www.Dracidoupe.cz


Články & Eseje



Lex domini

Příprava pro tisk (tisknuto 1285x)
Autor:Darian
Přidáno: 8:56:43 21.02.2007
Hlasovalo: 15
Průměrné hodnocení: 4.67

Anotace: Poviedka sa pôvodne volala „Moc“ – trošku priamočiaro, ale veľmi správne. Zmenil som to kvôli sebe. Nemám príliš rád jednoznačné názvy, odpusťte.

Noc sa prikradla do mesta. Rýchlo, akoby ju bol aj s búrkou prihnal večerný vietor. Je mi zima, hoci oheň v kozube pahltne požiera drevené polienka. Sedím v šere nad čašou vína a rozmýšľam o udalostiach, ktoré sa v uplynulých dňoch prihodili. Sled neuveriteľného šťastia. Áno, Fortuna sa na mňa usmiala a aj teraz sa zo mňa isto teší. Jej posledná skúška bude náročná, no ja ju podstúpim rád.

Nesmiem uvažovať o neúspechu. Šťastie praje odvážnym a moc bude patriť tomu, kto si ju vezme - to je zákon.

„Lucius,“ prehovoril zrazu Marco spoza môjho chrbta.

Naľakal som sa, až som nadskočil. Otáčam sa k nemu a s rozpačitým úsmevom sa snažím pôsobiť aspoň trochu vľúdne a pokojne. Ani jemu sa to však nedarí, vyzerá ustarostene a unavene. Kruhy pod jeho očami nevidím rád. Ale to sa napraví! Nebudeme už ďalej takto žiť, on už nebude takto žiť. Ak sa mi podarí všetko, čo som si predsavzal, tak...
Možno sa ma aj znova naučíš nazývať otcom, synak. Toto je len zlé obdobie, obdobie, keď musíme upriamiť svoje snaženia na ciele... a tie ciele sa naplnia. Naplnia sa, Marco! Ako dlho som už túžil, aby to bolo za nami, aby som ho tu takto nemusel vidieť: odetého v odratej tóge, ošumelého - dediča opľutého rodu, pokoreného domu.

Ale bude lepšie!

Vstávam zo stoličky, postrehol som pri tom jeho nepatrný úsmev. Chvíľu na seba len tak nemo hľadíme. Zvláštne, asi obaja nevieme nájsť vhodné slová.

„Je všetko pripravené?“ pýtam sa ja napokon.

Vyťahuje dýku a podáva mi ju. Ohromuje ma jej ťarcha. Má kožou potiahnutú rukoväť a čepeľ trochu dlhšiu, než je obvyklé. V nepravidelnom svetle, ktoré vrhajú roztopašné plamienky šantiace v kozube, si na čepeli všímam akési znaky.

Marco už zrejme naozaj nevie, čo viac by mal ešte povedať, asi preto len sucho poznamenáva: „Aj ja som si ich všimol, lenže neviem, čo znamenajú. Tú dýku som zohnal od jedného priekupníka. Vraj by mala byť na špeciálne príležitosti.“

Neviem, či mu mám poďakovať. Radšej ale nie, znelo by to morbídne. Namiesto toho pokyvujem hlavou k dverám. Je čas ísť.

Vonku je už naozajstná zima, nielen tá v mojej hlave. Tóga z nekvalitnej tkaniny ma pred krutým vetriskom len slabo chráni. Rýchlo prechádzam ulicami. Sčasti preto, že mi je chladno, ale aj kvôli tomu hnusu. Hnusu, čo panuje okolo, odpornosti, ktorú nezakryje ani noc, zápachu, ktorý neodveje vietor, nezadusí dážď. Nie, zápach chudoby drevených domov, stojacich ako légia úpadku, je silnejší. Neznesiteľne mi vráža do nosa. Znovu a znovu navodzuje to uvedomenie si: Aká potupa! Veď ja, Lucius Maximus Bratius, tu teraz žijem!

A Corneliov dom, ten je tak nádherný! Priečelie z mramoru úplne nové, svieti čistotou. Ako perla pohodlia a zámožnosti uprostred nádhernej záhrady. Tróni nad biedou vo svojom majestáte, exhibícii mamony. A vône... Vône dobrého jedla, vína, domácnosti sú pre moje zmysly snáď tou najhoršou skúškou. Dokážem to?

Uspejem, len vytrvať a nemať strach!

Som ako v polosne, ktorý som si sám navodil, len aby som nemusel naplno čeliť žiarivej realite, v ktorej som sa ocitol. Kráčam, ja v zašednutej tóge, vychudnutý, v ústrety telnatému Corneliovi, ktorý sa žoviálne opiera o zárubňu dverí. Oblečený je dobre – určite je to na mieru šitý odev z kvalitnej látky. Na tučnej červenej tvári je samá spokojnosť, smeje sa. Je to samoľúby úsmev starého bezcitného zhýralca. Dáva navidomoči fakt, že tento muž, ak niečo chce, sa nezastaví, kým to nedostane.

Už len pár krokov a budem pri ňom. Zrazu sa však predo mnou odkiaľsi vynára telesný strážca. Nie!

„Ale prosím ťa, Julus,“ so smiechom ho napomína Cornelius, „nestraš ho. Pod tou starou tógou má isto celý meč! Hádam si ho nechcel načisto prešacovať, čo?“

Strážnik sa na okamih otočil k svojmu pánovi. Áno, presne to mal v úmysle.

„Lucius predsa nie je vandrák, ale veľmi dôležitý hosť,“ pokračuje Cornelius pobavene, „a ako k takému sa k nemu budeme správať. A nože sa ešte naňho pozri: Takých by bolo treba desať, aby mi niečo spravili!“

Smeje sa vlastnému vtipu, strážnik na mňa vrhá posledný podozrievavý pohľad – z povinnosti – a uvoľňuje mi cestu. Pokračujem a po krátkom zvítaní sa s Corneliom vstupujeme do miestnosti za dverami.

Hovorí on, prevádza ma svojou sieňou a len hovorí. Nepočúvam ho, neprikladám jeho rečiam význam. Stále čosi žiada, predkladá svoje požiadavky, vysvetľuje. A už vôbec mi o tom nevraví prvý raz. Začína sa aj opakovať, no stále mu neubúda oduševnenia. Potrebuje vodu, presnejšie celý akvadukt, aby mal zabezpečené svoje podnikanie – práčovne pre chudákov. Výborne na tom zarobí. Ja mu však musím pomôcť, obhajovať jeho záujmy v senáte.

Veľkosť siene, jej prezdobenosť a spôsob, akým v nej vynikajú najdrahšie kusy nábytku a umenia - všetko patrí k nemu a jemu. Presne toto je aj spoločnou črtou pováh ľudí jemu podobných - zdôrazňovanie. Tento bývalý otrok zbohatol na obchode a musí to dať najavo. Jeho ležadlá sú pohodlné, oheň domu prívetivý. Krása všade naokolo je však len pozlátkou. Nikto sa celkom nezbaví svojich koreňov.

„Pi, Lucius,“ hovorí s arogantným úsmevom z ležadla oproti, „neboj sa, ja ho neriedim.“

Usmievam sa, nevšímam si ďalšiu narážku. Svoju čašu držím v ruke a len občas si ovlažujem pery chutným mokom. Cornelius, ten pije za oboch. Keď už dochádza víno v krčahu, zvoní na drobnom zlatom zvončeku. Pribieha mladá slúžka s dvoma až po okraj plnými. Chlípne si ju obzerá, napokon ju pri odchode ešte tľapne po zadku. Dievča sa vzďaľuje, no zostáva v sieni, keby ju pán potreboval.

„No, Lucius,“ začína po chvíli, silne si odpijúc dúšok, ,,čo si o tom myslíš?“

Mlčím.

Chvíľu na mňa nechápavo hľadí. Napokon sa pousmeje, asi chápe. Laxne – tak lenivo a pomaly, aby mi dal čas dobre si obzrieť obrovský prsteň s rubínom - dáva dievčaťu posunkom najavo, aby odišlo.

„Si tuším múdrejší, než sa o tebe vraví.“ Ešte chvíľu sa mi vyškiera do tváre.

Postupne sa mu však úsmev vytráca, keď si všíma, že moja tvár nezmäkla a jeho skoro-kompliment nezabral.

„Čo teda vravíš na moju žiadosť?“ vyderie sa napokon z neho s namrzenosťou hodnou dieťaťa.

Chce dostať odpoveď hneď, no predstiera, že čaká trpezlivo. Odpíjam z čaše, a pritom rozmýšľam, ako mu najlepšie sformulovať odpoveď, ktorú nechce počuť. Náhle predstieram znepokojenie, kladiem čašu na stolík a vstávam z ležadla.

Och, ako sa mi už núka dýka! Stačí len siahnuť do záhybu tógy. Prechádzam od ležadiel k stene. Ani mi len nevenuje pozornosť, myslí si, že mám strach, že sa nahnevá a ja upadnem do nemilosti.

Ukradomky naňho hľadím. Pamätám si až do detailov všetko, čo ma Tarquiniov zabijak naučil: kam a ako bodnúť, v akej chvíli. Dopodrobna sme rozobrali všetky situácie, ktoré nám napadli. A ja mu teraz uprene hľadím na holý krk, on o tom ani nevie. Je v mojej moci.

Usmievam sa, tentoraz naozaj. Zvyšok už bude rutina. Zrazu túžim, neviem, možno z čírej škodoradosti, hrať sa s ním ešte chvíľu tú hru na mačku a myš.

Moje odkašľanie si ho núti otočiť sa. Mľandravé, tučné telo, akoby až presiaknuté neochotou kvôli takej malichernosti čo len brvou pohnúť, robí len skúpe, trhané pohyby. Hrá to, viem s istotou, lebo sa mu nedarí zakryť stopy pochybností v tvári. Raz darmo, takí ako on sa nikdy celkom neprispôsobia – nevedia.

Zato ja viem hrať prinajmenšom dosť dobre. Náhlivo sa púšťam do chodenia po celej sieni. Moja nervozita musí, súdiac podľa jeho ľaku, vyzerať presvedčivo. Až som na ňu pyšný. Ale ešte pyšnejší som na tú svoju dokonalú reč: zajakávam sa, rozprávam prirýchlo. Jeho napätie rastie, už ani nesleduje kroky. Pohľad sklápa k zemi.

Je dokonale zmätený, sklamaný, podvedený. Doslova cítim, ako v ňom kypí hnev. Snaží sa premáhať ho, keď hovorí: „Ale ja do svojich práčovní potrebujem vodu, to isto chápeš.“

„Ale nemôžeme stavať akvadukt len kvôli tebe,“ odpovedám ja.

Pomaly sa približujem k jeho ležadlu, beriem čašu vína do ľavej ruky. Pravicou siaham pod tógu. Moje prsty o chvíľu pevne obopínajú rukoväť dýky.

Bude lepšie!, znie mi v hlave už toľkokrát opakovaná motivácia, keď sa približujem k jeho ležadlu. Hlupák, stále ma sklonený pohľad. Chvíľu sa ešte podvedome smejem tomu výjavu: Na sluchách mu hnevom bláznivo pulzujú žily, tvár má skoro purpurovú.

Napokon vravím, nesnažiac sa predstierať cynický podtón: „Som si ale istý, že my dvaja, rozumní muži, sa dohodneme na niečom inom.“

Ako zviera! Tak prchký, tak predvídateľný...

Cornelius sa pri všetkej svojej noblese a naučenom bontóne dvíha z ležadla a jeho mohutná, ťažká paprča dopadá svojou váhou moje rameno. Chce niečo povedať, v hneve formuluje slová pomaly, ťažkopádne. Isto by mu to lepšie šlo, barbarovi, v tej jeho hatlanine.

„Ty... jeden malý pätolízač! Nemysli si, že so mnou budeš zametať!“

Hra sa mi páči. Mám chuť ju zdramatizovať ešte viac. V teatrálnom geste mu tvár olievam vínom zo svojej čaše. Len v jednej krátkej chvíli, nasledujúcej po tom, sa ma chystal udrieť... Avšak, moje reflexy boli rýchlejšie. V zlomku sekundy moja pravá ruka spravila jediný smrtiaci výpad.

Hľadím na jeho tvár, ruka ešte zviera moje rameno. Je v šoku, necíti bolesť. Oči - ten mútny pohľad! Hľadí na mňa zviera, nie človek. Mal som právo ho zabiť, zabiť ho ako každú inú zver. Nemal právo byť človekom a zaberať miesto v civilizácii.

Dokonalé. Naozaj dokonalé, priznávam si, keď mu hľadím do tváre, ktorú už začína podfarbovať bieloba. Asi už viem, prečo má moja dýka dlhšiu čepeľ.

Hlúpy Cornelius, vidíš, ako si dopadol?

Dosť! Musím to skončiť. Je čas odísť. Vysmial som sa mu do tváre: „Ty otrok! Nie si nič viac. Ty sa mi chceš vyhrážať?!“

Jediný – a tiež nespočetnekrát cvičený – pohyb. Rýchly a dôrazný. Otáčam dýku – cítim, ako ním trhlo a na rukách teplo jeho krvi – a prudko ťahám rez krížom cez celú brušnú dutinu. Bezvládne telo ochabuje a padá na mňa.

S nesmiernou námahou sa dostávam z jeho zovretia. Hľadím naňho, ako leží tvárou k zemi. Trpí, v tichu počujem ledva badateľné stony - na viac sa chradnúce telo v bolesti nezmôže –, no opúšťa sa rýchlo. Takže som napokon ešte aj milosrdný.

Ten pohľad stojí za to. Je pokorený, zničený. V tejto šialenej dobe, keď moc znamená všetko, jemu nie je súdené žiť. Vyhral som. Moji patróni ma ochránia, odmenia a ovenčia mocou. No to všetko sa nebude môcť vyrovnať tejto chvíli, hoci to možno bude slávnejšie.

Hľadím na okno. Viem, že je nízko. Skočím z neho, potom krátky úsek záhrady, plot a Marco s koňmi...

***

Ostré slnko opäť neúnosne pripekalo, ďalší horúci deň skorej jesene sa chýlil k popoludniu. Canivula ho nemala vôbec ľahký: Od rána bola na nohách. Práve keď si myslela, že si na chvíľočku sadne k mise polievky, pribehla mladučká slúžka.

„Už je tu! Hosť,“ hovorila zadychčane, „ten... Páni ho čakajú.“

Nahnevane sa zdvihla zo stoličky. Isto by bola tú mladú riadne vyhrešila, pretože nemala behať po dome ako splašená. Ale vedela, že to môže počkať. Ale hosť, ten nie.

Bola zvedavá na totožnosť neznámeho. Dokonca si všimla, že sama ide k dverám rýchlejšie, ako by sa patrilo a vyžadovalo. Kto to len môže byť, že ho pán Flavius príjme aj v tomto úpeku? A prečo sú tu aj páni Tarquinius a Criscus?

Stará slúžka si ale nepripadala ani o nič múdrejšie, keď hosťovi otvorila dvere. Do vstupnej haly vstúpil muž. Bol mladý, možno dvadsaťročný, ešte veľmi útleho výzoru. Čierne vlasy mu lemovali mladícku tvár. Čierne oči hľadeli na ňu akosi bezvýrazne – nič nedávali najavo. Vedieť sa ovládať už v tak nízkom veku, to je veru obdivuhodné. Zvláštny mládenec, musela uznať, ale akosi si ho nevedela zaradiť. Celú cestu domom až do hodovnej siene, kde už boli ostatní páni usadení, si kládla otázku, kto to je.

Otvorila mu ťažké dubové dvere do hodovnej siene a pokynula, aby vstúpil. Spravil tak. Vzápätí začula hlas svojho pána – a zdravil ho prvý! – ako vraví: „Vitaj Marco, vitaj medzi nami.“

Už dávno mala zavrieť, no jej zvedavosť bola prisilná. Stála tam ako prikovaná a cez úzku štrbinku načúvala.

Pridal sa aj úlisný hlas Crisca: „Takže sme sa toho šialenca Lucia napokon zbavili. Ty si nám pomohol, Marco, a to ti my nezabudneme.“

„A vlastne si pomohol aj sebe, to isto chápeš,“ dodal Tarquinius úsečne.

Rýchlo – a hlavne potichu - zavrela dvere. V duchu si vynadala do starých zvedavých báb. Niektoré veci zo života pánov nie sú pre uši prostého človeka.

Marco Lucius Bratius stál pred trojicou usadenou na mramorových stolcoch pokojne, dosiaľ nepovedal nič. Senátori si ho premeriavali krivými pohľadmi – vedeli, že by aj ich poslal na smrť bez mihnutia oka – ako svojho otca, keď naňho namiesto s koňmi čakal s gardou -, ba možno aj vlastnou rukou zabil. Nie že by v tom bol rozdiel – tu ide len a práve o moc. A tú má ten, kto si ju vezme. To je zákon.


Chcel by som sa poďakovať za pomoc a výborné rady, ktoré si snáď človek ani nemohol nevziať k srdcu, Istafixovi a úplne prvej čitateľke Lyrii, ktorá ma povzbudila natoľko, že som bol ochotný stráviť nad touto poviedkou ešte pár bezosných nocí. Obom im veľmi ďakujem.


Hlasování

Hlasování u tohoto příspěvku bylo uzavřeno.

Vidět hlasování jednotlivých uživatelů mohou vidět pouze přihlášení uživatelé.

Diskuze

Pro přidání příspěvku do diskuze se musíte přihlásit.

příspěvků. Řadit podle .
[Další]
 
Počet zobrazených příspěvků: 11-20 / 20
Ikonka uživatele Darian    [pošta] NEW     15:43:04 22.02.2007
Čo sa týka chýb, tak sa odvážim povedať, že ja už o žiadnych neviem. Niežeby som si tak veril, ale táto poviedka prešla dobrým sitom - sám som sa jej venoval dosť dlho, takisto sa mi na gramatickú stránku pozreli Lyrie a Istafix. Takže, berúc do úvahy fakt, že to kontrolovali traja ľudia, výrazné chyby by tam nemali byť.

Quicci: Príbeh v súčasnej podobe je fikciou. Inšpirovať som sa nechal jedným záznamom zo starých Pompejí, kde sa to odohralo v trochu kľudnejšom duchu - spomínaný bývalý otrok len nedostal, čo chcel, pointa bola v tom akvadukte a šlo tam ešte len o voľby do senátu. Ostatného som sa už nedržal. Ako som pochopil, spomínaný záznam mal ukázať hlavne skorumpovanosť rímskej spoločnosti, ja som sa vrhol do samého jadra politiky - boja o moc.

Neodvážim sa povedať, do akej miery som dodržal reálie. V každom prípade som sa snažil netápať, preto som zvolil podfarbenie fantáziou. Možno trocha alibisticky: Je vždy lepšie sa odvolávať na obrazotvornosť, než na niečo, o čom človek nemusí mať tak presné informácie. Preto som nechcel "zabŕdať" do histórie - necítim sa na to natoľko znalý a kompetentný, aby som neriskoval, že ju nebudem hyzdiť.

Každopádne som rád, že Ťa moja poviedka pobavila. Dúfam, že som poskytol dostačujúcu odpoveď.

Thrall: Nechcem Ti krivdiť, ale pokiaľ ma Shelagh pravdu, tak vedz, že sa mi Tvoj prístup - a nielen k môjmu dielu - rozhodne nepáči.
Kvôli podobným "hodnotiteľom" totiž človek musí dlho uvažovať, či má zmysel sem prispievať. O tomto som sa rozprával už s viacerými autormi - takéto správanie proste veľmi zamrzí. Necítim sa na nejaký formát, čo sa týka písania, aby som sa mohol vyjadrovať, no viem aspoň to, že dobre mierená spätná väzba poteší každého autora.

Ikonka uživatele Shelagh    [pošta] NEW     14:26:51 22.02.2007
Thral Hlavoštěp: -1 rep. za stejné zkopírované diskuse ke třem za sebou jdoucím příspěvkům. Toto dílo jsi pravděpodobně ani nečetl, stejné podezření mám i u ostatních.

Ikonka uživatele Quicci    [pošta] NEW     12:27:10 22.02.2007
Ave Darian. Magnifica fabula.

Z tejto poviedky na mňa dýchol staroveký Rím.
A tiež som sa spýtal či sa ten príbeh niekde nestal?!!

ďakujem, toto je najlepšia poviedka ktorú som čítal v poslednom čase :o)
Q.

Rotrigo, Thrall - gramatické chyby tu NIE SÚ - ako to že sa vy vôbec ozývate...?! šak ani po slovensky.... (/flame off)

Ikonka uživatele Thrall Hlavoštěp    [pošta] reputace: -1
Shelagh: -1
NEW     10:18:56 22.02.2007
Povídka se mi líbila.
Příběh byl vystavěn na dobré pointě a zajímavé zápletce. Kladně oceňuji i vzrůstající gradaci díla.
Gramatických chyb zde bylo minimálně.
Ode mně to bude za 4*

Ikonka uživatele Rotrigo    [pošta] NEW     14:05:22 21.02.2007
Shelag a Darian:
Svůj diskuzní přísěvek nemůžu obohatit o pravopisné chyby, jelikož slovenštině moc nerozumím.
Ale jinak je to úplně geniální. Povídka se mi líbí, anotace je taky dobrá. :)


5*

Ikonka uživatele Istafix    [pošta] reputace: 1
Shelagh: +1
NEW     13:49:46 21.02.2007
Pre Dariana tento komentár nebude ničím novým, možno však poslúži ako dobrá návnada pre ostatných čitateľov.

Darian,

čo sa týka pravopisu, úroveň tvojho prejavu je veľmi vysoká. Páčilo by sa mi, porovnať nejaké tvoje práce s obdobným písomným prejavom tvojich rovesníkov:)
K obsahu: V súvislosti s tým, ako sa dej na začiatku rozohrával sa ma zmocnili obavy, že dej bude príliš priehľadný. Opak je pravdou – záver ma príjemne prekvapil. Spôsob, akým odvádzaš podozrenie od Marca sa mi pozdáva. Naznačením veľmi kladného vzťahu Lucia k synovi prinútiš čitateľa myslieť si, že je to kladná a dôveryhodná postava, pritom však neklameš, pretože neobjasňuješ nič z toho, čo si myslí Marco samotný. To bolo dobré – preto aj záver vyznieva dobre.
Štýl je tiež na úrovni. Píšeš dobre rozprávačsky, nie rozvláčne... pár scén pred vraždou dosahuješ dobrú gradáciu a dynamiku, napriek tomu, že sa fyzicky takmer nič nedeje.
Dobrá lyrika. Obzvlášť sa mi páčila lyrika týchto častí:

Hnusu, čo panuje okolo, odpornosti, ktorú nezakryje ani noc, zápachu, ktorý neodveje vietor, nezadusí dážď. Nie, zápach chudoby drevených domov, stojacich ako légia úpadku, je silnejší.

A Corneliov dom, ten je tak nádherný! Priečelie z mramoru úplne nové, svieti čistotou. Ako perla pohodlia a zámožnosti uprostred nádhernej záhrady. Tróni nad biedou vo svojom majestáte, exhibícii mamony.

Exhibícia mamony je super výraz:)

No a predsa len jedna výhrada. Netýka sa vlastne ani tak poviedky samotnej, ako intencie, uverejniť ju na drd.cz. Ide prakticky o to isté, čo som vyčítal Lyriinej poviedke Deus vult!:

Tou spomínanou chybou vlastne ani nie je niečo, čo v poviedke je a nemalo by, ale práve naopak - niečo mi v nej chýba. Táto poviedka neuspokojila moje očakávania, očakávania, ktoré mi ale prirodzene vyvstávajú pri poviedke uverejnenej v ČaE na drd.cz. Chýbal mi prvok fantastična, spojivko s DrD.
Chápem, že tematický záber prác uverejňovaných v ČaE už prešiel nejakým vývojom a nedrží sa úzkostlivo v mantineloch DrD, ale zdá sa, že oslabovanie fantastiky pomaly, pomaličky postupne vedie k zámene fantastiky s jej klasickými sprievodnými kulisami - chronotopom, základnou fabulárnou osnovou, exotickými latinoidnými či orientálnymi menami a názvami či historickou témou. Táto poviedka je pre mňa dôkazom tohoto procesu.
Keď som dočítal, vyvstali vo mne okrem výrazných pozitívnych dojmov i otázky ako "A kde je tá fantastika? Nejaká mágia? Kde je to nadprirodzené?" Milá Lyrie, možno ti krivdím a tvoja poviedka fantastické motívy obsahuje, ak je však tak, sú na môj vkus skrátka málo výrazné a tento fakt mi, tak či onak, kazil čitateľský zážitok.


Tvoja poviedka podľa mňa nemá fantasy, ale historickú tému. Opakujem, nie je to chyba ako taká, ale možno by si mal pouvažovať o uverejnení na inom serveri.

Ako celok je poviedka veľmi dobré čítanie (pozri hodnotenie).

Ikonka uživatele Istafix    [pošta] NEW     13:42:07 21.02.2007
Darian: Mútny - synonymný s kalný? A "nože" je pobádacia častica, synonymná s "poďme", "poďho" a pod.

Ikonka uživatele Lyrie    [pošta] reputace: 1
Shelagh: +1
NEW     12:12:17 21.02.2007
Moc hezká povídka o cestě za mocí. Když jsem ji četla poprvé, myslela jsem, že Darian vypráví příběh, který se skutečně stal, natolik mi jeho dílo přijde věrohodné.

Zchudlý senátor - patrně z nějaké vyšší společenské vrsty - příliš hrdý a pyšný, jemuž se příčí představa, že by měl posloužit propuštěnému otroku coby vyjednavač. Pohrdá jím pro jeho malost, hrubost, pro bohatý dům a bohaté vybavení. Už jen to se zdá být dobrou záminkou pro vraždu, ale v pozadí se promítá ještě jiný motiv, temnější a děsivější. Lucius - aniž si to uvědomuje - přijímá nabídku na odstranění Cornelia z rukou vlastního syna, který ale sleduje své vlastní zájmy.

Zatímco Lucius touží po návratu své moci, bohatství a úcty, která mu jako senátorovi po právu náleží, a touží vytvořit pro syna lepší životní podmínky, aby nemusel žít v bídě, Marco sleduje svůj vlastní cíl. Využije otcovy nenávisti ke Corneliovi a nakonec využije i Lucia, přes jehož mrtvolu se dostane do úzkého kruhu mocných. Do toho samého kruhu, který si přál otcovu smrt.

Krutý příběh, realistický, věřím, že se klidně mohl stát.

Hodnotím velice kladně. Jen více takových povídek.:-)

Lyrie

Ikonka uživatele Darian    [pošta] NEW     10:38:30 21.02.2007
1. Nie, má byť "tróni".
Podstatné meno je trón, prídavné trónny, sloveso s nedokonavým vidom je práve tróni.

2. Toto je veľmi zaujímavé, ale tu je rozdiel medzi slovenčinou a češtinou:
U nás je "manona / -y" rodu ženského.

3. "Nože"je častica. Nepovedal by som, že sa dá tak ľahko preložiť. Možno by sa šla celkom obstojne nahradiť slovíčkom "teda", ale nie v každej situácii.

4. Má tam byť mútny. Len som teraz som sa dostal do pomykova, pretože neviem český ekvivalent tohoto slova :-).
Skúsim to opisne: Napríklad špinavá voda, keď cez ňu hľadíme, je mútna - nie celkom cez ňu vidno napríklad na dno bazéna. Antonymom je slovo priezračný. Uf, naozaj sa z tohto neviem vykoktať :-), prepáčte.

Ikonka uživatele Shelagh    [pošta] NEW     8:56:43 21.02.2007
Pěkná studie cesty za mocí, s jejími pády a vzestupy po hřbetech mrtvých.

Mám několik dotazů, maličkostí, které mi rozšíří obzor slovenštiny:
1. „Tróni nad biedou...“ – nemá být nad „o“ vokáň? (A dá se vůbec na našem serveru psát?)
2. „exhibícii mamony“ – v češtině je mamon rodu mužského, ve slovenštině ženského?
3. „A nože sa ešte naňho pozri“ – co znamená v tomto případě slovo „nože“? Nemůžu najít český ekvivalent...
4. „ten mútny pohľad“ – není tam překlep – smútny?

Jinak opět vynikající slovenská povídka, která si zaslouží plný počet.

[Další]
 


Soutěže
O Hlavu Zlatého Draka


News
Aktuality
Novinky
Bugfix


Vzhled
Family Silver
Historic
Simple Ancient Dark
Simple Ancient Light
Simple Evolved Dark
Simple Evolved Light
Timmothy Gold


Komunikace
9 přihlášených uživatelů
 
Chat (0 online)
Moudrá Sova
Fórum
Ankety


Control
Registrace
Nick:
Heslo:
 
Zapomněl jsem heslo


Doupě jinde
Na PragoConu
last.fm
Facebook

Vygenerováno za 0.79576587677002 sekund.
© 2002 - 2009 Almad a James Timqui, design © 2002 by Almad.
DrD, Dračí doupě a Altar jsou ochranné známky společnosti ALTAR
Všechna práva vyhrazena. Žádná část těchto stránek nesmí být reprodukována, publikována ani jinak
využita bez svolení Redakce serveru DraciDoupe.cz nebo svolení autorů jednotlivých příspěvků.
Novinky je možné sledovat pomocí RSS kanálu. Toto je verze 1.
Verze 2 je v přípravě a vývoj můžete sledovat na informačních stránkách