Alchýmia vznikla nezávisle v dvoch civilizačných centrách – v Číne a v stredomorskej oblasti, pričom samotná európska stredoveká alchýmia vychádzala z troch základných prameňov: gréckych filozofických škôl, egyptských chrámových vied a traktátov arabských učencov. Mimoriadny vývoj pre jej vývoj mali mystické školy chaldejsko-rabínskej kabbaly, alexandrijská škola a v neskoršom období i gnostické náuky.

Za kolísku alchýmie je považovaná civilizácia starovekého Egypta, najmä vďaka vysokej úrovni technologických postupov a industriálne i metalurgické znalosti, ktoré tvorili jej experimentálny základ až po arabské obdobie. Podľa tradície boli vedomosti starých Egypťanov obsiahnuté v „Hermetických spisoch“ pripisovaných Hermovi Trismegistovi (t.j. Hermovi Trikrát Mocnému, tvorcovi alchýmie, astrológie a mágie). Ďalším zdrojom poznatkov bola tzv. Smaragdová tabuľa (Tabula smaragdina), ktorú alchymisti pokladali za posvätný kánon svojej náuky. Z tretieho storočia pochádzajú rukopisy nazvané podľa miesta uloženia Leidenský papyrus: Objavili ho v roku 1828 a obsahuje 111 návodov súvisiacich s trasmutáciou kovov a ich spracovaním. Tzv. Štokholmský papyrus (objavený 1906) navyše uvádza i receptúru na farbenie látok, skla, napodobňovanie drahých kameňov a pod.

Priamymi dedičmi starovekých znalostí sa stali Arabi, ktorý boli spočiatku len prekladateľmi a komentátormi pôvodných gréckych textov. Ťažisko ich záujmu sa postupne prenieslo z okultnej sféry do exaktných pracovných postupov, predovšetkým do medicíny a farmácie. Princípy alchýmie obohatili o ďalšie dva elementy: síra (symbolizujúcu zemitosť a spáliteľnosť) a ortuť (symbolizujúcu tekutosť a prchavosť). Za ich hlavný prínos však možno považovať predovšetkým zdokonalenie laboratórnych techník (destilačné zariadenia a iné).

Ako najvýznamnejší predstaviteľ arabskej alchýmie je citovaný Džabir ibn Hajján, zvaný aj Geber (720 – 800). Je autorom spisov „Kniha sedemdesiatich tajomstiev“, „Kniha stodvanástich úvah“, „Kniha jedov“, v ktorých podrobne opisuje rozmanité chemické postupy ako destiláciu, sublimáciu, filtrovanie a žíhanie, chemické prístroje a zariadenia. Perzský učenec Abu Ali Ibn Síná (980 – 1037), čiže Avicenna sa zaoberal spracovaním kovov, farbív a liečiv. Napísal veľké množstvo textov, dodnes sa z nich zachovalo okolo stovky.

Centrom alchymistickej praxe sa stal po obsadení Pyrenejského polostrova Arabmi v ôsmom storočí stali univerzity v Tolede, Cordobe a Seville. Alchýmia sa potom šírila ďalej do európskych krajín, aby v 13. až v 16 storočí prežila obdobie rozkvetu. Alchýmii sa venovali aj príslušníci niektorých cirkevných rádov (dominikáni, františkáni) s cieľom modifikovať náuku o transmutáciách podľa kresťanstva. Význačným predstaviteľom tohto obdobia bol napríklad nemecký polyhistor Albertus Magnus (1193 – 1280). V spise „De rebus metallicis et mineralibus“ písal aj o zliatinách a v metalurgii zaviedol pojem „affiniva“, čím myslel na schopnosť kovov reagovať navzájom.

Zvláštne postavenie v tejto galérii predchodcov moderných prírodovedcov patrí anglickému františkánovi Rogerovi Baconovi (1214 – 1294). Pôsobil v Oxforde ako alchymista a vynikal predovšetkým svojimi encyklopedickými znalosťami. Alchýmiu považoval za všeobecnú vedu o hmote. Bacon objavil výbušninu podobnú strelnému prachu a preslávil sa ako autor viacerých alchymistických textov.

Sotva európska alchýmia zdokonalila destiláciu, objavila alkohol a silné minerálne kyseliny – dusičnú, chlorovodíkovú a sírovú, ocitla sa v 14. až 15. storočí opäť na platforme mágie. Snaha alchymistov pripraviť syntetické zlato – navyše štedro podporovaná panovníkmi a vysokou šľachtou – spôsobila, že sa objavilo mnoho podvodníkov, ktorí zdiskreditovali dobré meno alchýmie na synonymum šarlatánstva, či peňazokazectva. Alchymistické texty týchto čias hýrili mystikou, inotajmi a komplikovanou symbolikou odkazujúcou k astrológii a mágii. Cieľom bolo utajiť nadobudnuté vedomosti a výsledky.

Medzníkom vo vývoji alchýmie bolo pôsobenie zakladateľa lekárskej chémie (chemiatrie, iatrochémie), nemeckého lekára a alchymistu Philippa Aureola Theophrasta Paracelsa (1493 – 1541), ktorý hlásal myšlienku alchymistickej prípravy účinných liekov – tzv. arkán. Formuloval teóriu o troch látkach, v ktorej ortuť symbolizovala vzduch a vodu, síra oheň a vzduch a nový element – soľ, zodpovedal zemi (nespáliteľnosť, neprchavosť, pevnosť a rozpustnosť vo vode). Táto koncepcia sa stala teoretickým základom chápania choroby a zdravia, postulátom pre alchymistickú výrobu liečiv i návratom k reálnemu potenciálu medicíny. Paracelsus pokladal ľudský organizmus za laboratórium , v ktorom za životné procesy uskutočňujú v podobe ako v chemickej retorte. Svojím výrokom „Nie ako hovoria – alchýmia, vyrábaj zlato, vyrábaj striebro – tu je tvoj cieľ: pripravuj arkánum a obráť ho proti chorobám“, definoval skutočný medzník vo vývoji chémie.

Aj Georg Bauer (1494 – 1555), známy ako Agricola opustil transmutačné kovy a venoval sa technickým problémom mineralógie, baníctva a metalurgie. Venoval sa zberu nerastov a rúd, pričom študoval všetky procesy pri ich spracovaní. Agricolovým najvýznamnejším opusom je nepochybne titul „De re metallica libri XII“ (dvanásť kníh o hutníctve), ktoré vyšlo rok po jeho smrti. Toto dielo vyniká názornými vyobrazeniami, vyšlo v mnohých vydaniach a vo viacerých jazykoch.

Filozofia alchýmie sporadicky pretrváva až do súčasnosti predovšetkým pre jej ezoterický, obrazný a psychologický význam.

Literatúra: trojmesačník UFOmagazín/záhady nášho sveta/dejiny alchýmie/(www.ufomagazin.sk)