Istafixova mladosť (úvodná kapitola II. z rozsiahleho celku Putovanie a osudy Sagiturov)
| Autor: | Istafix |
|---|---|
| Přidáno: | |
| Hlasovalo: | 11 |
Nanešťastie mi však nebolo súdené prežiť pokojné a šťastné detstvo. Moji rodičia – Vargast a Varria zahynuli v plameňoch požiaru, ktorý mi vzal nielen rodinu, ale aj domov. Príčiny vzniku tohto ohnivého pekla boli nejasné, presne tak, ako moja budúcnosť.
Stal som sa dieťaťom ulice, odovzdávanie odkazov a kapsárstvo bolo mojim jediným spôsobom obživy, no ľudia, ktorých som stretával na uliciach Rohrie boli mojimi priateľmi a nemohol som im ublížiť. Musel som však kradnúť, aby som prežil – nemohol som sa bez toho zaobísť, a tak som ušiel do iného mesta. Jeho meno si nepamätám, pretože to nebolo jediné mesto, ktoré som na svojom putovaní navštívil. Kočoval som z jedného mesta do druhého, a to nielen kvôli túžbe vidieť nové kraje a získať nové skúsenosti. Dôvody boli často omnoho prozaickejšie.
Moje zlodejské schopnosti medzičasom o hodný kus nabrali na kvalite, a tak som si čoraz častejšie trúfal i na nočné rabovanie šľachtických domcov. Moje akcie však nie vždy boli stopercentne úspešné, a tak som sa musel chrániť neustálym pohybom na nové a nové miesta.
Ako zlodej som bol pomerne nadaný, čo, ako som neskôr zistil súviselo v nemalej miere s faktom, že som Sagiturom a znamenalo to, že po kratšom čase som bol schopný nakúpiť si nové šaty a prespávať v hostincoch, čím som sa stal menej nápadným. Naučil som sa takisto bystrej komunikácii s ľuďmi, čo mi dopomohlo k získaniu kontaktov na rôzne osoby a spolky, ktoré dokázali uľahčiť prácu ľuďom ako som ja. Krivka môjho osudu sa začala uberať ku šťastiu, čo ma definitívne utvrdilo v rozhodnutí nikdy neprestať s tým, čo robím.
Jedného dňa – mohol som mať vtedy jedenásť alebo dvanásť rokov som sa dopočul o Signii v Astórii, takzvanom Spoločnom meste, v ktorom mali podľa chýrov spoločne nažívať všetky slobodné národy sveta. Zvedavosť i túžba po ďalšom zisku ma priviedla až do tohto mesta. Musel to byť osud, ale len čo som sa dostal na hlavné námestie, zračil som v dave zaujímavého muža – starca, ktorý sa niekam nenáhlivo uberal. Vyzeral ako jeden z tích čarodejníkov, o ktorých som toho toľko počul a keďže som veril svojmu nosu v oblasti odhadu majetnosti občana zbežným pozorovaním, rozhodol som sa nenápadne priblížiť a uchmatnúť mu jeho mešec. Len čo sa však tak malo stať, starec sa s obdivuhodnou rýchlosťou zvrtol a zachytil mi ruku pevným zovretím. Takáto obratnosť v jeho veku bola naozaj veľmi nepredvídateľná, preto som ostal úplne ochromený – vyzeralo to, akoby bol tento tajuplný muž prečítal moje myšlienky skôr ako som sa k nemu priblížil a môj pokus čakal. Až neskôr som sa dozvedel, že to nebolo presne tak – myseľ Sagitura totiž nie je jednoduché len tak prečítať. Ja som však vedel, čo robiť v takejto situácii. Mykol som sa a pokúsil som sa uvoľniť ruku zo zovretia, starec ma však zachytil za košeľu a cielene mi ju roztrhol na chrbte. Neuveriteľné... – zamrmlal, keď na mojom chrbte spoznal znak, ktorý nosil i jeho syn, znak, ktorý znamenal istú osudovú predurčenosť a dokazoval prítomnosť inkarnovanej esencie tajuplnej bytosti – Sagitura, ktorým som nepochybne bol. Do úplnej a hlbokej podstaty toho, čo to naozaj znamená som sa nedostal ešte dlhé roky po tejto udalosti. Vedel som, že čarodejník hovorí o mojom znamení, a tak som vzdal pokus o útek a prestal som sa vzpierať. Ako sa ukázalo, bola to jedna z najlepších vecí, aké som kedy urobil. Fortinbrass (tak sa ten muž totiž volal) ma totiž vzal k sebe domov a vychoval ma ako vlastného syna. Navrátil mi dávno stratený pocit starostlivosti a jeho syn Sanderus, taktiež nositeľ znamenia mi dal pocit spolupatričnosti a priateľstva. Fortinbrass vedel, aké zručnosti vo mne vycibril drsný život na ulici a napriek všetkej logike svojho učenia mi ich pomáhal rozvíjať, takisto ako vyučoval Sandera v umení mágie. Vždy mi však kládol na srdce, aby som nevyužíval svoje schopnosti spôsobom, ktorým by som ubližoval ľuďom.
Fortinbrass však nedokázal, či skôr nechcel čítať moje myšlienky. Cítil som, že nie vždy vie, čo si myslím, z čoho usudzujem, že môj vychovávateľ si bol práve tak ako ja vedomý toho, že napriek svojmu učeniu a výchove je tragická smrť mojich milovaných rodičov, strata domova a život na ulici nezmazateľnou stopou v mojom živote. Tieto udalosti boli ako škaredá jazva môjho životného príbehu, no rana, ktorá ju zapríčinila bola možno hlbšia než by ktokoľvek predpokladal, a tak ostali moje záujmy a ciele navždy vecou, o ktorej som vedel len ja sám.
Po krásnych rokoch strávených v novom domove v Signii sme sa spolu so Sanderom tak, ako nám to náš osud predurčoval stali dobrodruhmi. Pri hľadaní ďalších bytostí nosiacich znamenie esencie sme vytvorili družinu, s ktorou sa človek, či elf alebo trpaslík nemusel báť žiadneho dobrodružstva.
Sagiturom, teda ak som to ešte nespomenul nemusel byť len človek ako ja. Zdalo sa, že má zástupcov vo všetkých rasách a slobodných národoch. Samotný Sanderus, môj priateľ bol vznešeným elfom. Ani to, ani naše priateľstvo z detstva mu však takisto ako i mojim ostatným spoločníkom neumožňovalo poznať celú skrytú podstatu mojej bytosti a duchovnej existencie. Zdalo sa, že pre nich navždy ostanem záhadou.
Po dlhšom putovaní sme si spoločne stále viac uvedomovali, že nežijeme životy obyčajných smrteľníkov, a že by bolo potrebné naše putovanie a počiny zdokumentovať. K tejto úlohe som bol okrem iného pozvaný i ja – Istafix, zlodej družiny. Tu sa teda začína moje rozprávanie...
Istafix
(Nasledujú úryvky z opisov vybraných udalostí. Niektoré môžu byť úplne nepodstatné, zatiaľ čo dôležité môžu absentovať. Isté veci sa v rámci sveta hráčov nikdy neodohrali.)
Diskuze
Kruciš, kruciš, kruciš ... :)))
No, i když si to čtu až teď - ach jo, tedy, skvělé ... :)))
Pěkně napsané - jen si to mohl trochu rozepsat - hlavně o těch dobrodružstvích, ale ty asi příjdou.