Vietor elegantne unášal krídla krásneho strieborného orla pokojne si plachtiacemu na úpätí hôr. Jeho zrak nesledoval dočervena zafarbený západ slnka ani nádherné skalnaté tiesňavy hôr, ale smeroval na hlbokú dolinu ktorá oddeľovala more, skaly a pohoria východného Morovodia.

V tej neveľkej doline ležalo so svojimi chmúrnymi vežami mesto Moressmion. Jeho kamenné hradby, tiché ulice a prístav plný lodí so sivými plachtami dokonale splýval s kopcami a sivým morom.

Orol sa tichým svišťaním spustil smerom k mestu. Letel opustenými ulicami tak rýchlo, až sa zdalo, že preteká s vetrom. Zrazu akoby si to rozmyslel a pomaly krúžil nad istou obrovským štvorposchodovým domom s kamenným vysokým múrom a obrovskými balkónmi. Na obrovskej bráne bol elegantný nápis : Tichý mesiac

V jednom z mnohých salónov bola ten večer pochmúrna atmosféra. Oheň v mramorovom krbe príjemne hrial a osvetľoval celú takmer prázdnu miestnosť. Najbližšie pri krbe bolo červené kreslo so stolíkom plným pohárov a fliaš červeného vína. Po ten pohár sa z kresla načiahla čiasi ruka. Bola to moja ruka. Po krátkej chvíľke som už naplno vychutnával tretí pohár Angharského ľadového vína. Z krbu som vytiahol dlhú drevenú paličku na ktorej konci tlel ohník. Vybral som drevenú fajku a horiacu paličku som opatrne prikladal k fajke plnej tabaku. Skoro sa mi podarilo zapáliť, no zrazu plameň zhasol pod náporom prievanu z práve otvorených dverí. Niekto odišiel a asi som bol posledný, kto v salóniku ostal. Zapálil som paličku, že to skúsim znova. Ale dvere sa opäť otvorili a plameň zhasol. S chuťou niekomu tu vynadať som sa obzrel. Vo dverách stál môj priateľ Areall. Mal na sebe strieborný plášť, ktorý má už od začiatku našej cesty. Dali mu ho elfovia, keď sme ich zopár oslobodili zo Severanskej námornej flotily v bitke pri Sahedene. Jeho blonďavé vlasy so striebornými pramienkami boli veľmi strapaté, akoby prešiel cez tornádo. Prisadol si ku mne, bol zadychčaný. Ihneď spustil spŕšku slov.

"Vonku je skvele, mal si tam byť ! Úplne prázdne ulice. Neviem čo sa stalo, ale všetci sa zabarikádovali doma, vonku niet ani živej duše ..."

"Iba jeden hlúpy orol ! Raz sa zabiješ, alebo ťa niekto zostrelí a potom doletíš ..."skepticky som mu odsekol, aj keď priznám sa to odo mňa nebolo veľmi milé, aspoň to odzrkadľovalo moje pocity v tejto tichej hodine a na tomto tichom mieste.

"Aký starostlivý, už ťa vidím, keď sa niekde rozbijem. Vieš čo budeš robiť?"

"Hej, budem sa smiať a dlho, veľmi dlho. Možno si ťa všimne nejaká nadržaná orlica, potom sa budem smiať ešte dlhšie. Takú búrlivú noc si ešte nezažil, Areall!"

"Tebe niet pomoci Agress, si beznádejný prípad! Ale, čo to je?! Ty si dorazil ďalšiu fľašu môjho vína! Za týždeň pätnásť fliaš - si alkoholik! Ako to, že si nebol ani raz ožratý?"

"Vieš, sú isté veci, ktoré orly nikdy nepochopia!" odsekol som, ale Areall sa iba usmial.

"Si beznádejný prípad, Agress... Ak si ešte hodinku posedíš, popiješ a porozmýšľaš nad svojím biednym životom, tak pôjdeš aj ty hore do izby. Ja už idem napísať svojej milovanej orlici nejaké zamilované básne. Dnes totiž slnko zašlo nejako skoro."

Otočil sa a odišiel po dlhom červenom koberci až do nášho apartmánu. V jednom mal Areall pravdu. O hodinku som všetko dopil a vybral sa za ním. Mal pravdu aj s tým slnkom. Neviem, či to bolo tým vínom, ale obloha sa mi zdala tmavšia ako zvyčajne.

Sadol som si a vybral mesačný kameň, ktorý používam na dokonale osvetlenie všetkých dier, do ktorých vkročím. Chvíľu som si ním svietil pri čítaní akejsi nudnej knihy. Niečo pre unudené trosky, ako som napríklad ja. Keď som čítal po tretí raz tú istú vetu (V ničote, čiže nedefinovateľnej ničím, než je ona sama - ničotou, zhruba pred príchodom bohov, objavilo slovo. Ničota tak obsahovala slovo - niečo, a tým sa započal vesmír. Tak slovo rozdelilo nič a vesmír...), tak som to vzdal a kameň som si uložil do vrecka. Vyšiel som na balkón. Bolo príjemne, ibaže na nebi som nenašiel jedinú hviezdu a mesiac taktiež chýbal. V tej chvíli sa mi to nezdalo čudné, lebo v tejto pochmúrnej zemi bolo všetko záhadné.

Zrazu ma niečia ruka chytila za rameno. Areall stál pri mne a prstom ukázal na západnú časť mesta. Tak ako aj jeho, aj môj pohľad upútala skupina asi päťdesiatich svetielok. Vystupovali z blízkej pevnosti mestskej stráže. Za nimi vyšli ďalší a ďalší vojaci, nesúc svoje fakle, ktoré boli jediné osvetlenie na západnej strane Moressmionu. Na východnej ešte stále zopár svetielok, vrátane nášho rozsvieteného apartmánu osvetľovalo, namiesto mesiaca celé mesto.

Pozrel som na Arealla a ten akoby čítal moje myšlienky. Vyskočil na kamenné zábradlie balkóna vystrel ruky a skočil . Hneď nato už okolo mňa preletel strieborný orol. Letel na západ, aby sa dozvedel viac. Tak som sa oprel o zábradlie a vdychoval som čerstvý, nočný vzduch, ktorý vial od mora .

Opäť sa mi vracal v mysli ten moment, keď som vyslobodil Arealla spod železných okov na Severanskej lodi a potom som sa v jeho sprievode náhlil za svojím majstrom. Vracal sa my ten moment, ktorý ma už mesiac skľúčene prenasleduje a trýzni. Moment, ktorý ma dostal až sem do Moressmionu. Bola to tá chvíľa, keď sme došli až k veži majstra Orlanda Artugisa.

Darmo som ho volal, darmo som hľadal, búchal na dvere ... a darmo som tie dvere v hneve rozbil. Bol preč ! Práve keď som v sebe prebudil kopu otázok, čo si vyžadovali optimistické odpovede môjho majstra. Neviem, čo to spôsobilo, ale to už je dnes jedno. Bol preč a mne ostávalo jediné. Buď ho hľadať, alebo zaťať päste a odísť, zabudnúť na tie otázky v mojich snoch. Vybral som si zbabelo.

V tej chvíli, keď som sa naplno ponáral do minulosti môjho biedneho života, sa z oblohy zniesol orol a na balkón dopadla moja jediná opora na ceste osudom, môj spoločník Areall.

Otvoril ústa, že mi niečo povie, no jeho slová predbehlo čosi, čo ma veľmi zaujalo. Po celom meste od východu, od mora, akoby akási neviditeľná vlna zhasínala všetky svetlá. Pocítil som jemný mrazivý vánok a celý náš apartmán zhasol ako plamienok vo vode. Celé mesto upadlo v tichu a tme. Jediné svetlé body boli vojaci a ich fakle, ktoré znova zapálili.

Vojaci sa rýchlym poklusom dostali snáď do všetkých ulíc mesta. V uliciach si spravili čosi ako barikády. Rozdelili sa do skupiniek asi po piatich. Potom odkiaľsi dovalili sud a ten zapálili. Ich oheň však tlel inou, farbou pripomínajúcu svit mesiaca. Všetci vojaci sa potom zhŕkli do kopy niekde v rohu ulice, ohrievajúc sa zapáleným kovovým sudom ako bezdomovci. Nevedel som, čo to všetko má znamenať, hlavne vtedy, keď jeden zo strážnikov pod našimi oknami zvrieskol, že máme okamžite zatvoriť dvere a spať !

Zrejme ten strážnik nevedel, že ja a Areall nie sme z tých ľudí, ktorí idú spať, keď im rozkážu. Dvere sme len privreli a odišli do apartmánu až po druhom rozkaze, ktorý sa začínal typickou vetou : "Povedal som..."

Konečne sa niečo začalo diať, až keď na dvere ktosi trikrát zaklopal. Bol to recepčný Miguel. Každú noc nám chodí zaželať dobrú noc, ale teraz bol akýsi bledý a nesvoj. Začal rýchlo:

"Z dôsledku nariadenia grófa Handolfina Vás musím upozorniť na vážny príkaz zákazu vychádzania zo svojho obydlia. Kto by porušil toto nariadenie, porušuje zákon a ..."

V tom mu do reči skočil Areall:" Skráť to a povedz nám, čo sa to vlastne deje?"

No Michal sa nedal odbiť.

"... a bude zadržaný. Páni preto Vás chcem požiadať, aby ste nikomu neotvárali žiadne dvere, vrátane balkónov. Ak by sa dialo čokoľvek, tak sa tvárte, že sa nič nedeje a v mene Tichého mesiaca vám prajem dobrú noc ..."

Otočil sa, keď videl, že Areall mu chcel niečo povedať, zatvoril dvere a zamkol ich vlastným kľúčom. Vtedy som sa pozrel na Arealla. Videl som v jeho očiach chuť vyvaliť dvere a napchať ich Michalovi do ...(stačí si domyslieť)

" Len sa upokoj !" povedal som mu. Areall si vydýchol a povedal mi:" Áno, fajn."

Videl som, ako to v ňom vrie. Myslel som, že začne demolovať stoličky alebo porcelánové sošky ako minule, keď mu suseda Prdelová prišla osobne pripomenúť, že ona chuderka nemôže spať, lebo nahlas dýcha. Meno Prdelová jej slávnostne udelil Areall, keď videl jej hrčkovité antiprovokatívne telo. Jej miery boli 60, 100, 130. Areall sa vtedy so mnou stavil, že ... ale to nie je podstatné ! (Tú stávku som prehral.)

Tak som si sadol do kresla a zavrel oči. Uvoľnil som myseľ, až som s ňou opustil svoje telo a vybral som sa na malý výlet Moressmionom. Bol to čudný pocit. Videl som iba tvary ulíc a domov, všetky sa mi javili v neprirodzených dočervená zafarbených odtieňoch . Sem tam som pocítil blízke vlny inej mysle. Tá myseľ bola pokojná, zrejme jej majiteľ pokojne spal.

Chcel som sa vybrať ďalej, ale prudká bolesť v hlave mi v tom zabránila. Ďalej som nemohol a bolo to veľmi vyčerpávajúce. Pomaly som sa vracal späť, keď čosi ako šíp pretrhlo hýrivé vlny života naokolo. Zrazu sa môj pohľad úplne zmenil. Niekto alebo niečo ma tlačilo späť. Či ma ťahalo to, alebo moje vlastné podvedomie, to neviem, ale posledné, čo som videl bol vysoký čierny tieň pohybujúci sa ulicami Moressmionu. Všade kam sa pohol, farby bledli a pokojné mysle ľudí sa začali triasť a báť, vlny ich mysle sa trhali a deformovali. To bolo posledné čo som videl, až dokým ma nechytila čiasi ruka. Areall nado mnou stál a podával mi môj meč. Zdalo sa, že na niečo čaká. Pohľad mal upretý na dvere. Chvíľu sa nedialo nič. Keď som sa chcel niečo spýtať, zrazu na dvere niekto hlasno zaklopal. Bolo to priveľmi silné na Miguela a priveľmi slabé na susedku Prdelovú.

Schytil som meč a jedným skokom som bol pri dverách. Areall mi svojou mimikou naznačil aby sme počkali. Zrejme tak ako ja aj on chcel vedieť, kto to otravuje o polnoci práve v deň, kedy je prísne zakázané niekomu otvárať. Vlastne keď som si spomenul na ten tieň, čo sa blížil ulicami, tak som ani nechcel vedieť, kto to otravuje.

Obaja sme boli napätí a čakali sme, čo bude ďalej. Spoza dverí šiel chlad. Zdalo sa mi, že počujem, ako to za dverami dýcha. "Ilicháaaasss arosss daleiiiii" ozvalo sa tiché, ale pritom zrozumiteľné syčanie. Pozrel som sa na Arealla, ten sa na mňa pousmial :

" To neznelo ako prepáčte, že som vyrušoval a prajem vám príjemnú noc!"

Bola chyba, že sa niekto z nás ozval, pretože v tom momente dvere zaškrípali a na ne dopadli zrejme nechty a hlboko sa zaryli až do dreva. Neviem, ako to bolo možné, ale aj na našej strane drevo sčernelo práve tam, kam dopadla ruka. "Ilichas aros daleii!"

Tento tón bol oveľa horší ako škriekavý hlas starej Prdelovej. Hlas plný toľkého hnevu, sily a smrti som ešte nepočul. Oboch nás to tak ohromilo, že sme spravili dva obrovské kroky dozadu. Čosi šialene trieskalo o dvere. Chvíľu sa mi zdalo, že vyletia z pántov a rozbijú sa na kúsky. Pevne som stisol svoj meč. No zrazu, keď som bol pripravený na najhoršie, dvere sa upokojili a bolo ticho. Hrobové ticho. Bol by som radšej, keby sa niečo dialo, len nie ticho. Ticho, stále ticho ... Ticho ...

Zrazu sa na mňa Areall pozrel takým skľúčeným pohľadom. Videl som v jeho očiach hrôzu. Zrazu vonku čosi zapraskalo a Areall nahlas prehltol.

A vtedy mi to došlo...

Nechali sme OTVORENÉ dvere na balkóne. Pozrel som sa na Arealla, ale ten už po obrovskom skoku smerom k balkónu, letel ignorujúc mohutné kreslo, v ktorom som tak rád sedával za dlhých letných nocí. Z balkóna šiel chlad a čosi tam bolo. Nedá sa vysvetliť čo, ale to niečo tam bolo. Niečo neviditeľné a temné. Areall to nestihne. Nestihne to !

Zdvihol som ruku smerom k balkónu a zašepkal:" Izoctuss !" Dvere za zabuchli s treskotom. No nie väčším ako niečo, čo do nich narážalo. Na vlastné oči som videl otlačky prstov na skle a zarosené sklenené dvere od dychu Nevysvetliteľného. Kvapôčky jeho dychu pomaly stekali dole sklom. Areall sa tak vyľakal, že teraz sa chrbtom plazil až ku mne.

Obaja sme boli ako v tranze, keď sa v zarosenom skle niečo tvarovalo. Ono to písalo na sklo. Po chvíli tam stáli dve starobylé runy. Onemel som, ale zdalo sa, že Areall mi chce niečo povedať. Otvoril ústa, ale hneď nato ich zavrel. Na skle sa teraz objavilo jedenásť otlačkov.

Päť na jednej strane a šesť na druhej strane. Bol som hotový. Hotový sme boli ešte viac, keď

k tomu jedenástemu otlačku pribudlo ďalších deväť. Teraz sme dvaja na dvoch. Sklo bolo čoraz chladnejšie a otlačky zreteľnejšie. Kvapky pomaly mrzli a mrzli až bolo jasné, čo sa stane.

Dostal som nápad, ktorý nás môže zachrániť alebo zabiť. Pristúpil som k balkónovým skleneným dverám. Bola tam strašná zima. Areall podišiel k dverám. Ja som však chcel upútať pozornosť, tak som sa tvárou priblížil tesne ku sklu. Môj dych sa menil na rosu. No na druhej strane sa niečí tak isto menil na ligotajúce slzičky vody. Nahmatal som si rukou vrecko. Pomaly som z neho ruku vybral a s tou rukou som sa pomaly približoval k mojej hlave. Lepšie povedané k hlave, ktorá stála na balkóne. Otvoril som dlaň a zatvoril oči ... .

Na to, čo nasledovalo, si pamätám len hmlisto. V ruke som mal mesačný kameň, ktorý sa rozsvietil a svetlo zalialo celú izbu. Na chvíľu som otvoril oči. Napriek tomu, že som bol úplne oslepený kameňom, videl som obrysy tváre stojacej vonku. Na ten pohľad nikdy nezabudnem. Aj keď to boli iba priesvitné čiarky, tvorili mužskú tvár so zvráskavenou predĺženou tvárou a prázdnymi očnými buľvami. Viac som nevidel, lebo som sa rozbehol smerom k vyvaleným dverám, ktoré mal na svedomí Areall rýchlo uháňajúci predo mnou. Viac som nevidel, ale počul. Hneď ako svetlo zalialo miestnosť, z vonku bolo počuť neopísateľné zmesi škrekotu, kriku a sykotu. Nuž a ako posledné zvuky rozbitého skla.

To však nebolo dôležité, dôležitejšie bolo ako ďalej. Srdce mi búšilo. Čo, dopekla, sa to tu deje? Predo mnou sa mihotal Areallov plášť, schody, potom dvere a ďalšie schody. Stále som mal nepríjemný mrazivý pocit, že je niečo za mnou, že sa to približuje, že ...

Vstupné dvere boli zamknuté. Areall sa rozbehol a celou váhou do nich narazil. Dvere sa ani nepohli a bezvládne Areallovo telo dopadlo na zem.

"Tade to nepôjde!"reval Areall

Areallovo bolestné vzdychanie náhle prerušil krik akejsi ženy v hoteli. Bol to taký krik ako keď niekto vojde starej mame do postele. (Záleží od veku a povahy danej starej mamy.) Ibaže my sme vedeli, kto ten Niekto je.

"Bude musieť!" povedal som. Areall sa zdvihol a obaja sme sa rozbehli oproti dverám. Dvere nápor nevydržali a vyleteli z pántov. Ocitli sme sa na ulici. Všade bola tma. Asi to nebol až taký skvelý nápad. Pozrel som sa na Arealla.

"Čo si mi chcel vtedy povedať?" No ten ešte chytal dych. "No raz som už tie runy videl, keď som lietal. Sú veľké a vidíš ich celé len zo vzduchu. Sú vyryté na najväčšej skale pri pobre..." prerušil sa. Pozrel do tmy, z ktorej sme vyšli. Počul som hlasný chrapľavý dych. Ten dych bol pri nás ! Chytil ma za ruku a zdalo sa, že aj Arealla. Ruka ma pálila, ale to nebolo dôležité. Ťahalo nás to, a potom to strašne trhlo. Ocitli sme sa mohutným skokom na balkóne hotela. Vyleteli sme tam. Opäť to trhlo a boli sme o poschodie vyššie. Nevysvetliteľné s nami skákalo do výšky troch metrov, akoby sme neboli nič. Ja viem, trochu som schudol, ale najhoršie bolo to, že nás to niekam unášalo. Vytasil som meč a bodol som do Neviditeľného a Nevysvetliteľného. Meč sa však zabodol do dreveného rámu okna, akoby som bodol do vzduchu. Bol by som odprisahal na meno svojej matky, ktorú som nikdy nepoznal, že som ho trafil rovno do krku. Ním to ale prešlo ako vzduchom. Nepustil som sa zbrane a preto mocný stisk ťahajúci moju ruku povolil. Nebyť meča, ktorý som držal, asi by som sa z tej výšky zabil. Nechalo ma to, ale Areall také šťastie nemal. Márne trhal, kopal a sekal svojou dýkou. Jeho bezmocné telo pomaly unášal Neznámy nevedno kam. Posledný pohľad bol, ako zmizol v tme ... Nastalo ticho. Ja som sa ledva držal. O chvíľu vedľa mňa pomaly a ladne presvišťalo pierko ... Orlie pierko ! Prekypoval som radosťou ! Areall sa zachránil premenou na orla a o chvíľu mi pomôže tak ako stále.

Nestalo sa tak a čoraz viac ma ničili výčitky svedomia. Prečo som nezatvoril tie hlúpe dvere!

Prečo som musel mentálne na seba upozorniť? Prečo? Prečo? Prečo on? A ...

A prečo tu len tak hlúpo visím a nejdem pomôcť svojmu priateľovi?

Rozbil som druhou rukou okno a chytil som sa. Vytiahol som meč a vyškriabal sa do izby. Nebola to moja izba. V prázdnej izbe tu stála stará Prdelová so svietnikom pripravená rozmlátiť mi hlavu na malé kúsky. Bola taká rozklepaná a bol div, že stojí . Z mojich úst vyšiel len slabučký hlások:"Pardon , to je omyl!" Vyrazil som jej dvere a ponáhľal som sa do svojej izby... Bola prázdna, a tak čo najrýchlejšie som zobral z truhličky zopár malých fľaštičiek. Vyšiel som na balkón a vypil jeden elixír. Chutil odporne. Jeho sila však pomaly vzpružila moje svaly a dostala sa do všetkých údov tela. Vyšiel som na balkón, prikrčil som sa a vyskočil. Doskočil som na balkón nad nami. Vďaka tej špeciálnej tekutine som mohol robiť veci ako so svojím telom nikdy predtým. Tak som ešte vyskočil na strechu, kde Areall zmizol. Nebol tu a namiesto neho tu boli pierka a zopár kvapiek krvi ! Áno krvi a neskôr som ďakoval tomuto novému zisteniu, lebo práve zopár kvapiek tejto životodárnej tekutiny ma doviedlo na strechy ešte dvoch domov. Keď som hľadal ďalšie stopy, sa mi naskytol zvláštny pohľad. Pozeral som sa do cudzieho bytu kde bolo zapálené svetlo. Sedel tam starec a zapisoval nejaké papiere. Zrazu sviečky zhasli a ozval sa výkrik ako vtedy v hoteli. Ako hlas utíchol, otvorili sa balkónové dvere a po chvíľke sa len tak zavreli. Čosi skočilo na vedľajší dom a ozvalo sa klopanie a:"Ilichas amos daleii!"

Apartmán toho starca sa opäť rozsvietil, ale starec teraz pokojne nesedel. Vôbec nesedel, ani len nestál! Ten bol pribitý o stenu vlastnými rebrami. Všade bola krv... Nemohol som sa na to pozerať. Aspoň som vedel, odkiaľ to Nevysvetliteľné vlastne je. A to ma ešte viac poháňalo za Areallom. Ak by som ho našiel niekde obeseného za vlastné črevá, tak by som sa asi obesil aj ja. A za vlastné!

Prečo som bol taký hlupák a rozsvietil svetlo? To ich láka!

Doskočil som na strechu asi piateho domu a odrazu okolo mňa presvišťalo akési levitujúce brániace sa ženské telo. Niekto neviditeľný ju unášal. No skôr, ako som sa stihol spamätať, telo zmizlo niekde v uliciach. Obrátil som sa, že budem pokračovať, ale STRATIL som stopu ! Proste som nič ďalšie už nenašiel. Bol som zúfalý. Všade som sa obzeral, ale nikde nič, len tma a more . Keď som sa pozrel tam, kam zmizlo telo ženy, niečo mi napadlo. Veď tam, kam uniesli tú ženu, môže byť aj Areall! Keď som sa pozrel do tej tmy, len sotva som rozoznal plachty lodí. Bol som v prístave. Rozbehol som sa a ani som nevedel, kam bežím. Proste som čakal na nejaký zázrak. Napríklad, že tu nájdem Arealla, ako bezvládne leží, ale žije. Ale nič, iba tma. Nahlas som zreval. Ako odpoveď som počul vzdialenú ozvenu, ktorá sa odrazila od vzdialených skál."Skaly pri pobreží!" vtedy ten zázrak prišiel, to osvietenie, na ktoré som tak túžobne čakal. Aj keď boli tisíce možností, kde môj priateľ je, vrátane druhého sveta, mne sa ako najpravdepodobnejšia zdala možnosť skál pri pobreží. Areall vravel, že tú runu, ktorú nakreslilo to Nevysvetliteľné, už niekedy videl. Videl to na jednej skale pri pobreží. Na tej najväčšej. Obzrel som sa tam, kde by mali byť skaly. Spoznal som iba obrysy. Vedel som, že na tej najväčšej je maják. Maják s veľkým zrkadlom. Preto som vytiahol mesačný kameň a zasvietil. Vo vzdialenej tme sa čosi zablyslo. To musí byť ten maják! Rýchlo som sa rozbehol, až som zistil, aký som pomalý a hlúpy. Poznám predsa veľa časopriestorových kúziel . Pozrel som sa na ten vzdialený bod a v mysli som si ho predstavil.

"Týkchý otý mi po!" Hneď, ako dozneli moje slová stál, som namiesto na kamennom chodníku na hlinenej zemi. Zapálil som kameň a hneď som zistil, od čoho sa svetlo odrazilo. Nebolo to zrkadlo na majáku. Nebol tu totiž žiadny maják. Bola tu iba vysoká hladká kovová stena dokonale splývajúca so skalami okolo. Podišiel som k tej stene. Zdalo sa mi, že sa pohla, a preto som sa načiahol a dotkol sa jej. Nič okrem náhleho vetra sa nezmenilo. Tak som sa otočil, že sa tu poobzerám, ale ja som vôbec nebol tam, kde som mal byť! Nebol som vonku, ale vnútri a nebola tu tma, ale svetlo z faklí a nebolo tu ticho, ale tiché šepoty hlasov. Zrejme tá stena bola teleport. Bol som v nejakej úzkej jaskyni a nemal som ani potuchy o tom, čo teraz spravím.

Musel som niečo robiť. Vytiahol som meč a vykročil smerom k náruči nebezpečenstva. Čím hlbšie som šiel, tým boli hlasy hlasnejšie a celá jaskyňa zrazu prestávala byť jaskyňou. Začali sa tu rysovať stĺpy, steny, miestnosti. Začal som sa ponáhľať. Predo mnou sa črtali nejaké miestnosti a chodby zatáčajúce sa do nekonečného labyrintu. Šiel som za hlasmi, až boli čoraz zreteľnejšie. Boli ľudské, a to mi dodalo silu a rýchlosť. Bol tu starý vzduch a bolo tu chladno. Môj dych vytváral pravidelné, rytmické obláčiky. Videl som svetlo. Už som skoro tam... Vybehol som z chodby priamo do obrovskej osvetlenej miestnosti. Na jej bokoch boli stĺpy s fakľami, čo horeli nazeleno. Na visutých schodíkoch rovno pri mne stál oltár aspoň mi to tak pripadalo. Niečo na ňom ležalo. To však nebolo prvé, čo som si všimol. Práve v tej chvíli z druhej strany vošla skupinka ľudí. Všetci mali hnedé plášte a niektorí mali aj meče. Na čele stál vysoký starec. Mal v ruke dlhú čarodejnícku palicu a bol oblečení v purpurovej kutni. Za tým starcom stál ešte jeden človek. No ten bol lepšie oblečený. Jeho prepychové šaty a výzor značili jediné. Bol to lord Ericius Handolfin. Hlava celého Morovodia. No skôr, ako som stihol na seba upozorniť, zohrala sa predo mnou rýchla scéna. Pred Handolfinom sa vytvorila zelená čiara a vetrom sa niesli zvláštne šepoty a hlasy, neznáme slová. Handolfin prekročil čiaru a vtedy akoby sa pred ním objavila postava a ja som cítil, že okolo tej postavy stojí ešte tucet neviditeľných a nedotknuteľných postáv. No bolo tu niečo, čo mňa najviac zaujalo. Na každom stĺpe bola priviazaná nejaká žena alebo muž. Zdalo sa, že spia. Svetlo v tejto temnej chvíľke môjmu srdcu doprialo pohľad na spiace telo Arealla.

"Nechaj ma prejsť , už to zašlo priďaleko!" povedal Handolfin.

"Isteriass Modghalog furutuk, si Moriquendil aratuck" to zaznelo po celej miestnosti. Hneď, ako doznela posledná ozvena, na oltári sa objavila kniha. Tá kniha bola veľká a hrubá, vykladaná kosťami a drahokamami. Sama sa otvorila a ozývali sa z nej hlasy, staré a mocné, že ich šepot sa mi rozliehal v ušiach a hlave. Vzápätí sa udiala bitka alebo, lepšie povedané, masaker. Zopár mníchov sa zoskupilo okolo starca a vytvorili akúsi neviditeľnú stenu. Tí, čo neboli vnútri, nech odpočívajú v pokoji. Rad radom ich neviditeľné meče bodali, ruky škrtili a nechty rezali. Darmo kričali, ich osud bol spečatený.

Mohol som sa nemo pozerať, ako umierajú, ale veď ja nestojím za žiadnou hranicou. Obzrel som sa na Arealla a musel som niečo spraviť. Potreboval som radu. Vždy príde z môjho skrytého ja ako odpoveď na moje prosby. Započúval som sa. Počul som šepot. Šepot, ktorý bol príčinou masakru. Ten hlas vychádzal z tej knihy.

Nevidel som už, ako padlo posledné telo a Handolfinová ochrana slabne a ako sa desiatky rúk okolo nich obkolesili. Videl som iba knihu, ktorá mi bola na dosah. Dva skoky a stál som pri oltári. Predo mnou bola kniha a mierne sa z nej vlnil dym. V hlave mi znel hlas. Ten hlas mi radil.

"Nerob to! Dotkneš sa tej knihy a zomrieš. Nechaj to, riskuješ život svojho priateľa, choď, zachráň ho a odíď!" No nebol to môj vnútorný hlas. Bol to akýsi iný, temný...

Dotkol som sa okraja knihy. Okolo mňa sa zvírili masy dymu a svetiel. Počul som Handolfinov hlas:" Zavri to! Zavri tú knihu, iba tak nás môžeš zachrániť!"

Váhal som a ani neviem prečo. Napadlo ma niečo iné. Chytil som stranu a otočil ju. Dym upadol. Nastalo ticho. Predo mnou stál starec, ktorý stál ako jediný v kope mŕtvol, ktoré padli. Bola tu zima.

Zhlboka som dýchal a ani som nevedel, čo sa vlastne stalo. Knihu som stále pevne držal. Môj dych sa menil na obláčik pary. Za mnou čosi zaškrípalo. Obzrel som sa a para z mojich úst sa vytvarovala do tváre nemŕtveho, ducha alebo, ako sa to dalo nazvať. Boli okolo mňa. Všetci tí, čo unášali ľudí. Nevidel som ich, iba cítil.

"Nemôžeš čítať z knihy! Si živý a smrteľný." Rozumel som každé slovo, ktoré mi ktosi povedal. Vedel som, že ak sa ozvem, nebude to v mojej reči.

"Zdá sa, že môžem," odpovedal som nahlas, ale v mojom hlase bol strach.

"Iba jediný zo smrteľníkov môže čítať z Moriquendilových kníh. Ty to nie si."

Pozrel som sa do knihy a tam sa začali rysovať runy. Ja som tie runy v živote nevidel ale vedel som ich čítať. Čím to bolo tak, to bolo v tej chvíli nepodstatné. Dych za mnou sa zrýchlil. Zjavne som nebol jediný, koho to prekvapilo. Potreboval som získať čas a niečo vymyslieť. Sústredil som sa na istú vec a podľa toho sa v knihe začali objavovať iné runy. Čítal by som vlastné myšlienky a priania. Alebo rozkazy... Stál som pri oltári a knihu som pevne držal. Z mojich úst bolo počuť:"Atgarok walien Imustrarasta , endielok."

Keď dozneli moje slová, zdvihol sa okolo mňa kužeľ mraku a v strede miestnosti sa objavila diera pohlcujúca ten mrak. Dym sa krútil a hlasy okolo kričali. Besneli a hrozili. Keď dierou prešiel posledný mrak dymu, ostalo ticho. Vedel som, že za mnou už nič nestojí, lebo všetko neviditeľné, mŕtve a otravné zožrala tá diera. V tej chvíli som si chabo uvedomoval, čo sa stalo. Pretočil som stranu a ktosi mi zavrel knihu.

Bol to starec, vodca mníchov. Mal vystrašený a uchvátený výraz zároveň. Dopadla na mňa kvapka vody. Za ňou ďalšia a ďalšia. Začalo pršať a ja som stál niekde v lese. Stále som držal knihu a starec mal ruku tak, ako ju nechal. Ako sme sa dostali vonku, to sa jednoducho nedalo logicky vysvetliť a pre nás to v tej chvíli nebolo také dôležité. Okolo nás ležali spiace telá unesených ľudí. Všetci spali, spokojne spinkali ...

"Čo bude teraz?" opýtal som sa Ilennora, starca a vrchného otca kláštora. Boli sme vo vysokej veži kláštora. Bol tam len on a ja.

"Máme jednu z kníh Moriquendila," povedal a napil sa z pohára na stole. Keď dopil, pokračoval : "môžeme lepšie ochrániť ľud pred kliatbou. Moji mnísi sa naučia ako proti Nedotknuteľným bojovať. Ochránime Moressmion. Nikto však neotvoril knihu. Nikdy nikto.

"No tak som prvý, a ?"nevedel som na čo myslí.

"Nie, nepochopil si ma. To nie je náhoda. Mal by si nájsť odpovede na otázky. Je v tebe čosi zvláštne, niečo, čo mi zachránilo život. Patrí ti moja vďaka."

"Pomôžem ti s Areallom cvičiť tvojich mníchov, potom odídeme svojou cestou."

"Obávam sa, že Areall s tebou nepôjde. Pokiaľ viem, je na ceste na Alcan. Stane sa z neho paladin. Vravel mi, že už ho žiadne zlo neprichytí nepripraveného. Chcel ti to povedať, ale spal si. A v kláštore nemôžeš ostať!"

Tak som ostal nakoniec sám, pomyslel som si a v duchu som zosmutnel.

" Mám pre teba lepšie miesto. Mesto potrebuje ochrancu. Stráže potrebujú kapitána. To záleží iba na tebe."

O tri roky nato som sa z kapitána mesta stal nielen pánom Morovodia, Moressmionu, ale aj jedným zo štyroch hlavných lordov v kráľovstve Astaroth. Arealla asi už žiadne zlo neprekvapí. Veď každý si rozmyslí, keď bude chcieť uniesť generála paladina lorda Arealla. Žije na Alcane a velí dvom armádam a vlastnej grifej légii. Proste miluje lietanie.

Príbehy Lorda z Morovodia