Články&Eseje

Prechádzka s duchom ohňa Hodnocení: Vítěz soutěže Vítěz ZD

Autor:
Přidáno:
Hlasovalo: 8

Prechádzka s duchom ohňa


Sedela na streche domu a spievala pre nočné motýle. Obklopovali ju zo všetkých strán, hladkali jej tvár, do uší šepkali tiché slová vďaky, krídlami vírili vzduch. Zlatý prach, ktorý ich pokrýval, svietil do tmy v odlesku plameňov.

Príjemná chvíľka znovuzrodenia, zabudnutia na miesto odkiaľ pochádzala, na udalosti, ktoré sa udiali. Nebolo v tom nič osobné, iba dávna túžba spoznať čosi, so nedokázala opísať, nájsť spôsob, ako uhasiť plamene. Prichádzalo to v určitých intervaloch, vtedy utekala na strechu, kde sa tvárou v tvár mesiacu snažila vyplakať zo svojich trápení. Vkladala svoj strach do piesní, a motýle jej načúvali.

Vedela, že to nemá s nimi nič spoločné, a hoci ich do toho nechcela ťahať, len tieto bytosti s ňou mali trpezlivosť. Bolo to príbeh bez začiatku a konca, len zopár čiar v rýchlosti napísaných na papier. Jej vlastný príbeh. Krásny, pokojný život, plný radosti, kvety na lúke a slnko nad nimi, letné dažde a čistota decembrového snehu. Alebo oheň, čo horel bez prestania a horúčka, čo jej spaľovala tvár, prach štípal v očiach, tmavé škvrny na nebi, znamenia pokroku, hukot v ušiach. Raz za čas to prišlo, a ani smútok nedokázal tento pocit prehlušiť.


Okná boli rozbité, a mačky sa snažili spasiť skokom do tmy. Plamene šľahali a ožarovali jej tvár. Nakoniec prišiel, pocítil jej volanie.


„Nechávaš horieť svoj dom len pre krátky rozhovor s duchom ohňa?“ prihovoril sa jej.

„Myslíš si, že ma to baví?“ spýtala sa namiesto toho.

„Vyzerá to tak. Sú z teba celí preč.“ S úsmevom ukázal na motýle, ktoré sa vôbec nebáli ohňa a ako v hypnóze sa jej malátne vznášali okolo hlavy a hltali drobnými očami každé jej slovo, bol to ich údel, nikdy nepočuli hudbu sveta, pozerali na pohyb jej pier, a čítali v nich ako v knihe.

„Občas im sem chodím rozprávať nejaké príbehy. Keď nemôžem spať.“

„Rozprávaš rozprávky motýľom? Ja som si s nimi nikdy dobre nerozumel. Trochu sa ma boja, obávam sa.“

„Nečuduj sa, duch ohňa.“

„Prečo si ma vlastne zavolala? Túžba po poznaní? Ja ho nerozdávam.“

„Nezaujíma ma to. Aj z toho, čo už viem, mi často býva nanič.“

„Ale volala si ma, to nepoprieš.“

„To bola skôr prosba o pomoc. Stojím na streche horiaceho domu, prakticky od narodenia. Nevieš ho zahasiť?“

„To nejde. Tvoj dom, tvoj oheň, ja s tým nič nemám.“ Tak trochu sa usmieval, kútikom úst.

„Čo to vravíš? Ja som ho nezaložila.“

„Horí to v tebe, musíš to predsa cítiť. Plamene, teplo, pohon, ktorý ťa ženie neustále vpred, bez konca.“

„To neexistuje riešenie? Vždy sa nájde cesta, alebo aspoň jej zdanie.“

„Ak chceš kráčať po daní cesty, prosím, ale mňa z toho vynechaj. Pred našimi by som sa cítil trápne, že som ti v niečom takom vôbec pomáhal. Ja vás nechápem, ľudia. Staviate si rôzne náhradné chodníčky, aby ste nemuseli hľadať ten pravý. A to máte celú lebku vyplnenú mozgom. Neviem, na čo ho vlastne používate.“

„Celú nie.“ Magdaléna sa mračila, takto si vývoj udalostí nepredstavovala. Čakala ochotného démona, s ktorým sa dobre pozhovára, a nechá si od neho poradiť do života. Nie takúto drzú horiacu potvoru, ktorá sa ani nevyzná v ľudskej anatómii.

„A čo je podľa teba správna cesta? Toto duševné trápenie, snáď? Je to celé o ňom, a o tebe, duch ohňa.“ Bola to múdra veta, bola si celkom istá, že ju len tak nevyvráti.

Ale on sa len smial.

„Som len strachom tvojho vnútra, dievča. Nechápeš to? Nemôžem sa sám zničiť.“

„Ty že si moje dielo? Sotva. Celý život pracujem systematicky, nestvorila by som takého ignoranta.“ Začínalo ju to štvať.

„Pre pána, ty si ma nestvorila! To akurát. Ja som v tebe, tvoj strach premenený na oheň. Nebyť mňa, tak sa vôbec nehýbeš, ja som ten, čo ťa poháňa vpred.“ Arogantne sa na ňu usmieval. A mal samozrejme pravdu.


Vyzeral trochu excentricky, mal strapaté vlasy a zvonovité nohavice. Na hrudi vytetované „Tear down the sun“, a v obočí piercing. A ešte k tomu horel, ale to sa niet čo čudovať, pochopiteľne.

„Vyzerám len tak, ako by si si to sama želala, to mi môžeš veriť, nemysli si, že ma baví prechádzať sa s tebou po lese v takomto oblečení.“

Magdaléna ho požiadala, aby sa radšej išli prejsť, dúfala, že ho to prestane baviť, a vráti sa domov. V zmätku sa sústredila len na to, ako ho privolať, a nie na to, ako sa ho potom zbaviť.

„Bojíš sa smrti?“ spýtal sa jej odrazu. Nevedel hneď odpovedať, zaskočilo ju to.

„Ani nie, skôr budem mať asi trému.“ Vyjachtala nakoniec.

„Ak budeš vôbec vedieť, že umieraš, drahá. Môže sa ti stať, že sa jedného dňa pozrieš na zlú stranu ulice, a záplava svetla ťa prekvapí natoľko, že si nestihneš uvedomiť prítomnosť smrti.“

„Aká záplava svetla, preboha?“

„To je jedno.“



Cesta sa v jeho žiare pred nimi vynárala z nočnej tmy, les ticho šumel, a vietor sa jej pohrával s vlasmi. Duch ohňa si niečo nespokojne mrmlal, možno nemal rád duchov vzduchu, kto vie, o čo išlo. Nevyznala sa poriadne v intrigách medzi démonmi. Premýšľala nad tým, čo to vlastne spravila.

Bolo to už dávno, čo sa dozvedela o tejto možnosti, povedal jej o tom jeden starý kamarát. Stretli sa spolu po niekoľkých rokoch, len tak v parku. Volal sa Bergamon, poznali sa ešte zo školy. Sadli si na lavičku a on jej rozprával o svojich cestách po južných a východných krajoch. Hltala jeho slová, bolo na ňom niečo zvláštne, exotické, čo si predtým nikdy nevšimla. Už len oblečenie budilo dojem cudzokrajnosti, množstvo strieborných príveskov, zopár prsteňov, sako z jemného kašmíru. A jeho koža mala skutočne ebenový nádych, nie len farbou, ale celkovým vyžarovaním. Alebo oči. Mohla prisahať, že keď ho videla naposledy, rozhodne nemali olivovú farbu. Bol to vtedy jeden z tých nevýrazných ľudí, čo si navonok spokojne žijú svoj vlastný tichý život, a nevyrušujú pri tom ostatných. Preto sa o neho nikdy ani príliš nezaujímala, proste kamarát zo školy.

Tichým hlasom, na hranici počuteľnosti si spieval nejakú pesničku, a motýle mu pritom lietali okolo hlavy.

„Ako to robíš?“ spýtala sa ho úplne fascinovane. „Akoby sa ťa vôbec nebáli.“

„Ani sa ma neboja. Stačí im málo, niečo im zaspievaš, najlepšie dačo osobné, a už sa ich nezbavíš.“ Na dôkaz prestal na chvíľu spievať, ale oni stále krúžili okolo neho.

Vtedy ju to zaujalo natoľko, že zabudla na všetky zásady slušnosti, a začala sa vypytovať celkom otvorene. Rozhodla sa, že nemá zmysel hrať tu nejakú hru, akože ju to vlastne nezaujíma, lebo on by ju aj tak prehliadol. A tak Bergamon ju naučil spievať pieseň pre motýle.

Sedeli potom ešte dlho na lavičke, slnko medzitým zašlo, a ulice sa vyprázdnili. Nechápala, čo sa to s ňou deje, pocit nesmierneho pokoja napĺňal jej telo i dušu. Chcela vedieť ešte toľko iných vecí, kde všade bol že sa to naučil, a čomu sa vlastne venuje, zvádzala boj, chcela ho strašne pozvať k sebe domov, alebo aspoň na večeru. Hrýzlo ju to, nevedela, ako sa má zachovať, vyzeral strašne nedostupne.

„Neboj sa spievať motýľom, kedykoľvek to budeš potrebovať. Sú to tvoji priatelia, aj keď trošku obmedzení.“ Napriek tme okolo videla, že sa usmieva. „A žijú v neustálom spojení zo vzduchom. Naučil ich ako zaklínať oheň. Nemajú sa totiž veľmi v láske, démoni týchto dvoch elementov.“ To nebolo presne to, čo chcela počuť. Možno niečo ako „Už je neskoro, nezájdeme niekam?“ by jej znelo lepšie. Určite.

„A dávaj si na oheň pozor, Magdaléna. Dokáže tvoriť zázraky, ale rovnako ich aj ničiť. A ty si tiež zázrak.“ Po týchto slovách zmizol v tme, a hoci sa ho snažila nájsť, nepodarilo sa jej to. Ako inak.


Odvtedy často spievala motýľom, vždy keď sa cítila sama, alebo ju niečo trápilo. Postupom času začala rozumieť ich reči, a oni ju naučili ako vyvolať ducha ohňa. Nehľadala už Bergamona, zmizol niekde na smetisku histórie. Netrápilo ju to, lebo sa pozerala pred seba. Niečo ju hnalo neustále vpred, otvorený ventil, parný stroj, žeravá pec. Ťažko povedať, kedy to začalo, možno to tak bolo odjakživa. Najskôr.

Akoby tomu nikdy nemal byť koniec, niečo blčalo v jej vnútri, horúčka spaľovala tvár, prach zaslepoval oči, a hukot rušil sluch. Prichádzalo to z času na čas, ako vlna, príliv a odliv, ročné obdobia, monzúnové dažde. Cyklus sa opakoval, zúfalstvo prichádzalo, a zase mizlo.

Nepoškvrnené rúcho jej duše trpelo týmito nánosmi špiny, prichádzali depresie.


Úzkosť.

Ležala v posteli, očami sledovala tiene, ktoré rysovalo na strope mesačné svetlo. Ponárala sa do tmavých hlbín seba samej, bolo to nekonečné nočné more, chladivá voda, upokojujúci pohyb rýb. Čakala na spánok, bezvedomie, alebo smrť, čokoľvek, čo ju vytrhne z javiska sveta. V mysli kreslila po prázdnom papieri, obrazce sa utvárali na opone zavretých očí. Rituál každého večera, denno-denne sa opakoval, keď unavená z práce snažila svoje telo presvedčiť, aby konečne zaspalo, a doprialo jej duši kľud.

Úzkosť.

Otvorila oči, pozrela na hodinky. Už takto ležala vyše dvoch hodín, začalo jej byť jasné, že túto noc toho veľa nenaspí. Ale prečo? Nezodpovedaná otázka. Bola predsa unavená, že nevládala takmer chodiť.

Strach.

„Nie je to normálne. Toto sa môže stať len mne, sakra, čo je to so mnou? Nič ma nebolí, chcem len konečne zavrieť tie oči a padnúť niekam do tmy. Prečo vždy, keď ich zavriem, vidím farebné škvrny, a myšlienky mi utekajú rýchlosťou, ktorú nestíham sledovať? Šialenstvo. To je ono, začínam blázniť. Iné vysvetlenie asi nie je. Nie som normálna, preboha. Kde sú časy môjho detstva? Nemôže prísť niekto a zaspievať mi uspávanku? Som tu sama, netuším prečo, tento svet nie je pre mňa, narodila som sa sem nejakým omylom. Všetci na mňa serú, je to prekliatie len pre mňa. Alebo nie?“

Zakryla sa perinou, ale ruky sa jej triasli, bola jej zima. V oblasti brucha cítila divný tlak. Ako keď sa vám sníva, že padáte z vysokej veže. Ale to sa zvyknete zobudiť. Ako sa dá zobudiť z reality?

A potom zase pot. Teplota stúpala, nevedela sa rozhodnúť, či je jej zima, alebo teplo. Pred očami sa jej preháňali výjavy z minulosti. Sú to halucinácie, alebo je to normálne? Vstala, odišla do kúpelne, v zrkadle videla svoju tvár, skúmala zreničky, vyzerali normálne, opláchla si čelo vodou, trochu sa napila. Odmerala si teplotu, ale 36,4 nebolo nič, pre čo by sa mala znepokojovať. Bolo to teda šialenstvo bez racionálneho základu, choroba jej duše? Vylieči ju niekto? Psychiatri? Sotva.

Je to choroba plynúca svetom, v číhajúca v tmavých zákutiach, aby sa mohla prejaviť a prevziať moc. Treba sa zobudiť.


Privolala ducha ohňa, aby ju vyslobodil z plameňov. Ako tak na neho čakala, v žiare plameňov, a spievala motýľom, uvoľnila sa, strach a úzkosť zmizli, ostala len radosť a mier, a ostatné vlastnosti, ktoré mala aj zvyčajne.



Konečne ho pochopila. Pozerala mu do očí. Stáli kúsok od lavičky, kde po vtedy stretla Bergamona. Duch ohňa jej rozprával o démonoch vzduchu, skutočne ich nemal príliš v láske. Už vedela, o čo mu po celý čas išlo. On bol oheň v jej duši, bol láskou, aj nenávisťou, neovládateľnou zmyselnou silou vôle. Vedela o ňom možno aj po celý čas. Bergamon jej niečo pri rozlúčke hovoril, hodilo by sa to do tejto chvíle, ale nedokázala si spomenúť, čo to bolo. Trochu neisto pohla hlavou smerom k duchovi.

„Nebojíš sa, že zhoríš?“ spýtal sa so smiechom. Ale bolo jej to už jedno. Videla mu to v očiach, závidel duchovi vetra, že sa jej môže kedykoľvek dotýkať, zatiaľ čo on sa musí držať vzadu a podporovať ju len zvnútra.

Prežívať ďalšie a ďalšie dotyky pekla počas bezsenných nocí, alebo sa konečne dotknúť niečoho, po čom v duchu túžila? To nie je veľmi ťažká voľba, skutočne.

Na tomto miesta už jednu šancu zmeškala, nemala v úmysle zopakovať chybu.


Splynula s ním v oblaku iskier. Pocity sa niekam stratili, pohľad jeho čiernych očí, a tetovanie na hrudi, potom menšie točenie hlavy a zmes pocitov, záblesky svetla, žiara, asi z neba. Nebála sa, mala možno trochu trému.



„Nech sa vráti jej duša k tebe, Pane, nech si udrží správnu cestu krajom večnej tmy, a nájde odpustenie a rozhrešenie od svojich hriechov u Teba, v mene Otca, i Syna, i Ducha svätého. Amen.“ Kňaz sa prežehnal, a kývol na rozlúčku dvom mužom, čo stáli v daždivom jesennom dni nad čerstvým hrobom. Potom sa obrátil a nastúpil do auta. Hrobári zahrabávali rakvu hromadami čerstvej mokrej hliny.

„Videl som to na vlastné oči. Išla cez ulicu, tam oproti parku. Pozrela sa na zlú stranu ulice. Ten kamión sa tam objavil celkom náhle, ani som ho nepočul prichádzať. Pískanie bŕzd, a žiara reflektorov… Snáď netrpela. Som tu, lebo som ešte nikdy nevidel zomierať človeka. Vy ste ju poznali?“ povedal jeden z nich.

Ten druhý len prikývol. Nezapadal do prostredia, bol opálený do hneda a oči mal olivovej farby. Niečo pošepkal a hodil do hrobu strieborný náhrdelník.

„To ste mi ho fakt mohli radšej dať, ako ho takto zahodiť.“ Bol to od toho druhého asi pokus o vtip, ale veľa empatie v tom cítiť nebolo.

Bergamon sa na neho radšej ani nepozrel. Asi veľmi nedala na jeho posledné slová. Hádam sa má dobre.

Diskuze

 Uživatel úrovně 0

Přijemné,potěší a pohladí.....opravdu.


 Uživatel úrovně 0

Úžasné. Nemám čo viac dodať. :-)


 Uživatel úrovně 3

Čekala jsem sice trochu jiný konec, inu, nejsem jasnovidec. Je to moc hezké. :)))


 Uživatel úrovně 0

Zatraceně dobré :-)


 Uživatel úrovně 0

Ďakujem Vám páni:) Vaše slová sú balzamom na moju dušu:)


 Uživatel úrovně 0

Přiznám se,že jsem to přečetl celé až napodruhé...A nelituju toho,že jsem si dal čas si celé tohle úžasné dílko vychutnat...Pohladí to na duši a inspiruje mysl,klobouk dolů...
P:S.-Zpívání motýlům je nápad roku!!Gratuluju!:)
Joshi


 Uživatel úrovně 0

Xsichtik, dalsia prekrasna poviedka, hlboka a tajomna... aj ked ten koniec ma az tak uplne nenadchol, ocakaval som cosi ine, aj ked toto tiez nebolo zle... v kazdom pripade tak ako aj Holger povedal, musim hodnotit plnym poctom!
Len tak dalej!


 Uživatel úrovně 8

Další příjemná povídka žánru „městské fantazy“.

Autor používá širokou škálu poetizujících prostředků, které dokreslují příběh rejem pastelových barev, pokouší se odhalit nitro postav, což se mu vcelku daří. Možná je trochu na škodu předzvěst neštěstí, kterou Magdaléna získá od ducha ohně, připadá mi dost konkrétní v magické atmosféře, kterou autor buduje.

I přes tuto drobnou výtku, musím hodnotit plným počtem.

H.