Exsecratio
| Autor: | Evermore |
|---|---|
| Přidáno: | |
| Hlasovalo: | 5 |
Ticho.
To zlé ticho, ktoré nikdy neveští nič dobré. To ticho pred búrkou. To ticho, po ktorom toľko túžime, no vôbec ho skutočne nechceme. To ticho zrazu prelomí zvuk. Zvuk otvárajúcich sa dverí do prázdnej tmavej miestnosti s dvoma oknami, v ktorej strede sedí na zemi mladá pôvabná žena. Organizmus ženy sa uskromnil len na vnímanie základných vnemov. Zvuk. Zvuk krokov. Zvuk sa šíril odo dverí až k žene. "Rienne Alesco." oslovil ju muž, ktorý práve vošiel. Jeho hlas bol chladný akoby človek ucítil vánok mrazivého zimného vetra. Muž bol v stredných rokoch a mal krátke šedivé vlasy. Rienne vytušila o koho ide. Postavila sa a otočila. Jej obavy sa vyplnili. Pohľad na vysokého čiernovlasého staršieho muža v plášti ju zarazil. Nedokázala sa ani pohnúť. Z tohto muža nevyžaroval život, radosť alebo nádej. Smrť. Prostá a chladivá.
"Potrebuješ ma..."
"Ani náhodou."
"...len o tom ešte ani nevieš." dodal a kútikom úst sa pousmial.
"Nikdy."
"Sama si ma zavolala."
"Nikdy."
Muž sa rozosmial. Bol to nezdravý smiech. Nie zlý ani zákerný alebo démonický. Skrátka abnormálny.
"Si smrť. Môj čas, ale ešte nenastal. Ja krvavú zmluvu nepodpíšem."
"Krvavú zmluvu? Zmluvu s Diablom? Moja drahá, však ale ty pletieš piate cez deviate. Ja nie som démon. Démoni nie sú veční, ja áno. Démoni pochádzajú z nižších sfér pekla, to nie je moja parketa."
"Čo potom si?"
Znovu sa zasmial. "Však si to sama povedala. Som smrť. Najčistejšia vo svojej podstate. Prostá smrť. Smrť, ktorá nemá pravidlá ani zákony. Smrť, ktorú neoklameš ani neukecáš. Smrť nie je negatívna vec, ktorej je treba sa báť či už vieš čo bude potom alebo nie. Proste smrť."
"Ako zistím, že nie si skrátka jeden z tých čo ma chcú zabiť?"
"Však to sama vieš."
Neistota. Tvrdý výcvik zvíťazil nad rozumom. Pravou rukou vytasila úzky ostrý mečík a zahnala sa.
Tma. Neistota. Strach.
Mal pravdu? Kde je? Kde som? Prečo je za mnou Smrť? A ďalšie z otázok, ktoré sa jej naskytovali. Znovu to ticho. Zneisťujúce ticho. Pocit samoty a beznádeje. Ticho zrazu prelomí zvuk a všetko sa vyjasní.
"Ty si si myslela, že ma zabiješ?"
"Ja... Nie, to len.. Zvyk z výcviku. Prišlo to automaticky a zrazu som neovládala plne svoje telo."
"Ach. To nebol výcvik, ale strach z toho, že nevieš, čo bude."
"Ale ja som ešte mladá, môj čas ešte nenastal."
"Ako to ty môžeš vedieť? Viem to len ja a ja ti to zatiaľ nepoviem."
"Aké to je vedieť kto kedy zomrie? Musí toho byt veľa."
"Ale ja to neviem dopredu. Zrazu len ucítim, že ma niekde je potreba. Už to robím dlho, tak som si zvykol, respektíve večne." V jeho tvári bolo vidno menší úsmev.
"Ako ťa mám vlastne volať?"
"Mám mnoho mien, rôzne kultúry používajú rôzne mená. No volaj ma Correo."
"Aké je byť večný?"
"Nie je to také svetoborné ako sa na prvý pohľad zdá. Z istého uhlu pohľadu to je rovnaké ako život."
"Načo si za mnou vlastne prišiel?"
"Sama si ma zavolala. Začína ťa ťažiť pocit, že si ukončila stovky životov."
Jej výraz v tvári začal byť bledší a bledší. "Ťažko som vyrastala a život ma zachytil. Zabíjala som za peniaze, potom pre česť a nakoniec pre zásteru vyššieho dobra. No nič z toho nie je dôvod. Zmenila by som svoj život no zjavne je na to už neskoro."
"Nikdy si nerobila nič pre dobro. Nemáš to v krvi. Keby si ale nekromanciu v krvi nemala nedokázala by si privolať anjela smrti."
"Ja... Čo... Moja krv... Čo o nej vieš?"
"Môžem ti ukázať všetko o tom, čím byt môžeš, kto boli tvoji predkovia a čím by si bola keby si niektoré významné veci spravila inak. Stačí len chcieť. Ale aby si nebola sklamaná."
"Ukáž mi, kto sú moji predkovia."
"Ako myslíš."
Tma. Nie zneisťujúca tma. Ale tma, po ktorej nastane to, čo dlho očakávame. Človek by sa chcel prebrať, ale to nie je v jeho moci. Nedočkavosť. Zvedavosť. Túžba po poznaní pravdy. Roky žijúce v nevedomosti a nakoniec sa predsa dozvie pravdu. Ale čo to povedal: aby si nebola sklamaná. Obavy. Čo ak to nebude nič dobré? Žiť s pocitom hanby celý zvyšok života? Nerozhodnosť nad túžbou po odpovediach. No už je neskoro. Teraz už len dúfať... a čakať.
Veľká zmena svetla dočasne ochromila Rienne zrak. Zprva sa jej zlievali farby, no po chvíli to prestalo. Začala registrovať obrysy, až nakoniec videla úplne normálne. Nachádzali sa v jednom vnútrozemskom mestečku. Ihneď si uvedomila kde je. "Tu som vyrástla."
"Samozrejme, rovnako ako tvoj otec."
"Môj otec..." povzdychla si.
"Toto je len odraz spomienok, nikto nás nebude vidieť ani cítiť. Za to stoj pri mne a všetko sa nám ukáže."
Poslúchla. Stála pri ňom, kým ulicou neprešiel muž v dlhom čiernom plášti s kapucňou.
"Ideme." zavelil Correo a vydal sa cez ulicu za mužom. Prešli cez niekoľko ulíc, až vyšli na koniec mesta. Tam muž v plášti zastal a pozoroval dvoch hádajúcich sa chlapcov. Stáli oproti sebe a hádali sa o novo-nájdený prsteň. Obaja si ho chceli nechať len pre seba. Jeden chlapec bol nižší, tenší a mal krátke tmavé vlasy. Druhý bol naopak väčší a mal dlhé hnedé vlasy. Väčší chlapec odstrčil menšieho na zem, zobral si prsteň a dal sa na cestu do mesta. Nižší sa postavil a hnev sa v ňom hromadil. Nedokázal s tým, ale nič spraviť. Len stáť a preklínať ho. No prsteň späť nedostane. Ruky zaťal do pästí a hneval sa. Staršiemu chlapcovi sa podlomili kolená a padol na zem, no nepostavil sa. Menší k nemu pribehol a uvidel čo mu je. Ležal tam len tak s bledým hrôzostrašným výrazom v tvári. Chlapec sa zľakol, no prsteň mu zobral. Tu k nemu podišiel muž v plášti, položil mu ruku na plece a prehovoril k nemu.
"Tu tvoj otec po prvýkrát zabil. Mal len 9 rokov, no ohromnú silu nekromanta. Takéto prípady sa rodia tiež, no málo a väčšinou nedokážu prehovoriť ani slovo, no keby prišlo k niečomu zlému, tak by sa hneď ukázali. Takí sa ale dlhého veku nedožijú. Buď zomrú lebo o nich nikto nebude stáť alebo ich niekto pre ich schopnosti zabije. Tvoj otec bol ako každý iný chlapec až na jednu vec. Na ňom si moc vybrala tiež svoju daň - bol autista. Plne uzavretý len do svojho vnútra, no rozum a logické myslenie mal úžasné. Škoda, že to nikdy poriadne neprejavil. Ohromne sa stránil ľudí. Od tohto momentu sa zlepšoval v nekromancii. Jeho majstri mu dali meno Ettadan, lebo nevedeli ako sa volá a z neho to nedostali. Stal sa z neho jeden z najsilnejších. No nestál na nikoho strane. Našiel si ženu a žil pokojným životom. Ona jediná mu rozumela a predpokladám, že jej veľa povedal. A všetko sa skončilo v jeden deň. Ettadan šiel po meste a všimol si, že mesto je príliš pokojné. Začal vraždiť, vyvolávať a mučiť len tak. Chcel vniesť rovnováhu síl do sveta. Možno trochu tvrdým spôsobom, ale vniesol. Zomrelo mnoho ľudí, kým ho zastavili. Zabil ho Yar-Azash Alkazar, jeden zo žijúcich legiend, jeden z najobávanejších lovcov."
"Ach," povzdychla si, "myslím, že už rozumiem čo si myslel tým, že mám zlo v krvi, ale mňa jeho autizmus nijako nepoznačil. Ako to?"
"Ty si sa podala na svoju matku a tá zomrela pri pôrode."
"Myslím, že som videla dosť."
"Ako si praješ."
Tma. Žiaľ. Roky strávené ničením zla boli len zakrytím takzvaného vyrovnávania rovnováhy síl. Teraz už vie prečo ju ovládali niekedy záchvaty krvilačnosti a pomsty. Späť v miestnosti, kúzlo pominulo.
"Viem čo ta ťaží na srdci. Kúzlo tvojho otca o tom, že nesmieš zradiť krv."
"Ale však si povedal, že som sa správala podľa povahy môjho otca. Tak ako to?"
"Bude to pre teba ťažšie ako skutočnosť kto tvoj otec bol, no inak sa z toho nedostaneš. Musíš to vedieť. Tvoja posledná obeť,"
"Morgish Veeristo." dokončila Rienne.
"Morgish Alesco," opravil ju, "tvoj brat."
Rienne zbledla a slzy sa jej nahrnuli do oči. Nedokázala stáť a tak sa pomaly zosunula na zem.
"Pochopiteľne si o tom nevedela. Nikto o tom nemal vedieť. Vaša matka chcela, aby žil úplne normálny život. Ty si sa narodila rok predtým, ako zomrel tvoj otec čiže si si mohla pamätať niečo o nich, no vyrástla si v úplne inej rodine a tak si na to zabudla."
Smútok. Beznádej. Vôbec nevedela čo bude ďalej, ale ani ju to nezaujímalo. Vnímala len prítomnosť a prestala sa zaoberať myšlienkami minulosti a budúcnosti. Len tak na ňu nedopadne otcova moc. Potlačila slzy a vstala. Všimla si jeden zaujímavý úkaz.
"Ty vôbec neodrážaš tieň. Ako to?"
"Ja nie som živý, netvoria ma kosti a koža."
"Ale počuť tvoje kroky."
"To je len ilúzia. Ľahšie ma vnímaš, keď vyzerám a správam sa ako jeden z tvojich."
"Ako vyzerá boh?"
"To neviem. S otázkou božej existencie nie som o nič ďalej ako vy. Ja len viem, čo bude potom."
"Keďže si nehmotný, nemôžem sa ťa dotknúť?"
"To neurobíš. Ak sa ma dotkneš nie je už cesta späť. Keď niekto umiera, podám mu ruku a zoberiem si ho. Už by si sa nikdy nevrátila do tohto sveta, ale to ty neurobíš."
"Keď niekto umrie, uvidí boha?"
"To ja neviem. Nikdy som neumrel. Ja som nebol tam, kam všetci raz odídu. Som uväznený medzi dvoma svetmi."
"Ty poznáš budúcnosť?"
"Dá sa to tak povedať, no veľmi ma nezaujíma. Mám radšej to tajomno. I keď niekedy sa mi to zíde."
"Aká je moja budúcnosť?"
"To ti povedať nesmiem a ani to vedieť nechci, pretože by si prišla o ten krásny pocit tajomna. Neskôr by si si to zazlievala."
"Hovoril si, že som ťa privolala? Ako?"
"Potrebovala si ma. Chcela si odpovede na otázky, ktoré ti nedá nikto okrem mňa."
"Však hovoríš, že tajomnosť je dobrá."
"Tajomnosť, nie nevedomosť."
"Čo mám teraz robiť?"
"Čo len chceš, zmeniť svoj život dokážeš aj k dobrému, ale bude to veľmi náročné."
"Chcem ísť s tebou."
"To neurobíš, lebo to skutočne nechceš. Tým som si istý."
"A čo bude teraz?"
"Ja pôjdem tam, kde je ma potreba a ty sa vrátiš do svojho rodného mesta, ale viac ti nepoviem, lebo by som ti zmaril to krásne spomínané tajomno." povedal a kútikom úst sa pousmial.
"Takže sa už nestretneme?"
"Kým nenadíde tvoj čas."
Čo teraz? Vrátiť sa domov? Áno, vrátim sa a začnem nový život. Nikoho tam vlastne nepoznám. Nerozhodnosť. Pôjdem tam kam moji rodičia.
Correo sa otočil na pätách a vykročil ku dverám. V pol ceste ho zastavil pocit. On cítil. Dotyk. Teplo. Teplo ľudského tela. Teplo Rienninej ruky dotýkajúcej sa tej jeho. Obaja vedeli, čo to znamená. Nie je cesta späť.
"Nikdy som pri tebe skutočne nevedel, čo urobíš. U teba zatiaľ jedinej nedokážem predpovedať budúcnosť. Mohol som len odhadovať. A ty si to spravila. Prečo?"
"Neexistuje vec, čo by ma na tomto svete naďalej držala."
"Poď, rodičia ťa čakajú."
Ruku v ruke vykročili smerom ku dverám. Vstúpili do tmy. Splynuli s ňou.
Tma.
Ticho.
Diskuze
Hlavní kámen úrazu je pro mě nejspíš absence nějakého osvětlení charakteru hlavní postavy. Čtenář (nebo alespoň já) nemá většinou moc rád, když se něco děje a on neví, proč se to děje. Tohle mi vadilo i přesto, že něco malá bylo odkryto v v průběhu (dcera nekromanta, šlus).
Další a možná spíš větší kámen spočívá v tom, že ti prostě nevěřím. Rozuměj, to, jak jsi to napsal, z toho pro mě dělá jen suchá písmena na papíře (v našem případě na monitoru).
Kvůli těmhle dvěma aspektům se ti (alespoň pro mě) nepovedlo vytvořit pro tvoji povídku atmosféru, která je ve většině případů (nebo spíš vždy) pro čtenáře rozhodující. Podle toho, jak na člověka příběh působí, je hodnocen.
Další problém, jenž nějakou atmosféru podkopává, je pravopis. Člověk se nemůže začíst do něčeho, co ho každou chvíli vyruší nějakou chybou (ať stylistickou nebo pravopisnou).
Za mě by to bylo za horší **.
Milý Evermore,
oslovím Ťa takto priamo, i keď to v kritikách nezvyknem, lebo dúfam, že si z mojich slov niečo vezmeš. Na Tvoju poviedku som sa pozrel nielen z umeleckého hľadiska, ale venoval som nejakú tú chvíľku i analýze „technickej stránky“, teda pravopisu, štylizácii a výberu slov. Je mi totiž jasné, že Ti to niekto iný na tomto serveri ťažko poskytne, keďže slovenských autorov u nás ubúda, no a, žiaľ, je stále menej českých čitateľov, ktorí by boli ochotní „prelúskať“ sa cez slovenčinu.
Budem k Tebe úprimný: pravopis vôbec neovládaš a s textom si si evidentne nedal z tohto hľadiska veľa práce. Máš tam totiž aj preklepy, ktoré word opravuje sám („byt“ namiesto byť a pod.). Ďalej len tak výberovo vymenujem pravopisné javy, ktoré si uplatnil zle: čiarky (chýba Ti ich tam okolo 30, a to je neprípustné), úvodzovky a priama reč (pozri moje príspevky o pravopise pod poviedkou Modrá Ruža), typografia (ako sa píšu medzery okolo interpunkčných znamienok) a veľké písmená (opäť, ako už vravela Shelagh, pozri príspevky pod Modrou Ružou). To je málo javov, ale zato chýb požehnane.
Tvoja štylizácia je plynulá, ak by sme odhliadli od chýb, dobre čitateľná, ale má výrazné nedostatky. Používaš nesprávne slová, napríklad českú väzbu „je treba“, aj keď v slovenčine sa pri slove treba (konkrétne ide o špeciálny druh príslovky) sponové slove byť používa iba v minulom a budúcom čase, takže to máme napr. treba urobiť, ale bolo treba urobiť a bude treba urobiť. „Je ma potreba“ je takisto česká fráza, v slovenčine by som ako ekvivalent poradil je potrebné/nutné, aby..., potrebujem a pod. Ďalej zbytočne nadužívaš ukazovacie zámená – to, tejto, takejto atď. Príliš často sa Ti opakuje spojka „však“, keď niečo vysvetľuješ – synonymné sú spojky veď, predsa, lebo veď, a veď a iné. Máš tam aj veľa nesprávnych väzieb a ďalšie nesprávne slová, výrazy, zlé skloňovania a tak, lenže ja nemám čas to zas až tak podrobne analyzovať.
Ďalšia pripomienka sa týka štýlu autorskej reči a je na pomedzí štylistickej a literárnej stránky. Rozprávač aj postavy toho hovoria veľa, ale v skutočnosti toho veľa nepovedia – a ešte sa pritom tvária strašne dôležito. Používaš opakovacie syntaktické konštrukcie, osamotené vetné členy, skrátka prostriedky na zvýšenie expresivity výrazu. Lenže, Evermore, predstav si, že by za Tebou prišiel kamarát a povedal Ti: „Včera, teda v ten deň pred dneškom, v deň, ktorý sa stal najdôležitejším dňom v mojom živote, v deň, keď som si konečne uvedomil, že som muž, teda úplný chlap, že mám v našej rodine nejaké práva – tak práve v tento deň si so mnou otec vypil pivo.“ Neviem, ako Ty, ale ja by som mu asi dal po papuli. Čisto preventívne, lebo takto ľudia nerozprávajú. Teda takýto štýl, či ako to nazývať, je zaujímavý, prispieva ku gradácii, ale aj veľa dobrého škodí.
Čo sa týka hodnotenia príbehu, zhrniem to do niekoľkých viet. Je to neprirodzené, aj keď sa to odohráva v nadprirodzenej situácii. Postavy nie sú ocharakterizované a buď nič nehovoria (alebo nič, čo by stálo za to), alebo za nich hovorí autor. To už sa Ti snažil naznačiť axel, ja to len rozviniem: vodíš čitateľa „za ručičku“, nedávaš mu priestor na domýšľanie (napríklad si fatálne podcenil opis), ignoruješ zdanlivo závažné motívy (nekromantsvto hlavnej postavy, pôvod postavy – pri pôrode ktorého dieťaťa matka umrela, aby to malo zmysel? a pod.), prehliadaš nelogickosti, zavádzaš (pán Smrtiak nevedel odhadnúť Rhiennu, fajn, ale prečo?). Príbeh nerozvíjaš v jednej línii, ale preskakuješ, kde sa Ti to hodí a objavujú sa Ti absurdity ako „Ty si sa podala na svoju matku a tá zomrela pri pôrode“, kde sa v jednej vete z príbehového hľadiska spájajú dve úplne odlišné veci. A takých „skokových“ viet je v príbehu viac. Zhrnuté: zaujímavý náznak v expozícii (rozhovor nekromanta so Smrťou), ale inak nič – len rétorika, prázdne frázy a nevyužitý potenciál.
Túto poviedku Ti už ale nebudem hodnotiť, lebo by som hodnotil veľmi nízko a už by to nebolo fér vzhľadom na to, že o dva týždne sa už uzatvára hlasovanie.
No a aby som nezostal len pri kritizovaní, dovolím si dať Ti do pozornosti niekoľko kníh, ktoré by Ti do budúcnosti pri písaní mohli pomôcť:
V prvom rade – a ako soľ – potrebuješ Pravidlá slovenského pravopisu, teda: Pravidlá slovenského pravopisu. 3., upravené a doplnené vydanie. Red. M. Považaj. Bratislava: Veda 2000. Tie ale náš jazykovedný ústav poskytuje aj zadarmo na adrese: http://www.juls.savba.sk/ediela/psp2000/psp.pdf. Je to výkladová časť, slovník je ale tiež na webe – aj s inými slovníkmi slovenčiny, ktoré sa Ti tiež zídu – na http://slovnik.juls.savba.sk/.
Ďalej ešte existuje pravopisná príručka s názvom Príručka slovenského pravopisu pre školy a prax, jej údaje sú: RIPKA, Ivor – IMRICHOVÁ, Mária – SKLADANÁ, Jana: Príručka slovenského pravopisu pre školy a prax. Bratislava: OTTOVO NAKLADATEĽSTVO 2006. ISBN 80-969159-1-6. Máš v nej to, čo v PSP, ale je tam aj podrobnejšie vysvetľovaná gramatika, hlavne morfológia (prehľad slovných druhov).
No a rady, čo sa týka samotnej literatúry, ja neveľmi rád dávam. Niektorí tvrdia, že človek sa potrebuje rozpísať, ja si ale myslím, že vedieť písať nestačí – človek musí mať aj o čom písať. No a prekliatím našej mladosti je, že my nemáme o čom inom písať než väčšinou o tom, čo sme čítali. Takže veľa čítaj a píš a uč sa.
Páni, keď sa nad tým teraz trocha empaticky zamyslím, tak si o mne musíš myslieť, že som kretén. Vedz ale, že mám lepšie veci na práci než po internete kdekoho zotierať a navážať sa doňho. Išlo mi o to, aby som Ti poskytol spätnú väzbu, na základe ktorej by som Ťa trocha usmernil v ďalšej literárnej tvorbe. Chcel som len pomôcť, a ak som miestami príliš ostrý, radím Ti, aby si si na to zvykol – skutoční literárni kritici sú ešte ostrejší.
Mne osobne sa Exsecratio celkom pacilo...ma sice par chyb nad ktorymi som sa zamyslel ked som si precital komentare,hlavne mi chybal blizsi popis Rienne.
Forma pisania mi dost pripomina Xichtov styl(napr. Prechadzka s duchom ohna), caste pouzivanie jednoslovnych viet,ale mne osobne sa ta forma rozhodne paci. Niekedy to moze velmi vyrazne prispiet ku gradovaniu deja,zvysovaniu atmosfery. Tiez sa mi pacilo to ze tam bolo viac dialogov ako opisnych pasazi.
A prikladam sa k Sh ze niektore casti tu dost sluzia iba ako vypln,ako take mierne natahovanie nech to nie je prilis kratke.
celkovo to podla mna nebolo az tak zle.3*
Axel: najskôr to tam dám, ale ešte to bude trvať kým to dokončím, ale potom ti teda dám vedieť...
Evermore: Naní zač;-)
Já také nejsem fanoušek klasických happyendů, ale jak říkám, chce to přiblížit čtenářovi hrdinu - vsunout tam něco, proč si ho oblíbíme apod.;-)
Ta tvoje chystaná věc zní zajímavě. Nevím, jestli jsi měl Exsecratio v Moudré Sově, po pravdě, moc ji nesleduju - stejně mám málokdy co poradit, ale pokud dáš to chystané do MS, dej mi vědět.
Axel: Jo presne som pochopil na čo narážaš a asi máš pravdu no dakde začať treba a ja proste nemám rád happyendovky :-D momentálne mám rozpracovanú novú vec a to pohľad na vec z troch absolútne odlyšných osôb. Najskôr si z kritík poberem čo sa dá a toto nové v tomto páde vylepším. Každopádne skôr diky za kritiku, lebo si mi ju pekne podrobne rozpísal tak viem čo zmeniť.
..ever..
Zdravím, milý Evermore,
nevím, kde začít, proto navážu na Sh. - také jsem si všímal pasáží, kde se povídka nikam neposouvala, kde jsi přešlapoval na místě.
Já osobně mám rád pasáže, kde se "nic neděje", v této povídce na mě bohužel to přešlapování působilo tak, že se nic nedělo (bez uvozovek). To, co mám totiž rád, jsou pasáže, kde autor zastaví děj na úkor gradování atmosféry. Pak se stává, že postava jen udělala krok na večerní procházce lesoparkem a mě tluče srdce, jako bych byl osobně v domě hrůzy.
S tímto hodně pracuje dekadence - vybajuje se mi např. jedna báseň Karáska ze Lvovic. Popisuje v ní prostý západ slunce, ale mám z toho takový pocit, jako by se blížil konec světa.
Přišlo mi, že jsi se také pokoušel o vykreslení atmosféry, bohužel ti v tom bránilo něco, co provádělo celou tvou povídku - neobratnost psaní.
Jistě, nejsi na tom nějak špatně, ale povídka na mě rozhodně nepůsobila tak, že by se hlavní hrdinka setkala se smrtí.
Hlavní hrdinka - další problém. Jak již načala Sh., Rienne je hodně zanedbaná. Když píšu povídku, ve které chci zabít hlavní postavu, snažím se všemi možnými prostředky sblížit čtenáře s hrdinou, aby ho pak smrt dojala, nebo dokonce i rozbrečela. Když Rienne vstoupila do tmy, řekl jsem si - fajn, je mrtvá, no a co?
Rozhovor hrdinky se smrtí - pěkný námět, nabízí mnoho zajímavých možností. Bohužel se mi zdá, že i zde jsi nevybral příliš šťastně. Celou dobu se mi protivilo chování anděla smrti, protože je příliš konkrétní. Zdá se mi, že vnucuješ čtenářům svůj názor. Nemusí to být na škodu, ale tohle je příliš okaté.
Téma rozhovor se smrtí nabízí ohromné pole působnosti pro filosofování a kladení otázek, nad kterými musí čtenář přemýšlet. Ty jsi na toto dal své odpovědi, čímž jsi tento prostor zazdil.
Otázky však vyvstaly jinde, a to tam, kde by naopak neměly být (např. kam se v prvním odstavci poděl šedovlasý muž?).
Jednoznačně se tedy musím přiklonit k 2*, i když je to tvé první dílo.
Každopádně ti přeji mnoho štěstí a piš dál! Věřím, že tě má kritika neodradí, jelikož ten zásadní problém vidím v tom, co může zlepšit každý, a to je ta obratnost psaní. Evidentně máš hlavu na tvoření příběhů, tak zkoušej co to dá.
S pozdravem, axel.
Tak tu máme námětově podobnou povídku o smrti (či se smrtí) jako Sestrička. Přesto nebudu tyto dvě povídky vzájemně porovnávat, protože je v nich více rozdílů než podobností.
Příběh je vyprávěn pomocí dialogu hlavní postavy se smrtí, stejným způsobem je také posouván děj, což se ne vždy daří, protože občas je vše dosti statické. Také některé repliky jsou takové „prázdné“, jsou spíše výplní, než aby hrály v příběhu roli.
Chybí mi podrobnější charakteristika hlavní hrdinky, také prvek jejího dědictví - nekromancie – se mi zdá málo využitý. Také název dílka mi až tak nekoresponduje s obsahem – Rienne se dle kontextu evidentně necítí být postižena nějakou kletbou.
Spousta chyb se najde v psaní čárek a přímé řeči – tady odkážu na diskuzi k příspěvku Modrá Ruža, kde Darian přesně popsal správné znění a použil také správných znaků pro uvozovky.
Jinak se mi dílko četlo dobře, byla jsem zvědavá, kam se bude ubírat – a to je to podstatné, co se autorovi v příběhu povedlo – vyvolat zvědavost a zájem čtenáře.
Celkově tedy hodnotím jako lehce nadprůměrné dílko a uděluji mu tři hvězdičky.