www.Dracidoupe.cz


Články & Eseje



Tinwe a ja (časť tretia)

Příprava pro tisk (tisknuto 1122x)
Autor:Istafix
Přidáno: 18:17:18 23.08.2007
Hlasovalo: 8
Průměrné hodnocení: 5

Anotace: Anotácia: Tretí (a posledný) príbeh o dvoch dušiach. Má veľa spoločného so skutočnosťou.

Poz.: Táto poviedka prichádza s vizuálnym i akustickým sprievodom. Ilustrácia k poviedke je z mojej vlastnej dielne a odkaz na ňu nájdete na príslušnom mieste poviedky. Autorkou atmosférickej piesne 1000 oceans, vhodnej na počúvanie počas čítania, je Tori Amos a odkaz na stránku YouTube s videoklipom tejto piesne nájdete nižšie. Odporúčam si najskôr do pozadia pustiť hudbu a počúvať počas celého čítania. Poviedka okrem toho obsahuje text piesne Deti zla od skupiny HT.

Atmosférická pieseň: [ http://www.youtube.com/watch?v=EUoBhmQpFDY ]


These tears I've cried
I've cried a thousand oceans
And if it seems
I'm floating in the darkness
Well I can't believe that I would keep
Keep you from flying
So I will cry a thousand more
If that's what it takes
To sail you home
Sail you home
Sail you home...

Tori Amos: 1000 oceans




Malá čierna jašterička pomaly otočila hlavou naľavo i napravo a lenivo odcupotala až na zadnú stranu jej krku. Tam sa usalašila a spozornela až vtedy, keď ma Tinwe chytila za ruku. Vtedy jej pomaličky vyliezla až na rameno a vo chvíli, keď Tinwe preplietla svoje prsty s mojimi, sa obratne rozbehla dolu rukou až do jej dlane. Vo chvíli, keď tetovanie presiaklo z jej kože do mojej, to zašteklilo a ešte nejakú chvíľu som cítil mravčenie na dlani, zatiaľ čo jašterička už trielila hore mojou rukou a ukryla sa mi pod šatami. Tinwe len pobavene pokračovala v hre a pustila sa malého plaza hľadať. Hladiac ma po krku ma obišla, postavila sa mi za chrbát a začala mi zobliekať košeľu. Fakt, že ženy dokážu robiť viacero vecí naraz, je niekedy nepopierateľný – Tinwe jednou rukou pomaly dvíhala látku a odhaľovala mi chrbát, zatiaľ čo druhou ma hladila po bruchu. Pritom sa môjmu odhalenému chrbtu každých pár centimetrov ušiel bozk. Keď mi košeľu pretiahla cez hlavu a zbavila tak živé tetovanie, vystrašene sa krčiace medzi mojimi lopatkami, jeho úkrytu, zaslúžil som si i jemné uhryznutie. Vzbudilo to príjemné vzrušenie a dolu chrbtom sa mi rozbehli zimomriavky, spolu s tetovaním, ktoré už teraz v podobe hada hravo kľučkovalo v jarčeku mojej chrbtice. Pri panve sa skrútilo do klbka a rozhodlo sa byť radšej malým drakom, zatiaľ čo ja som prudko schytil Tinwe za zápästie, otočil som sa a rukou jej vošiel pod košieľku.

„Hej! Porušuješ pravidlá,“ odbila ma naoko pobúrene. „Takto sa nehrám.“

Zastavila mi ruku, vrátila ju zo zakázaného územia a pridala k slovám pobavený úškrn. Nezostávalo mi iné než pokračovať v hre. Tuto stačilo malé podvedomé želanie a dráčik mi pod kožou prešprintoval po celom tele až do dlane. Pritlačil som ruku na Tinwine bruško a držal ju pevne, kým dráčik opatrne nevykukol pri jej pupku. Hneď nato zakrúžil okolo neho a vytratil sa pod sukňou, kam ho nasledovali i moje ruky. Hladkal som jej stehná i lýtka, brázdil som jej po nohách a zadočku vo veselej fingovanej snahe chytiť to malé šikovné zvieratko. Smiali sme sa bránili si v pohybe, keď som sa ho snažil dolapiť ústami.

Magické živé tetovanie bol darček, ktorý som pre Tinwe zaobstaral k nášmu tretiemu výročiu. Možno trochu patetické, iste, ale kvôli tieňom minulosti ani jeden z nás neoslavoval svoj deň narodenia či akýkoľvek iný sviatok. Zvyklo sa vravieť „vydaní napospas osudu, vhodení do hry bez návodu“. Svoj deň narodenia sme nepoznali a spolu s rodinou sme boli pozbavení i tradícií; deň, keď sme našli jeden druhého, bol teda jediným, ktorý skutočne stál za svätenie. Zvykol som si pri tejto príležitosti Tinwe potešiť aspoň malým darom.

Ten posledný práve v tejto chvíli nadobudol tvar malej hviezdy a putoval hore krásnymi nohami, na ktorých už neostal ani kúsok oblečenia; nad obnaženým lonom sa prerodil opäť v draka a unikol môjmu zraku pod jemnou bielou košeľou. Než som ju Tinwe zobliekol, uložil som ju na posteľ. Pomaličky som dvíhal látku a odhaľoval bruško so slovami:

„Kam sa podela moja malá potvorka?“

Tinwe sa zasmiala.

„Ležím priamo pred tebou, Láska,“ hlesla pomedzi hlboký nádych a výdych.

Len čo som Tinwe zbavil posledného oblečenia, našiel som dráčika ukrývať sa v záňadrí. Keď som sa ho chcel dotknúť, vytrielil preč, zakrúžil okolo krku, potom okolo ľavého šťavnatého jabĺčka a zahryzol sa jej do bradavky. Usmial som sa a urobil som to isté. Moja milá tíško zjojkla. Malý drak hneď prenechal láskanie mne a vydal sa radšej k pupčeku, vlial sa doň a vyčkával na moju pozornosť. Keď som sa do sýtosti vyhral s oboma sladkými vankúšikmi a nasledoval som ho, vystrčil z malej priehlbinky stonky, ktoré sa rozliezli po celom bruchu a v rýchlosti zakvitol na krásne záružlie. Hýrilo sa a prekrývalo v lupeňoch a listoch, krútilo sa a preplietalo, vábilo moje oči k sebe. Pomaly som doň zaboril hlavu a jazykom som sa zavŕtal do pupku. Cítil som, ako sa jej hruď dvíha a klesá od hlbokého dýchania. Po chvíli začali ruže odkvitať. Strácali sa v stredobode, z ktorého pred niekoľkými momentmi vzišli, aby hneď nato vyleteli ako roj maličkých motýľov. Chvíľu jej len bezcieľne poletovali po brušku, no potom si našli cestu, po ktorej ma viesť. Pomaly zlietali od pupku dole, nižšie a nižšie, po zvažujúcej sa doline, strácali sa v sladkom lone a ja som ich poslušne nasledoval jazykom. Tinwe slastne vzdychla...

* * *


Ten vzdych mi v hlave pretrvával, vracal sa každým dňom, priviaty prúdom mojich myšlienok. Odrážal sa od stien mojej tmavej izby ako plameň tej jedinej sviečky, ktorá v nej horela, a škrípal mi v hlave, menil sa z toho najpríjemnejšieho zvuku na svete na neznesiteľné kvílenie, trápiace moju dušu vo chvíli, keď mi život vytekal žilami na dlážku.

Moja vlastná voľba. Stratil som veľa. Možno všetko. A nemal som viac chuť, vôľu ani silu, tobôž odhodlanie trápiť môjho ducha jeho vlastným bytím, prikovanou k rozpadávajúcej sa, hnijúcej hmotnej stránke seba samého i sveta, po ktorom sa plazí. Mal som plné zuby sveta, v ktorom nie je isté nič okrem toho, že rany bolia; sveta, ktorý nič nedáva, zato však hojne berie; sveta riadeného sadistickým osudom, ktorý sa s vami hrá ako s prašivým psom – otrčí kosť, nechá pričuchnúť, vzápätí však kosť zahodí a psovi sa ujde poriadny kopanec. Kopanec osudu. Kopanec do duše.

Zvyklo sa vravieť viac než len „vydaní napospas osudu, vhodení do hry bez návodu“. Zvyklo sa plačlivo spievať:

Bez strachu, bez zábrany,
bez cieľa, bez záchrany,
bez úcty, bez viery,
bez záujmu, bez nádejí,
bez lásky, bez citu,
bez chuti k životu,
bez výhod, bez rodičov,
bez dôvodu žiť pre niečo,


Tíško som odriekaval tieto slová a bez dôvodu žiť pre niečo som priložil čepeľ k žilám. A...

vydaní napospas osudu,
vhodení do hry bez návodu,
na krku bremeno sklamania
špinavé deti... Deti zla.


... pri posledných slovách som potiahol. Bolelo to menej než dôvod, kvôli ktorému sa to dialo.

* * *


Začalo sa to... Nie, skončilo sa to poslednej zimy v najvýchodnejšom prístave starého kontinentu, prístavnom meste, ktoré nieslo názov Peo. Hnali sme sa po stopách vraha, ktorý stál za smrťou vojvodu zo spriatelenej šľachtickej rodiny a doštvali ho až na hranicu známych končín. Lode, ktoré odtiaľ vyplávali smerovali len k iným prístavom na pobreží smerom na sever alebo juh. Takisto odtiaľ odplávali elfie lode do zeme, ktorú nie je možné nájsť na mapách. Hranica sveta, brána do Nikam.

Tinwe sa správala zvláštne snáď už od chvíle, čo sme minuli nápis Porta Extra Orientis nad vstupnou bránou mesta. V nasledujúce dni sa často túlala sama, strácala sa bez udania dôvodu či vysvetlenia, navštevovala nezmyselné miesta a veľa času trávila v prístave, zatiaľ čo my ostatní sme sa snažili vypátrať vraha. Možno by sa celá vec vyvíjala trochu ináč, ak by som bol nejako zasiahol, ak by som bol podozrieval, kládol otázky, konal... Ak by som sa za ten čas, čo sme boli spolu, nebol naučil bezhraničnej dôvere voči nej.

Ach, tá dôvera. Napriek tomu, že som ju spoznal až s mojou milovanou, nestačil som sa čudovať, ako rýchlo a rád som sa jej poddal, ako úžasne tá dôvera chutí. Obľúbil som si ju, dosadil ju tam, kde mali predtým svoje miesta ostražitosť a nedôvera. Veril som Tinwe a dokázal som milovať ten pocit. Nechal som ju teda jej túlaniu a tajným potrebám.

V jeden večer som ju objavil, ako strnulo pozoruje západ slnka nad morskou hladinou. V tom čase sme mali viacero dôvodov myslieť si, že náš štvanec už opustil mesto, a tak som bol nervózny z toho, že som ju celý deň nemohol nájsť. Pristúpil som k nej odzadu a jemne jej položil ruky na plecia.

„Tinwe,“ zašepkal som a na okamih stuhol.

Cítil som, ako sa chveje. Pomaly som ju otočil tvárou k sebe a prepadol obavám, keď som uzrel dva potôčiky, prameniace v dvoch ligotavých hviezdach, brázdiace líca. Vo svetle zapadajúceho slnka slzy žiarili. A nielen slzy, ale aj všetko vôkol ochotne prijímalo farbu zaspávajúceho dňa. Všetko bolo ako krv. Jej tvár i vlasy boli ako krv, slnko bolo krv, more bolo krv a Tinwe plakala krv. Dlhé, lepkavo sa vlečúce sekundy na mňa len hľadela. Vpíjala sa do mňa, možno ma skúmala. Vyzeralo to, akoby zhľadúvala slová, triedila ich a tvarovala do úhľadnej formy. Chvíľami som mal pocit, akoby boli slová ťažké a príliš hrubé na to, aby preliezli jej štíhlym krkom a viazli jej preto v hrdle. Usmial som sa na ňu, no ona mi úsmev neopätovala.

„Milujem ťa, vieš to?“ vyriekla nakoniec zarmútene a s rezignovaným výrazom, ktorý nechával tušiť, že akékoľvek iné slová sú zbytočné.

„Stále tomu verím,“ odpovedal som nasilu sebaisto. Snažil som sa nedať v hlase najavo svoje obavy. „I ja milujem teba, to vieš.“

Hlas sa mi zatriasol, no díval som sa jej priamo do očí. Uhla pohľadom, opäť sa dívala na more. Minútu, dve i dlhšie... A moje pocity boli ako na hojdačke – v jednom momente som bol plný obáv a strachu, v tej druhej ma napĺňal podivuhodný pokoj, sila viery. Dlho sme mlčali a dívali sa na rumenec mora.

Cítil som, že sa vzďaľujem skutočnosti, a tak som Tinwe tuho objímal, žalúdok som mal nepokojný a všade navôkol bola krv.

* * *


Presne tak ako teraz – na pomalej púti od reality s nepokojným žalúdkom a krvou všade navôkol. Rozdiel bol len v tom, že som neobjímal svoju milovanú, lež dýku, ktorou som otvoril mojej nešťastnej duši dvere pre únik z tela.

Po návrate z mesta Peo ma začalo opúšťať všetko, čo bolo v mojom vnútri, až som ostal s pocitom úplnej prázdnoty. Bolo to už len moje telo, ktoré prebývalo ďalej, vzdorovalo všeobecnému chradnutiu. Teraz, keď som cítil prázdnotu, vkrádajúcu sa do mojich žíl a cez ne i do celého tela, pociťoval som konečne chladný pokoj. Všetko sa vyrovnávalo. Bledlo a strácalo.

Bol som pripravený na odpor telesnej schránky, očakávaný zúfalý výkrik po nechcenom bytí v jeho poslednej chvíli, preto som sa zbavil akéhokoľvek druhu magickej ochrany, pokiaľ to len bolo možné. Telepatický prsteň odpočíval na hodvábnom obrúsku na skrinke v rohu miestnosti. To aby som nemal možnosť v poslednej chvíli volať o pomoc a nechať tak telo prekaziť vysoký plán ducha. A nakoniec, aby som svoju premyslenú snahu korunoval, vypil som veľké množstvo prípravkov, ktoré bránia hojeniu rán. V duchu som ďakoval môjmu priateľovi alchymistovi; pomohol mi krvácať a krvácať tak dlho, ako je k smrti potreba. V predstavách som sa stále vracal k tomu dňu, k tej chvíli, momentu, úderu srdca...

* * *


Pamätám si, ako stála v zamyslení tak nekonečne dlho, nakoniec sa ku mne predsa len otočila a objala ma okolo krku. Mocno, živelne. Pritískala sa a zhlboka dýchala, tlačila, akoby chcela preniknúť, vstrebať sa do mňa. Odtiahla sa len na malú chvíľku. Videl som jej oči plné sĺz, jemnú pokožku a chvejúce sa pery. Bez slova som ich sledoval, kým ich nepritisla na moje. Ten bozk... Bol iný, než akýkoľvek predtým, než čokoľvek predtým. Pošteklil ma na jazyku, až mnou myklo a potom prišlo jemné mravčenie, pozvoľna sa rozplývajúce s každým pohybom jej jazyka, uhryznutím do pery. Pochytil ma pocit, že sa už nikdy nerozdelíme, že cítim jej život, ako prúdi do mňa, že sa vrastáme jeden do druhého. Bozk nikdy nechutil takýmto spôsobom.

Náhle sa odo mňa odtiahla, rýchlo a rázne. Pohladila ma po tvári, to už však bez náhlenia. Bolestivo, veľmi pomaly sa otočila a s ťažkým vzdychom sa dala do kroku. Kráčala preč odo mňa, svojou cestou preč. Ja som ostal stáť, bez slova, bez pohybu, akoby som bol vrástol do kamennej dlažby móla. Nič som nechápal, ale práve som začínal. Sledoval som jej ladný krok, pohyby, vlasy vejúce vo vetre a vo chvíli, keď mi zmizla z dohľadu v jednej z úzkych uličiek vedúcich z prístavu, som si uvedomil, že okrem toho, že ten bozk bol krásny, dráždivý, vášnivý i jemný, nekonečne dlhý a tak strašne odlišný... bol i náš posledný.

Všetko utopila márnosť. Na druhý deň som sa dozvedel, že v noci odplávala posledná elfia loď tohto roku do krajiny, kam ľudská noha nikdy nevkročí. V tej chvíli som sa nezmohol na slovo, mal som chuť zabíjať. A neskôr som tak i robil, nie však pridlho. Letargia ma dostihla veľmi rýchlo a dosadla na mňa váhou všetkých predošlých obetí.


Ilustrácia: [ http://www.palacha.wz.cz/Tinwe a ja (cast tretia)/Tinwe a ja_3_ilustracia.jpg ]


* * *


Veľa som potom premýšľal. Prečo mi nepovedala nič viac? Nenechala odkaz, správu, list? Nedala návod na to, ako žiť bez nej? Kam sa pohnúť ďalej? Mali sme spoločne hľadať domov... Všetko utopila márnosť.

No bol to ten bozk, na ktorý som neskôr myslel najviac. Ešte i teraz, keď som umieral, som mal pocit, že stále cítim jej chuť na jazyku, že cítim to mravčenie. Tak priateľský, známy pocit spojený s milovaním. Bozk ako žiaden iný, zašteklil a potom... Zašteklil a potom... Myšlienka mi uviazla vo vedomí. Cítil som blízkosť niečoho dôležitého, no nemohol som na to prísť. Zašteklil a potom...

V tom momente som v hlave preletel udalosťami posledných mesiacov a prebral som ich odpredu i odzadu aspoň dvadsaťkrát. Rozplietol som pavučinu možností a pravdepodobností. Srdce sa mi rozbúšilo prudko, až to na prerezaných zápästiach zabolelo. A potom...
Potom mi to došlo. Prišlo uvedomenie a mňa prepadli nepokoj, hanba a zúfanie. Myšlienky mi prehrmeli hlavou ako stáda splašených koní. Zrážali sa a zabíjali, aby z nich vyvstala tá jedna dôležitá. S trasúcimi sa údmi som sa obrátil na brucho, tvárou k dlážke, na ktorej pokojná hladina mojej krvi vytvorila matné, no vo svetle sviečky predsa len použiteľné zrkadlo. Otvoril som ústa, vyplazil jazyk a sledoval som svoj obraz v ňom. Volal som ho, vzýval, zaklínal, povolával, hľadal som tajomstvo Tinwinho posledného bozku. Vo chvíli, keď som cítil, že už neudržím hlavu vo vzduchu a približoval som sa vlastnému odrazu v krvavom zrkadle, sa to stalo. Z hĺbky hrdla, z podnebia úst, z ďasien a spomedzi zubov sa cícerkami plazilo tetovanie, po týždne bezpečne ukryté v mojich ústach. Usalašilo sa mi na jazyku.

„Preboha,“ zachripel som ledva čujne. „To nie je možné.“ Hlavou som klesol do kaluže, sily ma opúšťali.

Tetovanie mi vytrielilo po vnútornej strane líca von z úst až do ruky, kde som naň mohol lepšie vidieť. Tam sa zmenilo v srdce, živé a bijúce. Bol to symbol, znak? Odkaz pre mňa? Nemal som už dosť síl na to, aby som uvažoval triezvo.

Je to láska... Alebo život? Mám žiť ďalej alebo nežiť bez jej lásky?

Nechápal som. Srdiečko sa ale po chvíli zastavilo a zmenilo formu – na oko, vyplašene sa obzerajúce do všetkých strán.

Čo je zase toto?!

Bol som zúfalý, na konci so silami a moja myseľ sa pomaly ukladala k spánku, z ktorého sa nezobúdza.

Strach, alebo útek? Obozretnosť? Hľadanie... Miluje ma... A mám ju hľadať!

„Je to to, čo si chcela povedať? Mám sa ťa snažiť nájsť?! Miluješ ma stále?“

Myslel som si, že som tie slová vykríkol, no v skutočnosti som nevydal ani hláska. Zadrel som nechty do drevenej dlážky a potiahol svoje telo vpred. Z rúk mi vytryskla krv a z očí slzy. V tej chvíli ma naplo na zvracanie. Opäť som začal cítiť bolesť, no zaprel som sa znova, snažil som sa tlačiť i nohami. Vo všetkých svaloch sa mi rozpútalo peklo a pálilo to pri každom pohybe, vrieskal by som, ak by som to dokázal. Po malých kúskoch som sa plahočil v kaluži vlastnej krvi smerom ku skrinke s telepatickým prsteňom. Zatínal som zuby a škrípal nimi, keď som upadal do bezvedomia a zmocňovali sa ma hmlisté sny. Boli plné prízrakov, jej smiechu a vlasov, jej vône a bozkov. S každým precitnutím som bol o kúsok bližšie, i keď som cítil len trhanie ciev a prázdno v údoch.

„Tinwe... Musím ju nájsť.“

Ďalší záber a ďalší... Tým posledným som prstami nahmatal drevo skrinky. Natiahol som sa po obrúsku, na ktorý som prsteň kládol a stiahol ho na seba. Kovový dopad prsteňa na dlážku ku mne doľahol akoby z veľkej diaľky, ale dokázal som určiť smer. Prsteň bol na dosah. Natiahol som ruku a v poslednom vypätí síl som spytoval sám seba. Bol som snáď slepý? Jej odkaz som mal po celý čas pred očami. Ruka sa mi triasla a strácal som zrak, no v hlave som počul vlastné slová, naplnené vedomím, že vchádzam do omnoho ťažšej a pochybnejšej hry, než akú som hral doteraz.

Zavolám pomoc... Pôjdem ďalej. A budem ju hľadať. Budem ju hľadať, kým mi srdce nestvrdne a nevyvrátim ho obalené čiernym a lepkavým zármutkom. Budem ju hľadať, pokiaľ mi postačia sily, pokiaľ ma nohy ponesú. Budem ju hľadať na všetkých miestach, v živote i vo smrti. Budem ju hľadať, kým moje srdce nezhynie. Kým vo mne láska nezhynie.

K tomu, aby som sa dotkol prsteňa, chýbal len kúsok.



... I'm aware what the rules are
But you know that I will run
You know that I will follow you
Over silbury hill
Through the solar field
You know that I will follow you

Tori Amos: 1000 oceans




Istafix



Úprimné poďakovanie za pomoc, za drahocenný čas obetovaný tejto poviedke a za výborné rady si u mňa vyslúžil Darian. Vrelá vďaka!



Hlasování

Hlasování u tohoto příspěvku bylo uzavřeno.

Vidět hlasování jednotlivých uživatelů mohou vidět pouze přihlášení uživatelé.

Diskuze

Pro přidání příspěvku do diskuze se musíte přihlásit.

příspěvků. Řadit podle .
Počet zobrazených příspěvků: 1-6 / 6
Ikonka uživatele Gladíniel    [pošta] NEW     2:26:56 04.11.2007
poslednú vetu som myslela túto: K tomu, aby som sa dotkol prsteňa, chýbal len kúsok.

a modlím sa, že som ju pochopila nesprávne...

Ikonka uživatele Istafix    [pošta] NEW     0:04:27 04.11.2007
Gladíniel: Obávam sa, že nerozumiem, čo ti na tej vete vadí. :(

Ikonka uživatele Gladíniel    [pošta] NEW     14:48:03 03.11.2007
Keby nebolo uzavreté hlasovanie, dávam 5* za tvoj talent.

Za poslednú vetu by som ti dala -5* alebo -1000, alebo rovno -nekonečno...

A tu ťa vyzývam a varujem: Ži, sakra, Istafix!!! Ak sa vzdáš, ja osobne ťa prídem doraziť!!! (a neopováž sa mi povedať, že Istafix je mŕtvy, lebo Tinwe stále žije, a *scream*!!!)

Ikonka uživatele Nathaka Warrior    [pošta] NEW     1:29:58 25.08.2007
Mám pro tyhle příběhy slabost, fňuk. Bravurně zvládnuto.

Ikonka uživatele Darian    [pošta] NEW     12:57:29 24.08.2007
Veľká téma, veľké súvislosti, veľa osobného – a jej literárna realizácia, pútavá, gradovaná, nemoralistická a plná alúzií, aké by sme sa ani neodvážili čakať.

Istafix opäť aj tu pracoval s témou lásky, opäť sa realizuje v motíve, ktorý je pre jeho tvorbu veľmi príznačný, zapamätateľný. Opäť však zašiel ďalej, jeho vína zrejú každým rokom a fascinujú. Tu láska nielenže predstavuje motív, ale priam ideové jadro. Áno, je svojím spôsobom fatálna a kategorická, no nie je to pojem absolútny, nespeje k dogme, lež k túžbe. Autor nám predostiera príbeh obrovský v jeho možnostiach, no úzko realizovaný.

Naozaj, povšimnime si, ako krátko a epizódne je riešený sujet. Dve línie sa prekrývajú, využívajúc bohatú retrospekciu, dynamicky. Aj takto, dôsledným akceptovaním pásma vypovedaného a pásma intertextového v každučkej jednotlivosti výpovede, dá sa dospieť, kam sa chce. Je to poučné: Bez zbytočných slov a morálky, a čitateľ z textu receptuje, čo má.

Istafixovi teda uznávam nielen cit, ale aj premyslenosť, s akou sa do hry s touto preňho – ako pre človeka - veľmi citlivou a dôležitou témou pustil. Vhodne zvolené obrazy zapadajú na svoje miesto, majú svoju úlohu. Hlavná postava, hoci je postavaná do hraničnej situácie, nekoná pateticky, exemplárne, uvedomuje si svoju existenciu tak živelne, ako si ju uvedomuje i sám autor. Postava je – i v texte, i v poetike, i v autorovi a sebe – prezentovaná veľmi senzuálne priamo (vyzdvihujem použitie personálneho rozprávača). Istafix-postava sa nielenže cez situácie prenáša, ale ich znáša, žije.

Záver je vynikajúci. Nesie sebe hlboké humanistické posolstvo. Dáva láske žiť. Láske, čo ju autor oslobodil z pút pátosu a obligátneho, sa takto dostáva nevídaného významového poľa. Áno, pocit, ktorý pritom máme, to je katarzia, povznesenie, no zároveň idea ide ďalej, nebráni sa našej vlastnej expresii a výkladu ani po poslednej bodke.

K forme nemám výhrady. Istafix vie, čo píše a ako to má napísať.

Na záver si neopustím jednu invektívu, veršík. Ako posolstvo k záveru a trochu menej typické uzatvorenie, nielen slovami „Je to výborné.“:

Jedinú pravdu len si zapíš do pamäti –
túžba je vták, čo nie je v tvojej sieti.
Za života chceš skrotiť divé žriebä neba?
Netráp sa – život na to stačiť nebude ti.

Omar Chajjám

Ikonka uživatele Shelagh    [pošta] NEW     18:17:18 23.08.2007
Další vynikající práce slovenského autora.přináší završení příběhu Istafixe a Tinwe, jejichž osud jsme mohli sledovat předchozích dvou částech.

Příběh, samotný děj v pozadí je podružný, důležité jsou emoce, pocity, city. Myslím, že se autorovi povedlo vrchovatou měrou zprostředkovat vnímání hlavního hrdiny, přenést na čtenáře osudovost příběhu.

Nesmírné půvabná je úvodní scéna s čarovným tetováním. Díky tomu vynikne pozdější zvrat, retrospektivně přinášený v několika flashbacích, prozření hlavního hrdiny a tragické vyústění.

Autorův styl je velmi přirozený, scény a jejich popisy jsou barvité, plynulé, nevyskytuje se v nich samoúčelnost, ke které by zmiňované motivy mohly svádět. Dokázal se také vyhnout zbytečnému sentimentu a patosu, což je velmi nelehké, zvláště při popisech tak vypjatých okamžiků, kterých jsme v povídce svědky.

Na závěr zmíním jen několik sporných čárek, několik zapomenutých a jedno ne zcela správné rozvití vedlejší věty.

Pět.



Soutěže
O Hlavu Zlatého Draka


News
Aktuality
Novinky
Bugfix


Vzhled
Family Silver
Historic
Simple Ancient Dark
Simple Ancient Light
Simple Evolved Dark
Simple Evolved Light
Timmothy Gold


Komunikace
16 přihlášených uživatelů
 
Chat (0 online)
Moudrá Sova
Fórum
Ankety


Control
Registrace
Nick:
Heslo:
 
Zapomněl jsem heslo


Doupě jinde
Na PragoConu
last.fm
Facebook

Vygenerováno za 0.58022594451904 sekund.
© 2002 - 2009 Almad a James Timqui, design © 2002 by Almad.
DrD, Dračí doupě a Altar jsou ochranné známky společnosti ALTAR
Všechna práva vyhrazena. Žádná část těchto stránek nesmí být reprodukována, publikována ani jinak
využita bez svolení Redakce serveru DraciDoupe.cz nebo svolení autorů jednotlivých příspěvků.
Novinky je možné sledovat pomocí RSS kanálu. Toto je verze 1.
Verze 2 je v přípravě a vývoj můžete sledovat na informačních stránkách