Články&Eseje

Nájsť cestu späť Hodnocení: Průměr

Autor:
Přidáno:
Hlasovalo: 4

Prázdny chrám

Osamotená postava uteká po nekonečných schodoch. Uteká stále vyššie a vyššie, neúnavne, bez konca. Každým ďalším krokom odtláča temnotu pod svojimi nohami a vstupuje do novej temnoty vinúcej sa pred ňou. Muža sprevádza zábradlie, podivne tenučké, chladné a nepohodlné. Má tak nekonečne neprirodzenú tmavohnedú farbu a lesk. Trieliaci muž sa po ňom podchvíľou načiane, no hneď rýchlo stiahne ruku. Zakaždým cíti odpor pri pomyslení, že by sa ho mal ešte raz dotknúť. Díva sa pod nohy na schody, do ktorých je to odporné zábradlie zapustené. Ubiehajú mu pod nohami, nemo, nekonečne a nemenne ako potok tečúci popod most. Všetky sú rovnaké, musel ich takto zdolať už tisíce. Sú ako z iného sveta. Zvláštny kameň, akoby pozliepaný z maličkých vločiek čierneho, sivého a tehlového kameňa, napriek tomu úplne hladký, navlas rovnaký na každom zo stoviek schodov.

Muž je vystrašený. Unavený a uštvaný. Zvuky jeho vlastných krokov sem doliehajú akoby z veľkej diaľky, svoj dych počuje ako vietor, zavíjajúci v prázdnych opustených chodbách. Tlkot srdca k nemu dolieha ako vzdialené dunenie bubna. Všetko mu je povedomé. Veľmi povedomé.

Míňa bronzové busty akýchsi starých mužov, uložené v stenách popri schodisku. Míňa veľké obrazy naplnené desiatkami nerozoznateľných malých obrazov. Sú ako nedokonalé mozaiky. Striedajú ich listy popísaného papiera a maličké tabule s číslami. Nedokáže si spomenúť.

O niekoľko metrov vyššie sa schodisko končí, vidí to aj spoza ohybu schodiska cez to tenučké, pavučinové zábradlie. Hneď za najvyšším schodom cestu hatia obrovské ťažké červené závesy. Pôsobia nepreniknuteľne, tiahnu sa od steny k stene a miesto, kde by mali byť upevnené, sa stráca v hustej temnote vysoko nad nimi. Muž na okamih zaváha, ale priepasť pod ním ho neúnavne prenasleduje. Do nepreniknuteľnej steny tvrdej látky sa vrhne vo chvíli, keď ucíti, ako ho jej čierne prsty driapu za členok.

Chvíľu bojuje s ťažkými závesmi, stráca sa v ich záhyboch, potáca sa a tápe, až nakoniec vypadne na druhej strane. Upúta ho dutý drevený zvuk, ktorý tu vydávajú jeho kroky. Splašene sa porozhliada. Stojí na malom drevenom javisku, obkolesenom červenou oponou. Priestor vyzerá ako divadlo, no muž nedovidí do vzdialenejších rohov miestnosti. Miesta v hľadisku sa strácajú v tme, panuje hlučné ticho. Po chvíli chce zliezť dole do priestoru pre obecenstvo, no vtom si všimne postavu, stojacu na druhom konci javiska. Má dlhé hrdzavé vlasy a tvárou sa obracia k nemu. Vytreští oči a žalúdok mu zovrie prudký kŕč.

* * *

Chladný nočný vzduch preťal výkrik, preletel cez palubu a z kormy lode mu vzápätí sekundovalo šťavnaté zakliatie. Loď sa nebezpečne naklonila a slabnúci mesačný svit pri dopade na drevo rozžiaril starostlivo zhieroglyfované litery na prove, tvoriace slovo Salangana. Vedľa nápisu sa o pozornosť hlásila aj malá kresba morského vtáka, zjavne však nepochádzala od rovnakého autora ako nápis a nik ju pri údržbe lode neobnovoval.

Z podpalubia vybehol malý šľachovitý chlapec v otrhaných šatách a trielil ku kormidelníkovi. Po palube sa pohyboval rýchlo a s istotou aj v pološere práve nadchádzajúceho dňa. Keď dobehol na kormu, kormidelník mu venoval len hnevlivé gesto.

„Zasa ten blázon!“ pretisol cez zuby viac pre seba než pre malého otroka.

Ten už bol na ceste do pasažierskych kajút, bronzová pokožka na bosých nohách jemne ťapkala o palubu. Dvere do správnej kajuty otvoril rutinne a bez váhania sa vrhol k zadychčanému mužovi na posteli. Uchopil ho za plecia a čo najjemnejšie zatlačil zo sedu späť do lôžka. Muž na posteli bol mladý, na daný kraj neobyčajne bledý a jeho vlasy, aj keď tmavé, neboli uhoľnato čierne ako väčšiny ľudí na Východe.

„Opäť zlé sny, pane?“

Z vedľajšej postele ihneď vyskočila mužská postava.

„Ten človek je zlý sen!“ rozkričala sa bez váhania. „Celá táto plavba je jeden zlý sen. Prisahám, že ak ho hneď nehodíte cez palubu, vrátite mi všetky moje peniaze.“

Zavalitý muž s hustými čiernymi dohora vykrútenými fúzmi sa postavil medzi trpiaceho pasažiera a malého otroka kľačiaceho pri jeho posteli a pokračoval v sťažnostiach a vyhrážkach.

„Ďakujem ahalman,“ hlesla postava zamotaná do spotených prikrývok, „som v poriadku.“

„V poriadku?!“ zrúkol zámožný občan Východnej marky, ktorý s nim zdieľal kajutu. „Za celý svoj život som nestretol nikoho, kto by bol menej v poriadku ako henten.“

Kľajúc a osočujúc sa vrátil do postele a zavŕtal sa do svojich prikrývok.

Malý vzduchoplavec nespúšťal zrak z mladého muža, pri ktorom za rovnakých okolností kľačal počas tejto plavby už osemkrát.

„Pán Tristan, bola to opäť ona?“ opýtal sa.

Mladík si pritlačil dlane na tvár a prikývol. „Eyana. Prenasleduje ma.“

Neobratne sa vysúkal z postele, zavrávoral a chytil sa malého počerného priateľa. Potom si obul nízke kožené čižmy, obliekol kabátec a vestu a vyšiel von.

Obtlstlý občan z vedľajšej postele sa zamrvil a utrúsil: „Eyana, Eyana. Pozrime ho, pána tragického romantika. Ešteže zo spánku vyrevúva úplne iné meno.“

Ahalman zabuchol dvere kajuty práve v momente, keď dopovedal poslednú vetu, preto ho nik nepočul. Tristan mu posunkom ruky naznačil, že chce byť sám, preto sa neochotne pobral nazad do podpalubia. Po niekoľkých krokoch ho Tristan zavrátil.

„Ahalman,“ zakričal za ním. Siahol do vrecka a hodil mu malý strieborný peniaz.

Otrok ho nezachytil v letku, ale vrhol sa na podlahu paluby, zodvihol mincu a deravým úsmevom sa za bakšiš poďakoval. Vystrúhal poklonu a trielil preč.

Tristan sa zhlboka nadýchol, zašiel si rukou do vlasov, aby si ich načuchril, nahol sa cez zábradlie a díval sa do strašidelnej hĺbky pod sebou. Rozpínali sa tam lesy, okolo vyvýšenín sa kľukatili ramená rieky. V jemnom svetle derúcom sa spoza horizontu spoznával dole krajinu, ktorou bol voľakedy urazil celú túto cestu sám a po vlastných. Pomyslel si, že to bolo strašne dávno.

Chvíľu mapoval krajinu a prešiel sa na provu vzducholode, aby mohol odtiaľ z pravoboku vyzerať Snežnú vežu. S prvým pohľadom na severovýchod zistil, že vietor im musel priať celú noc, pretože Veža sa už črtala v diaľke. Prvé slnečné lúče, ktoré sa práve prehupli cez horizont zdôraznili jej pagodovité stupne, odrážali sa od jej mnohých mohutných striech a v červenej žiare novozrodeného dňa sa ako čierna škvrna odlišoval najvyšší stupeň so štyrmi balkónmi. Ten severný si Tristan pamätal veľmi dobre.

Odvrátil sa od toho pohľadu a prešiel sa dozadu ku kormidelníkovi.

„Kedy dorazíme k Veži?“ opýtal sa.

Kormidelník, veľký muž s ostrými črtami tváre a ebenovou pokožkou, odpovedal vecne, vložil však do svojej odpovede toľko pohŕdania, čo sa do nej vošlo: „Ak sa nezmení vietor, budeme tam vďakabohom o necelú hodinu.“

Tristan sa vrátil do svojej kajuty a o hodinu už stál na tom istom mieste vo svojej ľahkej výstroji. K oblečeniu pridal cestovný batoh, chrániče na rukách, luk a zapečatený tulec šípov, k tomu pravý konijský meč.

Spolu s ním sa na palube tejto jednoduchej dopravnej vzducholode zhromaždila celá posádka i zvyšní pasažieri cestujúci na východné pobrežie. Loď stála na mieste, visela nehlučne vo vzduchu vedľa Snežnej veže, ktorá už v tejto chvíli nebola vôbec dôležitá, napriek tomu, že bola pôvodne zadaným cieľom Tristanovej cesty.

Celé osadenstvo Salangany upieralo znak ponad hlbokú priepasť, v ktorej sa do diaľavy desiatok míľ rozliehal nepreniknuteľný prales. Nad priepasťou, len niekoľko desiatok metrov od Veže ležal vo vzduchu, akoby zavesený na neviditeľných povrazoch priamo z neba, obrovský lietajúci ostrov. Mal viac-menej kruhový pôdorys a možno dve míle v priemere. Tristan i všetci ostatní na palube naň hľadeli dlhé minúty bez slova. Ostrov bol posiaty zeleňou, vysokými bujnými stromami, oproti stále načervenalým slnečným lúčom z ich korún vzlietali škriekajúce kŕdle vtákov. Na jednej strane ostrova sa cez jeho okraj dokonca valil vodopád. Masy vody s hučaním prepadali cez okraj a rozplývali sa vo vzduchu skôr než by dopadli na listy prvých stromov pralesa v hĺbke pod lietajúcou zemou.

Kapitán, podsaditý muž s hrubočiznými ručiskami a zjazvenou, na hladko oholenou tvárou, sa po dôkladnej úvahe nahol k Tristanovi a opatrne sa opýtal:

„To je ten váš lietajúci ostrov, pán Tiber?“

Tristan uprene a bez pohnutia hľadel na ostrov so stisnutými perami už od chvíle, keď sa jeho okraj vynoril spoza Snežnej veže.

„Je to on, kapitán.“

Kapitán znova zaškúlil smerom k ostrovu, venoval krátky pohľad svojim dôstojníkom a opäť sa nahol k Tristanovi. Jemne zdôraznil posledné slovo, keď položil ďalšiu otázku.

„Nevraveli ste náhodou, že ten ostrov je... neviditeľný?“

„Vravel, kapitán.“

Tristan sa otočil a vyzeralo to, že chce odísť.

„Ale to bolo dávno,“ dodal, „teraz chcem, aby sme na ňom pristáli.“

Prvý dôstojník si za Tristanovým chrbtom posunkom vynútil kapitánovu pozornosť, pokrútil hlavou a zvraštil tvár do odmietavej grimasy. Kapitán letmo prikývol, pošepkal niečo kormidelníkovi, stojacemu po jeho boku, privolal si ďalšieho mladého ahalmana a so zmesou jednoduchých príkazov a hanlivých častovaní ho vyslal do podpalubia.

O niekoľko minút sa už Salangana vznášala nad vzdialenejším trávnatým výbežkom lietajúceho ostrova. Tristan ponad zábradlie sledoval nekonečne dlhý povrazový rebrík, vinúci sa od lode dole k povrchu ostrova. Povieval v jemnom vánku a krútil sa na všetky strany ako lapený had.

„Vzdávam hold vašej odvahe, kapitán,“ utrúsil pri pohľade dolu, „tak dlhý povrazový rebrík som jakživ nevidel.“

Kapitán vystrúhal celou hornou polovicou tela unavené a vonkoncom nie previnilé gesto.

„Pán Tiber, kotvenie v takomto neznámom prostredí, ktoré ani pri najlepšej vôli nemožno patrične...“

Tristan ho zastavil mávnutím ruky.

„Hlavne mi neuleťte.“

Prehupol sa na druhú stranu zábradlia a začal pomaly zostupovať po rebríku. Rebrík sa pohupoval sem a tam v súlade s pohybom vetra a lode, tým ďalej a tým pomalšie, čím nižšie osamotený lezec zostupoval. Po malej chvíli okolo neho v bezpečnej vzdialenosti zakrúžilo zopár zvedavých vtákov a zamierilo späť do hustých lesov vo vnútrozemí ostrova.

V ušiach mu svišťal chladný vietor, prerušovaný iba pravidelným vŕzganím povrazov pod jeho váhou. V polovici zostupu ho upútal koniec povrazového rebríka, uviazaný o ďalší rebrík, uškrnul sa a v duchu zanadával a pokračoval v zostupe.

Na konci zostupu, stojac na poslednom stupienku rebríka, sa krikom a mávaním dožadoval menšej výšky, no vzducholoď sa ani po dlhšom čakaní nechystala klesnúť.

Keď o malú chvíľu vytriasal z chodidiel pálivé brnenie po dopade, začal si pripravovať nejakú šťavnatosť, ktorú venuje kapitánovi, len čo sa vráti na palubu.

Opatrne vykročil k najbližšiemu chodníku. Jeho rozdrobené zvyšky tu a tam presvitali cez bujnú trávu za riedkym výbežkom stromového porastu, ktorý sa súvisle ťahal až po východný okraj ostrova. Obišiel ho úplne a sledoval biele roztrúsené kamene, ktoré voľakedy tvorili súvislý chodník.

„Čas plynie,“ utrúsil len tak pre seba.

Vtáky, vznášajúce sa na prúdoch vetra vysoko nad ostrovom tak mohli pozorovať, ako deravý chodník osamelého bádateľa doviedol na križovatku ciest. Odtiaľ sa pustil popri ďalšom rozdrobenom chodníčku smerom do vnútrozemia ostrova. Čím ďalej kráčal, tým bola kamenná cesta súvislejšia a upravenejšia, boj s okolitou prírodou však stále jasne prehrávala. Spomedzi medzier medzi kameňmi, zapustenými do zeme, sa predierali chumáče poľnej trávy, korene stromov vlnili celý chodník a vyvracali biele dlažobné platne zo svojich pôvodných miest.

Spoza ohybu cesty, ktorý navyše zdôrazňoval obzvlášť drzý buk, hatajúci cestu cez celý chodník, sa vynorila fontána. Tristan obišiel buk, skláňajúci sa až k zemi a vystrašiac kŕdeľ maličkých trilkujúcich vtákov pristúpil k nej. Fontána bola plná vyschnutej plesne a machu, kameň sa drobil a opadával zo sochy akéhosi bájneho zvieraťa na podstavci v jej strede. Dolnú časť jeho tela tvoril rybí chvost ako u morskej panny, z hornej polovice sa však dala rozoznať už len jedna neurčitá končatina. Celá fontána vyzerala zašlá časom. Jej osamelý pozorovateľ si pomyslel, že voľakedy musela žiariť oslepujúcou belobou. Všetko tu tak voľakedy žiarilo.

Po ceste hlbšie do mesta minul viacero podobne zrúcaných fontán, sôch, azda aj nejakých pomníkov, ktorých pôvodný tvar viac nebolo možné určiť. Okolitá flóra naproti tomu budila dojem dlhoročnej nerušenej aktivity. Každý krok bližšie k mestu zväčšoval jeho nepokoj.

Mesto, uvažoval, musí stále ležať v samom centre ostrova. Zo vzducholode pozoroval veľkú kupolu chrámu. Jeho cieľ. V tejto chvíli chrám nedokázal uzrieť, musel sa najskôr predrať cez hustý val stromov s prepletenými kmeňmi. V miestach, ku ktorým ho doviedol chodník, bola zelená hrádza úplne nepriechodná, až niekoľko metrov poniže našiel do tla spálený úsek. Kmene stromov tu trčali do neba ako vyhorené zápalky a dalo sa pomedzi ne poľahky prejsť, iba čo sa človek umazal od sadzí, pokrývajúcich všetko v hrubých vrstvách.

Na druhej strane stromovej bariéry stál chrám. Zdalo sa, že o niečo viac vzdoruje všeobecnému pustnutiu tohto miesta. Stále bol žiarivo biely.

Tristan sa pozorne rozhliadal na všetky strany. Našľapoval potichu a ruku mal položenú na rukoväti meča, tetivu napol do luku už dávnejšie. Pri pohľade späť bolo odtiaľto zrejmejšie, že sa zábrana zo stromov ovíja okolo celého chrámu. Tristan si spomenul na malý park, ktorý obiehal celú kupolovitú stavbu v uzavretom kruhu, keď toto miesto navštívil naposledy. Nedokázal si ale spomenúť, ktorý vchod do chrámu vtedy použil.

Chrám mal tvar piatich do seba navzájom vrastených kupol, bol dokonale symetrický a do centrálnej kupoly neexistoval žiaden prístup. Priestor medzi stenami chrámu a stromovým valom vypĺňalo niečo, čomu sa ešte dalo povedať dláždená ulica. Tu i tam spod kameňa vyrážali chumáče trávy, ale ináč dosiaľ spomedzi všetkého ostatného najvernejšie zodpovedala jeho spomienkam. Krátku vzdialenosť ku vchodovej bráne prekonal osamelý prieskumník bez ťažkostí. Otvorenie brány však už nezodpovedalo jeho spomienkam a neobišlo sa bez ťažkostí. Brána bola masívna a ťažká, podľa toho, čo si pamätal, sa mala otvárať von, no nemala žiadne klopadlo ani kľuku. Musel si v stromovej bariére uchmatnúť vhodný konár, zaraziť ho spolu s mečom do štrbiny medzi krídlami dverí a vypáčiť ich von.

„Tieto sa majú otvárať samé!“ zafučal, keď sa mu podarilo odchýliť ich natoľko, aby mohol do štrbiny medzi krídlami pohodlnejšie vraziť provizórnu páku a vytvoriť medzeru, cez ktorú sa dalo prestrčiť.

Tristan sa zhlboka nadýchol, potlačil nervozitu a čo najtichšie a najopatrnejšie prekĺzol dovnútra. V tej chvíli sa napriek zatajenému dychu a všetkým očakávaniam nestalo vôbec nič. Žiadne oslepujúce svetlo, žiadne zázraky. Chrám bol znútra úplne prázdny. Bol navyše veľmi ponurý, keďže v stenách neboli osadené žiadne okná. Nejaké svetlo sem dopadalo cez západnú kupolu, v streche ktorej, zdá sa, zívala obrovská diera, a to bolo všetko.

„Všetko sa zmenilo, všetko je úplne ináč,“ zašepkal.

Učinil pár krokov a ich ozvena sa k nemu hlasno odrážala od oblých stien. Vtom začul aj niečo iné než svoje kroky. Tlmené zadunenie nasledované syčivým zvukom, akoby niekto ťahal vrece po zemi. Zvuk prichádzal zo západnej kupoly. Tristan chvíľu nerozhodne stál, a skôr než by sa rozhodol vykročiť tým smerom, sa ku zvuku pridal aj odporný obraz. Priechod do západnej kupoly, od okraja po okraj, náhle zahatala obrovská masa šupinatého tela, tiahnuceho sa zľava doprava. Tristan nasucho preglgol a vrástol nohami do zeme. Chlpy na krku sa mu naježili a srdce začalo prudšie biť. To ohavné divadlo vyzeralo ako akási pohybujúca sa stena potiahnutá zelenošedou haďou kožou. Vlnila sa, napínala a posúvala dlhé sekundy, až náhle zmizla a v tom okamihu ju v priechode nahradila hlava obrovského plaza. Mal úzku, dopredu vysunutú čeľusť, dlhú ako malé kanoe, zlovestne žlté oči so zvislou zreničkou, veľké ako ľudská hlava, a špicatý rohovinový golier, vyrastajúci z temena.

Príšere trvalo menej než jeden nádych, kým si všimla svojho nepozvaného ľudského hosťa. Očnú buľvu jej na chvíľu zboku prekryla blana, vzápätí však na ňom ustrnula s pohľadom veštiacim veľmi skorú a bolestivú smrť, rozďavila papuľu a vytlačila z pľúc príšerný jačavý škrek, ktorý trhal ušné bubienky.

Tristanove nohy sa však od zeme odlepili až vo chvíli, keď prestrčil hlavu do hlavnej kupoly. Spolu s nohami sa konečne rozbehlo srdce, krv, šťavy, hormóny, svaly, všetko sa to roztočilo ako dobre naolejovaný parný stroj a vystrelilo človeka v smrteľnom nebezpečenstve do zbesilého úteku o holý život. Ani sa nenazdal a bol späť pri vstupnej bráne, za ním už ale duneli kroky veľjaštera a ešte než sa prudko a bolestivo vrhol do úzkej štrbiny medzi krídlami dverí, ušné bubienky mu rozdrásalo ďalšie zavytie, akoby niekto škrípal tisíctonovými oceľovými vrátami. V chvate, akým sa pustil strkať do úzkej medzery brány sa mu spriečil luk. Bez váhania ho ohol a ponechal svojmu osudu, vykoprcol sa von z chrámu a vrhol sa bokom práve vo chvíli, keď drak s obrovským rachotom vyvalil celú bránu. Spolu s bránou vyletela do vzduchu stovka kamenných úlomkov, drobili sa po drakovom opancierovanom tele, a ten práve roztiahol silné blanité krídla, aby ich zo seba striasol. Zdvihlo sa obrovské mračno prachu a Tristan sa doňho bez meškania vrhol. Namieril si to k stromovému valu a predral sa cezeň medzerami a štrbinami, cez ktoré by bežne nepohnal ani svojho psa. S desiatkou krvavých odrenín a otlčenín a nepeknou ranou na bruchu vypadol na druhej strane podlej splete stromov a bez váhania sa pustil do besného behu smerom, kde tušil vzducholoď.

Stromový val za ním vzbĺkol. Tristan uháňal tak, že by mu závidel vlastný tieň, počul len dutý dupot vlastných nôh, zuby mu rytmicky cvakali a svet poskakoval pred očami. Po ceste nohami niekoľkokrát zavadil o korene či tŕstie, zo dvakrát sa pošmykol na hladkom kameni a zakaždým bolestivo spadol, pamätal si to ale iba ako jemné zakopnutie. Vynoril sa spoza lesného výbežku a zbadal Salanganu so spusteným povrazovým rebríkom, stále zavesenú na pôvodnom mieste vo vzduchu. V tej chvíli ho na malý okamih zatemnil veľký tieň, ucítil prudké dunenie vetra a obrovské hadovité telo preťalo vzduch nad ním s takou rýchlosťou, až ho to vrhlo na zem. S bradou zapichnutou v hline videl, ako drak so široko roztiahnutými krídlami opísal veľký oblúk okolo vzducholode a zmizol pod obzorom ostrova. Vrtule na lodi sa okamžite rozkrútili na plné obrátky a loď sa pohla. To už bol ale Tristan znova na nohách. Skôr než ho kapitán Salangany stihol poslať do najhorúcejších pekiel, dobehol jeho úbohú loď a práve vo chvíli, keď opustila úroveň ostrova sa mocným skokom vrhol vpred za spusteným rebríkom. Podarilo sa mu zachytiť jednej z posledných priečok a svojou hybnosoťu, rýchlosťou lode a pôsobením vetra sa bláznivo rozkrútil okolo svojej osi a hompáľal sa sem a tam.

Rebrík s Tristanom predvádzal šialený tanec nad obrovskou roklinou plnou pralesa, od ktorého ho teraz delili stovky metrov voľného pádu. V ušiach mu hvízdal vietor, no prehlušoval ho tlkot vlastného srdca. Aj ten však poľahky potlačil ďalší kvílivý škrek lietajúcej beštie, ktorá sa tentokrát mihla pod Tristanovými nohami. Opísala ďalší oblúk a naletela si k vzducholodi zhora, vycerila dva rady lesknúcich sa britiev v chrupe a vzápätí vychrlila na loď obrovský oblak plameňa. Salangana razom vzbĺkla ako domček zo zápaliek a dala sa na veľmi prudký zostup.

Tristanov tanec s rebríkom sa zmenil na smrteľné tango, vzducholoď strácala výšku v prudkých skokoch, ktoré nasledoval aj rebrík a vytrhával sa mu zo stále slabších rúk. Loď na jej poslednom veľkom lete sprevádzali horiace zdrapy plachiet, dym, iskry a pracha zúfalý krik posádky a pasažierov. Skôr než loď dosiahla najvyššie končiare stromov, vletel do nich Tristan o niekoľko desiatok metrov nižšie. Len čo sa vnoril do koruny prvého stromu, omráčila ho spleť konárov a lián, rebrík sa mu vytrhol z ruky a nasledoval dlhý a bolestivý pád. Na hranici bezvedomia sa snažil chrániť si hlavu, vnímal ešte, ako sa prepadáva ďalšími a ďalšími úrovňami neznesiteľne hustého porastu, ako ho mlátia a režú ďalšie a ďalšie konáre, až prišli tri sekundy osviežujúceho voľného pádu a nakoniec hrobové ticho.

Majster Styx

Osamotená postava uteká po nekonečných schodoch. Uteká stále vyššie a vyššie, neúnavne, bez konca. Každým ďalším krokom odtláča temnotu pod svojimi nohami a vstupuje do novej temnoty vinúcej sa pred ňou. Muža sprevádza stále to isté zábradlie, odporné a chladné. Muž cíti únavu, uteká takto už celú večnosť, uteká takto už po tisíci raz. Schody mu stále ubiehajú pod nohami, nemo, nekonečne a nemenne ako potok tečúci popod most.

Muž je vystrašený. Unavený a uštvaný. Zvuky jeho vlastných krokov sem doliehajú akoby z veľkej diaľky, svoj dych počuje ako vietor, zavíjajúci v prázdnych opustených chodbách. Tlkot srdca ku nemu dolieha ako vzdialené dunenie bubna. Dokáže rozoznať stále viac a viac.

Míňa tie isté bronzové busty neznámych starých mužov, míňa tie isté veľké obrazy naplnené desiatkami menších obrazov. Sú na nich ľudia, muži aj ženy.

O niekoľko metrov vyššie sa schodisko opäť končí, hatia ho obrovské ťažké červené závesy. Muž ako vždy na okamih ustrnie strachom a vrhne sa do tej nepreniknuteľnej steny až vo chvíli, keď cíti, že sa ho zmocňuje temnota pod ním. Chvíľu bojuje s ťažkými závesmi, stráca sa v ich záhyboch, potáca sa a tápe, až nakoniec vypadne na druhej strane. Dutý drevený zvuk mu už začína byť známy. Rozhliada sa. Divadlo je stále temné, nejasné. Miesta v hľadisku sa strácajú v tme, panuje hlučné ticho.

Na druhom konci javiska, priamo oproti mužovi, stojí postava, tvárou obrátená k nemu. Má dlhé hrdzavé vlasy a v tvári sa jej jagajú sýte zelené oči. Jedno svetlejšie, druhé tmavšie. Muž vytreští oči a žalúdok mu zovrie prudký kŕč.

* * *

Drevené trámy padacieho mosta prudko rozochvel uponáhľaný krok. Draho vyobliekaný člen služobníctva prebehol po spustenom moste obitom oceľovými plátmi s erbom Maximiliánovcov, až z neho vytriasol riadny kus prachu a špiny. V chvate prekonal malé nádvorie s udržiavanou záhradou a vstúpil do kaštieľa jednými z bočných dverí. Rýchlym krokom bez známky zaváhania volil správne kombinácie dverí, chodieb, odbočiek a schodísk. Napokon dorazil k dverám, pri ktorých stáli dvaja muži, odetý v priliehavom čiernom oblečení a so zahalenými tvárami.

Jeden z nich kývol prichádzajúcemu a zapichol prst do vzduchu smerom ďalej po chodbe.

„Čaká v pracovni,“ oznámil stroho, ale i z tých pár slov sa dal vycítiť cudzí prízvuk. Južan.

Príchodzí len prikývol a pokračoval naznačeným smerom. Po chvíli zahol doľava, kývol ďalším dvom strážnikom, navlas podobným tým, ktorých minul len pred chvíľou, zaklopal na dvere z ťažkého tmavého dreva a potichu vstúpil.

„Pane, našli sme ho. Chcete sa s ním stretnúť teraz?“

Spoza masívneho operadla sa ozval mladý a zvučný hlas: „Priveďte ho.“

Muž stojaci vo dverách sa zvrtol na odchod, no na prahu sa zháčil, chvíľu uvažoval a nakoniec sa opatrne opýtal: „Pane, ste si istý, že to takto bude bezpečné? Nič o ňom nevieme.“

„Bude to v poriadku, Hakk.“

Sentinel Hakk so stlačenými perami prikývol a zavrel za sebou dvere.

O malú chvíľu sa dvere opäť otvorili a dovnútra pomaly vkročila postava. Bola vysoká asi päť stôp, na plecia jej padali dlhé hnedé vlasy, jej oblečenie zakrýval čierny cestovný plášť. Ponad plece jej gánil sentinel.

„Budem so svojimi mužmi tu, pane,“ zaznelo spoza návštevníka.

Potom sa za postavou v plášti dvere zavreli. Hosť v cestovnom plášti urobil krok do miestnosti a dôkladne si ju poobzeral. Pracovňa bola tmavá, ale pôsobila útulne. Okná na opačnej strane miestnosti boli zatemnené zatiahnutými závesmi, no na ľavej strane v krbe pukotal príjemný hrejivý ohník. Popri všetkých stenách sa tiahli vysoké police plné kníh, ostatný nábytok tvorili stôl, kreslá, váľandy a ďalšie police. Všetko kombinácia vyrezávaného dreva a drahých látok, prevažne v odtieňoch červeného vína.

Návštevník tušil svojho hostiteľa pri krbe. Azda v tom kresle s operadlom, ktoré by zakrylo celého človeka, sediaceho v ňom. Podišiel teda k nemu a obišiel kreslo. Sedel v ňom prekvapivo mladý muž v nenápadnom hnedom sutanovitom plášti. Plavé vlasy mal zostrihnuté na krátko, s výnimkou hustých prameňov zviazaných do chvosta tesne nad krkom. Ľavé líce mu zdobila nápadná jamka.

Návštevník pri pohľade na sediaceho na chvíľu zaváhal, potom sa mu však na tvári usadil pobavený výraz.

„Majster Styx?“ opáčil.

Muž v kresle rukou naznačil, aby si jeho hosť sadol do kresla oproti. Návštevník mu vyhovel.

Obaja muži chvíľu mlčali a zmeriavali sa pohľadom. Ani majster Styx príliš nerátal, že bude mať do činenia s tak mladým spoločníkom. Napriek hustej brade bolo jasné, že muž, ktorý mu sedel oproti, na chrbte iste nerátal ani tri kríže. Spod jemného obočia sa dívali bystré modré oči, pravé líce zdobila škaredá čerstvá jazva.

Majster Styx si odkašľal.

„Ak tomu správne rozumiem, pán Tiber...“

„Tristan.“

Hostiteľ sa na chvíľu zháčil, zamyslene si zahmkal, potom sa ale usmial a pokračoval.

„Ak tomu správne rozumiem, pán Tristan, vynaložili ste celkom veľké úsilie, aby ste sa ku mne dostali.“

Návštevník sa uškrnul. „Ak si správne spomínam, majster Styx, tak vaši hrdlorezi vytiahli z postele mňa a dotiahli ma sem. Nemyslím, že to bolo naopak.“

Druhý muž ponechal štipľavú odpoveď bez odozvy. Medzi oboma kreslami stál maličký stolík s južanskými ornamentmi. Muž v sutane naňho položil zvitok papiera a naznačil partnerovi, aby si ho prečítal.

„Oznam o mestskom jarmoku. No a?“

„Zaujal ma pán Hora a jeho sľúbená škola bojových umení. Premýšľam, aké vzdialené kraje musel ten človek precestovať, aby mohol študovať umenie s tak neobvyklým názvom.“

Hosť v druhom kresle nadvihol obočie. „Tak v poriadku, chcel som si nájsť zákazníkov na jarmoku. Stále nechápem, čo je na tom zlé a čo je vás vlastne do toho.“

Mužovi v cestovnom plášti jeho spoločník vytrhol zvitok z ruky a otrčil mu ho pred nos. „Nehraj sa na hlúpeho,“ povedal vecne, „napísal si, že to tvoje umenie sa volá śumne pobeéśedovats.“

Ukazovákom druhej ruky pichol do papiera na inkriminované miesto.

„Že je to v jazyku malého bezvýznamného národa, ktorého jazyk sa v tomto svete ani nepoužíva, a navyše aj v nárečí, to by ma asi ani tak veľmi netrápilo. To, čo ma trápi je, že je to jazyk môjho malého bezvýznamného národa a dokonca rozumiem aj tomu posranému nárečiu. Je to napísané tak, aby tomu neporozumel nik iný.“

Tvár majstra Styxa skamenela a papier šmaril nazad na stolík. „Viem odkiaľ si. Tak mi povedz, čo odo mňa vlastne chceš.“

Na malú chvíľu nastalo ticho. Tristan uznanlivo prikyvoval a neurčito sa usmieval. Nakoniec prešiel priamo k veci.

„Chcem von,“ povedal.

„Von?“

Majster zvraštil čelo. „Chceš von? Von späť? Čo ti to na... Vieš predsa, že sa to nedá.“

„Premýšľal som nad tým. Myslím si, že je veľká šanca, že moje telo je stále nažive. Pravdepodobne v kóme, ale nažive.“

Postava v sutane mu najskôr venovala pohľad, ktorý spochybňoval jeho duševné zdravie a hnevlivo rozhodila rukami. „V poriadku, a čo ak nie je? Preboha, a čo ak aj je? Ako si predstavuješ, že by si sa mal dostať naspäť? Nemyslíš si snáď, že ťa stále držia na kábloch.“

Pán kaštieľa sa smutne zachechtal, spľaskol rukami, postavil sa a prešiel ku krbu. „Ako dlho si už vlastne tu?“

„Desať rokov.“

„Desať rokov?“ rozosmial sa. „Ha! Desať rokov? Ty si sa zbláznil. Ako si to teda predstavuješ?“

„Musíme sa dostať k niekomu zvonka,“ odpovedal Tristan pokojne, „presvedčiť ho, aby ma vyhľadal a vytvoril priame spojenie sem. Potom sa vrátim späť. Nemusí to byť zložité.“

„Aha,“ ozvalo sa od krbu a majster zdvihol ukazovák, „tak po prvé, posledného hráča v tomto poondiatom svete videli naposledy asi tak pred štyrmi rokmi. Po druhé,“ pokračoval prostredníkom, „predpokladám, že mu za tú láskavosť zaplatíš kopou konijského alebo západného zlata, ktoré si asi ťažko odnesie domov, čo povieš. A po tretie, čo presne si predstavuješ pod tým vrátením sa späť?“

Tristan pred troma otrčenými prstami zaváhal. Po dlhšej odmlke sa opýtal: „Čo za to chceš?“

„Čo za to... Chlapče, ty si sa naozaj zbláznil! Vravím ti, že nič také nedokážem.“

„Acherónovi sa to podarilo. Viem, že ste boli partnermi.“

S Acherónovým menom ostalo v miestnosti opäť na dlhší čas ticho. Pán Maximiliánovho zámku sa odvrátil ku kozubu, zhlboka sa nadýchol a dlho sa díval do plameňov.

„Acherón...“ začal, ale myšlienku nedokončil.

„Acherón, tvoj spoločník,“ začal Tristan znova. „Všetci vedeli, že je skutočný. Tak ako ty. Ako ja. Vrátil sa domov, tak vraví legenda.“

Majster Styx sa ďalej díval do plameňov. Oheň ticho pukotal v kozube a vrhal po miestnosti premenlivé tiene. Tancovali po stenách, v nekonečnej radosti neustálej premeny. Usporiadali si na policiach plných kníh malé bábkové divadlo.

„Tak vraví legenda,“ zopakoval. „Pch, vraj tak vraví legenda. Už si tu príliš dlho. Vravíš hrdlorezi, keď máš povedať gorily. Vravíš tak vraví legenda, keď máš povedať údajne.“

Opäť sa chvíľu venoval plamienkom v ohnisku.

„Acherón je mŕtvy,“ riekol nakoniec tichým hlasom, „zbláznil sa a... privodil si smrť. Legenda je lož. Rozšírili ju tí, ktorí vedeli, že sa snaží vrátiť. Mysleli si, že sa mu to podarilo. Ale nie je to možné.“

S tými slovami si sadol nazad do kresla.

„Mrzí ma to.“

Tentokrát sa dívali do plameňov obaja. Obaja sa mysľou túlali veľmi ďaleko odtiaľto. Tristan poskakoval po čriepkoch detských spomienok, na miestach, ktoré by už teraz pôsobili ako rozprávky ešte aj tam, kde v skutočnosti vznikli. Majster Styx sa prehrabával v nedávnych rokoch, v dobrých spomienkach na starý domov. Ten svet bol v tejto zemi fantáziou, legendou.

„Kedy si sa naposledy zhováral so skutočným človekom?“ opýtal sa hosť svojho hostiteľa.

„Rozprávam sa teraz s tebou a mám toho už tak akurát dosť,“ odpovedal majster Styx. Obaja muži sa smutne zasmiali.

„Musí existovať spôsob, ako komunikovať s druhou stranou.“

Pán domu vložil tvár do dlaní a vydal tichý ston.

„Nedokážem ti poskytnúť žiadne odpovede, Tristan. Prišiel si sem cez Alinion, však? Vráť sa tam. Na Ostrove svoje odpovede nájdeš.“

„Bol som tam, ešte než som vyhľadal teba,“ odpovedal Tristan. „Všetko je ináč. Ostrov je viditeľný, plynie v ňom čas a Sulca je stará zrúcanina.“

Majster zodvihol hlavu a do hlasu sa mu vkradol ešte hlbší smútok. „Rozprával si sa s Leilithien?“

Tristan pokrútil hlavou. „Chrám je prázdny. Žijú v ňom draky.“

„Draky?“

Začudovaný pohľad namierený na jazvu na pravom líci sa nedočkal odpovede.

„Draky, božemôj, draky,“ zopakoval.

Postavil sa, prešiel cez miestnosť a otvoril dvere, akoby chcel odísť. Namiesto toho však len zašepkal niečo sentinelovi, trpezlivo vyčkávajúcemu za dverami, a vrátil sa ku kozubu. Stál ta bez slova.

„Prečo sem už nechodí nik z druhej strany?“ nadhodil Tristan po chvíli.

Majster Styx zamyslene zahmkal.

„To je fakt, premýšľal som o tom. Myslím si, že je to kvôli ľuďom, ako sme my. Pozri sa napríklad na tú industrializáciu. Parné stroje, vzducholode, lokomotívy.“ Hodil rukou k oknu, akoby sa za ním preháňali stovky vzducholodí a lokomotív. „Takto tento svet nemal vyzerať. Myslím, že sa nám jednoducho bráni.“

Na chvíľu sa odmlčal.

„Takisto nemá rád, ak sa ľudia, ako sme my, stretávajú. Aspoň sa mi tak vidí. Niekedy to tak určite nebolo. To nárečie bol azda celkom dobrý nápad, ale aj tak si myslím, že si ma vystavil veľkému nebezpečenstvu.“

Odo dverí sa ozvalo zaklopanie. Hakk niesol nejaký stoh papierových zvitkov, zabalený v koži a jeho pán mu vyšiel naproti, aby si ten balíček prevzal.

„Ďakujem, Hakk.“

„Je všetko v poriadku, pane?“ opýtal sa strážca a očami strieľal po cudzincovi.

Majster Styx len prikývol a odohnal ho pohybom ruky.

Keď v miestnosti so svojím hosťom opäť osameli, otvoril koženú väzbu a rozložil na malom stole medzi kreslami niekoľko máp. Sadol si do kresla, zadíval sa do očí svojho spoločníka a veľmi vážnym hlasom predniesol:

„Musíš sa stať mágom.“

„Mágom,“ zopakoval tento.

„Je to jediné, čo ti môžem poradiť.“

Nedostal žiadnu odpoveď, preto pokračoval: „Magické umenie spočíva v znalosti slov, v ktorých je tento svet vytvorený. Tie slová ho vytvárajú tým, že ho popisujú. Prikazujú mu, ako má fungovať. Sám ich niekoľko poznám a viem ich aj používať. Ale to, čo dokážem ja, sú len také cirkusové triky. Je to veľmi zložité.“

Prešiel dlaňou po najvrchnejšie položenej mape.

„Aby si dosiahol to, čo chceš, musel by si pravdepodobne zvládnuť celý jazyk.“ Prstom zakrúžil vo vzdialenejšom rohu prvého zvitku. „Existuje miesto, kláštor, kde sa mu dá vyučiť. Volá sa Dašaráth. Ten kláštor je vysoko v horách na vzdialenom Severe.“

„Údajne?“

„Tak vraví legenda.“

„Zaujímavé je,“ majster vytiahol jeden zo spodných zvitkov a rozvinul ho na vrchu, vyhľadal a ukázal prstom na presné miesto na mape.

„Zaujímavé je, že hora, na ktorej ten kláštor stojí, sa volá Sapporo.“

„Saporro je predsa mesto...“ v Tristanovom hlase sa zachvelo vzrušenie a vzal všetky mapy do rúk, „mesto, v ktorom Hra vznikla.“

„Údajne,“ zarazil ho spoločník.

„Ty to azda považuješ za náhodu.“

„Nezabúdaj, že Hra je virtuálna. Nevznikla na žiadnom mieste v reále.“

„Stále to nie je náhoda. Keď si si prečítal ten oznam o jarmoku, tiež si si mohol myslieť, že je to náhoda. Ale nemyslel si si to. Keď sa vytratili všetci ľudia z druhej strany, mohol si si myslieť, že je to náhoda. Ale nemyslel si si to.“

Majster Styx sa zadíval na mapy v Tristanových rukách a vzdychol si. „Nie je podstatné, čo som si myslel. A teraz už choď. Nemám ti viac čo dať.“

Zvláštny hosť poslúchol. Všetky mapy a náčrty starostlivo poskladal, uložil do puzdra a vykročil k dverám. Vo chvíli, keď kládol ruku na kľučku, sa jeho hostiteľ opäť ozval.

„Čo sa vlastne stalo s tou tvojou...“ povedal. Na chvíľu medzi mužmi zavislo podivné ticho.

„Čo sa vlastne stalo s tvojou ženou?“

„Zbláznila sa a utiekla,“ odpovedal bez okolkov a otvoril dvere, „jedného dňa bola skrátka niekým iným. Odišla do prístavov.“

„Chcela sa vrátiť?“

„Eyana nebola ako my,“ povedal, kladúc nohu na prah. „Možno zaviedli nejaký patche, alebo čo.“

Zasmial sa svojmu krutému vtipu.

Majster sa nezasmial. „Hľadal ťa tu niekto,“ dodal stále sediac v kresle. „Červené vlasy, zelené oči... Nádherná žena.“

Otočil sa v kresle a ukázal na zvitky v jeho rukách.

„Tie mapy, čo držíš, sú kópie. Pôvodiny má ona.“

Tristan nasal nozdrami vzduch, mlčky prikývol a vykročil von.

Na snežných pláňach

Osamotená postava uteká po nekonečných schodoch. Uteká stále vyššie a vyššie, neúnavne, bez konca. Každým ďalším krokom odtláča temnotu pod svojimi nohami a vstupuje do novej temnoty vinúcej sa pred ňou. Pod rukou muža sa ako had skrúca zábradlie, odporné a chladné. Muž je vyčerpaný a zmorený, začiatok štvanice leží v nekonečnej minulosti, jej koniec v nekonečnej budúcnosti. Uteká takto už po tisíci raz. Schody mu stále ubiehajú pod nohami, nemo, nekonečne a nemenne ako potok tečúci popod most.

Muž je vystrašený. Jeho telo zalieva chladný pot. Zvuky jeho vlastných krokov sem doliehajú akoby z veľkej diaľky, svoj dych počuje ako vietor, zavíjajúci v prázdnych opustených chodbách. Tlkot srdca počuje len ako vzdialené dunenie bubna. Nevľúdny svet vôkol neho nadobudol jasné kontúry.

Míňa bronzové busty starých mužov, veľkých učiteľov, majstrov a mysliteľov. Míňa tie isté veľké obrazy naplnené desiatkami menších obrazov. Sú na nich ľudia, muži aj ženy. V letmom záblesku na jednej z nich spoznáva svoju tvár. Chce sa pristaviť a obzrieť si ju zblízka, no temnota neustáva, a tak nesmie ani prenasledovaný.

Blíži sa koniec schodiska, spolu s ním opäť ťažké červené závesy. Muž ako vždy na okamih ustrnie strachom a vrhne sa do tej nepreniknuteľnej steny až vo chvíli, keď cíti, že sa ho zmocňuje temnota pod ním.

Chvíľu bojuje s ťažkými závesmi, stráca sa v ich záhyboch, potáca sa a tápe, až nakoniec vypadne na druhej strane. Už vie presne, kde je. Divadlo je temné a nezreteľné, ako vždy. Miesta v hľadisku sa strácajú v tme, panuje hlučné ticho.

Na druhom konci javiska, priamo oproti mužovi, tak ako predtým, stojí postava. Hrdzavé vlasy sa hýbu spolu s jemnými pohybmi vzduchu. Tvár obracia k nemu. Jagajú sa v nej žiarivé zelené oči. Jedno svetlejšie, druhé tmavšie. Usmieva sa. Tristan ustrnie a chlad mu zovrie celé telo.

„Ty nie si...“ vyriekne, než sa opäť prepadne do temnoty.

* * *

Do prenikavého zavíjania vetra zaznel jemný hlas maličkých zvončekov a zo sklanatého útesu sa s prenikavým výkrikom odpútal dravý cherrug. Chvíľu sa vznášal na prúdoch mocného vetra, stúpal vyššie a vyššie, až dosiahol rozsiahlu náhornú plošinu. Bola to drsná a nehostinná krajina. Tvrdá polozmrznutá pôda dávala šancu na prežitie len jednoduchej tráve, bodliakom a zakrpateným borievkovým krom. Tieto si zarputilo strážili svoj malý kúsok kamenistej, temnej zeme, aj to len tam, kde nebola pokrytá snehom. Ponad plošinu sa nieslo jemné cinkanie zvončekov a neprestajné trepotanie látky vo vetre. Pôvodcu týchto zvukov však nebolo vidieť.

Cherrug predviedol plné rozpätie svojich krídel, opísal nad náhornou plošinou veľký oblúk a jastril na iné vtáky, malé hlodavce, či mláďa nejakej vznešnej kopytnej zveri. Na protiľahlom útese, ktorý od plošiny oddeľovala hlboká priepasť, uzrel poskakujúce ibexy, miestne kamzíky. Tie si však dravca všimli priam v tej istej chvíli, bez zjavného zhonu sa odobrali pod skalný previs a vták im nevenoval ďalšiu pozornosť.

Pri piatom oblete plošiny z východnej strany si však všimol iný pohyb. Na východnej strane plošiny, neďaleko prudkého skalného zrázu sa v nesprávnej chvíli pohniezdil malý hnedý kožuch. Krčil sa za skalným zubom vytŕčajúcim zo zeme nad miernou vyvýšeninou, pod ktorou sa iste ukrývala jeho nora, a hlavu mal akiste zavŕtanú v zemi, pretože ju nebolo vidieť. Čierne korálikovité oči dravého operenca sa razom zamerali na nádejnú korisť. Bez meškania sa dal na pomalý, opatrný zostup a chvejúci sa kožúšok pritom nespúšťal z očí.

Tento statný cherrug bol už skúseným lovcom. Posledných pár metrov výškového rozdielu prekonal prudkým strmhlavým letom za vyvýšenou stranou terénu, aby mal malý huňatý úbožiak menšiu šancu ho uzrieť, na chvíľu sa dokonca sratil pod úrovňou veľkého skalného zrázu, aby sa vzápätí opäť vynoril nad planinou a jemným nehlučným letom sa blížil ku svojej koristi. Letel nízko nad zemou, zo dvakrát to vyzeralo, že sa bruchom už-už dotkne zeme, no výšku si udržal úplne nehlučne, až kým nedorazil ku svojmu cieľu. Dravý vták tesne pred útokom doširoka otvoril zahnutý zobák, no nevydal ani hláska, zniesol sa na svoju nič netušiacu obeť a prenikavo zakvílil až vo chvíli, keď do jej jemného kožúška zaťal mocné pazúry. V tej samej chvíli ho niečo pevne zdrapilo za obe nohy a spod najbližšieho kra k nemu vyštartoval šedý tieň. Cherrug sa pokúsil vzlietnuť, no pevný stisk na nohách ho strhol naspäť a udrel ním o zem. Vták vydal prekvapený a bolestný škrek a zaútočil na blížiaci sa tieň zobákom. Metal sa na všetky strany a v istej šťastnej chvíli ucítil pod zobákom niečo poddajné, preto bez meškania stisol čeľuste. Ozval sa krik a stisk na nohách mierne povolil, dravec si vyslobodil jednu nohu a bez meškania vnoril pazúry do cudzej ruky, ktorá ho dovtedy väznila.

Lovec opäť zavyl bolesťou. Dlhé pazúry prenikli šatstvom tesne nad chráničom, operenec sa mu vyklzával a duniaci vietor mu odnášal hrubý plášť, do ktorého ho chcel lapiť. Škaredo zaklial a pokúsil sa opäť zdrapiť svoj úlovok, no prsty v poranenej ruke mu vypovedali poslušnosť a na povrch tkaniny prenikli prvé červené škvrny.

Vták ešte raz mocne zamával krídlami a práve vo chvíli, keď sa vymanil z ochabnutého zovretia, ho k zemi prišpendlil hrubý čierny šíp.

Tristan v úľaku odksočil, padol na zem a zmätene sa poobhliadal. Šibol pohľadom do bokov, až potom vyššie po pláni. Na druhom konci vyvýšeniny, priamo oproti nemu, tak ako to videl už toľkokrát predtým, stála postava. Tancoval vôkol nej riedky snežný vír, hrdzavé vlasy jej prudko trepotali vo vetre, no tvár obrátenú k nemu rozoznával napriek tomu zreteľne. Jagali sa v nej žiarivé zelené oči, jedno svetlejšie, druhé tmavšie. V rukách zvierala ťažkú kušu a kútiky úst jej hrali v pobavenom úsmeve.

„Tristan,“ povedala po chvíľke.

„Sinovea,“ odpovedal Tristan veľmi vzdialeným hlasom, „tak si to predsa len ty.“

Dravý vták vydal ešte jeden ston a potom zmĺkol.

* * *

Nikdy neutíchajúci vietor hral za stenami stanu svoje kvílivé árie. Aj keď sem doliehal tlmene, chvíľami prehlušoval aj pukot horiaceho dreva, naukladaného v strede núdzového príbytku. Nad ohňom sa na jednoducho zmajstrovanom ražni opekalo mäso, šírila sa vôňa podobná kuracine.

Plameň vytváral veselú tieňohru, ktorá sa odohrávala na stenách a na tvárach dvoch pútnikov, tiene dopadali na skromné zariadenie príbytku: jednoduché lôžko z červenej látky a batoh, luk a šípy spolu s mečom, nejaké oblečenie. Spolu s nimi väčší cestovný vak s pevne priviazanou kušou a špeciálnym tulcom.

„Ako si vedela, kde ma hľadať?“ opýtal sa muž.

„Nevedela som. Ale hľadala som ťa všade, kde ťa spomínali zvesti,“ odpovedala. „Prešla som Kaj’to, Émian a väčšinu prístavov na východnom pobreží.“

Pobavene sa usmiala. „Toto miesto bola posledná zastávka.“

„Kam by si šla, ak by si ma nenašla ani tu?“

Žena chvíľu premýšľala.

„Neviem. Myslím, že by som šla aj tak do kláštora.“

Tristan prikývol. Dlho sa díval do plameňov, podobne ako žena, ktorá mu sedela oproti.

„Prečo?“ spýtal sa napokon.

Venovala mu dlhý uprený pohľad do očí. Ich lesk ho šteklil v končekoch prstov.

„Som ako malý plamienok,“ povedala, „a potrebujem vietor.“

Tristan sa usmial. „Plamienok a Vietor budú spolu žiariť naveky,“ hlesol.

Sinovea naňho tentokrát uprela prekvapený, možno trochu šťastný pohľad.

„To nič,“ dodal rýchlo, akoby na umiernenie, „to je len taká legenda.“

„Veríš na legendy?“

„Myslím, že odo dnes verím na túto,“ zasmial sa.

Načiahol sa po ďalšom kúsku dreva, aby ho prihodil do plameňov, a bolestne zasyčal.

„Tú ruku by si nemal používať. Ukáž, vymením ti obväz.“

„Človek by neveril, že sa jeden dokáže zraniť tak nešťastne,“ zhodnotila pri práci.

„Ostaneš dnes so mnou?“ opýtal sa Tristan, keď bola s obväzom hotová. Nemohol si pomôcť, ale mal pocit, že taký tón ešte nikdy v živote nepoužil.

„Budem spať v tomto stane, ak je to to, na čo myslíš,“ odpovedala, no na upresnenie si ihneď rozprestrela vlastné lôžko na opačnej strane ohniska.

Priložila do ohňa ešte jedno statnejšie polienko a obaja sa usalašili na svojej strane stanu v príjemnej vzdialenosti od ohniska. Pomaly plynúce okamihy sa nenápadne striedali a ticho kráčali do zabudnutia. Z ohniska občas vyletela iskra, zatočila sa vo vzduchu a rýchlo zhasla.

„Kláštor už nie je ďaleko. Musí byť za najbližším priesmykom,“ zaznelo z jedného lôžka.

Sinovea sa pomrvila a otočila sa tvárou k ohňu. „Ty chceš ísť do kláštora?“

„Chcem ísť domov.“

„Nechcel si to aj predtým?“

Tristan dlho neodpovedal. Díval sa do plameňov, ale nevyzeralo to, že premýšľa. Nakoniec sa opäť zdvihol a opatrne si odtrhol kúsok mäsa z ražňa. Strčil si ho do úst a dlho prežúval.

„Zistil som, že to nie je tak celkom o miestach.“

„A o čom teda?“

Podvedome si siahol rukou ku srdcu. Nechal tú otázku bez odpovede.

„Pôjdeš so mnou?“ opýtal sa.

„Prečo si už nešiel sám?“

Tristan sa usmial, hodil si do úst ďalší kus pečeného a pobavene odpovedal: „Priesmyk sa končí nepriechodnou stenou. Hladká zľadovatelá skala, prakticky kolmá. V stene sú samozrejme malé dvere, kovové, zmrznuté, tiež nepriechodné. Určite magické. A pri dverách sedí postava v červenom plášti.“

Sinovea sa na svojom lôžku posadila a dívala sa do jeho pobavenej tváre.

„A tá postava...?“

„... kladie hádanky.“

Zelené oči sa obrátili v stĺp, zakrúžili v otrávenom geste a ryšavá koruna vlasov nad nimi padla späť na lôžko.

„Hádanky. To je tak typické.“

* * *

Na druhý deň si dvojica dopriala raňajky zo zvyškov večere a vyrazila do priesmyku. Výstup nebol zložitý, terén stúpal pozvoľna a viedol muža a ženu do stále užšej rokliny, po bokoch ktorej sa vypínali vysoké skalné steny. Rástli každým krokom. Čím ďalej sa dostávali, tým užšou sa roklina stávala a polozamrznuté útvary po oboch stranách sa vypínali stále vyššie. Slnko síce stúpalo, ale cestu sem dole si nachádzalo stále ťažšie. Výstup im zabral celé dopoludnie, no keď na poludnie dorazili k nepriechodnej skalnej stene, ktorá im odrezala cestu ako obrovská vodná priehrada, panovalo pološero.

Steny na všetkých stranách boli strmé a nebezpečné.

„Snažiť sa ich prekonať by bolo veľmi hrdinské, alebo veľmi hlúpe,“ utrúsila rusovláska.

„Záleží na tom, kto na ne lezie, a kto sa díva zdola.“

Žena s kušou prehodenou cez rameno miesto odpovede pokynula bradou ku kúsku červenej látky pri nenápadnom oblúku v severnej stene.

„To je on?“

„Alebo ona,“ dodal jej sprievodca a s úklonom ju nabádal, aby k nej vykročila.

Dvere zasadené v skalnej stene boli ledva viditeľné, tak maličké, že by sa obaja museli zohnúť, ak by cez ne chceli prejsť, a z väčšej časti pokryté vrstvou snehu a ľadu. Spod ľadu vykúkal tmavozelený kov. Žiadne spoje, žiadne ornamenty, nič. Vskutku jediné, čo na dvere poukazovalo, bola postava sediaca vo výklenku pri nich. Bola odetá v sutane či plášti sýtočervenej farby, pod ktorým schovávala celý svoj zjav. Kvôli hlboko stiahnutej kapucni jej nebolo vidieť ani do tváre.

Sinovea sa zatvárila roztrpčene, len čo uzrela zjav tohto vrátnika. Tristan na to nereagoval.

„Prvá hádanka je stále rovnaká,“ povedal, než pristúpili tesne k tajomným dverám, „je to niečo ako uvedenie do hry. Súhlas.“

Bez obáv položil ruku na dvere a spod kapucne sa razom ozval zvučný hlas.

Ak nevieš, čo to je, je to niečo,
Ak vieš, čo to je, nie je to nič.

Sinovea a Tristan si vymenili pohľady. Jej pohľad bol zdobený vysoko vytiahnutým obočím. Pre Tristana to nebolo nič nové.

„Hádanka,“ odpovedal smerom k dverníkovi.

„Druhá je už stále iná. Túto nikdy nezopakuje.“

Len, čo to dopovedal, od postavy zaznelo:

Mám maličký dom,
Sám si žijem v ňom.
Nemá okná ani dvere,
keď chcem von,
len dierou v stene.

Veselá melódia popevku ostala na chvíľu zvučať v ušiach.

Tristan sa zasmial a pokynul zelenookej.

„Nech sa páči.“

Ženská ruka sa dotkla dverí a od červeného plášťa zaznela tá istá riekanka ako z verklíka:

Mám maličký dom,
Sám si žijem v ňom.
Nemá okná ani dvere,
keď chcem von,
len dierou v stene.

„Vajce,“ odpovedala po chvíli a otočila sa k svojmu sprievodcovi. „Koľko ich vlastne...“

Chodí, chodí, chodí,
na mieste vždy stojí,
bije, bije, bije,
nikdy sa nebojí.

„Hodiny,“ zvolal Tristan rozhodne. „A bude ich päť,“ dodal.

Nemá ústa, ani reči,
keď ho chytia, predsa škrečí.

„Reťaz,“ predbehla ho tentokrát.

Beží, beží, nezáleží,
nemá voz a ani sane,
predsa nikdy neustane.

„Čas!“
„Rieka!“

Obe slová zazneli naraz.

Hlas spod kapucne to zrejme uznal, pretože nerušene pokračoval.

Sedí pani v kríčku v červenom mentíčku,
má ostrený zúbok, v bruchu plno krúpok.

Táto si vyžadovala podstatne viac času.

„Mak.“
„Lienka.“
„Jablko.“
„Jahoda.“

„Šípka,“ odpovedala napokon Sinovea.

„Existujú tu vôbec šípky?“ utrúsila smerom k Tristanovi.

„Netuším. Každopádne, toto by vlastne ešte stále malo byť jednoduché.“

Dlhšiu chvíľu bolo ticho.

„Šípka znela vlastne ako dobrá od...“

V minúte len raz ho nájdeš,
v momente až dvakrát, lež
v tisíc rokoch, i keď skonáš,
ani raz ho nenájdeš.

Tváre oboch hádajúcich sa stiahli pri koreni nosa. Muž a žena si vymenili sústredené pohľady, no neprehovoril ani jeden z nich. Dlho bolo ticho, ktoré nakoniec prerušil až Tristanov hlas.

„A preto mám stan, rozložený dole pod priesmykom. Po prvých piatich príde stále táto.“

Rezignovane vykročil smerom preč odo dverí, zjavne nie po prvýkrát.

„Čas!“ zakričal po pár krokoch.

„Život!“

„Priateľ?“ zastal a otočil sa na opätku.

„Šťastie,“ hlesol a rozhodil rukami.

„Pravda, nádej, láska, osud... skúšal som ich všetky.“

Sinovea skrútila prsty ľavej ruky do ružičky, priložila si končeky prstov k perám a niečo si mrmlala. Dívala sa na Tristana, ako sa zamyslene prechádza v obmedzenom priestore priesmyku. Podchvíľou sa mračil, podchvíľou jej venoval bezradný, ale svojím spôsobom veľmi príjemný a spriaznený úsmev. Tristan krúžil okolo nej, spoločne s jemným vánkom, ktorý sa pohrával so snehom navôkol a zametal ho do vzdialenejších kútov.

V zamyslení strávila celé minúty. Nerušil ju ani jemný zvuk zvončekov, plynúci nevedno odkiaľ, ani občasné neúspešné pokusy o rozlúštenie hádanky od muža, ktoré sledovala. Tak dlho ho sledovala... azda až prenasledovala. Bolo tak zvláštne, že sa stretli až tu. Dívala sa naňho pozorne a premýšľala.

Tristan zatiaľ podliehal frustrácii, jeho odpovede nedávali zmysel a zakrátko sa začal opakovať.

„M... Mm – možno...“ prehovorila opatrne. Po tvári jej prelet temný tieň, odraz veľkého vzrušenia, no všetko to rýchlo ustúpilo, keď zachytila Tristanov láskyplný a povzbudzujúci pohľad.

„Možno bude lepšie, ak sa vrátime. Teraz vieme obaja, čomu čelíme... a pomôže nám to, ak tu nezamrzneme. Zotavíme sa a zajtra to spoločne rozlúskneme.“

Tristan na chvíľu zomkol pery, no zároveň pokýval hlavou na súhlas. Nakoniec hlavou prudko potriasol a zasmial sa až vyceril biele zuby.

„Máš pravdu.“ Vystrel k nej ruku. „Podaj mi tú kušu, ponesiem,“ povedal, rovno sa jej chopil a zvesil jej nástroj z pleca.

Sinovea ho nechala ísť kúsok napred. Dívala sa na jeho chrbát, na jeho vysokú štíhlu postavu, tmavé vlasy vanúce vo vetre. Predstavila si jeho úzku tvár zdobenú hustou bradou, drobné svietiace zelenomodré oči. Zamyslela sa, ako by asi teraz vyzeral v skutočnosti.

V momente, keď sa obzrel cez plece, vykročila za ním.

* * *

Na druhý deň sa opäť vydali do priesmyku a popasovali sa s novou reťazou hádanok. Po prekonaní prvých piatich však ani tentokrát nedokázali nájsť odpoveď na hádanku, ktorú nechali nezodpovedanú deň predtým. Po návrate do skromného tábora pod priesmykom to skúsili v nasledujúci deň znova a deň po ňom opäť. Na ďalšie dva dni ich odradilo zúrivé počasie a nasledujúce dva sa rozhodli venovať výprave do nižšie položených lesov, aby po dlhých a drsných dňoch dostali do žalúdkov niečo chutnejšie a výdatnejšie než trpké bobule a miazgu zo stromov. Výprava sa nakoniec natiahla na desať dní, no keď sa vrátili na náhornú plošinu, posledný možný prístrešok pred magickou bránou na konci priesmyku, boli dobre vybavení na dlhé dni pokusov o ich prekonanie. Napriek tomu sa k dverám a tajomnému dverníkovi počas nasledujúceho mesiaca vydali len toľko ráz, čo sa dá zrátať na prstoch jednej ruky. Páčilo sa im spolu loviť, páčilo sa im spolu hľadať niečo pod zub, opravovať a zdokonaľovať tábor. Páčilo sa im spolu túlať sa po horách, dívať sa do slnka a vzdorovať vetru. Myšlienku na kláštor na vrchole sveta, ležiaci azda len jeden deň cesty od nich, v ich mysliach pomaly zatláčali do úzadia výhľady a panorámy, dravé vtáky a kamzíky, dlhé spoločné rozhovory, dívanie sa do ohňa a rozprávanie dobrodružstiev

Stále častejšie sa spoločne vychystali a vykročili smerom dole do hustejších lesov než hore do temného priesmyku a každým dňom ich to stále menej a menej trápilo. Postupne sa rozlúštenie ďalšej hádanky vytratilo aj z ich rozhovorov. Ticho sa uzrozumeli na tom, že na to, aby premýšľali nad dobrou odpoveďou na hádanku, nemusia mrznúť pred magickými dverami, v skutočnosti však na riešenie hádanky mysleli o to menej. Koniec-koncov, jeden z nich nechcel a druhý nemusel.

Po troch mesiacoch tohto zvláštneho života Tristan navrhol, aby presunuli tábor niekam nižšie, bližšie k lesom.

„Viac jedla, lepší lov. Bude to aj teplejšie, aj pohodlnejšie.“

Sinovea sa mu miesto odpovede hodila okolo krku. V prekvapení trochu zavrávoral, no hneď našiel rovnováhu, pevne ju objal a po chváli váhania ju opatrne pobozkal na vlasy.

„Musíme ale niečo zohnať z mesta,“ dodal.

Čakala ich cesta do najbližšieho mesta a opäť únik od civilizácie. Ďalšie mesiace čarovného života bez konca a bez starostí, ktoré držala pohromade len nevypovedanosť jednej detskej hádanky a jednej dospelej otázky.

Tristan za niekoľko týždňov postavil chalúpku, ktorej hrdosť stála len na tom, že nikdy neuzrela žiadnu inú chalúpku, a po niekoľkých nočných avantúrach s dravou zverou presunul svoju posteľ spod okna k druhej posteli pri ohnisku. Sinovea nenamietala. Obaja od toho dňa spali dlhšie, pokojnejšie a sladšie. Azda to bolo tým teplom.

Nakoniec to teda bola Sinoveina trpezlivosť, ktorá sa zlomila pod váhou vlastnej zvedavosti, ťarchou tajomstva a potreby rozkvetu. Bola to jedna z tých chvíľ, ktoré dokáže zažiť iba žena, keď sa v nej náhle ozve tá hlboko ukrytá, v srdci driemajúca nekonečná vznešenosť a krása, mesačný svit vlastný každej žene, pokrvné puto tečúce rodostromom všetkého stvorenia života... a láska.

Zastihla ju v jeden nenápadný večer, pritúlenú k svojmu druhovi, práve keď zasnene rojčil o ďalšej slasti jednoduchého bytia.

„Premýšľal som, že by som zašiel do mesta a kúpil nejaké sliepky. Postavil by som im poriadne klietočky a všetko. Nebolo by úžasné, mať stále po ruke vajcia a občas nejaké to kuracie mäso?“

Zhlboka sa nadýchol a pomaly vydýchol, spolu s jeho hruďou klesala aj Sinoveina hlava.

„Tristan,“ ozvala sa ticho a nasucho prehltla.

„Čím sa končí svet?“

„Čože?“ vyhŕkol v prvej chvíli nezúčastnene, akoby nebol dobre počul.

Zodvihla sa na jednom lakti a pozrela mu do očí.

„Čím sa končí tento svet?“

„Tento? Neviem, asi výpadkom prúdu,“ rozosmial sa a pokúsil sa pritiahnuť si ju späť.

„Písmenom té,“ povedala potichu.

„Čože?“

„Tristan,“ začala znova a jej pohľad donútil muža ležiaceho pod ňou zvážnieť tiež.

„Tristan, mrzí ma to. Ja... poznám odpoveď na tú hádanku.“

„Akú hádanku?“

„Tú hádanku.“

Dívali sa na seba a ani nežmurkli, ani jeden neprehovoril, tak mu ju odrecitovala.

„V minúte len raz ho nájdeš,
v momente až dvakrát, lež
v tisíc rokoch, i keď skonáš,
ani raz ho nenájdeš.“

„Poznám odpoveď,“ dokončila.

Tristan neodpovedal. Nepovedal nič v ten večer, nepovedal nič celú noc. Ozval sa vlastne len raz, ale bol to len slabučký šepot, tak tichý, že žena ležiaca pri ňom si nebola istá, či niečo skutočne počula.

„To je dobre,“ povedal a zavrel oči.

Na druhý deň ráno sa Sinovea zobudila skoro a s neblahým tušením, ktoré sa ukázalo byť skutočnosťou. Končeky prstov naslepo blúdili po posteli, no nenašli horúcu pokožku, po ktorej túžili. Len čo otvorila oči, uvedomila si, že ostala sama. Ani chvíľu sa nechlácholila tým, že sa len na chvíľu vytratil a hneď sa vráti, vyskočila z postele a vychystala sa na rýchly hon.

Mesiace spolužitia s lovcom ju naučili nejednému, preto pred chalupou nezaváhala ani na chvíľu a za správnou stopou vyrazila tak svižne, až jej spod nôh odlietal prach.

Od prvej chvíle ukrajovala zo vzdialenosti rýchlo a vytrvalo. Napredovala rozhodne a so zaťatými päsťami. Menej než o hodinu bolo jasné, že jej cesta povedie do úzkeho priesmyku nad náhornou plošinou, poslednou pred vstupom do Dašaráthu. Utekala neúnavne, akoby takto mala utekať naveky. Vzduch vôkol nej chladol, vietor bujnel a dych pred jej ústami hustol.

Nespomalila, nezastala a ani nezrýchlila, kým sa jej kožené čižmy nezaborili do pustej štrkovitej zeme na okraji náhornej plošiny. Tu na okamih zastala, venovala jej krátky pohľad, zhlboka sa nadýchla a pohladila ju zrakom ako starú známu. Na mieste, kde voľakedy prebývala v stane a o lôžko sa delila len sama so sebou, sa len kúdolil sneh. Po ich tábore tu už nebolo ani stopy.

Rovnako žiadne stopy nenaznačovali, že sa uberá správnym smerom, v ten osudný deň sa však vzmáhal mocný vietor, dul zo všetkých strán a zahládzal stopy, len čo z nich človek vykročil. Sinovea cítila, že jej príbeh sa odvíja priamo pred ňou. S tou myšlienkou sa rozbehla ešte prudšie a nespomalila, kým ju po oboch stranách neobklopili strmé steny priesmyku.

Utekala jemnou strminou, akoby utekala po nekonečných schodoch. Utekala stále vyššie a vyššie, neúnavne, bez konca. Každým ďalším krokom odtláčala temnotu pod svojimi nohami a vstupovala do novej temnoty vinúcej sa pred ňou. Zem jej ubiehala pod nohami, nemo, nekonečne a nemenne ako potok tečúci popod most.

Jej telo zalieval chladný pot. Zvuky jej vlastných krokov sem doliehali akoby z veľkej diaľky, svoj dych počula ako vietor, zavíjajúci v prázdnych opustených chodbách. Tlkot srdca počula len ako vzdialené dunenie bubna.

Od neveľkej rovinky na konci priesmyku ju delilo už len niekoľko metrov. Tento posledný kúsok jej pripadal ako celá večnosť.

Keď konečne prekonala klzkú vyvýšeninu, za ktorou sa vynorila strmá a neprekonateľná skalná stena, hatajúca priechod, ihneď uzrela jeho postavu ako maličký fľak vysoko na skalnej stene. Pery sa jej rozochveli a zbesilo sa vrhla vpred. Hneď pri prvom kroku jej noha podkĺzla a zviezla sa k zemi, bola však späť na nohách skôr, než si to stihla sama uvedomiť.

„Tristan! Preboha, Tristan!“ revala a rútila sa k dohora sa týčiacemu masívu rýchlejšie než splašený kôň.

„Prečo?!“ zaznelo zo skalnej steny. Prenikavý výkrik sa niesol úzkym priesmykom a odrážal sa od stien v mohutnej mnohonásobnej ozvene. Nedokázal ho prekričať ani prudký vietor, ktorý ten deň ochotne prišiel na pomoc malej ľudskej tragédii.

Sinovea zastala pod skalnou priehradou a vykrútila hlavu dohora. „Chcela som ťa spoznať! Chcela som zistiť, kto si,“ kričala z plných pľúc.

„Tristan!“ volala znova a znova s rukami pri ústach, no vietor jej hlas odtŕhal spred pier a podlo ho skrúcal do temných kútov, aby ho neznásobila ozvena.

Netušila, či ju počuje. Nebola si ani istá, či o nej vie.

Kričala, až kým náhle nestratila hlas a vo chvíli, keď sa poobzerala, kadiaľ vedie najlepšia cesta hore, za ním do šialenej a hlúpej smrti, vietor úplne ustal. Rozhostilo sa hlučné ticho, ako na javisku opusteného divadla, stihla si ešte pomyslieť, a keď opäť zodvihla pohľad, oči jej naplnil výjav rozmazaného tieňa derúceho sa vzduchom s nepríjemným svišťaním, ktoré zakončil až dutý zvuk pádu.

Vo chvíli, keď sa to stalo, najskôr vystrašene cúvla a padla na zem, potom vykríkla, pozviechala sa a vrhla sa k pokrútenému telu. Vybuchla zúfalými vzlykmi, nariekala, vzala do dlaní jeho hlavu a pomätene ho bozkávala na tvár. Bolesť jej tiekla z očí a z hrdla a miešala sa s krvou, rinúcou sa po Tristanovom čele. Stískala mu dlane a šepkala slová, na ktoré si sama nedokázala spomenúť. Stratila sa v malom čiernom bolestnom svete. Nevedno, ako dlho s ním umierala, ako dlho s ním blúdila na tom temnom mieste, keď odrazu zacítila jemný stisk jeho ruky. Opätoval jej dotyk a jeho krvou zmáčané viečka sa sotva poznateľne zachveli.

V tej chvíli ju ovládla náhla sila, horúca vôľa žiť, ktorá by jednej duši vystačila na dvesto rokov života a v tej chvíli mohla vystačiť i dvom. Zdrapila ho za ruku, nadvihla, akoby vôbec nič nevážil a zdvihla ho na ramená. Podoprela ho druhou rukou a neuvedomujúc si námahu, silu či slabosť údov, nevôľu osudu alebo beznádej, vykročila k dverám. Oprel sa do nej bezočivý vietor, no spomalil ju len na chvíľu. Zaťala zuby a pohľad upriamila na neodmysliteľný červený plášť pri magických dverách. Povieval vo vetre a čakal.

Dovliekla sa k nemu tak rýchlo, ako len dokázala, čelom sa oprela o zľadovatelé dvere a spomedzi záhybov vlniacej sa rubínovej látky zaznelo:

V minúte len raz ho nájdeš,
v momente až dvakrát, lež
v tisíc rokoch, i keď skonáš,
ani raz ho nenájdeš.
Naplnená vôľou ísť, nezastaviť sa a zdolať čokoľvek, čo sa jej postaví do cesty, si ani neuvedomila, že dverník tentokrát nepoložil prvých päť otázok.

„Písmeno em,“ odpovedala a nazelenalé dvere, pokryté ľadom, inovaťou a snehom sa so zachrapčaním lámuceho sa ľadu otvorili.

Sinovea ešte venovala krátky pohľad dverníkovi, než vykročila, a nevládne telo v jej rukách vydalo tichý ston, keď sa úzkymi dverami prekĺzli na druhú stranu. Chcela sa rozhliadnuť, no len čo prekročila prah, vietor jej vmietol do tváre vlasy a zadul do nej takou silou, až spadla z nôh. Tristan dopadol vedľa nej do prekvapivo hlbokej vrstvy snehu. Pokúsila sa vstať a zodvihnúť ho, no víchor do nej udrel ešte prudšie a zrazil ju naspäť k zemi, do tváre jej vmietol tisícky malých ostrých kryštálikov a zatočil sa okolo nej v začínajúcom nenávistnom snežnom tanci. Vôkol tragického blázna a jeho oddaného strážcu sa rozpútalo ľadové peklo. Diabolský vietor zavýjal v ušiach, dvíhal veľké množstvá snehu a pochovával obe telá pod rýchlo rastúcou bielou pokrývkou. Neustával a stále znova a znova do nich búšil v dunivých nárazoch.

Sinovea, i keď s tvárou pritlačenou k zemi, však ani teraz nedokázala zastať. Nahmatala Tristanovu ruku, prehmatala sa ku golieru a kladúc pred seba ruku ohnutú v lakti, krôčik po krôčiku, sa kolenačky posúvala vpred. Zdolávala takto meter po metri, zatínajúc zuby a nevidiac ani kúsok cesty pred sebou, stále vpred. Chlad jej prenikal pod šaty, dral sa cez premočenú látku, zahrýzal sa do tela, svalov a kostí. Jej vôľa bola neochvejná, no krutosť dravej prírody navôkol nekonečná. Keď napriek všetkej urputnosti v duši ucítila, ako jej rýchlo ubúdajú sily a zmocňuje sa jej chlad, znova sa rozplakala. Pritúlila sa k svojmu milovanému, tuto na vrchole sveta, uprostred zeme nikoho a vtisla mu na chladom zmodralé pery horúci bozk.

Vtom sa opäť ozval jemný zvuk neviditeľných zvončekov a vedľa dvoch beznádejou pokrytých, chladom skrehnutých tiel stál opäť dverník v červenom háve.

„Mám ešte jednu, ušitú presne pre vás,“ vyriekol.

„Čo zväzuje dvoch ľudí
pevnejšie než osika,
čo oceľ z puku vyludí,
však len jedného sa dotýka?“

Sinovea, i keď jasne počula každé jeho slovo, neprestávala roniť slzy. Nič z toho, čo sa dialo navôkol jej nedávalo žiaden zmysel, a slová hádanky pre ňu neboli nič iné, než ďalšie kvílenie krutého vetra.

Priložila si čelo k lícu muža, ktorého našla a opäť stratila a celým telom sa k nemu privinula. V tej chvíli Tristan s veľkou námahou pohol hlavou, nahol sa a niečo jej pomaly pošepkal do ucha. Sinovea na chvíľu ustrnula, akoby nemohla uveriť tomu, čo počula, potom sa obrátila k červenému plášťu, trepotajúcemu vo vetre, a cez rozochvené pery jej prekĺzli dve slová.

„Snubný prsteň.“

V tej chvíli ustal vietor, kvílenie, chlad, svetlo, celý svet. Tristan zažíval opäť ten éterický pocit, tak ako pred rokmi. Chvíľu bola tma. Jeho vedomie sa vznášalo v ničotnom priestore bez farby a tvaru, v ktorom sa cítil podivuhodne slobodne. Tentokrát ale nebol sám. Bola s ním ona, cítil to. Potom zacítil teplo a začal opäť dýchať. Uzrel svetlo, predierajúce sa cez privreté viečka, a do uší sa mu vlial podmanivý tiahly alikvotný tón. Otvoril oči a v ešte chvíľu rozmazanom vzduchu sa nad ním hýbala postava hýriaca teplými jesennými farbami. Nedokázal presne rozoznať jej obrysy.

„Kde to som?“ opýtal sa a pokúsil sa zodvihnúť z ľahu.

„Ste v bezpečí,“ odpovedala žlto-hrdzavá machuľa.

Tristan sa poobzeral a skôr než ju uzrel, prstami nahmatal jej horúcu ruku. Pevne ju uchopil a stisol.

„Sme v Dašaráthe?“

„Ste na úplne prvej strane.“

Postava sa stratila z dohľadu a nahradili ju prenikavejšie tiahle spievajúce tóny, prerušované jemným kovovým cinkaním.

Sinovea ovinula prsty okolo jeho dlane.

„Tristan,“ ozvalo sa vedľa neho tíško.

Ľahol si bližšie k nej, nahol sa k jej tvári a pobozkal ju na pery.

„Bude to v poriadku,“ povedal, „sme opäť na prvej strane.“

Diskuze

 Uživatel úrovně 0

Dlouhé a vyčerpávající ale místy dost zajímavé a pěkné dílo.


 Uživatel úrovně 8

Omlouvání se za dlouhé čekání na schválení se teď asi stane mojí mantrou, ale přesto se omlouvám, že to nebylo dříve

Zároveň však musím velmi ocenit, že dílo bylo odesláno ke schválení v čase 22:22:22, což pokud nebyl záměr je opravdu úctyhodná náhoda, která se jen tak nevidí.

A když jsme u záležitostí, které se jen tak nevidí, může mi to posloužit jako dobrý oslí můstek k samotnému textu o příběhu, který se, minimálně v tomto podání, také jen tak nevidí. Vlastně za prodloužením doby čekání stojí i určitá složitost textu, kdy jsem se vracel k jednotlivým částem a snažil se lépe uchopit, co si vlastně o celku myslet.

Není pro mě úplně jednoduché kupříkladu ve stručnosti shrnout děj. Respektive, pokud děj byl skutečně o člověku, který se dostal do hry, svého druhu virtuální reality, a nyní se pokouší se z ní vymanit, mám spoustu otázek, na které si neumím dát odpověď, kterou bych našel v textu. Vlastně, celý text byl vršením otázek, na které jsem nedostal odpovědi. To je chvíle, kdy musím zvážit, zda mé čtenářské schopnosti jsou dostatečné a nejjednodušší odpovědí je, že nejsou. Že jsem někde něco minul, že mi chybí souvislost, kterou jsem přehlédl. Další z variant je, že ani nebylo záměrem, aby bylo poznatelné, jak přesně jsou jednotlivé části poskládány - což se mi ale nezdá. V každém případě v tuto chvíli nemohu k textu přistoupit jinak, než tedy s otázkami. Ale projděme si záležitost postupně. Připadá mi totiž, že v celém textu jsou části, které naznačují, že by měly na něco navazovat a pak se to neděje, nebo to neumím najít.

Příběh začíná snovou scénou, kdy muž utíká po schodech a dostává se na jeviště, kde k němu zády stojí postava se zrzavými vlasy.

• Tato konkrétní scéna je v příběhu pokud vím dvakrát a pokaždé nám na konci představuje postavu se zrzavými vlasy a zelenýma očima, o které se nejdříve Tristan vyjadřuje jako o Eyaně - o které se později dozvídáme, že byla ženou mistra Styxe - načež ten nám sdělí, že Tristana hledá jiná žena se zrzavýma vlasama a zelenýma očima, která je nám následně představena jako Sinovea. Možná to spolu nesouvisí, ale i pokud ne, rozhodně to tak nevypadá. Možná Tristan ve svých snech utíkal před nemožností vymanit se ze světa, ve kterém je uvězněn a postupně jako všechny ostatní i na něj doléhalo šílenství, které změnilo právě Eyanu. Nicméně po setkání se Sinoveou již nikdy podobná snová scéna není zopakována.

Další část příběhu se věnuje Tristanově cestě vzducholodí na létající ostrov, kde zjišťuje, že vše je jinak, než si pamatoval, načež je napaden drakem a při honičce ztrácí vědomí.

Přichází zlom v příběhu a najednou jsme u mistra Styxe, který si nechá Tristana dotáhnout, ukazuje se, že oba jsou "z druhé strany", nemohou se dostat zpátky a časová linie naznačuje, že Tristan byl v minulosti v chrámu a že ho napadl drak. Což jsme si mohli přečíst, ale už se nedozvídáme, jak se z dané situace dostal. Také se v textu naznačuje, že oni jsou narozdíl od všech okolo skuteční lidé, zatímco hra je virtuální. A že skutečných lidí ubývá. Je to metafora k online hře, která ztrácí na známosti a které ubývá hráčská základna? Také nejspíš skuteční lidé pochází z technologicky vyspělejšího světa/strany, která mění druhý svět a ten se tomu instinktivně brání. Tristan se v závěru ptá Styxe, jak se má jeho žena a dozvídáme se, že ta se jmenovala Eyan, tedy ta žena, která má Tristana pronásledovat ve snech. Měli tedy nějaký zvláštní vztah? Ať už je to jakkoliv, čtenáři je zatajen.

V další části příběhu se zničehonic dozvídáme o Sinovee, ale hovor, který vedou obě hlavní postavy při setkání naznačuje, že by se měly znát. Opět, nic tomu nepředcházelo, v textu je dále naznačeno, že Sinovea je součástí tohoto druhého světa a tedy z něj nemusí odcházet. Znamená to, že zároveň může? Že může opustit svůj virtuální prostor? Pravidla, jakými se řídí celý ten svět mi unikají.

Styx totiž tvrdil, že opustit tento svět nelze, nicméně měl mapu s doslovným křížkem, kde byl konec světa a tam neméně doslovné dveře, kterými bylo možné na první stranu projít. Říkal Tristanovi, že by se měl stát mágem (programátorem?) a vycestovat do kláštera, který je poblíž zmíněných dveří, ale opět tato konverzace nikam dál nevedla. Tristan nikdy nedošel do kláštera. (ostatně, proč by to měl dělat, když našel dveře vedoucí pryč)

Společně se Sinoveou se pokouší rozluštit dveřníkovy hádanky, ale selžou a začínají společně postupně žít. Jejich vztah sílí a vypadá to, že Tristan již nechce druhý svět opustit, protože když mu Sinovea nabídne tu možnost vyluštěním hádanky, jde a skáče z útesu. Zde to vypadá na propojení příběhu, protože i ostatní skuteční lidé se buď zbláznili, nebo zabili (Acheron, Eyana). Nicméně Sinovea dotáhne Tristana ke dveřníkovi, vyluští hádanku, projde skrz, vyluští druhou hádanku a následně se vyprávění mění a příběh už sledujeme z pohledu Tristana, který se v posledním dialogu baví s postavou, která mu náhle vyká, bere ji za ruku, ale pak se ukazuje, že drží v ruce ruku Sinovey a že snad leželi celou dobu vedle sebe, nicméně ona najednou jakoby netušila, že se něco událo.

Poslední věta příběhu pak naznačuje, že oba byli původně z první strany, což ale neodpovídá předchozímu popisu.

A to je vlastně jen zlomek mých otázek. Tedy vzato kolem a kolem musím přiznat své zmatení a neschopnost orientace v textu. Připadá mi, že se mi celý příběh rozpadá pod rukama a nejsem schopen sledovat a rozpoznat, co se v něm vlastně odehrává, co je skutečné a především co je vlastně důležité, čemu bych měl věnovat pozornost.

V momentě, kdy jsem si uvědomil, že takto ten děj popisuji, napadlo mě, že možná právě to byl ten záměr. Napsat příběh postavy, která je sama rozervaná, která už není schopna rozpoznat, co se děje a dala by vše za jistotu skutečného světa. A tuto jistotu může nabídnout až někdo další, protože člověk sám nemá dostatečnou perspektivu, aby bez pomoci dalšího dokázal říct, co je skutečné a co není.

Inu, možná. Možná je vše jinak. Ale i kdyby to bylo jak říkám, stále se nemohu ubránit dojmu, že literárně je text značně nevyvážený a možná až zbytečně složitý tam, kde by pomohlo jasnější vysvětlení svých vlastních pravidel.