a skočil. Padal som. V hlave mi zneli stovky hlasov, rýpajúce, znejúce odvšadiaľ, dostávajúce sa až k samotným základom rozumu.

Dopad bol drvivý. Zobudil som sa v akejsi nevysvietenej miestnosti. V hlave mi ešte stále zneli hlasy, ale už pomaly prestávali a ja som opäť pomaly naberal vedomie. ,,No konečne...“ zaznel odniekiaľ ženský hlas. Bola to ona. Pristúpila ku mne s lampášom v ruke. Položila ho na zem vedľa postele, kde som ležal a sadla si ku mne. ,,No chcel si sa porozprávať...“ Chcel som si sadnúť, ale nemohol som pohnúť telom. ,,Čo si mi to urobila a prečo ?“ spýtal som sa, slová sa mi však vyslovovali ťažko. ,,Dala som ti jed, ktorý ti ochromil telo i myseľ, takže sa zdalo, že si mŕtvy, ale o chvíľu budeš v poriadku. Ani si nevieš predstaviť, ako som sa o teba bála. Dávku som iba odhadla. Keby som ti dala viac, bol by si už mŕtvy. Spal si asi dvanásť hodín. A prečo? Najali si ma na tvoju vraždu. Idú po tebe. Najprv som to chcela urobiť, ale ako si si isto teraz uvedomil, udalosti sa zmenili.“ ,,Brala si ma ako zákazku...“ ,,Vidno, že ma počúvaš. Čo si myslíš, že som z kameňa? Nemohla som to urobiť.“ ,,Kto si ťa najal?“ ,,Veľsicco.“ ,,Ako?“ ,,Čo si včerajší, ten chlap je strašná sviňa a veľmi dobre si uvedomuje, že mladý dôvtipný sicco preňho môže v budúcnosti znamenať problém. Chce si proste udržať svoje miestečko pri koryte. Zdiskreditovať a potom dať zabiť. Tak to pred rokmi spravil i s mojím otcom.“ ,,Ale ako?“ ,,Jednoducho. Vieš, čo je to Prístavná Účtovná Kniha?“ ,,Hej, je to kniha účtov cechov, sú v nej však zapísané aj platby námorníkom a pirátom za spoluprácu s cechmi a podobné transakcie, týkajúce sa najčastejšie námorných obchodov. Zmizla pred pár týždňami.“ ,,Presne. Vieš o tom, že si ju ukradol?“ povedala a vytiahla balíček zabalený v handrách. ,,Veľsicco využije svoj vplyv a povie, že si proste chcel prihrievať vlastnú polievočku a tak si ju ukradol. Netreba dôkazy, čo si asi aj sám uvedomuješ. Dôležité je, aby sa kniha vrátila. Členov rady siccov má pod palcom a ty asi už vieš, čo bude nasledovať.“ ,,Objednajú na mňa všetkých vrahov v meste.“ ,,Hon sa už začal.“

Nevedel som, čo si mám myslieť, komu veriť, bol som zmätený. Dala mi dôvod pochybovať o zmysle môjho doterajšieho života. Ako sa to mohlo stať? Prečo sa to stalo práve mne. ,,Čo sa stane ďalej?“ spýtal som sa. ,,To záleží len na tebe- odvrhneš svoj doterajší spôsob života a budeš mi veriť, alebo sa objavíš na scéne, akoby sa nič nedialo. V každom prípade však ja budem vo svojom pláne pokračovať. A ty máš problém tak či tak. Ja ti nemôžem cestu ukázať, nájsť ju musíš sám.“ Stŕpnutie trocha poľavilo a ja som si mohol sadnúť. Chvíľu sme tam ticho sedeli a napokon vyriekla: ,,Musím už ísť.“ ,,Čo? Kde?“ ,,Hádam si si nemyslel, že tu s tebou budem len tak vegetovať? Mám ešte prácu. Musím ísť zaniesť knihu, kde treba. Dúfam, že sa s ním stretnem. Ak áno jeden z nás zomrie...“ Pozrel som sa jej do očí, do tých krásnych modrých očí a videl som v nich odhodlanie. Myslela to vážne, ale nebola hlúpa. Veľmi dobre si uvedomovala, že to môžu byť posledné chvíle jej života. Ale nezaspätkovala. Mala svoj cieľ a za tým šla, čo sa o mne nedalo povedať. Ako som sa mal rozhodnúť: srdce, alebo rozum? Vrátiť sa do mesta, skrývať sa, pomaly zbierať sily, tvoriť sieť a zničiť veľsicca tak ako mal on v úmysle zničiť mňa? Alebo ísť proste na vec: vybaviť to rýchlo, využiť zmätok, ale zároveň spáliť za sebou všetky mosty? Postrehla môj nerozhodný pohľad. Nijak ju to však nezobralo, mal som dojem, že so mnou nikdy nerátala. Zdvihla sa a mňa nechala tam.

Sedel som tam v tme a v ešte v hustejšej tme blúdila moja myseľ. Nedokázal som myslieť na nič iné ako na ňu a na jej samovražednú posadnutosť. Videl som pred očami jej tvár, nohy sa mi roztriasli pri pomyslení na noc, ktorú sme spolu prežili. Vtedy v tej tme som si uvedomil jednu vec- tej noci som neklamal, naozaj som ju mal rád, bolo to niečo, čo som ešte nikdy necítil k žene. Vstal som. Neďaleko som našiel svoj plášť a na stole som našiel svoje dýky. Keď som vychádzal z domu, spomenul som si na to, čo stalo po tom, keď som tak urobil naposledy.

Bola tma a ulice boli prázdne. Porozhliadal som sa okolo seba. Dom, z ktorého som práve vyšiel bol veľmi ošarpaný, na spadnutie, jeho okná boli pozatĺkané doskami. Bol som v najľudnatejšej a zároveň najchudobnejšej štvrti mesta. Dom tam dokonale zapadal. Všetky domy boli dosť neprívetivé. Ľudia, ktorí sem prichádzali boli sedliaci s vidinou lepšieho zárobku, alebo samí prostáčikovia, ktorí si ešte celkom dobre neuvedomovali, čo ich tu v meste čaká. Prekvitali tu čierne obchody, pašeráctvo a samozrejme organizovaný zločin. Nebol pre mňa problém stratiť sa pred pohľadmi a otázkami zvedavcov. Tam sa ale človeka nič nepýtali, neboli tam stráže, ktoré to miesto už zo zásady nechávali tak. Potreboval som sa dostať do gildovného domu. Potreboval som odpovede na otázky, ktoré sa ako tieň vznášali v mojej hlave a ťažili moju dušu.

Po pár minútach som bol na mieste. Vošiel som dovnútra. V predsieni bola tma a ja som vedel, že to neveští nič dobre. Vytiahol som dýky. Pustil som sa po schodoch. Potreboval som sa dostať do pracovne, kde bolo pár dokumentov, ktoré som si potreboval ukoristiť. Ticho som vychádzal schodiskom. Krok, potom ďalší a ďalší- poznal som to schodisko, takže pre mňa nebol problém vyjsť po ňom ticho. Už som bol skoro hore, keď som o čosi zakopol. Skoro som spadol, ale včas som sa zachytil zábradlia. Bolo to telo. ,,Do frasa, predbehli ma.“ Zohol som sa nad neho, ten človek ešte dýchal. ,,Pane, chcel som mu v tom zabrániť, prepáčte mi...“ Bol to Igarol. V bruchu mal zapichnutý nôž. Nechali ho tam len tak ležať, aby vykrvácal a umieral v strašných bolestiach. ,,To nič, starý priateľu, to nič.“ ,,Pane, prosím, pomôžte mi.“ šepkal hlasom plným bolesti. Nemohol som mu túto pomoc odmietnuť. Do očí sa mi vtískali slzy, ale urobil som to. Zdvihol som mu hlavu a zlomil som mu väzy. Už necítil žiadnu bolesť... Vstal som a vykročil som do pracovne. Zastal som pred známymi dverami. Boli pootvorené, vnútri horela svieca a bolo počuť šustot papiera.

Otvoril som dvere. Bol tam strašný brajgel. Ešte aj na zemi boli papiere. Za mojím stolom sedel človek. Mieril na mňa kušou. Mal čierne mastné vlasy, pretiahnutú, nezdravú tvár a zádumčivý pohľad. Hľadel na mňa. Prehovoril: ,,No, pravdu povediac, myslel som si, že sicco tvojho formátu Tíralo, bude mať záznamy aspoň trochu zašifrované, ale nič. Prečo robíš také blbosti? Mohli ťa dostať už oveľa skôr, ale to je už jedno.“ Toho človeka som poznal, vlastne ho poznal každý v podsvetí. Každý mal z neho strach. Bol to Čistič. Jeho meno nikto nepoznal, bol to tieň, tieň smrti, ako vraveli poniektorí, nebol v žiadnej gilde, proste sa objavil, keď ho bolo treba a potom zmizol. Bolo jedno, kde ste sa skrývali, koľko peňazí ste mali, proste vás zabil. Bez nenávisti, bez svedkov, len vás jedného rána našli kdesi v priekope... Pozrel som sa mu do očí a povedal som : ,,Vieš, ty ma tiež prekvapuješ. Podľa toho, čo som o tebe počul, mal som už teraz ležať na zemi mŕtvy.“ ,,No možno sa budeme navzájom prekvapovať, ale poviem ti: Toto síce nie je môj štýl, ale len tak so záujmu sa chcem s tebou porozprávať. No najprv, buď tak dobrý polož tie dýky na stôl a sadni si.“ Ukázal na stoličku a pokynul aby som si sadol. Položil som dýky na stôl a sadol som si. Nemal som priestor na nič, jeho kuša vyzerala dosť spoľahlivo. ,,No Tíralo, môžem ťa tak dúfam volať, ak nie, aj tak mi je to jedno. Zarazilo ma, že bol môj zamestnávateľ ochotný zaplatiť mi tak veľa za hlavu mladého sicca.“ ,,Nehovor zamestnávateľ, povedz rovno, že veľsicco a poviem ti ako to vidím ja: Podsvetie stále viac a viac expanduje, prichádzajú noví a noví ľudia a on starne. Proste sa bojí, že ho ktosi odtrhne od válova.“ ,,To je celkom pochopiteľné.“ prisvedčil môj vrah. Nikdy v živote sa mi ani nesnívalo, že budem s niekým takým viesť podobný rozhovor. Bolo to divné. Za normálnych okolností by som vykopol dvere a snažil sa doňho vrhnúť dýku. Možno len snažil, ale aspoň niečo, vtedy som tam však len tak sedel, na starej známej stoličke. Bol som opantaný žiaľom a smútkom a môj mozog sa utápal v temných myšlienkach. Preto toto neboli normálne okolnosti. Sedeli sme tam a hľadeli sme si do očí. Medzi nami bol jedine stôl. ,,Vieš, Tíralo, píšeš dobré verše. Keď by som ťa mal hodnotiť podľa nich, označil by som ťa za človeka, ktorý si akosi nevie nájsť svoje miesto pod slnkom.“ Mal pravdu. ,,Len som sa snažil opísať svoje pocity...“ ,,Tak pocity? Zaujímavé... Povedz mi, Tíralo, ako sa cítiš teraz?“ ,,Keď sme si už tak začali hovoriť pravdu, poviem, že dosť blbo. Východisko v tomto okamihu nevidím.“ ,,Nevidíš ho, lebo ani nie je. Buď rád, že zomrieš rýchlo.“ Igarolova smrť ma hrozne dostala, ale nemal som v úmysle nechať to bez povšimnutia, ale teraz som s ním pokračoval v tejto malej hre. ,,Mám dojem, že si uvedomuješ, že sa o čosi pokúsim?“ ,,No jasné, vlastne ti chcem dať aspoň nejakú šancu. Vieš, poviem ti si jeden z mála cieľov, ktorí si naozaj nezaslúžili zomrieť. Ale čo už, práca je práca, to iste chápeš.“ ,,Ako si vlastne vedel, že dnes prídem?“ ,, Nevedel som to, myslel som si, že si už mŕtvy, lebo ak to už chceš vedieť, sledoval som ťa už dlhšie, ale zaujímavé to začalo byť až v tom hostinci. Mal by si si dávať väčší pozor na emócie. Stratil si sa mi až potom, čo si s tým dievčaťom zaliezol hore do izby. Pravdupovediac, myslel som si, že si už mŕtvy. Vieš, to dievča súviselo s plánom. To si myslel aj môj zamestnávateľ, tak mi zadal novú úlohu. Mal som sa prísť pozrieť sem do tvojej dokumentácie. Mal som ti tam pridať pár papierov. Pozri si ich...“ Ukázal na kôpku papierov na stole. Pozrel som si ich. Rukopis bol môj, ale neboli moje, boli v nich informácie o rôznych transakciách, ktoré, keby sa dostali (bolo mi jasné, že sa tam dostanú) do ochotných rúk, by ma dokázali potopiť. Len by pridal tieto papiere k tým mojím, vypratal by sa a veľsicco by sem až potom s vôľou rady poslal ľudí, ktorí by si mali prezrieť dokumentáciu. Tým by ma zdiskreditovali. Nepotrebovali k tomu ani knihu. Napadlo ma staré porekadlo: Kto sa chce biť, palicu si nájde. Kniha bola len zámienka, ktorá splnila svoj účel. Nechali ju, nech sa stratí, dnes v noci by ju aj tak mali naspäť. Aj pre veľsicca to bol dosť riskantný plán, ale mohol vyjsť. Mojich ľudí dnes v noci pravdepodobne držali ďaleko od gildovného domu, takže Čistič mal voľnú cestu. Bol to dobrý plán, ale nerátal s jednou vecou- s tým, že budem žiť. ,,Dobrá práca, na sfalšovanie museli použiť nejaké kúzlo alebo čo...“ snažil som jeho pozornosť otupiť rôznymi nepodstatnými rečami, ale môj mozog sa už naplno venoval prehodnocovaniu situácie. Nevyzeralo to so mnou ktovieako dobre. Keď by som sa načiahol za dýkou strelil by do mňa a k tomuto faktu dospievali všetky moje plány. Napokon sa v mojej hlave zrodilo čosi zúfale, ale bolo to aspoň niečo. ,,Chceš počuť môj plán? Teraz si asi myslíš, že ma tu zabiješ, odpraceš a odídeš. Ale bude to inak.“ povedal som a v tej chvíli som uchopil do ruky dýku, ale zároveň som nohami prevrátil stôl. Kuša vystrelila. Minul. Strela preletela tesne okolo mojej hlavy. Čistič bol na zemi v kaluži krvi. Moja dýka bola mierená presne. Mal ju zapichnutú v krku. Ležal a ešte žil- chrčal. Pristúpil som k nemu a definitívne ukončil jeho život. Večer nezačínal práve najlepšie. Otvoril som skrinku a vybral som z nej fľašu akéhosi alkoholu. Vylial som ju naňho, na stôl, na papiere na zemi a zapálil.

Horelo to dobre. Doslova som spálil svoju minulosť. Vyšiel som na ulicu, veľmi dobre si uvedomujúc svoju bezútešnú situáciu: bol som sám proti všetkým zabijakom v meste, Čistič bol len tou najvyššou špičkou ľadovca. Moja sieť bola rozpadnutá, moji verní roztratení...

Myslel som však aj na ňu, ktovie, či ho už našla, vedel som však, teraz som už vedel. Že patrím k nej. Dvaja šakaly- poslovia smrti. Chcel som ho nájsť aj ja. Bola v nebezpečenstve. Prečo som si to len neuvedomil skôr? Dali jej predsa Knihu, mala ju vrátiť veľsiccovi, pekne v tajnosti, akože ju našla u niekoho z mojich ľudí, keď by sa ešte nevedelo, čo je so mnou a keď by sa už vedelo, že som mŕtvy, povedala by, že ju našla u mňa. Nenechali by predsa Knihu len tak, bez ochrany, sledovali ju, ktovie koľko veľsiccových ľudí nás videlo v tom hostinci... Ktovie koľko ľudí ma videlo vtedy... Musel som sa k nemu dostať. Potreboval som sa ale k nemu dostať rýchlo.

Veľsicco, Lord Salisam Kerben, mal po meste veľa aktivít, či už legálnych, alebo nelegálnych. Mal veľa domov v rôznych štvrtiach, vlastnil pohostinstvá, verejné domy, riadil čierny obchod, ale na nič mu neprišli, nikto sa nič nepýtal a on bol nad vecou. Bol dokonca dosť váženým mešťanom... Zamieril som do sídla rady siccov. Nebolo to práve najuváženejšie rozhodnutie, ale nič lepšie ma vtedy nenapadlo.

Rada siccov sídlila v budove, ktorá sa naoko považovala za dom mestskej konfederácie obchodníkov. Bol to pekný dom. Na priečelí bol obložený drevom a z oboch strán vystupovali do ulice prístavby- celý dom pripomínal tak akúsi náruč. Od ulice ho oddeľovala veľká čierna brána, ktorou, keď ste prešli, ocitli ste sa vo dvore. Rástli v ňom stromy a v strede bola fontánka. Potom ste prechádzali krytou, priestrannou verandou, obloženou kamennými dlaždicami a vošli ste. Obvykle tam cez deň vládol čulý ruch, jednalo sa tam o mnohých veciach, zasadalo sa tam, viedli sa tiché kuloárne rozhovory, bolo tam počuť škripot pier podpisujúcich dokumenty a tiež cingot zlatiek sypajúcich sa z mešca. Bolo to pre radu dobré krytie, jej členovia boli vlastne obchodníci, konfederácia poskytovala ochranu malým i veľkým obchodníkom, vyberala od nich členské príspevky, chránila obchodné cesty, zabezpečovala ochranu karavánam, ale takisto riadila čierny obchod, pašeráctvo a podobne. Proste, v meste bola vaša moc neobmedzená, ak ste mali peniaze a patrili ste sem.

V noci bránu strážili. Stáli tam dvaja strážcovia, ktorí sa ticho rozprávali. Mali na sebe čierne plášte, takže som mohol hádať, čo mali pod nimi. Musel som sa dostať dnu, hoci to nebolo jednoduché. Prehodil som si kapucňu cez hlavu a pomaly som začal prechádzať po uliciach okolo domu, hľadajúc, jednu, čo i len najmenšiu slabinku v ochrane. Prišiel som k domu zozadu a všimol som si, že tam bol iba jeden strážca, ktorý stál pri zadných dverách. Zozadu sa okolo domu ťahala vysoká kamenná ohrada, s jediným možným vstupom a pri tom stál strážca. Mal som dve možnosti riešenia problému. Prvá bola jednoduchá: počkať do rána. Prišiel by som sem s davom ľudí a kým by som bol v dave nemohli by mi nič urobiť, i keby ma niekto spoznal. Ale dovtedy mohla byť mŕtva. To som nechcel riskovať. Chcel som ju ešte uvidieť, chcel som ešte začuť jej hlas, vidieť jej tvár. Preto som nemohol zaspätkovať. Volil som si druhú možnosť: priamy útok.

Videl som strážnika pri vchode. Nechcel som ho zabiť. To by mi moju situáciu značne skomplikovalo, stráže sa totiž počas noci striedali. Musel som sa tam dostať nejako inak. Dúfal som, že rada ešte o mne nevie, alebo, ak áno, dúfal som, že tam nikto nespozná. Prišiel mi na um zúfalý plán. Vykročil som k zadnému vchodu. Kľudným krokom som kráčal smerom k strážnikovi. ,,Stoj, čo chceš?“ spýtal sa roztraseným hlasom. ,,Nič, pokoj nesiem správu pre majstra Paracelsa.“ povedal som snažiac sa pôsobiť vierohodne. Damien Paracelsus bol váženým obchodníkom a jediným členom rady, ktorého som poznal a ktorý poznal aj mňa, v čo som aspoň trocha dúfal. Moja gilda mala, okrem iného na starosť, aj ochranu zásielok pašovaného tovaru, ktoré prenášali jeho lode. Paracelsus by mi mohol pomôcť. Lebo, ako sa pošuškávalo medzi zlodejmi, keď si mysleli, že ich nikto nepočuje, Paracelsus bol veľmi mocný, dosť mocný na to, aby sa sám stal veľsiccom. Na tento post si už dosť dlho brúsil zuby, hoci sa nikdy neodvážil Kerbena odpratať. Moja malá pomoc, v podobe smrti veľsicca, by sa mu určite zišla. ,,Nemôžem ťa pustiť dovnútra.“ povedal strážnik. ,,Viem, ale môžeš mu ho odovzdať aj ty...“ povedal som a dal som mu do ruky jednu svoju dýku. ,,Čo to má znamenať?“ ,,Lord Paracelcus tomu bude rozumieť, len mu povedz, že sa pýtam, ako mám tento odkaz doručiť lordovi Kerbenovi, bez toho, aby som vedel, kde sa práve nachádza? Potrebujem s ním hovoriť, to, čo mu totiž mám povedať je určené iba jeho a veľsiccovým ušiam.“ Postrehol som v jeho očiach záblesk, udrel som na správnu strunu. Tento človek nechcel skysnúť tu, pri strážení brány. Veľmi dobre si uvedomoval Paracelsovu moc a vedel, že ak mu preukáže vernosť, nebude to pre neho zle. ,,Dobre. Odovzdám odkaz.“ Otočil sa a vstúpil do dverí. Toto bola najriskantnejšia časť môjho plánu. Môj i jej život závisel od jediného momentu. Stál som tam, dúfal som, že Paracelsus pochopí odkaz, že ho premôže zvedavosť, moci chtivosť a nenávisť ku Kerbenovi. Stál som tam len pár minút, hoci sa mi zdalo, že to trvá celú večnosť. Nočný vzduch sa mi zdal ešte chladnejší, ako v skutočnosti bol. Mohlo sa to už o chvíľu skončiť. Moje i jej, naše povstanie voči tomuto systému. O chvíľu som už mohol ležať s prerazenou lebkou. Môj osud visel na vlásku, na veľmi tenkom, krehkom vlásku.

Zrazu sa otvorili dvere. Vyšiel z nich ten strážnik a povedal: ,,Majster ťa očakáva.“ Mal na tvári výraz spokojnosti a hovoril jasným hlasom. Otvoril mi dvere a ja som vstúpil dnu. Vtedy som si uvedomil, že je to dosť ironické. Moja pasca totiž sklapla, mojou zbraňou proti Kerbenovi sa stali jeho vlastní ľudia. Moc je dvojsečný meč. Táto myšlienka vo mne vyvolala pocit veľkej spokojnosti samého so sebou. Prešiel som dverami so strážnikom v pätách. Viedol ma po chodbách, na ktorých bolo veľa dvier, vystúpili sme hore schodiskom a zastali sme pred veľkými bukovými dverami. Ten strážnik ich otvoril a povedal: ,,Majster, ten posol je tu.“ ,,Nech vstúpi.“ odvetil mu iný hlas, Paracelsov hlas.

O chvíľu som už sedel v priestrannej pracovni, ktorej steny boli obložené drevom, sedel som v koženom kresle a za stolom oproti mne sedel muž. Mal staršiu, podlhovastú tvár, modré oči a hnedé vlasy, na ktorých už bolo vidno pramienky šedi. Napriek tomu, že pôsobil starší, ako v skutočnosti bol, som vedel, že sa v ňom skrýva ešte dosť životnej sily, hoci roky k nemu neboli vôbec milostivé. Sedel vzpriamene za stolom, čosi písal a sprvoti si ma vôbec nevšímal. ,,Čo ťa Tíralo ku mne privádza v tento chladný večer?“ povedal napokon. Vedel som, že asi bude vedieť moje meno, ale ani vo sne by ma nenapadlo, že si ho bude vedieť tak rýchlo zaradiť. ,,Poslanie, pane.“ odvetil som napokon. ,,Aké, ak sa smiem spýtať? Myslím si však, že sa týka aj mňa, keď si sa napokon zastavil v mojom dome, nedbajúc na problémy, ktoré teraz máš.“ Tento muž ma stále viac a viac prekvapoval. ,,Pane, domnievam sa, že ste pochopili môj úmysel, lebo ak nie, teraz by som tu nebol.“ ,,To áno,“ odvetil s iróniou v hlase, ,,fakt originálne, ale jediné, čo som z toho pochopil, je, že sa to týka Kerbena i mňa. Vysvetli mi to...“ ,,Čo viete? A ako to viete? “ ,,No, Tíralo, Kerben sa ťa rozhodol odstrániť, čo už asi vieš, poviem ti, ani sa nepýtam prečo. Si mladý, v našich kruhoch známy, už relatívne mocný sicco. Kariéru máš pred sebou, zatiaľ čo on je na vrchole. A vieš, aká je jediná cesta z vrcholu? Dole, voľným pádom, čo si sám celkom dobre uvedomuje, preto si preňho problém. Nehovorím, že si to chcel urobiť, ale raz, by si preňho znamenal problém.“ ,,Odkiaľ to všetko viete?“ ,,Pred rokmi sa to pokúsil urobiť aj mne.“ ,,Ale...“ ,,Ale mal som oproti tebe výhodu: rada stála za mnou, ale aj tak som musel skysnúť tu, v tomto dome. Dostal som miesto v rade, ďaleko od všetkého, zhostil som sa úlohy človeka, ktorý až posledný zisťuje, čo sa deje. Ale všetko zlé je na niečo dobré, Tíralo. Mal som istotu, že so mnou Kerben už nepočítal. Ale nerátal s tým, že aj slepý počuje. A tak som sa začal opäť, pomaly, postupne obklopovať svojimi ľuďmi, začal som opäť zbierať informácie, potichu, ako tieň, v tieni samotného Lorda Salisama Kerbera, človeka, o ktorom sa nikto neodvažuje zapochybovať. A tak sa stalo, že som zmocnel. Informácie sa mi dostanú do uší skôr, ako tým nafúkaným pajácom z rady. Viem už o Kerbenových zámeroch s tebou.“ ,,Prečo ste mi o tom nepovedali?“ ,,To nie je celkom tak. Môj posol šiel za tebou, aby ťa o tom informoval, ale nenašiel ťa, vraj si šiel von. Nevybral si si práve najlepší čas na prechádzku. Kerben na tvoju hlavu vypísal odmenu bez vedomia rady, ktorá o tom, okrem mňa, ešte doteraz nevie. Bolo to včera, asi o takomto čase, ak sa nemýlim, že?“ ,,Áno, potreboval som si prečistiť hlavu.“ Doslovne. ,,To občas potrebuje každý z nás... Potom sme ťa stratili. Až neskôr som sa dozvedel o tvojom výstupe v tej krčme. Vtedy ťa našla, bolo to len náhodou, ale len vďaka tejto náhode teraz ešte žiješ.“ V tej chvíli som sa nemohol kontrolovať, nemohol som uvažovať o tom, čo hovorím, o tom či je bezpečné o tom hovoriť, to všetko bolo jedno. Tento človek o nej niečo vedel. ,,Poznáte ju? Kde je?“ vyhŕkol som. Paracelsus postrehol môj obrovský záujem o túto tému. Pohliadol na mňa akýmsi iným pohľadom. Bola v ňom zmiešaná zvedavosť, starosť, ale zároveň obrovský smútok. ,,Pôvodne ťa mala zabiť, ale jej ruku zastavil náhly cit k tebe. Tá žena sa volá Elein a moje srdce bolí, keď to hovorím, ale vydala sa na nebezpečnú cestu, chce pomstiť smrť svojho otca, ktorého zabil Kerben už dávnejšie. Podarilo sa mi ju dostať do cechu, a ona sa snažila dostať sa čo najbližšie ku Kerbenovi. Jej cieľ mi bol už od začiatku jasný, ale netrúfal som si ju od toho odhovoriť. A teraz, keď sa okamih jej pomsty blíži, tu sedím zo založenými rukami a čakám.“ ,,Neviete, či sa jej už podarilo nájsť veľsicca?“ ,,Neviem, ale myslím, že už čoskoro sa jej to podarí. Toho sa desím. Neviem, ako jej pomôcť. Nemôžem sa otvorene proti Kerbenovi postaviť. Len by ma to usvedčilo a poznačilo povesť rady medzi vami, siccami, ako rozhodovacieho úradu. Kerben by získal ešte väčšiu moc, ale aj to len v tom lepšom prípade. A keby sa udalosti vyvíjali zle, tak ako sa majú vo zvyku vyvíjať, mali by sme na krku vojnu cechov. A to nesmiem pripustiť. Bohužiaľ, neviem, ako jej pomôcť.“

,,Ale ja áno, len mi ukážte smer a Kerben bude ešte do rána mŕtvy. Vina nepadne na vás. Urobil som to ja, sicco s ortieľom smrti. Rozhodol som sa pre krvavú pomstu a práve preto, vás, majster Paracelsus, žiadam o pomoc.“ ,,Robíš to pre ňu, však?“ povedal smutným hlasom. ,,Áno, chcem jej pomôcť, veľa pre mňa znamená.“ ,,Dobre, pomôžem ti. Vravela mi, že robíš unáhlené rozhodnutia, ale aj, že si dieťaťom šťasteny, takže dúfam, že ťa šťastie neopustí práve vo chvíli, keď ho budeš potrebovať najviac.“ povedal. ,,Kerben má na zvláštne príležitosti a tajné obchody jeden dom. Je to starý mlyn za mestom. Pravdu povediac, dúfam, že ho ešte Elein nenašla, i keď je dosť dobrá.“ Elein, to sladké meno mi znelo v ušiach a prinášalo mi spomienky na čas strávený s ňou, na je sladké pery, krásne oči, ľúbezný hlas. Spomienky mi ju ale nemohli nahradiť. Nechcel som, aby umrela, zvädla, ako jarná kvetina, ktorá bola ešte deň pred svojím skonom plná života a nádeje. Nie, to nikdy. Počúval som, ako Paracelsus hovorí o zabezpečení, možnostiach, ako sa do mlyna dostať. Môj mozog tieto informácie pohlcoval. Musel som vytvoriť plán- dokonalý plán.

,,V každom prípade, môžem pre úspech tvojej akcie urobiť len toto: pošlem tam pár mojich chlapov, aby odvrátili pozornosť stráži a ty si mal možnosť nebadane prekĺznuť ku Kerbenovi. Viac pomoci ti nemôžem dať, hoci mi to trhá srdce. Oboch by som vás ohrozil až priveľmi. Kerben nie je úplne bezmocný, to si zapamätaj. Je to ľstivý a chytrý človek, i keď ho už staroba dohonila.“ Podal mi dýku a povedal: ,,Choď, nech ti je smrť spoločníkom a sluhom a nech noc skryje tvoje úmysly. Lúčim sa s tebou Tíralo Lestaniel, lebo toto je možno hodina, keď sa vidíme naposledy.“ ,,Dovidenia majster.“ povedal som. Nemal som chuť na melodramatické lúčenia. Bolo toho treba ešte toľko urobiť.

Asi po pätnástich minútach som dorazil pred spomínaný mlyn. Stál na kraji mesta a bola to schátraná a skoro rozpadnutá budova, za ktorou boli polia zarastené burinou a tŕním, lebo na nich už roky nikto nič nezasial. Ľudia sa o tento mlyn nestarali a cez deň bol len pripomienkou zašlých čias. Ale vtedy v noci tam bolo rušno. Hliadkovali tam stráže a v blízkej stajni bolo počuť erdžanie koní. Niečo sa tu nepochybne dialo. Paracelsus dodržal svoj sľub. V jednej chvíli sa na poli za mlynom rozpútal požiar. Pole horelo a oheň sa hrozivo približoval k mlynu. Stráže sa rozbehli na pole, snažiac sa zo všetkých síl požiar uhasiť. Nadýchol som sa nočného vzduchu. Cesta bola voľná.

Počkal som, kým sa stráže dostatočne vzdialia a potom som potichu prešiel k dverám do obytnej prístavby mlynu, kde v oknách svietilo svetlo. Podišiel som k nim. ,,Okamih pravdy. Otvorené, či zamknuté?“ Otvorené. Potichu som vošiel dnu. Bol som v predsieni, kde bol v jednom rohu stolík, na ňom bola položená fľaša a rozhádzaný balíček kariet. Stráže išli hasiť. Mal som len asi pätnásť minút, preto som sa pobral ďalej. Pokračoval som chodbou, ktorá odtiaľ vybiehala. Zastal som pri zatvorených dverách, ktoré ústili do ďalšej miestnosti. Počul som tam hlasy. Dvaja muži stáli blízko pri dverách a zhovárali sa: ,,Čo sa to tu do paroma deje?“ spýtal sa prvý. ,,Vraj sa na poli blízko mlynu rozpútal požiar. Tamtí ho hasia.“ odpovedal mu ďalší. Obaja mali dosť mladé a vyplašené hlasy. Boli to len dvaja mladí, neskúsení zlodejíčkovia. Asi takúto situáciu ešte nezažili, mali len za úlohu strážiť veľsicca. Mala to podľa nich byť pohodová služba, ale presvedčil som ich o opaku. Vykopol som dvere. Jeden z nich stál chrbtom k nim a keďže sa otvárali dovnútra dostal riadnu ranu do hlavy, zviezol sa k zemi a stratil vedomie. Druhého som chytil skôr, ako stihol urobiť čosi neprístojné. ,,Mám stretnutie s Lordom Kerbenom,“ povedal som mu, držiac mu dýku pod krkom, ,,dovedieš ma k nemu?“ Bol to strašne ochotný človek. Najprv sme odpratali jeho kamaráta, zavreli sme ho do komory a ten človek ma viedol domom. Vysvitlo, že on, aj s tým ďalším boli jedinými strážcami, čo sa momentálne zdržiavali v dome. Doviedol ma k schodom vedúcim do pivnice. ,,Nie je tam ďalší strážca? A neklam mi...“ šepol som. ,,Nie, nie je, lord si nepraje, aby ktokoľvek počúval jeho súkromné rozhovory.“ odvetil trasľavým hlasom. ,,To je pochopiteľné. Má tam teraz niekoho?“ ,,Áno pane, asi pred polhodinou prišla nejaká dáma s naliehavým posolstvom a lord ju prijal.“ Bola tu. pocítil som v srdci tieseň, tieseň, ktorú som v sebe dosť dlho dusil. Premkla mnou nová vlna strachu, zaplnila mi srdce, pomútila mozog, nemyslel som. Musel som jej pomôcť, musel som tam čo najskôr ísť, i keď už mohlo byť neskoro. Udrel som ho rukoväťou dýky do hlavy, stratil vedomie a spadol na zem. Nemal som v úmysle nikoho z týchto chudákov zabiť, dnes mal zomrieť na tomto mieste iba jediný človek- veľsicco, alebo v horšom prípade ja. Nad tým som ale nerozmýšľal, keď som zbehol dole do pivnice. Moje srdce a rozum trýznila myšlienka na ňu. Mohla byť už mŕtva, mohol ju tam mučiť... ,,Nie to mu nedovolím, to mu len tak ľahko neprejde, toto nie.“ Zastal som pred drevenými dverami. Cez škáru pod nimi a cez kľúčovú dierku prenikalo na neosvetlené schody svetlo. Bolo tam počuť hlasy. Bol tam, cieľ mojej cesty. I ja som ho chcel poslať na cestu, cestu bez možnosti návratu, cieľ: peklo. Mal som chuť to ukončiť, zasadiť poslednú, smrteľnú ranu systému, ktorý ma stvoril, jeden z nás mal tej noci zomrieť a ja som i naďalej veril, že som dieťa šťasteny. Skúsil som kľučku, bolo odomknuté, tak som vstúpil dnu.

Ocitol som v miestnosti, ktorej steny boli obložené drevom, bol tam krb, veľký stôl, na ktorom sa vŕšili hromady papierov a veľké kreslá. Boli tam aj skrine, obrazy a zbrane zavesené na stenách. Za tým stolom sedel muž. Práve čosi písal, potom zdvihol pohľad. Mal zvláštnu tvár, vedel som, že je už dosť starý, ale v porovnaní s Paracelsovou tvárou, mi jeho tvár pripadala skôr ako tvár chlapa po tridsiatke. Bol strednej postavy, mal kratšie tmavé vlasy a čierne oči. Dokonale do tohto všetkého zapadal. Mal na sebe zelený plášť, zapnutý krásnou zlatou sponou, na prstoch mal prstene a celkovo pôsobil, ako človek, ktorý rád vystavuje na obdiv svoje bohatstvo a moc. Bol to veľsicco, Lord Salisam Kerben a toto bol jeho štýl, všetko. Táto pracovňa, spôsob, akým jednal s ľuďmi, všetko muselo pôsobiť honosne a vyjadrovať jeho moc. Bolo mu jedno, koľko času a peňazí stálo vybavenie tejto pracovne, proste to tak muselo byť, i keby túto pracovňu využil iba dnes večer a zajtra by celé toto miesto zničili, spálili, alebo čosi podobné. Bola tam aj Elein. Sedela priviazaná na stoličke pri krbe. Žiara ohňa jej osvetľovala tvár a mne poskočilo srdce. Naše oči sa na chvíľu stretli. Mala pohľad plný vzdoru, ale zároveň v nich bol smútok a žiaľ. Žila. Moje ruky sa naplnili silou a moje srdce, doteraz stiesnené opäť ožilo.

Prehovoril. Jeho hlas bol strašne chladný. ,,Prikázal som, aby ma nikto neotravoval, kým nepríde posol od Paracelsa, takže si ty ten posol?“ Pozrel som sa na zbrane, ktoré mal na stole. Bola tam malá kuša, ešte nabitá, a dýka. Asi Eleinina výzbroj. To však bola tá najposlednejšia vec, na ktorú som vtedy myslel. Vyvstali nové otázky, otázky, na ktoré som bohužiaľ v tej chvíli nepoznal odpoveď. Posol od Paracelsa? Paracelsus sa chcel od tejto veci dištancovať, takže by neposlal poslal žiadneho posla Niečo sa skomplikovalo, to bolo isté. ,,Áno pane, nesiem posolstvo.“ ,,Výborne, pristúp.“ ,,Čo teda odkazuje veľký Paracelsus, mne poníženému služobníkovi, ktorý sa klania pred jeho múdrosťou a rozvahou.“ Hovoril to tak ironicky, tak povýšenecky, že som ho chcel zabiť hneď v tej chvíli, ale nie, mal som lepší plán. Chcel som sa s ním hrať ako s myškou, chcel som aby pocítil bezmocnosť a pocit blízkej smrti. Stál som pri jeho stole a prehovoril som: ,,Poviem vám pane, že nemám tušenie, čo vám chcel majster odkázať, ale teraz vám nesiem odkaz od iného človeka.“ ,,ČO?“ Chcel vstať, ale ja som uchopil do rúk kušu a mieril som naňho. ,,Tieto zbrane patria tej dáme, ak sa nemýlim, takže buďte tak dobrý a choďte ju rozviazať. Kto to kedy videl, takto sa správať k hosťovi. Ani vám nemusím hovoriť, že žiadne triky, takéto formalitky iste chápete.“ Vzal dýku do rúk a podišiel k Elein. Ja som mu vždy mieril na chrbát. Rozviazal ju, dal jej zbrane a ja som povedal: ,,Prosím ťa, buď tak dobrá a prehľadaj pána. Všímaj si hlavne zbrane.“ ,,Prirodzene.“ odpovedala. Elein z neho vyzliekla plášť a ten hodila do ohňa. Vrhol na ňu nenávistný pohľad a povedal: ,,Ten plášť bol vážne drahý.“ Nemal pri sebe žiadne zbrane, čo sa mi nezdalo čudné. Bol to veliteľ, nie vojak v poli. ,,A teraz buď tak dobrá a zviaž ho.“ ,,Čo, predsa som s vami spolupracoval! Ale fajn, pokiaľ sa tak budete cítiť bezpečnejšie...“ Nerozumel som tomu človeku. Druhý by sa na jeho mieste pokúšal o únik, ale on nič, len tak tam stál, bez jedinej známky strachu. V jeho očiach som nevidel nič, boli prázdne, neodzrkadľoval sa nich žiadny pocit. Elein ho zviazala a pristúpila ku mne. Pohladila ma po tvári a prehovorila sladkým hlasom: ,,Vďaka, už som si myslela, že neprídeš.“

,,Á, takže vy dvaja ste spolu.“ povedal napokon. ,,Aké rozkošné.“ ,,Byť vami, tak poviem svoj názor iba vtedy, ak by sa ma naňho pýtali.“ ,,Myslíte si, že sa vás bojím? Už som stretol viac takých ako vy. A viete čo? Žijem.“ ,,Všetko je len dočasné.“ povedala Elein. ,,Vážne? Fajn, ale ak ma už chcete zabiť, tak by som ešte rád vedel, prečo ste tu? Teba poznám Elein. Paracelsus bol strašne hlúpy, keď ti dovolil, aby si za mnou prišla. Čo si vlastne myslel? Myslel si, že ak bude v rade, budú tie jeho malé podvodíky nebadané? Pamätajte si, že veľsicco nikdy nedovolí, aby boli v jeho vlastnej sieti neprebádané miestá, zákutia, do ktorých môže takí zradca ako Paracelsus skryť svoje úmysly. O všetkom som vedel, vedel som o tebe, Elein, o tvojej pomste, o Paracelsových zradách. Vieš, čo sa stane teraz? Paracelsus dostal ultimátum: vezme na seba pár prečinov, alebo mu ťa budem posielať po kúskoch. Ale čo ty?“ Eleinine oči horeli ešte väčšou nenávisťou, keď svoj pohľad nasmeroval na mňa, ale nepovedala nič. Rozhodol sa ju využiť proti Paracelsovi, chcel to urobiť už od začiatku, počítal s jej pomstou. Bola len časťou väčšieho plánu, i keď si to spočiatku sama neuvedomovala. Obrátil na sa ma mňa. ,,Ale vy ma poznáte. Som Tíralo Lestaniel. Idúci na smrť vás zdraví. Viete, ja už nemám žiadnu budúcnosť. Pre mnohých som mŕtvy a mnohí si želajú moju smrť. Ale ja žijem. A prečo som tu? Rozmýšľam, rozmýšľam, možno pomsta, ani nie, skôr som sa rozhodol vám ukázať, aký je to pocit, keď je lovec korisťou, keď všetko, v čo veríte je neisté, keď musíte zničiť svoju minulosť, len aby ste nezničili svoju budúcnosť.“ ,,Pekná reč, ale vážne si Tíralo myslíš, že sa ti podarí zmiznúť? Viem, kto si a prekvapuje ma, že si unikol Čističovi. Tíralo, poďme spoločne zhodnotiť vaše šance. Dajme tomu, že ma zabijete. Potom budete musieť odtiaľto odísť. To bude už samo o sebe ťažké.“ ,,Zabil som vašich strážcov. Všetkých. Ste len tu vy a my.“ ,,Tíralo, Tíralo klameš takmer perfektne, ale na jedinú vec si zabudol. Vieš čo je to? Poviem ti to. Oči. Tvoje oči ťa prezradili. Dnes v noci chceš zabiť iba mňa.“ V tej chvíli som sa zarazil. Nie z jeho rečí, ale spomenul som si na strážcu, ktorého som nechal ležať len tak pri vchode do pivnice. Keď sa stráže vrátia, zaručene ho nájdu. Moje myšlienky prerušil zvuk krokov. Na schodoch niekto bol. ,,Dvere!“ povedal som Elein. Tá sa rozbehla ku dverám a rýchlo ich zabednila závorou, ktorou sa dali zvnútra uzavrieť. Bolo už neskoro, stráže už o nás vedeli. Po dome sa rozľahol krik. Na dvere niekto zabúchal a ozval sa nejaký hlas: ,,Šéfe, našli sme Revina. Čo sa deje? Prečo sú zavreté dvere?“ ,,To je v poriadku, len sa ma tu pár ľudí snaží zabiť. Ale pohnite si! Vybite tie zasrané dvere a urobte tu poriadok, jasné?“ Chlap pri dverách vybehol s krikom hore schodmi.

,,Tak. To by sme mali. Čo urobíš teraz Tíralo?“ opýtal sa so smiechom, ,,Ja, povedať pravdu, tu nevidím východisko.“ ,,Vy viete, čo bude nasledovať.“ ,,Ale takýmito rečami ma nenastrašíš. Sú dve možnosti: zabiješ ma- dobre, systém sa zrúti, to si predsa čakal, nehovor mi, že nie. Veľa ľudí zomrie, Paracelsus zomrie, ak to pre teba niečo znamená, nastane chaos, siete sa rozpadnú a ty nebudeš mať šancu na normálny život, aj keby si sa z tohto popraviska dostal, zabili by vás niekde vonku.“ Bol to majster slova. Svoje vety vedel nádherne štylizovať a rozvíjať. Raz pôsobili formálne, uhladene, niekedy zas laicky. Bol naozaj dobrý v tom, čo robil. Na dvere zrazu dopadol mohutný úder, až sa roztriasli. Tí chlapci vonku sa snažili čímsi vyraziť dvere. Ani som sa neodvážil rátať, ako dlho im to asi bude trvať, keď som sa na ne pozrel. Veľsicco si však hluk vonku nevšímal a pokračoval: ,,A druhá možnosť: nezabiješ ma, moji chlapci vtrhnú dnu, ale ja vydám rozkaz a nezabijú ťa. Budeme mať trochu viac priestoru na rozhovor. Stačí mi len trocha veriť. Nič sa nestane, život bude v tomto meste pokračovať ďalej, akoby sa nič nestalo. Ani som sa nepýtal, čo sa stane so mnou a s Elein. Na dvere dopadol ďalší úder. ,,Tik, tak, Tíralo, čas beží.“ Stál som tam, neustále naňho mieriac kušou. Rozmýšľal som o anarchii v podsvetí, ktorá by nastala po jeho násilnej smrti. Nikto by nevyšetroval, kto to urobil. Jeho prívrženci, by z toho obvinili Paracelsa a tým pádom by padla pochybnosť na radu. Tá by stratila kontrolu a porušila by sa tak dlho udržiavaná rovnováha. Vypukla by vojna cechov a tá by toto mesto, mesto, ktorého hlavné prijmi plynuli práve z podsvetia položila. Pozrel som naňho. ,,Ty mi za to nestojíš.“ Zasmial sa.

Odstúpil som od neho a pokynul Elein, aby urobila to isté. Podišiel som k jeho stolu, obrátil som ho na druhú stranu, postavil sa zaňho. Elein sa postavila vedľa mňa. Do dverí udreli znova. Zrazu niektorí z chlapov vonku skričal. Potom však bolo ticho. Hrozné, zádušivé ticho. Pozreli sme sa na seba. Prišiel okamih, s ktorým nikto z nás ešte nerátal, doteraz sme sa sústreďovali iba na svoju pomstu, teraz však prišiel čas bojovať za nás, nie pomstiť smrť niekoho blížneho. ,,Ľúbim ťa Elein.“ ,povedal som, ,,Možno je už neskoro, ale aj tak som ti to musel povedať.“ ,,Aj ja ťa ľúbim Tíralo, a keď teraz zomrieme, moje posledné myšlienky budú patriť tebe.“ Obaja sme pozreli na dvere. Určite im už stačil len jeden poriadny úder. Závora bola skoro vybitá zo steny. Namierili sme na dvere, očakávajúc posledný úder.

Ten naozaj prišiel a pod jeho ťarchou sa závora odtrhla a dvere, teda aspoň to, čo z nich zostalo, spadli. Na verajach stál chlap. Bol to ten, ktorého som nechal omráčeného pri pivnici. Nečakali sme čo urobí. Vypálili sme. Trafili sme ho a on padol doluznačky na zem. Použili ho ako (ne)živý štít. V chrbte mal zapichnuté dva šípy. Zrazu sa do miestnosti vrhli asi šiesti muži v čiernych plášťoch. Na tvárach mali aj čierne masky. V rukách mali napnuté luky. ,,Zložte zbrane a vyjdite spoza stola!“ Nechápali sme, čo sa dialo. Ani veľsicco nechápal, čo sa deje. Toto neboli jeho ľudia. Nevedeli sme, čo sme mali čakať, ale poslúchli sme. Potom sa z dverí vynoril ešte jeden človek v čiernom plášti a maske. Prehovoril známym hlasom: ,,Nechajte ich. Tí dvaja dnes v noci preukázali viac odvahy ako my všetci dohromady.“ Potom si zložil masku. Bol to Paracelsus. ,,Strýko!“ vykríkla Elein a objala ho. ,,Tvoj otec by bol na teba pyšný, Elein. A čo sa týka teba, Tíralo, si vážne dieťaťom šťasteny a ľutujem, že so najprv neveril v úspech tvojho poslania.“ A potom sa obrátil na veľsicca, ktorému sa z tváre vytratila všetka farba. ,,Zdravím ťa, Salisam, prišiel som sa s tebou porozprávať. Už žiadny poslovia, už žiadna pretvárka. Rada sa už konečne dozvie o tebe pravdu.“

,,Tak. Veľký Paracelsus ma konečne prišiel navštíviť. Čo chceš? Rozbehol si na mňa lov a teraz si myslíš, že tu s tebou budem kľudne vyjednávať.“ povedal veľsicco, ale tentoraz mu od hnevu až preskakoval hlas. ,,Neprišiel som s tebou vyjednávať.“, pokračoval Paracelsus, ,,Prišiel som sa s tebou porozprávať.“ ,,O čom?“ ,,O prioritách. Vieš, urobil si chybu, keď si si myslel, že si nedotknuteľný, hlavne zo strany rady.“ ,,Paracelsus, rada je len partia starých lenivcov, ktorí by v noci nevstali od svojich mileniek, aj keby sa čo dialo. Nie je to inak. Toto mesto patrí mne, oni nemajú žiadnu moc.“ ,,Tak títo lenivci tejto noci vstali od svojich mileniek, len kvôli tebe. Rada sa rozhodla trochu preskúmať tvoju osobu. Dozvedeli sa tuto, o Tíralovi a jeho prípade. Tak ich vlastne trochu zaujíma, prečo sa z verného sicca, z jedného dňa na druhý stala korisť pre všetkých vrahov. Vieš tak trochu majú pocit, že čosi im uniká.“ ,,Na to nemohli prísť.“ povedal veľsicco hnevlivým hlasom. ,,Možno som im ukázal nejaké skutočnosti týkajúce sa tohto prípadu.“, povedal Paracelsus, ,,Ale ja ti dávam ešte poslednú možnosť. Páni, buďte tak dobrí, rozviažte ho.“ Jeho spoločníci veľsicca rozviazali. ,,A vyveďte ho, prosím, z pracovne. Miesto poznáte. Stretneme sa tam asi o polhodinu.“ Hovoril to chladným, bezohľadným hlasom. Jeho ľudia odviedli veľsicca z miestnosti. Nebránil sa, len vykročil pomalým krokom a stratil sa vo dverách. Zostali pri nás ešte dvaja Paracelsovi muži. ,,Vy choďte pripraviť mlyn sa deštrukciu, o desať minút, nech horí.“ Muži prikývli a stratili sa vo dverách.

Otočil sa k nám. ,,Viete, Salisam, prekročil všetky medze. Už žiadne ďalšie ultimáta. Som rád, že ste s ním mali zľutovanie, hoci on by ho s vami určite nemal.“ Potom sa ozvala Elein: ,,Strýko, ale nie je to pre teba nebezpečné? Nie je predsa zrejmé, že po jeho smrti budú problémy?“ ,,Moja drahá, ako som povedal, tvoj otec by bol na teba pyšný. Vieš, uškodila by mi skôr jeho smrť z vašich rúk, ak by sa na to prišlo, lebo by sa zistilo, že ste boli v spojení so mnou a tak by dôveryhodnosť rady značne utrpela. Preto som ti spočiatku nepomáhal v tejto tvojej záležitosti, aj som ťa chcel od tohto zúfalého plánu odhovoriť, ale vedel som, že by si ma neposlúchla, lebo si presne ako tvoj otec a on by takúto žiadosť tiež neposlúchol. Tak som sa len díval, ako si pokračovala vo svojom úmysle, ako sa ti podarilo dostať k nemu a preklínal som sám seba za to, že som nemohol zakročiť. Ale osud a šťastie sú strašne vrtkavé, a to aj v Salisamovom prípade. Osud chcel, aby za mnou prišiel Tíralo. Keď sa u mňa objavil a vyložil mi, čo vie, tým mi doplnil informácie a ja som, dá sa povedať dostal eso. Už zostávalo, len ho vytiahnuť z rukáva. Tíralo sa za tebou vybral a ja som poskytol najväčšiu pomoc, akú som mu v tej chvíli mohol poskytnúť. Váhal som, tam v tichu svojej pracovne, som premýšľal ako ďalej, ako mám túto šancu čo najlepšie využiť. Dlho som v tom tichu váhal a myslel, ale moje myšlienky nabrali tvorivý smer až vtedy, keď mi doniesli list od Salisama. Iste viete, čo v ňom bolo. Odhalil ťa, moja drahá a mohol som ťa vykúpiť jedine vtedy, ak by som sa sám zdiskreditoval. V tom okamihu som už vedel, čo mám urobiť. Zburcoval som radu, zohnal som tých čo som vedel a mohol, povedal im o Tíralovi, predložil som im ešte pár dôkazov od mojich špehov v jeho sieti. Všetko teraz záležalo od nich, od ich rozhodnutia. Bol to riskantný krok, ale vyplatil sa. Salisam, asi nemal radu, až tak pod palcom, ako sa domnieval. Dostal som povolenie jednať. Neformálne, ilegálne, ale na rozdiel od Salisama, s vedomým rady, ktorá sa síce so mnou stretla neúplná, predsa zvolanie všetkých členov by mi trvalo hrozne dlho a čas hral proti mne. Chceli sa zbaviť Salisama rýchlo, lebo vedeli, že ak sa o to pokúsime formálne, bude to trvať dlho a navyše Tíralo, naša jediná a najmocnejšia zbraň, mohol kedykoľvek zomrieť, lebo sa v tom čase vybral za ním. Vieš, Tíralo, je s tebou vážne počítané, lebo ak by toto nevyšlo, svedčil by si pred radou. Preto sme ťa potrebovali nájsť. Vzal som si teda pár mužov a čo najrýchlejšie som sa vydal sem. Chcel som napraviť škody, ktoré som aj ja sám spôsobil svojou nečinnosťou. Hm, už by sme odtiaľto mali odísť.“ povedal, vykročil smerom ku dverám my sme ho nasledovali. Vyšli sme z miestnosti na schodisko, na ktorom boli telá asi štyroch veľsiccvých mužov. Paracelsus a jeho ľudia ich zastavili v poslednej chvíli. Pár mŕtvol sme našli na chodbe, kde ich nosili Paracelsovi muži. ,,Pane, o chvíľu to tu dokončíme.“ ,,Fajn, zapáľte to. Ale dbajte na to, aby to vyzeralo, že sa oheň rozšíril kdesi z poľa okolo mlyna, jasné? Nechcem, aby ľudia hovorili „čo keď...“ ,,Prirodzene pane.“ ,,Dobre, viete, kde ma máte hľadať. Porúčam sa.“ Vyšli sme z domu a pokračovali sme do mesta.

Išli sme nočnými ulicami a mne sa v hlave usporiadali všetky skutočnosti a tak, že som konečne pochopil zmysel tohto všetkého. Chladný nočný vzduch mi ochladzoval tvár a ja som mysliac na to, čo sa práve udialo, som vôbec nevnímal, kam sme išli. Napokon sme zastali pred akýmsi veľkým domom. Ja som si náhle uvedomil, kde som sa nachádzal. Stáli sme pred veľsiccovým domom, jeho skutočným domovom, lebo v tomto dome žila aj jeho žena a dcéra. Bol to dom lorda Salisama Kerbena, veľaváženého obchodníka, ktorý tu žije sporiadaným životom so svojou ženou a dcérou- aspoň tak vraveli ľudia. Ale skutočnosť bola iná. Jeho manželka sa asi pred pár rokmi pomiatla, bola zavretá v jednej izbe domu a starali sa o ňu slúžky. Povedal by som, že to spôsobil žiaľ, častá neprítomnosť manžela, možno nemožnosť odchodu z toho domu, zlatej klietky, ktorá ju obklopovala a postupne sa pre ňu steny toho domu stali väzením, väzením bez mreží a strážcov, ale o to krutejším, bolo to totiž uväznenie bez nádeje, nádeje, ktorá dodáva ľuďom odvahu a krídla. Veľsiccova dcéra bola veľmi problematická dievčina. Nedávno dospela do veku, keď nad ňou všetci postupne strácali kontrolu. Dievča, ktorému chýbalo akékoľvek usmernenie zo strany rodičov, rozhadzovalo otcove peniaze, organizovala drahé večierky a viedla bujarí život, ktorý bol ďalším problémom jej otca. Nemohol jej to však zakázať, potreboval čas na riešenie svojich, nechcel sa ešte zaoberať dcérou, ktorá už aj tak nutne potrebovala otca. A tak sa stalo, že sa otec s dcérou odcudzili, každý žil vo vlastnom svete, mal vlastné problémy a málokedy sa v ňom našlo miesto pre toho druhého. Ale o tomto nik v meste nevedel, steny tohto domu, ako sa zdalo, boli tomu dostatočnou prekážkou. Veľký dom obhnaný živým plotom, so stenami obloženými mramorom, v ktorého záhradách rástli stromy obťažkané plodmi, musel v očiach obyčajných ľudí pôsobiť veľkolepo, prepychovo, ale krásne zároveň. V očiach zainteresovaného to bola pretvárka, dokonalý kus pretvárky, patriaci do snôpku lží, ktorými veľsicco tak veľmi obklopoval svoju osobu v záujme ochrany. Ale v každej obrane bolo slabé miesto, v každej hradbe bola prasklina a vždy tu bol kamienok, kamienok spúšťací lavínu- reťazovú reakciu. Stačil jediný omyl, jediný nesprávny krok, jediný kamienok a spustila sa lavína, lavína ktorá so sebou strhávala všetko, žiadna obrana už nemohla pomôcť. Tak to bolo aj v prípade veľsicca. Bol som kamienok, nesprávny krok, zakopnutie, omyl, to už bolo jedno, veľsicco mnou spustil lavínu. Sám na seba. Nastal čas, keď mala byť zapálená svieca a jej svetlo malo konečne zasvietiť aj na neho. Prišiel čas odpovedí.

Moje zádumčivé myšlienky prerušil škripot dverí hlavnej brány vedúcej do dvora. Vyšiel z nej muž a rýchlymi krokmi si to namieril k nám. Spoznal som ho. Bol to ten strážnik, čo ma vtedy pustil k Paracelsovi. Vedel som, že to bolo asi pred hodinou a pol, ale zdalo sa mi, že to bolo hrozne dávno. Toľko iných vecí sa stalo, toľko sa zmenilo, až sa mi nechcelo veriť, že to všetko trvalo tak krátko.

,,Pane, všetko je pripravené. Doručil som vaše rozkazy strážam v dome. Nebudú nám už stáť v ceste. Domnievam sa, že aj vy ste boli úspešný?“ povedal a pozeral pritom na mňa. Paracelsus sa usmial. ,,Všetko ide podľa plánu. Za pár minút by mali doraziť. Je všetko pripravené?“ ,,Áno pane, služobníctvo bude držať jazyk za zubami. Inak oňho prídu. O to som sa už postaral. Mladá pani je preč na akejsi oslave, takže dnes v noci je dom váš.“ ,,Dobre. Zaveď nás dnu.“ ,,Ako poviete.“ Zvrtol sa a my sme vykročili za ním. Vykročili sme za ním smerom k domu, v ktorého početných oknách vládla tma. Došli sme k dverám z bočnej strany domu. Povedal by som, že to bol vchod pre služobníctvo. Strážca vytiahol kľúč, odomkol ich a my sme vstúpili dnu. Boli sme na akejsi chodbičke, ktorá nás zaviedla do priestrannej kuchyne, kde v kozube horel oheň. Boli tam asi štyria muži, ktorí nás ticho pozdravili. ,,Urobili ste všetko, čo som vám povedal?“ spýtal sa Paracelsus. ,,Áno majster, dokonca sme vám pripravili aj nejaké jedlo.“ ,, Ďakujem vám, moji priatelia i ja to vážne oceňujeme. Posaďte sa a dajte si malé občerstvenie.“ povedal nám Paracelsus a usadil sa k neveľkému kuchynskému stolu. Tí muži dali na stôl kotlík s polievkou a my sme sa usadili. ,,O pár minút by mali prísť aj so Salisamom. Choď ich počkať.Pôjdeme do pracovne, len čo dojeme.“ povedal Paracelsus strážcovi. ,,Áno pane.“ Otočil sa vykročil za svojimi povinnosťami.

Nevedel som si spomenúť, kedy naposledy som čosi jedol. Polievka bola silne cítiť cesnakom, boli v nej dosť veľké kusy akejsi údeniny a veľké množstvo, ešte nie celkom dovarených zemiakov. Bola však ešte teplá a dobre mi padla. Od hladu ma už začala bolieť hlava. Zjedol som svoju porciu a chystal som si nabrať ešte trochu, keď Paracelsus prehovoril na Elein sediacu vedľa mňa. ,,Nuž, Elein, zdá sa, že si svojho priateľa priveľmi nekŕmila...“ ,,Máš pravdu, strýko, asi nie.“ povedala Elein s úsmevom. Keď sme dojedli, vlastne dojedol, Paracelsus vstal od stola a pokynul, aby sme šli za ním. Vyšli sme z kuchyne a presunuli sme sa do predsiene, z ktorej vychádzalo široké schodisko vedúce na poschodie. Predsieň bola ohromne veľká, priestranná a pôsobila na mňa dosť megalomansky. Mala vysoký strop a po krajoch ho podopierali krásne biele mramorové stĺpy, ktoré mali navodiť veľkolepú atmosféru a u človeka vzbudiť obdiv. To všetko v súvislosti s veľsiccom, to všetko bohatstvo a prepych, ktorým sa tak rád obklopoval niektorých predsa len presviedčalo, že toľko predsa nemohol jeden obyčajný obchodník nahonobiť len tak. Ale nie, veď to predsa nebolo možné... Lord Salisam Kerben a nelegálne zárobky? Nie. To nikdy. V jednom mal pravdu: mesto bolo naozaj jeho. A to nie len z finančného hľadiska, ako šéf podsvetia a vážený obchodník a mestský občan mal všade otvorené dvere, jeho obchodné aktivity veľmi vynášali, hralo mu však do karát aj to, že navonok pôsobil, ako normálny človek, muž z ľudu, ktorý si proste len čestnou a poctivou prácou vyslúžil bohatstvo a tým aj obdiv a priateľstvo ľudí. Úžasné, že sa mu darilo v takejto idylke žiť tak dlho...

Vystúpili sme hore schodiskom a Paracelsus nás viedol ďalej. Zastali sme pred krásnymi leštenými dverami z dubu s mosadznou kľučkou. Stáli pri nich dvaja strážcovia, ktorí okamžite, ako nás zazreli, odstúpili sa nám a pustili nás dnu.

Vstúpili sme do miestnosti, v ktorej vládlo prítmie. Jediným svetlom bola dohasínajúca sviečka horiaca na krásnom leštenom stole, ktorého doska sa strácala pod hŕbou papierov. Poobzeral som sa po miestnosti. Bola to jedna z najúžasnejších pracovní, aké som vo svojom živote videl. Na stenách obložených gaštanovým drevom viseli zbrane, ktoré sa síce nepoužívali, ale ich lesk a zachovalosť mal podľa môjho názoru čosi návštevníkom pripomenúť. V pracovni nádherne voňalo. To tlela vonná miazga akéhosi stromu, vo vonnej lampe položenej na stole. V jednom rohu bol malý barový stolík, s dosť veľkou ponukou a boli tu aj pohodlne pôsobiace kožené kreslá a pár políc s knihami. Pracovňa bola prepychovo vybavená a vo všeobecnosti tu opäť všetko zapadalo. Nevedeli by ste si predstaviť takúto pracovňu v inom dome. Vôbec nevybočovala zo zámeru a cieľa, na ktorý bola vybudovaná, na ktorý bol vybudovaný tento dom. Bolo to proste klišé. Toto nebola pracovňa veľsicca Salisama Kerbena, bola to pracovňa obchodníka Salisama Kerbena, možno preto ma to tak zaujalo, preto mi to utkvelo v pamäti. Preto som ju považoval za výnimočnú a hodnú obdivu. Všetko v nej pôsobilo dokonale: zariadenie, papiere, výbava, dokonca aj jej umiestnenie, bola umiestnená od ulice a jej okná smerovali do dvora. To aby nijaký hluk, alebo svetlo z ulice nerušili pri práci usilovného a ťažko pracujúceho obchodníka, ktorý v nej isto musí zotrvávať až do neskorej noci. Majiteľ pracovne nás na svoju prítomnosť upozornil zakašľaním. Veľsicco sedel priviazaný na stoličke v temnom kúte blízko kozuba, v ktorom, ako sa zdalo, už dlho nehorel oheň. Neprehovoril, ale ani nemusel, mal výraz muža, ktorý neverí, v to, čo vidí a dúfa, že sa z nočnej mory, v ktorej sa práve nachádza zobudí. Mal prázdny pohľad, vytratilo sa z neho sebavedomie, pýcha, zostal tam len strach. Strach, tak dlho zakrývaný a potláčaný, sa v jeho očiach teraz vo veľkej miere odzrkadľoval. Paracelsus si ho nevšímal, podišiel k barovému stolíku a nalial si. Potom si prisunul kreslo bližšie k veľsiccovej stoličke a pokynul, aby sme s Elein urobili to isté. Ani neviem ako sme tam dlho sedeli, len v tichu pracovne, nikto neprehovoril, len sme tam sedeli v zlovestnom tichu, ktoré mi začínalo liezť na nervy. Toto sa ma už netýkalo, ani mňa, ani Elein, v tej hre mocných sme boli len pešiaci, pešiaci čakajúci na povel k útoku, pešiaci, ktorých smrťou sa nič nezmení, ale posunú priebeh bitky trochu ďalej k jej neodvrátiteľnému, dobrému, či zlému koncu. Chytil som ju za ruku a uvedomil som si, že nech sa to tu skončí akokoľvek, už sa od nej neodlúčim. Bolo nám ale súdené byť spolu? Šťastie je vrtkavá vec, táto myšlienka mi tej noci napadla už po niekoľký krát. Chcel som ale byť s ňou. Bez ohľadu na akékoľvek šťastie, či nešťastie, bez ohľadu na akékoľvek hry osudu. I keby medzi nami stála hocijaká prekážka. Rozišli by sme sa až v smrti. Už som ju nechcel stratiť, nemohol som ju stratiť. Chcel som byť len s ňou. Ruka sa mi zatriasla pri pomyslení, čo by stalo, keby... Keby som ju dnes nenašiel, keby neprišiel Paracelsus, keby... Život je neúnavný sled udalostí, ktoré ľudia žijú ako najlepšie vedia, snažia sa využiť čo najlepšie čas, ktorý im bol daný. Jedného dňa však každého dohoní smrť. Niekedy je to tak, že rodičia prežijú svoje deti, niekedy zas deti zostanú bez rodičov. Osud. Šťastie. Naše spoločné šťastie, budúcnosť. Všetky moje myšlienky sa uberali týmto smerom. Neustále zabiehajúc do tajných zákutí svojej duše, hľadajúc odpovede, neustále si pokladajúc tie isté otázky, ktorých odpovede sa mi hľadali stále ťažšie a ťažšie. Začala ma z toho bolieť hlava.

,,Tak.“ Paracelsus prerušil to ticho, na ktoré som si už začínal zvykať a pokojným hlasom povedal: ,,Pokiaľ si spomínam, Salisam, ty nepiješ. Ale tvoje zásoby musím pochváliť.“ Paracelsus ma ani dodnes neprestal prekvapovať. Tento muž, ktorého život, rovnako, ako ten môj visel na vlásku, vôbec nepôsobil dojmom, že sa ho to nejako dotklo. Pôsobil kľudným dojmom, napil sa zo svojho pohárika a pokojne sa díval veľsiccovi do tváre. ,,Čo si o sebe vôbec myslíš, Paracelsus? Prídeš si sem, obsadíš mi dom, zamkneš ma v mojej pracovni, pripútaného v stoličke ako nejakého trestanca. Zabúdaš, kto som. Mal som čas trocha premýšľať. A ešte si nevyhral. Ešte si nevyhral!“ Jeho neustále preskakujúci hlas, snažiac sa aspoň spočiatku pôsobiť vyrovnane a kľudne, ktorý napokon však prešiel do kriku, do zbabelého kriku, ma donútil k neskrývanému úsmevu. Pochopil som Paracelsovu flegmatickú hru.

,,Aj na teba príde, chlapče. Vždy dokončím čo začnem. To si zapamätaj.“ povedal veľsicco. Veľmi dobre som si uvedomoval vrtkavosť šťastia, ja, ktorý som bol ešte pred chvíľou v smrteľnom nebezpečenstve, som sa sám stal katom. ,,Sme len figúrky na šachovnici života. Sme ovládaní osudom a smerodajné je pre nás aj šťastie. Každý ťah môže byť i tým posledným. Maj totiž na pamäti, že od osudu neutečieš, si len figúrka, rovnako ako môžeš napomôcť k víťazstvu, rovnako môžeš byť aj príčinou prehry. Ver svojmu rozumu a úsudku, spoliehaj sa na svoje schopnosti. Never v ilúzie a nevyberaj si ľahšiu cestu, pretože jej koniec nemusí vždy byť až tak ľahko dosiahnuteľný, hoci sa zdá blízko. A aj súper, ktorý sa zdá už bezmocný, ešte môže útočiť, ak mu dáš čo i len najmenšiu príležitosť. Zapamätaj si totiž, že ak pritlačíš muža príliš, napokon nebude mať na výber a začne tlačiť aj on.“ To boli dávno povedané slová môjho majstra, ktoré mi v tej chvíli len tak zišli na um. Sme len figúrky a naše skutky nás môžu viesť do záhuby i do spásy. Naozaj však existuje osud? Žijeme len preto, aby sme zomreli? Pozrel som sa veľsiccovi do tváre. Tento muž, celé roky budoval svoje impérium lží, podrazov a moci. Teraz tu sedel, vydaný na milosť a nemilosť človeku, ktorého tak nenávidel a dlhé roky sa ho pokúšal zničiť. Mala sa jeho životná cesta skončiť takto? Alebo sa stal len obeťou okamihu? Túto otázku som mohol obrátiť aj na seba. Všetko sa to mohlo skončiť úplne ináč. Stačilo nevyjsť z domu... Veľsicco sa na mňa upriamene zadíval. Po chvíli pochopil, že na jeho narážku nereagujem, tak na mňa len vrhol zlostný pohľad a otočil sa k Paracelsovi.

,,Tak, čo chce všemocný Paracelsus urobiť so mnou?“ Paracelsa, ktorý ho celý čas sledoval, táto otázka neprekvapila. Odpovedal nenútene a priamo: ,,Zabiť ťa.“ V tom okamihu prebehol veľsiccovi po tvári výraz zdesenia, jeho tvár zbledla. Stalo sa to asi na stotinu sekundy, ale bolo zrejmé, že nečakal až takúto odpoveď. Takú chladnú, priamu, rozvážnu a pritom aj smrteľnú. Paracelsus naňho pohliadol s prekvapením. ,,Mám tu ale pre teba aj jeden návrh...“ ,,ČO? Ja sa s tebou nebudem o ničom jednať! O ničom.“ So zvedavosťou, ale pritom aj s úžasom som sledoval týchto dvoch mužov. ,,Mal by si ma aspoň vypočuť, môj návrh je dosť rozumný a v tvojej momentálnej situácii je to asi to najlepšie, čo by si mohol urobiť.“ Veľsicco sa neozval, len s ľadovou tvárou a s nenávistným pohľadom sledoval Paracelsa, ktorý tu teraz nad ním vynášal ortieľ smrti. ,,Pokiaľ ti aspoň trochu leží na srdci šťastie tvojej rodiny...“ ,,ČO? To má byť vyhrážka!“ Jeho oči vzbĺkli a z úst s hlasom plným hnevu pokračoval: ,,Takéto vyhrážky na mňa neplatia. Rada na mňa nemá žiadne podložené dôkazy. A ver mi, to sa pár ľuďom nebude páčiť.“ ,,Prirodzene, ale vieš ani ja nie som celkom hlúpy, viem, že by s tým boli problémy a to si uvedomuje aj rada. A ver aj ty mne, že som pred úderom na teba snažil s týmito problémami vysporiadať. A posúď sám, do akej miery sa mi to podarilo.“ Paracelsus vytiahol spod plášťa akúsi neoznačenú obálku s listom vo vnútri a podal ju veľsiccovi. Bol v túto zvláštnu noc plný prekvapení a to posledné veľsicca už úplne vykoľajilo. Otvoril obálku, vybral list a pozorne sa doň začítal.

Oči mu divo pobehovali po papieri, po slovách, vetách, až sa napokon zastavili na konci listu- vyzeralo to, že sa sústredene díval na jedno slovo, na jedno jediné slovo. Akoby mal na ňom záležať jeho život. Ani som netušil, ako som bol blízko pravdy. Napokon odtrhol zrak od listu a pozrel na Paracelsa. Na tú chvíľu do konca života nezabudnem. Veľsicco podal list Paracelsovi so slovami: ,,Vyhral si Paracelsus.“ Z hlasu sa mu vytratil akýkoľvek náznak povýšenosti, ale aj strachu, či nenávisti. V tej chvíli som pochopil, že to bol z jeho strany koniec pretvárky. Už bol koniec temným plánom, spiknutiam, bol to koniec lží. Napokon pokračoval, nenútene, akoby sa nič nedialo. ,,Musíš mi ale sľúbiť Paracelsus, že ochrániš moju dcéru. Vieš, mám veľa nepriateľov a pár ich ešte pribudne aj po mojej smrti. Musíš mi to sľúbiť.“ ,,Tvojej dcére sa nič nestane. Máš moje slovo.“ ,,V tom prípade rob, čo musíš. Bola to zaujímavá hra, ale už je na konci. Nepoviem ti, že ma mrzí, čo som v živote urobil, nie, to nie. Žil som svoj život ako som vedel a ty nie si ten, komu sa zaňho budem zodpovedať.“ ,,Súhlasím s tebou.“ povedal Paracelsus a vstal z kresla. Podišiel k dverám, otvoril ich a povedal čosi mužom, ktorí tam stáli. O chvíľu vošli do izby dvaja muži, zavesili lano zakončené slučkou na luster a potichu odišli preč. Paracelsus tam ešte položil stoličku a pokynul veľsiccovi, aby podišiel k nemu. Ten vstal zo stoličky a vykročil neustále hľadiac do očí Paracelsa, muža, ktorý napokon, aj napriek všetkým prekážkam a porážkam, ktorým musel čeliť uspel. Pristúpil ku šibenici. Paracelsus mu podal ruku a pomohol vyjsť na stoličku. ,,Ďakujem.“ Povedal veľsicco a dal si slučku cez hlavu. Neveril som vlastným ušiam. Ten muž prežíval posledné chvíle svojho života a aj napriek tomu si tu dokázal vymieňať s Paracelsom zdvorilosti. Veľsicco tam stál, na stoličke so slučkou na krku, vo svojom veľkolepom dome, uprostred mesta, mesta, ktoré som chápal stále menej a menej. V tomto meste plnom špiny, špiny, ktorú ľudia nevideli. Boli schopní žiť si len tak, akceptujúci lož, ktorú im iní neustále kládli pred oči. Každý klamal a podvádzal každého, ale nikto to nechcel priznať. S pravdou ďalej zájdeš.- výhovorka slabých. Teraz som hľadel na muža, ktorý bol na vrchole tohto reťazca. Uvedomil som si, že informácia o tebe v rukách tvojho nepriateľa je mocnejšia ako dýka v rukách vraha. Veľsicco si to dobre uvedomoval, ale aj napriek tomu ho to nezachránilo. Nebolo mi ho ale ľúto.

Paracelsus a veľsicco na seba ešte chvíľu hľadeli. Potom Paracelsus pohol rukou smerom k stoličke. ,,Nechaj to. Ja sám.“ Povedal veľsicco a mykol nohami. Stolička spadla, lano sa naplo a on zostal visieť. Trhnutie mu hneď zlomilo väzy. Visel tam, odetý v bohatom odeve, ovešaný zlatom, zomrel vo svojej pracovni, uprostred svojho domu. ,,Takto skončil Salisam Kerben, ktorý si však nakoniec uvedomil hodnotu ľudského života.“ povedal Paracelsus. Otočil sa, vyšiel z pracovne a my sme ho nasledovali.

Ani dnes neviem, čo bolo tej noci v tom liste. Paracelsus povedal, že sa niekto rozhodol hovoriť, ale viac nechcel hovoriť, jednak kvôli bezpečiu inkriminovanej osoby a jednak kvôli tomu, že ma to nezaujímalo. Odišiel som, už som nemal chuť žiť život, aký som žil dovtedy. Stal som sa obyčajným obchodníkom a začal som si poctivo zarábať na živobytie s Elein po mojom boku. Paracelsus sa stal veľsiccom, vojna cechov sa nekonala a smrť bývalého veľsicca? No povedzme, že mu prišli na isté daňové podvody a kvôli tomu ukončil svoj život. Toľká irónia.

Začína svitať. Už píšem celú noc. Nikdy som si nepísal denník, alebo čosi podobné. Tieto zápisky sú bodkou, bodkou za temným obdobím môjho života. Počujem svoju dcérku. Práve vstala. Ona a jej matka sú moje najväčšie poklady. Som šťastný muž. Pochopil som. Našiel som si dvere k šťastiu a za nimi som našiel svoj zmysel života. Bodka.

Diskuze

cour

23. 6. 2005 v 15:08:45

darian:
určitě nic neděl na části nebo tě mgr. holger taky rozdělí:-) tedy neschválí to.

Tarnalien

12. 6. 2005 v 19:35:40

Myslím, že som dosť zaujatá voči Darianovej osobe, ale aj tak nemôžem povedať nič iné ako "úžasné a očarujúco čarovné"... :-)

Darian

27. 5. 2005 v 12:22:03

No čo povedať...
Snáď len proste a jednoducho: ĎAKUJEM!
Môj prvotný zámer bol splnený. Išlo mi skôr o to, aby ste si ho prečítali. Aspoň niekto. Viete Toľkú iróniu som písal takpovediac na etapy, čo v nej asi veľmi vidno, priznávam. Viete najprv to bola len studnica akýchsi temných myšlienok, ktoré sa v mojej hlave hromadili po večeroch posledné tri mesiace.
Pokiaľ ide o názov, nemá jeho použitie nijaký zámer, skôr som sa snažil, aby čitateľovi skôr urobil neporiadok, ako mu utriedil myšlienky. Čitateľ by mal až po prečítaní hľadať súvislosti s názvom...
No. Mená sa mi nezdajú, až tak extra, skôr som ich chcel práve trocha zmeniť. Tak napríklad Tíralo je elfská obmena môjho občianskeho mena: Igor. Čítal som to v rýchlokurze elfštiny v časopise Pevnost.
Uvedomujem si, že to nie je nič svetoborné, ale hádam, že to prvotinu stačí. Nemyslím tým dĺžku. Chcel som, aby si to prečítal aj niekto iný ako moji kamaráti, ktorí čítajú väčšinu mojej tvorby. Takže áno, už mám s písaním nejaké tie skúsenosti.

Podľa mňa sú problémy Toľkej irónie dve:

1. Písal som ju v časovom intervale troch mesiacov. Jasné, že som si čítal, čo tam bolo predtým, ale som dosť lenivý tvor a musím povedať, že ma Toľká irónia ubíjala, písal som ju už len kvôli pár kamarátom, ktorí chceli vedieť ako príbeh pokračuje. Tíralo ma týral dosť dlho a keď som to konečne dopísal, už som nemal náladu to opravovať.

2. Ďalším problémom je dĺžka. Po jej uverejnení ma napadlo, či som ju nemal radšej rozdeliť na pár častí...

No asi sa ma teraz mnohí pýtate, prečo som ju vlastne uverejnil. Nesie totižto hlavné znaky mojej tvorby. Chcel som vedieť, čo mám zmeniť, obmedziť, čomu venovať väčšiu pozornosť. Takže bola Toľká irónia iba takým pokusným králikom...
Na záver by ešte bolo na mieste poďakovať pár ľuďom: Ďakujem Moriquendilovi, za jeho neustále dobiedzanie, aby som to dopísal, Gwaihirovi, ako prvému čitateľovi, Tarnalien a Alix za podporu a Albertovi za html úpravy a takisto všetkým, ktorí si našli čas, prečítali si to a dali mi pár skvelých rád, za ktoré som vďačný...

Darian

Alberto

22. 5. 2005 v 12:55:24

v podstate nadpriemerny prispevok. snad jediny subjektivny zapor je dlzka. proste takto dlhe (11 stranove) prispevky tu predsa len vycnievaju z radu. Inak sa mi nepacil miestami az prilisny opis a na inych miestac sa mi zdalo ze je toho opisu menej. Cize mierna nevyvazenost. Ale v konecnom dosledku si to odomna 4* zasluzi.

cour

22. 5. 2005 v 10:54:13

já se asi budu opakovat. ale taky chci říci, co se mi na tom nelíbilo. a proč nehodnotím za 5*:
1. děj podle mě gradoval jen asi do 2/3 díla. tedy do akce v mlýně. pak se jenom vysvětlovalo a hovořilo (6 A4!). klidně jsi to mohl v mlýně ukončit.
2. rozhovory určitě řádkovat. někdy jsem něvěděl, kdo vlastně mluví a musel jsem číst vícekrát.
3. někdy jsou tam zbytečně rozsáhlé popisy věcí, které nejsou podstatné.
4. "nadhazuješ" takové perličky a abnormalitky, ale pak je vůbec nevyužiješ. jen je nadhodíš a už o nich nic dále neřekneš. odvádí to pozornost a já jsem třeba čekal, co se bude dít s velsiccovou ženou a dcerou. a ono nic.
5. podle mě zbytečně hodně vysvětluješ ústy postav, až to zní nereálně a účelně. nech něco na inteligenci čtenářů. ať si vytvoří vlastní názor. s tím souvisí, že velsicco mi někdy přišel ne jako trénovaný profík, ale jako zoufalý patnáctiletý zlodějíček na 1. úrovni. absolutně bez důstojnosti a mozku.
(a taky jsem se těšil, že jim to aspoň osolí otráveným pitím ve své pracovně.)

souhlasím s tristanem. moc pěkná jména.
vtáhlo mě to a musel jsem to dočíst, protože mě zajímalo, jak to dopadne.

to je zhruba všechno. sice jsem nerozumněl pár slovíčkům, ale popasoval jsem se s tím.

Shelagh

21. 5. 2005 v 18:49:49

Hned ze začátku mě povídka zaujala - připomíná mi naše dobrodružství, jenže jak pokračovala dál, si stále častěji mi odbíhala pozornost a já se přistihla při myšlenkách na něco úplně jiného. Jen tu a tam mě udeřilo nereálné chování zúčastněných a neustálé odhalování nových překvypení.

Jako celek je povídka velmi překombinovaná, hrdinové se chovají (nebo mluví) dost nereálně - je to takové násilí, aby se dostali k něčemu nebo řekli něco, co posune děj dál. V tom vidím největší slabinu.

Velké plus vidím ve velkém potenciálu popisných částí, které byly zajímavé a nebyly jen nutnou součástí dialogů či popisů děje. Pak také oceňuji propracovanost pozadí, které odhalujeme nikoliv prostým popisným vyprávěním, ale z dialogů, z okolí a z interakcí postav.

Chtělo by to si nad takovou povídkou ještě sednout a promyslet, jestli v nastíněných situacích se hrdinové chovají reálně nebo příliš románově (a jestli nesklouzávají do kýče či červené knihovny).

Suma sumárum horší 3.

Tuax

21. 5. 2005 v 15:13:33

Zdravím

Tak a mám taky dočteno, rozečítal jsem to celkem třikrát, ne že by to bylo tak nečitelné, ae protože mi vždy došel čas, který jsem tomu mohl věnovat.

Jinak se čtením slovenštiny nemám problém, protože text čtu v podstatě automaticky česky, tak nějak se mi to samo převádí, což je fajn. Proto se omlouvám, že citace, které uvedu budou česky a ne slovensky. Tak a nyní k tomuto dílku:

Je vidět, že máš již nějaké letmé zkušenosti s psaním a že se snažíš podkreslit děj co největší barvitostí. To je prima, ale všeho s mírou. Nyní dvě ukázky pro lepší pochopení.

Například kousek od úvodu (třetí odstavec/ odsek) píšeš:

...Psal jsem dál, písmena lítala po papíře. Ukládajíc své temné myšlenky do veršů...

Ono formulace, že písmena lítala po papíře nedává moc dobrou asociaci na lad a řád, který je důležitý pro verše. Je to spíše známka chaotického psaní, než promyšleného. Po papíře mohla poletovat ruka s perem, či slova se mohla hrnout jedno za druhým, ale poletující písmena vyznívají trošku divně. Chce to občas přibrzdit a držet se při zemi, nedávat všem pasážím za každou cenu co největší atraktivitu, může se to apk vymknout kontrole a vznikne rozpor a zmatek.

A hned dále vtémže odstavci píšeš ve spojitosti s dýkami toto:

... Uchopil jsem je. Přemýšlel jsem jak dlouho jsem to už neudělal. Dlouho jsem je u sebe nenosil, v kanceláři jsem je nepotřeboval a jindy už taky nebyly potřebné. Moje prsty už neměly sílu, potřebovaly držet zbraň. Vzal jsem si je. Bylo to divné...

Zde se opět snažíš co nejvíce podbarvit situaci atmosférou a myšlenkami hlavního hrdiny, ale dopouštíš se hned několika chyb.
- 1. chybka Zbytečně překombinováváš souvětí. Stačilo uvést větu: "Dlouho jsem je u sebe nenosil, v kanceláři jsem je nepotřeboval..." ten dodatek "...a jindy už taky nebyly potřebné." už zde působí jen jako natahování a nepatřičně. Ale s natahováním máš obecně potíže, čehož je důkazem celý příspěvek. Chce si to dát na to pozor a více zjednodušit psaní.
- 2. chybkaNesmyslné fráze. Věta: "Moje prsty už neměly sílu, potřebovaly držet zbraň." je opravdu dost nesmyslná, prsty nemají vlastní vůli. Mělo to být sepsáno, že hlavní hrdina už to nevydržel, neměl sílu, potřeboval opět stisknout v prstech zbraň. Vyznělo by to daleko lépe, ale hlavně bylo by to smysluplné.
- 3. chybka Nelogičnost, špatné načasování dějů. V tomto odstavci hrdina přistoupí ke skříni a vyjme z ní dýky. Takže už je vlastní a nyní přemýšlí o tom jak dlouho je již nedržel, v podstatě si vychutnává ten pocit, že je po delším čase opět třímá v rukou. A ty provedeš čtenáře jeho myšlenkama, úvahama a pak ho necháš znovu vzít si ty dýky, které po celou dobu již drží. To je dost velký kiks v načasování dějů. V úvodu napíšeš: "...chopil jsem je..." pak o nich přemýšlíš, bez toho, že by je odložil a dodáš: "...vzal jsem si je..." Musíš uznat, že je to poměrně dost velká nelogičnost a toto se ti průběžně vyskytuje v celém tvém příběhu.

Dále už to nebudu brát takhle podrobně, chtěl jsem jen ukázat na konkrétních příkladech, chybky kterých se dopouštíš a kterým by ses měl pokud možno vyvarovat.

Hm a ještě poměrně podstatné je tom, že rozhovory by měly být rozčleněny do řádků a ne shlukovány do odstavců, působí to dosti nepřehledně. A hlavně u přímých řečí ti chybí poměrně hojně rozvíjející a doplňkové věty, které dávají hovorům větší hloubku.

Příběh sám o sobě se mi celkem líbil, má to myšlenku a dějová linie je v podstatě souvislá, přestože se stále vyvíjí a graduje. Problém byl v tom, žes děj mnohdy moc propsal, skoro až k nudě. Na druhou stranu, některé pasáže jsou zase příliš zkratkovité a málo popsané, takže i to následné překvapení je takové slabé, protože čtenář je zmaten co se to zde vlastně děje?

Shrnutí
Není to špatné, ale taky jsem se rozmýšlel mezi 2-3* a když si to procháím zpětně, tak těch chybek je tam opravdu moře a já se na rozdíl od mých předchůdců přikloním k horší známce.

Pár rad na konec
- Nastuduj si vedení dialogů atvorbu rozvíjejících a doplňkových vět. Vtháhneš tím posléze čtenáře více do děje.
- Nesnaž se hned ze začátku vést takto dlouhé, sice propracované příběhy. Začni s kratšími na kterých si vypracuj správnou techniku vedení dějů.
- V momentech kdy stupňuješ napětí se pokus vyhnout vtipným frázím, působily tam příliš rušivě.
- Pokud hrdina zaujme nějaký postoj k jiné postavě v příběhu, není zrovna nejlepší to čtenáři co chvíli opakovat. Jako třeba, že paracelsus, zde stále překvapoval hlavního hrdinu...
- Promýšlej si lépe reálie, protože fáze kdy do místnosti naběhli muži vpláští s maskami a napnutými luky, mne opravdu překvapila svou nesmyslností...
- Dávej si pozor na správné načasování jednotlivých dějů, aby ti vše do sebe zapadalo jako soukolí

Rozhodně nevěš hlavu, a pokračuj v psaní.

S přáním veselé mysli Tuax

Tristan de la Tour

21. 5. 2005 v 12:22:49

Tak se můžu přidat k té nejspíš nepočetné skupince lidí, co tohle přečetli celé... A jsem opravdu zvědavý, kolik lidí se tady ještě objeví... inu délka a slovenský jazyk jsou v tomhle případě velmi silné strašáky pro mnohé uživatele. Ovšem doufám, že se tomuhle nebudeš přizpůsobovat, jen ať se zdejší společnost hezky snaží.

Ale k povídce... co oni říct... možná sám cítíš, že tomu cosi chybí... hm... říkejme tomu třeba duše (nebo pomeranč). Celý příběh existuje spíše díky tomu, že ho někdo násilím uvěznil do slov.
Ale copak je v tom nějaká síla? Kouzlo, co nutí lidi číst? Co jim něco dává? Ať už je to pouhý náhled do autorovi mysli? Tak nějak bych na všechny tyhle věci odpověděl záporně. Ne, nic z tam není. Od povídky, která v názvu nese slovo "ironie" bych čekal nějakou velmi nosnou myšlenku, která by mě celým tím vedla... já ale na žádného takového průvodce nenarazil.

Jak už tu bylo přede mnou řečeno... někde před půlkou to začne ztrácet geometrickou řadou na zajímavosti a dá opravdu velkou práci dostat se na konec, aby člověk si mohl s oddechem přečíst "Bodka." Po pravdě mě to poslední slovo potěšilo ze všeho nejvíc.

Ale co ovšem musím říct, že co se mi hodně líbilo... byla jména... sám nevím proč...jsou takové prostě jednoduché, realistické a přitom exoticky fantasy.
Určitě bych vyzdvihl schopnost autora něco dokončit (a tato práce je toho bezpochyby jasným důkazem) a jsem si jistý, že v budoucnu se máme opravdu na co těšit.

Ještě taková maličkost... Na konci se píše jak je velsicco svázaný na stoličce ve své pracovně... o chvíli později je mu podáván dopis, který dotyčný vezme a čte ho... nevím, nějak jsem nepostřehl, kdy ho odvázali....

Závěrem: Být to Popis dobrodružství... bylo by to jistě velmi nadprůměrné dílko. Takhle je to jen jakási bezduchá povídka, která je sice výborně napsaná, ale něco důležitého v ní bohužel chybí…
Jde o prvotní dílo nového autora... a já jsem si naprosto jistý, že v budoucnu o něm ještě uslyšíme, a že se velmi snadno překoná počáteční problémy... hlavně něco lidem dát...
Jak napsal Lischai, je to mezi 2* - 3* ale po debaklu u Učitelky ČJ, mi svědomí a dušička nedovolí dát tomu podprůměrné hodnocení – tedy za 3*

Hodně štěstí příště… budu se těšit.

Tristan de la Tour

Lischai

20. 5. 2005 v 23:45:37

Tečka.
Unavený muž odloží své pero a promne si tvář. A já – po dočtení Těžké ironie – bohužel zažívám stejný pocit. Únava. Všeobjímající, čirá únava.

Tato povídka je zvláštním případem ne-zrovna-dobře napsaného díla. Ke dnu ji však táhnou jiné prvky, než bývá na tomto serveru zvykem. Jejím nejzásadnějším a nejkrutějším neduhem, je fakt, že Těžká ironie je – stručně řečeno - nuda. Což dle mého názoru ovšem není chyba ani tak autorova stylu psaní, jako celkové koncepce povídky.

Každé téma – každý nápad, se kterým autor pracuje, má nějaký potenciál, který z něho lze vytěžit. Pokud bude idea zpracovávána a ždímána déle, než jí umožňuje rámec nápadu na kterém je stavěna, ztratí šmrnc.
Píšete, kupříkladu povídku o dobrodruhovi, který temným lesem prchá před nějakým netvorem. Z tohoto tématu dokážete reálně vytěžit, řekněme 3000 znaků (což je relativně málo). Pokud ovšem budete svoji povídku natahovat řekněme do 5000 znaků, budou ty 2000 znaků o ničem někde znát.
Stejně tak je to i s intrikami. Pokud je hlavní hrdina oklamán jednou, čtenář je překvapen. Podruhé je pravděpodobně stále ještě překvapen. Ale již spíše faktem, že toho naivku zase někdo převezl, spíše než samotnou konspirační hrou. Po třetím, čtvrtém nebo pátém odhalení a následné zradě, již začne být čtenář vskutku otráven.

Doporučoval bych zkusit pracovat v menším rozsahu a zbytečně se nesnažit dílo natahovat. Projevuje se pak syndrom známý ze čtení super-dlouhých povídek Jacka Vanceho. Na dvacáté stránce jste již pochopili jeho svět, na padesáté všechny postavy a zbylých 250 stran se jen tak plácáte. (čímž se nechci Vance dotknout – kam my mu saháme) Podobnými neduhy trpěly například i kdysi legendární série příběhů Nihlathlaka z Katakomb.
Zkrátka:

Odhadnout míru a nesnažit se z povídky vytáhnout více než sama umožňuje, je velice důležité.

Co se slohových a stylistických chyb týče, jsem poněkud limitován slovenštinou. Přesto pár postřehů:
1. Někdy jsou souvětí zbytečně dělena tečkami na samostatné věty; jindy obráceně.
2. Občas se přemnoží podobné výrazy. Příkladně sloveso byl a zájmena obecně rády utíkají.
3. Je opravdu, opravdu nutné vyodstavcovat přímou řeč a používat její uvození. Jinak se v tom prakticky nedá vyznat.
Sečteno, podtrženo, je Těžká ironie dle mého názoru někde mezi 2* a 3*. (tedy čistý průměr) Vzhledem k faktu, že autor opravdu nepíše nejhůře, hodnotím zaslouženou 3*.
Jiná koncepce, Dariane, podle mě dokáže divy.

Hodně štěstí v dalším psaní.
L.

Mgr. Holger

20. 5. 2005 v 14:06:04

Příspěvek, který si vytýčil náročný úkol – vytvořit fungující intrikánskou zápletku, kdy je čtenář vtahován doděje na základě pochybností o tom, jak to je doopravdy. Autro se pustil do díla s vervou, má poměrně vyvinutý rukopis a to zejména v popisné části – jsem tomu rád, protože zejména v tomto ohledu zdejší autoři selhávají.

Nicméně zvolená látka je ošidná a autorovi se to nakonec vymstí. Intrikánské dobrodružství je sice vhodným námětem, jenže v tomto případě mám dvě podstatné výtky. První je ke značnému překombinování zápletky, která vyústí ve sled nelogičností (tudíž je povídka stravitelná zhruba do poloviny, odkdy začíná spíše hledání nesrovnalostí) a druhá výtka msěřuje k nereálnému chování některých postav, což je nejvíce patrné na chování velsicca. Jeho vedení rozhovoru v bezvýchodné situaci ve mlýně je veden způsobem, kterým by ho vedl PJ ve snaze docílit toho, aby postavy udělaly nějakou chybu proti jeho záměru (rozuměj – zabily velsicca) a on jim to následně dal sežrat a zlomyslně se jim posmíval, nikoli tedy reálnou postavou, která spíše má různé motivace, proč se udržet při životě.

Zmíněné problémy mi znesnadnily rozhodování o hodnocení dílka, protože pro mne se stalo ve druhé půli nezáživným a nastavovaným. Přesto je vidět autorova snaha a dobrý úmysl, jeho styl popisu je čtivý a pokud se mu příště podaří skloubit tento styl s brilantní zápletkou, můžeme se dočkat opravdu kvalitního zážitku.

Jde samozřejmě o nadprůměrné dílko – 3 - 4*. Vzhledem k autorovu stylu se nakonec přikoním ke 4*.

H.

Články&Eseje

Toľká irónia

Diskuze