Päť vajec
| Autor: | Istafix |
|---|---|
| Přidáno: | |
| Hlasovalo: | 13 |
„Ach ... kam sa podelo ševelenie lístia, šumenie vetra v korunách stromov? Toľko života v každom lístočku ... preč. Je to tak ďaleko od nás...“
Dynaheir nariekala bez prestávky už od chvíle, čo sme opustili Najorské planiny a videli posledné zelené stebielko trávy. To už ale teraz boli tri dni úmorného cestovania po púšti a ja som mal dojem, že i okolité prašné skaliská sa čochvíľa začnú zelenať, len aby jej urobili radosť a donútili ju chvíľu mlčať.
S námahou som prekladal nohy a sledoval som, ako sa moje kožené topánky zabárajú do piesku. Pot mi stekal po chrbte v potôčikoch a šaty sa na mňa odporne lepili. Po mojom boku kráčala Tinwe, síce ustato, no napriek tomu, ako vždy, v plnosti svojej dievčenskej krásy a s náležitým pôvabom. Dlhé vlasy jej viali vo vetre a nad prsiami sa jej trblietali kvapôčky potu. Viedla kone, ktoré s námahou ťahali voz, plne naložený vecami, potrebnými na preľstenie a usmrtenie draka ... teda dračice. Cefeus robil na drevenom voze kadejaké úpravy, a tak mal teraz namiesto kolies niečo ako veľké lyžice. S pomernou ľahkosťou kĺzal po sypkom piesku a zanechával po sebe veľké brázdy, aké vyrývali ináč len krvilačné krtkolaky v Chrastorne. V Chrastorne sú lykantropy aj slimáky, žiadna sranda. Verte mi, nechceli by ste tam ísť na dovolenku...
„Nie!“ srdcervúco vykríkla Dynaheir a mne sa zazdalo, že aj kone pri tom výkriku zaškrípali zubami. Skutočne to preháňala.
„Dyna ... Toto je púšť. Tu hovno rastie,“ povedal Minsc asi tak podráždene, ako sme boli všetci ostatní dokopy.
„Čo si to za hraničiara?!“ odvrkla, „Si tak krutý!“
„Ale ono tu vážne hovno rastie!“ zagestikuloval rázne, „Čo to nechápeš?“
„Poser sa!“ zakričala.
„Ale Dyna,“ ozval som sa vľúdne. „Načo by sral. Veď TU HOVNO RASTIE,“ napodobnil som Minscov hlas i gestikuláciu.
„RASTIE, chápeš?“
Tinwe sa zachichúňala, jednako ma však udrela do pleca. „Istafix! To bolo sprosté...“
„To povedal on,“ usmial som sa a namieril som ukazovák na Minsca, „nebodaj by si od neho čakala niečo inteligentné...“
Minsc po mne energicky šmaril topánku. Mimo iného veľmi nepresne, zaletela asi tri metre odo mňa.
„Hééj, Sanderus!“ zakričal som, len čo som ju zodvihol z piesku. „Ako dlho ešte? Minsc už začína byť agresívny.“
„Prestaň!“ zareval na mňa.
Sanderus sa zastavil na vrcholci malej piesočnej duny, odkiaľ vietor dvíhal najviac piesku a rozfúkaval mu dlhú bielu bradu. Rukou ukázal na skalnatý masív v diaľke, takmer na horizonte.
„Už nie dlho, stihneme to ešte dnes,“ riekol.
„To by som vám aj radil,“ ozvalo sa odrazu z jedného z vozov. Cefeus sa vykláňal von a znepokojene volal, aby sme ho všetci počuli. „Lenn vraví, že to musíme stihnúť do súmraku.“
Lenn bol duch osamelého dobrodruha, ktorý na tejto púšti našiel svoju smrť a prostredníctvom Cefea tu bol našim sprievodcom. Pomoc bludných duchov, akým bol Lenn, bola totiž niekedy výsostne užitočná. Prišli sme na to zakrátko potom, čo Cefeus z krvi démona Endaemina vytvoril čiernu magickú guľu. Používali sme ju pri každej možnej príležitosti, doslova i pri hľadaní cesty na záchod, a zistili sme tak, že každý slávnejší bojovník, monarcha, či netvor má aspoň jedného mŕtveho nepriateľa, ktorý je tak naplnený nenávisťou k nemu, že sa jeho duša odmietla vydať na onen svet a chorobne túži po pomste.
Pred nedávnom sa nám práve takto podarilo vysporiadať s tyranom Kerstom, lúpežnou bandou Šeitov alebo odhaliť úmysly našej dlhodobej priateľky Shall`ak. Všetci sme ju poznali veľmi dlho a dôverovali sme jej, a tak sme jej zradu museli dokázať hlavne sami sebe, a to za pomoci jej obetí. Málokto vie o človeku tak veľa ako ten, kto s ním zviedol smrteľný zápas a prehral ho.
Preto sme našli Lenna. Alebo skôr on si našiel nás, ale to nebolo podstatné. Dračica ho zastihla na samom okraji púšte, uškvarila ho svojim ohnivým dychom a potom ho nechala v bolestiach umierať pod pražiacim slnkom. Neunúvala sa ho ani len zožrať. Z toho, čo som sa dozvedel, to vyzeralo tak, že dračica ani nebola hladná, zabila ho len tak z rozmaru a to už je i podľa môjho názoru pre chlapa skutočne hlúpy odchod zo sveta. Lenn si želal smrť tohto draka, aby mohol nájsť pokoj a odísť. Preto nám pomáhal.
Vrátil som Minscovi jeho obuv a všetci sme pridali do kroku. Bolo to útrapné a namáhavé, ale nechceli sme skončiť ako „Uhoľnatý Lenny“ a tak sme to trpeli so zaťatými zubami. Keď sme dorazili k Dračej skale, slnko sa už skláňalo k obzoru, horlivo sme teda hľadali v nepravidelnej mase sopečnej horniny úkryt pre oba naše vozy. Opäť nám pomohol Lenn. Poznal tu celé okolie, takže sa naňho dalo spoľahnúť. Našiel pre nás veľmi vhodné miesto.
Náš malý tábor sa krčil pod skalným previsom a my sme sledovali, ako slnko pomaly zapadá za horizont. Len čo zmizli jeho posledné červenkasté lúče, padla tma a citeľne sa ochladilo. Slnko na oblohe vystriedal mesiac a krajina sa úplne zmenila. Bol takmer spln.
Tinwe postavila kone za ochrannú bariéru vozov a ukľudňovala ich. Trvalo jej to dlho, počul som, ako s nimi rozpráva a tíši ich, prítomnosť draka je predsa len niečo iné, než nejaký had na ceste. To je taká...veľká jašterica. Keď skončila, boli sme už všetci zhŕknutí vo voze okolo Cefeovej magickej gule. Ten na ňu položil ruku a ujal sa slova.
„Myslím, že sme to stihli akurát presne. Keďže drak, ehm, dračica teraz usilovne vysedáva vajcia, opúšťa jaskyňu len raz za pár dní. Využili sme to, zdá sa, tak dobre, ako sa len dalo.“
Guľa vo vnútri zahorela matným červeným svetlom. „Lenn vraví, aby sme šli hneď.“
Svetlo planúce v krištáľovej guli nám v očiach rozhorelo plamienky. Všetci sme boli odhodlaní.
„Neváhajte, konajte,“ popohnal nás sykavý hlas z gule.
Musím priznať, že som sa k tomu v tej chvíli celkom mal. Takisto Minsc sa chopil svojho meča. „Konajme!“
„A hlavne impulzívne Minsc, bez rozmyslu!“ skáral ho Sanderus. „Polož ten meč.“
Minsc zvädol, odložil ťažký meč a tváril sa ako zahriaknuté dieťa. Počas nasledujúcich minút len sedel, podchvíľou si niečo potichu hundral a namosúrene pri tom natriasal plecami.
„Budeme sa držať plánu, postupovať premyslene.“ doplnil Sandera Cefeus.
„Vajcia?“ opýtal som sa.
„Áno, presne to. Vajcia...“ Cefeus to povedal s rozhodnosťou a istotou, z ktorej bolo badať, ako veľmi je na svoje dielo a plán hrdý. Cefeov plán, ako zabiť draka, bol vymyslený ešte pred začiatkom našej výpravy, bol najstaršou časťou celkového plánu, napriek tomu bol však i jeho najpochybnejším článkom. To Cefeus, samozrejme, nechcel pripustiť. Bolo to, ináč, úplne jasné.
„Nestrácajte čas!“ Lenn naliehal. „Zabite ho.“
Sanderus chvíľu mlčal, ani čo by dôkladne ešte raz zvažoval už dávno jasné okolnosti a nakoniec zaujal vodcovskú pozíciu. „Tak teda ideme na to?“ opýtal sa.
„Nie.“
„Výbor...bor... čo?!“ Sanderova autorita bola v momente akoby spláchnutá do kanála.
„Nejdeme na to.“ Tinwe sedela na zemi s pohľadom upretým do zeme. V jej hlase nebol žiaden hnev, ani pochybnosť. Tvárila sa divne, ako človek, ktorý má vo vrecku kopu skvelého tabaku, no snaží sa to tajiť, aby sa nemusel deliť. Nemala strach. Jednako však: „Nie. Nie je ten správny čas.“
„Lenn vraví, že...“
„Ja vravím niečo iné.“
„Ale Lenn to tu pozná. Vie...“
„Lenn nie je členom družiny. Navyše je mŕtvy.“
Skvelý mortálny argument, pomyslel som si a potlačil som smiech. Navyše je mŕtvy...
Magická guľa zahorela jasnejším plameňom a zhasla. Ostala prázdna, ako bez života. Človek by povedal, že sa urazila.
Na Tinwe sa obrátili naše spýtavé pohľady.
„Máme za sebou dlhú cestu, musíme si odpočinúť.“ Nič viac nepovedala a sama sa začala ukladať k spánku. Bolo to len veľmi ťažko pochopiteľné, no každý z nás bol istým spôsobom divný a pochopenie bolo niečo, čo našej družine nesmelo chýbať. (Keď nad tým tak premýšľam, asi sme boli tá najpodivnejšia hŕstka exotov na našom rodnom kontinente, tak čo sme od seba navzájom asi tak mohli očakávať, nie?) K Tinwe sme všetci chovali veľkú úctu, preto to ostatní nateraz nechali tak, i keď s nevôľou. Keby vedeli to, čo ja, možno by to len tak nenechali. Mal som obavy, ktoré oni nemali a tie obavy sa začali napĺňať.
Ľahol som si k Tinwe a objal som ju zozadu okolo pliec.
„Čo to robíš?“ zašepkal som jej do ucha tak, aby to ostatní nepočuli.
„To, čo je správne,“ odpovedala.
„Tinwe...“ pohľad mi padol na malú ampulku na mojom krku. Bola v nej jej krv. Krv, ktorú chcela chrániť.
Povzdychol som a zavrel oči. Chcel som spať.
Dynaheir a Cefeus sa po chvíli tiež pridali k nám, ostatní to však odmietli a ešte dlhé minúty sa radili o nezmysloch, nedoprajúc nám tak spánok.
Dlho padali povzbudivé hlášky ako „Nakopeme tej dračici prdel!“ alebo „Bude ľutovať, že sa vyliahla, jašterica jedna prežratá!“, no nakoniec sa i oni rozhodli pre trochu oddychu. Uložili sa vedľa nás, tesne jeden vedľa druhého, a všetci sme sa ešte chvíľu mrvili v nepokoji z takéhoto podivného miesta.
Tiene spánku sa ma už pomaly začali zmocňovať, keď som začul hlboké dunenie. Hora sa otriasla. Zbystril som pozornosť a s ušami nastraženými ako zviera vetriace nebezpečenstvo som zodvihol hlavu. Chvíľu som načúval, kým sa duté dunenie neozvalo znova, tentokrát hlasnejšie. Všetci sme stíchli. Hora sa opäť otriasla, až sa z nej uvoľnili malinké potôčiky štrku a naše kone znepokojene zaerdžali. Tinwe pohotovo vyskočila von a bežala ich utíšiť. Vyliezol som za ňou, aby som jej pomohol, chytil som Niraya za uzdu a pohladil ho po širokej tvári.
„Šššš Mairo, no tak tíško,“ počul som vedľa seba. Tinwin kôň sa opäť upokojil, no mne sa príliš nedarilo. Nirayo sa stále obracal a nepokojne dupotal.
„Podaj mi uzdu,“ prikázala mi nakoniec Tinwe po chvíli môjho neúspešného snaženia, tak som ju rezignovane poslúchol.
Vzala oba kone a jemne, zároveň však i rázne, im v nejakej podivnej reči (rozumej: mne nezrozumiteľnej) pošepkala pár slov. Od tejto chvíle, až kým sme toto miesto neopustili, obe zvieratá, ak to tak môžem povedať, ani nemukli. Muselo to byť niečo koňsky vážne.
Dunenie sa stupňovalo, bolo čoraz rýchlejšie a rýchlejšie a stále citeľne bližšie. Bolo nám jasné, čo to je, v očakávaní sme sa krčili za skalami. A v tej chvíli vzlietol.
Mohutné šupinaté telo vyrazilo z jaskyne a zasvišťalo vzduchom, dvíhajúc zo zeme piesok a prach. Obrovský jašter stúpal a stúpal, až zatienil mesačný kotúč. V jeho žiare sa jasne rysoval tvar jeho tela a mohutných krídel. Odlietal s hrôzostrašným zajačaním, ktoré sa rozplynulo v diaľave púšte a spúšťalo na chrbte vodopády zimomriavok.
V tej chvíli Cefeova guľa opäť ožila. „Teraz, teraz je čas,“ ozvalo sa z nej, „beštia je preč, čas pre váš plán.“
„Nie.“ odznelo skôr, než sa vôbec rozbehla debata. Tinwe mala na tvári opäť ten čudný výraz. „Keď sa drak vráti, všetko skontroluje. Určite si nás všimne,“ riekla smerom ku guli. Tá v momente pohasla.
Tinwine vysvetlenie bolo tentokrát racionálnejšie, no pochybnosti ma neopúšťali. Postup, aký práve navrhol Lenn sa od nášho pôvodného plánu príliš nelíšil.
Rýchlo som ju vzal trochu stranou, ďalej od ostatných.
„Tinwe, povedz mi, čo sa deje...“ riekol som.
„Ochraňujem družinu,“ odpovedala.
„Ochraňuješ toho draka, je jeden z tvojich.“
„Nechápeš, čo robím, Istafix.“
„Tak mi to povedz, prosím,“ naliehal som.
„Nemôžem. Počúva...“ riekla a náhlivo prešla za môj chrbát.
Obzrel som sa, ani čo by stál načúvajúci drak hneď za mnou. Bola to hlúposť. Dračí sluch je výnimočne dobrý, ale tento náš rozhovor by dračica počuť nemohla, i keby bola v tej chvíli vo svojej jaskyni, nehovoriac ešte o tom, že nie je ani úplne isté, či by niečomu rozumela.
Predstava draka ako s potmehúdskym úsmevom pritíska ucho k vnútornej strane steny jaskyne v snahe pochytiť čo najviac z nášho rozhovoru ma pobavila. Nálada ma však prešla, len čo som sa vrátil k ostatným do voza. Vo vzduchu sa kúdolila podivná stiesnená atmosféra, no Tinwe sa tvárila akoby nič. Ten deň sme už spolu neprehovorili.
Šli sme spať ako veľká rodina, ktorá sa nezhodla v názore na nového psa. V krku som mal obrovskú hrču, no spánok sa ma napriek tomu zmocnil veľmi rýchlo.
. . .
Tinwe otvorila oči, no zo svojho miestočka na mojej hrudi sa nepohla. Slnko už svietilo, čo spoznala podľa niekoľko málo lúčov, ktoré sa predrali až do úkrytu a pohládzali plachtovinu voza. Okrem nej všetci ešte spali. Aj ja, i keď, ako vycítila, dosť nepokojne. Zobudil ju pocit šteklenia na končekoch prstov. Akýsi tichý hlas sa jej priateľsky prihováral. Rozospatá, napoly ešte v snení, sa krásna žienka zodvihla a akoby v tranze sa opatrne, tak, aby ju nik nepočul, vykradla z voza preč.
...
Na druhý deň ráno som sa zobudil kŕčovitým preľaknutím a netrvalo mi viac než pár sekúnd, aby som prišiel na to, prečo. Tinwe neležala na mojom pleci ako obvykle a nebola ani nikde nablízku. So zlou predtuchou som potichu vyliezol von. Ostatní sa práve preberali.
Nenašiel som ju ani pred našimi vozmi, a tak som sa dal smerom ku vchodu do jaskyne. Prečo práve týmto smerom, som si akosi nechcel vysvetľovať. Tinwe stála za jedným z mnohých skalných záhybov, chrbtom ku mne.
„Tinwe...“
Strhla sa a vyľakane na mňa pozrela. Prach pri jej nohách sa zvíril.
„Vidím, ako nás zradíš a nič nepodniknem,“ vzdychol som.
„Bože ty to nechápeš. Ja...“
Zarazila sa a chvíľu akoby načúvala.
„Nemôžem o tom hovoriť. Ver mi, prosím ťa. Musíš mi veriť. Už sa o tom viac nemôžeme baviť.“
Nato sa pozorne poobzerala, letmým pohľadom skontrolovala zem pod sebou a rýchlo odišla.
A čo som mal robiť ja? Čo robiť s vedomím takej krutej zrady? Ľutoval som, že som súhlasil s tým, aby sa Tinwe zúčastnila výpravy. Bál som sa, že sa to stane. Že sa bude správať zvláštne. Skrátka že jej začne prepínať ako teraz pred chvíľou. Že nezabije tvora vlastnej krvi... Ale na to, že sa s ním spriahne som nepomyslel ani vo sne.
„Doboha!“ zaklial som pridusene, aby som nevydal priveľa hluku.
„Doboha!“ a rozprášil som nohou piesok zo zeme.
Musím ostatným povedať, čo sa deje. Ináč to nejde. Zbalíme sa a vrátime. Ten poklad nám za to nestojí. Glantzova čepeľ, Neglantzova čepeľ, šém, nešém, toto môže skončiť veľmi zle. Ale... Zahľadel som sa k najbližšiemu záhybu skaly, akoby mal byť vstup do jaskyne hneď za ním. V čom jej mám dôverovať? Že mňa privilegovaného drak odpraví bezbolestne?!
Odišiel som späť k vozom, bez toho, že by som bol doviedol svoju úvahu k nejakému záveru. Akosi som sa poddal situácii, pretože som jej príliš nerozumel. Ináč správanie hodné idiota, no ak miluješ, musíš byť občas tak trochu idiot. A bola to predsa moja Tinwe, kto sa nás chystal zradiť, nielen tak hocikto. Bolo to nejako iné, špeciálne, tak som nevedel, ako sa zachovať. Za bežných okolností by som dotyčného pred všetkými obvinil a pridal by som hlášky ako „prekliata sviňa“, „špinavý zradca“ alebo iné podobné keci, ktoré sa zradcom bežne hovoria. Teraz to nejako neprichádzalo do úvahy.
Bože, kde sa stratil ten vypočítavý zlodej vo mne, pomyslel som si.
Vracal som sa k nášmu malému táboru, učupenému medzi skaliskami. Myšlienky som mal rozlietané, chvíľami som ani nevedel, nad čím vlastne premýšľam, celé sa to ale točilo okolo nejasného rozhodnutia „niečo urobiť.“
Okrem Minsca, ktorý ma vítal unudeným výrazom tváre, sediac na mieste pohoniča, boli všetci v zaplachtenej časti voza. Zdalo sa, že ešte pred chvíľou len podriemkávali a bafkali zo svojich fajok, no teraz upierali pohľady prskajúce očakávaním na Tinwe. Čakala na mňa, aby sme to počuli všetci. Mäkko sa usmiala a zahlásila: „Družina moja, je čas zabiť draka!“
Všetci sa viditeľne potešili, no vzápätí svoju pozornosť presmerovali na ďalší objekt – magickú čiernu guľu, položenú na stolčeku v strede „miestnosti“. Niečo ako druhé kolo schvaľovania. Cefeus hneď odložil svoju fajku, poťahal sa za bradu orientálneho strihu a opäť prepožičal Lennovi hlas. Magická guľa sa rozžiarila. Očakával som, že ako odvetu za včerajší výstup Lenn neodobrí Tinwin nápad a napäto som očakával rozuzlenie. V guli sa dlho potichu kúdolilo niečo ako červenohnedý oblak, akoby Lenn potreboval čas skontrolovať, či je situácia skutočne vhodná, a čakanie nás všetkých znervózňovalo, pravda, nie každý si želal rovnakú odpoveď.
„Súhlasím,“ ozvalo sa napokon.
Ja som v duchu zaklial a začínal som sa cítiť zúfalo, zvyšok družiny reagoval samozrejme presne opačne. Všetci sa začali súkať do brnení, chystať si najlepšie zbrane a sústrediť sa na nadchádzajúci boj. Ani neviem ako, i ja som sa odrazu ocitol vo svojej zbroji, s katanou na chrbte a magickým lukom v rukách. V miernom zmätku, ktorý nastal, sa len Cefeovi podarilo zachytiť môj zmätený pohľad.
„Čo sa deje?“ opýtal sa pošepky, skloniac hlavu až k môjmu uchu.
„Ja... ja som len myslel, že nebude chcieť... teda, že nebude súhlasiť,“ zadrmolil som.
„Aj ja, kamoš, ale ten Lenn je samá pomsta, cítim to. O nič iné sa nezaujíma.“
Potom sa na mňa zaceril a veselo prehodil: „Ten drak to s ním má ťažké. Mať takého nepriateľa...“
Pomyslel som na Tinwe. Určite to ten drak nemá až také ťažké. Mať takého ochrancu...
O pár chvíľ boli všetci pripravení. Ovešaní ťažkými brneniami a mágiou sršiacimi ochrannými amuletmi, príveskami, chráničmi a kadejakými inými dingsbumsami, s najlepšími zbraňami a prehlbujúcimi sa vráskami, sme boli pripravení a okrem mňa i správne naštartovaní na vykonanie nadchádzajúcej úlohy. Obzrel som si ligotavé zbroje niektorých mojich priateľov a pomyslel som si, že možno dokážu uchrániť pred čepeľou či ohňom, no proti zrade nás žiadna zbroj neuchráni.
Stále som však neurobil nič pre zastavenie rozbehnutej akcie. Začal som akosi naivne dúfať, že je to celé nejako inak, a tak sme sa všetci pod Cefeovým vedením premiestnili k väčšiemu vozu, ktorý bol svedomito a pevne zaplachtený a nik doň ani len nenazrel už od chvíle, čo sme opúšťali našu útulnú horu Karrak-kur. Cefeus sa dal do rozšnurovávania dvoch skĺbených častí drsného plátna, slúžiacich ako dvere a po chvíli ich s hrdosťou rozhrnul. Vo vnútri trónilo jeho dielo, výsledok niekoľkých týždňov práce – tesne pri sebe zomknutých – päť vajec. Päť veľkých vajec s popruhmi na nosenie, napohľad dračích vajec. A nielen napohľad, ale dokonca i podľa hmatu a čuchu – povrch bol tvorený podľa pravých škrupín z dračích vajec a bol nasiaknutý umelo vyrobeným dračím slizom. Takmer dokonalé atrapy. Vnútri boli duté a vystužené, aby uniesli veľkú váhu. Každé z nich malo poslúžiť jednému z nás ako úkryt pre prekvapivý útok. Výnimkou bola len Dynaheir, čo sme hneď potvrdili rýchlym, ale podrobným preopakovaním plánu.
Dynaheir, ako bolo už vopred dohodnuté, bude volavka. Vlastne, trošku viac než len volavka. (Bránila sa tomu označeniu, vraj jej potom rovno môžeme hovoriť „návnada“.) Vyláka draka von z jaskyne a bude sa ho snažiť udržať vonku pomocou „živých skalísk“ čo najdlhšie. My ostatní zatiaľ prekĺzneme dnu a nájdeme jej hniezdo, ukryjeme sa vo vajciach a Sanderus s Tinwe ich vopred nacvičeným spôsobom vymenia za pravé. Hneď nato sa ukryjú vo svojich atrapách i Tinwe a Sanderus, načo náš mág s veľkým S pošle telepatický signál pre Dynaheir. Nie viac než ľahký záchvev mysle, pretože sme sa obávali, že dračica môže komunikáciu skrz telepatický kanál vycítiť a správať sa nadmieru opatrne. Potom, podľa možnosti, počkáme ešte chvíľočku, kým sa prach a s ním i fingovaný pach vajec riadne neusadí, až potom Sanderus vyšle druhý telepatický signál, po ktorom bude môcť Dynaheir pokojne zanechať snahu udržať draka mimo svojho dúpä. Jej ďalšou úlohou bude ukryť sa pri vchode do jaskyne a nasledovať ho dovnútra, potom podľa potreby upútať jeho pozornosť, aby nás neobjavil, a predovšetkým v najvhodnejší moment, napríklad keď bude dračica spokojne sedieť na vajciach, dať telepatický signál k útoku. Ten by mal byť prenesený v dvoch stupňoch, aby bola naša reakcia čo najprudšia a najdrvivejšia. Prvý stupeň by mal byť len niečo ako letmý dotyk vedomia, ktorý sa v praxi prejavuje ako neurčitý pocit niečiej prítomnosti, a mal by znamenať niečo ako upozornenie – kratučký čas na prípravu, čas dostať nás do strehu. Druhý stupeň bude jednoduchý a razantný povel k útoku. Po tomto už bola situácia nepredvídateľná a záležala len na našich bojových schopnostiach. Celý plán bol vskutku veľmi jednoduchý, a preto i dobre nacvičený vo všetkom, v čom to len šlo, ostávalo však viacero vecí, pri ktorých bolo treba improvizovať a konať z rozhodnutia priamo na mieste. Mnohé záležalo od Dynaheir. Ešte viac od Tinwe, čo však každý nevedel.
Opakovanie plánu sme mali za sebou, navliekli sme sa teda do kožených popruhov a svoje prenosné úkryty sme si vyložili na chrbty. Neboli veľmi ťažké. Hneď nato už Tinwe so Sanderom viedli našu zväčša pevne rozhodnutú a nažhavenú družinu vpred. Naša cesta k skaze sa začínala veselo.
...
Zo steny ozrutnej skaly vysoko nad zemou sa oddelilo ďalšie skalisko a pomaly, nehlučne plávalo vzduchom do diaľky, tak ďaleko od jaskyne, ako ďaleko ho Dynaheir, ukrývajúc sa blízko vchodu do jaskyne, ešte dokázala silou mysle udržať vo vzduchu. Tam ostal nehybne visieť v priestore a v obrovskom rachote sa zvítal s ďalším balvanom, ktorým oň Dynaheir tresla.
Kúsky kameňa sa so svišťaním rozleteli navôkol. Rovnako navôkol, i keď podľa možnosti bez svišťania, sme sa rozpŕchli i my ostatní a pchali sme sa do všakovakých možných puklín a škár v stene, pretože dračica na seba nenechala dlho čakať.
Ozvalo sa už známe dunenie, prichádzajúce akoby spod hory, a chvíľu nato už zo vchodu do jaskyne trčala šupinatá dračia hlava. Lačne potiahla nozdrami vzduch. Na chvíľu ma striaslo pri pomyslení, že by nás tá ozrutná vec mohla navzdory Sanderovmu kúzlu zavetriť. Ja síce čarovaniu nerozumiem ani za prd, ale domnievam sa, že trik, ktorý sme používali bol vcelku jednoduchý. Kúzlo, ktoré na nás Sandy bez zjavnej námahy zoslal, udržiavalo okolo osoby nehybný vzdušný obal, preto sa vlastný pach človeka nešíril ďalej, než možno na pol metra od jeho tela. Divne sa mi v tom dýchalo, no bolo to iste lepšie než sírové výpary v dračom žalúdku, kam by som sa bez tohto kúzla iste odfutroval do niekoľkých sekúnd.
Dračica sa rozbehla k dvom balvanom, ktoré sa v diaľke zúrivo navzájom drvili. Bez vyzvania sme sa vrútili do jaskyne.
Vnútro hory bolo kupodivu dobre osvetlené, sem tam sa dali uzrieť vysoko na strope trhliny, ktorými prenikalo svetlo, a tak Minsc bez námahy sledoval najčerstvejšie stopy až k najposvätnejšiemu miestu v okruhu desiatok míľ – desiatim vajciam v, uch, útulnom hniezde. Šíril sa z nich ťaživý, nepríjemný pach, na nerozoznanie podobný pachu toho, čo som niesol na chrbte. Dračí poklad nebol v dohľade.
Tinwe so Sanderom sa dali do práce, len čo sme zaliezli do svojich úkrytov. Najskôr Sanderus psychokinézou rozmiestnili naše atrapy (a nás v nich) v konštelácii čo najviac podobnej rozmiestneniu vajec v dračom hniezde. Zatiaľ čo Tinwe schopnosťou vládnutia zemi štiepila zem pod hniezdom až na najjemnejší prášok, čím sa vajcia podsúvali a postupne mizli v zemi, Sanderus na ich miesto pomaly ukladal Cefeove výtvory. Pôvodné vajcia tak v plynulej súhre zamenil za atrapy. Nakoniec sa do svojich dutých skrýš nasúkali i oni. Najskôr Tinwe, Sanderus ako posledný.
...
V uzavretom stiesnenom priestore som sa cítil veľmi... ehm... stiesnene a okrem toho som bol z vývinu situácie vnútorne značne sties... skľúčený. Meč a luk ma tlačili, bol som v peknom strese a viete čo, vo všeobecnosti som sa fakt necítil bohvieako. K tomu sa pridal ešte aj ten sprostý pocit, že Tinwe práve odchádza. Mal som dojem, že to počujem, no pravdepodobne som iba niečo podvedome cítil – na chvíľu sa mi bolestivo zachvelo srdce. Tak či onak, nakoniec som sa neudržal, nadvihol som vyklápací vrch vajca a, šľak nech ma trafí, videl som Tinwe, ako práve mizne za prvým výbežkom jaskyne, utekajúc smerom k východu. V prvej chvíli som chcel za ňou zakričať, no vzápätí som si uvedomil, že to nie je ten najlepší nápad. Hneď potom mi prišlo na um, že ani nechať ju ísť nebol práve ten najvydarenejší. Letargicky som spustil vyklápací vrch a zosunul sa do pôvodnej (značne stiesnenej) polohy. Dofrasa, Istafix, ty si taký... !
...
Dynaheir sa vonku už nejakú tú chvíľu starala drakovi o zábavu. Šikovne uhýbala kameňmi pred jeho papuľou i pazúrmi, dráždila ho, aby udržala jeho pozornosť, nedalo sa však čakať, že ho to bude ešte dlho baviť. Zjavne mu dochádzala trpezlivosť, pretože sa do kameňov práve pustil svojim ohnivým dychom, a tak sa musela Dynaheir snažiť, aby jej z balvanov ostala aspoň polovica. Keď uvidela obhorené čierne kusy horniny, ktoré boli už o poznanie menšie než na začiatku, dostala strach.
– No tak, už nech to je. Sanderus, pošli signál, no tak! – vravela si v duchu.
Vedela, že to už príliš dlho trvať nemôže, preto sa náramne sústredila. Možno i preto si do poslednej chvíle nevšimla postavu, ktorá sa jej nehlučne prikradla za chrbát. Keď sa na jemné štuchnutie s preľaknutím obzrela, bolo už, samozrejme, neskoro. Dobre známu tvár v momente prekryl červený závoj z tvrdo uštedrenej rany a Dynaheir upadla do bezvedomia práve vo chvíli, keď Sanderus posielal prvý telepatický signál.
Prebrala sa o niečo neskôr, no nemala šancu určiť, ako dlho to bolo. Na hlave jej z rany po veľkom kameni vyvieral potôčik krvi a keď sa ho dotkla, zistila, že ešte nie je celkom zaschnutý. To značilo, že nemohla byť mimo príliš dlho. Vedela, že je zle, no možno svojim priateľom ešte dokáže pomôcť. S námahou sa pozviechala a ponáhľala sa zachrániť, čo sa ešte dá. Po troch metroch sa jej podlomili nohy a zviezla sa k zemi. Nedala sa však tak ľahko odradiť.
...
Za neveľkými stvrdnutými piesčitými násypmi sa hrbila tmavá postava a vyčkávala. Podchvíľou si prehodila dlhé tmavé vlasy na druhý bok a sústredene pozorovala dračie hniezdo i veľký priestor pred ním, na ktorý odtiaľ mala dobrý výhľad. Čakala, že to temné stvorenie príde každú chvíľu.
Do jaskyne vbehla postava. Tinwe ju okamžite spoznala a hnev v nej navrel ako škaredý transcendentálny vred. Myslela si, že s ňou už raz a navždy skoncovala! Ak sa teraz chcela držať svojho plánu, vedela, že ju musí stoj čo stoj zastaviť. Zaťala zuby a vrcholne sa sústredila, aby udržala každý malinký kúsoček zemskej podstaty v jej tele na mieste. Umenie terrakinézy. Postava nachvíľu akoby uviazla vo vzduchu. Potom ňou Tinwe pohla. Šlo to veľmi sťažka, no zeminy v nej bolo dosť na to, aby ju vrhla na zem za nízkym kopčekom, ktorý kryl výhľad. Tinwin terrakinetický zajatec nevydal ani hláska a keď sa s dunením vrátil pán príbytku, ktorý už doštudoval čerstvo „zabité“ balvany, vtlačila ho Tinwe do prachu tak hlboko, ako to len šlo. Drak si nič nevšimol a náhlil sa k svojmu hniezdu. Tinwe ani nedýchala. Umelý pach Cefeových atráp bol zrejme kvalitný, pretože dračica na sebe nedala znať ani najmenšiu známku prekvapenia a s ľúbosťou sa usalašila vo svojom hniezde.
Nadišla najdôležitejšia chvíľa, Tinwina úloha ochrankyne sa tu blížila ku veľkolepému a krvavému finále. Rázne vykročila zo svojho úkrytu, držiac svoju obeť stále pevne na terrakinetickom obojku, a skôr než by mohla dračica čokoľvek rozhodnúť, zvolala mocným hlasom, veľmi nepodobným svojmu vlastnému: „Zdravím ťa, ó mocný drak, božské stvorenie mocnej mysle! Nech srdce tvoje neplní sa strachom či hnevom proti mne, lebo sme obe z jedného lona. Hľaď na stvorenie svojej vlastnej krvi a buď pozdravená, ó dračia sestra!“
...
Dynaheir ležala tvárou k zemi a nemohla sa ani hnúť. Nadobudla pocit, že poriadny úder do hlavy nebolo jediné, čo sa jej prihodilo. Netušila prečo, ale bola na dne so silami a nemohla sa ani pohnúť. Jediné, na čo dokázala myslieť, bolo, že musí pomôcť priateľom, nejako ich varovať. Bola si istá, že telepatický signál ich dosiahne, či to však bude mať priaznivé následky, v tom si istá nebola. Nemohla však urobiť nič iné, než dať nám vedieť, že je treba bojovať. Pokúsila sa...
...
Keby sme my ostatní mohli počuť, ako rodinkársky Tinwe práve oslovila draka, asi by sme sa v tom momente posrali a v odovzdanom strachu zrútili do svojho vlastného čierneho vesmíru. Nikto z nás to však nepočul. Preto nás neprepadla žiadna zúfalosť a keď sme všetci do jedného zacítili jemný záchvev vo vedomí, rozoznali sme prvý signál. Nemal som ani zdania, čo sa mohlo zomlieť, odkedy som videl Tinwe kradmo utekať, pomyslel som si však, že na tom nezáleží, nečinnosťou beztak nič nedosiahnem. Veľmi opatrne som teda otvoril vo vrchnej stene vajca maličký otvor veľkosti zovretej päste. Za ním som rozoznal šedú plaziu šupinu, čo dokazovalo, že pocit zastonania opornej výstuže pred pár chvíľami nebol len prelud. Nad hlavou mi skutočne trónil majestátny nechránený dračí zadok! Čakal som, že skončím ako smažená jednohubka skôr než si stihnem čokoľvek uvedomiť, a preto mi na chvíľu napadlo, že sa možno Dynaheir podarilo Tinwe zastaviť. Hneď som to však zamietol. Dynaheir nemôže tušiť, aké nebezpečenstvo Tinwe predstavuje, vedel som to len ja a preto som to mal byť ja, kto ju zastaví. Idiot, idiot, idiot!
Do tetivy som založil šíp a namieril ním do malého otvoru. Ležal som na spodnej strane vajca a tetivu som napínal oboma rukami, zatiaľ čo lučište som odtláčal nohami. Čakal som, že drak sa každú chvíľu vymrští a zmizne z môjho maličkého zorného uhla a do niekoľkých sekúnd bude po mne. Čakal som to aj keď som zaševelil zaklínadlo, následkom ktorého tetiva zhrubla, stiahla sa a tlačila niekoľkonásobne silnejšie, až mi to rezalo prsty skrz rukavice. Ešte i vo chvíli keď som luk prosil o opradenie šípu bleskom som narozdiel od mojich spolubojovníkov veril viac v skorú smrť než povel k útoku. Jedno z toho nakoniec prišlo, predtým sa však stalo niečo iné.
...
Dračica si Tinwe veľmi pozorne prezrela, oňuchala ju, s šialeným úškľabkom vycerila dlhé rady zubov a keď nepobadala v jej tvári žiaden strach, venovala jej dlhý úprimný pohľad do očí. Nakoniec prehovorila. Neodpovedala ľudským jazykom, rozumela jej teda len Tinwe, v preklade to bolo niečo ako: „Skutočne si splodená semenom najslávnejšieho rodu!“
Potom dodala: „Čo odo mňa chceš, malá sestra?“
Malá sestra cítila, že už svojho zajatca dlho neudrží a bola šťastná, že sa tak skoro prechádza k veci.
„Zvedela som o zákernom útoku na teba a tvoje potomstvo, ktoré uniklo tvojej pozornosti. Tvoje oči a uši boli oslabené starostlivosťou o budúcnosť nášho rodu... “ Pri zmienke o deťoch sa dračici zlovestne zalesklo v očiach a hnevlivo vypustila dym z nosa.
„Nemaj však žiaden strach. Už o chvíľu bude po všetkom nebezpečenstve.“
V tej chvíli vytiahla svojho otroka spoza piesčitého násypu a otrčila ho vo vzduchu priamo pred dračou tlamou. So všetkou krutosťou, ktorej bola schopná sa rozhodla svoju starú priateľku obetovať.
„Tohto hnusného červa ti predkladám ako na podnose. Zbav sa jeho prekliatej duše!“ vykríkla.
Dračica sa na úbožiačku podívala pohľadom, ktorý je možné vidieť za živa iba jedinýkrát. Krutosť a hnev sa jej priam liali z očí, prenikali ňou a trhali jej myseľ na kúsky. Potom dračie oči v sekunde sčerneli, akoby sa prepadli do najtemnejšej priepasti vesmíru...
Nikto v skutočnosti netuší, čo vlastne človek vidí v Pohľade dračej ničoty, pretože z neho ešte nik nevyviazol v stave, v ktorom by bol schopný o tom rozprávať. (Alebo aspoň vôbec rozprávať.) Ináč to nebolo ani tentokrát. Dračica sa s kalnými očami zlovestne usmiala a zavrčala: „Tvoja duša je moja!“
...
Zajačal príšerne dlhý ston, akoby sa niečia duša prepadala do najhlbšej čierňavy pekiel. Vystrašilo a zmiatlo ma to natoľko, že som takmer pustil tetivu – ruky sa mi zatriasli, no ovládol som sa. S nemalým prekvapením som si uvedomil, že výkrik patril Lennovi, no do toho hlasu sa miesilo i niečo iné. Hlas známeho nepriateľa. Jeho smrteľný výkrik mi bol známy, pretože som ho počul len nedávno. Shall`ak?! Čo má Lenn so Shall`ak? A čo robí tu?! V tej chvíli sa mi súvislosti začali spájať všetkými možnými i dosť nemožnými smermi a tesne predtým, než by mi všetko mohlo začať dávať nejaký zmysel som v hlave začul Tinwin povel k útoku.
Bez premýšľania som uvoľnil prsty. Mágiou posilnená tetiva vymrštila šíp, ktorý zmizol hlboko v útrobách drakovho tela. Jeho mäkké a nechránené brucho prijímalo naše najničivejšie údery bez obrany, a to bola najpodstatnejšia výhoda nášho premysleného úkrytu. Z rany v drakovom tele sa do mojej práve prezradenej skrýše vovalil silný prúd krvi. V mihu sekundy sa však stratil, pretože drak v bolestiach vyskočil a utekal zo svojho zradného hniezda. Chopil som sa meča a jediným pohybom odklopil vrchnú časť vajca. Svižne som vyskočil von a s potešením zistil, že moji druhovia boli rovnako rýchli. Bez meškania sme sa s revom dali do boja. Snažil som sa udržať pod drakom, nedostať sa mu príliš do zorného poľa, čo sa však pri agresívnom a rýchlo sa metajúcom tvorovi s piatimi hlbokými ranami v bruchu, príliš dlho nedalo. Boj bol neskutočne rýchly a chaotický, srdce mi po celý čas tĺklo v hrdle a ruky sekali mečom v splašenom ošiali. Každý z nás sa snažil zasiahnuť nejaké dôležité miesto a nedať sa pri tom pošliapať, usmažiť dračím dychom či roztrhať na kúsky. Vydávali sme zo seba všetky sily. A skrz toto krvou vlhčené besnenie prenikal drakov kvílivý nárek plný bolesti a hnevu.
Najskôr som sa vrhol po nohe s vôľou prerezať jej šľachy, no po niekoľkých prudkých úskokoch ma dračica zasiahla chvostom a vrhla o akési šutre o niekoľko metrov ďalej. Hruďou mi prešľahla prudká bolesť a ústa som mal plné prachu, hneď som sa však zviechal. V tej chvíli som len kúsok od seba zaregistroval pomaličky sa vyparujúce belasé duchovné fluidum. Vyzeralo to, akoby magickú substanciu, tvoriacu duchovo nehmotné telo, rozožierala prudká kyselina. Strácala sa ako para. Nemal som pochybnosti, bola to Shall`ak, pomaly miznúca, zanechávajúc za sebou iba kamennú ruku zasvinenú zaschnutou krvou. Na chvíľu mi napadla otázka, kde len mohla prísť k takej hustej duchovnej substancii, že takú ruku dokázala udržať ako súčasť nehmotného tela... Dívala sa na mňa s ešte väčšou zúrivosťou, než keď som ju videl umierať po prvýkrát. Toto však už nebola obyčajná smrť. Po Pohľade dračej ničoty sa prepadávala do Nebytia.
„Istafix!“ zareval Minsc.
Pred obrovskou ohnivou ružou vyrastajúcou z drakovej papule som unikol len o vlások... i keď moje obhorené vlasy by iste nesúhlasili. Vrhol som sa bokom, pri dopade sa skrútil do kotrmelca a zotrvačnosťou vymrštil do behu. Drak bol však rýchlejší, razantným úderom laby mi odrezal cestu a zahnal ma do kúta. Zatínal som zuby, díval sa na dva rady prvotriednych britiev v jeho papuli a žmýkal rukoväť katany. Bol som v úzkych. Veľjašter otvoril tlamu a vydal ohavný škrek, ktorý trhal ušné bubienky a budil predstavu, akoby niekoho rezali tupým nožom napoly... alebo akoby niekomu vystrelili oko. Presne to sa totiž stalo. Tinwe stála opodiaľ naľavo a práve zakladala do luku ďalší šíp, keď ju s poriadnym švihom zasiahla predná končatina poloslepej príšery a vrhla ju o kamennú stenu. Tinwe schytala poriadny úder, zosypala sa na zem a ostala ležať. Kým sa však drak venoval Tinwe vrhol som sa k jeho nohe a zaťal som mečom do vnútorného ohybu kolena. V tej istej chvíli osvetlil vnútro jaskyne obrovský výboj a chvíľu nato bolo počuť škvrčanie mäsa, ako blesk so Sanderových rúk pražil drakovo telo. Bola to poriadna šupa – odhodilo ma stranou a dostal som peknú krvavú sprchu. Pri dopade som si bolestivo narazil panvu a vstával som len ťažko. Cez clonu zdvihnutého prachu som však videl, že drakovi sa vodí podobne. Stál už len vratko a krvácal na mnohých miestach, bok mal celý sčernetý od úderu bleskom a neustále ručal.
Cefeus ho bez prestávky kropil šípmi a držal sa vzadu, zatiaľ čo Minsc sa snažil doriadiť ho čo najviac od chrbta. Sanderus okolo seba držal malú ochrannú sféru, no po ťažkom kúzle už nevládal útočiť. Práve som videl, ako mu Minsc vráža meč hlboko do tela a následne sa trmáca preč, vymrštený prudkým úderom chvosta. Hneď bol však znova na nohách. Drak bojoval z posledných síl, ale keď sa Cefeovi podarilo zasiahnuť mu i druhé oko, mal to už takmer skončené. Skrútil sa v bolestnom kŕči a prudko sebou šľahol o zem.
„Minsc! Cefeus!“ zakričal som, aby som získal ich pozornosť a napriek bolesti som sa rozbehol k drakovej hlave. Minsc hneď pochytil, čo sa deje a nasledoval ma, volajúc: „Tak, ako sme to nacvičili!“
Dotrielili sme k obrovskej tlame a bez meškania sa do nej obaja zapreli, zatiaľ čo Cefeus odkrúcal špeciálny uzáver bomby. Len čo sme papuľu trasúcimi sa rukami trochu pootvorili, bez meškania mu vhodil výbušninu do pažeráka, všetci sme sa vrhli preč a pri dopade sme začuli tlmený výbuch.
Nik z nás sa nedvihol. Len sme sa prevalili na chrbát. Prudko odfukujúc, s bolesťami a vyčerpaním, zmáčaní dračou i vlastnou krvou, sledovali sme kolosálneho nepriateľa. Celé to bolo neskutočne rýchle. Drakovi z nosných dierok pomaly vytekala akási neurčitá tekutina. Nehýbal sa. V jaskyni akoby sa nachvíľu zastavil čas.
„Skolili sme ho,“ hlesol nakoniec Sanderus po hodnej chvíli ticha. Nebolo jasné, či ide o oznam alebo otázku.
Ostrý pohľad, ktorý naňho náhle uprelo drakovo oko, bol ako výčitka týmto slovám. Ľadovo sme sa preľakli, keď sa náhle otvorilo. Z kútika oka trčal Cefeov šíp, oko samotné však ostalo neporušené. Hralo dúhovými farbami a prelievalo sýtočervené slzy. Všetci sme chvíľu nedýchali. Bolo to nádherné. V tom pohľade sa miešala múdrosť s krásou a obrovskou vznešenosťou. Vpíjalo sa vám to hlboko do duše. Dojmy sa postupne vytrácali, čím nižšie klesalo drakovo viečko. Tieto tvory skrátka nedokázali umierať potupne. Jedine hrdo. Smrť k nim vždy prichádzala v hodine veľkého obdivu a vznešenosti. Potom drak skonal.
...
Dobehol som k nej a vrhol sa na kolená. Ešte stále sa neprebrala. Ach, moja Tinwe... zachránila ma, a to niekoľkonásobne. Vzal som ju do náručia a rýchlo som skontroloval, či dýcha. Nesklamala ma, húževnaté dievča jedno: žila, i keď mala roztrhané šaty a od krku až k bruchu sa jej tiahla krvavá rana od veľkého pazúra.
„Vodu! Dajte mi vodu,“ žiadal som.
Minsc vyčaroval trochu vody. Vyčistili sme jej ranu, opláchli tvár a viac jej ani nechýbalo. Zamrnčala a pomaly, veľmi pomaly otvorila oči. Zo srdca sa mi skotúľal menší balvan.
„Tinwe...“ chvíľu trvalo, kým som nadobudol dojem, že ma vníma a počúva.
„Myslel som... myslel som, že si nás zradila,“ povedal som sťažka.
Zatvárila sa, akoby to bol ten najväčší nezmysel, aký kedy počula. Hneď potom sa jej tvár stiahla bolesťou.
„Vedela si, že Lenn klame. Vedela si to celý čas,“ pokračoval som, „prečo si nič nepovedala?“
„Ty hlúpučký,“ odpovedala. „Keby som pred ním prezradila, že o ňom viem, nikdy by som ho nedostala až pred draka. A nebyť toho, len tak by sme sa ho nezbavili. Takto mi vbehol rovno do pasce,“ usmiala sa spokojne.
„Ako si ale vedela, že je to Shall`ak?“
Tinwe na mňa vytrieštila oči. „Shall`ak?! Skutočne? To by mi nenapadlo...“
Ostal som zarazený. „Nevedela si to. Ako...“
„Musíš veriť priateľom,“ poučila ma a dvakrát jemne zahvízdala. „Netušila som, čo je Lenn zač. Od najpoverenejších zdrojov som však vedela, že neustále klame o tom, ako sa dračica správa, kde je a čo robí. Snažil sa nás dostať do maléru, to bolo jasné.“
K Tinwinej ruke docupital pár malých púštnych myší. Od najpoverenejších zdrojov... No nie! I Tinwin nočný odchod bol odrazu jasnejší než bezoblačný letný deň.
„Zaujímalo by ma,“ ozvalo sa náhle za mojím chrbtom, „ako naša milá Shall`ak udržala toľkú váhu.“ Sanderus sa skláňal nad kopou kamenia v tvare päste, ktorá bola pred časom neobvykle hmotnou súčasťou Shall`akinho „tela“.
Cefeus previnilo stisol pery a zavzdychal. „Celkom iste použila silu mojej magickej gule. Neviem si predstaviť, ako inak by získala takú mocnú substanciu. Koniec – koncov, nie je to celkom nemožné. Tá guľa skrýva veľkú moc.“
No veľkú či malú, faktom je, že sme ju už odvtedy nepoužívali.
Sanderus si ešte chvíľu obzeral kamennú ruku. „Pozrite, je na nej krv. Od čoho...“ Asi dve sekundy bolo ticho.
„Dynaheir!“ skríkli sme všetci dorazu.
Cefeus s Minscom sa ju ihneď rozbehli hľadať. Našťastie ju našli neďaleko od vchodu do jaskyne. Ležala na zemi, takmer v bezvedomí a ťažko vyčerpaná. Snažila sa prísť svojim spoludobrodruhom na pomoc, no sily jej nestačili. Všetci sme však vedeli, že urobila dosť.
Zadíval som sa na Tinwe. Párik myší, ktorý nás asi zachránil, sa jej usalašil na ruke a čistil si kožúšky.
„Musíš vedieť, komu veriť,“ riekla s úsmevom. „Počúvaj srdce.“
V tej chvíli som cítil úľavu i veľkú hanbu, pretože som vedel, že tým nemyslela len seba a tie podarené myši, ale predovšetkým nás dvoch.
„Ja som ti veril,“ povedal som napokon.
„Vedela som to. Ináč by sa nič z toho nepodarilo.“ Opäť sa usmiala.
A niekde v trinástej komnate mojej hlavy si moje staré vypočítavé a prefíkané Ja, ktoré hlásalo „nikdy nikomu never“, smutne uväzovalo slučku okolo krku...
I ja som sa usmial.
Istafix
Diskuze
Velmi pěkné zajímavé čtivé ale jen velmi zdlouhavé.
Tvůj článek obsahuje to, co některým chybí a to je pochopitelnost.
GRATULUJI
K tomu pravopisu: Študujem slovenčinu a preto sa snažím čo najúzkostlivejšie dbať na pravopis, keď však človek pridlho čumí do jedného textu, nevšimne si ani to najočividnejšie. Preto mám svojho generálneho krtitika... Tentokrát však, zdá sa, sklamal.
Shelagh: Ak si si tie chybičky náhodou niekam značila, možno by si mi mohla poslať opravenú verziu (?) Ak nie, nič sa nedeje, skúsim si to prezrieť znova alebo to dám prečítať niektorému spolužiakovi.
No...tak tohle je teda něco..:) Jsem rád, že jsem už mohl konečně po dlouhé době číst něco tak dobrého..Je to opravdu skvělé...Skoro ani nemám slov (i když to bych lhal, protože už jsem dost slov napsal..:)..). Abych pravdu řekl zpočátku jsem se dost odhodlával si to přečíst. Nevěděl jsem co to je. Prostě jen vidím v novinkách ,,Päť vajec". Ale když jsem se teď v noci nudil řekl jsem si, tak si to alespoň přečtu, za pokus nic nedám. A hle...Hned mě to strhlo. Má to náboj. Je to psané moc pěkně a zručně a to že je to psané slovensky to vše jen podtrhuje. Miluji slovenštinu. Snad kdyby to bylo přeložené do češtiny, tak by se mi to ani tak nelíbilo. :) Sprostá slova, která může někdo odsuzovat, se mi tam perfektně hodí a přijdou mi přirozené. Je jich tam tak akorát, víc bych jich tam rozhodně nedával a míň..no abych se přiznal mám sprostá slova docela rád, tedy jak která.. :) (však všeho s mírou). Vše hodně vystihl Dormon..asi tak nějak jsem to vnímal já. Tak nějak úplně stejně..:)) Co se týče nějakých gramatických chyb, to opravdu nemůžu posuzovat, protože slovenštině příliš nerozumím. Čárky, které zmiňovala Shelagh..jednak bych si jich nevšiml ani normálně a druhak jsem byl tak začtený a má fantazie pracovala tak naplno, že jsem ani neviděl monitor a text před sebou. Jen výjevy z jeskyně a jejího okolí. Je to vskutku skvělé dílo. Nevím co říct víc, tak snad bude stačit toto...
Tak jen tak dál ať mám kde brát inspiraci a ať tu máme co číst..:)
S úctou
Rigur
Dílo se mi velmi líbilo. Po několik minut jsem nemohl od monitoru odtrhnout oči. Byl jsem uplně ponořen do příběhu, okolní svět pro mě neexistoval. V hlavě jsem měl jasný obraz míst a postav v díle. Cítil jsem pocity hlavních hrdinů. Za velmi silný okamžik považuji smrt dračice. Její poslední pohled. Nádherně to kontrastuje s předcházejícím textem, kde je popisovaná jako něco, co by se mělo co nejdříve odstranit ze světa. V te chvíli je vám jí líto. A to je přesně ono. Dobré dílo by ve vás mělo zanecha nějaké pocity.
Ze začátku mě, jak už tady psal Istafix, skoro odradilá délka. Trochu jsem se potýkál se slovenštinou, ale to ustalo jakmile jsem se začetl. Nevím jestli byli v textu nějaké chyby a i kdyby, nevadilo by mi to (sám mám s jazykem velké problémy).
Na závěr bych chtěl říct každému, kdo se sem dostane, aby si toto dílo přečetl. Nebude litovat.
Mnoho nápadů do další tvorby.
Dormon
Ahoj. Chcem všetkým poďakovať za milé slová, hodnotenia a kritiku. Chcem poďakovať predovšetkým za to, že si moju poviedku vôbec prečítali. Dĺžka mnohých rýchlo odradí, preto si vážim, ak si niekto dokáže nájsť čas čítať pozorne.
Shelagh sa chcem osobitne poďakovať za vôbec druhé 5* hodnotenie, ktoré som od nej kedy dostal. Je to potešujúca odmena za snahu.
Pokiaľ ide o Dynaheir a Minsca, Darian to vlastne vysvetlil za mňa. Svoju imaginárnu družinu som zostavil z identít postáv mojich priateľov. No a niektorí z nich pri výbere mena skrátka neboli príliš inovačný:)
Samozrejme, s výhradami, že tieto mená zhoršujú čitateľský zážitok, sa stretávam už nejaký čas. Bolo mi ľúto meniť ich, inšpiráciu pre príbehy (taký tematický rámec) koniec-koncov stále čerpám predovšetkých z výčinov mojich priateľov pri hraní DrD, výrazne zlý efekt to má vraj hlavne v prípade čitateľov, ktorý sa s "mojou" družinou nikdy predtým nestretli - pôsobí to ako pokus o lacnú a zjednodušujúcu psychologickú charakteristiku. Právo preto je táto poviedka i poslednou, v ktorej sa ešte s Dynaheir a Minscom stretávame. Predsa len to už nie sú opisy dobrodružstiev, ale poviedky so samostatnou zápletkou a dejom. (Pri tejto konkrétne je z hry prebratý len základ: skolenie draka a plán s ukrytím vo vajciach.)
Darianovi ďakujem za pekné slová, ale myslím si, že s akousi besedou al. OHZD to už jednoznačne prehnal *rozpačitý úsmev*. Prinajmenšom nezabudnime na môjho českého kolegu Lischaia.
Co říct? Normálně slovensky psaná díla nečtu, ale když jsem viděl hodnocení a diskuzi, udělal jsem výjimku. A udělal jsem dobře.
Hlavou se mi honí celá plejáda myšlenek. Vím, že za to může Istafix a vím, že mu dám plný počet hvězd, ale nedokážu najít slova, kterými bych to zdůvodnil.
Pokud bych se někdy připletl k podobnému dobrodružství, musel bych si pogratulovat...
Zdravím...
Istafix je značka kvality, Istafix je ako víno - čím starší, tým lepší.
Celé dielp ma zaujalo a až musím povedať, že (čo nie je u mnhých autorov až tak bežné) to, že je písané akoby v jednom duchu a jedným jazykom tomu strašne pridáva na čitateľnosti. A pritom 15 strán...no, naozaj vidno, že je to prepracované a premyslené. Autor vedel čo a ako. Vybral si štýl a formu a držal ju hrdo až do konca. Chvályhodné.
Inak mená: sú to mená postáv z Istafixovej skutočnej družiny a naozaj sa tam (v družine) vyskytujú mená ako Mincs, Dynaheir...autor ich nevyberal z BG
Nie je to nedostatok fantázie pri menách.
Teraz k deju. Tento príbeh (teda apsoň jeho základná kostra) bol dobrodružstvo pri DrD. To, ako ho Sagituri zahrali som vedel už dávnejšie. Ich Pj mi povedal len toľko: že tam sedel s otvorenou hubou, keď ich napadol ten trik s vajciami...*smiech*
Istafix do toho pridal vlastné zápletky, trocha ho prerobil a zdynamizoval a vznikol z toho nápaditý a krásny príbeh, ktorý je veľmi dobrodružný a číta sa jedným dychom od prvého hovna až po Istafixovo uvedomenie si straty zlodejskej mentality na konci.
Ku spôsobu roprávania: Autor (ako už napísal Raynor) použil modernú reč. Podľa mňa to dielu dodáva nápaditosť a čaro. Autor nehovorí jazykom, pri ktorom sa strácame v jeho krásnych slovách, nie...hovorí to bez klišé a bez zbytočnej kvetnatosti.
Je vám asi jasné, že dám tomu 5*. Ako inak? Okrem pár čiarok a pár miest, ktoré sa nepopísali práve štýlom podľa môjho gusta tomu vážne chýba už len beseda s autorom a Hlava Zlatého Draka...*úsmev*
Prajem teda autorovi veľa šťastia a inšpirácie do ďalšej práce...
Majte sa všetci...
Darian
Uf, čo povedať? Pri prvom pohľade dlhé; pri blyžšom prezretí mi to pripadalo ako keby si Istafix zobral pero, zošit a začal píasť pred telkou, potom prejde ku počítaču pustí si Baldurs gate, nejakú Sepulturu a píše. Po obede znova píše... tento krát pri DVD-čku s Jamesom Bondom...
Chytilo ma už začiatočné hovno... Dielko neobsahuje "zbytočnosti" a bludy tzn. je premyslené. Zápletka - dej. Spracovanie pôsobi až príliš amatérsky, ale to predsa nieje zlé, a čo som už chcel povedať úvodom je príbeh he hovorení "moderným jazykom".
Ja som si všimol narozdiel od BG aj vetu "tvoja duša je moja" zo seriálu Mortal Kombat... neviem či je odtiaľto, ale... čo už povedať? 5*
Nové dobrodružství Istafixe a jeho přátel je vskutku hrdinské – vypravit se na draka mohou jen zkušení hrdinové s dobrým plánem. A že se i při tom nejlepším plánu něco pokazí, je téměř stoprocentní pravděpodobnost.
Povídka má všechno, co dobré dílko má obsahovat – dobrou zápletku, pointu, hrdiny s věrohodnými motivacemi, zajímavé prostředí… Jen zpočátku jsem měla problém se do povídky začíst, začátek mi připadal zdlouhavý. Pak už jsem ale dočetla jedním dechem.
Trošku mě rušila jména Dynaheir a Minsc, protože je mám příliš zažitá pro Baldur‘s Gate, a občasné Istafixovo mudrování.
Gramatiku a vhodné používání výrazů musí posoudit rodilý mluvčí, já osobně jsem si všimla nejedné chybějící čárky.
Výše uvedený výtky jsou ovšem jen maličkosti, které mi nezabrání udělit povídce plný počet.