www.Dracidoupe.cz


Články & Eseje



Chce to zlodeja (Opis udalosti z rozsiahleho celku Putovanie a osudy Sagiturov)

Příprava pro tisk (tisknuto 670x)
Autor:Istafix
Přidáno: 13:17:52 18.11.2003
Hlasovalo: 10
Průměrné hodnocení: 4.6

Anotace: Najlepšie dobrodružstvo, aké som kedy mal...

Schyľovalo sa k polnoci. Noc bola čierna ako atrament a zdala by sa byť úplne pokojnou, nebyť zvukov, nesúcich sa spoza vysokých múrov Ralioluxovho sídla. Podľa zreteľného zborového spevu pijanských piesní a čoraz častejších omylov v akordoch muzikantov sa dalo usúdiť, že zábava je v plnom prúde. Najvhodnejší moment pre zásah.


I keď sme boli ešte stále vo viac než dostatočnej vzdialenosti, všetci už akosi inštinktívne rozprávali pošepky. Mal som pred touto akciou viac než len jeden dôvod na obavy. Okrem toho, že som bol už pomaly bez peňazí a úspešnosť tejto lúpeže bola pre mňa nevyhnutná, bola toto, takpovediac, moja premiéra v službách gildy Hviezdy noci a ako perlička ma ešte sužovala predstava toho, čo je ešte schopný vykonať ten tajomný muž zahalený tieňom, ktorý vládne priestoru a času, ako sa mu zachce, pokiaľ mu nedonesiem ten prekliaty prsteň. Pravdaže, aspoň stokrát mi už napadlo, že to môže byť i nejaký biedny iluzionista, no pokiaľ je to tak, mal skutočne veľmi pôsobivú šou a ja to radšej nebudem riskovať. Ukľudňovali ma len dve veci: že moji spoločníci Ternicc, Sauphir, Thew a Dominic, napriek tomu, že boli ešte dosť mladí, vyzerali byť veľmi schopní vo svojom remesle a že mám priamo na Ralioluxovej oslave svojho človeka, baróna von Allgala alias Minsca. Celé to viedol jeden starý a skúsený zlodej menom Neomis, ktorý v gilde zastával jednu z popredných funkcií a tuto ho nikto nikdy neoslovil ináč než Boss.


Prebiehali posledné prípravy. Všetky nástroje museli byť pevne pripevnené k telu alebo v oblečení, aby nevydali v nevhodnú chvíľu nejaký podozrivý šramotivý zvuk, no zároveň tak, aby ani v najmenšom nebránili pohybu a boli vždy poruke. Trochu ma zarazilo, keď som videl v puzdrách na chrbtoch mojich mladých spoločníkov široké meče, pretože som nerátal s tým, že by sme ich mali potrebovať, no keďže ho nemal ani Boss, ako mentálna opora v mojej pozícii zelenáča, usúdil som, že vystačím i so svojou dýkou a strčil som ju do puzdra pod pravým kolenom.
Ideme predsa lúpiť, nie vraždiť, pomyslel som si.
Tak teda začíname.


Boss otvoril dvere na tajnej únikovej šachte vedúcej priamo do domu veľmoža a my sme bez zaváhania, jeden za druhým, naskákali dnu. Na cestu dlhú niekoľko desiatok metrov nám svietilo akési podivné chladné mliečne svetlo uzavreté v maličkej fľaštičke, ktorú niesol Thew. Vraj jeho vlastný vynález. O niekoľko minút sme boli na mieste, no hlasy oslavujúcich sa napodiv takmer úplne stratili. Oslava sa teda odohrávala v záhradách a nie v dome. Bod pre nás, ale neviedli sme o veľa. V dome sú určite ešte nejaké stráže.


Len čo Thew, idúci v čele, zahlásil, že sme na mieste, Boss všetkých povolal k podrobnej mape domu a vysvetlil jednoduchý plán.


„Miestnosť, do ktorej teraz vlezieme, je len tenučká ulička a nemal by tam byť nikto. Ústi však do rozsiahlejšej haly, ktorá okrem iného vedie na terasu a do záhrady, takže sa s vami stavím o svoj podiel z tohto lupu, že to tam bude strážené. O to sa postarám ja,“ povedal a v ruke sa mu zaligotali dve kovové guľôčky, „nato v rýchlosti prebehneme tadiaľto popri stene k schodom na horné poschodie,“ prechádzal ukazovákom po mape, „ideme rovno a doprava. Dvere do Ralioluxovej spálne sú jediné naľavo.“

Nato mapu zbalil a uložil, dal nám poradie a sám sa postavil ku sklápacím dverám. Ja som šiel posledný. Asi údel nováčika, či čo.


„Tri, dva, jeden...“

Dvere sa s jemným vrzgotom otvorili. Chodba je prázdna. Ďalej. Veľká hala a v nej štyria strážnici. Presne, ako sme čakali, a tak čakáme na Bossovu „uspávačku“, no ten na naše mierne udivenie zamieri svojou ručnou minikušou na svietnik a obdivuhodne presne zostreľuje jednu sviečku.


Koberec sa síce od plameňa sviečky zapálil, ale žeby to bol taký požiar, aby nám to malo pomôcť, to sa mi veľmi nezdalo. Neomis však vyčkáva, kým sa strážnici zbehnú k horiacemu kusu koberca ako muchy na lajno, a potom hádže malé uspávacie bomby priamo do ohňa. Nasleduje oslepujúci záblesk a únik uspávacieho plynu ... bezvládni strážnici.


Menšia zmena plánu, ale to patrí k veci. Boss evidentne pozná viac než len funkciu svojich nástrojov. V duchu premýšľam, či nie je tak náhodou i alchymistom, ale na to teraz skutočne nie je čas. Rýchlo, k schodom.


Vedenie prevzal Ternicc a vyviedol nás bezpečne až na prvé poschodie, kde sme pokračovali podľa plánu rovno, a to v takmer úplnej tme, pretože Thew ostal niekde pozadu. Šiel som tretí, priamo po Terniccovi a Neomisovi, keď nastala prvá neplánovaná záležitosť. V tme chodby, ktorou sme práve postupovali, sa zrazu objavil človek, ktorého som odhadol na opitého úbožiaka snažiaceho sa nájsť záchod a Ternicc, o ktorom som už predtým počul, že je skôr zabijakom než skutočným lupičom, mi tieto fámy pohotovo potvrdil. Bleskovo tasil meč a bodol, načo náš nečakaný návštevník len polohlasne vykríkol a s chrčaním sa zviezol k zemi. No, veľmi tiché to teda nebolo a rozumné už vôbec nie. Boss sa rozohnal a chrbtom ruky udrel Ternica do tváre.


„Idiot! Nevieš sa ovládať?! Tie meče máte len pre krajné prípady, už som vám to stokrát hovoril. Pozrite na Istafixa! Má nejaký meč? Tak má?“ Sotil do Ternicca. „Niečo som sa pýtal!“
„Nie Šéfe, nemá,“ precedil cez zuby.
„A viete prečo? Pretože je to schopný zlodej a žiaden meč nepotrebuje. Tak ako ja.“

Tak toto bola skutočne preukrutne trápna chvíľa. Dávať mňa, nováčika, za príklad. Okrem previnilca Ternicca som v očiach žiadneho z prítomných neuzrel závisť či hnev, no vskutku som sa cítil ako na popravisku.


„Ďakujem Šéfe...“ zamlel som.
Nato ma Neomis obdaril priam otcovským úsmevom. „Istafix, postaráš sa tu o ten bordel? My pôjdeme ďalej.“
Kurva, hneď sa červenám. „Jasné, spoľahnite sa.“

Všetci odpochodovali a ja som sa zohol k Terniccovej obeti. Hlboká bodná rana pod rebrami na ľavej strane brucha a približne v rovnakej výške i rana na chrbte, ktorou meč vyliezol z tela, prudko krvácali. Sakra, ako to ... jéj, hurá. Koberec je červený, takže tú krv nikto nespozoruje, kým nezaschne a nezhnedne a to bude určite dlho po tom, čo odtiaľ všetci zmizneme. Už sa len zbaviť tela. Vedel som však už teraz veľmi presne čo, či skôr kto mi s tým pomôže. Zovrel som ruku s nenápadným strieborným prsteňom v päsť a sústredil som sa na svojho priateľa Minsca. Démon v prsteni sa prebudil a vytvoril telepatické spojenie.


- Barón von Allgal? -
- Hyk! Áno Fix? Čo potrebuješ? -
- Ééé ... ty si pil? -
- Niééééééé ... na čo myslíš preboha? -
- No dobre, to je fuk. Potrebujem od teba nejaký nie príliš noblesný, nie príliš otrhaný kabát a kúsok vody, ale rýchlo. -
- Fajn, nebude ... hyk! ... nebude problém. Kde si? -

Opäť som sa poriadne zahĺbil do svojej mysle a poslal som Minscovi nedávno videnú mapu domu. Niekde na hornom poschodí sa rozsvietila červená bodka.


- Tuto som. Máš to? -
- Jasné, mám. Daj mi pár minút. -

No, tak ja sa zatiaľ postarám o toto. Zobliekol som mužovi kabát, vytiahol som dýku a v rýchlosti ho rozrezal na dlhé prúžky. (ten kabát, nie muža:) Zopár som ich poskladal a bez nejakej zjavnej znalosti medicíny som nimi zastavil krvácanie. Zvyšné som použil ako obväzy. Vtom som začul tiché kroky na schodoch. Zovrel som Telepatický prsteň.


- Minsc, kde si?! -
- Vydrž, už som takmer pri tebe. Na schodoch na horné poschodie. -
- Tak sa hlás do božskej nohy! Vieš, ja to tu idem vykradnúť, tak ma kroky na schodoch asi môžu trošku znervózniť, čo povieš? -
„Dobre, dobre,“ Minsc práve dorazil, „tu máš ten kabát.“

Teda presnejšie by bolo asi: Barón von Allgal dorazil. Krásny, zlatom vyšívaný odev vysokej šľachty a nadnesený výraz v tvári z neho robili pravého monarchu.


„Ty vole, kde si zohnal to kvádro?“
„Hehe, to by si chcel vedieť, čo?“ uškrnul sa.
„Nie, vážne. Odkiaľ to máš?“ naliehal som. „To by sa mi zišlo...“
„Počuj Fix, kecať môžeme i doma, nie? Myslel som že...“
„Ach tak, jasné – jasné. Takže teraz tohoto pána Segina navlečieme do kabáta, hej?“

Najskôr som ruky poutieral do koberca, aby som ten kabát nezababral a opatrne som ho doň s Minscom obliekol. Zvyšné zdrapy zo starého obleku som mu nastrkal do nohavíc a nový kabát som zapol vpredu. Po ranách ani stopy.


Minsc vytiahol z rukáva fľašu od vína naplnenú čistou vodou. „A tá voda ti je načo?“
„Len tak. Som smädný, hehe! Ale nie, vážne, musím si umyť ruky. Vedel som, že mi to tam dovtedy zaschne.“ Koberec vpil všetku zakrvavenú vodu a poslúžil mi aj ako uterák.
„No a teraz ho vezmeš na plece a budeš sa tváriť, že vláčiš opitého,“ zavelil som, „odnesieš ho dole a tam ho zhodíš na nejaké nenápadné miesto. Sedí?“
„Jasné, sedí. Ja už dokonca aj viem kam.“ Minsc zobral neznámeho muža a s úsmevom odkráčal.

Prekročil som teda čerstvú mláku na drahom červenom koberci a zahol doprava.


„Pssst. To som ja,“ zasyčal som, aby som mojim druhom neprivodil rovnaké infarktové stavy, ako Minsc pred chvíľou mne.
„V poriadku. To je Istafix,“ ozvalo sa len pol metra predo mnou.

Rozsvietilo sa Thewove mliečne svetlo a ja som uzrel celú družinu zhromaždenú okolo dvojkrídlových dverí do Ralioluxovej spálne asi štyri metre predo mnou, s výnimkou Sauphira, ktorého zovretá pravačka čakala na úder len pár palcov od mojej tváre.


„Dominic s tým zámkom nevie pohnúť,“ oznámil mi Sauphir, „zdá sa, že je magicky zapečatený.“

Pristúpili sme k ostatným. Boss v jednom kuse rozprával no nebol to veľmi informačne bohatý prejav. Dalo sa z toho vyčítať tak akurát, že je nadmieru naštvaný. Niečo mi zišlo na um.


„Boss, počujte, ja by som mal nápad.“ prerušil som vodopád polohlasných nadávok. Všetci na mňa obrátili spýtavé pohľady.
„Na opačnej strane tohto poschodia sú hosťovské izby a na mape bol zakreslený spoločný balkón pre tieto izby smerom do záhrady,“ začal som, „pokiaľ viem, aj z Ralioluxovej spálne sa dá vyjsť na velikánsky balkón smerom do záhrady. Tá vzdialenosť by sa dala zvládnuť po lane.“
„Výborne, Istafix! Skvelý postreh,“ pochválil ma Boss, „takže chlapi, počuli ste nový plán. Istafix, veď nás na ten balkón.“

Tak sa ma teda dali všetci bez protestov nasledovať späť a na rozbočke sme prešli do ľavej strany poschodia. Rovno a doprava, opäť rovno a už stojíme pred dverami na balkón. Odomknuté. Opatrne ich pootvorím a rozhliadnem sa. Po ľavej strane rad dverí do hosťovských izieb, no na balkóne ani živej duše.


„Prikrčte sa,“ zavelím a ako prvý vkročím na balkón.

Vpravo pod nami sa rozprestiera záhrada s živými plotmi, okrasnými stromami či stromčekmi a fontánami. Pomedzi stĺpy zábradlia kontrolujem celú záhradu, no takisto, ako aj celý zvyšok husacieho pochodu vlečúceho sa popri zemi za mnou, nič nebezpečného nevidím. Došli sme na miesto kolmo položené k pompézne zdobenému Ralioluxovmu balkónu oproti. Vzdialenosť som odhadoval na takých pätnásť až dvadsať metrov.


„Takže teraz mi dajte lano a kotvu,“ zavelil som, cítiac sa pánom situácie.

Lano prišlo v okamihu, no žiadosť o kotvu ostala akosi nevyslyšaná. Znervóznel som.


„Nemáme kotvu...“ zahlásil nakoniec Thew potichu.

Tak toto ma teda poriadne vytočilo i keď som na sebe nedal nič znať. V mysli som to však mal pekne búrlivé.


Čo?! Dopekla, tak na takej kokotine stroskotá môj plán? Že sme zabudli na kotvu? Možno by sa dalo použiť niečo iné. Zahľadel som sa na zábradlie. Jednotlivé stĺpčeky boli od seba vzdialené len o niečo menej než bola dĺžka našich mečov. Keby sa mi podarilo dostať ten meč za ne vo vodorovnej polohe...


„Mám to! Dajte mi meč,“ povedal som po chvíli premýšľania.

Dostal som Dominicov. Odrezal som ním asi dvadsaťdva až dvadsaťpäť metrov lana a jeden koniec som priviazal k meču priamo v strede jeho čepele. Potom som odbehol trochu bokom a začal som sa sústrediť. Mojím plánom bolo hodiť meč tesne za zábradlie, kde by sa na lane prevážil ako na hojdačke, dostal by sa pomedzi stĺpy pred zábradlie a tam by sa na dvoch stĺpoch zachytil. Zboku som musel hádzať práve preto, aby sa na nich zachytil, keby som bol totiž hádzal priamo, bol by sa meč prevážil dopredu a späť dozadu a to by bolo všetko. Nemusím snáď nejako zvlášť vysvetľovať, že taký hod nie je práve jednoduchý.


„Šéfe, ono to ale nebude moc tiché,“ povedal som.
„Rob ako myslíš,“ odpovedal Boss, „nemáme iný plán.“

To mi dodalo odvahu. Do ľavej ruky som teda vzal lano a pravou som meč hodil ako kopiju rukoväťou napred. Lano pripevnené k meču sa voľne odtáčalo zo zeme a unikalo mi popod dlaň, kým meč nepreletel zábradlie. Vtedy som ho pevne chytil, čím som zastavil let meča, a ten začal zotrvačnosťou obtáčať lano okolo zábradlia. Vo chvíli, keď sa pomedzi stĺpčeky pod zábradlím prešmykol na vonkajšiu stranu, som prudko potiahol lano a meč ostal doslova prilepený na dvoch bohato zdobených stĺpoch. Výborne! Dúfajme len, že to nikto nepočul. S pevne napnutým lanom som sa vrátil k ostatným na miesto najmenšej vzdialenosti medzi balkónmi a prikrčil som sa. Nasledovali chvíle, ktoré sme prečkali s nastraženými ušami a zatajeným dychom. Nič. Podal som lano Terniccovi, ako najsilnejšiemu členovi skupiny.


„To lano musíte držať stále napnuté. Keď čo len na chvíľočku povolíte, ťažšia strana meča spadne nižšie a lano sa z meča zosunie,“ vysvetlil som im jediné bezpečnostné opatrenie, „No... a to ešte predpokladám, že sa nepretrhne ani neprereže na čepeli.“

Nato som preliezol zábradlie, chytil som sa lana a začal som liezť.


„Len čo otvorím dvere zvnútra , prídem sem po vás,“ šepol som.

Rúčkoval som po lane, zavesený dolu hlavou a sledoval som meč pred sebou. Prerúčkoval som už cez polovicu potrebnej vzdialenosti a stále som sledoval meč, ako sa odrazu odlepil od stĺpov, ako sa rukoväť zosunula a krúžok povrazu ladne skĺzol z kovovej čepele. Presne, ako som hovoril. Tak toto je pojeb, stihol som si ešte pomyslieť, než som neskutočne hlučne dopadol z výšky vyše troch metrov do akéhosi kvetinového záhonu. Pomrvil som sa na zemi a len čo som trochu prekúsol bolesť v chrbte, som začul Bossov klasický „kurvapičipojebanej“ monológ.


Doriti, stráže sú tu každú chvíľu, pomyslel som si a načiahol som sa po meči, ktorý ležal hneď vedľa. Tak predsa len ho budem potrebovať. Postavil som sa a chcel som si hľadať nejaký úkryt, keď som začul Neomisa.


„Istafix! Rýchlo sem, chyť sa lana!“

Na druhej strane záhrady sa popri stene pod dlhým balkónom spúšťal ďalší povraz. Meč som zasunul ledabolo za opasok a bezohľadne som sa rozbehol krížom cez vysadené záhony ruží, tulipánov a kadejakých iných okrasných kvetov k vysokému živému plotu, ku ktorému sa moje záchranné lano spúšťalo. Jeden pružný skok a rukami som sa zachytil hrubého povrazu asi dva a pol metra nad zemou. Zaprel som sa nohami do steny a chcel som vyliezť, keď však lano povolilo a spolu s ním zletel do hustých kríkov pod balkónom i Neomis.


„Prekliaty zradcovia!“ zasyčal, keď sa pozviechal zo zeme, „Toto im nedarujem. Prisahám, že ten Ternicc bude trpieť viac, než na pekelných mučidlách!“ a zhnusene si odpľul.
„Pozor! Prichádza vojak,“ zvolal som a pohotovo som odskočil do kríkov.

Neomis prerušil svoj plamenný prejav, no zdalo sa, že ho strážnik počul, pretože sa s veľkou opatrnosťou približoval priamo k nemu. Keď asi šesť krokov pred miestom, kde sa Boss ukrýval, vytiahol dlhý meč, bolo to viac než jasné.


„Psssst, Istafix, podaj mi ten meč,“ začul som zľava.

Pohotovo som ho vytiahol a čo najtichšie, tesne popri zemi som ho posunul smerom, kde som tušil môjho nadriadeného. Ten môj meč schmatol a ihneď vyletel z kríkov na strážnika, ktorý však útok pohotovo odvrátil a náš moment prekvapenia bol v riti. Chvíľu som sledoval ich súboj a premýšľal, čo robiť, keď sa však preukázal lepší šermiar a zranil svojho protivníka na pravom pleci. Neomis bolestne zaskučal a chytil si poranené miesto, hneď si však prehodil meč do ľavej ruky a zastavil útok na svoju hlavu. Nemohol už však bojovať a stále len ustupoval, ledva – ledva sa brániac. Vedel som, že musím rýchlo konať, ale nemohol som sa ani pohnúť bez toho, aby ma strážnik nespozoroval. Vyčkať, musím vyčkať na správny moment. Neomis uhol bokom. Teraz som ich oboch videl priamo z profilu a strážnikovo zorné pole v mojom smere sa rapídne zmenšilo. Začal som sa pomaly popri stene posúvať doprava za strážnikov chrbát. Už po chvíli som stál priamo za ním. Potichu som vyliezol zo svojho listnatého úkrytu a mačacími krokmi som sa posúval stále bližšie a bližšie k strážnikovmu chrbtu.


Toto bude fakt hnusné, pomyslel som si a vytiahol som z koženého puzdra na nohe dýku. Ešte niekoľkokrát som pevne oblapil jej rukoväť, zatiaľ čo som urobil posledných pár krokov k mojej nič netušiacej obeti venujúcej sa boju s mojím zraneným a vysileným šéfom. Tak toto síce nerobím rád, ale vraj to robím celkom dobre.


Rýchla smrť sa volá „rýchla“ preto, že nesmie trvať viac než tri sekundy. V tomto prípade to boli asi dve.


Najskôr som ľavou rukou zachytil strážnikovo čelo a prirazil som si ho čo najpevnejšie k ľavému plecu, aby sa nemykal a zároveň zahol hlavu dozadu, a potom už len po naučenej krivke zarezal dýkou čo najhlbšie do krku. Krv z prerezaných tepien prudko vystriekla a zasiahla Neomisa do tváre.


„Kurva – fix!“ zaklial nahlas.
„Ista – fix. K vašim službám,“ šepol som si s úsmevom. Bezvládne telo sa mi zosunulo k nohám.
„Vydržte, Šéfe,“ povedal som, zatiaľ čo som mu odobral meč a do strážnikových šiat som utrel zakrvavenú dýku. Potom som zdvihol na plecia jeho telo a šmaril som ho za najbližšie krovie. Priskočil som k Bossovi a prehodil som si jeho zdravú ľavú ruku cez plecia.


„Nepotrebujem pomoc, „ vykrútil sa mi, „dokážem kráčať. Len už nedokážem pokračovať v akcii. Myslím, že to budeme musieť zrušiť, nakoľko som zranený a nakoľko sme ostali... nakoľko sme ostali len dvaja,“ dokončil, znova namosúrene vyceril zuby a odpľul si.


Moja predstava toho, že tajomný nekromant uväzní moju dušu niekde medzi sférami nadobudla obrovské a hrozivé rozmery.


„O tom sa porozprávame neskôr,“ odpovedal som vyhýbavo, „najskôr vás dostanem do bezpečia.“

Spoločne sme precupkali naprieč záhradou k širokým dvojkrídlovým dverám vedúcim do haly, kde sme na začiatku uspávali strážcov a usadili sme sa chrbtom k stene povedľa nich.


„Počkať, počkať,“ zastavil ma Boss, „tadiaľto nemôžeme. Uspávací prostriedok možno práve prestáva účinkovať.“
„Trošku strpenia,“ odpovedal som, „ja na niečo prídem.“

Nato som zavrel oči a na rad prišiel opäť Telepatický prsteň.


- Minsc! Kde si? Potrebujem pomoc. -

Miesto odpovede však ku mne doľahli rôzne zmiešané dojmy a pocity. Vyzeralo to, že sa Minsc dosť intenzívne sústredí na nejakú inú činnosť a má problém s telepatickým prenosom. Po chvíli sa sladké myšlienky z predvedomia stratili a začul som Minscov roztrpčený hlas.


- No?! -
- Čo robíš, preboha? -
- Aaaaaach, áno ... moja vec. Čo chceš? -
- Som v severnej záhrade a musím sa čo najrýchlejšie dostať preč. Kde práve si? -

V hlave sa mi objavila mapa domu a červené svetielko sa rozsvietilo v miestnosti lemujúcej severnú záhradu z východu. Vlastne hneď vedľa. Zrak mi padol na drevené okenice rovnakej farby ako fasáda domu. Preto som si ich doteraz nevšimol...


- Bože, otvor okno na západnej strane! -
- Uf, ... počkaj ... uf, uf.. -.

Čo to tam dopekla robí? Vôbec som nechápal. Asi po troch nekonečných minútach sa okno pomaly otvorilo. Rukou som Bossovi pokynul, nech sa nehýbe a sám som sa rozbehol k oknu, dobehol som a bez slova som sa začal súkať dnu. V ceste mi však stál Minsc, oblečený len v župane a už som sa chcel naňho osopiť, nech vypadne, keď som začul ženský hlas.


„Barón? Pán barón, čo to tam robíte?“
„Ale nič, moja drahá,“ odpovedal Minsc, „len chytám trochu čerstvého vzduchu,“ a sotil ma späť von. „Tak takto nie, kamoš,“ šepol mi, „ ja tu mám ženskú...“

Nato sa párkrát zmätene otočil a prudko zavrel okno.


„Čo to...“
Okno sa opäť prudko otvorilo ... „Počkaj tu!“ ... a znova zavrelo. „...malo byť?“ dokončil som.

Siutuácia bola zaujímavá. Tak Minsc nech si tu sexuje a mňa za ten čas zavrú! Pekne je to vymyslené... O pár sekúnd som však začul Bossov hlas a ten ma vyrušil z mojich myšlienok.


„Istafix! Niekto je za dverami. Rýchlo!“ hlesol a odšuchtal sa do prítmia kríkov.

Dvere sa prudko otvorili ... a stál v nich Minsc oblečený v hodvábnom bielom župane s vyšívaným symbolom Ralioluxovho rodu.


„Chvála Trocijovi,“ vzdychol som, keď som k nemu dobehol, „počuj, v tej hale boli štyria strážnici. Nevieš, čo sa s nimi...“
„Tí, čo sa opili a pridusili dymom z horiaceho koberca? Myslel som si, že je to vaša robota,“ usmial sa, „pani domu dala vyprázdniť túto stranu sídla a záhradu.“
„Kvôli takému malinkatému požiaru?“ spýtal som sa udivene.
„Nie. Kvôli mne a nášmu súkromiu,“ uškrnul sa.
„Čo?! Ty tu máš ... to je Ralioluxova ženská?“ vybuchol som. Minsc len víťazoslávne prikyvoval.
„No pravdaže sa tu ešte nejaké stráže potulujú,“ dodal, „ale ináč nás nič nesmie rušiť. Hehe...“

V tej chvíli sa v jednej z bočných uličiek objavila síce trochu staršia, ale ešte stále veľmi pôvabná dáma ... veľmi skromne odetá.


„Pán barón, ja...“

Obaja sme bleskovo vyskočili, ja do záhrady a Minsc na jej prsia. Videl som, ako ju pritisol k stene a začal ju vášnivo bozkávať. Usúdil som, že je to veľmi vhodná príležitosť, a tak som zburcoval pri dverách v záhrade vyčkávajúceho Bossa a potichučky sme sa popri našich holúbkoch prešmykli do chodbičky s únikovou šachtou. Otvoril som a Boss ako prvý skočil dovnútra. Šiel som za ním a tuto som ho zastavil.


„Počujte, ak si myslíte, že to až na koniec zvládnete aj sami ... ja sa chcem vrátiť,“ povedal som.
„No konečne, Istafix! Už som si myslel, že to vôbec nepovieš,“
odpovedal, „počkám ťa tu a venujem zatiaľ svoj čas premýšľaniu nad tým, ako dolapiť a potrestať tých zbabelých psov.“

Pri týchto slovách som inštinktívne uskočil, aby som v tme úzkej chodby neschytal ďalší Šéfov pľuvanec. Potom som sa otočil a vracal som sa do toho prekliateho domu, v ktorom zatiaľ takmer nič nevychádzalo tak, ako to bolo naplánované. Pomaly som otvoril sklápacie dvere a vyliezol som do už známej chodby. O chvíľu budem poznať Ralioluxov dom ako vlastné ponožky, koľko sa tu obšmietam. Keby som to takto robil ešte pár dní, určite by ma začali považovať za upratovačku alebo tak niečo, pomyslel som si.


Pri týchto myšlienkach som prešiel na rozhranie medzi chodbou a halou, v ktorej som pobehoval len pred maličkou chvíľou, zatiaľ čo ma Minsc ukrýval pred očami pani Ralioluxovej. Moji milí zaľúbenci sa už síce stratili, no ich miesto prevzal ťažkoodený žoldnier.


„Táto miestnosť snáď nikdy nebude prázdna,“ zastonal som.

V tomto prípade som si musel dávať mimoriadny pozor, pretože na rozdiel od predchádzajúcich strážcov, tento milý človiečik bol naozaj skutočným cvičeným vojakom, ktorý už za peniaze pravdepodobne zabil peknú hŕstku ľudí a ja som nechcel byť ďalším. Tak som ho teda chvíľu z prítmia sledoval, zatiaľ čo on si niečo ustato mrmlal a škrabal sa na všetkých možných miestach na tele. Popravde nebol nejako obzvlášť pozorný.


Potrebujem sa predsa len dostať ku schodom, nič viac, možno by som mohol len tak prebehnúť poza jeho chrbát. Dosť riskantný plán, ale nemal som čas na realizáciu, ba dokonca ani plánovanie nejakého iného. Musí to ísť. Ešte chvíľu som vyčkával, kým sa mi pán Žoldnier otočil chrbtom, pošpáral sa v nose a začal užasnuto sledovať extrakt svojej nosnej sliznice, a čo najrýchlejšie, zároveň však i čo najtichšie som sa rozbehol ku schodom. Zopár ľahkých krokov, potom sa pritlačiť na stenu a maličký skok ... a už sme na schodoch! Prvý schod, na ktorý som položil nohu jemne zavŕzgal, načo som stŕpol a bez toho, aby som sa bol čo len obrátil som napínal uši a snažil sa zachytiť, či skôr nezachytiť zvuk, ktorý by prezrádzal, že sa strážca pohol k schodom. Nedialo sa však nič. Výborne, zdá sa, že pár vecí predsa len vyšlo tak, ako to bolo naplánované.


Pokračoval som hore schodmi na prvé poschodie a bez dlhšieho premýšľania som sa vydal k hosťovským izbám. Už po druhýkrát toho večera som vstúpil na opustený balkón a zahliadol som takmer uprostred balkóna na zemi tróniace stočené lano, ktorým ma chcel pravdepodobne Boss vytiahnuť späť zo záhrady. Tí prašivci si ho teda ešte aj vytiahli späť. To, že ma tam to lano doslova čakalo, bola na dnešný deň až príliš šťastná udalosť, ale nechcel som sa pre to hneď púšťať s Osudom do hádky a pokorne som tento stav vecí prijal. Lano som obviazal okolo meča obdobným spôsobom, ako prvýkrát a opäť som sa pripravil na hod. Bol by v tom čert, aby sa to nepodarilo.


Raz, dva, tri ... meč zasvišťal vzduchom a preletel protiľahlé zábradlie, načo som jemne mykol lanom a sledoval ako meč ... ako meč ... ako môj meč vrazil do zábradlia! Kurva! Tak v tom bol čert! Kurva, kurva, kurva! To mám určite za to pekne poskladané lano. Mal som však i šťastie v nešťastí. Meč sa totiž zatriasol a zostal ležať, no lano sa z neho nezošmyklo, a tak som si ho začal ťahať späť. Meč sa prevalil cez zábradlie a so zašušťaním padol do kríkov pod Ralioluxovým balkónom, hneď nato z nich však vyskočil a plazil sa po zemi ako had na druhý koniec záhrady. Temer nevidene sa kĺzal po sýtozelenom trávniku a nakoniec sa vyškriabal hore stenou až do mojich rúk.


„Skúsme to znova,“ zamrmlal som sám pre seba.

Ozval sa svišťavý zvuk, ako kovová čepeľ meča prerážala chladný nočný vzduch a ja som sa s na prasknutie napnutými nervami a vrcholnou sústredenosťou snažil odhadnúť vhodnú vzdialenosť. Opäť som trhnutím lana zastavil meč a ten sa tentokrát priam ukážkovo ladne zastavil a prešvihol pomedzi stĺpčeky zábradlia, načo som energicky potiahol k sebe a meč ostal, i keď trošku nakrivo, ale predsa len, tam, kde som ho potreboval a lano držalo pevne. Druhý koniec lana, ktorý som držal v rukách, som začal uväzovať o zábradlie a vtom som niečo začul. Akoby tlmený kašeľ. Spozornel som, poriadne som sa započúval a ... áno! Počul som jemné šramotivé zvuky priamo za mojím chrbtom. Ihneď mi napadlo, že ma niekto sleduje z miestnosti rovno za mnou. Neodstúpil som preto od zábradlia a tváril som sa, že ešte stále uväzujem lano. Nech si len myslí, že som si ho nevšimol, nech si je istý sám sebou ... ja tak strašne rád vyvádzam ľudí z omylu. Ešte chvíľočku som sa „pasoval“ s uzlami a premyslel som si presne, čo urobím.


„Dopekla,“ zaklial som a tváril som sa, že s uzlom niečo nie je v poriadku.

To upevňovanie už beztak trvalo pridlho a túto maličkú hru som si vymyslel tak, že mi do nej všetko pekne zapadalo. Namosúrene som z chrbta zhodil plecniak, až tak namosúrene, že sa ocitol mimo zorného poľa kľúčovej dierky na dverách a pohol som sa k nemu. Ešte som niečo nervózne a roztržito zamrmlal, no to som sa už po špičkách posúval tesne popri stene ku kovovej kľučke. Jemne som sa pritisol k dverám a kľučku som oblapil zvrchu, aby som náhodou rukou nemihol popred kľúčovú dierku.


Ešte chvíľku som vyčkával, načo môj milý za dverami ukrytý panáčik znervóznel a ja som začul len úplne tichučké: „Sakra, kde je?“

Tu som, pomyslel som si a plnou silou som otvoril dvere. Tie, pre mňa očakávane, no pre môjho priateľa zrejme dosť neočakávane, narazili na odpor a pri pomyslení, že som práve všetkou silou niekomu vrazil dverami do hlavy som sa nevedomky sám striasol. V tejto chvíli som sa však riadil podľa presvedčenia, že zlomená lebka ešte nič nie je, a tak som dvere privrel a čo najprudšie znova otvoril. Opäť sa ozval nepríjemný tupý zvuk, no to mi pravdaže nestačilo, preto som udrel znova a znova až som začul, ako sa bezvládne telo zošuchlo na zem. Ihneď som vkročil do miestnosti a s nemalým údivom som zistil, že nevidím nikoho iného, než môjho pseudokolegu Ternicca s červenou odtlačkou uprostred čela rozvaleného na zemi s rukami a nohami roztiahnutými ako zdochnutá žaba.


„Ty špinavý potkan! To si tu ostal čakať, aby si ma mohol zhodiť znova, čo?“ spýtal som sa vyčítavo bezvládneho tela, „mal by som ťa rovno podrezať, ale asi mám niečo lepšie.“
„Niečo lepšie“ spočívalo v tom, že som Ternicca odniesol na posteľ a tam som mu ruky i nohy priviazal pevne ku konštrukcii postele pomocou dlhých kusov látky, natrhaných z posteľnej bielizne.

Už teraz mi bolo ľúto, že nebudem pri tom, keď budú hľadať vinníka za to, čo som dosiaľ urobil a čo sa ešte len chystám urobiť, ale Boss sa iste veľmi poteší.


Tesne pred odchodom som sa ešte zháčil a vrátil som sa, aby som Terniccovi previazal bielou látkou oči. Nech to chlapec nemá také jednoduché. Len čo som vyliezol z miestnosti mi ešte dodatočne prišiel na um jeden zlepšovák, čiže pre Ternicca niečo ako zhoršovák. Ja viem, niekedy dokážem byť fakt hnusný, ale taký nápad proste bolo treba zrealizovať. Zobral som lano, trčiace zo spleti dômyselných uzlov na zábradlí a natiahol som ho naprieč balkónom až k dverám, z ktorých som práve vyšiel. Čo najpevnejšie a najbezpečnejšie som povraz upevnil na kľučku dverí a keď som si spätne konštruktívne kriticky zrevidoval, v akej situácii sa Ternicc momentálne nachádza, nevedomky som sa usmial. Dvere sa otvárajú dovnútra, takže ak sa aj uvoľní zo zovretia na posteli, bude musieť buď rozštiepiť dvere na viac častí a doslova v nich urobiť dieru, vybúrať súvislý pás muriva okolo nich a zničiť tak samotný záves, v ktorom sú zasadené, alebo ťahať a vytrhnúť z priľahlého i z Ralioluxovho balkónu celé masívne zábradlie, aby sa dostal von. Tieto myšlienky mi o poznanie zlepšili náladu a podvedome som si dokonca začal pohmkávať nejakú známu melódiu. Veď čo, zlodejina práca ako každá iná, nie? Preliezol som zábradlie, zavesil som sa na lano dolu hlavou a začal som liezť.


„Každý člen bratského klanu priklonil sa v temnú stranu...“
Svižne som preliezol prvých pár metrov.
„...Patrón bratstva – božský Trocij vlej nám do žíl svojej moci...“
Šťastne som zdolal celú vzdialenosť až k Ralioluxovmu balkónu.
„...Daj nám rozum, ktorým stále hrubú silu prekonáme...“

Obratne som preliezol zábradlie a prikrčil som sa pri masívnych presklených dverách.


„...Tvoja krv a Hviezda noci buď nám stále na pomoci.“

Buď mi na pomoci. Dal som si čas, aby som podrobne preskúmal dvere do spálne. Teraz som si už nemohol dovoliť žiadnu chybu, žiadne ďalšie komplikácie. Myslím, že ich bolo v priebehu dnešného dňa akurát tak dosť. Takýto typ dverí som videl len párkrát v živote, ale našťastie som vedel až pridobre, ako fungujú. Dvere sú veľmi ťažké, a preto majú mechanické odpružovacie zariadenie pri otváraní, záťažový systém pre tzv. samozatváranie zabudovaný priamo v stene a dokonca sa pri zatvorení samé zamykajú. Nesmierne drahý špás. Otvoriť ich nebude príliš veľký problém, no háčik je v tom, že si ich budem musieť niečím podoprieť, ináč sa zavrú a budem ich musieť odomykať znova. Najskôr mi napadlo, že na to použijem v túto noc tak všestranne využitý Dominicov meč, no keďže by som tak musel spustiť lano, natiahnuté medzi dvoma balkónmi dolu do záhrady a riskovať, že si ho niekto všimne, ihneď som tento nápad zavrhol. Po chvíľke som sa rozhodol pre dýku. Najskôr ňou vypáčim dvere a potom ju proste zarazím do prahu, taký bol môj plán. Vytiahol som svoj zväzok pakľúčov a rutinným spôsobom som začal skúšať vnútorné usporiadanie zámku. Asi po troch minútkach som zacítil, že správny zúbok sa pohol. Výborne, teraz vezmeme dýku a opatrne ňou zasunieme uvoľnený jazýček zámku, trochu zatlačíme a dostatočne rázne otvoríme dvere. Dýka, uložená medzi oboma krídlami dverí, prekvapivo nahlas zaškrípala a padla na zem, no dvere už boli predsa len otvorené. A vtedy sa to stalo.


„Hej! Hej, ty! Ty tam hore, čo tam robíš?“

Kurvajz, tým hlukom som na seba upútal niečiu pozornosť. Hodil som vystrašený pohľad do záhrady a zočil som už len chrbát ozbrojeného strážnika vbiehajúceho do domu. Tak to snáď nie. To snáď nie. V tejto chvíli sa pod vplyvom toľkých podobných udalostí predtým moje telo nastavilo na typický bleskový poloracionálny – poloimpulzívny režim. Ja osobne si myslím, že práve schopnosť takto konať robí zlodeja zlodejom. Otvoril som dvere dokorán a vrhol som sa späť k zábradliu, nahol som sa cezeň a jediným šmahom som vytiahol meč. Vpálil som s ním do miestnosti a prebehol priamo na druhú stranu, kde som meč vrazil do dverí. To by malo na chvíľku oddialiť moju namosúrenú návštevu. Poobzeral som sa po miestnosti. Koberce, posteľ, skrinka, stolík, obrazy ... takže môj prvý typ bolo zhodiť zo stien všetky obrazy a divsasvete spoza obrazu s portrétom samotného veľkomožného pána Ralioluxa na mňa vykukol trezor, vysoký a dlhý asi pol metra. Poslal som mu vzdušný bozk.


„Teraz ťa znásilnia moje pakľúče,“ oznámil som mu s úsmevom, „bude sa ti to páčiť.“

Vytiahol som pakľúče, no len čo sa jeden z nich priblížil ku kľúčovej diere, zachvel sa mi v ruke a keď som sa pokúsil strčiť ho dnu, uskočil, akoby ho nejaká neviditeľná ruka ťahala preč.

,br> „Dopekla aj s Ralioluxom! Ten má snáď magický zámok i na vlastných gatiach!“ zaklial som.

Nevedomky som si spomenul na pani Ralioluxovú. Ten magický zámok by bol istotne užitočnejší niekde inde. Prestal som teda venovať pozornosť trezoru a opäť som sa zameral na miestnosť. Práve teraz sa treba spoľahnúť na svoj inštinkt a dúfať, že pán domu nenosí kľúč od trezoru na šnúročke na krku ako malý chlapec. Najskôr som priskočil k nočnému stolíku pri obrovitánskej manželskej posteli a vytiahol z neho celú zásuvku. Parfumy, prášky, líčidlá a iné kozmetické sračky. Aha, tak to bude asi ten druhý. Prevalil som sa po posteli k druhému nočnému stolíku a doslova som ho rozkopal po celej podlahe. Pozorným okom som študoval jeho obsah a čo to nevidím? Uprostred toho bordelu na koberci sa objavil akýsi divný pokrútený kľúč, aký som ešte nikdy predtým nevidel. Ihneď som ním vyskúšal otvoriť trezor, no kľúčová dierka bola pre kľúč proste príliš veľká. Začal som teda prehľadávať skriňu, keď som v zámku pri dverách začul šramotanie kľúča a jemné cvaknutie. Dvere zaduneli, ako sa ich niekto pokúsil otvoriť a narazil na odpor meča a ja som poznateľne znervóznel. No tak Fix, mysli, mysli ... ale rýchlo! A vtom mi to hrklo. Veď ten kľúč sa do zámku dal uložiť, nebol magicky odpudzovaný. Vzal som kľúč opäť zo zeme, kam som ho zahodil a pomaly, pomaličky, bez toho, že by som bol o tom nejako veľmi premýšľal, som ho otočil naopak – väčšou časťou napred a pokúsil som sa ho tak vsunúť do kľúčovej dierky. Dvere opäť zaduneli, no s omnoho väčšou razanciou. Počul som spoza dverí viacero hlasov, no práve teraz som im nevenoval veľkú pozornosť. Udieranie do dverí sa stalo cyklickým a začul som, ako drevo začína praskať a lámať sa, ale ešte chvíľu to trvať bude. Otočil som kľúčom na obe strany a odrazu ... cvak! ... trezor sa otvoril. Pri pohľade doň sa mi oči neprirodzene rozšírili a nevdojak som možno začal i slintať. Ďalší mocný úder na dvere ma však hneď prebudil zo zasnenia a ja som začal všetky tie perly, prstene, mince zlata a striebra, diamanty a náhrdelníky, ba dokonca ešte aj akési listiny súkať do môjho batohu. Ako posledný som vytiahol diamantový pečatný prsteň Ralioluxovho rodu, presne ten, ktorý odo mňa požadoval ten nekromant. Hneď som si ho nastokol na prst a v tej chvíli dvere hlučno zapraskali a odstrelilo z nich pekné množstvo triesok. Chýbali im tak maximálne dva údery. Dôkladne som uzavrel plecniak s úžasným lupom a vyhodil som si ho na chrbát. Pevne som ho utiahol a vtom sa dvere prelomili a spoza nich sa do miestnosti začali hrnúť strážnici snáď z celého domu.


Útek! Svižne som sa rozbehol k balkónovým dverám a uvedomil som si, že som si ich v tom zhone akosi zabudol podoprieť dýkou, ako som sprvu plánoval. Zatiahol som si teda v behu posledné kožené ramienko batohu a nabral som plnú paru, ktorou som sa nakoniec vrhol oproti sklu dverí. To otrasne zarinčalo, keď som ho prerazil rukami, preletel cezeň a v daždi jeho úlomkov dopadol na podlahu balkóna. Rýchlo som sa postavil a striasol si z vlasov črepiny, načo mi popri tvári preleteli dva šípy. Prudko som zaspätkoval a rozbehol som sa ku koncu balkóna, pod ktorým trónil veľký strom. Opäť som sa čo najrýchlejšie rozbehol, vyskočil som na zábradlie a mocno som sa odrazil vpred. Preletel som vzduchom značnú vzdialenosť a dopadol som priamo do koruny stromu, no konár, ktorého som sa zachytil, ma zradil a zlomil sa pod mojou váhou. Zo stromu som sa teda s hlučným špliechaním skoprcol priamo do kamenného jazierka pod ním. Hneď som sa začal súkať von a bez rozmyslu som utekal zo záhrady k otvoreným dverám do haly, zatiaľ čo voda zo mňa cvrčala zovšadiaľ, ako z vodníka. Došprintoval som do veľkej haly, kde sa to celé začalo a po schodoch z horného poschodia práve dorazila všetka tá strážnická háveď. Prvý z nich sa na mňa vrhol, tak som sa bleskovo zohol pod úroveň jeho úderu a vrazil som mu jednu pod rebrá. Od ďalšieho som mal náskok asi sedem metrov, keď som vbiehal do chodbičky, na konci ktorej ma čakala úniková šachta. Kým som ju však otvoril, dobehol ma ten druhý otravný hmyz a ja som sa naňho rozhodol použiť moju obľúbenú akrobatickú kreáciu. Rozbehol som sa priamo oproti nemu a v momente, keď po mne sekol mečom, som uhol bokom, vyskočil som oproti múru, urobil po stene dva či tri kroky vo výške jeho pliec, čím som sa dostal za jeho chrbát a nakoniec mu odrazom z otočky kopol priamo do zátylku. Strážnik sa ihneď skácal k zemi. Naučiť sa behať po stenách je síce strašne obtiažne a namáhavé, ale efekt stojí za to. Pri vchode do chodby sa objavil ďalší človek a v rukách zvieral napnutý luk, čo predznačovalo veľmi nebezpečnú situáciu. Zamieril! Inštinktívne som sa rozbehol k otvorenej únikovej šachte a vrhol som sa do nej po hlave. Keď som dopadol, začul som, ako zasvišťal šíp a zabodol sa do sklápacích dverí nado mnou. Len o vlások. Pozviechal som sa a vykročil som do tmy chodby ... no, veď som už takmer vonku. No môj prenasledovateľ sa nevzdal a zoskočil za mnou do šachty. Tá bola skutočne úzka a uhnúť ani skryť sa nebolo kam, tak som len zmeravel, keď som začul, ako sa napína tetiva a hneď nato som zacítil vo vlasoch poryv vetra, ako mi šíp svišťavo minul hlavu len o pár palcov. Tento šíp už však nevystrelil strážnik, ale môj vyčkávajúci kolega Neomis, ktorý sa odrazu objavil v prítmí chodby. Úbohý strážnik za mojím chrbtom bezvládne padol do prachu so šípom trčiacim zo zakrvavenej tváre.


„Tak ako?“ znela otázka na privítanie.
„O tom neskôr Šéfe, je toho priveľa,“ odpovedal som stále nadmieru rozrušený a popohnal som ho vpred.

V tej chvíli som si pomyslel, že bolo celkom dobré, že sa táto práca ušla práve mne. Keď totiž chcete bojovať a skoliť draka, chce to rytierov a bojovníkov, ak sa chcete zamýšľať a lúštiť rébusy, chce to mysliteľov a kúzelníkov, ak chcete liezť a skákať, chce to cirkusantov a akrobatov, no ak však chcete toto všetko a k tomu i nejaké tie poklady navyše ... celkom určite to chce zlodeja.



Istafix


Hlasování

Hlasování u tohoto příspěvku bylo uzavřeno.

Vidět hlasování jednotlivých uživatelů mohou vidět pouze přihlášení uživatelé.

Diskuze

Pro přidání příspěvku do diskuze se musíte přihlásit.

příspěvků. Řadit podle .
Počet zobrazených příspěvků: 1-9 / 9
Ikonka uživatele gugílek    [pošta] NEW     19:19:16 05.03.2005
Nejen že jsi s tímto příspěvkem získal 1 místo, ale i moje uznání a touhu po dalším setkání.... : )

Ikonka uživatele Alberto    [pošta] NEW     19:42:38 12.03.2004
No aj tebe blahoželám k zaslúženému výťazstvu v súťaži. Ja nemôžem hlasovať inak ako 5*. P.s.: Kúpil si dnes ti nohavice?

Ikonka uživatele Korgen    [pošta] NEW     22:38:09 12.12.2003
Shelagh - No celkom s tebou nesúhlasím, myslím si že každý detail je dôležitý...

Trochu zjednodusit a bolo by to za 4*, čiže dávam 5* -- veď to už len má niejakú úroveň...

Ikonka uživatele Shelagh    [pošta] NEW     16:56:44 01.12.2003
Je to dobrá povídka. Jen v částech, kde je nějaký popis, jsi zbytečně podrobný, tady jde snaha o osvětlení přesného děje (činnosti) proti čtivosti textu. Trochu zjednodušit a bylo by to za 5.

Ikonka uživatele Cefeus    [pošta] NEW     12:04:57 28.11.2003
Gladíniel: to je pravda..

Ikonka uživatele Gladíniel    [pošta] reputace: 0
Istafix: -2
nedohledatelné: +2
NEW     16:59:24 21.11.2003
Cefeus:No jo ale aj tak ani jedna z nix nebola gramatická ;)

Ikonka uživatele Cefeus    [pošta] NEW     14:53:36 20.11.2003
(Údajné) Chyby sme si vyjasnili...

Ikonka uživatele Gladíniel    [pošta] NEW     16:53:37 19.11.2003
noo, Milášik, veď vieš, je to proste kapánek [ ;) ] dlhšie, tak to bude najkôr xvilinku trvať, kým sa človiečikovia rozhýbu a prečítajú si to.hmm ale keby ix lenivosť predsa len premohla, je to len im na škodu, lebo táto poviedka fakt stojí za to.. ;))))

Ikonka uživatele Tiara    [pošta] NEW     13:17:52 18.11.2003
Docela hezký a velmi působivě napsaný příběh.

Četla jsem už několik tvých písemných projevů, ale tenhle je z nich nejlepší.

Jestlipak se ten odvážný zloděj, který dokázal dovédst vše do zdárného konce, ještě objeví v nějakém pokračování?

Každopádně jen tak dál.



Soutěže
O Hlavu Zlatého Draka


News
Aktuality
Novinky
Bugfix


Vzhled
Family Silver
Historic
Simple Ancient Dark
Simple Ancient Light
Simple Evolved Dark
Simple Evolved Light
Timmothy Gold


Komunikace
18 přihlášených uživatelů
 
Chat (0 online)
Moudrá Sova
Fórum
Ankety


Control
Registrace
Nick:
Heslo:
 
Zapomněl jsem heslo


Doupě jinde
Na PragoConu
last.fm
Facebook

Vygenerováno za 0.077692031860352 sekund.
© 2002 - 2009 Almad a James Timqui, design © 2002 by Almad.
DrD, Dračí doupě a Altar jsou ochranné známky společnosti ALTAR
Všechna práva vyhrazena. Žádná část těchto stránek nesmí být reprodukována, publikována ani jinak
využita bez svolení Redakce serveru DraciDoupe.cz nebo svolení autorů jednotlivých příspěvků.
Novinky je možné sledovat pomocí RSS kanálu. Toto je verze 1.
Verze 2 je v přípravě a vývoj můžete sledovat na informačních stránkách