Články&Eseje

Rieka Hodnocení: Geniální

Autor:
Přidáno:
Hlasovalo: 11

Z neba sa znášala žiara v neschopnej snahe zlepšiť a skrášliť ten kúsok sveta, pre ktorý sa zrodila.

„Ale ja som si prial dážď“ povedal Tim skľúčeným hláskom sklamaného dieťaťa.

„Neverím na dážď“ mrzuto odvetil Strom.

Žiara sa ešte chvíľku snažila upútať ich pozornosť, a potom potichu zhasla.


Po ľavej strane pláne tiekla rieka čierneho oleja a na brehu Tim a Strom pripravovali akúsi večeru, ktorú sa chystali zároveň aj zjesť. Mesiac sa zrejme rozhodol nevyjsť, bolo už určite neskoro a po ňom nikde ani stopy. Dvojica sa začala pripravovať na ďalšiu noc bez svetla, bolo to sotva príjemné pomyslenie, navyše, noci keď bol mesiac na nebi, boli z akéhosi neznámeho dôvodu oveľa teplejšie, možno jeho modro-strieborné lúče skutočne zohrievali zem, kto vie. S nechuťou sa pustili do konzumácie zvyškov toho nebohého tvora, ktorého v záchvate loveckých inštinktov Strom ulovil ešte niekedy pred obedom, čo sa už teraz zdalo ako večnosť.

Zamyslene pozerali ako sa niekde v nekonečnej výške nad ich hlavami začína na striebornom koberci oblohy rozpíjať čierna škvrna noci, ako atrament do seba absorbovala oblaky a denné svetlo. Bol to pekný pohľad, keď bolo nebo z polovice čierne a z druhej strieborné. Tieto filozofické momenty však trvali zvyčajne len pár chvíľ, až kým sa nezačala noc v plnej kráse. Už len kŕdeľ havranov mal preletieť ponad ich hlavy, aby sa skončil (či začal) každodenný rituál. Lenže vtáky sa neukazovali a mesiac sa podľa všetkého tiež nechystal objaviť. Už ani tradície nie sú tým, čím bývali. Strom si zapálil cigaretu a čakal. Tim sa pozeral skrz pláne, akoby čakal, že sa niekto vynorí z tieňov a vezme ich odtiaľto preč. Akosi sa to nestalo.

„Zapáľme rieku“ povedal.

„Rieky nehoria“ zamrmlal Strom a natiahol si do pľúc dym. Tim sa sklonil k hladine a nabral trochu tekutiny do fľaše. Napil sa a podal nádobu Stromovi.

„Chutí ako ropa“ dodal ešte.

„Neverím na ropu“ odpoveď ako zvyčajne. Tim musel neustále svojho dospelého priateľa presviedčať o skutočnosti mnohých vecí, o ktorých proste vedel, že existujú, hoci ich nikdy nevidel.

„Ropa horí. Mohli by sme nahradiť mesiac, dnes asi nevyjde. Svetlo&teplo,, veď vieš, určite nie sme jediní na týchto pláňach dnes v noci.“ Ani neboli.

„Nebude to vadiť tým cestovateľom na loďke?“ opýtal sa Strom.

„Ech, na chvíľu pristanú a zohrejú sa, no a čo, aj tak im to dobre padne“.

Strom hodil ohorok do hlbín. Vyšľahol plameň. Zapálili rieku.


Bolo to asi hodinu potom, keď kŕdeľ havranov letel smerom od Hornej plošiny, a práve sa chystali započať pristávací manéver, keď si všimli, že rieka horí.

„Démoni z hlbín zapálili Styx!“ kričal na poplach druhý najmladší člen.

„To nie je Styx.“ Opravil ho vedúci letky.

„Mali sme tu byť. Nebolo by sa to stalo. Toto sa pre nás môže skončiť zle. Morridor bude zúriť.“

„Morridor tu nie je. Je to aj náš problém, že sa to stalo. Obávam sa, že to bude mať následky.“

„Mali sme tu byť, mali sme tu byť. prečo sme tu neboli? Nikdy predtým sme nemeškali. Či hej? Nie. Mali sme tu byť.“

„Už je neskoro sa pozerať dozadu. Treba si rozmyslieť, čo robiť, keď rieka vyschne. Bude z toho hrozný chaos.“

„No a čo, je to len rieka. My ju k životu aj tak nepotrebujeme. Žijeme na Hornej plošine, máme iné rieky.“

„Asi si nikdy nerozmýšľal, prečo jej hovoríme rieka zabudnutia?“

„Takže predsa Styx?“

„Nie. Ale bude to problém, keď rieka spomienok len tak zmizne. Predstav si, že si ľudia hore budú odteraz všetko pamätať.“

„To je mi jedno. Nikdy som žiadneho z nich nevidel, ani nevieme či naozaj existujú. Skôr by ma zaujímalo, prečo tá rieka horí.“

„No, asi ju niekto zapálil. Rieky nehoria“

Z konca letky sa ozval hlas najstaršieho člena, ktorý neprehovoril vyše dvanásť a pol roka.

„Chceli nahradiť mesiac.“ Povedal. Havrany zastali vo vzduchu a pozreli na neho.


Nad svetom prúdila noc, podobne ako olejová rieka za starých čias, predtým, ako ju zapálili. Vlastne v tom mnohí nachádzali podobnosť. V meste Slnečná žiara, ležiacom na brehu sa o tom často bavili námorníci, tesne predtým, ako nastúpili do nejakej karavány, ktorá ich mala odviezť do krajov, kde ešte zostalo more, aby si mohli vykonávať svoje povolanie. Po olejovej rieke sa nedalo plaviť, a aj preto ju prirovnávali k nočnému nebu. Mnohí si dokonca mysleli, že tma rozlievajúca sa každý večer po oblohe je toho istého pôvodu, ako to, čo prúdilo dole olejovou riekou. Pochopiteľne, nikto z nej nikdy nepil, tak nemohli vedieť, že ide o rieku zabudnutia. Teraz na tom už napokon aj tak nezáležalo, vzhľadom na fakt, že rieka horela. Možno to bola ropa, čo donútila vodu vzbĺknuť, alebo spomienky na smutné udalosti, ktoré chceli byť konečne vzaté preč zo sveta, výčitky, nesplnené priania.


Ešte stále trvala noc a LitGlaDove sklené telo sa lesklo v žiare plameňov olejovej rieky.

Videl, ako krysy spolu s mačkami utekajú preč od ohňa.

Videl tú pohromu v momente, keď sa blížila k mestu.

Rýchlosťou blesku, ale pritom elegantne, bez jediného zvuku sa ohnivá vlna prihnala od obzoru, na jej čele malá loďka s napnutými plachtami (prišlo mu to pozoruhodné, lebo už dávno nevidel na rieke žiadne plavidlo). Na palube stál zvláštny tvor (podobal sa ľuďom z dávnych príbehov, predtým, ako odišli do vrchného sveta), vysoký, s baretkou na hlave a s trúbkou v ústach melódiou vzdával hold zhasínajúcemu dňu v momente, keď mu posledné strieborné lúče ožarovali tvár.

LitGlaD sa potom pozeral na nebo, mal dar že videl skrze tmu a hľadal tam kŕdeľ havranov, strážcov rieky zabudnutia. Nejasné obavy rástli v jeho sklenej mysli, lebo videl, že neprichádzajú.

Čo ak to skutočne horia spomienky?

Zaslúžia si to vôbec?

A čo s nimi bude potom?

Rozplynú sa v striebornej oblohe, keď tam dospejú v podobe čierneho hustého dymu?

Alebo nie?

Nemuselo ho to trápiť, ale napriek tomu ten pocit nedokázal vypustiť. Patril k múdrym bytostiam, nezaťažoval sa zbytočným strácaním času blúdením v minulosti, vždy hľadel pred seba. Ale keby chcel, mohol by si spomenúť na čo by si zmyslel.

Alebo nie?

Ako vôbec prišiel k sklenému telu?

Plamene mu ožarovali tvár, teplo necítil, oči z čierneho mramoru sa mu ligotali.

Rieka zabudnutia, horia v tebe aj moje spomienky?


Tim a Strom došli do mesta. Akurát svitalo. Tma z neba stekala po striebre a mizla za obzorom. Mali za sebou dlhú noc bez spánku, plnú strachu a výčitiek svedomia. Netušili, že zapálením rieky by mohli narobiť toľko škody v základoch tradície. Ani nakoniec nedávala veľa svetla, tú noc mohli kľudne prespať tak ako mnoho nocí predtým.

„Urobili sme zlú vec, však Strom?“ spýtal sa Tim.

„Neboj sa, nemôžeme za to. Okrem toho sa nič zlé nestalo. Rieky aj tak nehoria. Horí na nej tá tvoja ropa. Ale tej tam nie je nekonečné množstvo. Za pár dní bude po požiari a havrany budú opäť lietať.“ Snažil sa ho Strom upokojiť. Tim stále vyzeral smutne, dieťeťu len tak nezlepšíte náladu, keď si je vedomé svojej chyby.

Prechádzali sa po uliciach a pozorovali, ako námorníci chystajú batožinu a pripravujú sa na odchod k moru. Stretli aj LitGlaDa ale ten stále stál na mieste a pozoroval nebo, hľadal svoje spomienky na striebornej oblohe.

„To je čudné miesto, Strom.“ Ozval sa Tim odrazu.

„Všetci sú tu zo skla.“


Všetci náhlivo opúšťali mesto. Zvesť o dvoch pútnikoch sa rýchlo rozšírila a vystrašila obyvateľov viac, ako oheň samotný. Rozprávali sa o nich šialené veci. Niečo o tom, ako vyzerajú, a že patria k nim. Nad tým však len krútili hlavami, lebo na také niečo predsa nikto normálny neveril. Vraj sú z toho istého materiálu, ako strážcovia rieky zabudnutia, vraj dokážu spať, a dýchať a jesť a všetky tie veci, o ktorých sa hovorilo v starých povestiach. Zaujímavé bolo, že na tie povesti si viac menej nikto nepamätal, ale každý sa na ne odvolával.

Obrovské priesvitné zástupy putovali cez pláne, zo všetkých strán, smerovali k jednému miestu, nikto nevedel kam, ale cesta bola jasná a v ich mysliach žiarila ako hviezda. Nemohli sa pomýliť. Cesta je len jedna.


Havrany sa báli. Možno to bolo po prvý krát. Sedeli na kamennej rímse na úpätí vysokej hory, jej vrchol sa strácal vo svetle. Tam, v nekonečnej výške sídlil ich zamestnávateľ. On ich pozdvihol s nízkeho údelu a dal im za úlohu strážiť rieku. Odrazu stáli nad mnohými inými tvormi a jediné, čo za to mali spraviť, bolo každý deň raz preletieť jej tok po dĺžke. Úloha, ktorá sa mohla zdať nesplniteľná pre bežného diváka, bola pre nich maličkosťou, pod krídlami im mizol vzduch, vietor im nekládol odpor, priestor sa pred nimi rozostupoval. Mohli byť kdekoľvek si zmysleli v akomkoľvek čase.

Všetko sa to zmenilo za jeden večer. Akonáhle si uvedomili svoje zlyhanie (ktoré doteraz nevedeli spoľahlivo vysvetliť), pocítili opäť ten pocit, na ktorý si mysleli že zabudli. Váha ich tiel ich v prvej chvíli takmer zhodila z oblohy. Museli sa namáhavo rozpamätávať na mávanie krídlami, vzduch stál odrazu proti nim vo svojej nehybnej majestátnosti, a zem ich ťahala k sebe. Ich výsady sa stratili, a on bol jediný, kto im mohol dať rozhrešenie za ich zlyhanie.

Hore mohol vystúpiť len jeden, bola to neuveriteľná výška, a podľa starej tradície, iba jeden havran mohol doletieť až k nebu. Predtým to nikdy neskúšali, možno sa ho báli, ale teraz nemali na výber. Strach, že by museli takto žiť až do konca dní, bol silnejší ako hrôza z pádu z výšky.

„Mal by tam ísť najstarší z nás. Skúsenosti… veď viete.“ Snažil sa ich presvedčiť vodca kŕdľa. Niektorí súhlasne prikyvovali a mrmlali.

„Alebo náš vodca, je najsilnejší, má najväčšiu šancu dosiahnuť cieľ. Samotné skúsenosti nestačia.“ Zachraňoval starého havrana iný.

„Alebo najmladší, jeho kosti a perie sú čerstvejšie ako moje, vietor ho len tak nezachytí a nezhodí dole.“ Snažil sa vodca chrániť si kožu.

„Alebo losujme.“

„To je hlúposť. Nemôžeme nechať na náhodu taký dôležitý krok.“

„Tak nech rozhodne vodca.“

„Nie, to nie je spravodlivé. On sám by tam mal ísť.“

„Alebo ty.“

„Tak to sotva, povedz jediný dôvod.“

„Nehádajte sa, takto to nikam nevedie.“

„Ty sa nestaraj.“


Starý havran letel s rozprestretými krídlami, užíval si krásny podvečer, vzdušné prúdy pod ním hučali. On si pamätal časy, keď všetky vtáky lietali takto, a havrany nemali protekciu u Morridora. Jeho útle telo naberalo vyššiu rýchlosť, očami blúdil po vzduchu, hľadal svoju vstupenku na vrchol hory. Záblesk, stotina sekundy, ale stihol si ju všimnúť. Úzky prúd vzduchu smerujúci kolmo hore. Zletel o kúsok nižšie, a nechal sa ním pohltiť. Odrazu mu to bolo na smiech. Oni dole sa ešte hádali, kto tam pôjde, zatiaľ čo on už bude s Morridorom rokovať o ďalšom osude havranieho rodu.

Miesta tam bolo málo. Okolo neho z hukotom poletovali obrovské strieborné črepiny, z ktorých bolo ich nebo zložené. Jedna z nich, zvlášť veľká, bola zarazená do vrcholu kopca a do nej bol vytesaný vchod, celkom pekný portál, schody a to všetko, čo k tomu patrilo. Vletel dovnútra, nie celkom bez strachu, predsa len tu bol len raz, a to tak dávno, že si na to už pomaly ani nepamätal.

Chodba sa tiahla dovnútra kopca, tmavá a studená. Čakal niečo možno viac efektné, jeho pamäť už asi nebola naozaj to, čo bývala. Mŕtvy vzduch ležal vo vnútri, žiadny vánok, ani prievan, nič, prázdnota, ktorá odrážala jeho dušu. Akoby počul svoje vlastné myšlienky tak lepšie. Akoby sa steny okolo rozprávali za neho o veciach, o ktorých sa so svojím srdcom mal už dávno rozprávať sám. Celkom smutný pocit.

Miestnosť bola celkom malá, taká izbietka. Na stene oproti visel zavesený kúsok striebornej dosky z neba, plochý a vytvarovaný do tvaru zrkadla, ktoré odrážalo celú miestnosť a formovalo ju do skutočných tvarov, ktoré by v tej polotme inak takmer určite zanikli. A pred ním stál on. Morridor. V čiernom plášti, chrbtom ku vchodu, bez pohnutia stál.

„Pane?“ potichu sa ozval starý havran.

Jeho mlčanie mu bolo odpoveďou.

„Pane?“ spýtal sa ešte raz. Musel to skúsiť, hoci to bolo drzé.

Mlčanie bolo výraznejšie, ako predtým.

„Pane?“ skúsil to do tretice, lebo všetko, čo sa stane dvakrát, sa stane ešte raz.

Dokonca aj jeho myšlienky v chodba za ním stíchli.

Opatrne mu zosadol na rameno, tak ako to zvykol robievať predtým, ako sa jeho pán presťahoval sem hore. Plášť sa rozpadol na jemný prach, a odhalil sklenú studenú nehybnú sochu, ligotajúcu sa v polotme. Nevydržal to. Na tých dole mu nezáležalo. Ale toto bolo priveľa aj pre neho. Videl zrod tohoto sveta, a dúfal, že zaň padne v nejakej veľkej vojne. Nedokázal zniesť pohľad na všetko, čomu veril, premenené na kus skla. Vyhŕkli mu slzy. Snáď po prvý krát.


Sklení ľudia vedeli, že sa už nedá nič robiť a tak sa rozišli po pláňach a tam sa túlali a čakali na koniec.


Keď sa starý havran pripojil naspäť ku kŕdľu, vzbudilo to množstvo otázok ohľadne jeho výzoru (svietil zanechával za sebou striebornú stopu vo vzduchu), a ako to hore vyzerá a tak, čo je s Morridorom. Ťažko hľadal slová.

„Dnes je už všetko zo skla.“ Snažil sa im to vysvetliť.

„Čo znamená zo skla?“ nechápali ho, ako by aj mohli.

„To bolo ešte za starých čias. Nemôžem vám vysvetliť, kto sú sklení ľudia, nikdy ste iných nevideli. Za starých čias boli skôr podobní nám. Z mäsa a kostí.“

„Ako tí dvaja, čo nám zapálili rieku? Nechutné.“

„Presne ako oni dvaja. Ale to bolo dávno predtým, ako nám vybuchlo slnko a jeho črepiny odrážajúce mesačné svetlo pokryli oblohu.“

„Tam miznú spomienky?“

„Ešte oveľa vyššie:“


Strom a Tim sedeli na brehu rieky. Bolo im to trápne, ale stále horela. Prichádzala noc.

„Prečo sa to deje?“ opýtal sa Tim. „Sme tu stratení, všetci pred nami utekajú. Bojím sa. Nemali sme ju zapaľovať.“

„Niekto to musel spraviť. Nemôžeme za to, aj tak by sa to stalo.“

„Presne tak.“ Ozval sa hlas za nimi. Havran si sadol Timovi na plece a jeho pazúry sa mu zadreli do kože.

„Nebola to nikoho chyba. Bol som hore, kde sídli Morridor, ale ani on už nie je taký, aký bol kedysi.“

„Sklená socha, tak ako všetci?“ opýtal sa Tim.

„Ako všetci. Bola to vysnená krajina ľudí nad nami, ich krásne túžby sa tu zhmotnili, po veky sme požívali výhod ich neba. Ale pili príliš veľa z rieky zabudnutia, zabudli sami na seba, na svoj svet, na nás, čo sme v ňom ostali. Havrany. Oni boli len svojimi odrazmi z horného sveta. Jeden za druhým, tak ako pili z rieky, ktorá hltala ich spomienky, sa menili na sklené sochy. Teraz rieka horí a spomienky sa vracajú domov. Nikto si nás už nepamätá.“

„Ale čo my dvaja? Nie sme zo skla.“

„Hej, ste poslední, čo ostali. Môžete to tu udržovať nažive, až kým vás to neomrzí. Alebo kým na vás vaše obrazy tam hore nezabudnú, tak ako na ostatných, a nezmeníte sa tiež na priesvitné sochy bez spomienok. Bojím sa, že to nepotrvá dlho.“


Z neba sa znášala žiara v neschopnej snahe zlepšiť a skrášliť ten kúsok sveta, pre ktorý sa zrodila.

„Ale ja som si prial dážď“ povedal Tim skľúčeným hláskom sklamaného dieťaťa.

„Neverím na dážď“ mrzuto odvetil Strom.

Žiara sa ešte chvíľku snažila upútať ich pozornosť, a potom potichu zhasla.


Začalo pršať.

Obloha im spadla na hlavy v zábleskoch lámucich sa žiarivých črepín.

Sklo sa rozbilo.

Sen sa skončil.

Diskuze

 Uživatel úrovně 0

Veľmi pekné. Páčilo sa mi to. Chcelo by to snáď trochu viac opisov prostredia a vyhýbať sa neurčitým opisom ako: celkom pekný portál, schody a to všetko, čo k tomu patrilo; a ako to hore vyzerá a tak; Len tak ďalej. Teším sa na ďalšie poviedky. 4*


 Uživatel úrovně 0

Joseph a Jaoshi
Není důležitější, že není chabá Xsichtova slovenština? Člověk se alespoň něco naučí.


 Uživatel úrovně 0

Je to moc pěkné, ale bohužel musím souhlasit s Jaoshim. Moje slovenština je opravdu velmi chabá.


 Uživatel úrovně 5

Tak, toto je pre ďalšiu voľbu o Hlavu zlatého draka môj horúci kandidát....


 Uživatel úrovně 0

Inspirující povídka...Lituju jenom jediného.Slovenštiny.Tedy spíše mé (ne)schopnosti porozumět všem jemnůstkám...Hluboce se stydím :(


 Uživatel úrovně 0

Rauko: Nahodou si to napisal pekne.
Apea: tou vetou som chcel zdoraznit fakt, ze rieky sami od seba nezvyknu horiet.
Shelagh: nic konkretneho to nebolo, proste len ten pocit, ze mas v hlave prilis vela slov... Sedel som potme v izbe a nacmaral som na papier tych par slov z uvodu, len tak bezmyslienkovito, prislo mi to ako obraz do mysli. A potom som bol hore az do skorych rannych hodin a napisal som to az do konca. Niezeyby mi to tak dlho trvalo, ale musel som sa aj ucit:)
vsetci: dakujem vam za vysoke hodnotenie a pekne slova. Trochu som sa bal, ked som to sem daval, ze to nebude tak celkom prijate, e to trosku vycnievajuce z radu, predsa len:) Takze diky.


 Uživatel úrovně 0

Apea: Ako slovak ti na tvoju otazku mozem snad odpovedat aj ja:
vyklad slovneho spojenia, rieky nehoria, je:- nedokazu horiet, kedze je to vlastne voda. Ako vsetci vieme, voda nehori. Taka bez ropy v nej... :o) Z toho by som dedukoval, ze je to asi ten "vnitřní refrén" . Teda aspon mne to do hlavy inac nepasuje... Ten vyznam, co si ty napisala, si myslim, ze to nieje, pretoze v tom pripade by slovak napisal rieky SAMI nehoria. Tak ako vy cesi.
Ale ked nad tym tak rozmyslam, tak vlastne ani neviem. Ono by to mohlo znamenat aj to, co ty si nacrtla... v podstate...
No tak to som ti asi nepomohol, ospravedlnujem sa, snazil som sa, ale to USA mi odobralo vsetky znalosti slovenciny... jedna z nevyhod vymenneho studenta... :o)
Vlastne by som cely tento prispevok vymazal, lebo som nim toho vela nevysvetlil, ale nejak mi to pride blbo to cele zmazat, ked som to uz napisal...
Tak sa majte, a zivota uzivajte,
Rauko!


 Uživatel úrovně 0

Podlouhém rozjímání sem se nakonec rozhodle že tento hezký článek ohodnotím.


 Uživatel úrovně 0

Skvělý a s tím smyslem - co by to bylo za svět, kdyby v něm všechno dávalo smysl. Dokonce se přiznám, že bych dala říct, kdyby toho havrani na konci nevysvětlovali tolik.
Jenom odpust mé slovenštině, když havran říká: "No, asi ju niekto zapálil. Rieky nehoria" znamená to, "Asi jí někdo zapálil, řeky samy nehoří (nevzplanou)" anebo to je vnitřní refrén, kde se opakování dává přednost výpovědí ?


 Uživatel úrovně 5

Je to úžasná povídka. Dlouho jsem tu tak dobrou povídku nečetla. Má přesně takovou atmosféru, jakou mám ráda – nedořečené významy, tajemství, o kterém se dá spekulovat, děj plyne, přesto jakoby tvořil jen jeden obraz… A ta snovost…

Použité výrazové prostředky jsou vcelku neotřelé, bez chyb, pokud to ve slovenštině dokážu posoudit. Jen mírné formální nedostatky v psaní přímé řeči – mezi přímou řečí a uvozovací větou se píše čárka, pokud tam není jiné interpunkční znaménko.

Zajímalo by mě, jestli autora inspirovalo k napsání povídky něco konkrétního?