Dračí Doupě [ http://www.dracidoupe.cz ]
Rubrika: Články
  
  

Lex domini

 
Autor: Darian
Hodnocení: Hlasovalo: 15 čtenářů
  Průměrný počet hvězdiček: 4.67
  
  
Noc sa prikradla do mesta. Rýchlo, akoby ju bol aj s búrkou prihnal večerný vietor. Je mi zima, hoci oheň v kozube pahltne požiera drevené polienka. Sedím v šere nad čašou vína a rozmýšľam o udalostiach, ktoré sa v uplynulých dňoch prihodili. Sled neuveriteľného šťastia. Áno, Fortuna sa na mňa usmiala a aj teraz sa zo mňa isto teší. Jej posledná skúška bude náročná, no ja ju podstúpim rád.

Nesmiem uvažovať o neúspechu. Šťastie praje odvážnym a moc bude patriť tomu, kto si ju vezme - to je zákon.

„Lucius,“ prehovoril zrazu Marco spoza môjho chrbta.

Naľakal som sa, až som nadskočil. Otáčam sa k nemu a s rozpačitým úsmevom sa snažím pôsobiť aspoň trochu vľúdne a pokojne. Ani jemu sa to však nedarí, vyzerá ustarostene a unavene. Kruhy pod jeho očami nevidím rád. Ale to sa napraví! Nebudeme už ďalej takto žiť, on už nebude takto žiť. Ak sa mi podarí všetko, čo som si predsavzal, tak...
Možno sa ma aj znova naučíš nazývať otcom, synak. Toto je len zlé obdobie, obdobie, keď musíme upriamiť svoje snaženia na ciele... a tie ciele sa naplnia. Naplnia sa, Marco! Ako dlho som už túžil, aby to bolo za nami, aby som ho tu takto nemusel vidieť: odetého v odratej tóge, ošumelého - dediča opľutého rodu, pokoreného domu.

Ale bude lepšie!

Vstávam zo stoličky, postrehol som pri tom jeho nepatrný úsmev. Chvíľu na seba len tak nemo hľadíme. Zvláštne, asi obaja nevieme nájsť vhodné slová.

„Je všetko pripravené?“ pýtam sa ja napokon.

Vyťahuje dýku a podáva mi ju. Ohromuje ma jej ťarcha. Má kožou potiahnutú rukoväť a čepeľ trochu dlhšiu, než je obvyklé. V nepravidelnom svetle, ktoré vrhajú roztopašné plamienky šantiace v kozube, si na čepeli všímam akési znaky.

Marco už zrejme naozaj nevie, čo viac by mal ešte povedať, asi preto len sucho poznamenáva: „Aj ja som si ich všimol, lenže neviem, čo znamenajú. Tú dýku som zohnal od jedného priekupníka. Vraj by mala byť na špeciálne príležitosti.“

Neviem, či mu mám poďakovať. Radšej ale nie, znelo by to morbídne. Namiesto toho pokyvujem hlavou k dverám. Je čas ísť.

Vonku je už naozajstná zima, nielen tá v mojej hlave. Tóga z nekvalitnej tkaniny ma pred krutým vetriskom len slabo chráni. Rýchlo prechádzam ulicami. Sčasti preto, že mi je chladno, ale aj kvôli tomu hnusu. Hnusu, čo panuje okolo, odpornosti, ktorú nezakryje ani noc, zápachu, ktorý neodveje vietor, nezadusí dážď. Nie, zápach chudoby drevených domov, stojacich ako légia úpadku, je silnejší. Neznesiteľne mi vráža do nosa. Znovu a znovu navodzuje to uvedomenie si: Aká potupa! Veď ja, Lucius Maximus Bratius, tu teraz žijem!

A Corneliov dom, ten je tak nádherný! Priečelie z mramoru úplne nové, svieti čistotou. Ako perla pohodlia a zámožnosti uprostred nádhernej záhrady. Tróni nad biedou vo svojom majestáte, exhibícii mamony. A vône... Vône dobrého jedla, vína, domácnosti sú pre moje zmysly snáď tou najhoršou skúškou. Dokážem to?

Uspejem, len vytrvať a nemať strach!

Som ako v polosne, ktorý som si sám navodil, len aby som nemusel naplno čeliť žiarivej realite, v ktorej som sa ocitol. Kráčam, ja v zašednutej tóge, vychudnutý, v ústrety telnatému Corneliovi, ktorý sa žoviálne opiera o zárubňu dverí. Oblečený je dobre – určite je to na mieru šitý odev z kvalitnej látky. Na tučnej červenej tvári je samá spokojnosť, smeje sa. Je to samoľúby úsmev starého bezcitného zhýralca. Dáva navidomoči fakt, že tento muž, ak niečo chce, sa nezastaví, kým to nedostane.

Už len pár krokov a budem pri ňom. Zrazu sa však predo mnou odkiaľsi vynára telesný strážca. Nie!

„Ale prosím ťa, Julus,“ so smiechom ho napomína Cornelius, „nestraš ho. Pod tou starou tógou má isto celý meč! Hádam si ho nechcel načisto prešacovať, čo?“

Strážnik sa na okamih otočil k svojmu pánovi. Áno, presne to mal v úmysle.

„Lucius predsa nie je vandrák, ale veľmi dôležitý hosť,“ pokračuje Cornelius pobavene, „a ako k takému sa k nemu budeme správať. A nože sa ešte naňho pozri: Takých by bolo treba desať, aby mi niečo spravili!“

Smeje sa vlastnému vtipu, strážnik na mňa vrhá posledný podozrievavý pohľad – z povinnosti – a uvoľňuje mi cestu. Pokračujem a po krátkom zvítaní sa s Corneliom vstupujeme do miestnosti za dverami.

Hovorí on, prevádza ma svojou sieňou a len hovorí. Nepočúvam ho, neprikladám jeho rečiam význam. Stále čosi žiada, predkladá svoje požiadavky, vysvetľuje. A už vôbec mi o tom nevraví prvý raz. Začína sa aj opakovať, no stále mu neubúda oduševnenia. Potrebuje vodu, presnejšie celý akvadukt, aby mal zabezpečené svoje podnikanie – práčovne pre chudákov. Výborne na tom zarobí. Ja mu však musím pomôcť, obhajovať jeho záujmy v senáte.

Veľkosť siene, jej prezdobenosť a spôsob, akým v nej vynikajú najdrahšie kusy nábytku a umenia - všetko patrí k nemu a jemu. Presne toto je aj spoločnou črtou pováh ľudí jemu podobných - zdôrazňovanie. Tento bývalý otrok zbohatol na obchode a musí to dať najavo. Jeho ležadlá sú pohodlné, oheň domu prívetivý. Krása všade naokolo je však len pozlátkou. Nikto sa celkom nezbaví svojich koreňov.

„Pi, Lucius,“ hovorí s arogantným úsmevom z ležadla oproti, „neboj sa, ja ho neriedim.“

Usmievam sa, nevšímam si ďalšiu narážku. Svoju čašu držím v ruke a len občas si ovlažujem pery chutným mokom. Cornelius, ten pije za oboch. Keď už dochádza víno v krčahu, zvoní na drobnom zlatom zvončeku. Pribieha mladá slúžka s dvoma až po okraj plnými. Chlípne si ju obzerá, napokon ju pri odchode ešte tľapne po zadku. Dievča sa vzďaľuje, no zostáva v sieni, keby ju pán potreboval.

„No, Lucius,“ začína po chvíli, silne si odpijúc dúšok, ,,čo si o tom myslíš?“

Mlčím.

Chvíľu na mňa nechápavo hľadí. Napokon sa pousmeje, asi chápe. Laxne – tak lenivo a pomaly, aby mi dal čas dobre si obzrieť obrovský prsteň s rubínom - dáva dievčaťu posunkom najavo, aby odišlo.

„Si tuším múdrejší, než sa o tebe vraví.“ Ešte chvíľu sa mi vyškiera do tváre.

Postupne sa mu však úsmev vytráca, keď si všíma, že moja tvár nezmäkla a jeho skoro-kompliment nezabral.

„Čo teda vravíš na moju žiadosť?“ vyderie sa napokon z neho s namrzenosťou hodnou dieťaťa.

Chce dostať odpoveď hneď, no predstiera, že čaká trpezlivo. Odpíjam z čaše, a pritom rozmýšľam, ako mu najlepšie sformulovať odpoveď, ktorú nechce počuť. Náhle predstieram znepokojenie, kladiem čašu na stolík a vstávam z ležadla.

Och, ako sa mi už núka dýka! Stačí len siahnuť do záhybu tógy. Prechádzam od ležadiel k stene. Ani mi len nevenuje pozornosť, myslí si, že mám strach, že sa nahnevá a ja upadnem do nemilosti.

Ukradomky naňho hľadím. Pamätám si až do detailov všetko, čo ma Tarquiniov zabijak naučil: kam a ako bodnúť, v akej chvíli. Dopodrobna sme rozobrali všetky situácie, ktoré nám napadli. A ja mu teraz uprene hľadím na holý krk, on o tom ani nevie. Je v mojej moci.

Usmievam sa, tentoraz naozaj. Zvyšok už bude rutina. Zrazu túžim, neviem, možno z čírej škodoradosti, hrať sa s ním ešte chvíľu tú hru na mačku a myš.

Moje odkašľanie si ho núti otočiť sa. Mľandravé, tučné telo, akoby až presiaknuté neochotou kvôli takej malichernosti čo len brvou pohnúť, robí len skúpe, trhané pohyby. Hrá to, viem s istotou, lebo sa mu nedarí zakryť stopy pochybností v tvári. Raz darmo, takí ako on sa nikdy celkom neprispôsobia – nevedia.

Zato ja viem hrať prinajmenšom dosť dobre. Náhlivo sa púšťam do chodenia po celej sieni. Moja nervozita musí, súdiac podľa jeho ľaku, vyzerať presvedčivo. Až som na ňu pyšný. Ale ešte pyšnejší som na tú svoju dokonalú reč: zajakávam sa, rozprávam prirýchlo. Jeho napätie rastie, už ani nesleduje kroky. Pohľad sklápa k zemi.

Je dokonale zmätený, sklamaný, podvedený. Doslova cítim, ako v ňom kypí hnev. Snaží sa premáhať ho, keď hovorí: „Ale ja do svojich práčovní potrebujem vodu, to isto chápeš.“

„Ale nemôžeme stavať akvadukt len kvôli tebe,“ odpovedám ja.

Pomaly sa približujem k jeho ležadlu, beriem čašu vína do ľavej ruky. Pravicou siaham pod tógu. Moje prsty o chvíľu pevne obopínajú rukoväť dýky.

Bude lepšie!, znie mi v hlave už toľkokrát opakovaná motivácia, keď sa približujem k jeho ležadlu. Hlupák, stále ma sklonený pohľad. Chvíľu sa ešte podvedome smejem tomu výjavu: Na sluchách mu hnevom bláznivo pulzujú žily, tvár má skoro purpurovú.

Napokon vravím, nesnažiac sa predstierať cynický podtón: „Som si ale istý, že my dvaja, rozumní muži, sa dohodneme na niečom inom.“

Ako zviera! Tak prchký, tak predvídateľný...

Cornelius sa pri všetkej svojej noblese a naučenom bontóne dvíha z ležadla a jeho mohutná, ťažká paprča dopadá svojou váhou moje rameno. Chce niečo povedať, v hneve formuluje slová pomaly, ťažkopádne. Isto by mu to lepšie šlo, barbarovi, v tej jeho hatlanine.

„Ty... jeden malý pätolízač! Nemysli si, že so mnou budeš zametať!“

Hra sa mi páči. Mám chuť ju zdramatizovať ešte viac. V teatrálnom geste mu tvár olievam vínom zo svojej čaše. Len v jednej krátkej chvíli, nasledujúcej po tom, sa ma chystal udrieť... Avšak, moje reflexy boli rýchlejšie. V zlomku sekundy moja pravá ruka spravila jediný smrtiaci výpad.

Hľadím na jeho tvár, ruka ešte zviera moje rameno. Je v šoku, necíti bolesť. Oči - ten mútny pohľad! Hľadí na mňa zviera, nie človek. Mal som právo ho zabiť, zabiť ho ako každú inú zver. Nemal právo byť človekom a zaberať miesto v civilizácii.

Dokonalé. Naozaj dokonalé, priznávam si, keď mu hľadím do tváre, ktorú už začína podfarbovať bieloba. Asi už viem, prečo má moja dýka dlhšiu čepeľ.

Hlúpy Cornelius, vidíš, ako si dopadol?

Dosť! Musím to skončiť. Je čas odísť. Vysmial som sa mu do tváre: „Ty otrok! Nie si nič viac. Ty sa mi chceš vyhrážať?!“

Jediný – a tiež nespočetnekrát cvičený – pohyb. Rýchly a dôrazný. Otáčam dýku – cítim, ako ním trhlo a na rukách teplo jeho krvi – a prudko ťahám rez krížom cez celú brušnú dutinu. Bezvládne telo ochabuje a padá na mňa.

S nesmiernou námahou sa dostávam z jeho zovretia. Hľadím naňho, ako leží tvárou k zemi. Trpí, v tichu počujem ledva badateľné stony - na viac sa chradnúce telo v bolesti nezmôže –, no opúšťa sa rýchlo. Takže som napokon ešte aj milosrdný.

Ten pohľad stojí za to. Je pokorený, zničený. V tejto šialenej dobe, keď moc znamená všetko, jemu nie je súdené žiť. Vyhral som. Moji patróni ma ochránia, odmenia a ovenčia mocou. No to všetko sa nebude môcť vyrovnať tejto chvíli, hoci to možno bude slávnejšie.

Hľadím na okno. Viem, že je nízko. Skočím z neho, potom krátky úsek záhrady, plot a Marco s koňmi...

***

Ostré slnko opäť neúnosne pripekalo, ďalší horúci deň skorej jesene sa chýlil k popoludniu. Canivula ho nemala vôbec ľahký: Od rána bola na nohách. Práve keď si myslela, že si na chvíľočku sadne k mise polievky, pribehla mladučká slúžka.

„Už je tu! Hosť,“ hovorila zadychčane, „ten... Páni ho čakajú.“

Nahnevane sa zdvihla zo stoličky. Isto by bola tú mladú riadne vyhrešila, pretože nemala behať po dome ako splašená. Ale vedela, že to môže počkať. Ale hosť, ten nie.

Bola zvedavá na totožnosť neznámeho. Dokonca si všimla, že sama ide k dverám rýchlejšie, ako by sa patrilo a vyžadovalo. Kto to len môže byť, že ho pán Flavius príjme aj v tomto úpeku? A prečo sú tu aj páni Tarquinius a Criscus?

Stará slúžka si ale nepripadala ani o nič múdrejšie, keď hosťovi otvorila dvere. Do vstupnej haly vstúpil muž. Bol mladý, možno dvadsaťročný, ešte veľmi útleho výzoru. Čierne vlasy mu lemovali mladícku tvár. Čierne oči hľadeli na ňu akosi bezvýrazne – nič nedávali najavo. Vedieť sa ovládať už v tak nízkom veku, to je veru obdivuhodné. Zvláštny mládenec, musela uznať, ale akosi si ho nevedela zaradiť. Celú cestu domom až do hodovnej siene, kde už boli ostatní páni usadení, si kládla otázku, kto to je.

Otvorila mu ťažké dubové dvere do hodovnej siene a pokynula, aby vstúpil. Spravil tak. Vzápätí začula hlas svojho pána – a zdravil ho prvý! – ako vraví: „Vitaj Marco, vitaj medzi nami.“

Už dávno mala zavrieť, no jej zvedavosť bola prisilná. Stála tam ako prikovaná a cez úzku štrbinku načúvala.

Pridal sa aj úlisný hlas Crisca: „Takže sme sa toho šialenca Lucia napokon zbavili. Ty si nám pomohol, Marco, a to ti my nezabudneme.“

„A vlastne si pomohol aj sebe, to isto chápeš,“ dodal Tarquinius úsečne.

Rýchlo – a hlavne potichu - zavrela dvere. V duchu si vynadala do starých zvedavých báb. Niektoré veci zo života pánov nie sú pre uši prostého človeka.

Marco Lucius Bratius stál pred trojicou usadenou na mramorových stolcoch pokojne, dosiaľ nepovedal nič. Senátori si ho premeriavali krivými pohľadmi – vedeli, že by aj ich poslal na smrť bez mihnutia oka – ako svojho otca, keď naňho namiesto s koňmi čakal s gardou -, ba možno aj vlastnou rukou zabil. Nie že by v tom bol rozdiel – tu ide len a práve o moc. A tú má ten, kto si ju vezme. To je zákon.


Chcel by som sa poďakovať za pomoc a výborné rady, ktoré si snáď človek ani nemohol nevziať k srdcu, Istafixovi a úplne prvej čitateľke Lyrii, ktorá ma povzbudila natoľko, že som bol ochotný stráviť nad touto poviedkou ešte pár bezosných nocí. Obom im veľmi ďakujem.